Dokumenty Katolíckej cirkvi

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Perfectae caritatis

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    PERFECTAE CARITATIS
    DEKRÉT O OBNOVE REHOĽNÉHO ŽIVOTA

    ÚVOD

    1. SNAHA O DOKONALÚ LÁSKU zachovávaním evanjeliových rád má svoj pôvod v učení a príklade božského Majstra a javí sa ako žiarivé znamenie nebeského kráľovstva. Na to poukázal posvätný cirkevný snem už v konštitúcii Lumen gentium. Teraz však má v úmysle zaoberať sa životom a disciplínou ustanovizní, ktorých členovia skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, a postarať sa o ich potreby podľa požiadaviek našich čias.
    Hneď od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať a viedli – každý svojím spôsobom – život zasvätený Bohu. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili v samote alebo založili rehoľné rodiny, ktoré Cirkev svojou autoritou ochotne prijala a schválila. Tak sa z Božej vôle vyvinula obdivuhodná rozmanitosť rehoľných spoločností, ktorá vo veľkej miere prispela k tomu, že Cirkev je nielen pripravená na každý dobrý skutok (porov. 2 Tim 3, 17) a „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), ale aj skrášlená rozličnými darmi svojich detí, javí sa ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha (porov. Zjv 21, 2) a skrze ňu sa stáva známou Božia mnohotvárna múdrosť (porov. Ef 3, 10).
    Aj pri tejto veľkej rozmanitosti darov sa všetci, ktorých Boh volá žiť podľa evanjeliových rád a ktorí sa ich úprimne zaväzujú zachovávať, osobitným spôsobom zasväcujú Pánovi, aby nasledovali Krista, ktorý v čistote a chudobe (porov. Mt 8, 20; Lk 9, 58) svojou poslušnosťou až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8) vykúpil a posvätil človeka. A tak podnecovaní láskou, ktorú Duch Svätý rozlieva v ich srdciach (porov. Rim 5, 5), žijú čoraz väčšmi pre Krista a pre jeho telo, to jest pre Cirkev (porov. Kol 1, 24). Preto čím horlivejšie sa týmto sebadarovaním, ktoré zahrnuje celý život, spájajú s Kristom, tým sa život Cirkvi stáva bohatším a jej apoštolát plodnejším.
    Aby však Cirkev mala v súčasných okolnostiach väčší úžitok zo vzácnych hodnôt života zasväteného zachovávaním evajeliových rád a jeho potrebného poslania, tento posvätný cirkevný snem ustanovil to, čo nasleduje. Ide iba o všeobecné zásady primeranej obnovy života a disciplíny reholí a – bez narušenia ich vlastnej povahy – aj spoločenstiev so spoločným životom bez sľubov a sekulárnych inštitútov. Podrobnejšie ustanovenia o správnom výklade a uplatňovaní týchto zásad má však vydať po koncile kompetentná autorita.

    Všeobecné normy primeranej obnovy

    2. Primeraná obnova rehoľného života zahrnuje jednak ustavičný návrat k prameňom všetkých foriem kresťanského života a k prvotnému duchu ustanovizní, jednak ich prispôsobovanie zmeneným časovým podmienkam. Táto obnova sa má uskutočňovať z podnetu Ducha Svätého a pod vedením Cirkvi podľa týchto zásad:
    a) Keďže najvyššou normou rehoľného života je nasledovanie Krista podľa evanjelia, všetky inštitúty ju musia pokladať za najvyššie pravidlo.
    b) Samotnej Cirkvi slúži na úžitok, keď inštitúty majú svoj vlastný charakter a svoje poslanie. Preto treba verne skúmať a zachovávať ducha zakladateľov a ich vlastné zámery, ako aj zdravé tradície, lebo toto všetko tvorí dedičstvo každého inštitútu.
    c) Všetky inštitúty nech sa zúčastňujú na živote Cirkvi a v súlade so svojím vlastným zameraním nech si osvojujú a podľa možnosti napomáhajú jej podujatia a zámery napríklad v oblasti biblickej, liturgickej, dogmatickej, pastoračnej, ekumenickej, misijnej a sociálnej.
    d) Inštitúty nech poskytujú svojim členom náležité vedomosti o postavení človeka, súčasných pomeroch a o potrebách Cirkvi, aby vedeli vo svetle viery múdro posúdiť stav terajšieho sveta a tak mohli, nadchnutí apoštolskou horlivosťou, účinnejšie pomáhať ľuďom.
    e) Keďže rehoľný život je zameraný predovšetkým na to, aby rehoľníci nasledovali Krista a boli spojení s Bohom zachovávaním evanjeliových rád, treba si dobre uvedomiť, že i to najdokonalejšie prispôsobenie sa potrebám svojej doby je neúčinné, ak ho neoživuje duchovná obnova, ktorú treba vždy uprednostniť aj pred vonkajšou apoštolskou činnosťou.

    Praktické kritériá primeranej obnovy

    3. Spôsob života, modlitby a činnosti sa majú vhodne prispôsobiť súčasným fyzickým a psychickým podmienkam rehoľníkov, a pretože si to vyžaduje povaha jednotlivých inštitútov, aj potrebám apoštolátu, kultúrnym požiadavkám i sociálnym a hospodárskym podmienkam, a to všade, ale najmä v misijných krajinách.
    Podľa tých istých kritérií nech sa preskúma aj spôsob vedenia inštitútov.
    Preto treba náležite zrevidovať konštitúcie, direktóriá, knihy obyčají, modlitebníky, ceremoniály a iné zbierky tohto druhu: treba ich upraviť podľa uznesení tohto posvätného cirkevného snemu a zrušiť zastarané predpisy.

    Zodpovední za obnovu

    4. Bez spolupráce všetkých členov inštitútu nemožno dosiahnuť účinnú obnovu a požadované prispôsobenie.
    Avšak určovať smernice, vydávať zákony a stanovovať vyhovujúci a rozumný čas skúšky vo veci primeranej obnovy je oprávnená jedine kompetentná autorita, zvlášť generálne kapituly so schválením – nakoľko je to potrebné – Apoštolskej stolice alebo miestnych ordinárov podľa náležitých právnych noriem. Vo veciach týkajúcich sa osudov celého inštitútu nech sa však predstavení vhodným spôsobom poradia so svojimi podriadenými a nech ich vypočujú.
    Na primeranú obnovu ženských mníšskych kláštorov možno si vyžiadať aj hlasy a konzultácie zhromaždení federácií alebo iných legitímne zvolaných zhromaždení.
    Nech však všetci majú na pamäti, že nádej na obnovu treba skladať skôr do vernejšieho zachovávania pravidiel a konštitúcií než do rozmnožovania zákonov.

    Prvky spoločné všetkým formám rehoľného života

    5. Členovia každého inštitútu nech si predovšetkým uvedomia, že keď sa zaviazali na evanjeliové rady, odpovedali na Božie volanie, aby tak nielen zomreli hriechu (porov. Rim 6, 11), ale aj sa zriekli sveta a žili jedine Bohu. Veď celý svoj život dali do jeho služby: ide tu o osobitné zasvätenie, prameniace z krstného zasvätenia, ktoré je jeho plnším vyjadrením.
    A keďže toto ich sebaobetovanie prijala Cirkev, nech vedia, že sa oddali aj jej službe.
    Služba Bohu ich musí nadchýnať a podnecovať do cvičenia sa v čnostiach, najmä v poníženosti, poslušnosti, odvahe a čistote, ktorými sa stávajú účastníkmi na Kristovom zrieknutí sa seba samého (porov. Flp 2, 7 – 8) a zároveň na jeho živote v Duchu (porov. Rim 8, 1 – 13).
    Nech teda rehoľníci, verní svojim sľubom, zanechajú všetko z lásky ku Kristovi (porov. Mk 10, 28) a ako to jedine potrebné (porov. Lk 10, 42) nech ho nasledujú (porov. Mt 19, 21), nech počúvajú jeho slová (porov. Lk 10, 39) a nech sú zaujatí starostlivosťou o jeho veci (porov. 1 Kor 7, 32).
    Preto je potrebné, aby členovia každého inštitútu nadovšetko hľadali jedine Boha, spájali kontempláciu –, ktorou sa mu oddávajú mysľou a srdcom –, s apoštolskou láskou, ktorou sa usilujú spolupracovať na diele vykúpenia a rozširovať Božie kráľovstvo.

    Prvenstvo duchovného života

    6. Tí, čo sa zaväzujú zachovávať evanjeliové rady, nech nadovšetko hľadajú a milujú Boha, ktorý si prv zamiloval nás (porov. 1 Jn 4, 10), nech sa za každých okolností usilujú viesť život s Kristom ukrytý v Bohu (porov. Kol 3, 3), ktorý je zdrojom a podnecovateľom lásky k blížnemu na spásu sveta a budovanie Cirkvi. Táto láska oživuje a usmerňuje i samo zachovávanie evanjeliových rád.
    Preto nech členovia inštitútov vytrvalo a horlivo pestujú ducha modlitby i modlitbu samu, čerpajúc z rýdzich prameňov kresťanskej spirituality. Najmä nech každodenne berú do rúk Sväté písmo, aby čítaním a rozjímaním svätých kníh získali „vznešenosť poznania Krista Ježiša“ (Flp 3, 8). Nech v duchu Cirkvi srdcom i ústami slávia posvätnú liturgiu, najmä posvätné tajomstvo Eucharistie, a nech týmto výdatným prameňom udržiavajú svoj duchovný život.
    Takto posilňovaní pri stole Božieho zákona a svätého oltára, nech majú v bratskej láske údy Kristovho tajomného tela a nech si synovsky ctia a milujú duchovných pastierov. Nech v čoraz plnšej miere žijú a cítia s Cirkvou a nech sa úplne zasvätia jej poslaniu.

    Inštitúty s výlučne kontemplatívnym zameraním

    7. Hoci potreba činného apoštolátu je naliehavá, v Kristovom tajomnom tele, v ktorom „všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4), majú vždy význačné miesto inštitúty úplne zamerané na kontempláciu, takže ich členovia sa venujú jedine Bohu v samote a mlčaní, v ustavičnej modlitbe a horlivom pokání. Veď ony prinášajú Bohu výbornú obetu chvály, prehojným ovocím svätosti obohacujú Boží ľud, príkladom ho povzbudzujú a tajomnou apoštolskou plodnosťou zveľaďujú. Takto sú ozdobou Cirkvi a žriedlom nebeských milostí. Ich spôsob života nech sa však upraví podľa uvedených zásad a kritérií primeranej obnovy. A pritom nech sa čo najsvedomitejšie zachová ich odlúčenosť od sveta, ako aj cvičenia vlastné kontemplatívnemu životu.

    Inštitúty zasvätené apoštolskej činnosti

    8. V Cirkvi jestvujú mnohé kňazské i laické inštitúty, ktoré sa venujú rozmanitým apoštolským dielam. Dary – podľa milosti, ktorej sa im dostalo – majú rozličné: a tak kto má dar služby, nech ho uplatňuje v rozličných službách, kto dar vyučovania, nech vyučuje, alebo kto má dar povzbudzovania, nech povzbudzuje; kto dáva, tak nezištne; kto preukazuje milosrdenstvo, tak radostne (porov. Rim 12, 6 – 8). „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý“ (1 Kor 12, 4).
    V týchto inštitútoch apoštolská a charitatívna činnosť patrí k samej podstate rehoľného života ako posvätná služba a osobitné dielo lásky, ktoré im zverila Cirkev a ktoré majú vykonávať v jej mene. Preto celý rehoľný život členov má prenikať apoštolský duch a všetku apoštolskú činnosť má stvárňovať rehoľný duch. Aby teda rehoľníci zodpovedali predovšetkým svojmu povolaniu nasledovať Krista a slúžili samému Kristovi v členoch jeho mystického tela, ich apoštolská činnosť musí vychádzať z dôverného spojenia s ním. A práve tým sa živí i láska k Bohu a blížnemu.
    Preto nech tieto inštitúty účelne prispôsobia svoje pravidlá a zvyky požiadavkám apoštolátu, ktorému sa venujú. Keďže však rehoľný život zasvätený apoštolskej činnosti má mnohoraké formy, je potrebné, aby sa pri jeho primeranej obnove bral zreteľ na túto rozmanitosť a aby sa v jednotlivých inštitútoch udržiaval život rehoľníkov v Kristovej službe prostriedkami zodpovedajúcimi cieľu.

    Zachovávanie mníšskeho a kláštorného života

    9. Nech sa verne zachováva a vo svojom čistom duchu tak na Východe, ako aj na Západe čoraz väčšmi zažiari ctihodná ustanovizeň mníšskeho života, ktorá si v priebehu vekov získala vynikajúce zásluhy o Cirkev a ľudskú spoločnosť. Hlavnou úlohou mníchov je skromná a pritom vznešená služba Božej velebnosti vnútri kláštora, či sa už celkom venujú uctievaniu Boha životom v skrytosti, alebo sa oprávnene podujali na nejakú apoštolskú, prípadne charitatívnu činnosť. Zachovávajúc teda svojráz vlastného inštitútu, nech obnovia svoje dávne blahodarné tradície a nech ich prispôsobia terajším potrebám, aby kláštory boli akoby ohniskami povznesenia kresťanského ľudu.
    Podobne aj rehole, ktoré podľa svojich pravidiel alebo konštitúcií úzko spájajú apoštolský život s chórovou modlitbou a mníšskou disciplínou, nech dajú do súladu svoj spôsob života s požiadavkami pre ne vhodného apoštolátu tak, aby verne zachovali svoj životný štýl, keďže je pre Cirkev mimoriadne užitočný.

    Laický rehoľný život

    10. Rehoľný život laikov, tak mužov, ako aj žien, je sám osebe úplným stavom zachovávania evanjeliových rád. Keďže je taký veľmi osožný pastoračnému poslaniu Cirkvi pri výchove mládeže, ošetrovaní chorých a pri iných službách, posvätný cirkevný snem ho má v hlbokej úcte, utvrdzuje jeho členov v povolaní a povzbudzuje ich, aby prispôsobili svoj život súčasným požiadavkám.
    Posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že niet nijakej prekážky, aby v reholiach bratov niektorí členovia – a to bez ujmy laického charakteru ich spoločenstva – z rozhodnutia generálnej kapituly prijali svätenia a tak mohli vykonávať potrebnú kňazskú službu vo svojich domoch.

    Sekulárne inštitúty

    11. Hoci svetské inštitúty nie sú rehoľnými ustanovizňami, predsa sú cirkevne schválenou formou pravého a úplného zachovávania evanjeliových rád vo svete. Toto zachovávanie rád robí mužov i ženy, laikov i klerikov žijúcich vo svete zasvätenými. Preto nech sa usilujú predovšetkým úplne sa darovať Bohu v dokonalej láske. Inštitúty samy nech si zachovávajú svoj vlastný a osobitný – to jest sekulárny – charakter, aby mohli všade a účinne apoštolovať vo svete a akoby zvnútra sveta, veď pre tento apoštolát vznikli.
    Nech si však dobre uvedomia, že by nemohli plniť túto významnú úlohu, keby ich členovia neboli dôkladne formovaní vo veciach božských i ľudských, aby naozaj boli ako kvas vo svete na posilnenie a vzrast Kristovho tela. Nech teda predstavení starostlivo dbajú najmä o duchovnú výchovu, ako aj o ďalšiu formáciu členov.

    Rehoľné sľuby

    a) Čistota

    12. Čistotu „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12), na ktorú sa rehoľníci zaväzujú, treba pokladať za výnimočný dar milosti. Jedinečným spôsobom totiž oslobodzuje ľudské srdce (porov. 1 Kor 7, 32 – 35), aby sa zapálilo väčšou láskou k Bohu a k všetkým ľuďom, a preto je osobitným znamením nebeských dobier a pre rehoľníkov veľmi vhodným prostriedkom horlivo sa venovať Božej službe a apoštolskej činnosti. Tak všetkým veriacim pripomínajú ono Bohom ustanovené obdivuhodné zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus.
    Je potrebné, aby rehoľníci, v snahe verne zachovávať svoj sľub, verili Pánovým slovám a dôverovali v Božiu pomoc; nech si nezakladajú na vlastných silách, ale nech sa umŕtvujú a bedlia nad svojimi zmyslami. Nech nezanedbávajú ani prirodzené prostriedky, ktoré sú na osoh duševnému i telesnému zdraviu. Tak ich nebudú môcť ovplyvniť klamné náuky, ktoré vyhlasujú dokonalú zdržanlivosť za nemožnú alebo škodlivú pre rozvoj človeka, a vedení akoby duchovným citom, budú vedieť odmietnuť všetko, čo ohrozuje čistotu. Okrem toho nech všetci, najmä predstavení, pamätajú, že čistotu možno zachovávať istejšie, keď v spoločnom nažívaní prekvitá medzi rehoľníkmi pravá bratská láska.
    Pretože zachovávanie dokonalej zdržanlivosti úzko súvisí s najhlbšími sklonmi ľudskej prirodzenosti, kandidáti sa nemajú prijímať ani byť pripustení k sľubu čistoty skôr ako po naozaj dostatočnom skúšobnom čase, a až keď dosiahli potrebnú psychickú a citovú zrelosť. Treba ich nielen upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je čistota vystavená, ale ich aj vychovávať takým spôsobom, aby prijali Bohu zasvätený celibát i ako prospešný integrálnemu rozvoju celej svojej osobnosti.

    b) Chudoba

    13. Nech rehoľníci nasledujú Krista svedomitým zachovávaním dobrovoľnej chudoby, ktoré je najmä dnes jeho veľmi cenným znamením, a ak treba, nech sa chudoba prejaví aj novými formami. Ňou sa majú zúčastňovať na chudobe Krista, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my obohatili jeho chudobou (porov. 2 Kor 8, 9; Mt 8, 20).
    Čo sa týka rehoľnej chudoby, nestačí sa iba podriaďovať predstaveným pri užívaní majetkov, ale je potrebné, aby boli rehoľníci chudobní skutočne i v duchu a zhromažďovali si poklady v nebi (porov. Mt 6, 20).
    Nech sa každý z nich cíti vo svojej činnosti viazaný všeobecným zákonom práce. A takto si zaobstarávajúc prostriedky potrebné na živobytie a pre svoje diela, nech sa zbavia akejkoľvek prepiatej ustarostenosti a nech sa zveria prozreteľnosti nebeského Otca (porov. Mt 6, 25).
    Rehoľné kongregácie môžu vo svojich konštitúciách dovoliť, aby sa členovia zriekli dedičstva, ktoré nadobudli alebo nadobudnú.
    So zreteľom na miestne podmienky inštitúty nech sa samy usilujú vydávať akoby kolektívne svedectvo o chudobe a nech venujú nejakú čiastku svojich majetkov na iné potreby Cirkvi a na podporu chudobných, ktorých majú všetci rehoľníci milovať Kristovou láskou (porov. Mt 19, 21; 25, 34 – 46; Jak 2, 15 – 16; 1 Jn 3, 17). Provincie a domy jednotlivých inštitútov nech sa navzájom delia o svoje hmotné prostriedky, aby tie, ktoré majú viacej, pomáhali tým, ktorí trpia nedostatkom.
    Hoci inštitúty majú v zhode s pravidlami a konštitúciami právo vlastniť všetko potrebné na živobytie a činnosť, predsa nech sa vystríhajú akéhokoľvek prepychu, nadmerného zisku a hromadenia majetkov.

    c) Poslušnosť

    14. Sľubom poslušnosti prinášajú rehoľníci seba samých ako obetu Bohu úplným zasvätením svojej vôle a tak sa pevnejšie a istejšie spájajú so spasiteľnou Božou vôľou. Teda podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý prišiel plniť Otcovu vôľu (porov. Jn 4, 34; 5, 30; Hebr 10, 7; Ź 39, 9), vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7) a v utrpení sa naučil poslušnosti (porov. Hebr 5, 8), rehoľníci sa pod vplyvom Ducha Svätého s vierou podriaďujú predstaveným ako Božím zástupcom a pod ich vedením sa dávajú do služby všetkým bratom v Kristu, ako sám Kristus z poslušnosti Otcovi slúžil svojim bratom a položil svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mt 20, 28; Jn 10, 14 – 18). Takto sa účinnejšie zaväzujú slúžiť Cirkvi a usilujú sa dospieť „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
    Nech teda rehoľníci v duchu viery a z lásky k Božej vôli pokorne a úctivo poslúchajú svojich predstavených podľa pravidiel a konštitúcií, dávajúc pri plnení rozkazov a pri vykonávaní úloh, ktoré im boli zverené k dispozícii schopnosti rozumu a vôle, ako i dary prírody a milosti, vo vedomí, že spolupracujú na budovaní Kristovho tela podľa Božích plánov. Takto rehoľná poslušnosť nielenže neponižuje ľudskú dôstojnosť, ale privádza ju k zrelosti tým, že zväčšuje slobodu Božích detí.
    A predstavení, keďže sa budú zodpovedať za duše, (porov. Hebr 13, 17) ktoré im boli zverené, nech vnímaví pri plnení svojej funkcie k Božej vôli, uplatňujú svoju autoritu ako službu bratom, a tak im preukazujú lásku, akou ich miluje Boh. Nech usmerňujú podriadených ako Božie deti, s úctou k ľudskej osobe človeka, nech ich vedú k dobrovoľnej podriadenosti. Preto nech im ponechávajú náležitú slobodu, zvlášť čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia. Nech vedú svojich členov k spolupráci v aktívnej a zodpovednej poslušnosti pri plnení ich povinností a preberaní iniciatívy. Nech ich teda ochotne vypočujú a pomáhajú ich spoločnému úsiliu na osoh inštitútu i Cirkvi. Pritom však predstaveným zostáva právomoc rozhodovať a nariaďovať, čo treba robiť.
    Kapituly a rády nech verne plnia úlohu, ktorá sa im zveruje v spravovaní, a nech všetci členovia svojím spôsobom prejavujú zainteresovanosť o dobro celej komunity.

    Spoločný život

    15. Spoločným životom podľa príkladu prvotnej Cirkvi, v ktorej množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4, 32), živení náukou evanjelia, posvätnou liturgiou a najmä Eucharistiou, nech rehoľníci zotrvávajú v modlitbe a v spoločenstve toho istého ducha (porov. Sk 2, 42). Rehoľníci ako Kristove údy nech sa v bratskom nažívaní navzájom predbiehajú v úctivosti (porov. Rim 12, 10) a nech si pomáhajú jeden druhému niesť bremená (porov. Gal 6, 2). Keď sa totiž Božia láska skrze Ducha Svätého rozlieva v srdciach (porov. Rim 5, 5), komunita sa ako ozajstná rodina zhromaždená v mene Pána teší jeho prítomnosti (porov. Mt 18, 20). Veď láska je naplnením zákona (porov. Rim 13, 10) a zväzkom dokonalosti (porov. Kol 3, 14). A vieme, že ňou sme prešli zo smrti do života (porov. 1 Jn 3, 14). Veď bratská jednota dáva najavo Kristov príchod (porov. Jn 13, 35; 17, 21) a vyviera z nej veľká apoštolská sila.
    Aby sa medzi rehoľníkmi prehlbovali bratské zväzky, nech sa úzko zapájajú do života a činnosti komunity tí, ktorí sa nazývajú frátrami, pomocnými bratmi, spolupracovníkmi alebo inými menami. Ak to okolnosti umožňujú, treba sa usilovať, aby v ženských inštitútoch žil iba jeden druh sestier. V takom prípade nech sa ponechá jedine ten rozdiel medzi osobami, ktorý si vyžadujú rozdielne činnosti, na aké sestry určuje osobitné Božie povolanie alebo osobitné schopnosti.
    Avšak mužské kláštory a inštitúty, ktoré sa neskladajú zo samých laikov, môžu podľa svojho určenia a v súlade s konštitúciami prijímať takým istým spôsobom klerikov i laikov, a to s rovnakými právami a povinnosťami, pravda, okrem tých, ktoré vyplývajú z prijatia sviatosti posvätného stavu.

    Klauzúra mníšok

    16. Pápežská klauzúra mníšok výlučne kontemplatívneho života nech zostane v platnosti, ale po vypočutí želaní samých kláštorov ju treba prispôsobiť časovým a miestnym podmienkam a zrušiť zastarané zvyky.
    Avšak ostatné mníšky, ktoré sa podľa pravidiel venujú vonkajšej apoštolskej činnosti, treba spod pápežskej klauzúry vyňať, aby mohli lepšie plniť svoje apoštolské povinnosti. Musia však zachovávať klauzúru podľa svojich konštitúcií.

    Rehoľné rúcho

    17. Rehoľné rúcho ako znak zasvätenia nech je jednoduché, skromné, chudobné a pritom slušné. Okrem toho nech vyhovuje zdravotným požiadavkám a nech sa prispôsobí časovým i miestnym okolnostiam a pracovným potrebám. Rúcho rehoľníkov, ako aj rehoľníčok, ktoré nezodpovedá týmto predpisom, treba zmeniť.

    Formácia členov reholí

    18. Primeraná obnova inštitútov závisí predovšetkým od formácie ich členov. Preto sa rehoľníci, ktorí nie sú klerikmi, ako aj rehoľníčky nemajú hneď po noviciáte určiť na apoštolskú činnosť, ale má sa primerane pokračovať v ich náboženskej, apoštolskej, odbornej a technickej formácii v domoch na to určených, aby si získali aj požadovanú kvalifikáciu.
    Aby však prispôsobenie rehoľného života súčasným potrebám nebolo iba vonkajšie a tí, ktorí sa podľa pravidiel venujú vonkajšiemu apoštolátu, neboli nespôsobilí plniť svoju úlohu, treba každému z nich primerane jeho rozumovým a osobným schopnostiam poskytnúť vhodné vedomosti o mentalite a zvykoch v živote súčasnej spoločnosti. Táto formácia sa má viesť tak, aby zosúladením svojich zložiek viedla k harmonickej jednote ich života.
    Rehoľníci nech sa usilovne snažia počas celého života zdokonaľovať si toto duchovné, odborné, náboženské a technické vzdelanie a predstavení nech im podľa možnosti poskytujú na to príležitosť, prostriedky a čas.
    Predstavení majú ďalej povinnosť postarať sa o čo najlepší výber a dôkladnú prípravu vychovávateľov, duchovných vodcov a pedagógov.

    Zakladanie nových inštitútov

    19. Pri zakladaní nových inštitútov treba si dôkladne zvážiť, či sú potrebné, alebo aspoň veľmi užitočné, a či majú predpoklady na rozvoj, aby neobozretne nevznikali zbytočné inštitúty neschopné života. Osobitne v mladých cirkvách treba napomáhať a rozvíjať také formy rehoľného života, ktoré berú do úvahy povahu a správanie obyvateľstva, ako aj miestne zvyky a podmienky.

    Činnosti inštitútu

    20. Inštitúty nech verne udržiavajú a realizujú svoje aktivity a s prihliadnutím na záujmy všeobecnej Cirkvi a diecéz nech ich prispôsobujú časovým a miestnym potrebám. Pritom nech používajú vhodné, hoci aj nové prostriedky a nech opúšťajú také diela, ktoré dnes už nezodpovedajú duchu a vlastnej povahe inštitútu.
    Nech sa v inštitútoch plne zachováva misijný duch a nech sa primerane svojmu zameraniu prispôsobí súčasným podmienkam, aby sa evanjelium čo najúčinnejšie ohlasovalo všetkým národom.

    Inštitúty a kláštory na úpadku

    21. Inštitútom a kláštorom, ktoré podľa úsudku Svätej stolice – po vypočutí zainteresovaných miestnych ordinárov – neposkytujú opodstatnenú nádej na ďalší rozvoj, nech sa zakáže prijímať novicov. Podľa možnosti nech sa zlúčia s iným, prekvitajúcim inštitútom alebo kláštorom, ktorý sa od nich veľmi nelíši svojím zameraním a duchom.

    Združovanie rehoľných inštitútov

    22. Inštitúty a kláštory sui iuris, pokiaľ je to vhodné, nech sa so schválením Svätej stolice zoskupujú do federácií, ak nejakým spôsobom patria do tej istej rehoľnej rodiny; alebo do jednôt, ak majú takmer tie isté konštitúcie a zvyky i toho istého ducha, najmä ak sú primalé; alebo do združení, ak sa venujú tým istým alebo podobným dielam apoštolátu.

    Konferencie vyšších predstavených

    23. Konferencie alebo rady vyšších predstavených, ktoré ustanovila Svätá stolica, keďže môžu značne prispieť k plnšiemu dosiahnutiu cieľa jednotlivých inštitútov, treba podporovať a viesť k účinnejšej spolupráci na osoh Cirkvi, k správnejšiemu rozmiestňovaniu pracovníkov evanjelia na určitom území a k rokovaniam o spoločných rehoľných záležitostiach. Vo veci apoštolskej činnosti nech sa zabezpečí náležitá koordinácia a spolupráca s biskupskými konferenciami.
    Konferencie tohto druhu sa takisto môžu zriaďovať aj pre sekulárne inštitúty.

    Rehoľné povolania

    24. Kňazi a kresťanskí vychovávatelia nech vyvíjajú vážne úsilie v záujme ďalšieho rozvoja náležite a starostlivo vyberaných rehoľných povolaní, ktorý by plne zodpovedal potrebám Cirkvi. Aj v pravidelných kázňach nech sa čo najčastejšie hovorí o evanjeliových radách a o voľbe rehoľného stavu. Rodičia, ktorí kresťansky vychovávajú svoje deti, nech pestujú a chránia v ich srdciach rehoľné povolanie.
    Inštitúty môžu propagovať informácie o sebe, aby vzbudzovali nové povolania a hľadali si kandidátov, a to pod podmienkou, že tak robia so žiaducou rozvážnosťou a dodržiavajú predpisy Svätej stolice i miestneho ordinára.
    Nech však rehoľníci pamätajú, že najlepším odporúčaním ich inštitútu a najlepšou výzvou na rehoľný život je príklad ich vlastného života.

    Záver

    25. Inštitúty, pre ktoré sú určené tieto smernice primeranej obnovy, nech promptne svedčia o svojom božskom povolaní a súčasnom poslaní v Cirkvi. Posvätný koncil si totiž vysoko cení ich čistý, chudobný a poslušný spôsob života, ktorého vzorom je sám Kristus Pán, a vkladá pevnú nádej do ich tak veľmi požehnanej skrytej i zjavnej činnosti. Preto nech všetci rehoľníci šíria Kristovu dobrú zvesť po celom svete neporušenou vierou, láskou k Bohu a blížnemu, milovaním kríža a nádejou na budúcu slávu, aby ich svedectvo všetci videli a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5, 16). A tak na orodovanie preláskavej Bohorodičky Panny Márie, „ktorej život je pre všetkých pravidlom konania“1, budú sa deň čo deň vzmáhať a prinášať čoraz hojnejšie ovocie spásy.

    Všetko, čo je, v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu..

    V Ríme pri svätom Petrovi 28. októbra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1    SVÄTÝ AMBRÓZ, De virginitate, 1.II, c. II, č. 15.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Orientalium ecclesiarum

    by andreas

    Biskup Pavol,
    sluha sluhov Božích,
    spolu s otcami posvätného koncilu
    na večnú pamäť

    ORIENTALIUM ECCLESIARUM

    DEKRÉT O VÝCHODNÝCH KATOLÍCKYCH CIRKVÁCH

    ÚVOD

    Starostlivosť o východné cirkvi

    1. Katolícka cirkev si veľmi váži ustanovizne, liturgické obrady, cirkevné tradície a spôsob života východných cirkví. Keďže tieto cirkvi vynikajú úctyhodnou starobylosťou, prejavuje sa v nich tradícia, pochádzajúca od apoštolov, sprostredkovaná cirkevnými otcami1 tvorí časť božsky zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi. Preto sa tento posvätný všeobecný cirkevný snem vo svojej starostlivosti o východné cirkvi, ktoré sú živými svedkami tejto tradície, v túžbe, aby prekvitali a s obnovenou apoštolskou húževnatosťou plnili im zverené poslanie, rozhodol popri veciach, ktoré sa týkajú celej Cirkvi, stanoviť niektoré smernice, ponechajúc ostatné veci na starosť východným synodám a Apoštolskej stolici.

    Partikulárne cirkvi alebo ríty

    Rozmanitosť obradov nenarúša jednotu

    2. Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným telom, pozostáva z veriacich, organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria partikulárne cirkvi alebo obrady. Medzi nimi jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou. Katolícka cirkev chce, aby zostali neporušené tradície každej partikulárnej cirkvi alebo obradu a zároveň sa usiluje prispôsobiť svoj spôsob správy rozmanitým časovým a miestnym potrebám.2

    Rozličné obrady si zasluhujú rovnakú úctu

    3. Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné –, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rímskeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté povinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením rímskeho veľkňaza.

    Treba poznávať rozličné obrady

    4. Preto nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých partikulárnych cirkví a s tým cieľom nech sa tam, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich ustanovia farnosti a vlastná hierarchia. Hierarchickí predstavitelia rozličných partikulárnych cirkví, ktorí majú právomoc nad tým istým územím, nech sa spoločnými poradami na pravidelných stretnutiach usilujú napomáhať jednotný postup a spojenými silami podporovať spoločné diela, aby tak umožnili rozvoj náboženstva a účinnejšie zabezpečili disciplínu duchovenstva.3 Všetkým klerikom a tým, ktorí majú prijať vyššie svätenia, nech sa poskytnú dôkladné vedomosti o obradoch a najmä o praktických normách v medzirituálnych záležitostiach. Ba i laici nech sa pri katechetickej výchove poučia o jednotlivých rítoch a ich zákonoch. Napokon všetci katolíci, ako aj pokrstení v ktorejkoľvek nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti nech si pri včleňovaní do plnosti katolíckeho spoločenstva ponechajú svoj obrad a nech ho podľa možnosti zachovávajú4; pritom zostáva nedotknuté právo jednotlivcov, spoločenstiev a oblastí obrátiť sa vo zvláštnych prípadoch na Apoštolskú stolicu, ktorá ako najvyššia autorita v medzicirkevných stykoch urobí potrebné opatrenia v ekumenickom duchu buď sama, alebo prostredníctvom iných vrchností, pričom vydá vhodné smernice, dekréty alebo výnosy.

    Zachovávanie duchovného dedičstva východných cirkví

    Zásluhy východných cirkví

    5. Dejiny, tradícia a mnohé cirkevné ustanovizne zreteľne dosvedčujú, ako veľmi sa východné cirkvi zaslúžili o celú všeobecnú Cirkev.5 Preto tento posvätný koncil nielenže zahŕňa ich duchovné dedičstvo náležitou úctou a zaslúženou chválou, ale ho aj pokladá za nepochybné dedičstvo celej Kristovej Cirkvi. A tak slávnostne vyhlasuje, že východné cirkvi majú rovnaké právo a povinnosť ako západné cirkvi riadiť sa podľa svojich vlastných ustanovení, lebo ich odporúča úctyhodná starobylosť a lepšie vyhovujú povahe ich veriacich, ako aj účinnejšie zabezpečujú dobro ich duší.

    Akákoľvek zmena sa nesmie zavádzať svojvoľne

    6. Nech všetci východní kresťania katolíci vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba aj majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady i svoju disciplínu bez zavádzania zmien, s výnimkou ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda sami východní kresťania s najväčšou vernosťou zachovávať, a preto majú v týchto veciach nadobúdať čoraz hlbšie vedomosti a čoraz dokonalejšiu prax. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k tradíciám otcov. A tí, ktorí vďaka svojej funkcii alebo apoštolskej činnosti prichádzajú do častého styku s východnými cirkvami alebo ich veriacimi, nech si primerane zodpovednosti svojho úradu získajú príslušné vedomosti o obradoch a bohoslužbách, spôsobe života, učení, dejinách a povahe východných kresťanov.6 Reholiam a združeniam latinského rítu, ktoré účinkujú vo východných krajinách alebo medzi východnými kresťanmi, sa však vrelo odporúča, aby v záujme väčšej účinnosti apoštolátu zriaďovali, nakoľko je to možné, domy, prípadne aj provincie východného obradu.7
    Východní patriarchovia

    Patriarchálne ustanovizne

    7. Od najstarších čias jestvuje v Cirkvi ustanovizeň patriarchov, ktorú uznali už prvé všeobecné cirkevné snemy.8
    Menom východný patriarcha sa označuje biskup, ktorý má právomoc nad všetkými biskupmi – nevynímajúc metropolitov –, nad duchovenstvom a ľudom svojho územia alebo obradu podľa predpisov cirkevného práva a bez narušenia primátu rímskeho veľkňaza.9
    Kdekoľvek sa ustanoví hierarcha niektorého obradu mimo hraníc patriarchátneho územia, zostáva pridružený k hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva.

    8. Všetci patriarchovia východných cirkví – hoci niektorí boli ustanovení v pomere k iným neskôr – sú si rovní čo do patriarchálnej hodnosti, rešpektujúc zákonité čestné poradie medzi nimi.10

    Hodnosť a výsady východných patriarchov

    9. Podľa starobylej cirkevnej tradície treba prejavovať patriarchom východných cirkví zvláštnu úctu, keďže každý z nich stojí na čele svojho patriarchátu ako otec a hlava.
    Preto tento posvätný cirkevný snem ustanovuje, aby sa obnovili ich práva a výsady podľa pradávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov.11
    Ide o práva a výsady, ktoré jestvovali v časoch jednoty medzi Východom a Západom, i keď ich treba čiastočne prispôsobiť dnešným podmienkam.
    Patriarchovia so svojimi synodami sú vyššou inštanciou pre všetky záležitosti patriarchátu, nevynímajúc právo zriaďovať nové eparchie a vymenúvať biskupov svojho obradu v hraniciach územia patriarchátu, bez narušenia neodcudziteľného práva pápeža zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.

    Zakladanie nových patriarchátov

    10. Čo sa povedalo o patriarchoch, platí podľa cirkevnoprávnych predpisov aj o hlavných arcibiskupoch (archiepiscopi maiores), ktorí stoja na čele celej jednej partikulárnej cirkvi alebo obradu.12

    11. Keďže patriarchálna ustanovizeň je tradičná forma správy vo východných cirkvách, tento posvätný všeobecný koncil si želá, aby sa tam, kde je to potrebné, zriadili nové patriarcháty; ich ustanovenie sa však vyhradzuje všeobecnému cirkevnému snemu alebo rímskemu veľkňazovi.13

    Vysluhovanie sviatostí

    Obnova starobylej disciplíny sviatostí

    12. Posvätný všeobecný cirkevný snem potvrdzuje a schvaľuje dávnu sviatostnú disciplínu, ktorá jestvuje vo východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa sviatosti slávia a vysluhujú, a želá si obnoviť túto prax, kde je to potrebné.

    Vysluhovanie sviatosti birmovania

    13. Nech sa plne obnoví pravidlo o vysluhovateľovi sviatosti birmovania, jestvujúci u východných kresťanov od najdávnejších čias. Preto túto sviatosť môžu vysluhovať kňazi, ak používajú krizmu posvätenú patriarchom alebo biskupom.14

    14. Všetci kňazi východného obradu môžu túto sviatosť platne udeliť spolu s krstom alebo oddelene všetkým veriacim ktoréhokoľvek obradu, nevynímajúc ani latinský obrad; aby vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy všeobecného a partikulárneho cirkevného práva.15 Aj kňazi latinského obradu, súhlasne s dovoleniami, ktoré majú vo veci vysluhovania tejto sviatosti, môžu ju bez narušenia obradu udeliť aj veriacim východných cirkví. Aby však vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy tak všeobecného, ako aj partikulárneho práva.16

    Svätenie nedieľ a sviatkov

    15. Veriaci sú povinní byť prítomní v nedeľu a zasvätené sviatky na eucharistickej božskej liturgii (divina liturgia), alebo – v súlade s predpismi, prípadne zvykmi svojho obradu – na večierni či utierni (divinae laudes).17 Aby mohli veriaci ľahšie plniť túto povinnosť, stanovuje sa, že vhodný čas na splnenie tohto príkazu trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo sviatku.18 Veriacim sa veľmi odporúča, aby v tieto dni, ba aj častejšie, hoci aj každodenne, prijímali svätú Eucharistiu.19

    Rozsah jurisdikcie pre jednotlivé vyznania

    16. Keďže veriaci rozličných partikulárnych cirkví žijú spravidla v tom istom regióne alebo na tom istom východnom území zmiešane, dovolenie spovedať, ktoré dostali kňazi ktoréhokoľvek obradu právoplatne a bez akéhokoľvek obmedzenia od svojich cirkevných predstavených, siaha na celé územie toho, ktorý dovolenie udeľuje, ako aj na miesta a veriacich ktoréhokoľvek obradu na tomže území, ak len miestny hierarcha (iného obradu) dovolenie pre miesta svojho obradu výslovne neodoprel.20

    Sviatosť posvätného stavu

    17. Aby sa vo východných cirkvách znovu uplatňovala dávna disciplína sviatosti posvätného stavu (sacramentum ordinis), tento posvätný cirkevný snem si želá, aby sa obnovila ustanovizeň trvalého diakonátu tam, kde prestala jestvovať.21 Čo sa týka subdiakonátu a nižších svätení a ich práv i povinností, o tom nech rozhodne zákonodarná vrchnosť každej partikulárnej cirkvi.22

    Kánonická forma uzatvárania miešaných manželstiev

    18. Aby sa predišlo neplatným manželstvám, keď východní katolíci uzatvárajú manželstvo s pokrstenými východnými nekatolíkmi, a v záujme ochrany stálosti a svätosti manželského zväzku a domáceho pokoja, posvätný koncil stanovuje, že kánonická forma je pre tieto manželstvá záväzná iba na to, aby uzavretie manželstva bolo dovolené; na platné uzavretie manželstva stačí prítomnosť vysväteného služobníka (praesentia ministri sacri), pri zachovaní ostatných predpisov cirkevného práva.23

    Boží kult

    Sviatočné dni

    19. Sviatočné dni spoločné všetkým východným cirkvám môže odteraz ustanoviť, preložiť alebo zrušiť jedine všeobecný cirkevný snem alebo Apoštolská stolica. Ustanoviť sviatočné dni pre jednotlivé partikulárne cirkvi sú však popri Apoštolskej stolici kompetentné aj patriarchátne alebo arcibiskupské synody, pravda, s patričným ohľadom na celý kraj a na ostatné partikulárne cirkvi.24
    Slávenie Veľkej noci

    20. Kým sa všetci kresťania nedohodnú medzi sebou sláviť Veľkú noc (Paschu) spoločne v ten istý deň, ako je to želateľné, predbežne sa splnomocňujú patriarchovia alebo najvyššie miestne cirkevné vrchnosti, aby sa v záujme prehlbovania jednoty medzi kresťanmi toho istého kraja alebo národa dohodli po jednomyseľnom súhlase a porade so všetkými, ktorých sa to týka na slávení Veľkej noci v tú istú nedeľu.25

    Posvätné obdobia

    21. Jednotliví veriaci, ktorí sa zdržujú mimo kraja alebo územia svojho obradu, môžu sa plne prispôsobiť platnému poriadku kraja svojho pobytu, čo sa týka zachovávania prikázaní o posvätných obdobiach. V rodinách miešaného obradu môžu všetci tieto prikázania zachovávať podľa jedného toho istého obradu.26

    Božie chvály

    22. Východní duchovní a rehoľníci nech sa modlia podľa predpisov a tradícií svojho obradu časoslov (Božie chvály), ktorý sa od najstarších čias teší veľkej úcte u všetkých východných kresťanov.27 Aj veriaci, nasledujúc príklad predkov, nech sa nábožne modlievajú časoslov, nakoľko im je to možné.

    Liturgický jazyk

    23. Patrí do právomoci patriarchu spolu so synodou alebo najvyššej vrchnosti každej miestnej cirkvi spolu s radou cirkevných predstavených (hierarchov) rozhodovať o používaní jazykov pri posvätných liturgických úkonoch a schvaľovať preklady textov do reči ľudu s upovedomením Apoštolskej stolice.28

    Styky s bratmi z oddelených cirkví

    Napomáhať jednotu s oddelenými východnými bratmi

    24. Východné cirkvi, ktoré nažívajú v spoločenstve s Apoštolskou stolicou, majú osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých, zvlášť však východných kresťanov podľa smerníc dekrétu tohto posvätného cirkevného snemu o ekumenizme, predovšetkým modlitbami, príkladom života, verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií, lepším vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám.29

    25. Od oddelených východných kresťanov, ktorí sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vracajú ku katolíckej jednote, nech sa nežiada viac, ako si vyžaduje jednoduché vyznanie katolíckej viery. A keďže sa u nich zachovalo platné kňazstvo, východní duchovní prichádzajúci ku katolíckej jednote môžu vykonávať funkcie svojho posvätenia podľa smerníc, ktoré určila príslušná cirkevná vrchnosť.30

    Spoločná účasť na svätých veciach

    26. Boží zákon nepripúšťa spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris), ktorá je na ujmu jednoty Cirkvi alebo znamená zjavný súhlas s bludom, alebo vystavuje nebezpečenstvu poblúdenia vo viere, pohoršeniu a ľahostajnosti.31 Ale ako dokazuje pastoračná prax, čo sa týka východných bratov, môžu a majú sa brať do úvahy rozličné okolnosti jednotlivcov, v ktorých sa neporušuje jednota Cirkvi ani nehrozí nebezpečenstvo, ktorého sa treba vystríhať, zatiaľ čo nalieha potreba spásy a dobra duší. Preto práve Katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a svedectvo vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach. A teda „aby sme neboli prísnosťou rozhodnutí na prekážku tým, čo sa môžu spasiť“32 a v záujme prehlbovania jednoty s východnými cirkvami, ktoré sú od nás oddelené, tento posvätný cirkevný snem nariaďuje postupovať takto:

    Aplikácia spoločnej účasti na svätých veciach v pastorácii

    27. Súhlasne s uvedenými zásadami možno udeliť východným kresťanom, ktorí sú bez vlastnej viny (bona fide) oddelení od Katolíckej cirkvi, sviatosť pokánia, sväté prijímanie a pomazanie chorých, ak si to sami želajú a sú náležite pripravení. Ba i katolíci smú prosiť tieto sviatosti od nekatolíckych duchovných, ak sa v ich cirkvách zachovali platné sviatosti, kedykoľvek tak radí potreba alebo ozajstný duchovný osoh a prístup ku katolíckemu kňazovi je fyzicky alebo morálne nemožný.33

    28. Na základe tých istých zásad je z oprávneného dôvodu takisto dovolená spoluúčasť katolíkov a východných oddelených bratov na posvätných úkonoch, veciach a miestach.34

    29. Tento miernejší prístup v spoluúčasti na posvätných veciach s bratmi oddelených východných cirkví sa zveruje bedlivosti a vedeniu miestnych hierarchov, aby si po v prípade potreby a po spoločnej porade vypočuli aj mienku hierarchov oddelených cirkví a vhodnými predpismi či účinnými smernicami, usmerňovali vzájomné styky medzi kresťanmi.
    ZÁVER

    30. Tento posvätný cirkevný snem sa veľmi teší z činorodej spolupráce katolíckych cirkví Východu a Západu a zároveň vyhlasuje, že všetky tieto právne ustanovenia sú určené pre terajšie okolnosti, kým Katolícka cirkev a oddelené východné cirkvi nedospejú k úplnej jednote.
    Zatiaľ však naliehavo prosí, aby všetci kresťania – východní a západní – horlivo prednášali Bohu časté, ba každodenné modlitby, aby sa s pomocou Presvätej Bohorodičky, všetci stali jedno. A aby sa modlili i za to, žeby toľkí kresťania každej cirkvi, čo neohrozene vyznávajú Kristovo meno, trpia a sú v úzkostiach, dostali plnosť posily a útechy Ducha Svätého Tešiteľa.
    Všetci sa milujme navzájom bratskou láskou a predbiehajme jeden druhého v úctivosti (porov. Rim 12, 10).

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 21. novembra 1964

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Porov. LEV XIII., apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894: in Leonis XIII Acta, vol. XIV, s. 201 – 202.
    2 Porov. SV. LEV IX., list In terra pax, r. 1053: „Ut enim“: PL 143, 744 – 769; INOCENT III., ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, r. 1215, cap. IV: „Licet Graecos“: COD s. 211 – 212 (235 – 236); list Inter quatuor, 2. augusta 1206: „Postulasti postmodum“: PL 215, 964; INOCENT IV., list Cum de cetero, 27. augusta 1247; list Sub catholicae, 6. marca 1254, úvod: Magnum bullarium Romanum III, s. 340; MIKULÁŠ III., inštrukcia Istud est memoriale, 9. októbra 1278; LEV X., apoštolský list Accepimus nuper, 18. mája 1521; PAVOL III., apoštolský list Dudum, 23. decembra 1534; PIUS IV., konšitúcia Romanus Pontifex, 16. februára 1564, § 5; KLEMENT VIII., konštitúcia Magnus Dominus, 23. decembra 1595, § 10: Magnum bullarium Romanum V, 2, s. 87 – 92; PAVOL V., konštitúcia Solet circumspecta, 10. decembra 1615, § 3: Magnum bullerium Romanum V, 4, s. 199; BENEDIKT XIV., encyklika Demandatam, 24. decembra 1743, § 3; encyklika Allatae sunt, 26. júna 1755, § § 3, 6 – 19, 32; PIUS VI., encyklika Catholicae communionis, 24. mája 1787; PIUS IX., list In suprema, 6. januára 1848, § 3; apoštolský list Ecclesiam Christi, 26. novembra 1853; konštitúcia Romani Pontificis, 6. januára 1862; LEV XIII., apoštolský list Praeclara, 20. júna 1894, 7; apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894, úvod; atď.
    3 Porov. PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 4.
    4 Porov. PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 8: „sine licentia Sedis Apostolicae“, podľa praxe predchádzajúcich storočí; čo sa týka pokrstených nekatolíkov, v kán. 11 sa číta: „ritum quem maluerint, amplecti possunt“; v prítomnom texte sa pozitívne nariaďuje zachovanie obradu u všetkých a všade.
    5 Porov. LEV XIII., apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894; apoštolský list Praeclara gratulationis, 20. júna 1894, ako aj dokumenty uvedené v 2. poznámke.
    6 Porov. BENEDIKT XV., motu proprio Orientis catholici, 15. októbra 1917: AAS 9 (1917), 531 – 533; PIUS XI., encyklika Rerum orientalium, 8. septembra 1928: AAS 20 (1928), atď.
    7 Prax Katolíckej cirkvi za pontifikátu Pia XI., Pia XII. a Jána XXIII. očividne dokazuje vývoj v tomto smere.
    8 Porov. PRVÝ NICEJSKÝ KONCIL, kán. 6: COD s. 8 (8 – 9); PRVÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 2 a 3: COD s. 27 – 28 (31 – 32); CHALCEDÓNSKY KONCIL, kán. 28, kán. 9: COD s. 75 – 76 (99 – 100); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 17: COD s. 155 – 156 (179 – 180), kán. 21: COD s. 158 (182); ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, kán. 5: COD s. 212 (236), kán. 30: COD s. 225 (249); FLORENTSKÝ KONCIL, Decretum pro Graecis: COD s. 504 (528); atď.
    9 Porov. PRVÝ NICEJSKÝ KONCIL, kán. 6: COD s. 8 (8 – 9); PRVÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 3: COD s. 28 (32); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 17: COD s. 155 – 156 (179 – 180); PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, kán. 216, § 2, 1: AAS 49 (1957), 497.
    10 Na ekumenických konciloch: PRVÝ NICEJSKÝ, kán. 6: COD s. 8 (8 – 9); PRVÝ CARIHRADSKÝ, kán. 3: COD s. 28 (32); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ, kán. 21: COD s. 158 (182); ŠTVRTÝ LATERÁNSKY, kán. 5: COD s. 212 (236); FLORENTSKÝ, Decretum pro Graecis, 6. júla 1439, § 9: COD s. 504 (528). Porov. PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 219: AAS 49 (1957), 498, atď.
    11 Porov. pozn. 8.
    12 Porov. EFEZSKÝ KONCIL, kán. 8: COD s. 55 – 56 (60); KLEMENT VII., Decret Romanum Pontificem, 23. februára 1596: Magnum bullarium Romanum V, 2, 94 – 96; PIUS VII., apoštolský list In universalis Ecclesiae, 22. februára 1807: Magnum bullarium Romanum – Cont. XIII, 97 – 101; PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 324 – 339: AAS 49 (1957), 530 – 534; KARTÁGSKA SYNODA, r. 419, kán. 17: Mansi 4, 485.
    13 Porov. KARTÁGSKA SYNODA, r. 419, kán. 17 a 57: Mansi 4, 485 a 496 – 497; CHALCEDÓNSKY KONCIL, r. 451, kán. 12: COD s. 69 (93); SV. INOCENT I. list Et onus et honor, a.c. 415: „Nam quid sciscitaris“: PL 20, 548 – 549; SV. MIKULÁŠ I., list Ad consulta vestra, 13. novembra 866: „A quo autem“: PL 119, 1007; INOCENT III., list Rex regum, 25. februára 1204: PL 215, 277 – 280; LEV XII, apoštolská konštitúcia Petrus apostolorum princeps, 15. augusta 1824: Magnum bullarium Romanum – Cont. XVI, 82 – 84; LEV XIII., apoštolský list Christi Domini, r. 1895; PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 159: AAS 49 (1957), 478.
    14 Porov. INOCENT IV., list Sub catholicae, 6. marca 1254, § 3, č. 4: Magnum bullarium Romanum III, 340 – 342; DRUHÝ LYONSKÝ KONCIL, r. 1274 (vyznanie viery Michala Paleológa, ktoré zložil do rúk pápeža Gregora X.); EUGEN IV. na Florentskom koncile, konštitúcia Exultate Deo, 22. novembra 1439, § 11: COD s. 520 (544); KLEMENT VIII., inštrukcia Sanctissimus, 31. augusta 1595: Magnum bullarium Romanum V, 2, 72 – 73; BENEDIKT XIV., konštitúcia Etsi pastoralis, 26. mája 1742, § II. č. 1, § III, č. 1, atď.; LAODICEJSKÁ SYNODA, r. 347 – 381, kán. 48: Mansi 2, 571 – 572 (porov. Codificazione canonica orientale, Fonti IX, s. 183); SISEN. ARMÉNSKA SYNODA, r. 1342: Mansi 25, 1240 – 1241; LIBANONSKÁ MARONITSKÁ SYNODA, r. 1736, časť II, kap. III, č. 2: Mansi 38, 48, a iné miestne synody.
    15 POSVÄTNÉ OFÍCIUM, inštrukcia (spišskému biskupovi) r. 1783; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE ŠÍRENIE VIERY (pre koptov), 15. marca 1790, č. XIII; dekrét 6. októbra1863, C, a; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV, 1. mája 1948; POSVÄTNÉ OFÍCIUM, odpoveď 22. apríla 1896 s listom z 19. mája 1896.
    16 CIC, kán. 782, § 4; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV, dekrét De sacramento confirmationis administrando etiam fidelibus orientalibus a presbyteris latini ritus, qui hoc indulto gaudeant pro fidelibus sui ritus (O udeľovaní birmovania aj východným veriacim kňazmi latinského obradu, ktorí majú toto povolenie pre veriacich svojho obradu), 1. mája 1948: AAS 40 (1948), 422 – 423.
    17 Porov. LAODICEJSKÁ SYNODA, r. 347 – 381, kán. 29: Mansi 2, 569 – 570; SV. NIKEFOR CP, kap. 14: PG 111, 749 – 760; DIVIN. ARMÉNSKA SYNODA, r. 719, kán. 31; SV. TEODOR STUDITA, kázeň 21: PG 99, 536 – 538; SV. MIKULÁŠ I., list Ad consulta vestra, 13. novembra 866: „In quorum apostolorum“; „Nosse cupitis“; „Quod interrogatis“; „Praeterea consulitis“; „Si die Dominico“: PL 119, 984 – 985, 993 – 994; a partikulárne synody.
    18 Nová úprava, aspoň tam, kde jestvuje povinnosť zúčastniť sa na liturgii, ale zodpovedá pojmu liturgického dňa u východných kresťanov.
    19 Porov. Canones apostolorum, 8 a 9: Mansi 1, 29 – 32; ANTIOCHIJSKÁ SYNODA, r. 341, kán. 2: Mansi 2, 1309 – 1310; TIMOTEJ ALEXANDRIJSKÝ, otázka 3; INOCENT III., konštitúcia Quia divinae, 4. januára 1215; a mnohé novšie miestne synody východných cirkví.
    20 Toto pravidlo rieši na dobro duší problém plurality jurisdikcie na tom istom území; avšak zostáva nedoktnutý teritoriálny charakter jurisdikcie.
    21 Porov. PRVÝ NICEJSKÝ KONCIL, kán. 18: COD s. 13 – 14 (14 – 15); NEOCÉZAREJSKÁ SYNODA, r. 314 – 325, kán. 12: Mansi 2, 543 – 546; SARDSKÁ SYNODA, r. 343, kán. 8: Mansi 3, 11 – 12; SV. LEV VEĽKÝ, list Omnium quidem, 13. januára 444: PL 54. 616 – 620; CHALCEDÓNSKY KONCIL, kán. 6; COD s. 66 (90); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 23, 26: COD s. 159, 161 (183, 185); atď.
    22 Subdiakonát sa v mnohých východných cirkvách pokladá za nižšie svätenie, ale motu proprio Pia XII. Cleri sanctitati mu ukladá povinnosť vyšších svätení. Tento kánon znamená návrat k predošlej, oddávna zaužívanej praxi jednotlivých východných cirkví, čo sa týka povinností subdiakonátu a odvoláva sa ním to, čo stanovuje v tejto veci Cleri sanctitati.
    23 Porov. PIUS XII., motu proprio Crebrae allatae, 23. februára 1949, kán. 32, § 2, č. 5 (dovolenie patriarchom dišpenzovať od formy): AAS 4 (1949), 96; PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 267 (dovolenie patriarchom dať do poriadku neplatné manželstvá – sanatio in radice): AAS 49 (1957), 514; POSVÄTNÉ OFÍCIUM a POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV roku 1957 dávajú dovolenie dišpenzovať od formy a uskutočňovať sanácie pre nedostatok formy (ad quinquennium): „extra patriarchatus, metropolitis, ceterisque ordinariis locorum… qui nullum habent superiorem infra Sanctam Sedem“ ( mimo patrarchátu, metropolitom a iným miestnym ordinárom, ktorí nemajú iného predstaveného okrem Svätej stolice).
    24 Porov. SV. LEV VEĽKÝ list Quod saepissime, 15. apríla 454: „Petitionem autem“: PL 54, 1094 – 1096; SV. NIKEFOR CP., cap. 13; SYNODA PATRIARCHU SERGEJA, 18. september 1596, kán. 17; PIUS VI., apoštolský list Assueto paterne, 8. apríla 1775; atď.
    25 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 4. decembra 1963, dodatok.
    26 Porov. KLEMENT VIII., inštrukcia Sanctissimus, 31. augusta 1595, § 6: „Si ipsi graeci“: Magnum bullarium Romanum V, 2, 73; POSVÄTNÉ OFÍCIUM, 7. júna 1673, ad 1 a 3; 13. marca 1727, k 1; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE ŠÍRENIE VIERY, 18. augusta 1913, čl. 33: AAS 5 (1913), 398; dekrét 14. augusta 1914. čl. 27: AAS 6 (1914), 462 – 463; dekrét 27. marca 1916, čl. 14: AAS 8 (1916), 107; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV, dekrét 1. marca 1929, čl. 36: AAS 21 (1929), 158; dekrét 4. mája 1930, čl. 41: AAS 22 (1930), 352 – 353.
    27 Porov. LAODICEJSKÁ SYNODA, an. 347 – 381, kán. 18: Mansi 2, 567 – 568; SYNODA MAR IZÁKA CHALDEJSKÉHO, an. 410, kán. 15; SV. NERSES GLAIEN ARMÉNSKY, r. 1166; INOCENT IV., list Sub catholicae, 6. marca 1254, § 8: Magnum bullarium Romanum II, 341; BENEDIKT XIV., konštitúcia. Etsi pastoralis, 26. mája 1745, §§ 42 a nasl.; a novšie partikulárne synody: arménska (1911), koptská (1736), rumunská (1872), rusínska (1891), sýrska (1888).
    28 Podľa východnej tradície.
    29 Podľa búl zjednotenia jednotlivých východných katolíckych cirkví.
    30 Záväzok koncilu voči všetkým východným oddeleným bratom a týkajúcich sa všetkých svätení každého stupňa tak Božieho, ako aj cirkevného ustanovenia.
    31 Toto určenie platí aj v oddelených cirkvách.
    32 SV. BAZIL VEĽKÝ, Epistula canonica ad Amphilochium, PG, 32, 669B.
    33 Táto miernejšia prax sa zakladá na 1. platnosti sviatostí; 2. úprimnosti úmyslu (bona fide) a náležitej pripravenosti (bona dispositio); 3. potrebe spásy; 4. neprítomnosti vlastného duchovného; 5. vylúčení nebezpečenstiev, ktorých sa treba vystríhať, a na vylúčení zjavného súhlasu s bludom.
    34 Ide o takzvanú communicatio in sacris extrasacramentalis; koncil dovoľuje túto miernejšiu prax, avšak pritom treba dodržať to, čo sa má dodržiavať.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Optatam totius

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    OPTATAM TOTIUS

    DEKRÉT O KŇAZSKEJ FORMÁCII

    ÚVOD

    Posvätný koncil si jasne uvedomuje, že ŹELANÁ OBNOVA celej Cirkvi závisí vo veľkej miere od služby kňazov, preniknutých Kristovým duchom,1 a preto uznáva veľkú dôležitosť kňazskej formácie a určuje niektoré jej základné princípy, ktorými sa potvrdzujú predpisy overené stáročnou praxou a pridávajú sa k nim nové, súhlasne s konštitúciami a dekrétmi tohto posvätného koncilu a so zmenenými okolnosťami doby. Táto kňazská výchova, vychádzajúca z vnútornej jednoty samotného kňazstva, je potrebná pre všetkých kňazov – diecéznych i rehoľných, a to každého obradu. Preto tieto predpisy, týkajúce sa bezprostredne diecézneho duchovenstva, treba s náležitými úpravami aplikovať na všetkých.

    I. Zostavenie formačného plánu kňazskej výchovy
    pre jednotlivé národy

    Výchovu prispôsobiť miestnym podmienkam

    1. Keďže pri toľkej rozmanitosti národov a krajín možno stanoviť len všeobecné predpisy, nech sa v jednotlivých národoch alebo obradoch vypracujú osobitné formačné plány kňazskej výchovy, ktoré majú stanoviť a v určených lehotách revidovať biskupské konferencie2 so schválením Apoštolskej stolice. V týchto plánoch nech sa všeobecné zákony prispôsobia osobitným miestnym a časovým okolnostiam, aby formácia kňazov vždy zodpovedala pastoračným potrebám krajín, v ktorých sa má uskutočňovať kňazská činnosť.

    II. Potreba podporovať starostlivosť o kňazské povolania

    Zodpovednosť celého kresťanského ľudu

    2. Povinnosť napomáhať kňazské povolania3 sa týka celého kresťanského spoločenstva, ktoré plní túto úlohu predovšetkým dôsledným kresťanským životom. V tomto ohľade najviac môžu urobiť rodiny preniknuté duchom viery, lásky a nábožnosti, ktoré sa tak stávajú prvým seminárom, ako aj farnosti, na ktorých plodnom živote sa zúčastňuje aj mládež. Učitelia a všetci, ktorí majú akýmkoľvek spôsobom na starosti výchovu chlapcov a dospievajúcich, predovšetkým katolícke organizácie, nech sa usilujú vychovávať svojich zverencov takým spôsobom, aby boli schopní rozpoznať Božie volanie a ochotne naň odpovedať. Všetci kňazi nech prejavujú svoju apoštolskú horlivosť čo najúčinnejším napomáhaním povolaní a nech priťahujú srdcia dospievajúcich chlapcov ku kňazstvu prostotou a pracovitosťou svojho radostne prežívaného života, ako aj vzájomnou kňazskou láskou a družnou bratskou spoluprácou.
    Biskupi zase majú povzbudzovať svojich veriacich do starostlivosti o povolania a s tým cieľom spájať všetky sily a iniciatívy. Oni sami nech otcovsky pomáhajú tým, ktorých pokladajú za povolaných od Pána, nešetriac nijakých obetí.
    Táto činná spoluúčasť všetkého Božieho ľudu na pestovaní povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, ktorí sú od Boha vyvolení mať účasť na Kristovom hierarchickom kňazstve, a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali kandidátov, ktorí sa s čistým úmyslom v plnej slobode uchádzajú o také veľké poslanie, a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili Božiemu kultu a službe Cirkvi,4 keď ich uznali za schopných a presvedčili sa, že sú pripravení.
    Posvätný cirkevný snem odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spoločnej spolupráce, ako vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a čoraz dôkladnejšie poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania pomocou kázní, katechéz, ako aj prostredníctvom rozličných spoločenských komunikačných prostriedkov. Okrem toho koncil stanovuje, aby Diela pre povolania, ktoré sú už podľa príslušných pápežských dokumentov ustanovené alebo sa majú ustanoviť v jednotlivých diecézach, krajinách a národoch, metodicky a súvisle usmerňovali a s nemenšou rozvážnosťou a horlivosťou napomáhali celú pastoračnú činnosť v prospech povolaní, nezanedbajúc nijakú z vhodných pomôcok, ktoré poskytujú dnešné psychologické a sociologické vedy,5 a používali ich s horlivosťou a rozumným výberom.
    Nech však Dielo pre povolania veľkoryso prekoná hranice jednotlivých diecéz, národov, rehoľných spoločenstiev a obradov, a prihliadajúc na potreby všeobecnej Cirkvi, nech poskytuje pomoc predovšetkým tým krajinám, kde sa naliehavejšie požadujú robotníci do Pánovej vinice.

    Duchovná a intelektuálna formácia v malých seminároch

    3. V malých seminároch, zriadených na pestovanie klíčiacich povolaní, nech sa chovanci pripravujú osobitnou náboženskou výchovou a predovšetkým vhodným duchovným vedením veľkodušne a s čistým srdcom nasledovať Krista Vykupiteľa. Pod otcovským vedením predstavených, za primeranej spolupráce rodičov, nech žijú životom zodpovedajúcim veku, mentalite a vývojovému štádiu chlapcov, v plnom súlade so zásadami zdravej psychológie. A nech sa nezanedbáva ani primeraná znalosť ľudských vecí a dôverný styk s vlastnou rodinou.6 Okrem toho, čo je ďalej stanovené o veľkých seminároch, má sa prispôsobiť aj na malý seminár, pokiaľ to zodpovedá jeho poslaniu a povahe. Štúdiá, ktoré majú chovanci absolvovať, treba zariadiť tak, aby v nich mohli bez ťažkostí pokračovať inde, keby sa rozhodli pre iný stav.
    S rovnakou starostlivosťou nech sa pestujú klíčiace povolania dospievajúcich chlapcov v osobitných inštitútoch, ktoré podľa miestnych okolností majú aj poslanie malých seminárov, ako i tých, ktorí študujú na iných školách alebo sa vzdelávajú iným spôsobom. A nech starostlivo napomáhajú aj inštitúty a iné podujatia pre tých, ktorí nasledujú Božie volanie v zrelšom veku.

    III. Usporiadanie veľkých seminárov

    Pastoračné zameranie formácie

    4. Veľké semináre sú pre kňazskú výchovu nevyhnutné. Celá výchova chovancov v nich musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera, formovali na pravých pastierov duší.7 Majú sa teda pripravovať: na službu slova, aby čoraz lepšie prenikli do zjaveného Božieho slova, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho nielen slovom, ale aj životom; na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na pastoračnú službu, aby vedeli ľuďom predstavovať Krista, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45; porov. Jn 13, 12 – 17), a aby sa dali do služby všetkým, a tak získali čím viacerých (porov. 1 Kor 9, 19).
    Preto všetky zložky duchovnej, intelektuálnej a disciplinárnej formácie majú byť súladne zamerané na tento pastoračný cieľ. O jeho dosiahnutie majú sa v horlivej a vo svornej spolupráci usilovať všetci predstavení a pedagógovia, vo vernej úprimnej podriadenosti autorite biskupa.

    Výber predstavených a vyučujúcich

    5. Keďže formovanie seminaristov závisí od múdrych zákonov a najmä od schopných vychovávateľov, predstavení a učitelia seminárov nech sa volia spomedzi najlepších8 a nech sa svedomito pripravia dôkladnými vedomosťami, primeranými pastoračnými skúsenosťami a osobitnou duchovnou a pedagogickou výchovou. Preto sa majú na tento cieľ zriadiť vhodné inštitúty, alebo aspoň kurzy, a okrem toho majú sa v stanovených lehotách konať stretnutia predstavených seminárov.
    Predstavení a pedagógovia nech si však živo uvedomujú, do akej miery závisí úspech formácie seminaristov od spôsobu ich zmýšľania a konania. Nech sa teda pod vedením rektora čo najužšie zjednotia v duchu i v činnosti a nech medzi sebou i so seminaristami tvoria rodinu, ktorá by bola v zhode s Pánovou modlitbou, „aby boli jedno“ (Jn 17, 11), a ktorá by v seminaristoch udržovala radosť z vlastného povolania. Biskup nech so stálou bedlivosťou a s osobitnou láskavosťou povzbudzuje tých, ktorí pracujú v seminári, a voči seminaristom nech sa správa ako opravdivý otec v Kristovi. Napokon všetci kňazi nech pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne poskytujú pomoc.9

    Skúmanie pravého úmyslu

    6. Nech sa s bedlivou pozornosťou, podľa veku a stupňa vývoja jednotlivých kandidátov, skúma úprimnosť ich úmyslu a sloboda rozhodnutia, ich duchovná, mravná a intelektuálna spôsobilosť, ako aj primerané telesné a duševné zdravie, berúc do úvahy i prípadné dedičné sklony. Nech sa zvažuje aj schopnosť kandidátov znášať bremeno kňazstva a vykonávať pastoračné povinnosti.10
    Pri výbere a potrebnom preskúšaní seminaristov nech sa však vo všetkom postupuje s náležitou rozhodnosťou, i keď sa trpí citeľným nedostatkom kňazstva.11 Veď Boh nedopustí, aby jeho Cirkev zostala bez služobníkov, ak sa súcim umožní pokračovať v štúdiu, kým nespôsobilým sa včas otcovsky odporučí zameriavať sa na iné úlohy a poskytne sa im pomoc, aby sa vo vedomí svojho kresťanského povolania horlivo zapojili do apoštolátu laikov.

    Medzidiecézne semináre

    7. Ak jednotlivé diecézy nie sú schopné náležite sa postarať o vlastný seminár, treba zriadiť a podporovať semináre spoločné pre viaceré diecézy alebo pre celú krajinu, prípadne pre celý národ, aby sa tak mohla účinnejšie zabezpečiť solídna výchova seminaristov, ktorá sa v tomto ohľade má považovať za najvyššiu normu. Ak ide o oblastné alebo celonárodné semináre, tie sa majú spravovať podľa stanov, ktoré im určili príslušní biskupi a ktoré schválila Apoštolská stolica.12
    V seminároch, ktoré majú mnoho zverencov, nech sa seminaristi vhodne zadelia do menších skupín, aby sa lepšie zabezpečila osobná formácia jednotlivcov. Pritom nech sa zachová jednota vedenia a vyučovania.

    IV. Potreba intenzívnejšej duchovnej formácie

    Prehlbovanie duchovného života

    8. Duchovná formácia má byť úzko spätá s odbornou a pastoračnou formáciou. Zvlášť s pomocou špirituála13 nech sa poskytuje takým spôsobom, aby sa seminaristi učili žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Keďže sa kňazskou vysviackou majú pripodobniť Kristovi Kňazovi, nech si privykajú byť s ním ako priatelia dôverne spojení aj v celom živote.14 Nech tak prežívajú Kristovo veľkonočné tajomstvo, aby raz vedeli doň zasväcovať ľud, ktorý im bude zverený. Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Božom slove, činnou účasťou na posvätných tajomstvách Cirkvi, najmä na Eucharistii a modlitbe posvätného ofícia.15 Nech sa ho učia hľadať v biskupovi, ktorý ich posiela, i v ľuďoch, ku ktorým sú posielaní, najmä v chudobných, maličkých, chorých, hriešnikoch i neveriacich. Nech so synovskou dôverou milujú a uctievajú Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú Kristus, keď umieral na kríži, dal učeníkovi za matku.
    Nech sa horlivo pestujú pobožnosti, ktoré odporúča úctyhodná tradícia Cirkvi. Treba však dbať, aby sa duchovná formácia neobmedzovala iba na ne ani aby sa nevenovala len nábožným citom. Nech sa seminaristi skôr učia žiť podľa vzoru evanjelia, utvrdzovať sa vo viere, v nádeji a láske, aby si cvičením v týchto cnostiach nadobudli ducha modlitby,16 dosiahli silu a odolnosť vo svojom povolaní, vzmáhali sa aj v iných cnostiach a aby v nich vzrastala túžba získať všetkých ľudí pre Krista.

    Výchova k zmyslu pre Cirkev a pre poslušnosť

    9. Nech sa seminaristi dajú preniknúť tajomstvom Cirkvi, ktoré tento posvätný cirkevný snem zvlášť osvetlil, aby spojení s Kristovým námestníkom pokornou a synovskou láskou a – keď už budú kňazi – oddaní svojmu biskupovi ako verní spolupracovníci, v bratskej spolupráci s inými kňazmi podávali svedectvo tej jednoty, ktorá priťahuje ľudí ku Kristovi.17 Nech sa učia mať s veľkorysým srdcom účasť na živote celej Cirkvi podľa slov svätého Augustína: „Kto do akej miery miluje Kristovu Cirkev, do takej miery má Ducha Svätého“.18 Nech si seminaristi jasne uvedomujú, že nie sú určení na to, aby vládli ani aby prijímali pocty, ale že sa majú úplne venovať Božej službe a pastoračnej činnosti. Nech sú s osobitnou starostlivosťou vychovávaní v kňazskej poslušnosti, v chudobnom spôsobe života a v duchu sebazaprenia,19 aby sa vedeli ochotne zriekať aj dovolených, ale neosožných vecí a učili sa pripodobňovať ukrižovanému Kristovi.
    Nech si seminaristi uvedomia bremená, ktoré majú vziať na seba, a nech sa im nezataja nijaké ťažkosti kňazského života. Avšak nech nehľadia len na nebezpečenstvá budúcej činnosti. Nech sú skôr vychovávaní k takému duchovnému životu, ktorý bude vedieť čerpať čím väčšiu posilu z ich pastoračnej činnosti.

    Výchova k čistote

    10. Seminaristi, ktorí zachovávajú úctyhodnú tradíciu kňazského celibátu podľa svätých a ustálených zákonov vlastného obradu, sa majú starostlivou výchovou pripravovať na tento stav, v ktorom sa zriekajú manželstva pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 19, 12), oddávajú sa Bohu nerozdelenou láskou,20 ktorá dokonale zodpovedá Novému zákonu, vydávajú svedectvo o budúcom vzkriesení (porov. Lk 20, 36)21 a dostáva sa im účinnej pomoci, aby mohli stále uplatňovať dokonalú lásku, vďaka ktorej sa vo svojom kňazskom účinkovaní stanú všetkým pre všetkých.22 Nech hlboko cítia, s koľkou vďakou sa má prijímať tento stav, a to nielen preto, lebo to prikazuje cirkevný zákon, ale aj ako vzácny Boží dar, ktorý si majú pokorne vymodliť a na ktorý majú dobrovoľne, veľkodušne a bez otáľania odpovedať, podnecovaní a napomáhaní milosťou Ducha Svätého.
    Nech seminaristi náležite poznajú povinnosti a dôstojnosť kresťanského manželstva, ktoré predstavuje lásku Krista a Cirkvi (porov. Ef 5, 32 a nasl.), ale nech pochopia prednosť čistoty zasvätenej Kristovi,23 aby sa tak po zrelo uváženej a veľkodušnej voľbe celkom oddali Pánovi telom i dušou.
    Treba ich však upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je vystavená ich čistota, obzvlášť v súčasnej spoločnosti.24 Pomocou božských a ľudských prostriedkov nech sa naučia zrieknuť manželstva s takou vyrovnanosťou, aby vo svojom živote a účinkovaní nielenže neutrpeli následkom celibátu nijakú ujmu, ale skôr nadobudli dokonalejšie duševné i telesné sebaovládanie a vyšší stupeň zrelosti a tak mohli plnšie prežívať evanjeliovú blaženosť.

    Sebaovládanie

    11. Nech sa svedomito zachovávajú zásady kresťanskej výchovy, náležite doplňované najnovšími poznatkami psychológie a pedagogiky. Formáciu treba teda múdro usmerňovať, aby sa u seminaristov zveľaďovala aj patričná ľudská zrelosť, ktorá sa vyznačuje najmä istou duševnou rovnováhou, schopnosťou rozvážne rozhodovať a vedieť si utvoriť správny úsudok o udalostiach i ľuďoch. Seminaristi nech sa učia správne stvárňovať svoj charakter. Treba ich vychovávať k pevnosti ducha a vo všeobecnosti nech sa učia vážiť si cnosti, ktoré si ľudia veľmi cenia a pre ktoré si obľubujú Kristovho služobníka,25 ako napríklad úprimnosť srdca, vytrvalé uplatňovanie spravodlivosti, dodržiavanie daného slova, zdvorilé správanie, skromnosť a láskavosť v rozhovore.
    Disciplínu v seminárnom živote treba pokladať nielen za účinnú oporu spoločného života a lásky, ale aj za integrálnu zložku celej formácie na dosiahnutie sebaovládania, solídne dozrievanie osobnosti a na utváranie ostatných vnútorných dispozícií, ktoré veľmi napomáhajú usporiadanú a plodnú aktivitu Cirkvi. Nech sa však uplatňuje takým spôsobom, aby sa seminaristi stali vnútorne schopnými podriadiť sa autorite predstavených z hlbokého presvedčenia, teda vo svedomí (porov. Rim 13, 5) a z nadprirodzených dôvodov. Disciplinárne predpisy treba však prispôsobiť veku seminaristov, aby sa sami postupne učili sebaovládaniu a zároveň privykali rozumne užívať slobodu, rozvíjať ducha iniciatívy26 a spolupracovať so spolubratmi a s laikmi.
    Celý seminárny život, preniknutý nábožnosťou a mlčaním, ako aj starostlivosťou o vzájomnú pomoc, má byť usporiadaný tak, aby istým spôsobom vovádzal do budúceho kňazského života.

    Duchovná a pastoračná prax

    12. Aby duchovná formácia mala solídnejší základ a aby si seminaristi volili svoje povolanie po zrelom uvážení, nech biskupi stanovia primeraný časový úsek na intenzívnejšie duchovné prehĺbenie. Je ich úlohou uvažovať aj o tom, či nie je vhodné určiť, aby sa na nejaký čas prerušili štúdiá alebo aby sa zaviedla primeraná pastoračná prax, aby sa tak kandidáti na kňazstvo lepšie osvedčili. Biskupi majú podľa podmienok jednotlivých krajín takisto rozhodnúť, či sa nemá predĺžiť veková hranica, ktorú vyžaduje terajšie cirkevné právo na prijatie svätení, ako aj uvážiť, či nie je vhodné stanoviť, aby seminaristi po skončení teologických štúdií pôsobili určitý čas ako diakoni, prv než by boli vysvätení za kňazov.

    V. Úprava cirkevných štúdií

    Humanitná kultúra

    13. Prv ako by seminaristi začali vlastné cirkevné štúdiá, majú si nadobudnúť také humanitné a odborné vzdelanie, aké oprávňuje študentov na vysokoškolské štúdiá v ich štáte. Okrem toho nech si osvoja latinský jazyk natoľko, aby mohli rozumieť a používať vedecké pramene a cirkevné dokumenty.27 Štúdium liturgického jazyka vlastného obradu treba pokladať za nevyhnutné. A nech sa značne napomáha znalosť jazykov Svätého písma a Tradície.
    Orientácia na teológiu

    14. Pri úprave cirkevných štúdií treba hľadieť najmä na to, aby sa filozofické a teologické disciplíny vhodnejšie rozvrhli a umožňovali čoraz hlbšie sprístupňovať seminaristom Kristovo tajomstvo, ktoré preniká celé dejiny ľudstva, ustavične pôsobí v Cirkvi a uplatňuje sa najmä prostredníctvom kňazskej služby.28
    Aby seminaristi nadobudli požadovaný pohľad hneď od samého začiatku, nech sa cirkevné štúdiá začnú úvodným kurzom, ktorý má mať primerané trvanie. V tomto úvode do štúdií nech sa im tajomstvo spásy predloží takým spôsobom, aby pochopili zmysel, štruktúru a pastoračný cieľ cirkevných štúdií a zároveň sa povzbudili budovať celý svoj život na základe viery, dali sa ňou preniknúť a upevnili sa v povolaní, ktorému sa majú oddať s plným osobným zanietením.

    Štúdium filozofie

    15. Filozofické disciplíny nech sú vyučované tak, aby seminaristov viedli predovšetkým k dôkladnému a ucelenému poznaniu človeka, sveta a Boha, založenému na stále platnom filozofickom dedičstve,29 berúc pritom do úvahy postupný vývoj filozofického bádania, najmä smery, ktoré majú väčší vplyv vo vlastnom národe, ako aj moderný vedecký pokrok, aby poslucháči správne pochopili súčasné zmýšľanie, a tak sa vhodne pripravovali na dialóg s ľuďmi svojich čias.30
    Dejiny filozofie nech sa prednášajú tak, aby sa seminaristi oboznámili so základnými zásadami rozličných filozofických systémov a zároveň vedeli rozoznať, čo je v nich dokázateľne pravdivé, a boli schopní odhaliť a vyvrátiť korene omylov.
    Nech už sám spôsob vyučovania vzbudzuje u poslucháčov lásku k dôslednému hľadaniu, skúmaniu a dokazovaniu pravdy spolu s úprimným uznaním hraníc ľudského poznania. Nech sa venuje dôkladná pozornosť vzťahom medzi filozofiou a skutočnými životnými problémami, ako aj otázkam, ktoré ovplyvňujú mysle poslucháčov. Nech sa im pomáha pochopiť súvis medzi filozofickými otázkami a tajomstvami spásy, ktoré sa na teológii študujú, vo vyššom svetle viery.

    Teologické disciplíny

    16. Teologické disciplíny nech sa podávajú vo svetle viery pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi31 tak, aby poslucháči čerpali verné katolícke učenie z Božieho zjavenia, dôkladne doň vnikli, udržovali ním svoj duchovný život32 a vedeli ho hlásať, vysvetľovať a obhajovať vo svojej kňazskej činnosti.
    S osobitnou starostlivosťou nech sa seminaristi vzdelávajú vo Svätom písme, ktoré má byť akoby dušou celej teológie.33 Po primeranom uvedení do problematiky nech náležite vniknú do metódy exegézy, pochopia najdôležitejšie témy Božieho zjavenia a nech nachádzajú povzbudenie a posilu v každodennom čítaní a rozjímaní Svätého písma.34
    Pri dogmatickej teológii nech sa postupuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. Poslucháčom nech sa vysvetlí, čím prispeli otcovia východnej a západnej Cirkvi k vernému odovzdávaniu a vysvetleniu jednotlivých zjavených právd, ako aj ďalšia história dogmy, a to i vo vzťahu k všeobecným dejinám Cirkvi.35 Potom – aby sa podľa možnosti čím plnšie vysvetlili tajomstvá spásy – nech sa seminaristi pod vedením svätého Tomáša priúčajú hlbšie do nich vniknúť uvažovaním a pochopiť ich súvislosti.36 Nech sa naučia poznávať ich stálu prítomnosť a účinnosť v liturgických úkonoch37 a v celom živote Cirkvi. A nech sa učia hľadať riešenie ľudských problémov vo svetle Božieho zjavenia, aplikovať zjavené večné pravdy na menlivé podmienky tohto sveta a prístupným spôsobom ich podávať súčasným ľuďom.38
    Podobne nech sa obrodia aj ostatné teologické disciplíny živším stykom s Kristovým tajomstvom a dejinami spásy. Osobitnú starostlivosť treba venovať zdokonaleniu morálnej teológie, ktorej vedecký výklad nech sa väčšmi zakladá na učení Svätého písma a nech poukáže na vznešenosť povolania veriacich v Krista a na ich povinnosť prinášať ovocie v láske za život sveta. Tak isto pri výklade cirkevného práva a cirkevných dejín treba brať zreteľ na tajomstvo Cirkvi, podľa dogmatickej konštitúcie o Cirkvi, ktorú vydal tento posvätný cirkevný snem. Posvätná liturgia, ktorá má byť prvoradým a nevyhnutným zdrojom pravého kresťanského ducha, nech sa vyučuje súhlasne s 15. a 16. článkom konštitúcie o posvätnej liturgii.39
    Seminaristi nech sú vedení – s náležitým ohľadom na podmienky rozličných krajín – k plnšiemu poznaniu cirkví a cirkevných spoločenstiev oddelených od rímskej Apoštolskej stolice, aby mohli prispieť k obnove jednoty medzi všetkými kresťanmi, ktorú treba napomáhať podľa predpisov tohto posvätného cirkevného snemu.40
    Nech sa oboznámia aj s inými náboženstvami, ktoré sú viac rozšírené v jednotlivých krajinách, aby lepšie poznali, čo je v nich Božím riadením dobré a pravdivé, naučili sa vyvracať omyly a boli schopní prinášať svetlo plnej pravdy tým, ktorí ho nemajú.

    Revízia didaktických metód

    17. Keďže však cieľom odborného teologického vyučovania má byť skutočná vnútorná formácia poslucháčov, a nielen podávanie samotných vedomostí, treba zrevidovať didaktické metódy, čo sa týka prednášok, kolokvií a praktických cvičení, ako aj zainteresovania poslucháčov do štúdia, jednak súkromného a jednak v malých skupinách. Nech sa starostlivo dbá o ucelenosť a solídnosť celého vyučovania, nech sa však nemnoží priveľa predmetov a prednášok a nech sa vynechajú otázky, ktoré sú už takmer bezvýznamné alebo ktoré treba ponechať na odborné akademické štúdiá.

    Zvyšovanie odbornej kvalifikácie

    18. Biskupi sa majú starať, aby seminaristov s vhodnou povahou, cnosťou a nadaním posielali na špeciálne inštitúty, fakulty a univerzity, aby mali k dispozícii kňazov s vyššou odbornou kvalifikáciou v posvätných náukach, a ak sa to uzná za vhodné, aj v iných odboroch, ktorí by vedeli vyhovieť rozmanitým požiadavkám apoštolátu. Nech sa však v nijakom prípade nezanedbáva ich duchovná a pastoračná formácia, najmä ak ešte neprijali kňazskú vysviacku.

    VI. Zásady vlastnej pastoračnej formácie

    Výchova k dialógu

    19. Pastoračná starostlivosť, ktorá má úplne preniknúť celú výchovu seminaristov,41 vyžaduje, aby boli dôkladne poučení aj o veciach, ktoré sa osobitne týkajú posvätnej činnosti, najmä o katechéze a kazateľstve, liturgickom kulte a vysluhovaní sviatostí, o charitatívnej činnosti, o povinnosti ísť v ústrety blúdiacim a neveriacim a o ďalších pastoračných aktivitách. Nech sa náležite vzdelávajú v umení viesť duše, aby vedeli vychovávať všetkých synov a dcéry Cirkvi predovšetkým k plne vedomému a apoštolskému kresťanskému životu a k plneniu povinností svojho stavu. S rovnakou starostlivosťou nech sa naučia pomáhať rehoľníkom a rehoľníčkam, aby vytrvali v milosti svojho povolania a napredovali v súlade s duchom rozličných inštitútov.42
    Vo všeobecnosti nech sa u seminaristov pestujú vhodné vlastnosti, zvlášť tie, ktoré napomáhajú viesť dialóg s ľuďmi, ako napríklad schopnosť počúvať iných a v duchu lásky mať vnímavé srdce pre rozmanité okolnosti ľudského spolužitia.43

    Výchova k misionárskemu duchu

    20. Nech sa seminaristi naučia využívať aj pomoc, ktorú im môžu poskytnúť pedagogické, psychologické a sociologické disciplíny44 pri správnom metodickom postupe a podľa úprav cirkevnej vrchnosti. Nech sa tiež starostlivo oboznámia s organizovaním a napomáhaním apoštolátu laikov,45 ako aj s rozvíjaním účinných foriem apoštolskej činnosti. A nech sa dajú preniknúť naozaj katolíckym duchom tak, aby si privykli prekračovať hranice vlastnej diecézy, svojho národa alebo obradu a vychádzať v ústrety potrebám celej Cirkvi, v duchu pripravení kdekoľvek hlásať evanjelium.46

    Pastoračná prax mimo seminára

    21. Keďže je však potrebné, aby sa seminaristi učili nielen teoreticky, ale i prakticky umeniu apoštolskej činnosti a boli schopní konať na vlastnú zodpovednosť a v spolupráci s ostatnými, nech sa už počas štúdií, ako aj počas prázdnin vhodným spôsobom zasväcujú do pastoračnej praxe. To sa má uskutočňovať primerane ich veku a podľa miestnych pomerov, metodicky a pod vedením skúsených odborníkov v pastoračnej činnosti, podľa uváženia biskupov a má mať vždy na pamäti vyššiu účinnosť nadprirodzených prostriedkov.47

    VII. Zdokonaľovanie formácie po skončení štúdií

    Teoretická i praktická aktualizácia

    22. Keďže je potrebné – najmä vzhľadom na situáciu v modernej spoločnosti –, aby kňazi pokračovali vo svojej formácii a prehlbovali ju aj po skončení seminárnych štúdií,48 biskupské konferencie majú pre jednotlivé národy zabezpečiť najvhodnejšie prostriedky, pomocou ktorých by sa mladšie duchovenstvo postupne zasväcovalo do kňazského života a apoštolskej činnosti zo stránky duchovnej, intelektuálnej a pastoračnej a v nich sa čoraz väčšmi obnovovalo a zdokonaľovalo. Takýmito prostriedkami sú napríklad pastoračné inštitúty spolupracujúce s vhodne vybranými farnosťami, pravidelné stretnutia a primerané cvičenia.

    ZÁVER

    Otcovia tohto posvätného cirkevného snemu, ktorí pokračovali v diele začatom Tridentským koncilom, s dôverou odovzdávajú predstaveným a pedagógom seminárov úlohu vychovávať budúcich Kristových kňazov v duchu obnovy podnietenej týmto posvätným cirkevným snemom. Zároveň živo povzbudzujú tých, ktorí sa pripravujú na kňazskú službu, aby si dobre uvedomili, že do nich sa vkladajú nádeje Cirkvi a že sa im zveruje spása duší. Preto nech ochotne prijmú ustanovenia tohto dekrétu, aby mohli prinášať bohaté a trvalé ovocie.

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 28. októbra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Zo slov, ktorými Pán ustanovil apoštolov a ich nástupcov i spolupracovníkov za zvestovateľov evanjelia, vodcov nového vyvoleného Božieho ľudu a vysluhovateľov Božích tajomstiev, vyplýva, že pokrok všetkého Božieho ľudu v tej najväčšej miere závisí – z vôle samého Krista – od činnosti kňazov. To isté potvrdzujú výroky cirkevných otcov a svätých, ako aj opätovné dokumenty rímskych pápežov.
    Porov. predovšetkým: SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta.1908, S. Pii X Acta, IV, s. 237 – 264; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), zvlášť s. 37 – 52; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 657 – 702; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 545 – 579; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS 55 (1963), s. 979 – 995.
    2 Celú kňazskú formáciu, t. j. seminárny poriadok, duchovnú formáciu, študijný poriadok, spoločný život a disciplínu seminaristov i pastoračné cvičenia treba upraviť vzhľadom na rozličné miestne okolnosti. Tieto úpravy, čo sa týka základných zásad, majú uskutočňovať podľa spoločných smerníc pre diecézne duchovenstvo biskupské konferencie a podobným spôsobom pre rehoľných kňazov príslušní predstavení (porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV, apoštolská konštitúcia Sedes sapientiae a pripojené Statuta generalia, 19, 2. vyd., Roma 1957, s. 38 a nasl.).
    3 Medzi hlavnými ťažkosťami, na ktoré trpí dnešná Cirkev, takmer všade popredné miesto zaujíma nedostatok povolaní. Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: „…počet kňazov tak v kresťanských krajinách, ako aj v misiách je prinajmenej nedostatočný vzhľadom na rastúce potreby“: AAS 42 (1950), s. 628; JÁN XXIII.: „Problém kňazských a rehoľných povolaní je pápežovou každodennou starosťou… je povzdychom jeho modlitieb a horúcou túžbou jeho duše.“ Z prejavu k I. medzinárodnému kongresu o povolaniach do stavov dokonalosti, 16. decembra 1961: AAS 54 (1962), s. 33.
    4 $IUS XII., apoštolská konštitúcia Sedes sapientiae, 31. mája 1956: AAS 48 (1956), s. 357; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS 55 (1963), s. 984 a nasl.
    5 $orov. najmä: PIUS XII., motu proprio Cum nobis „de Pontificio Opere vocationum sacerdotalium apud S. Congregationem seminariis et studiorum universitatibus praepositam constituendo“, 4. novembra 1941: AAS 33 (1941), s. 479; s pripojenými stanovami a smernicami, ktoré uverejnila tá istá Posvätná kongregácia 8. septembra 1943; Motu proprio Cum supremae „de Pontificio Opere primario religiosarum vocationum“, 11. februára 1955: AAS 47 (1955), s. 266; s s pripojenými stanovami a smernicami, ktoré uverejnila Posvätná kongregácia pre rehoľníkov (tamže, s. 298 – 301); DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 24; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 15.
    6 $orov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 685.
    7 $orov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 34.
    8 $orov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 37: „Osobitne pozorný nech je výber predstavených a pedagógov… Dajte do vašich seminárov kňazov najvyššej kvality. Neľutujte vziať ich z úloh, ktoré sa zdajú dôležitejšie. V skutočnosti nie je nič dôležitejšie, ako táto najdôležitejšia a nenahraditeľná činnosť.“ Tú istú zásadu výberu tých najlepších opäť zdôraznil PIUS XII. v apoštolskom liste ordinárom Brazílie 23. apríla 1947, Discorsi e radiomessaggi, IX, s. 579 – 580.
    9 O spoločnej povinnosti pomáhať seminárom porov. PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS (1963), s. 984.
    10 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 684; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE SVIATOSTI, obežník Magna equidem k miestnym ordinárom, 27. decembra 1935, n. 10. Pre rehoľníkov pozri Statuta generalia, pripojené k apoštolskej konštitúcii Sedes sapientiae, 31. mája 1956, čl. 33; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS (1963), s. 987 a nasl.
    11 Porov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 41.
    12 Predpisuje sa, aby na zostavovaní stanov oblastných alebo celonárodných seminárov mali účasť všetci biskupi, ktorých sa to týka, čím sa odvoláva nariadenie kánonu 1357, § 4 CIC.
    13 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 674; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE SEMINÁRE A UNIVERZITY, La formazione spirituale del candidato al sacerdozio, Città del Vaticano 1965.
    14 Porov. SV. PIUS X., exhortácia ku katolíckemu duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta 1908: S. Pii X Acta IV, s. 242 – 244; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 659 – 661; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 550 a nasl.
    15 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 547 a nasl. a 572 a nasl.; JÁN XXIII., apoštolská exhortácia Sacrae laudis, 6. januára 1962: AAS 54 (1962), s. 69; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 16 a 17: AAS 56 (1964), s. 104 a nasl.; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA OBRADOV, inštrukcia Inter oecumenici o správnej aplikácii konštitúcie o posvätnej liturgii, 26. septembra 1964, 14 – 17: AAS 56 (1964), s. 880 a nasl.
    16 Porov. JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, AAS 51 (1959), s. 599 a nasl.
    17 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 47 (1965), s. 35 a nasl.
    18 SV. AUGUSTÍN, In Ioannem tract. 32, 8: PL 35, 1646.
    19 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: AAS 42 (1950), s. 662 a nasl., 685, 690; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia: AAS 51 (1959), s. 551 – 553, 556 a nasl.; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 634 a nasl.; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, najmä 8: AAS 57 (1965), s. 12.
    20 Porov. PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, 25. marca 1954: AAS 46 (1954), s. 165 a nasl.
    21 Porov. SV. CYPRIÁN, De habitu virginum, 22: PL 4, 475; SV. AMBRÓZ, De virginibus I, 8, 52: PL 16, 282 a nasl.
    22 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: AAS 42 (1950), s. 663.
    23 Porov. PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, l.c., s. 170 – 174.
    24 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 1. c., s. 664 a 690.
    25 Porov. PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS 55 (1963), s. 991.
    26 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 1. c., s. 686.
    27 Porov. PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 1. c., s. 993.
    28 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 7 a 28: AAS 57 (1965), s. 9 – 11, 33.
    29 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 571 – 575.
    30 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 637 a nasl.
    31 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 567 – 569; prejav Si diligis, 31. mája 1954: AAS 46 (1954), s. 314 a nasl.; PAVOL VI., prejav na Pápežskej univerzite Gregoriane, 12. marca 1964: AAS 56 (1964), s. 364 a nasl.; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 – 31.
    32 Porov. SV. BONAVENTÚRA, Itinerarium mentis in Deum, Prol., 4: „(Nemo) credat quod sibi sufficiat lectio sine unctione, speculatio sine devotione, investigatio sine admiratione, circumspectio sine exsultatione, industria sine pietate, scientia sine charitate, intelligentia sine humilitate, studium absque divina gratia, speculum absque sapientia divinitus inspirata“ – „Nech si nikto nemyslí, že stačí čítanie bez pomazania, špekulácia bez zbožnosti, výskum bez obdivu, opatrnosť bez plesania, usilovnosť bez zbožnosti, veda bez lásky, inteligencia bez pokory, štúdium bez Božej milosti, videnie bez múdrosti inšpirovanej Bohom“ (SV. BONAVENTÚRA, Opera omnia, V. Quaracchi 1891, s. 296).
    33 Porov. LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus, 18. novembra 1893: AAS 26 (1893 – 94), s. 283.
    34 Porov. PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Instructio de Sacra scriptura recte docenda, 16. mája 1950: AAS 42 (1950), s. 502.
    35 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 568: „…sacrorum fontium studio sacrae disciplinae semper iuvenescunt; dum contra speculatio quae ulteriorem sacri depositi inquisitionem neglegit, ut experiundo novimus, sterilis evadit“ – „…posvätné vedy sa štúdiom posvätných prameňov vždy omladzujú; naopak, ako vieme zo skúsenosti, sterilnou sa stáva špekulácia, ktorá zanedbáva štúdium posvätného pokladu viery.“
    36 Porov. PIUS XII., prejav k seminaristom, 24. júna 1939: AAS 31 (1939), s. 247: „Odporučením sledovať náuku sv. Tomáša, súperenie v hľadaní a šírení pravdy nie je potlačené, naopak, zosilnené a zamerané na bezpečnú cestu.“; PAVOL VI., prejav na Pápežskej univerzite Gregoriane, 12. marca 1964: AAS 56 (1964), s. 365: „(Pedagógovia)… nech s úctou počúvajú hlas učiteľov Cirkvi, medzi ktorými zaujíma najvýznamnejšie miesto sv. Tomáš. V anjelskom doktorovi je totiž taká veľká sila mysle, taká úprimná láska k pravde a taká široká múdrosť v skúmaní, vo vysvetľovaní a v podaní najvyšších právd v dokonalej syntéze, že jeho náuka je najúčinnejším prostriedkom nielen na to, aby sa stali istými základy viery, ale aj na to, aby sme z nej s úžitkom a istotou čerpali ovocie zdravého pokroku.“ Porov. aj prejav k VI. medzinárodnému tomistickému kongresu, 10. septembra 1965: AAS (1965) s. 788 – 792.
    37 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 7 a 16: AAS 56 (1964), s. 100 a nasl. a 104 a nasl.
    38 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 640 a nasl.
    39 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium,. 10, 14, 15, 16; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA OBRADOV, inštrukcia Inter oecumenici o správnej aplikácii konštitúcie o posvätnej liturgii, 26. septembra 1964, 11 a 12: AAS 56 (1964), s. 879 a nasl.
    40 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1, 9, 10: AAS 57 (1965), s. 90, 98 a nasl.
    41 Dokonalý spôsob pastoračnej činnosti možno odvodiť z dokumentov posledných pápežov, v ktorých je reč o živote, vlastnostiach a výchove kňazov, a to najmä: SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo: S. Pii X Acta IV, s. 237 a nasl.; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii: AAS 28 (1936), s. 5 a nasl.; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: AAS 42 (1950), s. 657 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia: AAS 51 (1959), s. 545 a nasl.; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum: AAS 55 (1963), s. 979 a nasl. Početné zmienky o kňazskej výchove sú aj v encyklike Mystici corporis (1943), Mediator Dei (1947), Evangelii praecones (1951), Sacra virginitas (1954), Musicae sacrae disciplina (1955), Princeps pastorum (1959), ako aj v apoštolskej konštitúcii Sedes sapientiae (1956) pre rehoľníkov. Pius XII., Ján XXIII. a Pavol VI. často načrtli vzor dobrého pastiera vo svojich príhovoroch k seminaristom a kňazom.
    42 O význame životného stavu podľa evanjeliových rád porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, VI. kapitola: AAS 57 (1965), s. 49 – 53; dekrét o primeranej obnove rehoľného života Perfectae caritatis: AAS 59 (1966), s. 702 – 712.
    43 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), najmä na s. 635 a nasl. a 640 a nasl.
    44 Porov. najmä JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 401 a nasl.
    45 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 33: AAS 57 (1965), s. 39.
    46 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 20 a nasl.
    47 Mnohé pápežské dokumenty upozorňujú na nebezpečenstvo zanedbávania nadprirodzeného cieľa v pastoračnej činnosti a – prinajmenej v praxi – podceňovania nadprirodzených prostriedkov; porov. najmä dokumenty uvedené v pozn. 41.
    48 Novšie dokumenty Svätej stolice nástoja na osobitnej starostlivosti o novokňazov. Spomeňme predovšetkým: PIUS XII., motu proprio Quandoquidem, 2. apríla 1949: AAS 41 (1949), s. 165 – 167; apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950); apoštolská konštitúcia (pre rehoľníkov) Sedes sapientiae, 31. mája 1956, a pripojené Statuta generalia; prejav ku kňazom barcelonského konviktu, 14. júna 1957: Discorsi e radiomessaggi, XIX, s. 271 – 273; PAVOL VI., prejav ku kňazom Ústavu Giana Mattea Gibertiho Veronskej diecézy, 11. marca 1964: L’Osservatore Romano, 13. marca 1964.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Nostra aetate

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    NOSTRA AETATE

    Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám

    ÚVOD

    1. V NAŠEJ DOBE, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Keďže má povinnosť napomáhať jednotu a lásku medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu.
    Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme1, a majú aj jeden konečný cieľ – Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých2, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo svätom meste, osvetľovanom Božou slávou, v ktorého svetle budú kráčať národy3.
    Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme.

    Rozličné nekresťanské náboženstvá

    2. Od dávnych čias až podnes rozličné národy určitým spôsobom vnímajú tajomnú silu, ktorá účinkuje vo vývoji vecí i v udalostiach ľudského života. Niektoré uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj Boha Otca. Toto vnímanie a poznanie preniká celý ich život hlbokým náboženským citom. Náboženstvá sa v súvise s kultúrnym pokrokom pokúšajú odpovedať na tieto problémy čoraz presnejšími pojmami a kultivovanejším jazykom. Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života či hlbokým rozjímaním alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu. Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora. Rovnako aj iné náboženstvá, ktoré sa všade na svete rozličným spôsobom usilujú prekonať nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú rozmanité cesty, to jest učenia, životné pravidlá a posvätné obrady.
    Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko4.
    Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.

    Islamské náboženstvo

    3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme5, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.
    Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.

    Źidovské náboženstvo

    4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom.
    Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma6, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania7. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Źidov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno8.
    Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu.
    Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia9 a Źidia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu10. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať11. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)12.
    Keďže teda kresťania a Źidia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom.
    Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti13, nemožno ani všetkým Źidom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Źidom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Źidov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom.
    Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Źidmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Źidom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli.
    Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.

    Univerzálne bratstvo

    5. Isteže nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz. Postoj človeka voči Bohu Otcovi a postoj človeka k ľuďom, svojim bratom, natoľko súvisia, že Sväté písmo hovorí: „Kto nemiluje, nepoznal Boha“ (1 Jn 4, 8).
    Teda každá teória alebo prax, ktorá zavádza diskrimináciu medzi človekom a človekom alebo medzi národom a národom, čo do ľudskej dôstojnosti a práv, ktoré z toho vyplývajú, je neodôvodnená.
    Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie či náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví Kristovmu duchu. Z toho dôvodu posvätný cirkevný snem, ktorý kráča v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí veriacich v Krista: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné“ (1 Pt 2, 12), aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich14, a tak boli naozaj deťmi Otca, ktorý je na nebesiach15.
    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri Svätom Petrovi 28. októbra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Porov. Sk 17, 26.
    2 Porov. Múd 8, 1; Sk 14, 17; Rim 2, 6 – 7; 1 Tim 2, 4.
    3 Porov. Zjv 21, 23 – 24.
    4 Porov. 2 Kor 5, 18 – 19.
    5 Porov. SV. GREGOR VII., List XXI, 21 Anzirovi ( Al-Nāsir), kráľovi Mauritánie: ed. E. Caspar in MGH, Ep. sel. II, 1920, s. 288, 11 – 15; PL 148.
    6 Porov. Gal 3, 7.
    7 Porov. Rim 11, 17 – 24.
    8 Porov. Ef 2, 14 – 16.
    9 Porov. Lk 19, 44.
    10 Porov. Rim 11, 28.
    11 Porov. Rim 11, 28 – 29; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, AAS 57 (1965) s. 20.
    12 Porov. Iz 66, 23; Ź 65, 4; Rim 11, 11 – 32.
    13 Porov. Jn 19, 6.
    14 Porov. Rim 12, 18.
    15 Porov. Mt 5, 45.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Lumen gentium

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    LUMEN GENTIUM

    DOGMATICKÁ KONŠTITÚCIA O CIRKVI

    Prvá kapitola

    Tajomstvo cirkvi

    Cirkev – sviatosť v Kristovi

    1. SVETLOM NÁRODOV je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu (porov. Mk 16, 15) osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce – pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov – jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.

    Otcov všeobecný plán spásy

    2. Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že povznesie ľudí k účasti na Božom živote, a neopustil ich, ani keď padli v Adamovi, ale vždy im poskytoval prostriedky na spásu so zreteľom na Krista Vykupiteľa, ktorý „je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15). A všetkých vyvolených, ktorých Otec pred vekmi „predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29). Tých však, ktorí veria v Krista, sa rozhodol zhromaždiť vo svätej Cirkvi, naznačenej v predobrazoch už od počiatku sveta, obdivuhodne pripravovanej v dejinách izraelského ľudu a v Starom zákone1 a založenej v posledných časoch, ktorá sa stala zjavnou vyliatím Ducha Svätého a na konci vekov dosiahne zavŕšenie v sláve. A vtedy, ako čítame u svätých otcov, všetci spravodliví, počnúc Adamom, „od spravodlivého Ábela až po posledného vyvoleného“,2 budú zhromaždení vo všeobecnej Cirkvi u Otca.

    Poslanie a dielo Syna

    3. Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho adoptívnymi deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1, 4 – 5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné, sa Božou mocou viditeľne rozrastá vo svete. Tento začiatok a vzrast naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša (porov. Jn 19, 34), ako to Pán predpovedal, keď hovoril o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17). Na toto zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme, sú povolaní všetci ľudia.

    Duch posväcujúci Cirkev

    4. Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi (porov. Jn 17, 4), bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2, 18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do večného života (porov. Jn 4, 14; 7, 38 – 39); skrze neho Otec oživuje ľudí, ktorí zomreli vinou hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10 – 11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1 Kor 3, 16; 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme adoptívne Božie deti (porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 16 a 26). On privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16, 13), zjednocuje ju v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4, 11 – 12; 1 Kor 12, 4; Gal 5, 22). On omladzuje Cirkev silou evanjelia, ustavične ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom.3 Lebo Duch a nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď!“ (Zjv 22, 17).
    A tak sa celá Cirkev javí ako „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“.4

    Božie kráľovstvo

    5. Tajomstvo svätej Cirkvi sa prejavuje v jej založení. Pán Ježiš totiž položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva, ktoré bolo od vekov prisľúbené v Písmach: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1, 15; porov. Mt 4, 17). A toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristových slovách, v jeho skutkoch a v jeho prítomnosti. Pánovo slovo sa totiž prirovnáva k semenu, ktoré sa seje na pole (porov. Mk 4, 14): tí, ktorí ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu (porov. Lk 12, 32), prijali samo Božie kráľovstvo; semeno potom z vlastnej sily klíči a rastie až do času žatvy (porov. Mk 4, 26 – 29). Aj Ježišove zázraky potvrdzujú, že kráľovstvo už prišlo na zem: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Lk 11, 20; porov. Mt 12, 28). No kráľovstvo sa stáva zjavným predovšetkým v samej osobe Krista – Syna Božieho a Syna človeka – ktorý prišiel, „aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45).
    Keď Ježiš po smrti, ktorú za ľudí podstúpil na kríži, vstal z mŕtvych, zjavil sa ako Pán a Mesiáš a ako Kňaz ustanovený naveky (porov. Sk 2, 36; Hebr 5, 6; 7, 17 – 21) a na svojich učeníkov vylial Ducha prisľúbeného od Otca (porov. Sk 2, 33). A tak Cirkev, vystrojená darmi svojho Zakladateľa a verne zachovávajúca jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi. A zatiaľ čo pomaly rastie, túži po plnom príchode Božieho kráľovstva a zo všetkých síl dúfa a veľmi túžobne si želá spojiť sa v sláve so svojím Kráľom.

    Rozličné obrazy Cirkvi

    6. Ako už v Starom zákone sa zjavenie o Božom kráľovstve často podáva v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov naznačených už v knihách prorokov a prevzatých z pastierskeho či roľníckeho života, prípadne z budovania stavieb, alebo aj z rodiny a svadby.
    Cirkev je vskutku ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (porov. Jn 10, 1 – 10). Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom (porov. Iz 40, 11; Ez 34, 11 a nasl.); a hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10, 11; 1 Pt 5, 4), ktorý položil svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11 – 15).
    Cirkev je pole, Božia roľa (porov. 1 Kor 3, 9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu Židov a pohanov (porov. Rim 11, 13 – 26). Cirkev vysadil nebeský Hospodár ako ušľachtilú vinicu (porov. Mt 21, 33 – 43 a paral.; porov. Iz 5, 1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 1 – 5).
    Cirkev sa častejšie nazýva aj Božou stavbou (porov. 1 Kor 3, 9). Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným (porov. Mt 21, 42 a paral.; porov. Sk 4, 11; 1 Pt 2, 7; Ž 117, 22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1 Kor 3, 11), ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom (porov. Tim 3, 15), v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu (porov. Ef 2, 19 – 22), „Boží stánok medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3), a najmä svätý chrám, znázornený svätyňami z kameňa, ktorý ospevujú svätí otcovia a ktorý liturgia právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu.5 Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene (porov. 1 Pt 2, 5). Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje z neba od Boha, „vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 1 a nasl.).
    Cirkev sa volá aj „Jeruzalem, ktorý je hore“ a „našou matkou“ (Gal 4, 26; porov. Zjv 12, 17). Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19, 7; 21, 2 a 9; 22, 17), ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju živí a opatruje (porov. Ef 5, 29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vo vernosti (porov. Ef 5, 24); a napokon ju ustavične zahŕňa nebeskými darmi, aby sme pochopili lásku Božiu a Kristovu k nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3, 19). Kým však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2 Kor 5, 6) cíti sa ako vo vyhnanstve, a má hľadať a poznávať to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici, kde je život Cirkvi skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1 – 4).

    Cirkev – Kristovo tajomné telo

    7. Boží Syn v ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba vzal, svojou smrťou a svojím vzkriesením premohol smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17). Keď totiž udelil svojho Ducha, svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, tajomne ustanovil ako svoje telo.
    V tomto tele sa vlieva Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne spájajú s umučeným a osláveným Kristom.6 Krstom sa totiž stávame podobní Kristovi: „My všetci… boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Týmto posvätným obradom sa naznačuje a uskutočňuje účasť na Kristovej smrti a na jeho vzkriesení: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť,“ ale „ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4 – 5). Pri lámaní eucharistického chleba máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tak sa my všetci stávame údmi tohto tela (porov. 1 Kor 12, 27), no „jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5).
    Ale tak ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, tvoria len jedno telo, tak isto sú spojení aj veriaci v Krista (porov. 1 Kor 12, 12). Aj pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi (porov. 1 Kor 12, 1 – 11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1 Kor 14). Tento Duch svojou mocou a vnútorným spojením jednotlivých častí zjednocuje telo a vzbudzuje i roznecuje medzi veriacimi lásku. Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním aj všetky ostatné, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy (porov. 1 Kor 12, 26).
    Hlavou tohto tela je Kristus. On je obraz neviditeľného Boha a v ňom bolo všetko stvorené. On je pred všetkým a všetko v ňom má svoje jestvovanie. On je hlavou tela, ktorým je Cirkev. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, on má vo všetkom prvenstvo (porov. Kol 1, 15 – 18). Veľkosťou svojej moci vládne nad všetkým, čo je na nebi i čo je na zemi, a svojou všetko prevyšujúcou dokonalosťou a účinnosťou naplňuje celé telo bohatstvom svojej slávy (porov. Ef 1, 18 – 23).7
    Všetky údy sa mu majú pripodobniť, kým nebude v nich stvárnený Kristus (porov. Gal 4, 19). Preto sme vovedení do tajomstiev jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať (porov. Flp 3, 21; Tim 2, 11; Ef 2, 6; Kol 2, 12 atď.). Kým ako pozemskí pútnici kráčame v jeho šľapajach v súžení a prenasledovaní, máme ako telo účasť na utrpení hlavy, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním aj oslávení (porov. Rim 8, 17).
    Z neho „celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom“ (Kol 2, 19). On sám vo svojom tele, to jest v Cirkvi, stále rozdeľuje dary služieb, ktorými si s jeho pomocou navzájom pomáhame k spáse, aby sme konali podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do Krista, ktorý je našou hlavou (porov. Ef 4, 11 – 16).
    Aby sme sa v ňom neprestajne obnovovali (porov. Ef 4, 23), dal nám účasť na svojom Duchu, ktorý je ten istý v hlave i v údoch a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že jeho účinkovanie mohli svätí otcovia porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša v ľudskom tele.8
    Kristus naozaj miluje Cirkev ako svoju nevestu a stal sa vzorom muža milujúceho svoju manželku ako svoje vlastné telo (porov. Ef 5, 25 – 28); Cirkev je zasa podriadená svojej hlave (tamže 23 – 24). „Keďže v ňom telesne prebýva všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9), Kristus napĺňa Cirkev, ktorá je jeho telom a jeho plnosťou, svojimi božskými darmi (porov. Ef 1, 22 – 23), aby aj ona smerovala a dospela k úplnej Božej plnosti (porov. Ef 3, 19).

    Cirkev viditeľná a zároveň duchovná

    8. Jediný Prostredník, Kristus, ustanovil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľný organizmus viery, nádeje a lásky na tejto zemi9 a prostredníctvom nej rozširuje medzi všetkých svoju milosť a pravdu. Netreba však pokladať za dve rozličné skutočnosti spoločnosť vybavenú hierarchickými ustanovizňami a Kristovo tajomné telo; viditeľné spoločenstvo a duchovnú pospolitosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo tvoria jedinú komplexnú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku.10 Vzhľadom na nemalú podobnosť sa Cirkev prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž ľudská prirodzenosť, ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý nástroj spásy, podobným spôsobom spoločenský organizmus Cirkvi slúži Kristovmu Duchu, ktorý ju oživuje, na vzrast tela (porov. Ef 4, 16).11
    Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú,12 ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním,13 hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.
    Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy. Ježiš Kristus, „hoci má božskú prirodzenosť, … ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6), a „hoci bol bohatý, stal sa… chudobným“ (2 Kor 8, 9) pre nás; tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, ale aby aj svojím vlastným príkladom šírila skromnosť a sebazaprenie. Veď aj Otec poslal Krista, aby „hlásal evanjelium chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom“ (Lk 4, 18) a „hľadal a zachránil, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10). Podobne Cirkev zahrnuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. Zatiaľ čo Kristus, „svätý, nevinný, nepoškvrnený“ (Hebr 7, 26), „nepoznal hriech“ (2 Kor 5, 21), ale prišiel jedine preto, aby „odčinil hriechy ľudu“ (Hebr 2, 17), Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.
    Cirkev „napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom“,14 hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde (porov. 1 Kor 11, 26). A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti a aby verne, i keď zatiaľ nedokonale zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa na konci časov nezjaví v plnom svetle.

    Druhá kapitola

    BOŹÍ ĽUD

    Nová zmluva a nový ľud

    9. Bohu je v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo (porov. Sk 10, 35). Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelské kmene za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a plného zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Božie Slovo. „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom…, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších – hovorí Pán“ (Jer 31, 31. 33b – 34). A túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi (porov. 1 Kor 11, 25), uzavrel Kristus a povolal si zo Židov i z pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno, aby sa stal novým Božím ľudom. Lebo z tých, ktorí veria v Krista, znovuzrodení slovom živého Boha nie z porušiteľného, lež z neporušiteľného semena (porov. 1 Pt 1, 23), nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého (porov. Jn 3, 5 – 6), sa napokon stáva „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“, tí, ktorí kedysi „ani ľudom neboli“, ale teraz sú „Božím ľudom“ (1 Pt 2, 9 – 10).
    Tento mesiášsky ľud má za hlavu Krista „vydaného (ako obetu) za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4, 25), ktorý teraz získal meno, ktoré je nad všetky mená, a slávne kraľuje na nebesiach. Tento ľud žije v podmienkach dôstojnosti a slobody Božích detí, v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako nás miloval sám Kristus (porov. Jn 13, 34). Napokon jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Kol 3, 4), a „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). A tak tento mesiášsky ľud, hoci nateraz nezahrnuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je pre celé ľudstvo najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy. Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy; a prijal ho tiež za nástroj vykúpenia všetkých a posiela ho do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt 5, 13 – 16).
    Tak ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva Božou cirkvou (porov. Ezd 13, 1; Num 20, 4; Dt 23, 1 a nasl.), tak aj nový Izrael, ktorý putuje v tomto čase, hľadajúc budúce a trvalé mesto (porov. Hebr 13, 14), menuje sa Kristovou Cirkvou (porov. Mt 16, 18), keďže si ju Kristus nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20, 28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, ktorí s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému osobitne viditeľnou sviatosťou tejto spásonosnej jednoty.15 Majúc sa rozšíriť do všetkých krajín vstupuje do dejín ľudstva, pričom presahuje trvanie a hranice národov. A tak Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní, posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby sa napriek krehkosti tela nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby zostala dôstojnou nevestou svojho Pána a pôsobením Ducha Svätého sa neprestávala obnovovať, kým skrze kríž nepríde k svetlu, ktoré nepozná súmrak.

    Všeobecné kňazstvo

    10. Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí (porov. Hebr 5, 1 – 5), urobil nový ľud „kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 – 10). Pokrstení sú totiž znovuzrodením a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovnú stavbu a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 4 – 10). Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v spoločnej chvále Boha (porov. Sk 2, 42 – 47), majú dávať samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1), majú všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi a zdôvodňovať tým, ktorí ich o to požiadajú, nádej na večný život, ktorú nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15).
    Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo, i keď sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom, sú na seba navzájom zamerané, keďže jedno i druhé má svojím vlastným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve.16 Lebo vysvätený služobník posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete,17 a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.

    Uplatňovanie všeobecného kňazstva vo sviatostiach

    11. Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje sviatosťami a čnosťami. Veriaci, krstom včlenení do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a znovuzrodení ako Božie deti sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi.18 Sviatosť birmovania ich dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.19 Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je prameňom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu najsvätejšiu obetu a s ňou samých seba;20 a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, aktívnu účasť na liturgickom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Kristovým telom, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu Božieho ľudu, ktorú táto Prevelebná sviatosť vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje.
    Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie. Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich (porov. Jak 5, 14 – 16), ba ich aj povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou a tak prispeli k dobru Božieho ľudu (porov. Rim 8, 17; Kol 1, 24; 2 Tim 2, 1 – 12; 1 Pt 4, 13). Veriaci, vyznačení sviatosťou posvätného stavu, sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou. Napokon kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5, 32), navzájom si pomáhajú k svätosti manželským spolužitím, ako aj prijímaním a výchovou detí, takže majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude (porov. 1 Kor 7, 7).21 Z tohto manželstva totiž vzniká rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť a milosťou Ducha Svätého sa krstom stávajú Božími deťmi, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V rodine, ktorú možno nazvať domácou cirkvou, majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.
    Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.

    Zmysel pre vieru a charizmatické dary
    v kresťanskom ľude

    12. Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15). Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1 Jn 2, 20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď „od biskupov až po posledného veriaceho laika“22 vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov. Týmto zmyslom pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného učiteľského úradu – ktorý verne poslúchajúc prijíma nie ako ľudské slovo, ale naozaj ako slovo Božie (porov. 1 Sol 2, 13) – neochvejne sa pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým (porov. Júd 3), hlbšie do nej preniká správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života.
    Okrem toho Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – „každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi, ako je napísané: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať ani od nich trúfalo očakávať úspech apoštolských podujatí. Súdiť o ich pravosti a správnom používaní prislúcha len tým, ktorí sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1 Sol 5, 12 a 19 – 21).
    Univerzálnosť, čiže katolíckosť jediného Božieho ľudu

    13. Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol sa napokon zhromaždiť v jedno svoje roztratené deti (porov. Jn 11, 52). Veď Boh na to poslal svojho Syna, „ktorého ustanovil za dediča všetkého“ (Hebr 1, 2), aby bol učiteľom, kráľom a kňazom všetkých, hlavou nového a všeobecného ľudu Božích detí. A napokon Boh na to poslal Ducha svojho Syna, Pána a Oživovateľa, aby bol pre celú Cirkev a pre jednotlivých veriacich princípom, ktorý ich zhromažďuje a zjednocuje v učení apoštolov, v bratskom spoločenstve, v lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2, 42).
    Jediný Boží ľud prebýva teda medzi všetkými národmi sveta. Je to ľud kráľovstva nie pozemského, ale nebeského a získava si občanov zo všetkých národov. Všetci veriaci, rozšírení po celom svete, sú v spoločenstve s ostatnými v Duchu Svätom, takže „kto sídli v Ríme, vie, že aj Indovia sú jeho údmi“23. Keďže však Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18, 36), Cirkev, čiže Boží ľud, keď šíri toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak, oceňuje a prijíma schopnosti, vlastnosti a mravy jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a tým, že ich preberá, zároveň ich očisťuje, posilňuje a povznáša. Je si totiž vedomá, že ich má zhromažďovať s tým Kráľom, ktorému boli dané do dedičstva národy (porov. Ž 2, 8), a tie do jeho svätého mesta prinášajú dary a prejavy oddanosti (porov. Ž 72, 10; Iz 60, 4 – 7; Zjv 21, 24). Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána; vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom – hlavou a v jednote jeho Ducha.24
    Vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti Cirkvi prinášajú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže i celok, i jednotlivé časti sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti. A tak Boží ľud nielenže sa utvára z rozličných národov, ale aj vnútorne spája rozličné stavy. Medzi jeho členmi jestvuje rozdieľnosť; niektorí jeho členovia slúžia svojim bratom v posvätnej službe alebo podľa životného stavu a zamerania, mnohí sa uberajú užšou cestou k svätosti v rehoľnom stave a tak podnecujú bratov svojím príkladom. Preto v spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície, pritom však zostáva nedotknuté prvenstvo Petrovho stolca, ktorý je na čele celého spoločenstva lásky,25 chráni oprávnenú rozmanitosť, ale pritom bdie, aby tieto zvláštnosti nielenže neškodili jednote, ale naopak, aby jej boli na osoh. Z toho napokon vyplýva vnútorné spojenie medzi rozličnými časťami Cirkvi čo do duchovných bohatstiev, apoštolských pracovníkov a hmotných potrieb. Členovia Božieho ľudu sú totiž povolaní vzájomne si sprostredkovať dobrá, lebo aj na jednotlivé cirkvi sa vzťahujú slová apoštola: „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10).
    Do katolíckej jednoty Božieho ľudu, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní veriaci v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.

    Katolícki veriaci

    14. Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je Prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu (porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5), tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.
    Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“.26 Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení.27
    Katechumeni, ktorí si pod vplyvom Ducha Svätého výslovne žiadajú, aby boli prijatí do Cirkvi, sa do nej začleňujú už touto túžbou. Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.

    Cirkev a kresťania – nekatolíci

    15. Cirkev vie, že z viacerých dôvodov je spojená aj s tými, ktorí sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.28 Mnohí z nich majú totiž v úcte Sväté písmo ako pravidlo viery a života, prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť, s láskou veria v Boha Otca všemohúceho a v Krista, Božieho Syna a Spasiteľa,29 prijali krst, ktorý ich spája s Kristom, ba uznávajú a prijímajú vo svojich cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách aj iné sviatosti. Viacerí z nich majú aj episkopát, slávia svätú Eucharistiu a nábožne si uctievajú panenskú Bohorodičku.30 K tomu sa pripája spoločenstvo v modlitbách a iných duchovných dobrách, ba aj určité spojenie v Duchu Svätom, pretože on svojou posväcujúcou silou účinkuje aj v nich svojimi darmi a milosťami, ba podaktorým dal silu vyliať i vlastnú krv za Pána. A tak Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a úsilie o pokojné zjednotenie všetkých v jedinom ovčinci pod jedným pastierom, a to spôsobom, ktorý určil Kristus.31 Matka Cirkev sa za to neprestajne modlí, dúfa a pracuje, pričom nabáda svojich synov a dcéry na očistu a obnovu, aby sa Kristovo znamenie jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi.

    Cirkev a nekresťania

    16. Napokon aj tí, ktorí ešte neprijali evanjelium, sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud.32 A na prvom mieste ten národ, ktorý dostal zmluvy a prisľúbenia a z ktorého sa podľa tela narodil aj Kristus (porov. Rim 9, 4 – 5); národ milovaný, vyvolený za zásluhy otcov, lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (porov. Rim 11, 28 – 29). Ale plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí. Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, ktorí v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, „veď on dáva všetkým život, dych a všetko“ (Sk 17, 25 – 28) a ako Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť (porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznávanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.33 Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spásu ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu na evanjelium34 a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zmenili na lož, slúžiac skôr stvoreniam ako Stvoriteľovi (porov. Rim 1, 21 a 25), alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Preto Cirkev pamätá na Pánov príkaz: „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), a na Božiu slávu a spásu všetkých sa horlivo stará o rozvoj misií.

    Misijná povaha Cirkvi

    17. Ako Otec poslal Syna, tak aj on poslal apoštolov (porov. Jn 20, 21) a povedal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18 – 20). Cirkev prijala od apoštolov tento Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu, aby ho plnila až po samý kraj sveta (porov. Sk 1, 8). Vzťahuje teda na seba slová apoštola: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Preto neprestajne posiela misionárov, kým sa nové cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje spolupracovať na uskutočňovaní Božieho rozhodnutia, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet. Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, ktorí ju počúvajú, k viere a jej vyznávaniu, pripravuje ich na krst, oslobodzuje ich z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom láskou rástli až k plnosti. Cirkev sa pritom pričiňuje o to, aby čokoľvek dobré, čo sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných zvykoch a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka. Povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností viaže každého Kristovho učeníka.35 Avšak hoci krstiť tých, ktorí uverili, môže ktokoľvek, predsa iba kňaz môže dokončiť výstavbu tela eucharistickou obetou a tak plniť Božie slovo vyjadrené cez proroka: „Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu čistú obetu“ (Mal 1, 11).36 A tak sa Cirkev zároveň modlí i pracuje, aby sa celé ľudstvo stalo Božím ľudom, Pánovým telom a chrámom Ducha Svätého, a aby sa v Kristovi, ktorý je hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka česť a sláva. Tretia kapitola

    O HIERARCHICKOM ZRIADENÍ CIRKVI
    A OSOBITNE O EPISKOPÁTE

    Úvod

    18. Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, ktorí patria do Božieho ľudu – a preto sa tešia skutočnej kresťanskej dôstojnosti –, sledovali v slobode a poriadku ten istý cieľ a dosiahli spásu.
    Tento posvätný cirkevný snem, kráčajúc v šľapajach Prvého vatikánskeho koncilu, spolu s ním učí a vyhlasuje, že Ježiš Kristus, večný Pastier, založil svätú Cirkev, poslal apoštolov, ako on sám bol poslaný Otcom (porov. Jn 20, 21), a chcel, aby ich nástupcovia, totiž biskupi, boli v jeho Cirkvi pastiermi až do skončenia vekov. Aby však episkopát bol len jeden a jednotný, postavil na čelo ostatných apoštolov blahoslaveného Petra a v ňom ustanovil večný, viditeľný princíp a základ jednoty viery i spoločenstva.37 Toto učenie o ustanovení, neprestajnom trvaní, moci a zmysle posvätného primátu rímskeho pápeža a o jeho neomylnom učiteľskom úrade posvätný koncil znovu predkladá všetkým veriacim pevne veriť, a pokračujúc v začatom diele, uzniesol sa vyznať a vyhlásiť pred tvárou všetkých učenie o biskupoch, nástupcoch apoštolov, ktorí spolu s Petrovým nástupcom, Kristovým námestníkom38 a viditeľnou hlavou celej Cirkvi, spravujú dom živého Boha.

    Povolanie a ustanovenie dvanástich apoštolov

    19. Keď sa Pán Ježiš pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, ustanovil Dvanástich, aby boli s ním, a aby ich poslal hlásať Božie kráľovstvo (porov. Mk 3, 13 – 19; Mt 10, 1 – 42). Týchto apoštolov (porov. Lk 6, 13) ustanovil na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na ktorého čelo postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich (porov. Jn 21, 15 – 17). Najprv ich poslal k synom Izraela a potom k všetkým národom (porov. Rim 1, 16), aby, účastní na jeho moci, spravili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich, viedli (porov. Mt 28, 16 – 20; Mk 16, 15; Lk 24, 45 – 48; Jn 20, 21 – 23), a tak rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov (porov. Mt 28, 20). V tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce (porov. Sk 2, 1 – 26), podľa Pánovho prisľúbenia: „… keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Odvtedy apoštoli, všade hlásajúc evanjelium (porov. Mk 16, 20) – ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého –, zhromažďujú všeobecnú Cirkev, Pánom založenú na apoštoloch a postavenú na blahoslavenom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Zjv 21, 14; Mt 16, 18; Ef 2, 20).39

    Biskupi – nástupcovia apoštolov

    20. Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov (porov. Mt 28, 20), lebo evanjelium, ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života. Pretože Cirkev je hierarchicky usporiadaná spoločnosť, apoštoli sa postarali o ustanovenie svojich nástupcov.
    Mali totiž nielen rozličných spolupracovníkov vo svojej službe,40 ale – aby poslanie, ktoré im bolo zverené pokračovalo aj po ich smrti – odovzdali svojim bezprostredným spolupracovníkom akoby na spôsob testamentu úlohu dokončiť a upevňovať dielo, ktoré začali,41 pričom im odporúčali bdieť nad celým stádom, v ktorom ich Duch Svätý ustanovil, aby pásli Božiu Cirkev (porov. Sk 20, 28). Ustanovili teda takýchto mužov a potom im dali dispozície, aby po ich smrti iní osvedčení muži prebrali ich službu.42 Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva, ktoré pokračuje od začiatku,43 sú výhonkami apoštolských koreňov.44 Ako svedčí sv. Irenej, prostredníctvom tých, ktorých apoštoli ustanovili za biskupov, a ich nástupcov až po naše časy sa po celom svete prejavuje45 a uchováva46 apoštolská tradícia.
    Biskupi sa teda spolu s presbytermi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na službu spoločenstva47 a stoja v Božom mene na čele stáda48, ktorému sú pastiermi ako učitelia viery, kňazi posvätnej bohoslužby a služobníci pri vedení Cirkvi.49 Ako však trvá úrad, ktorý Pán osobitne zveril Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, tak trvá aj úrad apoštolov spravovať Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav.50 Preto posvätný koncil učí, že biskupi z Božieho ustanovenia nastúpili na miesto apoštolov51 ako pastieri Cirkvi a že kto ich počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom, ako aj tým, ktorý Krista poslal (porov. Lk 10, 16).52

    Episkopát ako sviatosť

    21. V osobe biskupov, ktorým pomáhajú kňazi, je teda uprostred veriacich prítomný Pán Ježiš Kristus, najvyšší Veľkňaz. Hoci sedí po pravici Boha Otca, nie je vzdialený od zhromaždenia svojich veľkňazov,53 ale predovšetkým prostredníctvom ich vznešenej služby hlása všetkým národom Božie slovo a veriacim ustavične vysluhuje sviatosti viery; ich otcovským pôsobením (porov. 1 Kor 4, 15) pričleňuje nadprirodzeným znovuzrodením nové údy k svojmu telu a napokon ich vedie múdrosťou a rozvážnosťou a usmerňuje ľud Nového zákona na jeho púti do večnej blaženosti. Títo pastieri, vyvolení pásť Pánovo stádo, sú Kristovými služobníkmi a vysluhovateľmi Božích tajomstiev (porov. 1 Kor 4, 1); sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu Božej milosti (porov. Rim 15, 16; Sk 20, 24) a byť v slávnej službe Ducha a spravodlivosti (porov. 2 Kor 3, 8 – 9).
    Aby mohli plniť také veľké úlohy, Kristus obdaril apoštolov osobitným vyliatím Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil (porov. Sk 1, 8; 2, 4; Jn 20, 22 – 23), a oni vkladaním rúk odovzdali tento duchovný dar svojim spolupracovníkom (porov. 1 Tim 4, 14; 2 Tim 1, 6 – 7) a ten bol v biskupskej vysviacke prenesený až k nám.54 Tento posvätný koncil učí, že biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorú aj liturgický zvyk Cirkvi, aj výroky svätých otcov nazývajú najvyššie kňazstvo, vrchol posvätnej služby.55 Biskupská vysviacka s poslaním posväcovať udeľuje aj poslanie učiť a spravovať; tie sa však vzhľadom na svoju povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi biskupského kolégia. Lebo z tradície, ktorá sa prejavuje najmä v liturgických obradoch a spôsobe konania východnej, ako aj západnej Cirkvi, je zrejmé, že vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa udeľuje milosť Ducha Svätého56 a vtláča posvätný charakter,57 takže biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom zastávajú úlohu samého Krista – Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza – a konajú v jeho osobe.58 Biskupom prislúcha udelením sviatostnej vysviacky prijímať novovyvolených do biskupského zboru.

    Kolégium biskupov a jeho hlava

    22. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, rovnakým spôsobom sú navzájom spojení rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov. Už najstarobylejšia disciplína, podľa ktorej biskupi celého sveta boli spojení medzi sebou a s rímskym veľkňazom zväzkom jednoty, lásky a pokoja,59 ako aj cirkevné snemy,60 ktoré sa schádzavali, aby sa na nich spoločne rozhodovalo o veľmi dôležitých veciach61 po zhodnotení uznesenia radou mnohých,62 vyjadrujú kolegiálne zväzky a povahu biskupského stavu. Túto kolegiálnosť jasne potvrdzujú všeobecné cirkevné snemy, ktoré sa konali v priebehu vekov. Dosvedčuje ju aj dávny zvyk zvolať viacerých biskupov, aby mali účasť na povýšení novovyvoleného na veľkňazskú hodnosť. Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.
    Kolégium biskupov, čiže biskupský zbor, nemá však moc, ak sa nechápe spolu so svojou hlavou, Petrovým nástupcom, rímskym biskupom, ktorého právomoc primátu zostáva nedotknutá voči všetkým, tak voči duchovným pastierom, ako aj voči veriacim. Rímsky veľkňaz má totiž mocou svojho úradu Kristovho námestníka a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú moc nad celou Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. No biskupský stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym veľkňazom – a nikdy nie bez neho – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou;63 túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza. Jedine Šimona Pán ustanovil za skalu, zveril mu v Cirkvi moc kľúčov (porov. Mt 16, 18 – 19) a urobil ho pastierom celého svojho stáda (porov. Jn 21, 15 a nasl.); avšak je isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter (Mt 16, 19), bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou (Mt 18, 18; 28, 16 – 20).64 Toto kolégium, pretože sa skladá z mnohých, vyjadruje rozmanitosť a univerzálnosť Božieho ľudu; keďže je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda. V ňom biskupi, verne rešpektujúc primát a zvrchovanosť svojej hlavy, vykonávajú vlastnú právomoc pre dobro svojich veriacich, ba aj celej Cirkvi, ktorej organickú stavbu a súlad neprestajne posilňuje Duch Svätý. Biskupské kolégium vykonáva svoju zvrchovanú moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na všeobecnom koncile. Koncil nemôže byť nikdy všeobecný, ak ho ako taký nepotvrdil, alebo aspoň neprijal Petrov nástupca; a je výsadou rímskeho veľkňaza takéto koncily zvolať, predsedať im a potvrdiť ich.65 Tú istú kolégiovú moc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi rozptýlení po celom svete, pod podmienkou, že hlava kolégia ich vyzve na kolégiovú činnosť, alebo ju aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu týchto biskupov, ktorá sa tak stane skutočným úkonom kolégia.

    Vzťahy medzi biskupmi v rámci kolégia

    23. Kolégiová jednota sa prejavuje aj vo vzájomných vzťahoch jednotlivých biskupov s partikulárnymi cirkvami a so všeobecnou Cirkvou. Rímsky veľkňaz ako Petrov nástupca je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich66. Jednotliví biskupi sú zase viditeľným princípom a základom jednoty v ich partikulárnych cirkvách,67 utvorených na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev.68 A preto jednotliví biskupi sú reprezentantmi vlastnej cirkvi, kým všetci, spolu s pápežom, reprezentujú celú Cirkev vo zväzku pokoja, lásky a jednoty.
    Jednotliví biskupi, ktorí stoja na čele miestnych cirkví, vykonávajú svoju pastiersku správu nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá im je zverená, a nie nad inými cirkvami ani nad všeobecnou Cirkvou. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia a zákonitými nástupcami apoštolov, každý z nich je z ustanovenia a príkazu Krista69 povinný starať sa o celú Cirkev. A hoci sa táto starostlivosť neuskutočňuje vykonávaním právomoci, predsa je v najväčšej miere na osoh všeobecnej Cirkvi. Veď všetci biskupi majú napomáhať a brániť jednotu viery a spoločnú disciplínu celej Cirkvi, učiť veriacich láske k celému Kristovmu tajomnému telu, najmä k chudobným, trpiacim a k tým, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť (porov. Mt 5, 10), podporovať všetky podujatia spoločné celej Cirkvi a starať sa najmä o to, aby rástla viera a všetci ľudia sa dostali k svetlu plnej pravdy. Napokon, je isté, že keď biskupi dobre spravujú svoju cirkev ako časť všeobecnej Cirkvi, prispievajú tým k dobru celého tajomného tela, ktoré je aj telom cirkví.70
    Starosť o hlásanie evanjelia na celom svete prislúcha zboru arcipastierov. Kristus dal toto poverenie všetkým spoločne a takto im uložil spoločnú povinnosť, ako na to otcov Efezského koncilu71 upozornil už pápež Celestín. Jednotliví biskupi sú teda povinní, pokiaľ im to dovoľuje vykonávanie ich vlastného úradu, spolupracovať medzi sebou a s Petrovým nástupcom, ktorému je osobitným spôsobom zverená vznešená úloha šíriť kresťanské meno.72 Preto majú zo všetkých síl poskytovať misiám robotníkov do žatvy, ako aj duchovnú a hmotnú pomoc, a to buď sami priamo, alebo podnecovaním horlivej spolupráce veriacich. Napokon, podľa úctyhodného príkladu, nech biskupi vo všeobecnom spoločenstve lásky bratskou pomocou ochotne prispievajú iným, najmä okolitým a chudobnejším cirkvám.
    Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne cirkvi, ku ktorým ich podnes viažu užšie zväzky lásky vo sviatostnom živote a vo vzájomnom rešpektovaní práv a povinností.73 Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi. Podobne môžu dnes aj biskupské konferencie mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby zmysel pre kolegialitu vyústil do konkrétnych rozhodnutí.
    Poslanie biskupov

    24. Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a zachovávaním prikázaní (porov. Mt 28, 18 – 20; Mk 16, 15 – 16; Sk 26, 17 a nasl.). Aby mohli plniť toto poslanie, Kristus Pán prisľúbil apoštolom Ducha Svätého a v deň Turíc ho zoslal z neba, aby mu jeho silou boli svedkami až po kraj sveta pred pohanmi, národmi a panovníkmi (porov. Sk 1, 8; 2, 1 nasl.; 9, 15). Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba, vo Svätom písme výstižne nazývaná „diakonía“ (ministerium), to jest služba (porov. Sk 1, 17 a 25; 21, 19; Rim 11, 13; 1 Tim 1, 12).
    Kánonická misia sa môže biskupom udeľovať podľa právoplatných zvykov, ktoré neodvolala najvyššia a všeobecná cirkevná moc, alebo podľa zákonov, ktoré tá istá vrchnosť vyniesla, prípadne odobrila, alebo ju udeľuje priamo Petrov nástupca; ak však on odmietne či odoprie apoštolské spoločenstvo, biskupi nemôžu byť uvedení do úradu.74

    Učiteľský úrad biskupov

    25. Medzi hlavnými povinnosťami biskupov vyniká hlásanie evanjelia.75 Biskupi sú totiž hlásateľmi viery, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov, sú aj autentickými učiteľmi, obdarenými Kristovou autoritou, hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom správaní; vo svetle Ducha Svätého ju vysvetľujú, vynášajúc z pokladu Božieho zjavenia veci nové i staré (porov. Mt 13, 52) a pričiňujú sa, aby prinášala ovocie, a bedlivo bránia svoje stádo pred bludmi (porov. 2 Tim 4, 1 – 4), ktoré ho ohrozujú. Keď biskupi učia v spoločenstve s rímskym veľkňazom, nech im všetci prejavujú úctu ako svedkom Božej a katolíckej pravdy. Veriaci majú prijímať rozhodnutie svojho biskupa vynesené v Kristovom mene vo veciach viery a mravov a pridŕžať sa ho s nábožnou ochotou. Nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však osobitným spôsobom prejavovať voči autentickému učiteľskému úradu rímskeho veľkňaza, aj keď nehovorí slávnostne (ex cathedra); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vyplývajú najmä z povahy dokumentov, z častého predkladania toho istého učenia, ako aj zo spôsobu vyjadrovania.
    Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti a sú rozptýlení po celom svete, ak sú spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s Petrovým nástupcom –, ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu zhodujú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne predkladajú Kristovo učenie.76 A to je ešte zjavnejšie, keď zhromaždení na všeobecnom cirkevnom sneme, sú pre celú Cirkev učiteľmi a rozhodujú vo veciach viery a mravov, a preto ich definície treba prijať s poslušnosťou viery.77
    Táto neomylnosť pri definovaní učenia vo veciach viery alebo mravov, ktorou božský Spasiteľ obdaril svoju Cirkev, má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia, ktorý treba svedomite opatrovať a verne vykladať. Túto neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky veľkňaz, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, posilňujúci svojich bratov vo viere (porov. Lk 22, 32), s definitívnou platnosťou vyhlasuje učenie týkajúce sa viery alebo mravov.78 Preto sa jeho definície právom označujú za nepozmeniteľné samy osebe, a nie vďaka súhlasu Cirkvi, keďže pápež ich vynáša pod vedením Ducha Svätého, ktorý mu bol prisľúbený v osobe svätého Petra, a tak nepotrebujú potvrdenie od nikoho iného ani nepripúšťajú odvolanie na inú inštanciu. Lebo vtedy rímsky veľkňaz nevynáša výrok ako súkromná osoba, ale vykladá alebo bráni katolícke učenie ako najvyšší učiteľ všeobecnej Cirkvi, osobitne vyznačený charizmou neomylnosti samej Cirkvi.79 Neomylnosť prisľúbenú Cirkvi má aj kolégium biskupov, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom. A týmto definíciám nikdy nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom toho istého Ducha Svätého, vďaka ktorému sa celé Kristovo stádo udržiava a zveľaďuje v jednote viery.80
    Keď teda rímsky veľkňaz – alebo biskupský zbor spolu s ním – definuje nejakú pravdu, koná tak v súlade so Zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať a s ním sa zhodovať a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo ústnym podaním, a to zákonitou postupnosťou biskupov, no najmä starostlivosťou samého rímskeho veľkňaza, a ktoré sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto zachováva a verne vysvetľuje81. Rímsky veľkňaz a biskupi sa zo svojho úradu a pre vážnosť veci vhodnými prostriedkami horlivo a bedlivo starajú o náležitý výskum a priliehavé ohlasovanie Zjavenia82, avšak neprijímajú nijaké nové verejné zjavenie ako zložku Božieho pokladu viery83.

    Úrad posväcovania

    26. Biskup, vyznačený plnosťou sviatosti posvätného stavu, je „správcom milosti najvyššieho kňazstva“,84 najmä v Eucharistii, ktorú sám obetuje alebo dáva obetovať85 a vďaka ktorej Cirkev stále žije a vzrastá. Táto Kristova Cirkev je skutočne prítomná vo všetkých legitímnych miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi86 – sa v Novom zákone volajú aj cirkvami. Ony sú na svojom mieste novým ľudom, ktorý povolal Boh mocou Ducha Svätého a v celej plnosti (porov. 1 Sol 1, 5). V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere, aby sa Pánovým telom a jeho krvou úzko zjednotilo celé bratské spoločenstvo.87 Vždy, keď sa spoločenstvo pod posvätnou službou biskupov zhromažďuje okolo oltára,88 symbolicky sa prejavuje tá láska a „jednota tajomného tela, bez ktorej človek nemôže byť spasený“.89 V týchto spoločenstvách, hoci často malých a chudobných alebo rozptýlených, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev.90 Veď „účasť na Kristovom tele a jeho krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímame“.91
    Každé legitímne slávenie Eucharistie sa koná podľa smerníc biskupa, ku ktorého úradu patrí predkladať Božej velebnosti kult poklony kresťanského náboženstva a upravovať ho podľa Pánových príkazov a v súlade s cirkevnými predpismi, podľa jeho osobitného úsudku bližšie prispôsobenými potrebám diecézy.
    Takto biskupi modlitbou a prácou za ľud mnohorakým spôsobom a v hojnej miere rozdávajú z plnosti Kristovej svätosti. Službou Božieho slova sprostredkúvajú veriacim spásonosnú Božiu moc (porov. Rim 1, 16), posväcujú ich sviatosťami upravujúc svojou autoritou ich pravidelné a užitočné vysluhovanie.92 Oni dávajú smernice na udeľovanie krstu, ktorým sa odovzdáva účasť na Kristovom kráľovskom kňazstve. Oni sú prvotnými vysluhovateľmi birmovania, oni udeľujú svätenia a usmerňujú disciplínu pokánia, oni starostlivo povzbudzujú a poučujú svoj ľud, aby si s vierou a úctou plnil svoju úlohu v liturgii a najmä na obete svätej omše. A napokon oni sú príkladom svojho života povinní pomáhať tým, ktorým stoja na čele, chrániac si mravy od všetkého zlého a podľa možnosti napredujúc s Božou pomocou v dobrom, aby spolu so stádom, ktoré im bolo zverené, dosiahli večný život.93

    Riadiaci úrad biskupov

    27. Biskupi spravujú partikulárne cirkvi, ktoré sú im zverené ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci94 radami, odporúčaniami a príkladom, ako aj autoritou a posvätnou mocou, ktorú však používajú iba na to, aby vzdelávali svoje stádo v pravde a vo svätosti, nezabúdajúc, že kto je väčší, má byť ako menší, a kto je predstavený, byť ako služobník (porov. Lk 22, 26 – 27). Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene, je vlastná, riadna a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi, ktorá ju môže do určitej miery obmedziť, majúc na zreteli dobro Cirkvi a veriacich. V sile tejto moci majú biskupi sväté právo a povinnosť pred Bohom vynášať zákony pre svojich podriadených, súdiť ich a upravovať všetko, čo sa týka kultu a apoštolátu.
    Biskupom sa zveruje celá pastierska služba, čiže stála a pravidelná starosť o ich stádo, preto sa nemajú pokladať za námestníkov rímskych veľkňazov, veď majú svoju vlastnú právomoc a celkom správne sa nazývajú arcipastiermi zvereného ľudu.95 Preto najvyššia a všeobecná cirkevná autorita neokliešťuje ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju, posilňuje a bráni,96 lebo Duch Svätý neprestajne zachováva formu riadenia, ktorú Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi.
    Biskup poslaný od Otca ľudskej rodiny, aby ju spravoval, nech má pred očami vzor Dobrého pastiera, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (porov. Mt 20, 28; Mk 10, 45) a položiť svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11). Vyvolený spomedzi ľudí a podliehajúci slabostiam, môže mať súcit s nevedomými a blúdiacimi (porov. Hebr 5, 1 – 2). Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o svoje pravé deti, a nech ich povzbudzuje, aby s ním horlivo spolupracovali. A keďže bude musieť vydať Bohu zúčtovanie z ich duší (porov. Hebr 13, 17), nech sa modlitbami, kázňami a skutkami lásky každého druhu stará tak o nich, ako aj o tých, ktorí ešte nepatria do jediného ovčinca, lebo aj ich má pokladať za zverených sebe v Pánovi. Keďže je ako apoštol Pavol dlžníkom všetkých, má byť pripravený všetkým hlásať evanjelium (porov. Rim 1, 14 – 15) a povzbudzovať svojich veriacich do apoštolskej a misionárskej činnosti. Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi, aby bolo všetko v jednotnom súlade97 a úplnosti na Božiu slávu (porov. 2 Kor 4, 5).

    Kňazi a ich vzťahy ku Kristovi, k biskupom, medzi sebou
    a ku kresťanskému ľudu

    28. Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (porov. Jn 10, 36), dal prostredníctvom svojich apoštolov účasť na svojom posvätení a poslaní ich nástupcom, teda biskupom,98 ktorí úlohu svojej služby legitímne odovzdali v rozličných stupňoch rozličným jednotlivcom v Cirkvi. Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch tí, ktorí sa od dávnych čias volajú biskupi, presbyteri a diakoni.99 Hoci presbyteri nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti100 a sviatosťou posvätného stavu101 sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza (porov. Hebr 5, 1 – 10; 7, 24; 9, 11 – 28), vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona.102 Podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného Prostredníka Krista (porov. 1 Tim 2, 5) a všetkým ohlasujú Božie slovo. Svoje posvätné poslanie vykonávajú predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení (synaxis), kde konajú v osobe Krista103 a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú104 až do Pánovho príchodu (porov. 1 Kor 11, 26) jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz a navždy sám seba priniesol Otcovi ako obeť bez poškvrny (porov. Hebr 9, 11 – 28). Kajúcim alebo chorým veriacim preukazujú vrcholnú službu zmierenia a úľavy a predkladajú Bohu Otcovi potreby a modlitby veriacich (porov. Hebr 5, 1 – 4). V medziach svojej moci vykonávajú poslanie Krista – Hlavy a Pastiera105, zhromažďujú Božiu rodinu ako v jednom duchu zmýšľajúcich bratov106 a skrze Krista ju v Duchu privádzajú k Bohu Otcovi, ktorému sa uprostred svojho stáda klaňajú v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 24). Napokon sa venujú kázaniu a vyučovaniu (porov. 1 Tim 5, 17), pričom veria v to, čo čítali v Pánovom zákone a o čom rozjímali, učia podľa svojej viery a správajú sa podľa svojho učenia.107
    Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu108 a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám.109 V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane svojmu stavu berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia. Pod vedením biskupa posväcujú a spravujú im zverenú časť Pánovho stáda, na svojom pôsobisku robia zjavnou všeobecnú Cirkev a účinne napomáhajú výstavbu celého Kristovho tela (porov. Ef 4, 12). Majúc na zreteli dobro Božích detí, nech sa usilujú mať svoj podiel na pastoračnej práci celej diecézy, ba celej Cirkvi. Pre túto účasť na kňazstve a poslaní biskupa nech v ňom kňazi naozaj uznávajú svojho otca a nech ho úctivo poslúchajú. Biskup zasa nech pokladá kňazov za svojich spolupracovníkov, synov a priateľov, ako Kristus nazýva svojich učeníkov už nie sluhami, ale priateľmi (porov. Jn 15, 15). A tak, vzhľadom na svätenie a službu, sú všetci diecézni aj rehoľní kňazi pridružení k biskupskému zboru a podľa svojho povolania a milosti slúžia na dobro celej Cirkvi.
    V dôsledku spoločnej vysviacky a poslania spája všetkých kňazov dôverné bratstvo, ktoré sa má spontánne a ochotne prejavovať vzájomnou pomocou duchovnou i materiálnou, pastoračnou i personálnou pri stretnutiach, ako aj v spoločenstve života, práce a lásky.
    O veriacich, ktorých duchovne zrodili krstom a vyučovaním (porov. 1 Kor 4, 15; 1 Pt 1, 23), nech sa kňazi starajú ako otcovia v Kristu. Nech ochotne ako vzor stáda (1 Pt 5, 3) vedú svoje miestne spoločenstvo a tak mu slúžia, aby bolo hodné nazývať sa menom, ktorým sa označuje jediný a celý Boží ľud, totiž Božou cirkvou (porov. 1 Kor 1, 2; 2 Kor 1, 1, a inde). Nech pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou majú veriacim aj neveriacim, katolíkom i nekatolíkom poskytovať obraz skutočne kňazskej a pastierskej činnosti a všetkým vydávať svedectvo pravdy a života. Ako dobrí pastieri majú hľadať aj tých (porov. Lk 15, 4 – 7), ktorí síce boli pokrstení v Katolíckej cirkvi, ale už nepristupujú k sviatostiam, alebo dokonca odpadli od viery.
    A keďže dnešné ľudstvo čoraz väčšmi smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, je o to potrebnejšie, aby kňazi pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza spoločným úsilím odstránili akúkoľvek nejednotnosť, aby tak celé ľudstvo dospelo k jednote Božej rodiny.

    Diakoni

    29. Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky „nie na kňazstvo, ale na službu“.110 Posilnení sviatostnou milosťou, slúžia Božiemu ľudu v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom pri slávení Božích tajomstiev, kázaní Božieho slova a pri skutkoch lásky. Úlohou diakona je – podľa toho, ako mu to určí zodpovedná cirkevná vrchnosť – slávnostným spôsobom vysluhovať krst, uchovávať a rozdávať Eucharistiu, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať zomierajúcim sväté prijímanie (viatikum), čítať veriacim Sväté písmo, vzdelávať a povzbudzovať ľud, viesť pobožnosti a modlitby veriacich, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady. Diakoni, ktorí sa venujú charitatívnym a administratívnym povinnostiam a pamätajúc na slová blahoslaveného Polykarpa: „Nech sú milosrdní, pracovití, kráčajúci v pravde Pána, ktorý sa stal sluhom všetkých“.111
    Keďže však tieto pre život Cirkvi prepotrebné úlohy sa vo viacerých krajinách môžu iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, bude sa môcť diakonát obnoviť ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie. Spadá do pôsobnosti kompetentných územných biskupských konferencií rozličného druhu so schválením pápeža rozhodnúť, či a kde je pre pastoračnú činnosť vhodné ustanoviť takýchto diakonov. So súhlasom rímskeho veľkňaza možno tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a takisto vhodným mladíkom, pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon celibátu.

    Štvrtá kapitola

    LAICI

    Laici v Cirkvi

    30. Keď posvätný koncil vysvetlil úlohy hierarchie, vďačne venuje pozornosť stavu veriacich, nazývaných laikmi. Hoci všetko, čo sa povedalo o Božom ľude, sa rovnako vzťahuje na laikov, rehoľníkov a duchovenstvo, predsa sa laikov – mužov i žien – vzhľadom na ich postavenie a poslanie zvlášť týkajú niektoré veci, ktorých základy treba dôkladne preskúmať so zreteľom na osobitné okolnosti našich čias. Duchovní pastieri si totiž uvedomujú, v akej miere laici prispievajú pre dobro celej Cirkvi. Vedia, že Kristus ich neustanovil na to, aby jedine oni vzali na seba celé spasiteľné poslanie Cirkvi na svete, ale že ich vznešenou úlohou je viesť veriacich a brať do úvahy ich služby a charizmy tak, aby svojím spôsobom všetci svorne spolupracovali na spoločnom diele. Lebo je potrebné, aby sme všetci „podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do toho, ktorý je hlavou (Cirkvi), do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 15 – 16).

    Povaha a poslanie laikov

    31. Pod názvom laici sa tu rozumejú všetci veriaci v Krista okrem príslušníkov posvätného stavu a v Cirkvi schváleného rehoľného stavu, teda veriaci, ktorí, keďže krstom boli včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud, svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade a primerane svojmu stavu vykonávajú poslanie celého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.
    Pre laikov je vlastný osobitný svetský charakter. Kým členovia posvätného stavu, hoci sa niekedy môžu venovať svetským záležitostiam, a to aj vo svetskom zamestnaní, predsa vzhľadom na svoje osobitné poslanie sú zo svojho povolania určení predovšetkým na posvätnú službu a rehoľníci vydávajú žiarivé a vynikajúce svedectvo, že bez ducha blahoslavenstiev nemožno pretvoriť svet a odovzdať ho Bohu, laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha. Žijú vo svete, to jest venujú sa všetkým svetským povinnostiam a prácam každého druhu vo zvyčajných podmienkach rodinného a spoločenského života, s ktorými ich existencia takrečeno zrástla. Boh ich volá, aby sa vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky. Je teda ich osobitnou úlohou osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, ktoré sa ich bezprostredne týkajú tak, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.

    Dôstojnosť laikov ako členov Božieho ľudu

    32. Svätá Cirkev je z Božieho ustanovenia usporiadaná a spravovaná v obdivuhodnej rôznosti. „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 4 – 5).
    Vyvolený Boží ľud je teda len jeden: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 5). Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť Božích detí, spoločné povolanie na dokonalosť, tú istú spásu, tú istú nádej a nerozdielnu lásku. V Kristovi a Cirkvi teda niet nijakej nerovnosti, čo sa týka pôvodu, národnosti, spoločenského postavenia ani pohlavia, pretože „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28 gréc.; porov. Kol 3, 11).
    I keď v Cirkvi nekráčajú všetci tou istou cestou, predsa všetci sú povolaní na svätosť a Božou spravodlivosťou dostali tú istú vieru (porov. 2 Pt 1, 1). Hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi všetkými ozajstná rovnosť z hľadiska dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela. Lebo rozdiel, ktorý stanovil Pán medzi posvätnými služobníkmi a ostatným ľudom Božím, zahŕňa vzájomnú väzbu, keďže pastieri a ostatní veriaci sú vzájomne spojení úzkymi vzťahmi: pastieri Cirkvi podľa Pánovho príkladu slúžia si navzájom i ostatným veriacim, kým veriaci zasa ochotne spolupracujú so svojimi pastiermi a učiteľmi. A tak v tejto rozmanitosti všetci vydávajú svedectvo o obdivuhodnej jednote Kristovho tela; lebo práve táto rozličnosť milostí, služieb a činností spája Božie deti vedno, keďže „všetko toto spôsobuje jeden a ten istý Duch“ (1 Kor 12, 11).
    Laici teda, tak ako majú z Božej láskavosti za brata Krista, ktorý – hoci je Pánom všetkého – prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať (porov. Mt 20, 28), takisto majú za bratov tých, ktorí konajú posvätnú službu a v Kristovom mene vyučujú, posväcujú, vedú Božiu rodinu a starajú sa o ňu, aby všetci plnili nové prikázanie lásky. O tomto vzťahu krásne hovorí sv. Augustín: „Hoci sa ma zmocňuje strach, že som pre vás, zároveň ma teší, že som spolu s vami. Pre vás som totiž ako biskup, ale spolu s vami som kresťanom. Tamto sa volá povinnosť, toto milosť. Tamto je nebezpečné, toto spasiteľné.“112

    Apoštolát laikov

    33. Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti.
    Apoštolát laikov je účasť na spasiteľnom poslaní Cirkvi, na ktoré veriacich určuje sám Pán krstom a birmovaním. Sviatosti, najmä presvätá Eucharistia, udeľujú a živia lásku k Bohu i ľuďom a tá je dušou všetkého apoštolátu. Laici sú však povolaní predovšetkým na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom.113 Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi „podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“ (Ef 4, 7).
    Popri tomto apoštoláte, ktorý sa týka všetkých veriacich v Krista bez výnimky, laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou,114 podobne ako tí muži a ženy, ktorí pomáhali apoštolovi Pavlovi pri hlásaní evanjelia, veľa sa namáhajúc v Pánovi (porov. Flp 4, 3; Rim 16, 3 a nasl.). Okrem toho majú schopnosti, na ktorých základe ich hierarchia môže prijať do niektorých cirkevných funkcií s duchovným poslaním.
    Slovom, na všetkých laikov dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby Boží plán spásy čoraz väčšmi zasahoval všetkých ľudí všetkých čias na celej zemi. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a podľa požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.

    Účasť laikov na všeobecnom kňazstve a kulte

    34. Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda do každého dobrého a dokonalého diela.
    Ako ich totiž úzko spája so svojím životom a poslaním, tak im dáva možnosť zúčastniť sa aj na svojom kňazskom úrade, aby konali duchovné bohoslužby, na slávu Božiu a na spásu ľudí. Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým, sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duševné i telesné zotavovanie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa „duchovnými obetami, príjemnými Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5), ktoré pri slávení Eucharistie nábožne prinášame Otcovi spolu s obetou Pánovho tela. Takto aj laici zasväcujú Bohu sám svet tým, že si ako ctitelia Boha všade sväto počínajú.

    Prorocké poslanie a svedectvo

    35. Kristus, veľký prorok, ktorý hlásal Otcovo kráľovstvo svedectvom života a silou slova, vykonáva svoj prorocký úrad, kým sa nezjaví v plnej sláve, nielen prostredníctvom hierarchie, ktorá učí v jeho mene a jeho mocou, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2, 17 – 18; Zjv 19, 10), aby sila evanjelia zažiarila v každodennom rodinnom a spoločenskom živote. Sami si počínajú ako synovia prisľúbenia, ak pevní vo viere a nádeji, využívajú prítomný čas (porov. Ef 5, 16; Kol 4, 5) a trpezlivo očakávajú budúcu slávu (porov. Rim 8, 25). Nech však túto nádej neskrývajú v hĺbkach duše, ale nech ju prejavujú aj prostredníctvom štruktúr civilného života, ustavičnou konverziou a bojom „s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).
    Ako sú sviatosti Nového zákona udržujúce život a apoštolát veriacich predobrazom nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21, 1), tak isto sa laici stávajú významnými hlásateľmi viery v to, čo dúfame (porov. Hebr 11, 1), ak so životom podľa viery spájajú neochvejné vyznávanie viery. Táto evanjelizácia alebo ohlasovanie Krista svedectvom vlastného života i živým slovom nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, lebo sa vykonáva v bežných podmienkach tohto sveta.
    Pri plnení tejto úlohy má veľký význam životný stav posvätený osobitnou sviatosťou, to jest manželský a rodinný život. On je výbornou školou a praxou apoštolátu laikov, kde kresťanské náboženstvo preniká celý spôsob života a čoraz viac ho stvárňuje. Manželia tu majú osobitné povolanie, aby si boli navzájom a pre deti svedkami viery a Kristovej lásky. Kresťanská rodina silným hlasom ohlasuje jednak prítomné čnosti Božieho kráľovstva, jednak nádej na blažený život. Tak svojím príkladom a svedectvom usvedčuje svet z hriechu a osvecuje tých, ktorí hľadajú pravdu.
    Laici teda, aj keď sa venujú časným starostiam, môžu a majú svojou činnosťou významne prispievať k hlásaniu evanjelia vo svete. I keď niektorí z nich vypomáhajú aj v niektorých duchovných funkciách – ak je nedostatok duchovných alebo ak im režim prenasledovaním znemožňuje činnosť –, ba viacerí z nich venujú všetky svoje sily apoštolskej práci, je potrebné, aby všetci spolupracovali na šírení a vzraste Božieho kráľovstva. Preto nech sa laici starostlivo usilujú prehlbovať si vedomosti o zjavených pravdách a nech vrúcne prosia Boha o dar múdrosti.
    Účasť laikov na kráľovskom úrade

    36. Kristus sa stal poslušným až na smrť, a preto, povýšený Otcom, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. Flp 2, 8 – 9). Jemu je všetko podrobené, kým on sám nepodrobí všetko stvorenstvo Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15, 27 – 28). Túto moc udelil aj učeníkom, aby aj oni nadobudli kráľovskú slobodu a sebazaprením i svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu (porov. Rim 6, 12), ba aby slúžili Kristovi aj v iných ľuďoch a tak pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať. Pán chce totiž aj prostredníctvom veriacich laikov šíriť svoje kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.“115 V tomto kráľovstve samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí (porov. Rim 8, 21). Učeníci dostávajú naozaj veľké prisľúbenie a veľké prikázanie: „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 22 – 23).
    Veriaci majú teda poznať vnútornú povahu celého stvorenstva, jeho hodnotu a jeho zameranie na Božiu slávu. Aj svetskou činnosťou si majú navzájom pomáhať k svätejšiemu životu, aby duch Krista prenikol svet a umožnil mu účinnejšie dosiahnuť svoj cieľ v spravodlivosti, láske a pokoji. Pri všestrannom plnení tejto úlohy majú laici prvoradé miesto. A preto nech svojou spôsobilosťou vo svetských odbornostiach a svojou činnosťou – ktorej dáva vyššiu vnútornú hodnotu Kristova milosť – účinne prispievajú k tomu, aby sa stvorenstvo rozvíjalo ľudskou prácou, technikou i občianskou kultúrou podľa určenia Stvoriteľa a vo svetle jeho slova, v prospech všetkých ľudí bez výnimky, aby sa stvorené dobrá rozdeľovali medzi nimi primeranejšie a svojím spôsobom smerovali k všeobecnému pokroku v ľudskej a kresťanskej slobode. Tak bude Kristus svojím spasiteľným svetlom prostredníctvom členov Cirkvi čím ďalej tým viac osvecovať celú ľudskú spoločnosť.
    Laici majú okrem toho aj spojenými silami ozdraviť ustanovizne a životné podmienky vo svete, ak tieto nejakým spôsobom navádzajú na hriech, aby sa ony prispôsobili normám spravodlivosti a skôr napomáhali praktizovanie čností, ako mu prekážali. Keď tak budú konať, dajú kultúre a ľudskej činnosti mravnú náplň. Takto sa zároveň lepšie pripravuje pole, ktorým je svet, na prijatie semena Božieho slova a Cirkvi sa širšie otvárajú dvere, ktorými preniká do sveta posolstvo pokoja.
    Kvôli samému poriadku spásy nech sa veriaci naučia starostlivo rozlišovať práva a povinnosti, ktoré im patria pre ich príslušnosť k Cirkvi, od tých, ktoré im patria ako členom ľudskej spoločnosti. Nech sa usilujú oboje zladiť vo vedomí, že v každej časnej veci ich má viesť kresťanské svedomie, lebo nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci. Najmä v našich časoch je potrebné, aby sa tento rozdiel a zároveň súlad čím jasnejšie prejavoval v spôsobe konania veriacich a tak poslanie Cirkvi lepšie zodpovedalo osobitným podmienkam súčasného sveta. Ako totiž treba uznať, že občianska spoločnosť sa právom venuje svetským starostiam a riadi sa podľa svojich vlastných zásad, tak isto treba oprávnene zavrhnúť falošné učenie, ktoré sa snaží budovať spoločnosť bez ohľadu na náboženstvo, ba napáda a potláča náboženskú slobodu občanov.116

    Vzťah laikov k hierarchii

    37. Laici, ako všetci veriaci, majú právo prijímať od duchovných pastierov hojnosť duchovných dobier Cirkvi, najmä posilu Božieho slova a sviatostí.117 Nech im teda slobodne a s dôverou dávajú najavo svoje potreby a želania, ako sa svedčí na Božie deti a na bratov v Kristu. Podľa svojho vzdelania, odbornosti a skúsenosti sú oprávnení, ba niekedy aj povinní povedať svoju mienku o veciach týkajúcich sa dobra Cirkvi.118 Ak je potrebné, nech sa to deje prostredníctvom ustanovizní, ktoré na to zriadila Cirkev, a to vždy pravdivo, smelo a múdro, s úctou a láskou voči tým, ktorí vzhľadom na svoj posvätný úrad predstavujú Krista.
    Laici, tak ako všetci veriaci, nech ochotne a s kresťanskou poslušnosťou prijímajú, čo duchovní pastieri predstavujúci Krista stanovujú v Cirkvi ako učitelia a správcovia, nasledujúc tak Kristov príklad, ktorý svojou poslušnosťou až na smrť sprístupnil všetkým ľuďom blaženú cestu slobody Božích detí. A nech nezabúdajú v modlitbách zveriť Bohu svojich predstavených, lebo oni bedlia nad našimi dušami a budú za ne vydávať počet: aby to konali radostne, a nie žalostne (porov. Hebr 13, 17).
    Duchovní pastieri nech zas uznávajú a napomáhajú dôstojnosť a zodpovednosť laikov v Cirkvi, nech ochotne používajú ich rozumné rady, nech im s dôverou zverujú úlohy v službách Cirkvi a nech im ponechajú slobodné pole činnosti, ba nech ich povzbudzujú, aby sa dali do práce z vlastnej iniciatívy. Nech pozorne a s otcovskou láskou v Kristovi posudzujú podujatia, plány a túžby, ktoré im laici predkladajú.119 A nech duchovní pastieri uznávajú spravodlivú slobodu, ktorá v občianskej spoločnosti patrí všetkým.
    Z týchto priateľských vzťahov medzi laikmi a duchovnými pastiermi sa dajú očakávať veľmi mnohé dobrodenia pre Cirkev: tak sa totiž v laikoch prehlbuje pocit ich vlastnej zodpovednosti, napomáha sa ochota a uľahčuje sa ich spolupráca s duchovnými pastiermi. Oni zase, podporovaní skúsenosťami laikov, budú si môcť utvoriť jasnejší a lepší úsudok tak v duchovných, ako aj časných otázkach, aby tak celá Cirkev, za pomoci všetkých svojich členov, účinnejšie plnila svoje poslanie pre život sveta.

    Laici – duša sveta

    38. Každý laik má byť pred svetom svedkom vzkriesenia a života Pána Ježiša a znamením živého Boha. Všetci spolu a každý podľa svojich možností nech živia svet duchovným ovocím (porov. Gal 5, 22) a nech v ňom šíria ducha, ktorým sú preniknutí chudobní, tichí a mierumilovní, ktorých Pán vyhlásil v evanjeliu za blahoslavených (porov. Mt 5, 3 – 9). Slovom „čím je duša v tele, tým nech sú kresťania vo svete“.120
    Piata kapitola

    O VŠEOBECNOM POVOLANÍ
    NA SVÄTOSŤ V CIRKVI

    Svätosť Cirkvi

    39. Je predmetom viery, že Cirkev, ktorej tajomstvo posvätný koncil predkladá, je neporušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebovaný ako „jediný Svätý“,121 miloval Cirkev ako svoju nevestu a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil (porov. Ef 5, 25 – 26), spojil so sebou ako svoje telo a naplnil darom Ducha Svätého na Božiu slávu. Preto sú v Cirkvi všetci povolaní na svätosť, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí apoštol: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3; porov Ef 1, 4). Táto svätosť Cirkvi sa neprestajne prejavuje a má sa prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch Svätý prináša vo veriacich; nachádza mnohotvárne zvýraznenie u jednotlivcov, ktorí smerujú k dokonalej láske vo svojom životnom stave a tým sú na povzbudenie ostatným; osobitným spôsobom sa prejavuje v praktizovaní rád, ktoré sa zvyčajne volajú evanjeliové. Uskutočňovanie rád, na ktoré sa na podnet Ducha Svätého podujímajú mnohí kresťania buď súkromne, alebo v cirkevne schválenom povolaní alebo životnom stave, prináša a má prinášať do sveta žiarivé svedectvo a príklad tejto svätosti.

    Všetci sú povolaní na svätosť

    40. Pán Ježiš, božský Učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojim učeníkom bez rozdielu v každom životnom postavení svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).122 Všetkým totiž poslal Ducha Svätého, aby ich vnútorne pobádal milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej svojej sily (porov. Mk 12, 30) a aby sa milovali navzájom, ako ich miloval Kristus (porov. Jn 13, 34; 15, 12). Kristovi nasledovníci Bohom povolaní a v Pánu Ježišovi ospravedlnení nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti stali sa krstom viery naozaj Božími deťmi a spoluúčastnými na Božej prirodzenosti, čím sa stali skutočne svätými. Podľa tejto svätosti, ktorej sa im dostalo, majú s Božou pomocou aj žiť a zdokonaľovať ju. Apoštol ich napomína, aby žili, „ako sa patrí na svätých“ (Ef 5, 3), obliekli si „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3, 12) a tak prinášali ovocie Ducha vo svätosti (porov. Gal 5, 22; Rim 6, 22). Keďže sa však všetci v mnohom prehrešujeme (porov. Jak 3, 2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a každodenne sa musíme modliť: „A odpusť nám naše viny“ (Mt 6, 12).123
    Z toho je každému jasné, že všetci veriaci v Krista, akéhokoľvek stavu a postavenia, sú povolaní na plnosť kresťanského života a na dokonalosť v láske.124 Táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci používajú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, nech nasledujú jeho príklad a stávajú sa mu podobní, aby poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.
    Mnohoraké uskutočňovanie jedinej svätosti

    41. V rozličných životných stavoch a povolaniach je vždy jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa dajú viesť Božím Duchom, poslúchajú Otcov hlas a klaňajú sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého Krista nesúceho kríž, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve, pestujú jedinú svätosť. A každý má, podľa vlastných darov a povinností, bez vyčkávania napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske.
    Predovšetkým je potrebné, aby arcipastieri Kristovho stáda plnili svoju službu sväto, horlivo, ponížene a mužne, podľa vzoru najvyššieho a večného Kňaza, Pastiera a Biskupa našich duší. Takto konaná služba sa stane aj pre nich výbornou cestou k svätosti. Vyvolení na plnosť kňazstva, dostávajú sviatostnú milosť, aby modlitbami, bohoslužbami, kázňami a všestrannou biskupskou starostlivosťou a službou dokonale plnili povinnosť pastierskej lásky k dušiam.125 Nech sa neboja dať svoj život za ovce a aj svojím vlastným príkladom viesť Cirkev k čoraz väčšej svätosti a nech sa pritom sami stávajú vzorom stádu (porov. 1 Pt 5, 3).
    Kňazi, podobne ako biskupi, ktorým sú duchovnou korunou,126 majúc účasť na milosti ich služby skrze Krista, večného a jediného Prostredníka, nech rastú v láske k Bohu a blížnemu každodenným vykonávaním svojho úradu, nech udržujú zväzky kňazského spoločenstva, nech oplývajú všetkými duchovnými dobrami a nech všetkým dávajú živé svedectvo o Bohu127 ako nasledovníci tých kňazov, ktorí zanechali v priebehu storočí – neraz v skromnej a skrytej službe – skvelý vzor svätosti, za čo sú uctievaní v Božej Cirkvi. Keď sa kňazi z povinnosti modlia a prinášajú obetu za všetok Boží ľud, ak sú si vedomí, čo konajú a nasledujú čo vysluhujú,128 apoštolské starosti im nebudú na prekážku, ale skôr cez ne postúpia na ceste k väčšej svätosti. Preto nech oživujú a zveľaďujú svoju činnosť hojnosťou kontemplácie na posilnenie celej Božej Cirkvi. Všetci kňazi, a najmä tí, ktorí sa z osobitného dôvodu svojej vysviacky volajú diecéznymi kňazmi, nech nezabúdajú, do akej miery vernosť v spojení s ich biskupom a veľkodušná spolupráca s ním osoží aj ich vlastnému posväcovaniu.
    Spôsobom primeraným svojmu stupňu sa zúčastňujú na poslaní a milosti najvyššieho kňaza aj vysluhovatelia s nižším stupňom svätenia, predovšetkým diakoni, ktorí – keďže sú v službách tajomstiev Krista a Cirkvi129 – sa majú uchovať od každej poškvrny, páčiť sa Bohu a usilovať sa pred ľuďmi o všetko dobré (porov. 1 Tim 3, 8 – 10 a 12 – 13). Klerici, ktorých si povolal Boh a vyhradil si ich za svoj podiel, sa pripravujú na pastoračné úlohy pod bedlivou starostlivosťou arcipastierov a sú povinní uspôsobiť si mysle a srdcia na také vznešené vyvolenie: byť vytrvalí v modlitbe, horliví v láske, mať na mysli všetko, čo je pravdivé, spravodlivé a počestné, konať všetko na česť a slávu Božiu. K nim sa pridružujú aj tí Bohom vyvolení laici, ktorých povoláva biskup, aby sa úplne venovali apoštolskej činnosti a svojou prácou prinášali veľa úžitku na Pánovej roli.130
    Kresťanskí manželia a rodičia majú zas ísť svojou vlastnou cestou vo vernej láske, navzájom sa po celý život udržiavať v milosti a potomstvo, ktoré láskyplne prijali od Boha, vychovávať v kresťanskej náuke a evanjeliových čnostiach. Takýmto spôsobom slúžia všetkým za príklad neúnavnej a šľachetnej lásky, budujú bratské spoločenstvo v láske a sú svedkami a spolupracovníkmi plodnosti matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si Kristus zamiloval svoju nevestu Cirkev, a obetoval za ňu seba samého.131 Podobný príklad iným spôsobom dávajú tí, ktorí žijú vo vdovstve alebo sú slobodní: aj oni môžu byť na nemalý osoh svätosti a činnosti Cirkvi. Tí zase, ktorí musia často tvrdo pracovať, sa majú zdokonaľovať týmito ľudskými námahami, pomáhať spoluobčanom, pracovať na zušľachťovaní celej spoločnosti a všetkého stvorenstva, ale aj činorodou láskou nasledovať Krista, ktorého ruky sa venovali telesnej práci a ktorý ustavične pracuje s Otcom na spáse všetkých. Nech sa radujú v nádeji, navzájom si pomáhajú znášať ťažkosti a nech i svojou každodennou prácou napredujú vo svätosti, a to aj v apoštolskej svätosti.
    Nech i tí, na ktorých dolieha chudoba, slabosť, choroba a rozličné súženia alebo ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, vedia, že sú zvlášť spojení s Kristom trpiacim za spásu sveta: Pán ich v evanjeliu vyhlásil za blahoslavených a „nadovšetko milostivý Boh, ktorý nás skrze Ježiša Krista povolal do večnej slávy“, nech ich sám „po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní“ (1 Pt 5, 10).
    A tak všetci veriaci v Krista sa budú deň čo deň čoraz väčšmi posväcovať vo svojich životných podmienkach, povinnostiach a okolnostiach pomocou všetkých týchto vecí, ak ich prijímajú s vierou z rúk nebeského Otca a spolupracujú s Božou vôľou, prejavujúc všetkým v časnej službe lásku, ktorou Boh miluje svet.

    Cesty a prostriedky k svätosti

    42. „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh však vlieva svoju lásku do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný (porov. Rim 5, 5); teda prvým a najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho z lásky k Bohu. Aby láska naozaj rástla v duši ako dobré semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má s radosťou počúvať Božie slovo a pomocou Božej milosti uskutočňovať Božiu vôľu, často pristupovať k sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapieraniu, aktívnej službe bratom a cvičeniu sa vo všetkých čnostiach. Totiž láska ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona (porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10) riadi všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu.132 Preto pravý Kristov učeník sa vyznačuje tak láskou k Bohu, ako aj k blížnemu.
    Keďže Ježiš Kristus, Boží Syn, prejavil svoju lásku tým, že položil za nás život, nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dá svoj život za neho a za svojich bratov (porov. 1 Jn 3, 16; Jn 15, 13). Preto hneď od prvých čias boli niektorí kresťania povolaní – a vždy budú volaní – podať toto najvyššie svedectvo lásky pred všetkými, najmä pred prenasledovateľmi. Teda mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta a ako on vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa tohto daru dostáva iba máloktorým, predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.
    Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú aj rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.133 Medzi nimi vyniká vzácny dar Božej milosti, ktorý Otec poniektorým udeľuje (porov. Mt 19, 11, 1 Kor 7, 7), aby sa s nerozdeleným srdcom (porov. 1 Kor 7, 32 – 34) ľahšie zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte.134 Túto dokonalú zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo Cirkev vždy mala v mimoriadnej úcte ako znak a podnet lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete.
    Cirkev uvažuje aj nad napomenutím apoštola Pavla, ktorý pobáda veriacich k láske a vyzýva ich, aby zmýšľali o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa … poslušným až na smrť“ (Flp 2, 6 – 8), a „hoci bol bohatý“, pre nás „sa stal chudobným“ (2 Kor 8, 9). Keďže učeníci majú vždy nasledovať Krista v láske a poníženosti a vydávať mu o tom svedectvo, matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa samého seba a výraznejšie to prejavujú tým, že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Kvôli Bohu sa podriaďujú človekovi v tom, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.135
    Všetci veriaci v Krista sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave. Preto nech sa všetci snažia správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku, ako napomína apoštol Pavol: „Tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (porov. 1 Kor 7, 31 gr).136.

    Šiesta kapitola

    REHOĽNÍCI

    Evanjeliové rady v Cirkvi

    43. Evanjeliové rady Bohu zasvätenej čistoty, chudoby a poslušnosti, keďže majú svoj základ v Pánových slovách a jeho príklade a odporúčajú ich apoštoli, otcovia, učitelia a pastieri Cirkvi, sú Božím darom, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva. Sama Cirkev sa ich svojou autoritou pod vedením Ducha Svätého usilovala vysvetľovať, upravovať ich prax a zakotviť ich v ustálených životných formách. Tak sa stalo, že akoby na strome, ktorý sa obdivuhodne a bohato rozvetvil na Pánovom poli zo semena zasiateho Bohom, vyrástli rozličné formy pustovníckeho alebo spoločného života a rozmanité rehoľné rodiny, ktoré sa zveľaďujú tak na osoh svojich členov, ako aj na dobro celého Kristovho tela.137 Lebo tieto rehoľné rodiny poskytujú svojim členom prostriedky väčšej stálosti v spôsobe života, osvedčený návod na dosiahnutie dokonalosti, oporu bratského spoločenstva v Kristovej službe a slobodu posilňovanú poslušnosťou, takže majú možnosť bezpečne uskutočňovať a verne zachovávať svoje rehoľné sľuby a s radostným duchom napredovať na ceste lásky.138
    Vzhľadom na božské a hierarchické zriadenie Cirkvi rehoľný stav nepredstavuje prechodný stav medzi duchovným a laickým spôsobom života, lebo Boh povoláva niektorých veriacich z jednej i druhej skupiny, aby mali účasť na tomto osobitnom dare v živote Cirkvi a aby napomáhali, každý svojím spôsobom, jej spasiteľné poslanie.139

    Podstata a význam rehoľného života v Cirkvi

    44. Sľubmi alebo inými záväzkami svojou povahou podobnými sľubom, ktorými sa veriaci zaväzuje zachovávať spomenuté tri evanjeliové rady, sa bezvýhradne oddáva nadovšetko milovanému Bohu, takže je z nového a osobitného dôvodu určený na Božiu službu a chválu. Krstom už síce odumrel hriechu a zasvätil sa Bohu, aby ale mohol v hojnejšej miere požívať ovocie krstnej milosti, chce sa zachovávaním evanjeliových rád v Cirkvi oslobodiť od prekážok, ktoré by ho mohli odviesť od horlivosti v láske a dokonalosti v uctievaní Boha, a vrúcnejšie sa zasväcuje Božej službe.140 Toto zasvätenie je tým dokonalejšie, čím pevnejšie sú záväzky, ktoré predstavujú nerozlučné spojenie Krista s Cirkvou, jeho nevestou.
    Keďže však evanjeliové rady v láske, ku ktorej smerujú,141 osobitným spôsobom spájajú svojich nasledovníkov s Cirkvou a jej tajomstvom, aj ich duchovný život sa má zasvätiť dobru celej Cirkvi. Z toho vyplýva povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania – či už modlitbou alebo tvorivou prácou – na prehlbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení po celom svete. Preto aj Cirkev chráni a napomáha osobitný charakter rozmanitých rehoľných inštitútov.
    Zachovávanie evanjeliových rád sa teda javí ako znamenie, ktoré môže a má účinne privádzať všetkých členov Cirkvi k horlivému plneniu povinností kresťanského povolania. Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov, ale hľadá si budúci, rehoľný stav, ktorý svojich príslušníkov väčšmi oslobodzuje od pozemských starostí, zároveň očividnejšie poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva. Rehoľný stav pritom vernejšie nasleduje a neprestajne sprítomňuje v Cirkvi spôsob života, na ktorý sa podujal Boží Syn, keď prišiel na svet, aby konal Otcovu vôľu, a ktorý predložil aj učeníkom, ktorí ho nasledovali. Napokon osobitným spôsobom dáva najavo nadradenosť Božieho kráľovstva nad všetko pozemské a jeho zvrchované požiadavky; pre všetkých ľudí je tiež dôkazom neobyčajnej veľkosti moci Krista Kráľa a nekonečnej sily Ducha Svätého, ktorý obdivuhodne účinkuje v Cirkvi.
    Hoci stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní evanjeliových rád, sa netýka hierarchickej štruktúry Cirkvi, predsa nepochybne patrí k jej životu a svätosti.

    Cirkevná autorita a rehoľný stav

    45. Keďže cirkevná hierarchia má za úlohu spravovať Boží ľud a vodiť ho na najhojnejšie pastviny (porov. Ez 34, 14), patrí do jej pôsobnosti svojimi zákonmi múdro usmerňovať prax evanjeliových rád, ktorými sa neobyčajne napomáha dokonalosť lásky k Bohu a blížnemu.142 Okrem toho, vnímavá na podnety Ducha Svätého, prijíma pravidlá, ktoré predkladajú význační mužovia a ženy, po vhodných úpravách ich hodnoverne schvaľuje a svojou ochrannou autoritou bedlivo sleduje rehoľné ustanovizne, aby sa všade, kde boli zriadené na budovanie Kristovho tela, vzmáhali a rozvíjali podľa ducha svojich zakladateľov.
    Aby však bolo čím lepšie postarané o potreby celého Pánovho stáda, môže najvyšší veľkňaz mocou svojho primátu nad celou Cirkvou a v záujme spoločného dobra vyňať ktorýkoľvek inštitút dokonalosti a jeho jednotlivých členov spod právomoci miestnych ordinárov a podriadiť ich jedine sebe.143 Podobne sa môžu ponechať alebo zveriť autorite vlastných patriarchov. Sami členovia týchto inštitútov majú v zhode s kánonickými zákonmi pri plnení svojich povinností voči Cirkvi podľa svojho osobitného spôsobu života preukazovať úctu a poslušnosť biskupom, vzhľadom na ich pastiersku autoritu v miestnych cirkvách a kvôli potrebnej jednote a svornosti v apoštolskej činnosti.144
    Cirkev zasa svojím schválením nielenže povyšuje rehoľný život na hodnosť cirkevne uznaného stavu, ale ho aj svojimi liturgickými úkonmi predstavuje ako stav zasvätený Bohu. Lebo Cirkev sama z moci, ktorú dostala od Boha, prijíma sľuby tých, ktorí ich skladajú, svojimi verejnými modlitbami vyprosuje pre nich pomoc a milosť Božiu, zveruje ich Bohu a udeľuje im duchovné požehnanie, pripájajúc ich obetovanie sa k eucharistickej obete.

    Veľkosť rehoľného zasvätenia

    46. Rehoľníci nech starostlivo dbajú o to, aby prostredníctvom nich Cirkev čoraz lepšie predstavovala veriacim i neveriacim Krista, ako rozjíma na vrchu, ako hlása zástupom Božie kráľovstvo, ako uzdravuje chorých a ranených, ako privádza hriešnikov k správnemu životu alebo ako žehná deťom a robí všetkým dobre, pričom vždy plní vôľu Otca, ktorý ho poslal.145
    Napokon nech sú všetci presvedčení, že hoci zachovávanie evanjeliových rád je spojené so zriekaním sa dobier, ktoré majú bezpochyby veľkú hodnotu, predsa však neprekáža pravému rozvoju ľudskej osobnosti, ba mu je svojou podstatou na veľký osoh. Lebo tomu, kto prijíma tieto rady dobrovoľne, podľa svojho osobného povolania, značne napomáhajú očistu srdca a slobodu ducha, neprestajne podnecujú horlivosť v láske, no najmä – ako potvrdzuje príklad toľkých svätých zakladateľov – sú schopné lepšie prispôsobiť kresťana panenskému a chudobnému spôsobu života, ktorý si vyvolil Kristus Pán a ktorý na seba prijala jeho panenská matka. Nech si nik nemyslí, že rehoľníci sa svojím zasvätením odcudzujú ľuďom alebo že sa stávajú neužitočnými pre ľudskú spoločnosť. I keď totiž nie vždy pomáhajú svojim súčasníkom priamo, predsa sú s nimi hlbšie spojení v Kristovej láske a s nimi duchovne spolupracujú, aby výstavba ľudskej spoločnosti vždy mala svoj základ v Pánovi a smerovala k nemu, aby sa azda márne nenamáhali tí, ktorí ju budujú.146
    Práve preto tento posvätný koncil povzbudzuje a chváli mužov a ženy, bratov a sestry, ktorí sú v kláštoroch alebo v školách a nemocniciach, ako aj v misiách vytrvalou a pokornou vernosťou tomuto zasväteniu na ozdobu Kristovej nevesty a preukazujú všetkým ľuďom rozmanité veľkodušné služby.

    Povzbudenie vytrvať

    47. Každý, kto bol povolaný zachovávať evanjeliové rady, nech sa bedlivo stará, aby vytrval a väčšmi vynikol v povolaní, ktoré dostal od Boha, na väčšiu svätosť Cirkvi a slávu jednej, nerozdielnej Trojice, ktorá je v Kristovi a skrze Krista zdrojom a počiatkom všetkej svätosti.
    Siedma kapitola

    ESCHATOLOGICKÝ CHARAKTER
    PUTUJÚCEJ CIRKVI
    A JEJ SPOJENIE S NEBESKOU CIRKVOU

    Eschatologické povolanie Cirkvi

    48. Cirkev, do ktorej nás všetkých povoláva Ježiš Kristus a v ktorej pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť, bude zavŕšená až v nebeskej sláve, keď nadíde čas obnovy všetkých vecí (Sk 3, 21) a spolu s ľudstvom bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet, ktorý je úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ (porov. Ef 1, 10; Kol 1, 20; 2 Pt 3, 10 – 13).
    Kristus, vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe (porov. Jn 12, 32 gr.). Po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6, 9) zoslal na učeníkov svojho oživujúceho Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje telo, ako všeobecnú sviatosť spásy; sediac po pravici Otca, neprestajne účinkuje vo svete, aby privádzal ľudí do Cirkvi a prostredníctvom nej ich užšie pričlenil k sebe, a živí ich svojím telom a vlastnou krvou, aby ich urobil účastnými na svojom oslávenom živote. Prisľúbená obnova, ktorú očakávame, sa teda už začala v Kristovi, pokračuje zoslaním Ducha Svätého a skrze neho napreduje v Cirkvi, v ktorej nás viera poučuje aj o zmysle nášho časného života, kým v nádeji na budúce dobrá dokončujeme dielo, ktoré nám zveril Otec na tomto svete, a pracujeme na našej spáse (porov. Flp 2, 12).
    Už k nám teda prišli posledné časy (porov. 1 Kor 10, 11) a obnova sveta je neodvolateľne stanovená a už na tomto svete sa určitým spôsobom skutočne anticipuje, lebo Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou. Avšak kým nebudú nové nebesá a nová zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (porov. 2 Pt 3, 13), putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, nesie tvárnosť tohto sveta, ktorý sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré až doteraz vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach, očakávajúc, že sa zjavia Boží synovia (porov. Rim 8, 19 – 22).
    Teda spojení s Kristom v Cirkvi a poznačení Duchom Svätým, „ktorý je závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14), menujeme sa Božími deťmi a nimi aj naozaj sme (porov. 1 Jn 3, 1), ale ešte sme sa nezjavili s Kristom v sláve (porov. Kol 3, 4), v ktorej budeme podobní Bohu, lebo ho uvidíme takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2). A tak, „kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána“ (2 Kor 5, 6), a majúc prvotiny Ducha, sami v sebe stonáme (porov. Rim 8, 23) a túžime byť s Kristom (porov. Flp 1, 23). Tá istá láska nás podnecuje, aby sme väčšmi žili tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych (porov. 2 Kor 5, 15). Preto sa chceme vo všetkom páčiť Pánovi (porov. 2 Kor 5, 9) a obliekame sa do Božej výzbroje, aby sme mohli čeliť úkladom diabla a odolať v deň zla (porov. Ef 6, 11 – 13). Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života (porov. Hebr 9, 27) zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25, 31 – 46), a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom (porov. Mt 25, 26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25, 41), von do tmy, kde „bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 22, 13 a 25, 30). Prv než by sme totiž kraľovali s osláveným Kristom, my „sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10); a na konci sveta „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 29, porov. Mt 25, 46). V presvedčení, „že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18; porov. 2 Tim 11 – 12), pevní vo viere očakávame „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2, 13), ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21), a príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2 Sol 1, 10).

    Spoločenstvo nebeskej Cirkvi s putujúcou Cirkvou

    49. Kým teda nepríde Pán vo svojej velebnosti a s ním všetci anjeli (porov. Mt 25, 31) a kým nebude zničená smrť a nebude mu všetko podrobené (porov. 1 Kor 15, 26 – 27), niektorí z jeho učeníkov putujú na zemi, iní skončili tento život a očisťujú sa, iní sú zasa už oslávení a vidia „jasne samého trojjediného Boha takého, aký je“.147 Všetci však máme, i keď v rozličnom stupni a rôznym spôsobom, účasť na tej istej láske k Bohu a blížnemu a spievame nášmu Bohu ten istý chválospev slávy. Všetci totiž, ktorí sú Kristovi a majú jeho Ducha, zlučujú sa do jednej Cirkvi a sú v ňom navzájom spojení (porov. Ef 4, 16). Spojenie putujúcich s bratmi, ktorí zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje, ba podľa stálej viery Cirkvi spoluúčasťou na duchovných dobrách sa posilňuje.148 Lebo svätí v nebi tým, že sú dôvernejšie spojení s Kristom, väčšmi upevňujú celú Cirkev vo svätosti, povznášajú kult, ktorý ona preukazuje Bohu na zemi, a mnohorakým spôsobom majú podiel na jej stálom raste (porov. 1 Kor 12, 12 – 27).149 Už sú prijatí do blaženej vlasti a bývajú u Pána (porov. 2 Kor 5, 8), skrze neho, s ním a v ňom neprestajne orodujú za nás u Otca150 a predkladajú mu zásluhy, ktoré získali na zemi skrze jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Krista Ježiša (porov. 1 Tim 2, 5), tým, že slúžili vo všetkom Pánovi a na svojom tele dopĺňali, čo Kristovmu umučeniu ešte chýba k dobru jeho tela, to jest Cirkvi (porov. Kol 1, 24).151 Ich bratská starostlivosť nám teda veľmi pomáha v našej slabosti.

    Vzťahy putujúcej Cirkvi s nebeskou Cirkvou

    50. Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi uctievala pamiatku zosnulých152; a keďže je to svätá a nábožná myšlienka modliť sa za mŕtvych, „aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46), obetovala za nich aj prosby. Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí vyliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi, a preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s Preblahoslavenou Pannou Máriou a so svätými anjelmi153 a nábožne vzývala pomoc ich orodovania. K nim sa čoskoro pridružili ďalší, ktorí verne nasledovali Krista v čistote a chudobe154, a napokon aj iní, ktorých vynikajúce kresťanské čnosti155 a božské charizmy156 sa stali pre veriacich odporúčaním na zbožné uctievanie a nasledovanie.
    Keď totiž pozorujeme život tých, ktorí verne nasledovali Krista, dostáva sa nám nového povzbudenia, aby sme hľadali budúce mesto (porov. Hebr 13, 14 a 11, 10), a zároveň sa učíme poznávať veľmi bezpečnú cestu, ktorou môžeme uprostred meniacich sa udalostí tohto sveta dôjsť k dokonalej jednote s Kristom, to jest k svätosti, zodpovedajúcej stavu a podmienkam každého osobitne.157 V živote tých, čo majú s nami tú istú ľudskú prirodzenosť, ale dokonalejšie sa premieňajú na Kristov obraz (porov. 2 Kor 3, 18), Boh živo zjavuje svoju prítomnosť a svoju tvár ľuďom. V nich sa nám prihovára on sám a dáva nám znamenie svojho kráľovstva158, ktoré nás mocne priťahuje, keďže máme okolo seba toľko svedkov (porov. Hebr 12, 1) a také potvrdenie evanjeliovej pravdy.
    Lenže pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu (porov. Ef 4, 1 – 6). Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život Božieho ľudu.159 Preto je naozaj správne, aby sme mali v obľube týchto priateľov a spoludedičov Ježiša Krista, ako aj našich bratov a význačných dobrodincov, a vzdávali za nich Bohu povinné vďaky,160 aby sme „ich vzývali a utiekali sa o ich orodovanie, pomoc a ochranu, a tak dosiahli Božiu priazeň skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je náš jediný Vykupiteľ a Spasiteľ.161“ Lebo každý opravdivý prejav našej lásky k svätým je svojou povahou zameraný na Krista a v ňom má svoj cieľ, pretože on je „koruna všetkých svätých“;162 a skrze neho smeruje k Bohu, ktorý je obdivuhodný vo svojich svätých a v nich je oslávený.163
    Naša jednota s nebeskou Cirkvou sa uskutočňuje naozaj vznešeným spôsobom hlavne v posvätnej liturgii, v ktorej na nás pôsobí prostredníctvom sviatostných znakov sila Ducha Svätého, keď spoločným plesaním slávime chválu Božej velebnosti164 a všetci, vykúpení v Kristovej krvi z každého kmeňa a jazyka, ľudu a národa (porov. Zjv 5, 9), zhromaždení do jednej Cirkvi, spoločným chválospevom zvelebujeme trojjediného Boha. Keď teda slávime eucharistickú obetu, spájame sa v tej najväčšej miere s kultom nebeskej Cirkvi, uctievajúc si vo svätom spoločenstve predovšetkým pamiatku slávnej Márie, vždy Panny, ale aj svätého Jozefa a blahoslavených apoštolov a mučeníkov, a všetkých svätých.165

    Pastoračné pokyny koncilu

    51. Úctyhodnú vieru našich predkov o životnom spoločenstve s bratmi, ktorí sú v nebeskej sláve alebo sa ešte po smrti očisťujú, prijíma tento posvätný koncil s veľkou vernosťou a opätovne predkladá ustanovenia posvätného Druhého nicejského166, Florentského167 a Tridentského koncilu.168 Zároveň však, vedený pastoračnou starostlivosťou, napomína všetkých, ktorých sa to týka, aby sa postarali o odstránenie, prípadne o nápravu zlozvykov, prepiatostí alebo nedostatkov, ak niekde prenikli; a aby všetko obnovili na väčšiu chválu Krista a Boha. Nech teda poučujú veriacich, že pravá úcta k svätým nespočíva natoľko v množstve vonkajších úkonov, ako skôr vo vrúcnosti našej činorodej lásky, ktorou na väčšie dobro nás a Cirkvi hľadáme „v styku so svätými príklad, v spoločenstve s nimi spolupatričnosť a v orodovaní pomoc“.169 Na druhej strane nech poučia veriacich, že naše vzťahy k tým, ktorí sú už v nebi – pod podmienkou, že ich chápeme v plnom svetle viery –, vôbec nie sú na ujmu kultu poklony, ktorý vzdávame Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu, lež naopak, ešte viac ho obohacujú.170
    My všetci, ktorí sme Božími deťmi a tvoríme v Kristovi jednu rodinu (porov. Hebr 3, 6), sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a v spoločnej oslave Najsvätejšej Trojice, odpovedáme na najhlbšie povolanie Cirkvi a vopred zakúšame účasť na liturgii v nebeskej sláve.171 Keď sa totiž zjaví Kristus a nastane slávne vzkriesenie mŕtvych, Božia žiara osvieti nebeskú obec a jej svetlom bude Baránok (porov. Zjv 21, 23). Vtedy sa bude celá Cirkev svätých v dokonalej blaženosti lásky klaňať Bohu a „Baránkovi, ktorý bol zabitý“ (Zjv 5, 12), jednohlasne bude volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13).
    Ôsma kapitola

    BLAHOSLAVENÁ BOHORODIČKA PANNA MÁRIA
    V TAJOMSTVE KRISTA A CIRKVI

    I. Úvod

    Panna Mária v dejinách spásy

    52. Zvrchovane dobrotivý a múdry Boh chcel vykúpiť svet. „Keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…, aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5). „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny.“172 Toto božské tajomstvo spásy sa nám zjavuje a pokračuje v Cirkvi, ktorú Pán ustanovil ako svoje telo. V nej veriaci spojení s Kristom ako hlavou a v spoločenstve so všetkými jeho svätými majú si uctievať aj pamiatku „predovšetkým slávnej Márie, vždy Panny, rodičky Boha a nášho Pána, Ježiša Krista“.173

    Panna Mária a Cirkev

    53. Veď Panna Mária, ktorá pri anjelovom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna, a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti veľmi prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia. V Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi, ktorí majú byť spasení, ba je priamo „matkou údov (Kristových)…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy“.174 Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske a Katolícka cirkev, poučená Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako najmilovanejšej matke.

    Úmysel koncilu

    54. Preto posvätný koncil, keď vykladá učenie o Cirkvi, v ktorej božský Vykupiteľ uskutočňuje spásu, má v úmysle pozorne vysvetliť jednak úlohu Panny Márie v tajomstve vteleného Slova a mystického tela, jednak povinnosti vykúpeného ľudstva voči Bohorodičke, Kristovej matke a Matke ľudí, najmä veriacich, avšak nemá v úmysle predložiť úplné učenie o Márii ani riešiť otázky, ktoré práce teológov ešte nepostavili do plného svetla. A preto zostávajú oprávnené názory, ktoré sa v katolíckych školách slobodne predkladajú o tej, ktorá má v Cirkvi po Kristovi najvyššie a pritom nám najbližšie miesto.175

    II. ÚLOHA PANNY MÁRIE V DIELE SPÁSY

    Matka Mesiáša v Starom zákone

    55. Sväté písmo Starého i Nového zákona a posvätná Tradícia dávajú čoraz zreteľnejšie najavo úlohu matky Spasiteľa v diele spásy a čoraz väčšmi nám ju približujú. Knihy Starého zákona nám opisujú dejiny spásy, v ktorých sa postupne pripravuje Kristov príchod na svet. A tieto prvotné dokumenty, keď sa čítajú v Cirkvi a chápu sa vo svetle ďalšieho a úplného Zjavenia, pozvoľna čoraz očividnejšie ukazujú postavu ženy, matky Vykupiteľa. V tomto svetle sa ona prorocky naznačuje už v prísľube o víťazstve nad hadom, danom našim prarodičom po páde do hriechu (porov. Gn 3, 15). Takisto ona je tá panna, ktorá počne a porodí syna, ktorého meno bude Emanuel (porov. Iz 7, 14; porov. Mich 5, 2 – 3; Mt 1, 22 – 23). Ona vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou Siona, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy, keď Boží Syn vzal od nej na seba ľudskú prirodzenosť, aby tajomstvami svojho tela oslobodil človeka od hriechu.

    Mária pri zvestovaní

    56. Otec milosrdenstva chcel, aby vteleniu predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu. To sa jedinečným spôsobom vzťahuje na Ježišovu matku, ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy. Preto sa netreba čudovať, že sa u svätých otcov ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie.176 Keďže bola od prvej chvíle svojho počatia obdarovaná krásou celkom výnimočnej svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako „milosti plnú“ (porov. Lk 1, 28); načo ona odpovedala nebeskému poslovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). A tak Mária, dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Ježišovou matkou. Celým srdcom a nehatená žiadnym hriechom prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia. Preto svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse. Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudstvo“.177 Z toho dôvodu viacerí dávni otcovia vo svojich kázňach radi tvrdia so svätým Irenejom: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária vierou“.178 A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „Matkou žijúcich“.179 A častejšie tvrdia: „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“.180

    Panna Mária a Ježišovo detstvo

    57. Toto spojenie matky so Synom na diele spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť; a to najprv vtedy, keď sa Mária ponáhľala navštíviť Alžbetu, ktorá ju vyhlásila za blahoslavenú, pretože uverila v prisľúbenú spásu, a predchodca sa radosťou zachvel v jej lone (porov. Lk 1, 41 – 45); ďalej pri narodení, keď Bohorodička s radosťou ukázala pastierom a mudrcom svojho prvorodeného Syna, ktorého narodenie jej panenskú neporušenosť nezmenšilo, ale posvätilo.181 A keď ho v chráme predstavila Pánovi a obetovala dar na spôsob chudobných, počula Simeona predpovedať, že jej Syn je ustanovený za znamenie, ktorému sa bude odporovať, a že dušu matky prenikne meč, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35). Strateného chlapca Ježiša našli rodičia po bolestnom hľadaní v chráme, zaujatého vecami svojho Otca, a nepochopili Synovu odpoveď. No jeho matka zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich (porov. Lk 2, 41 – 51).

    Panna Mária pri Ježišovom verejnom účinkovaní

    58. V Ježišovom verejnom živote sa jeho matka zreteľne objavuje hneď na začiatku, keď na svadbe v Káne Galilejskej, pohnutá milosrdenstvom, dosiahla svojím príhovorom začiatok zázrakov Ježiša – Mesiáša (porov. Jn 2, 1 – 11). Za jeho kazateľskej činnosti dostalo sa jej slov, ktorými Syn, vyzdvihujúc Božie kráľovstvo nad vzťahy a zväzky tela a krvi, vyhlásil za blahoslavených tých, ktorí počúvajú a zachovávajú Božie slovo (porov. Mk 3, 35; Lk 11, 27 – 28), ako to ona verne robievala (porov. Lk 2, 19 a 51). Tak aj Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde stála (porov. Jn 19, 25) nie bez Božieho zámeru; spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obety, ktorú porodila; a napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito slovami: „Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26 – 27).182

    Panna Mária po Ježišovom nanebovstúpení

    59. Keďže sa Bohu zapáčilo slávnostným spôsobom zjaviť tajomstvo ľudskej spásy až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami jednomyseľne zotrvávať „na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Teda aj Mária vyprosovala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní. Napokon Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu183 – bola po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy184 a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby bola plnšie pripodobnená svojmu Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19, 16) a víťazovi nad hriechom a smrťou.185
    III. Panna Mária a Cirkev

    Mária a Kristus – jediný Prostredník

    60. Máme len jedného Prostredníka, podľa slov apoštola Pavla: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 5 – 6). Máriino materské poslanie voči ľuďom však nijako nezatieňuje ani nezmenšuje Kristovo jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny na ľudí nespočíva v dajakej nutnosti, ale má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a prameň v hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, celkom od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť. Pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha.

    Spolupráca pri vykúpení

    61. Preblahoslavená Panna, od večnosti spolu s vtelením Slova predurčená za Božiu Matku, bola riadením Božej prozreteľnosti na tejto zemi požehnanou matkou božského Vykupiteľa, jeho mimoriadne veľkodušnou spoločníčkou a pokornou služobnicou Pána. Tým, že počala, porodila a živila Krista, v chráme ho predstavila Otcovi a trpela so svojím Synom, keď umieral na kríži, poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti.

    Matka, ktorá sa naďalej prihovára

    62. Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám naďalej získava dar večného spasenia.186 S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica.187 To sa však chápe takým spôsobom, že sa hodnosti a účinnosti Krista, jediného Prostredníka,188 nič neuberá a nič nepridáva.
    Nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa. Ale podobne ako na Kristovom kňazstve majú rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj veriaci ľud, a ako sa jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvoreniach, tak aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spoluprácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa.
    Cirkev bez váhania priznáva Márii toto podriadené poslanie, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa pod vplyvom tejto materinskej ochrany užšie spájali s jediným Prostredníkom a Vykupiteľom.

    Mária, Panna a Matka – predobraz Cirkvi

    63. Preblahoslavená Panna skrze dar a úlohu Božieho materstva, ktoré ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená aj s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom.189 Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky.190 Veď pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna, ako nová Eva, ktorej viera nebola narušená nijakou pochybnosťou. Bez akéhokoľvek váhania uverila Božiemu poslovi, a nie dávnemu hadovi. Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného „medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení a výchove Mária spolupracuje s materinskou láskou.

    Cirkev panenská a materská

    64. Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti, nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú svojmu Ženíchovi; podľa príkladu Matky svojho Pána mocou Ducha Svätého panensky stráži neporušenú vieru, pevnú nádej a úprimnú lásku.191

    Máriine cnosti, ktoré má Cirkev nasledovať

    65. Kým v Preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť bez škvrny a vrásky (porov. Ef 5, 27), veriaci v Krista sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú zrak na Máriu, ktorá žiari celému spoločenstvu vyvolených ako vzor čností. Cirkev na ňu s láskou myslí a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom, a tak s posvätnou úctou preniká čoraz hlbšie do najväčšieho tajomstva vtelenia a stále viac a viac vrastá do podobnosti so svojím Ženíchom. Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spásy, určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v sebe základné pravdy viery, a preto, keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi. No i Cirkev tým, že hľadá Kristovu slávu, stáva sa podobnejšou svojmu vznešenému vzoru, pričom neprestajne rastie vo viere, v nádeji a láske a vo všetkom hľadá a plní Božiu vôľu. Z toho dôvodu Cirkev pri svojej apoštolskej činnosti právom hľadí na tú, ktorá porodila Krista, počatého z Ducha Svätého a narodeného z Panny preto, aby sa skrze Cirkev narodil a rástol aj v srdciach veriacich. Táto Panna bola vo svojom živote vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, ktorí spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní na znovuzrodení ľudí.

    IV. Úcta k Panne Márii v Cirkvi

    Povaha a základ mariánskej úcty

    66. Cirkev právom preukazuje osobitný kult Márii ako Božej Matke, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách a z Božej milosti bola po Synovi povýšená nad všetkých anjelov a ľudí. Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva ako Bohorodička a veriaci sa v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách.192 Najmä od Efezského koncilu kult Božieho ľudu voči Márii obdivuhodne vzrastal v úcte a láske, vo vzývaní a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov: „… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 48 – 49). Tento kult, ako sa v Cirkvi vždy praktizoval, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu, rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému, a veľmi ho napomáha. Veď rozličné prejavy zbožnej úcty voči Bohorodičke, ktoré Cirkev schválila v medziach zdravého a pravoverného učenia, podľa časových a miestnych podmienok a v súlade s povahou a osobitosťami veriacich, spôsobujú, že keď sa preukazuje úcta Matke, náležite sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1, 15 – 16) a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (porov. Kol 1, 19).

    Vlastnosti mariánskeho kultu

    67. Posvätný koncil uvážlivo podáva toto katolícke učenie a zároveň povzbudzuje všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby veľkodušne pestovali úctu k Panne Márii, najmä v liturgii, aby mali vo veľkej úcte mariánske pobožnosti a nábožné úkony, ktoré v priebehu vekov odporúčal učiteľský úrad Cirkvi, a aby svedomito zachovávali, čo bolo v minulosti stanovené o uctievaní obrazov Krista, Panny Márie a svätých.193 Teológov a kazateľov Božieho slova zase naliehavo vyzýva, aby sa v úvahách o mimoriadnej dôstojnosti Božej Matky starostlivo vyhýbali akémukoľvek nesprávnemu zveličovaniu, ale aj prílišnej úzkoprsosti.194 Nech sa pod vedením učiteľského úradu Cirkvi venujú štúdiu Svätého písma, svätých otcov a učiteľov, ako aj cirkevných liturgií, aby správne vysvetľovali úlohy a výsady Panny Márie, ktoré vždy majú za cieľ Krista, zdroj všetkej pravdy, svätosti a nábožnosti. Nech sa bedlivo chránia v rečiach i skutkoch všetkého, čo by mohlo uviesť do omylu oddelených bratov alebo kohokoľvek iného, vo veci pravého učenia Cirkvi. A veriaci nech pamätajú, že ozajstná nábožnosť nespočíva v prázdnych a nestálych citoch ani v akejsi márnivej ľahkovernosti, ale že vychádza z pravej viery, ktorá nás privádza k uznaniu vznešenosti Bohorodičky a pobáda nás do synovskej lásky voči našej Matke a do nasledovania jej cností.

    V. Mária, znamenie bezpečnej nádeje
    a útechy pre putujúci Boží ľud

    Mária, znamenie nádeje

    68. Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, a kým nepríde Pánov deň (porov. 2 Pt 3, 10), tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.

    Mária, orodovnica za jednotu kresťanov

    69. Tomuto posvätnému koncilu je na veľkú radosť a potechu, že aj medzi oddelenými bratmi sú takí, ktorí preukazujú Matke Pána a Spasiteľa patričnú úctu, zvlášť medzi východnými kresťanmi, ktorí sa s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou pridávajú k uctievaniu Bohorodičky, vždy Panny.195 Všetci veriaci v Krista nech sa obracajú na Božiu Matku, Matku ľudí, s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá svojimi modlitbami pomáhala pri počiatkoch Cirkvi, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blahoslavených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov – tak tie, ktoré sa honosia kresťanským menom, ako aj tie, ktoré ešte nepoznajú svojho Spasiteľa – šťastlivo nezhromaždia v pokoji a vo svornosti do jediného Božieho ľudu na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice.

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto dogmatickej konštitúcii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 21. novembra 1964

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    Z aktov Druhého vatikánskeho koncilu

    OZNAMY generálneho sekretára koncilu na 123. všeobecnom zasadnutí 16. novembra 1964:

    Predložená bola otázka, aká má byť teologická kvalifikácia učenia, ktoré je predstavené v schéme o Cirkvi a predkladá sa na hlasovanie.
    Doktrinálna komisia pri skúmaní úprav (modi) k tretej kapitole schémy o Cirkvi dala na otázku túto odpoveď:
    „Samo sebou sa rozumie, že text koncilu treba vykladať podľa všeobecných pravidiel, ktoré sú všetkým známe.“
    Pri tejto príležitosti doktrinálna komisia odkazuje na svoje Vyhlásenie zo 6. marca 1964, ktorého znenie tu opakujeme:
    „Berúc do úvahy úzus koncilov, ako aj pastoračné poslanie tohto koncilu, posvätný cirkevný snem definuje ako záväzné pre Cirkev iba tie veci týkajúce sa viery a mravov, ktoré za také sám snem výslovne vyhlasuje.
    Ostatné veci, ktoré posvätný cirkevný snem predkladá ako učenie najvyššieho učiteľského úradu Cirkvi, majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania, podľa pravidiel teologickej interpretácie.“
    Z ustanovenia vyššej vrchnosti bola potom otcom odovzdaná vysvetlivka predchádzajúca úpravy k tretej kapitole schémy o Cirkvi; podľa zmyslu a znenia tejto poznámky má sa vykladať a rozumieť učenie vyložené v tejto tretej kapitole.

    Predbežná vysvetlivka

    „Komisia rozhodla urobiť k úpravám tieto všeobecné predbežné pripomienky:
    1. Kolégium sa nechápe v striktne právnom zmysle, to jest ako skupina rovnoprávnych, ktorí zverili svoju moc svojmu predsedovi, ale ako ustálená skupina, ktorej zloženie a autoritu treba odvodiť zo Zjavenia. Preto sa v odpovedi na 12. úpravu (modus) výslovne hovorí o Dvanástich, že ich Pán ustanovil „na spôsob kolégia, to jest ako ustálené zoskupenie (coetus stabilis)“. Pozri aj úpravu 53 c. – Pre tú istú príčinu sa na označenie biskupského kolégia používajú aj výrazy stav (ordo) alebo zbor (corpus). Paralelizmus medzi Petrom a ostatnými apoštolmi na jednej strane a rímskym veľkňazom a biskupmi na strane druhej nezahrnuje prenášanie mimoriadnej moci apoštolov na ich nástupcov a, samozrejme, ani rovnosť medzi hlavou a členmi kolégia, ale iba proporcionálnosť medzi vzťahom prvým (Peter – apoštoli) a druhým (pápež – biskupi). Preto komisia rozhodla napísať v č. 22: nie tým istým (eadem), ale rovnakým (pari ratione) spôsobom. Porov. úpravu 57.

    2. Niekto sa stáva členom kolégia biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a členmi kolégia (pozri č. 22, § 1, koniec).
    Pri vysviacke sa udeľuje ontologická účasť na posvätnom úrade (participatio sacrorum munerum), ako to nepochybne vyplýva z Tradície, a to i z liturgickej tradície. Úmyselne sa používa výraz úrad (munus), a nie právomoc (potestas), lebo toto slovo by sa mohlo rozumieť ako moc, ktorú možno skutočne vykonávať (ad actum expedita). Lenže aby sa táto moc mohla vykonávať, na to je potrebné kánonické, čiže právne určenie (canonica seu iuridica determinatio) zo strany hierarchickej vrchnosti. Určenie právomoci môže spočívať v udelení osobitnej funkcie alebo v pridelení podriadených a koná sa podľa noriem schválených najvyššou autoritou. Túto ďalšiu normu si vyžaduje sama povaha veci (ex natura rei), keďže ide o úrady, ktoré majú vykonávať viacerí jednotlivci, podľa Kristovej vôle hierarchicky spolupracujúci. Je zrejmé, že toto spoločenstvo (communio) v živote Cirkvi sa podľa časových okolností uplatňovalo prv, než bolo právne (de iure) zakotvené.
    Preto sa výslovne hovorí, že sa vyžaduje hierarchické spoločenstvo s hlavou a údmi Cirkvi. Spoločenstvo (communio) je pojem, ktorý bol vo veľkej úcte v dávnej Cirkvi (a tak je to aj dnes, zvlášť na Východe). Pod tým sa však nerozumie akýsi neurčitý cit, ale organická skutočnosť, ktorá si vyžaduje i právnu formu a ktorú v tom istom čase oživuje láska. Preto sa komisia takmer jednohlasne rozhodla napísať: „v hierarchickom spoločenstve (in hierarchica communione).“ Pozri úpravu 40, ako aj to, čo sa hovorí o kánonickom poverení (de missione canonica) pod č. 24.
    Dokumenty posledných pápežov o právomoci biskupov treba vykladať v zmysle tohto potrebného vymedzenia moci.

    3. O kolégiu, ktoré nejestvuje bez svojej hlavy, sa hovorí, že „aj ono je nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou“. To sa musí pripustiť, aby sa nevystavila nebezpečenstvu plnosť moci rímskeho veľkňaza. Kolégium sa totiž nevyhnutne a vždy rozumie spolu so svojou hlavou, ktorá si v kolégiu integrálne zachováva svoju funkciu Kristovho námestníka a pastiera všeobecnej Cirkvi. Inými slovami, nerozlišuje sa medzi rímskym pápežom a biskupmi v ich celku, ale medzi rímskym pápežom samým osebe a rímskym pápežom spolu s biskupmi. Keďže však je rímsky pápež hlavou kolégia, on sám môže vykonávať niektoré veci, ktoré v nijakom prípade nepatria do kompetencie biskupov, napr. zvolať a viesť kolégium, schváliť stanovy jeho činnosti atď. Porov. úpravu 81. Rímskemu pápežovi, ktorému je zverená starosť o celé Kristovo stádo, prináleží určiť podľa svojho odborného posúdenia, akým spôsobom je vhodné túto starostlivosť uskutočňovať v praxi, či osobne, alebo kolégiovo, podľa potrieb Cirkvi, ktoré sa časom menia. Rímsky pápež postupuje podľa svojho úsudku, majúc na zreteli dobro Cirkvi, čo sa týka určovania, vykonávania a schvaľovania kolégiovej činnosti.

    4. Rímsky pápež ako najvyšší pastier Cirkvi môže v každom čase ľubovoľne vykonávať svoju moc, ako to vyžaduje jeho úrad. Zatiaľ čo kolégium, hoci vždy jestvuje, nekoná nepretržite striktne kolégiovo, ako je to zrejmé z cirkevnej tradície. Inými slovami, nie je vždy „v plnej výkonnosti“ (in actu pleno), ba iba občas koná striktne kolégiovo, a to len so súhlasom hlavy. Povedané je, „so súhlasom hlavy“, aby sa nemyslelo, že ide o závislosť akoby niekoho zvonku; naopak, tento výraz pripomína spoločenstvo (communio) medzi hlavou a údmi a predpokladá nutnosť úkonu (actus), ktorý patrí hlave. To sa výslovne tvrdí v č. 22, § 2, a tam sa to aj na konci vysvetľuje. Obmedzovacia častica iba (nonnisi) zahrnuje všetky prípady: teda je samozrejmé, že stanovy (normae) schválené najvyššou vrchnosťou treba vždy dodržiavať (pozri úpravu 84).
    Z toho všetkého vyplýva, že ide o spojenie biskupov so svojou hlavou, a nikdy nie o činnosť biskupov nezávisle od pápeža. V takom prípade, keď hlava nie je v činnosti (deficiente actione capitis), biskupi nemôžu konať ako kolégium, čo vyplýva zo samého pojmu kolégia. Toto hierarchické spoločenstvo biskupov s rímskym pápežom je celkom isto v súhlase s tradíciou.

    N. B.
    Bez hierarchického spoločenstva nemožno vykonávať sakramentálno-ontologickú funkciu, ktorú treba odlišovať od kánonicko-právnej formy. Avšak komisia uznala za dobré nezaoberať sa otázkou o dovolenosti a platnosti, ktorá sa ponecháva diskusii teológov, zvlášť čo sa týka právomoci, ktorá sa fakticky vykonáva u oddelených východných kresťanov a ktorá sa vysvetľuje rozlične.

    +Pericles Felici,
    titulárny arcibiskup samosatský,
    generálny tajomník posvätného koncilu

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. 64, 4: PL 3, 1017 CSEL (Hartel), III B, s. 720; SV. HILÁR Z POITIERS, In Mt. 23, 6: PL 9, 1047; SV. AUGUSTÍN, passim.; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, Glaph. in Gen. 2, 10: PG 69, 110A.
    2 Porov. SV. GREGOR VEĽKÝ, Hom. in Evang. 19, 1: PL 76, 1154B.; SV. AUGUSTÍN, Serm. 341, 9, 11: PL 39, 1499 a nasl.; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Adv. iconocl., 11: PG 96, 1357.
    3 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 24, 1: PG 7, 966 B; Harvey 2, 131: ed. Sagnard, SC, s. 398.
    4 SV. CYPRIÁN, De orat. Dom. 23: PL 4, 553; Hartel, III A, s. 285; SV. AUGUSTÍN, Serm. 71, 20, 33: PL 38, 463 a nasl.; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Adv. iconocl. 12: PG 96, 1358D.
    5 Porov. ORIGENES, In Mt. 16, 21: PG 13, 1443C; TERTULIÁN, Adv. Marc. 3, 7: PL 2, 357 C; CSEL 47, 3, s. 386. Z liturgických prameňov porov. Sacramentarium Gregorianum: PL 78, 160 B; alebo C. MÖHLBERG, Liber sacramentorum Romanae Ecclesiae, Roma 1960, s. 111, XC: „Deus, qui ex omni coaptacione sanctorum aeternum tibi condis habitaculum…“ (Bože, ktorý si z celého zoskupenia svätých buduješ večný príbytok…) Hymnus Urbs Ierusalem beata v Mníšskom breviári a Coelestis urbs Ierusalem v Rímskom breviári.
    6 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 62, a. 5, ad 1.
    7 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 208.
    8 Porov. LEV XIII., encyklika Divinum illud, 9. mája 1897: AAS 29 (1896-97), s. 650; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, l. c., s. 219-220: Denz. 2288 (3808); SV. AUGUSTÍN, Serm. 268, 2: Pl 38, 1232 a inde; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Eph. Hom. 9, 3: PG 62, 72; DIDYMUS ALEXANDRIJSKÝ, Trin. 2. 1: PG 39, 449 a nasl.; SV. TOMÁŠ, In Col. 1, 18, lect. 5; ed. Marietti, II. N. 46: „Sicut constituitur unum corpus ex unitate animae, ita Ecclesia ex unitate Spiritus…“ (Ako je jedno telo konštituované z jednoty duše, tak Cirkev z jednoty Ducha…).
    9 Porov. LEV XIII., encyklika Sapientiae christianae, 10. januára 1890: AAS 22 (1889 – 90), s. 392; LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896: AAS 28 (1895 – 96), s. 710 a 724 a nasl.; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, l. c., s. 199 – 200.
    10 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, l. c., s. 221 a nasl.; PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 571.
    11 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, l. c., s. 713.
    12 Porov. Symbolum apostolicum: Denz. 6 – 9 (10 – 30); Symb.Nic.-Const.: Denz. 86 (150); Prof. fidei Trid.: Denz. 994 a 999 (1862 a 1868).
    13 Výraz „Sancta (catholica apostolica) Romana Ecclesia“ sa nachádza v: Prof. fidei Trid., l. c. a v: PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, III. sesia, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius: Denz. 1782 (3001).
    14 SV. AUGUSTÍN, De civitate Dei, XVIII, 51, 2: PL 41, 614.
    15 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. 69, 6: PL 3, 1142 B; Hartel 3B, s. 754: „inseparabile unitatis sacramentum“ (nerozlučiteľná sviatosť jednoty).
    16 Porov. PIUS XII., prejav Magnificate Dominum, 2. novembra. 1954: AAS 46 (1954), s. 669; encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 555.
    17 Porov. PIUS XI., encyklika Miserentissimus Redemptor, 8. mája 1928: AAS 20 (1928), s. 171 a nasl.; PIUS XII., prejav Vous nous avez, 22. septembra 1956: AAS 48 (1956), s. 714.
    18 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 63, a. 2.
    19 Porov. SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. 17, o Duchu Svätom, II, 35 – 37: PG 33, 1009 – 1012; NICOLAS CABASILAS, De vita in Christo, lib. III, o význame chrizmy: PG 150, 569 – 580; SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 65, a. 3 a q. 72, a. 1 a 5.
    20 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1957: AAS 39 (1947), najmä s. 552 a nasl.
    21 Porov. 1 Kor 7, 7: „Každý má svoj vlastný dar („idion charisma“) od Boha: jeden tak, druhý inak.“ Porov. SV. AUGUSTÍN, De dono perseverantiae, 14, 37: PL 45, 1015 a nasl. „Non tantum continentia Dei donum est, sed coniugatorum etiam castitas“. (Nielen zdržanlivosť, ale aj cudnosť manželov je Božím darom).
    22 SV. AUGUSTÍN, De praedestinatione sanctorum, 14, 27: PL 44, 980.
    23 SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Io. Hom. 65, 1: PG 59, 361.
    24 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 16, 6; III, 22, 1 – 3: PG 7, 925 C – 926A a 955C – 958A; Harvey s. 2, 87 a nasl. a 120 – 123; Sagnard ed. SC, s. 290 – 292 a 372 a nasl.
    25 Porov. SV. IGNÁC M., Ad Rom., Praef: ed Funk, I, s. 252.
    26 Porov. SV. AUGUSTÍN, Bapt. c. Donat. V, 28, 39: PL 43, 197: „Certe manifestum est, id quod dicitur, in Ecclesia intus et foris, in corde, non in corpore cogitandum“ (Je nepochybne zrejmé, že úslovie ,V Cirkvi vnútri i mimo‘ treba chápať: ,V srdci, nie v tele‘). Porov. tamže III, 19, 26; col. 152; V, 18, 24: col. 189; In Io., Tr. 61, 2: PL 35, 1800, často aj na iných miestach.
    27 „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať“ (Lk 12, 48). Porov. aj Mt 5, 19 – 20; 7, 21 – 22; 25, 41 – 46; Jak 2, 14.
    28 Porov. LEV XIII., apoštolský list Praeclara gratulationis, 20. júna 1894; ASS 26 (1893 – 94), s. 707.
    29 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896; ASS 28 (1895 – 1896), s. 738; encyklika Caritatis studium, 25. júla 1898: ASS 31 (1898 – 1899), s. 11; PIUS XII., rozhlasové posolstvo Nell’ alba, 24. decembra 1941: AAS 34 (1942), s. 21.
    30 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum orientalium, 8. septembra 1928: AAS 20 (1928), s. 287; PIUS XII., encyklika Orientalis Ecclesiae, 9. apríla 1944: AAS 36 (1944), s. 137.
    31 Porov. inštrukcia Posvätného ofícia, 20. decembra 1949: AAS 42 (1950), s. 142.
    32 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 8, a 3, ad 1.
    33 Porov. list Posvätného ofícia bostonskému arcibiskupovi: Denz. 3869 – 72.
    34 Porov. EUZÉBIUS CÉZAREJSKÝ, Praeparatio evangelica, 1, 1: PG 21, 28AB.
    35 Porov. BENEDIKT XV., apoštolský list Maximum illud: AAS 11 (1919), s. 440 a najmä s. 541 a nasl.; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae: AAS 18 (1926), s. 68 – 69; PIUS XII., encyklika Fidei donum, 21. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 236 – 237.
    36 Porov. Didaché, 14; ed. Funk, I, s. 32; SV. JUSTÍN, Dial. 41: PG 6, 564; SV. IRENEJ, Adv. haer. IV, 17, 5: PG 7, 1023; Harvey, 2, s. 199 a nasl.; TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia, cap. 1: Denz. 939 (1742).
    37 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi Pastor aeternus: Denz. 1821 (3050 a nasl.).
    38 Porov. FlORENTSKÝ KONCIL, Dekrét pre Grékov (Decretum pro Graecis): Denz. 694 (1307), a PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, tamže: Denz. 1826 (3059).
    39 Porov. SV. GREGOR: Liber sacramentorum, Praef. in natali S. Matthiae et S. Thomae: PL 78, 51 a 152; porov. Cod. Vat. lat. 3548, f. 18. SV. HILÁR, In Ps. 67, 10: PL 9, 450; CSEL 22, s. 286; SV. HIERONYM, Adv. Iovin. I, 26; PL 23, 247A; SV. AUGUSTÍN, In Ps. 86, 4; PL 370, 1103; SV. GREGOR V., Mor. in Job XXVIII, V: PL 76, 455 – 456; PRIMASIUS, Comm. in Apoc. V: PL 68, 924BC. PASCHASIUS RADBERTUS, In Matth. L. VIII, cap. 16: PL 120, 561C. Porov. LEV XIII., list Et sane, 17. decembra 1888; ASS 21 (1888), s. 321.
    40 Porov. Sk 6, 2 – 6; 11, 30; 14, 23; 30, 17; 1 Sol 5, 12 – 13; Flp 1, 1; Kol 4, 11 atď.
    41 Porov. Sk 20, 25 – 27; 2 Tim 4, 6 a nasl.; porov. 1 Tim 5, 22; 2 Tim 2, 2; Tit 1, 5; SV. KLEMENT RÍMSKY, Ad Cor. 44, 3; ed. Funk I, s. 156.
    42 SV. KLEMENT RÍMSKY, Ad Cor. 44, 2; ed. Funk I, s. 154 a nasl.
    43 Porov. TERTULIÁN, Praescr. haer. 32: PL 2, 52 a nasl.; SV. IGNÁC M., passim.
    44 Porov. TERTULIÁN, Praescr. haer. 32: PL 2, 53.
    45 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer, III, 2, 2: PG 7, 848A; Harvey 2, 7; Sagnard, s. 100 a nasl.: „manifestatam“.
    46 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 2, 2: PG 7, 847; Harvey 2, 7; Sagnard, s. 100: „custoditur“. Porov. tamže IV, 26, 2, col. 1053; Harvey 2, 236 a IV, 33, 8, col. 1077; Harvey 2, 262.
    47 Porov. SV. IGNÁC M., Philad., Praef.; ed. Funk, I, s. 264.
    48 Porov. SV. IGNÁC M., Philad., 1, 1; Magn. 6, 1; ed. Frank 1, s. 264 a 234.
    49 SV. KLEMENT RÍMSKY, 1. c., 42, 3 – 4; 57, 1 – 2; ed. Funk I, 152, 156, 171 a nasl.; SV. IGNÁC M., Philad. 2: Smyrn. 8; Magn. 3; Trall. 7; ed. Funk I, s. 265 a nasl., 282, 232, 246 a nasl. atď; SV. JUSTÍN, Apol., 1, 65: PG 6, 428; SV. CYPRIÁN, Epist., passim.
    50 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896: ASS 28 (1895 – 96), s. 732.
    51 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, dekrét De sacr. ordinis, cap. 4: Denz. 960 (1768); PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi Pastor aeternus, cap. 3: Denz. 1828 (3061); PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 209 a 212; CIC, kán. 329, § 1.
    52 Porov. LEV XIII., apoštolský list Et sane, 17. decembra 1888: ASS 21 (1888), s. 321 a nasl.
    53 Porov. SV. LEV VEĽKÝ, Serm. 5, 3; PL 54, 154.
    54 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, cap. 3, cituje 2 Tim 1, 6 – 7 na dôkaz, že biskupská vysviacka je skutočná sviatosť: Denz. 959 (1766).
    55 Trad. Apost. 3, ed. Botte, Sources Chr., s. 27 – 30; biskupovi sa udeľuje „primatus sacerdotii“ (primát kňazstva). Porov. Sacramentarium „ad summi sacerdotii ministerium… Comple in sacerdotibus tuis mysterii tui summam…“ (na službu navyššieho kňazstva… Vo svojich kňazoch doplň plnosť svojho tajomstva). Tenže, Liber sacramentorum Romanae Ecclesiae, Rím 1960, s. 121 – 122: „Tribuas eis, Domine, cathedram episcopalem ad regendam Ecclesiam tuam et plebem universam“ (Udeľ im, Pane, biskupský stolec na spravovanie tvojej Cirkvi a všetkého ľudu). Porov. PL 78, 224.
    56 Porov. Trad. Apost. 2, ed. Botte, s. 27.
    57 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, cap. 4, učí, že sviatosť kňazstva vtláča nezmazateľný znak: Denz. 960 (1767). Porov. JÁN XXIII., prejav Iubilate Deo, 8. mája 1960: AAS 52 (1960), s. 466; PAVOL VI., homília vo vatikánskej bazilike, 20. októbra 1963: AAS 55 (1963), s. 1014.
    58 SV. CYPRIÁN, Epist. 63, 14: PL 4, 386; Hartel, III B, s. 713: „Sacerdos vice Christi vere fungitur“; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In 2 Tim. Hom 2, 4; PG 62, 612: „Kňaz je ,symbolom‘ Krista“; SV. AMBRÓZ, In Ps. 38, 2526: PL 14, 1051 – 52; CSEL 64, 203 – 204; AMBROSIASTER, In 1 Tim 5, 19: PL 17, 479C a 4, 11 – 12: col 387C; TEODOR MOPSUESTIE Hom. catech. XV, 21 a 24: ed. Tonneau, s. 497 a 503; HESYCHIUS JERUZALEMSKÝ, In Lev. L. 2, 9, 23: PG 93, 894B.
    59 Porov. EUZÉBIUS, Hist. Eccl., V, 24, 10: GCS II, 1. s. 495; ed. Bardy, Sourc. Chr. II, s. 69; DIONÝZ u EUZÉBIA, tamže VII, 5, 2: s. 638 a nasl.; Bardy, II. s. 168 a nasl.
    60 Porov. dávne koncily, EUZÉBIUS, Hist. Eccl., V, 24 – 24; GCS II, 1. s. 488 s. Bardy II, s. 66 a nasl. a inde; NICEJSKÝ KONCIL, kán. 5: Conc. oec. Decr., s. 7.
    61 Porov. TERTULIÁN, De ieiunio, 13: PL 2, 972 B; CSEL 20, s. 292, linn. 13 – 16.
    62 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. 56, 3: Hartel, III B, s. 650; Bayard, s. 154.
    63 Porov. Zinelliho oficiálna relácia na Prvom vatikánskom koncile: Mansi 52, 1109C.
    64 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, schéma dogmatickej konštitúcie II. De Ecclesia Christi, cap. 4: Mansi 53, 310. Porov. Kleutgenova relácia o reformovanej schéme: Mansi 53, 321, B-322 Zinelliho deklarácia: Mansi 52, 1110A. Pozri aj LEV VEĽKÝ, Serm. 4, 3: PL 54, 151A.
    65 Porov. CIC, 222 a 227.
    66 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus: Denz. 1821 (3050 a nasl.).
    67 Porov. SV. CYPRIÁN., Epist. 66, 8: Hartel III, 2, s. 733: „Episcopus in Ecclesia et Ecclesia in Episcopo“ (Biskup je v Cirkvi a Cirkev v biskupovi).
    68 Porov. SV. CYPRIÁN., Epist. 55, 24: Hartel, s. 642, lin. 13: „Una Ecclesia per totum mundum in multa membra divisa“ (Jedna Cirkev má mnoho častí po celom svete). Epist. 36, 4; Hart., s. 575, lin. 20 – 21.
    69 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 21. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 237.
    70 Porov. SV. HILÁR Z POITIERS, In Ps. 14, 3: PL 9, 206; CSEL 22, s. 86; SV. GREGOR VEĽKÝ, Moral. IV, 7, 12: PL 75, 643C. PS. – BAZIL, In Is. 15, 296: PG 30, 637C.
    71 Porov. SV. CELESTÍN, Epist. 18, 1 – 2, Efezskému koncilu: PL 50, 505AB; SCHWARTZ, Acta conc. oec. I, 1, 1, s. 22. Porov. BENEDIKT XV., apoštolský list Maximum illud: AAS 11 (1919), s. 440; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 69; PIUS XII., encyklika Fidei donum I. c.
    72 Porov. LEV XIII., encyklika Grande munus, 30. septembra 1880: AAS 13 (1880), s. 145; Porov. CIC, 1327; kán. 1350, § 2.
    73 O právach patriarchálnych sídel pozri: NICEJSKÝ KONCIL, kán. 6 o Alexandrii a Antiochii a á 7 o Jeruzaleme: COD, s. 8; ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, r. 1215, konštitúcia V: De dignitate patriarcharum, tamže, s. 212; BAZILEJSKO-FERRARSKO-FLORENTSKÝ KONCIL: tamže, s. 504.
    74 Porov. Cod. iuris pro Eccl. orient., kán. 216 – 314; de Patriarchis; kán. 324 – 339: de Archiepiscopis maior; kán. 326 – 391; de aliis dignitariis; najmä kán. 328 § 3; 216; 240; 251; 255: de Episcopis et patriarcha nominandis.
    75 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét O reforme, V. sesia, cap. 2 n. 9, a XXIV. sesia, kán. 4; COD,. s. 645 a 739.
    76 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei Filius, 3: Denz. 1712 (3011). Porov. poznámku k prvej schéme o Cirkvi (prevzatú od sv. Róberta Bellarmina): Mansi 51, 579C; ako aj opravenú schému druhej konštitúcie o Cirkvi Kristovej s komentárom Kleutgena: Mansi 53, 313AB; PIUS IX., list Tuas libenter: Denz. 1683 (2879).
    77 Porov. CIC 1322 – 1323.
    78 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia. Pastor aeternus: Denz. 1839 (3074).
    79 Porov. vysvetlivku Gassera na Prvom vatikánskom kocile: Mansi 52, 1213AC.
    80 Gasser, tamže: Mansi 1214A.
    81 Gasser, tamže: Mansi 1215CD, 1216 – 1217A.
    82 Gasser, tamže: Mansi 1213.
    83 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, 4: Denz. 1836 (3070).
    84 Modlitba biskupskej vysviacky v byzantskom obrade: Euchologion to mega. Roma 1873, s. 139.
    85 Porov. SV. IGNÁC M, Smyrn. 8, 1: ed. Funk, I, s. 282.
    86 Porov. Sk 8, 1, 14; 22 – 23; 20, 17 atď.
    87 Mozarabská modlitba: PL 96, 759B.
    88 Porov. SV. IGNÁC M., Smyrn. 8, 1: ed. Funk, I. s. 282.
    89 SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 73, a. 3.
    90 Porov. SV. AUGUSTÍN, C. Faustum, 12, 20: PL 42, 265; Serm. 57, 7: PL 38, 389 atď.
    91 SV. LEV VEĽKÝ, Serm. 63, 7: PL 54, 357 C.
    92 Porov. Trad. apost. Hippolyti, 2 – 3: ed Botte, s. 26 – 30.
    93 Porov. tzv. text exámenu na začiatku biskupskej vysviacky a modlitbu na konci biskupskej vysviacky, po Te Deum.
    94 BENEDIKT XIV., Br. Romana Ecclesia, 5. októbra 1752, § 1: Bullarium Benedicti XIV., t. IV, Rím 1758, 21: „Episcopus Christi typum gerit, Eiusque munere fungitur“ (Biskup predstavuje Krista a vykonáva jeho úrad). PIUS XII., enc. Mystici corporis, 1. c., s. 211: „Assignatos sibi greges singuli singulos Christi nomine pascunt et regunt“ (Kristovým menom každý z nich pasie a spravuje jemu zverené stáda).
    95 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896: ASS 28 (1895 – 96), s. 732; LEV XIII., list Officio sanctissimo, 22. decembra 1887: ASS 20 (1887), s. 264; PIUS IX., apoštolský list nemeckým biskupom, 12. marca 1875, a konzistoriálny prejav, 15. marca 1875: Denz. 3112 – 3117, len v novom vydaní.
    96 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, 3: Denz. 1828 (3061). Porov. Zinelliho reláciu: Mansi 52, 1114D.
    97 Porov. SV. IGNÁC M., Ad Ephes. 5, 1: ed. Funk, I., s. 216.
    98 Porov. SV. IGNÁC M., Ad Ephes. 6, 1: ed. Funk, I., s. 218.
    99 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, De sacr. ordinis, kán. 2: Denz. 958 (1765), a kán. 6: Denz. 966 (1776).
    100 Porov. INOCENT I., Epist. ad Decentium: PL 20, 554 A: Mansi 3, 1029: Denz. 98 (215): „Presbyteri licet secundi sint sacerdotes, pontificatus tamen apicem non habent“ (Hoci presbyteri sú kňazmi druhého stupňa, nemajú vrchol duchovnej služby“); SV. CYPRIÁN, Epist. 61, 3: ed. Hartel, s. 696.
    101 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, l. c., Denz. 956a – 968 (1736 – 1778) a zvlášť kán. 7: Denz. 967 (1777); PIUS XII., apoštolská konštitúcia Sacramentum ordinis: Denz. 2301 (3857 – 61).
    102 Porov. INOCENT I., 1.c.; SV. GREGOR NAZIÁNSKY, Apol. II, 22: PG 35, 432B. PS-DIONÝZ, Eccl. Hier., 1, 2: PG 3, 372D.
    103 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia: Denz. 940 (1743); PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 553: Denz. 2300 (3850).
    104 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia: Denz. 938 (1739 – 40); DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 7 a 47: AAS 56 (1964), s. 100 – 113.
    105 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 1. c., pozn. č. 67.
    106 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. II, 3: PL 4, 242B, Hartel, II, 2, s. 497.
    107 Porov. Pontificale Romanum, De Ordinatione presbyterorum, pri vkladaní rúcha.
    108 Porov. Pontificale Romanum, De Ordinatione presbyterorum, v prefácii.
    109 Porov. SV. IGNÁC M., Philad. 4: ed. Funk, I, s. 266; SV. KORNEL I., u SV. CYPRIÁNA, Epist. 48, 2: Hartel, III, 2, s. 610.
    110 Constitutiones Ecclesiae Aegyptiacae, III, 2: ed. Funk, Didascalia, II, s. 103; Statuta Eccl. Ant. 37 – 41: Mansi 3, 954.
    111 SV. POLYKARP, Ad Phil. 5, 2: ed. Funk, I, s. 300, o Kristovi hovorí: „omnium diaconus factus“ (stal sa služobníkom všetkých). Porov. Didaché, 15, 1: tamže, s. 32; SV. IGNÁC M., Trall. 2, 3: tamže, s. 242. Constitutiones apostolorum, 8, 28, 4: ed. Funk, Didascalia, I, s. 530.
    112 SV. AUGUSTÍN, Serm. 340, 1: PL 38, 1483.
    113 Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno, 15. mája 1931: AAS 23 (1931), s. 221 a nasl.; PIUS XII., prejav De quelle consolation, 14. októbra 1951: AAS 43 (1951), s. 790 a nasl.
    114 Porov. PIUS XII., prejav Six ans se sont écoulés, 5. októbra 1957: AAS 49 (1957), s. 927.
    115 Rímsky misál, z prefácie na sviatok Krista Kráľa.
    116 Porov. LEV XIII., encyklika Immortale Dei, 1. novembra 1885: ASS 18 (1885), s. 166 a nasl.; tenže, encyklika Sapientiae christianae, 10. januára 1890: ASS 22 (1889 – 1890), s. 397 a nasl.; PIUS XII., prejav Alla vostra filiale, 23. marca 1958: AAS 50 (1958), s. 220: „la legittima sana laicità dello Stato“ („legitímny, zdravý laický charakter štátu“).
    117 Porov. CIC., 682.
    118 Porov. PIUS XII., prejav De quelle consolation, 1. c., s. 789: „Dans les batailles décivises, c’ est parfois du front que partent les plus heureuses initiatives…“ („V rozhodujúcich bojoch vznikajú niekedy najšťastnejšie iniciatívy.“); tenže, prejav L’ importance de la presse catholique, 17. februára 1950: AAS 42 (1950), s. 256.
    119 Porov. 1 Sol 5, 19 a 1 Jn 4, 1.
    120 Epist. ad Diognetum, 6: ed. Funk, I, s. 400; porov. SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Mt., Hom. 46 (47), 2: PG 58, 478, o kvase a ceste.
    121 Rímsky misál, Gloria in excelsis. Porov. Lk 1, 35: Mk 1, 24; Lk 4, 34; Jn 6, 69 („ho hagios tou Theou“ – „ty si Boží Svätý“); Sk 3, 14; 27 a 30; Hebr 7, 26.
    122 Porov. ORIGENES, Comm. Rom. 7, 7: PG 14, 1122B; PS-MACARIUS, De oratione, 11, 11: PG 34, 861AB; SV. TOMÁŠ, Summa theol. II-II, q. 184, a. 3.
    123 Porov. SV. AUGUSTÍN, Retract. II, 18: PL 32, 637 a nasl.; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS (1943), s. 225.
    124 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum omnium, 26. januára 1923: AAS 15 (1923), s. 50 a s. 59 – 60; encyklika Casti connubii, 31. decembra 1930: AAS 22 (1930,), s. 548; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Provida mater, 2. februára 1947: AAS 39 (1947), s. 117; prejav Annus sacer, 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 27 – 28; prejav Nel darvi, 1. júla 1956: AAS 48 (1956), s. 574 a nasl.
    125 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. II-II. q. 184, a. 5 a 6. De perf. vitae spir., cap. 18; ORIGENES, In Is., Hom. 6, 1: PG 13, 239.
    126 Porov. SV. IGNÁC MUČENÍK, Magn. 13, 1: ed. Funk, I, s. 241.
    127 Porov. SV. PIUS X., exhortácia Haerent animo, 4. augusta 1908: AS 41 (1908), s. 560 a nasl.; CIC, 124; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 22 a nasl.
    128 Porov. Pontificale Romanum, De ordinatione presbyterorum, pri začiatočnom povzbudení.
    129 Porov. SV. IGNÁC MUČENÍK, Trall. 2, 3: ed. Funk, I, s. 244.
    130 Porov. PIUS XII., prejav Sous la maternelle protection, 9. decembra 1957: AAS 50 (1958), s. 36.
    131 Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii, 31. decembra 1930: AAS 22 (1930), s. 548 a nasl.; porov. SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Ephes., Hom. 20, 2: PG 62, 136 a nasl.
    132 Porov. SV. AUGUSTÍN, Enchir. 121, 32: PL 40, 288; SV. TOMÁŠ, Summa theol., II-II. q 184, a. 1; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 660.
    133 O radách vo všeobecnosti pozri ORIGENES, Comm. Rom. X, 14: PG 14, 1275B; SV. AUGUSTÍN, De s. virginitate, 15, 15: PL 40, 403; SV. TOMÁŠ, Summa theol. I-II, q. 100, a. 2 C (in fine); II-II, q. 44, a. 4 ad 3.
    134 O prednostiach posvätného panenstva porov. TERTULIÁN, Exhort. Cast. 10: PL 2, 925C; SV. CYPRIÁN, Hab. virg.: 3 a 22: PL 4, 443B a 461A a nasl.; SV. ATANÁZ (?), De virg.: PG 28, 252 a nasl.; SV. JÁN ZLATOÚSTY, De virg.: TG 48, 533 a nasl.
    135 O chudobe ducha pozri Mt 5, 3 a 19, 21; Mk 10, 21; Lk 18, 22; o poslušnosti uvádzajú Kristov príklad Jn 4, 34 a 6, 38; Flp 2, 8 – 10; Hebr 10, 5 – 7. O tom mnoho u otcov a zakladateľov reholí.
    136 O uskutočňovaní rád, ktoré sa neukladajú všetkým, pozri SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Mt. Hom. 7, 7: PG 57, 81 a nasl.; SV. AMBRÓZ, De viduis, 4, 23: PL 16, 241 a nasl.
    137 Porov. ROSWEYDUS, Vitae patrum, Antwerpiae 1628; Apophtegmata patrum: PG 65; PALLADIUS, Historia Lausiaca: PG 34, 995 a nasl.: ed C. Butler, Cambridge 1898 (1904); PIUS XI., apoštolská konštitúcia Umbratilem, 8. júla 1924: AAS 50 (1924), s. 386 – 387; PIUS XII., príhovor Nous sommes heureux, 11. apríla 1958: AAS 50 (1958), s. 283.
    138 Porov. PAVOL VI., príhovor Magno gaudio, 23. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 566.
    139 Porov. CIC, 487 a 488, 4; PIUS XII., prejav Annus sacer, 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 27 a nasl.; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Provida mater, 2. februára 1947: AAS 39 (1947), s. 120 a nasl.
    140 Porov. PAVOL VI., l. c., s. 567.
    141 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. II-II, q. 184, a. 3 a q.; SV. BONAVENTÚRA, Opusc. XI, Apologia pauperum, c. 3, 3: ed. Opera, Quaracchi, t. 8, 1898, s. 245 a nasl.
    142 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, schéma De Ecclesia Christi, kap. XV, a pozn. 48: Mansi 51, 549 a nasl. a 619 a nasl.; LEV XIII., list Au milieu des consolations, 23. decembra 1900: AAS 33 (1900 – 1901), s. 361; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Provida mater, l. c., s. 114 a nasl.
    143 Porov. LEV XIII., konštitúcia Romanos pontifices, 8. mája 1881: AAS 13 (1800-1881), s. 483; PIUS XII., prejav Annus sacer, 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 28 a nasl.
    144 Porov. PIUS XII., prejav Annus sacer, 1. c., s. 28; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Sedes sapientiae, 1. mája 1956: AAS 48 (1956), s. 355; PAVOL VI., prejav Magno gaudio, 23. mája 1964: AAS (1964), s. 570 – 571.
    145 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 214 a nasl.
    146 Porov. PIUS XII., prejav Annus sacer, 1. c., s. 30; prejav Sous la maternelle protection, 9. decembra 1957: AAS 50 (1958), s. 39 a nasl.
    147 FLORENTSKÝ KONCIL, Dekrét pre Grékov (Decretum pro Graecis): Denz. 693 (1305).
    148 Popri starších dokumentoch proti akejkoľvek forme vyvolávania duchov, počínajúc obdobím Alexandra IV. (27. septembra 1258), pozri okružný list Posvätnej kongregácie Sv. ofícia, De magnetismi abusu, 4. augusta 1856: AAS (1856), s. 177 – 178. Denz. 1653 – 1654 (2823 – 2825); odpoveď Posvätnej kongregácie Svätého ofícia, 24. apríla 1917: AAS (1917), s. 268, Denz. 2182 (3642).
    149 Syntetický výklad tohto učenia pozri: PIUS XII., encyklika Mystici corporis: AAS 35 (1943), s. 200 a ďalšie.
    150 Porov. medziiným: SV. AUGUSTÍN, Enarr. in Ps. 85, 24: PL 37, 1099; SV. HIERONYM, Liber contra Vigilantium, 6: PL 23, 244; SV. TOMÁŠ, In 4° Sent., d. 45, a. 3, q. 2; atď.
    151 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis: AAS 35 (1943), s. 245.
    152 Porov. mnohé nápisy v rímskych katakombách.
    153 Porov. GELÁZIUS I., Decretalis De libris recipiendis, 3: PL 59, 160, Denz. 165 (353).
    154 Porov. SV. METOD, Symposion, VII, 3: GCS (Bonwetsch), s. 74.
    155 Porov. BENEDIKT XV., Decretum approbationis virtutum in causa beatificationis et canonizationis servi Dei Ioannis Nepomuceni Neumann: AAS 14 (1922), s. 23; viaceré prejavy PIA XI. o svätých: Inviti all’ eroismo, in: Discorsi e Radiomessaggi, t. 10, 1949, s. 37 – 43.
    156 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei: AAS 39 (1947), s. 581 – 583.
    157 Porov. Hebr 13,7; Eccli, cap. 44 – 50; Hebr 11, 3 – 40; porov. aj PIUS XII, encyklika Mediator Dei: AAS 39(1947), s. 582 – 583.
    158 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 3: Denz. 1794 (3013).
    159 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis: AAS (1943), s. 216.
    160 O vďačnosti voči svätým pozri E. DIEHL, Inscriptiones latinae christianae veteres, I, Berlin 1925 a nasl. 2008, 2382 a ďalšie.
    161 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia, dekrét De invocatione… sanctorum: Denz. 984 (1821).
    162 Breviarum Romanum, Invitatorium in festo Sanctorum omnium.
    163 Porov. napr. 2 Sol 1, 10.
    164 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 104: AAS 56 (1964), s. 125 – 126.
    165 Porov. Rímsky misál, omšový kánon.
    166 Porov. DRUHÝ NICEJSKÝ KONCIL, Act. VII: Denz. 302 (600).
    167 Porov. FLORENTSKÝ KONCIL, Decretum pro Grecis: Denz. 693 (1304).
    168 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia, dekrét De invocatione, veneratione et reliquiis sanctorum et sacris imaginibus: Denz 984 – 988 (1821 – 1824); XXV. sesia, dekrét O očistci: Denz. 983 (1820); VI. sesia, dekrét O ospravodlivení, kán 30: Denz. 840 (1580).
    169 Rímsky misál, z prefácie o svätých, povolenej pre francúzske diecézy.
    170 Porov. SV. PETER KANÍZIUS, Catechismus maior seu Summa doctrinae christianae, cap. III (ed. crit. F. Streicher), Pars I, s. 15 – 16, č. 44 a s. 100 – 101, č. 49.
    171 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium: AAS 56 (1964), s. 125 – 126.
    172 Symbolum Constantinopolitanum: Mansi 3, 566. Porov. EFEZSKÝ KONCIL, tamže 4, 1130 (ako aj 2, 665 a 4, 1071); CHALCEDÓNSKY KONCIL, tamže 7, 111 – 116; DRUHÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, tamže 9, 375 – 396.
    173 Missale Romanum, z kánonu.
    174 SV. AUGUSTÍN, De s. virginitate, 6: PL 40, 399.
    175 Porov. PAVOL VI., Prejav na koncile, 4. decembra 1963: AAS 56 (1964), s. 37.
    176 Porov. SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, Hom. in Annunt. Deiparae: PG 98, 328; In Dorm. 2: 357; ANASTÁZ ANTIOCHIJSKÝ, Serm. 2 de Annunt., 2: PG 89, 1377AB; Serm. 3, 2: 1388C; SV. ANDREJ KRÉTSKY, Can. in B. V. nat., 4: PG 97, 1321; In B. V. nat., 1: 812A; Hom. in dorm., 1: 1068 C; SV. SOFRONIUS, Or. 2 in Annunt., 18: PG 87 (3), 3237BD.
    177 SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 22, 4: PG 7, 959A: Harvey, 2, 123.
    178 SV. IRENEJ, tamže: Harvey, 2, 124.
    179 SV. EPIFÁN, Haer, 78, 18: PG 42 , 728CD – 729A.
    180 SV. HIERONYM, Epist. 22, 21: PL 1108. Porov. SV. AUGUSTÍN, Serm. 51, 2, 3: PL 38, 335; Serm. 232, 2: col. 1108; SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. 12, 15: PG 33, 741AB; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Ps. 44, 7: PG 55, 193; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Hom. 2 in dorm. B. M. V., 3: PG 96, 728.
    181 Porov. LATERÁNSKY KONCIL z roku 649, kán. 3: Mansi 10, 1151; SV. LEV VEĽKÝ, Epist. ad Flav.: PL 54, 759; CHALCEDÓNSKY KONCIL: Mansi 7, 462; SV. AMBRÓZ, De instit. virg.: PL 16, 320.
    182 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 247 – 248.
    183 Porov. PIUS IX., bula Ineffabilis, 8. decembra 1854: Acta Pii IX, I, I, s. 616; Denz. 1641 (2803).
    184 Porov. PIUS XII., apoštolská konštitúcia Munificentissimus, 1. novembra 1950: AAS 42 (1950); Denz. 2333 (3903). Porov. SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Enc. in dorm. Dei genitricis, Hom 2 et 3: PG 96, 721 – 761, najmä 728B; SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, In s. Dei gen. dorm., Serm. 1: PG 98 (6), 340 – 348; Serm. 3: 361. SV. MODESTUS JERUZALEMSKÝ, In dorm. ss. Deiparae: PG 86 (2), 3277 – 3312.
    185 Porov. PIUS XII., encyklika Ad caeli Reginam, 11. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 633 – 636; Denz. 3913 a nasl. Porov. SV. ANDREJ KRÉTSKY, Hom. 3 in dorm. ss. Deiparae; PG 97, 1089 – 1109; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, De fide orth., IV, 14: PG 94, 1153 – 1161.
    186 Porov. Kleutgen, opravený text De mysterio Verbi incarnati, cap. IV: Mansi 53, 290. Porov. SV. ANDREJ KRÉTSKY, In nat. Mariae, Sermo 4: PG 97, 865A; SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, In annunt. Deiparae: PG 98, 321BC; In dorm. Deiparae, III: 361D; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, In dorm. B. V. Mariae, Hom. 1, 9: PG 96, 712BC – 713A.
    187 Porov. LEV XIII., encyklika Adiutricem populi, 5. septembra 1895: AAS 15 (1895 – 96) s. 303; SV. PIUS X., encyklika Ad diem illum, 2. februára 1904: Acta I, s. 154; Denz. 1978a (3370); PIUS XI., encyklika Miserentisimus, 8. mája 1928: AAS 20 (1928), s. 178; PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 13. mája 1946: AAS 38 (1946), s. 266.
    188 Porov. SV. AMBRÓZ, Epist. 63: PL 16, 1218.
    189 Porov. SV. AMBRÓZ, Expos. Lc II, 7: PL 15, 1555.
    190 Porov. PS. – PETER DAM., Serm. 63: PL 144, 861AB; GODFRÍD OD SV. VIKTORA, In nat. B. M., Ms. Paris, Mazarine, 1002, fol. 109r.; GERHOHUS REICH, De gloria et honore Filii hominis, 10: PL 194, 1105AB.
    191 Porov. SV. AMBRÓZ, Expos. Lc. II, 7 a X. 24-25: PL 15, 1555 a 1810; SV. AUGUSTÍN, In Io., Tr. 13, 12: PL 35, 1499. Porov. Serm. 191, 2, 3: PL 38, 1010; atď. Porov. aj BÉDA CTIHODNÝ, In Lc. expos. I. cap. 2: PL 92, 330; IZÁK DELLA STELLA, Serm. 51: PL 194, 1863A.
    192 Porov. Breviarium Romanum, ant. „Sub tuum praesidium“, z I. vešperov Malého ofícia Preblahoslavenej Panny Márie.
    193 Porov. DRUHÝ NICEJSKÝ KONCIL, rok 787: Mansi 13, 378 – 379; Denz. 302 (600 – 601); TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia: Mansi 33, 171 – 172.
    194 Porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 24. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 679; encyklika Ad caeli Reginam, 11. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 637.
    195 Porov. PIUS XI., encyklika Ecclesiam Dei, 12. novembra 1923: AAS 15 (1923), s. 581; PIUS XII., encyklika Fulgens corona, 8. septembra 1953: AAS 45 (1953), s. 590 – 591.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Inter mirifica

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    INTER MIRIFICA

    Dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch

    ÚVOD

    Význam termínov

    1. MEDZI OBDIVUHODNÝMI technickými vynálezmi, ktoré ľudský duch s Božou pomocou najmä v našich časoch vyvinul zo stvorených vecí, matka Cirkev s osobitnou starostlivosťou prijíma a sleduje tie, ktoré sa týkajú predovšetkým ľudského ducha a otvorili nové cesty k rýchlemu šíreniu správ, myšlienok a poznatkov každého druhu. Spomedzi týchto vynálezov vynikajú tie, ktoré sú svojou povahou uspôsobené dotknúť sa a ovplyvňovať nielen jednotlivcov, ale aj široké masy, ba celú ľudskú spoločnosť, teda tlač, film, rozhlas, televízia a iné, a ktoré možno preto právom nazvať spoločenskými komunikačnými prostriedkami.

    Prečo sa koncil zaoberá týmto problémom

    2. Matka Cirkev si je vedomá, že tieto prostriedky, ak sú správne používané, preukazujú ľudstvu veľmi cenné služby, lebo účinne napomáhajú osvieženie a obohatenie ducha, ale aj šírenie a upevňovanie Božieho kráľovstva. Avšak takisto vie, že ľudia ich môžu používať i proti plánom Boha Stvoriteľa na svoju vlastnú ujmu. Ba jej materinské srdce je skľúčené pre mnohé škody, ktoré zneužívanie týchto prostriedkov veľmi často spôsobuje ľudskej spoločnosti.
    Posvätný cirkevný snem si preto pokladá za povinnosť pokračovať na tomto dôležitom poli v bedlivom úsilí pápežov i biskupov a zaoberať sa základnými otázkami súvisiacimi so spoločenskými komunikačnými prostriedkami. Pritom dúfa, že tu predložené učenie a smernice budú slúžiť nielen na spásu veriacich, ale aj na pokrok celého ľudstva.

    PRVÁ KAPITOLA

    SMERNICE NA SPRÁVNE POUŹÍVANIE
    SPOLOČENSKÝCH KOMUNIKAČKÝCH
    PROSTRIEDKOV

    Úlohy Cirkvi

    3. Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium. Preto sa cíti viazaná úlohou hlásať posolstvo spásy aj pomocou spoločenských komunikačných prostriedkov a učiť ľudí, ako ich správne používať.
    Cirkev má teda prirodzené právo používať a vlastniť všetky tieto prostriedky, pokiaľ sú potrebné alebo užitočné pri kresťanskej výchove a pri akejkoľvej jej činnosti v záujme spásy duší. Duchovní pastieri majú zase povinnosť poučovať a viesť veriacich tak, aby aj pomocou týchto prostriedkov pracovali na spáse a zdokonaľovaní samých seba i celej ľudskej rodiny.
    Avšak je predovšetkým úlohou laikov naplniť tieto prostriedky humánnym a kresťanským duchom, aby plne zodpovedali veľkým očakávaniam ľudstva, ako aj Božím plánom.

    Mravný zákon

    4. Správne používanie týchto prostriedkov si bezpodmienečne vyžaduje, aby všetci, ktorí si nimi slúžia poznali smernice mravného poriadku a svedomite ich uplatňovali na tomto poli. Preto nech venujú pozornosť obsahu, ktorý sa podáva podľa osobitnej povahy každého z týchto prostriedkov. Zároveň nech majú na zreteli všetky sprievodné okolnosti – cieľ, osoby, miesto, čas atď. –, v ktorých sa komunikácia uskutočňuje a ktoré môžu upravovať alebo úplne meniť jej mravnú hodnotu. Medzi tieto činitele patria aj účinky, ktoré charakterizujú každý z týchto prostriedkov, totiž ich účinnosť, ktorá môže byť taká silná, že ju ľudia – najmä ak nie sú pripravení – iba ťažko môžu spozorovať, ovládať a prípadne aj odmietnuť.

    Právo na informácie

    5. Predovšetkým je potrebné, aby si všetci zainteresovaní utvorili správny morálny úsudok o používaní týchto prostriedkov, najmä o niektorých otázkach, o ktorých sa dnes vedie živá polemika.
    Prvá otázka sa týka informácií, čiže získavania a šírenia správ. Je zrejmé, že informácia sa, vzhľadom na rozvoj dnešnej ľudskej spoločnosti a na čoraz užšie vzťahy vzájomnej závislosti jej členov, stala veľmi užitočnou, dokonca nevyhnutnou. Lebo verejné a včasné správy o udalostiach a faktoch poskytujú ľuďom primerané a stále nové poznatky, ktoré im umožňujú účinnejšie prispievať k spoločnému dobru a ľahšie napomáhať vzrastajúci pokrok celej spoločnosti. Ľudská spoločnosť má teda podľa daných podmienok právo na vhodné informovanie tak jednotlivcov, ako aj spoločnosti. Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a pri zachovaní spravodlivosti a lásky úplná. Čo sa týka spôsobu, má byť okrem toho slušná a primeraná, čiže má svedomite zachovávať mravné zákony a legitímne práva a dôstojnosť človeka pri získavaní i pri zverejňovaní správ. Lebo nie každá vedomosť je užitočná, kým „láska buduje“ (1 Kor 8, 1).

    Umenie a mravnosť

    6. ďalšia otázka sa týka vzájomných vzťahov medzi právami umenia – ako sa bežne vraví – a požiadavkami mravnosti. Keďže množiace sa diskusie o tejto problematike majú nezriedka svoje korene v bludných náukach v oblasti etiky a estetiky, tento koncil vyhlasuje, že všetci musia uznávať absolútne prvenstvo objektívneho mravného poriadku, lebo on jediný presahuje a zosúlaďuje všetky oblasti týkajúce sa človeka, čo ako vznešené, nevynímajúc umenie. Veď jedine mravný poriadok sa vzťahuje na človeka – Božie stvorenie, obdarené rozumom a nadprirodzeným cieľom – v celej jeho prirodzenosti. Len pod podmienkou, že sa úplne a verne zachováva, privádza človeka k plnej dokonalosti a šťastiu.

    Zobrazovanie mravného zla

    7. Napokon opis a predstavovanie zla môže nepochybne aj prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov viesť k dokonalejšiemu poznaniu a skúmaniu človeka, ako aj s primeranou dramatickou pôsobivosťou zdôrazniť krásu pravdy a dobra. Aby to však neprinieslo dušiam viac škody ako úžitku, aj tu je potrebné dôsledne zachovávať mravné normy, najmä ak ide o veci, ktoré si vyžadujú patričnú úctu alebo ktoré v človeku, zranenom dedičným hriechom, ľahšie prebúdzajú zlé žiadosti.

    Verejná mienka

    8. Keďže verejná mienka má dnes veľmi veľký vplyv a vážnosť v súkromnom i vo verejnom živote občanov všetkých spoločenských vrstiev, je potrebné, aby si všetci členovia spoločnosti plnili aj v tejto oblasti svoje povinnosti spravodlivosti a lásky. Preto nech sa aj pomocou týchto prostriedkov usilujú utvárať a šíriť správnu verejnú mienku.

    Povinnosti recipientov

    9. Všetkých používateľov, t. j. čitateľov, poslucháčov a divákov, ktorí podľa svojho osobného a slobodného výberu prijímajú informácie a programy rozširované týmito prostriedkami, zaväzujú osobitné povinnosti. Správny výber totiž vyžaduje, aby v plnej miere napomáhali všetko, čo sa vyznačuje čnosťou, vedou a umením, a vystríhali sa všetkého, čo by mohlo im samým spôsobiť duchovnú ujmu, alebo im dať na to príležitosť, prípadne čo by mohlo pre zlý príklad uviesť do nebezpečenstva iných alebo by brzdilo dobrú komunikáciu a napomáhalo zlé. To sa obyčajne stáva, ak sa uprednostňujú podnikatelia, ktorí sa pri používaní týchto prostriedkov riadia výlučne kritériami zisku.
    Aby teda tí, ktorí prijímajú tieto programy vyhoveli mravnému zákonu, nech nezanedbávajú povinnosť včas sa informovať o posudkoch, ktoré v tejto veci predkladá kompetentná autorita, a pridŕžať sa ich podľa zásad správneho svedomia. Aby však vedeli ľahšie odolávať menej čestným radám a prijímali dobré odporúčania, nech sa snažia vhodným spôsobom si formovať a vzdelávať svedomie.

    Povinnosti mládeže a rodičov

    10. Zvlášť mladší používatelia médií nech si zvyknú na správnu mieru a disciplínu v používaní týchto prostriedkov. Okrem toho nech sa usilujú dôkladne pochopiť, čo videli, počuli alebo čítali. Nech diskutujú o tom s vychovávateľmi a odborníkmi a nech sa naučia utvárať si správny úsudok. Rodičia nech zasa pamätajú, že majú povinnosť svedomito bedliť, aby nemali do domácnosti prístup programy, časopisy a iné komunikačné prostriedky, ktoré urážajú vieru a mravy, a aby k nim ich deti nemali prístup ani inde.

    Povinnosti tvorcov

    11. Zvláštnu morálnu zodpovednosť za správne používanie spoločenských komunikačných prostriedkov majú novinári, spisovatelia, herci, režiséri, producenti, poskytovatelia finančných zdrojov, distribútori, majitelia zábavných podnikov, predavači, ďalej kritici, ako aj všetci, ktorí majú akúkoľvek účasť na príprave a šírení výsledkov tvorby. Je totiž očividné, akú veľkú a veľmi vážnu zodpovednosť treba pri terajšej situácii ľudí pripisovať tým, ktorí svojimi informáciami alebo podnetmi môžu nasmerovať ľudstvo buď na správnu, alebo na zlú cestu.
    Preto majú usmerňovať svoje ekonomické, politické a umelecké záujmy takým spôsobom, aby sa nikdy nestavali proti spoločnému dobru. Aby to ľahšie dosiahli, odporúča sa im vstúpiť do takých profesijných organizácií, ktoré svojim členom vštepujú úctu k mravným zákonom, a ak treba, zaväzujú sa dodržiavať mravný kódex pri vykonávaní činností a úloh svojho povolania.
    Napokon nech vždy pamätajú, že veľká časť čitateľov a divákov sa skladá z mladých ľudí, ktorí potrebujú tlač a programy poskytujúce slušnú zábavu a usmerňujúce ich ducha k najvyšším ideálom. Okrem toho nech sa postarajú, aby sa náboženské námety zverili vhodným a povolaným osobám a podávali sa s náležitou vážnosťou.
    Povinnosti verejnej moci

    12. Občianska moc má v tejto oblasti osobitné povinnosti vzhľadom na všeobecné dobro, na ktoré sú tieto prostriedky určené. Táto moc má totiž na základe svojho poslania chrániť a zabezpečovať pravdivú a správnu slobodu informácií – najmä slobodu tlače –, ktorú moderná spoločnosť bezpodmienečne potrebuje, aby sa mohla rozvíjať. Má napomáhať náboženské, kultúrne a umelecké hodnoty a zaistiť prijímateľom týchto programov slobodné uplatňovanie ich zákonitých práv. Okrem toho má podporovať najmä také iniciatívy, ktoré sú veľmi užitočné predovšetkým pre mládež a bez podpory by sa nedali uskutočniť.
    Napokon má verejná moc – ktorá sa právom stará o zdravie obyvateľstva – povinnosť vydávaním a svedomitým uplatňovaním zákonov konať spravodlivé a rozvážne opatrenia, aby zo zlého používania týchto prostriedkov nevznikli vážne nebezpečenstvá pre verejnú mravnosť a rozvoj spoločnosti. Táto bdelosť vôbec nie je namierená proti slobode jednotlivcov ani organizácií, najmä ak chýba spoľahlivá záruka zo strany tých, čo narábajú týmito prostriedkami profesionálne.
    Osobitnú pozornosť treba venovať tomu, aby mladí boli chránení pred tlačou a programami ich veku škodlivými.

    DRUHÁ KAPITOLA

    SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY
    A KATOLÍCKY APOŠTOLÁT

    Činnosť kňazov a veriacich

    13. Nech sa všetci synovia a dcéry Cirkvi jednomyseľne a s porozumením snažia, aby sa spoločenské komunikačné prostriedky bez meškania a s nasadením všetkých síl účinne používali v rozmanitých apoštolských dielach, ako si to vyžaduje momentálna situácia, a aby sa predchádzalo škodlivým podujatiam, zvlášť v tých krajinách, v ktorých si mravný a náboženský vývin vyžaduje tie naliehavé opatrenia.
    Nech teda duchovní pastieri plnia svoje povinnosti na tomto poli bez otáľania, lebo to úzko súvisí s ich riadnym kazateľským poslaním. Aj laici, ktorí narábajú týmito prostriedkami, sa majú usilovať byť Kristovými svedkami najmä tým, že každý z nich bude konať svoju prácu odborne a s apoštolským duchom, ale aj tým, že podľa svojich možností poskytne svoje technické, hospodárske, kultúrne alebo umelecké schopnosti pastoračnej činnosti Cirkvi.

    Iniciatívy katolíkov

    14. Predovšetkým treba podporovať dobrú tlač. Aby však bolo možné čitateľov formovať v pravom kresťanskom duchu, je potrebné, aby vznikala a rozvíjala sa aj katolícka tlač v pravom zmysle, teda taká, ktorú vydáva buď priamo cirkevná vrchnosť, alebo katolícki veriaci s výslovným úmyslom stvárňovať, posilňovať a šíriť verejnú mienku v súlade s prirodzeným zákonom, katolíckou náukou a mravnosťou, ako aj v snahe uverejňovať a v správnom svetle komentovať fakty, ktoré sa týkajú života Cirkvi. Veriacich zasa treba upozorňovať na povinnosť čítať a rozširovať katolícku tlač, aby si mohli utvoriť kresťanský úsudok o všetkých udalostiach.
    Nech sa všemožne a účinne podporuje a zabezpečuje produkcia a premietanie filmov, ktoré slúžia na slušnú zábavu a sú vhodné z kultúrnej a umeleckej stránky, predovšetkým tých, ktoré sú určené mládeži. To možno dosiahnuť najmä tým, že sa podporujú a koordinujú snahy a podujatia čestných producentov a distribútorov, odporúčaním dobrých filmov priaznivou kritikou a udeľovaním cien, ako aj podporovaním a spoluprácou kín, ktoré vedú katolícki a čestní podnikatelia.
    Podobne treba účinne napomáhať slušné rozhlasové a televízne vysielania, najmä tie, ktoré sú vhodné do rodinného prostredia. ďalej je nevyhnutné aktívne a horlivo podporovať katolícke rozhlasové a televízne vysielania, ktoré privádzajú poslucháčov k účasti na živote Cirkvi a prijímaniu náboženských právd. Kde je to vhodné, nech sa starostlivo zriaďujú katolícke vysielače, avšak treba dbať na to, aby sa ich programy vyznačovali dokonalosťou a účinnosťou.
    Okrem toho je potrebné postarať sa, aby sa aj ušľachtilé a starobylé divadelné umenie, ktoré spoločenské komunikačné prostriedky dnes takisto v značnej miere rozširujú, usilovalo kultúrne a mravne formovať divákov.

    Príprava tvorivých pracovníkov

    15. Na zabezpečenie uvedených požiadaviek treba bezodkladne pripravovať kňazov, rehoľníkov i laikov, ktorí majú náležité skúsenosti, aby mohli používať tieto prostriedky na apoštolské ciele.
    Predovšetkým treba technicky, kultúrne a morálne pripraviť laikov, zakladajúc školy, fakulty a inštitúty, v ktorých by novinári, filmoví, rozhlasoví a televízni pracovníci, ako aj ostatní zainteresovaní mohli získať úplnú výchovu preniknutú kresťanským duchom, najmä pokiaľ ide o sociálnu náuku Cirkvi. Takisto je potrebné vychovávať a podporovať hercov, aby svojím umením užitočne slúžili ľudskej spoločnosti. Napokon sa treba postarať o dôkladnú prípravu literárnych, filmových, rozhlasových, televíznych a ďalších kritikov, ktorí by ako vynikajúci odborníci vo svojej oblasti boli usmerňovaní a povzbudzovaní robiť také posudky, v ktorých by sa mravné hľadisko vždy stavalo do správneho svetla.
    Výchova používateľov médií

    16. Správne používanie spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré sú k dispozícii záujemcom rozličného veku a vzdelania, vyžaduje od nich primeranú a osobitnú teoretickú a praktickú formáciu. Preto treba podporovať, rozširovať a viesť podľa kresťanských zásad podujatia, ktoré sledujú tento cieľ – najmä ak sú určené pre mladých – v katolíckych školách každého stupňa, v seminároch, ako aj v združeniach apoštolátu laikov. Aby sa ľahšie dosiahol tento cieľ, nech sa v katechizme podáva a vysvetľuje katolícke učenie a pravidlá správania v tejto oblasti.

    Technické a finančné prostriedky

    17. Keďže vonkoncom nie je vhodné, aby synovia a dcéry Cirkvi nečinne prihliadali, ako slovo spásy hatia prekážky technického a finančného rázu, ktoré sú pri komunikačných prostriedkoch naozaj nesmierne, tento posvätný cirkevný snem ich upozorňuje na povinnosť finančne zabezpečovať a podporovať katolícke denníky, časopisy, filmové podujatia a rozhlasové i televízne stanice a vysielania, ktorých hlavným cieľom je šíriť a brániť pravdu a starať sa o kresťanskú výchovu ľudskej spoločnosti. Zároveň naliehavo vyzýva organizácie i jednotlivcov, ktorí majú veľký vplyv na hospodárskom alebo technickom poli, aby ochotne, veľkodušne i svojimi skúsenosťami štedro napomáhali tieto prostriedky, pokiaľ slúžia pravej kultúre a apoštolátu.

    Deň spoločenských komunikačných prostriedkov

    18. V záujme účinného posilnenia mnohotvárneho apoštolátu Cirkvi v oblasti spoločenských komunikačných prostriedkov nech sa v diecézach celého sveta podľa úsudku biskupov každoročne slávi deň zameraný na poučenie veriacich o ich povinnostiach v tejto oblasti, povzbudia sa do modlitieb na tento úmysel a do venovania milodarov na tento cieľ. Tieto milodary sa potom svedomito vynaložia na udržiavanie a napomáhanie príslušných cirkevných ustanovizní a podujatí podľa potrieb katolíckeho sveta.

    Úrad Svätej stolice

    19. Najvyšší veľkňaz pri vykonávaní svojej zvrchovanej pastierskej starostlivosti v oblasti spoločenských komunikačných prostriedkov má k dispozícii osobitný úrad Svätej stolice.

    Kompetencie biskupov

    20. Biskupi zase majú bedliť nad dielami a podujatiami tohto druhu vo svojich diecézach, organizovať ich, a pokiaľ sa týkajú verejnej apoštolskej činnosti, koordinovať ich, nevynímajúc tie, ktoré vedú rehoľníci vyňatí spod právomoci biskupa.

    Národné úrady

    21. Keďže účinná celonárodná apoštolská činnosť vyžaduje jednotu zámerov a síl, tento posvätný cirkevný snem stanovuje a nariaďuje, aby sa všade zriadili a všemožne napomáhali celonárodné úrady pre tlač, film, rozhlas a televíziu. Hlavným poslaním týchto úradov je starať sa o správnu výchovu svedomia veriacich, pokiaľ ide o používanie týchto prostriedkov, ako aj napomáhať a koordinovať všetko, čo podnikajú katolíci v tejto oblasti.
    Vedenie týchto úradov nech sa v každej krajine zverí osobitnej biskupskej komisii alebo na to určenému biskupovi. Nech majú v nich svoje miesto aj laici formovaní v katolíckej náuke a príslušní odborníci.

    Medzinárodné združenia

    22. Keďže však účinnosť týchto prostriedkov presahuje hranice krajín a z jednotlivcov robí akoby občanov celého ľudského spoločenstva, nech národné podujatia spolupracujú v tejto oblasti aj na medzinárodnom poli. Úrady, o ktorých je reč v čl. 21, nech zasa aktívne spolupracujú s príslušnými medzinárodnými katolíckymi organizáciami. Tieto medzinárodné organizácie môže však zákonite schváliť iba Apoštolská stolica a od nej sú aj závislé.

    ZÁVER

    Pastoračné pokyny

    23. Aby sa všetky zásady a smernice tohto posvätného cirkevného snemu vo veci spoločenských komunikačných prostriedkov uviedli do praxe, nech úrad Apoštolskej stolice, o ktorom je reč v čl. 19, z výslovného nariadenia koncilu a za pomoci odborníkov z rozličných národov vydá pastorálnu inštrukciu.

    Záverečná výzva

    24. Napokon tento posvätný koncil dúfa, že smernice a pokyny, ktoré tu podáva, všetci synovia a dcéry Cirkvi ochotne prijmú a svedomito ich budú zachovávať, aby im tieto prostriedky nielenže neboli na škodu, ale boli im užitočné ako soľ zemi a svetlo svetu. Okrem toho vyzýva všetkých ľudí dobrej vôle a v prvom rade tých, od ktorých tieto prostriedky závisia, aby sa ich usilovali usmerňovať jedine na prospech ľudskej spoločnosti, ktorej osudy čoraz viac závisia od ich správneho používania. A tak nech sa zvelebuje Pánovo meno aj týmito novými vynálezmi, ako ho zvelebovali veľdiela klasických umení, podľa slov apoštola Pavla: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8).
    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 4. decembra 1963

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Christus Dominus

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    CHRISTUS DOMINUS

    DEKRÉT O pastierskom úrade biskupov v Cirkvi

    ÚVOD

    1. KRISTUS PÁN, Syn živého Boha, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov1 a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec2, a preto ich posvätil, dal im Ducha Svätého, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí „na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), to jest Cirkvi.

    Pápež a biskupi pokračujú v Kristovom diele

    2. V tejto Kristovej Cirkvi pápež ako Petrov nástupca, ktorého Kristus poveril pásť svoje ovečky a baránky, má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší. A pretože je ustanovený za pastiera všetkých veriacich, aby sa staral o spoločné dobro všeobecnej Cirkvi a o dobro jednotlivých cirkví, má nad všetkými cirkvami prvenstvo riadnej právomoci (ordinariae potestatis principatum).
    Avšak aj biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov ako pastieri duší3 a spolu s pápežom a pod jeho autoritou majú poslanie pokračovať v nepominuteľnom diele Krista, večného Pastiera4. Lebo Kristus dal apoštolom a ich nástupcom poverenie a moc učiť všetky národy, posväcovať ľudí v pravde a byť ich pastiermi. A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi5.

    3. Túto biskupskú službu, ktorú prijali na seba biskupskou vysviackou6, vykonávajú biskupi, účastní na starostlivosti o všetky cirkvi, v spoločenstve a pod autoritou najvyššieho veľkňaza vo veciach týkajúcich sa Učiteľského úradu a duchovnej správy, všetci zjednotení vo vzťahu k celej Božej Cirkvi do jedného kolégia, čiže zboru.
    Jednotliví biskupi vykonávajú službu voči časti Pánovho stáda, ktorá im bola zverená, tým, že každý z nich sa stará o partikulárnu cirkev, ktorá mu bola pridelená, prípadne niekedy sa aj viacerí spoločne starajú o niektoré spoločné potreby viacerých partikulárnych cirkví.
    Preto tento posvätný cirkevný snem berie do úvahy aj podmienky ľudského spoločenstva, ktoré v našich časoch smeruje k novému usporiadaniu7, a v úmysle presnejšie vymedziť pastiersku službu biskupov stanovuje smernice uverejnené v tomto dokumente.

    PRVÁ KAPITOLA

    BISKUPI A VŠEOBECNÁ CIRKEV

    I. Postavenie biskupov vo vzťahu k všeobecnej Cirkvi

    Biskupské kolégium

    4. Biskupi sa prijatím sviatostnej vysviacky a v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi kolégia stávajú členmi biskupského zboru8. „Biskupský stav, ktorý pokračuje v učiteľskom poslaní a pastorálnej správe apoštolského kolégia a je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, pápežom – a nikdy nie bez tejto hlavy –, aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou. Takúto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza“9. Táto moc „sa vykonáva slávnostným spôsobom na všeobecnom cirkevnom sneme“10, preto tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že všetci biskupi, ktorí sú členmi biskupského kolégia, majú právo vystupovať na ekumenickom koncile.
    „Tú istú kolégiovú právomoc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi rozptýlení po celom svete, a to pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve na kolégiovú činnosť, alebo aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu rozptýlených biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolégiovým úkonom.“11
    Biskupská synoda

    5. Biskupi vybraní z rozličných krajín sveta podľa postupu a spôsobu, ktorý určil alebo určí rímsky veľkňaz, poskytujú najvyššiemu pastierovi Cirkvi účinnejšiu pomoc v rade zvanej Biskupská synoda.12 Táto synoda, keďže má na nej podiel celý katolícky episkopát, zároveň dáva najavo, že všetci biskupi majú v hierarchickej vzájomnosti účasť na starostlivosti o celú Cirkev13.

    Starostlivosť biskupov o celú Cirkev

    6. Biskupi ako zákonití nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia si majú vždy uvedomovať svoje vzájomné spojenie a prejavovať svoju starostlivosť o všetky cirkvi, keďže z Božieho ustanovenia a z povinnosti apoštolského úradu každý z nich je spolu s ostatnými biskupmi zodpovedný za Cirkev14. Nech venujú osobitnú pozornosť tým častiam sveta, v ktorých sa ešte nehlása Božie slovo alebo v ktorých sú veriaci – zvlášť pre malý počet kňazov – vystavení nebezpečenstvu, že prestanú žiť kresťansky, ba dokonca stratia aj vieru.
    Nech sa preto zo všetkých síl snažia, aby veriaci horlivo podporovali a napomáhali diela šírenia evanjelia a apoštolátu. Okrem toho nech sa usilujú, aby sa pripravovali súci služobníci oltára, ako aj rehoľní a laickí pomocníci pre misie a pre krajiny, ktoré trpia nedostatkom duchovenstva. Nech sa podľa možnosti starajú aj o to, aby niektorí z ich kňazov išli do misií alebo do diecéz spomenutých krajín a tam vykonávali duchovnú službu natrvalo, prípadne aspoň určitý čas.
    ďalej nech majú biskupi na pamäti, že pri užívaní cirkevných majetkov treba brať zreteľ nielen na potreby vlastnej diecézy, ale aj iných partikulárnych cirkví, pretože sú časťami jedinej Kristovej Cirkvi. Napokon nech dbajú, aby podľa možnosti poskytovali pomoc pri pohromách, ktoré postihujú iné diecézy alebo kraje.

    Činorodá láska voči prenasledovaným biskupom

    7. Nech k sebe vinú s bratskou láskou a poskytujú naozaj účinnú pomoc najmä tým arcipastierom, ktorí trpia pre Kristovo meno osočovaním a prenasledovaním, sú väznení alebo sa im znemožňuje činnosť. Nech modlitbou a skutkom prispievajú na utíšenie a zmiernenie bôľov svojich spolubratov.

    II. Biskupi a Apoštolská stolica

    Moc biskupov v ich diecézach

    8. a) Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú v diecézach, ktoré sú im zverené, všetku vlastnú, bezprostrednú a riadnu právomoc (potestas ordinaria) potrebnú na vykonávanie pastierskej služby. Pritom však zostáva vždy a vo všetkom nedotknutá právomoc, ktorú má mocou svojho úradu rímsky veľkňaz, vyhradiť sebe alebo inej vrchnosti niektoré záležitosti.
    b) Okrem záležitostí, ktoré si osobitne rezervovala najvyššia cirkevná autorita, dáva sa jednotlivým diecéznym biskupom dovolenie v osobitných prípadoch udeľovať dišpenz od všeobecného zákona Cirkvi veriacim, nad ktorými majú právomoc podľa cirkevného práva, kedykoľvek to pokladajú za užitočné pre ich duchovné dobro.

    Dikastériá Rímskej kúrie

    9. Pápež pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou používa úrady Rímskej kúrie, ktoré konajú svoju službu v jeho mene a jeho autoritou na dobro partikulárnych cirkví a v službe ich pastierov.
    Otcovia posvätného koncilu si však želajú, aby tieto úrady – ktoré istotne preukázali veľkú pomoc najvyššiemu veľkňazovi a pastierom Cirkvi – dostali nové usporiadanie, väčšmi zodpovedajúce potrebám čias, krajín a obradov, najmä čo sa týka ich počtu, pomenovania, kompetencie, vlastného pracovného postupu, ako aj koordinácie práce medzi nimi15. Rovnako si želajú, aby sa so zreteľom na vlastné pastierske poslanie biskupov jasnejšie vymedzila funkcia legátov pápeža.

    Členovia rímskych dikastérií

    10. Keďže tieto úrady boli ustanovené na dobro všeobecnej Cirkvi, okrem toho je želateľné, aby sa ich členovia, úradníci a poradcovia, ako aj legáti rímskeho veľkňaza podľa možnosti väčšmi vyberali z rozličných krajín Cirkvi a tak ústredné úrady, čiže orgány Katolíckej cirkvi, mali aj z tejto stránky univerzálny charakter.
    Taktiež je želateľné, aby sa medzi členov týchto úradov pribrali aj niektorí biskupi, najmä diecézni, ktorí majú možnosť úplnejším spôsobom referovať najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní, túžbach a potrebách všetkých partikulárnych cirkví.
    Napokon konciloví otcovia pokladajú za veľmi užitočné, aby sa tieto úrady väčšmi radili aj s laikmi, ktorí sa vyznačujú čnosťami, odbornosťou a skúsenosťou, a tak aj oni mali primeranú účasť na záležitostiach Cirkvi.

    DRUHÁ KAPITOLA

    BISKUPI A PARTIKULÁRNE CIRKVI,
    ČIŹE DIECÉZY

    I. Diecézni biskupi

    Pojem diecézy a úlohy biskupov

    11. Diecéza je časť Božieho ľudu zverená do pastierskej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, čím vytvára partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova Cirkev.
    Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starostlivosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v Pánovom mene, plniac medzi nimi úlohu učiť, posväcovať a spravovať. Oni sami však majú uznávať práva, ktoré zákonite prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým vrchnostiam16.
    Biskupi sa majú venovať svojej apoštolskej službe ako Kristovi svedkovia pred všetkými ľuďmi, aby sa starali nielen o tých, ktorí už nasledujú Knieža pastierov, ale celým srdcom sa venovali aj tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo tým, ktorí nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým nebudú všetci kráčať „v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9).
    Povinnosť učiť

    12. Pri plnení svojho učiteľského poslania biskupi nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najdôležitejšia z ich prvoradých povinností.17 Nech ich silou Ducha povolávajú k viere alebo v nich utvrdzujú živú vieru. Nech im predkladajú úplné Kristovo tajomstvo, teda tie pravdy, ktoré nepoznať znamená nepoznať Krista. Nech im ukážu aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k oslave Boha a tým aj k večnej blaženosti18.
    Okrem toho nech poukazujú na to, že podľa úmyslov Boha Stvoriteľa samy pozemské skutočnosti a ľudské ustanovizne slúžia aj na spásu človeka, a preto môžu nemálo prispieť k budovaniu Kristovho tela.
    Nech teda učia, v akej veľkej úcte treba mať podľa učenia Cirkvi ľudskú osobu a jej slobodu, ba aj telesný život; rodinu, jej jednotu a stálosť, ako aj plodenie a výchovu potomstva; občiansku spoločnosť s jej zákonmi a povolaniami; prácu i oddych, umenie i technické vymoženosti; chudobu i hojnosť. Napokon nech im vysvetľujú, akým spôsobom sa majú riešiť veľmi vážne otázky vlastnenia, zveľaďovania a spravodlivého rozdeľovania pozemských majetkov, mieru a vojny, ako aj bratského spolunažívania všetkých národov19.

    Ako hlásať kresťanskú náuku dnes

    13. Kresťanskú náuku majú biskupi predkladať spôsobom zodpovedajúcim potrebám čias, teda tak, aby dala odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré dnešných ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú. Nech túto náuku aj bránia a nech učia i veriacich obraňovať a šíriť ju. Pri jej podávaní nech sú dôkazom materinskej starostlivosti Cirkvi voči všetkým ľuďom, veriacim i neveriacim, a osobitnú pozornosť nech venujú chudobným a slabším, lebo im ich poslal Pán zvestovať evanjelium.
    Keďže Cirkev má úlohu nadviazať dialóg so spoločnosťou, uprostred ktorej žije20, povinnosťou biskupov je v prvom rade ísť medzi ľudí a usilovať sa s nimi nadviazať a rozvíjať rozhovor. Aby pri týchto rozhovoroch o spáse pravda vždy išla ruka v ruke s láskou a rozum s láskavosťou, biskupi musia vynikať jasnosťou reči a zároveň poníženosťou a vľúdnosťou, ako aj potrebnou obozretnosťou, ktorú však nech sprevádza dôvera; dôvera totiž zbližuje srdcia a tak napomáha priateľstvo21.
    Nech sa usilujú pri hlásaní kresťanskej náuky používať rozmanité prostriedky, ktoré sú dnes naporúdzi, a to predovšetkým kázanie a vyučovanie katechizmu – ktoré majú vždy prvé miesto –, ale aj prednášky v školách, na univerzitách, na konferenciách a zhromaždeniach každého druhu. Nech sa snažia rozširovať toto učenie aj príležitostnými verejnými prejavmi v tlači a pomocou rozličných spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré rozhodne treba využívať na zvestovanie Kristovho evanjelia22.

    Katechetické vyučovanie

    14. Nech biskupi bedlia, aby sa katechetické vyučovanie s horlivosťou poskytovalo tak deťom, dospievajúcim a mládeži, ako aj dospelým. Jeho cieľom je, aby sa pomocou náuky viera stala živou, uvedomenou a činorodou. Nech pritom dbajú, aby sa zachoval správny spôsob a vhodný postup, a to nielen čo sa týka preberanej látky, ale aj povahy, schopnosti, veku a životných podmienok poslucháčov, a aby sa toto vyučovanie zakladalo na Svätom písme, Tradícii, liturgii, na Učiteľskom úrade a na živote Cirkvi.
    Okrem toho nech sa starajú, aby sa katechéti na svoju úlohu náležite pripravili, a teda aby dôkladne poznali učenie Cirkvi a osvojili si psychologické zákonitosti i pedagogické disciplíny z teoretickej aj praktickej stránky.
    Nech sa tiež pričinia o to, aby sa obnovila, prípadne zlepšila príprava dospelých katechumenov.

    Povinnosť posväcovať

    15. Pri vykonávaní svojej posväcovateľskej úlohy nech biskupi pamätajú, že sú vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Lebo biskupi majú plnosť sviatosti posvätného stavu. Od nich závisia vo vykonávaní svojej moci presbyteri, ktorí boli tiež vysvätení za pravých kňazov Novej zmluvy, aby boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu; a takisto závisia od nich diakoni, ktorí boli vysvätení, aby slúžili Božiemu ľudu v spojení s biskupom a jeho kňazmi. Sami biskupi sú teda hlavnými vysluhovateľmi Božích tajomstiev, ako aj správcami, zveľaďovateľmi a strážcami všetkého liturgického života partikulárnej cirkvi, ktorá im bola zverená23.
    Preto nech sa vytrvalo snažia, aby veriaci čím hlbšie poznali a skrze Eucharistiu žili veľkonočné tajomstvo, aby ho prežívali a tak tvorili jedno telo, pevne spojené Kristovou láskou24. Zotrvávajúc v modlitbách a vysluhovaní slova (porov. Sk 6, 4), nech pracujú na tom, aby všetci, ktorí sú zverení do ich starostlivosti, boli jednomyseľní v modlitbách25 a pristupovaním k sviatostiam rástli v milosti a boli vernými svedkami Pána.
    Pretože biskupi sú poverení viesť k dokonalosti, nech sa usilujú o posväcovanie svojich duchovných, rehoľníkov a laikov – v súlade s osobitným povolaním každého z nich26 –, pamätajúc pritom, že oni sami sú povinní byť príkladom svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života. Nech vedú k svätosti partikulárne cirkvi, ktoré im boli zverené, takým spôsobom, aby sa v nich naplno prejavoval cit pre celú Kristovu Cirkev. Preto nech čo najväčšmi podporujú kňazské a rehoľné povolania, pričom osobitnú starostlivosť nech venujú misijným povolaniam.

    Povinnosť spravovať pastierov duší

    16. Pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu nech sú biskupi uprostred svojich ako tí, ktorí slúžia27, ako dobrí pastieri, ktorí poznajú svoje ovce a ony poznajú ich, ako praví otcovia, vyznačujúci sa duchom lásky a starostlivosti voči všetkým, takže ich autorite, ktorú prijali od Boha, sa všetci ochotne podriaďujú. Nech okolo seba zhromažďujú celé svoje stádo ako jednu rodinu, aby si všetci boli vedomí svojej zodpovednosti a žili i pracovali v spoločenstve lásky.
    Aby mohli biskupi dosiahnuť tieto ciele, nech pripravení na každé dobré dielo (porov. 2 Tim 2, 21) a znášajúc všetko pre vyvolených (porov. 2 Tim 2, 10), usporiadajú svoj život takým spôsobom, aby bol v zhode s požiadavkami doby.
    Nech osobitnou láskou vždy zahŕňajú kňazov, keďže oni berú na seba časť ich povinností a starostí, horlivo si plniac svoju každodennú prácu. Nech ich majú za synov i priateľov28, a preto nech ich ochotne vypočujú a usilujú sa rozvíjať pastoračnú činnosť celej diecézy v dôveryplnom nažívaní s nimi.
    Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne žiť a verne i účinne konať svoju službu. Preto nech podporujú podujatia a usporadúvajú osobitné stretnutia, kde by sa kňazi z času na čas schádzali jednak na dlhšie duchovné cvičenia na obnovu svojho života, jednak na prehĺbenie svojich vedomostí v cirkevných vedách, zvlášť vo Svätom písme a v teológii, ďalej o dôležitých sociálnych problémoch a nových metódach pastorácie. Nech preukazujú účinné milosrdenstvo kňazom, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek nebezpečenstve alebo sa dopustili nejakých pokleskov.
    Aby sa mohli primeranejšie starať o dobro veriacich podľa situácie každého z nich, nech sa usilujú náležite poznať ich potreby a podmienky, v ktorých žijú, uplatňujúc pritom vhodné prostriedky, najmä sociálny prieskum. Nech venujú pozornosť všetkým bez rozdielu veku, postavenia alebo národnosti, tak domácim, ako aj prisťahovalcom a cudzincom. Pri vykonávaní tejto pastierskej starostlivosti nech vyhradia svojim veriacim primeranú účasť na cirkevných záležitostiach a nech uznávajú aj ich povinnosť a právo aktívne spolupracovať na budovaní Kristovho tajomného tela.
    Nech sa s láskou venujú oddeleným bratom a nech odporúčajú aj veriacim, aby sa voči nim správali s veľkou úctou a láskou, a nech napomáhajú ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev29. Nech nosia v srdci i nepokrstených, aby aj ich osvietila láska Ježiša Krista, ktorého svedkami sú biskupi pred tvárou všetkých.

    Osobitné formy apoštolátu

    17. Je potrebné napomáhať rozmanité formy apoštolátu, ako aj spoločnú koordináciu a vnútornú jednotu všetkých apoštolských diel v celej diecéze alebo v jej osobitných oblastiach pod vedením biskupa, aby tak všetky katechetické, misijné, charitatívne, sociálne, rodinné, školské a akékoľvek iné podujatia a ustanovizne, ktoré sledujú pastoračné ciele, vyvíjali a dávali do súladu svoju činnosť, z ktorej by jasnejšie vyplývala aj jednota diecézy.
    Treba zdôrazňovať povinnosť veriacich, aby sa každý podľa svojich možností a schopností venoval apoštolátu, odporúčať im, aby sa zapojili do rozličných diel apoštolátu laikov, predovšetkým do Katolíckej akcie. Nech sa napomáhajú a podporujú ich združenia, ktoré priamo sledujú nadprirodzený cieľ, teda usilujú sa o dokonalejší život, o hlásanie Kristovho evanjelia všetkým ľuďom alebo o šírenie kresťanskej náuky a verejného uctievania Boha, prípadne tie, ktoré majú sociálne poslanie alebo sa venujú skutkom milosrdenstva a kresťanskej lásky.
    Formy apoštolátu nech sa náležite prispôsobia dnešným potrebám, berúc do úvahy nielen duchovné a mravné, ale aj sociálne, demografické a ekonomické podmienky ľudí. Na účinné a úspešné dosiahnutie tohto cieľa sú veľmi užitočné sociálne a náboženské prieskumy prostredníctvom ustanovizní pastoračnej sociológie, ktoré sa vrelo odporúčajú.

    Osobitná starostlivosť o niektoré skupiny veriacich

    18. Nech sa venuje osobitná pozornosť veriacim, ktorým sa pre životné okolnosti dostáva iba málo riadnej spoločnej pastoračnej starostlivosti farárov, resp. sa jej im vôbec nedostáva, ako sú napríklad veľmi mnohí vysťahovalci, exulanti a utečenci, ale aj námorníci, letecký personál, kočovníci a podobné skupiny ľudí. Treba tiež urobiť účelné pastoračné opatrenia v záujme duchovného života tých, ktorí dočasne prichádzajú do iných krajov, napríklad na rekreáciu.
    Biskupské konferencie – najmä celonárodné – nech pozorne skúmajú naliehavé problémy, ktoré sa týkajú spomenutých skupín a nech im vo svornosti a spojenými silami zabezpečia a vhodnými prostriedkami a opatreniami umožnia duchovnú pomoc, pričom budú v prvom rade prihliadať na smernice Apoštolskej stolice30, ktoré už boli uverejnené, alebo sa uverejnia, primerane ich prispôsobiac časovým, miestnym a osobným podmienkam.

    Sloboda biskupov a ich vzťahy so svetskou mocou

    19. Pri vykonávaní svojho apoštolského úradu, ktorý má za cieľ spásu duší, biskupi majú úplnú a dokonalú slobodu a nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci. Preto im neslobodno ani priamo, ani nepriamo prekážať v plnení ich cirkevnej služby, ani sa im nesmie zabraňovať slobodný styk s Apoštolskou stolicou a inými cirkevnými vrchnosťami ani s vlastnými podriadenými.
    Veď arcipastieri, venujúc sa duchovnej starostlivosti o svoje stádo, napomáhajú aj sociálny a občiansky pokrok a blahobyt, ak v rámci svojej pôsobnosti a spôsobom zodpovedajúcim biskupovi s tým cieľom činne spolupracujú s predstaviteľmi verejnej správy, učia zachovávať spravodlivé zákony a mať v úcte legitímne ustanovenú moc.

    Sloboda vymenovávať biskupov

    20. Keďže apoštolskú službu biskupov ustanovil Kristus Pán a jej poslanie je duchovné a nadprirodzené, posvätný koncil vyhlasuje, že vymenovávať a ustanovovať biskupov je vlastným, osobitným a bezvýhradným právom kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
    Z toho dôvodu posvätný koncil, aby náležite chránil slobodu Cirkvi a primeranejšie a účinnejšie zabezpečil záujmy veriacich, vyslovuje želanie, aby sa v budúcnosti už neudeľovali nijaké práva ani výsady občianskym vrchnostiam čo do výberu, vymenovávania, prezentácie alebo dezignácie kandidátov na biskupskú hodnosť. A tie občianske vrchnosti, ktoré takéto práva alebo výsady doteraz požívajú na základe dohody alebo zvykového práva, posvätný cirkevný snem čo najzdvorilejšie prosí – pričom vďačne uznáva a veľmi si váži ich úctivé porozumenie voči Cirkvi –, aby sa ich po poradách s Apoštolskou stolicou láskavo dobrovoľne zriekli.

    Vzdávanie sa biskupského úradu

    21. Keďže pastierska služba biskupov je taká dôležitá a zodpovedná, diecézni biskupi a ostatní, ktorí sú s nimi z právnej stránky na tej istej úrovni, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu kompetentnej vrchnosti vzdali svojho úradu, ak sa pre pokročilý vek alebo pre inú závažnú príčinu stali menej spôsobilými plniť si svoje poslanie. Ak kompetentná autorita rezignáciu prijme, postará sa o primerané zaopatrenie i o uznanie osobitných práv odstupujúcim.

    II. Vymedzenie diecéz

    Revízia hraníc diecéz

    22. Aby diecéza mohla dosiahnuť svoj cieľ, je potrebné, aby sa v Božom ľude, ktorý jej prináleží, jasne prejavoval charakter Cirkvi; aby si v nej biskup mohol účinne plniť svoje pastierske povinnosti; a napokon, aby sa podľa možnosti čo najdokonalejšie slúžilo spáse Božieho ľudu.
    To si však vyžaduje primerané vymedzenie územia diecéz, ako aj účelné a požiadavkám apoštolátu vyhovujúce rozdelenie duchovenstva i prostriedkov. To všetko je nielen v záujme duchovných a veriacich, ktorých sa to priamo týka, ale aj v záujme Katolíckej cirkvi.
    Preto vo veci vymedzenia diecéz posvätný cirkevný snem nariaďuje, aby sa čím prv pristúpilo k náležitej a rozvážnej revízii – pokiaľ si to vyžaduje dobro duší – tým, že sa diecézy rozdelia alebo rozčlenia, prípadne zjednotia, alebo sa pozmenia ich hranice, alebo sa určí vhodnejšie miesto na biskupské sídla, alebo napokon sa im dá nové vnútorné usporiadanie, najmä ak ide o diecézy, ktoré pozostávajú z veľkých miest.

    Normy pri uskutočňovaní revízie

    23. Pri revízii hraníc diecéz nech sa zabezpečí predovšetkým organická jednota každej diecézy čo do osôb, služieb a ustanovizní, aby bola schopná jestvovať ako živý organizmus. V jednotlivých prípadoch, po dobrom uvážení všetkých okolností, je však potrebné mať pred očami tieto všeobecnejšie kritériá:
    1. Pri určovaní hraníc diecézy treba mať na zreteli – nakoľko je to možné – rozmanitosť zloženia Božieho ľudu, pretože to môže vo veľkej miere prispieť k účelnejšiemu vykonávaniu pastoračnej činnosti. Zároveň treba dbať na to, aby sa podľa možnosti zachovali demografické zoskupenia tohto ľudu, spolu s občianskymi úradmi a so spoločenskými ustanovizňami, ktoré vytvárajú jeho organickú štruktúru. Z toho dôvodu územie každej diecézy má byť vždy súvislé.
    Nech sa podľa okolností berú do úvahy aj hranice územnosprávnych obvodov, ako aj osobitné, napr. psychologické, hospodárske, geografické a historické, osobné i miestne podmienky.
    2. Rozloha územia diecézy a počet jej obyvateľstva má byť vo všeobecnosti taký, aby na jednej strane sám biskup – hoci za pomoci iných – mohol prístupne celebrovať pontifikálne bohoslužby, náležite konať pastoračné vizitácie, adekvátne viesť a koordinovať všetku apoštolskú činnosť v diecéze, a najmä poznať svojich kňazov, ako aj rehoľníkov a laikov, ktorí majú nejakú účasť na diecéznych podujatiach. Na druhej strane územie diecézy má biskupovi i duchovenstvu poskytovať dostatočné a vhodné pole činnosti, kde by mohli užitočne uplatniť všetky svoje schopnosti, majúc pred očami aj potreby všeobecnej Cirkvi.
    3. Aby sa mohla v diecéze čím primeranejšie vyvíjať služba na diele spásy, nech platí pravidlo, že každá diecéza má mať aspoň dostatočný počet vhodných kňazov na riadnu pastoračnú prácu medzi Božím ľudom. Nech nijakej partikulárnej cirkvi nechýbajú vlastné úrady, ustanovizne a diela, ktoré sa v praxi ukázali nevyhnutnými na jej účelnú správu a apoštolskú činnosť. Napokon treba disponovať prostriedkami na udržiavanie personálu a ustanovizní, resp. aspoň mať rozumné výhľady, odkiaľ ich zadovážiť.
    Kde žijú veriaci rozličných obradov, nech biskup v záujme aj ich duchovných potrieb urobí opatrenia primerané cieľu, a to buď prostredníctvom kňazov či farností dotyčného obradu, alebo pomocou biskupského vikára vybaveného náležitými oprávneniami, prípadne vysväteného za biskupa, alebo nech sám biskup pôsobí ako ordinár rozličných obradov. Ak sa to všetko podľa úsudku Apoštolskej stolice z osobitných dôvodov nedá uskutočniť, nech sa pre jednotlivé obrady ustanoví vlastná hierarchia31.
    V podobných podmienkach sa tak isto treba postarať o inorečových veriacich, a to opäť pomocou kňazov či farností toho istého jazyka, alebo prostredníctvom biskupského vikára, ktorý dobre ovláda príslušný jazyk, prípadne prijal biskupskú vysviacku, resp. iným vhodným spôsobom.

    Mienka biskupských konferencií

    24. Čo sa týka zmien a novôt v diecézach, o ktorých je reč v čl. 22 – 23, bude užitočné, keď pred ich zavedením preskúmajú tieto záležitosti biskupské konferencie v medziach svojej územnej kompetencie, bez narušenia disciplíny východných cirkví. Ak sa to uzná za vhodné, možno na ten účel zriadiť aj osobitnú biskupskú komisiu. Avšak nech je vždy vypočutá mienka predovšetkým biskupov zainteresovaných provincií a regiónov. Potom nech sa názory a návrhy predložia Apoštolskej stolici.

    III. Spolupracovníci diecézneho biskupa v pastierskej službe

    1. Biskupi KOADJÚTORI A POMOCNÍ BISKUPI

    25. Pri správe diecéz treba pastiersku službu biskupov usporiadať tak, aby rozhodujúcou pohnútkou vždy bolo dobro Pánovho stáda. Aby sa toto dobro náležite zabezpečilo, nezriedka treba ustanoviť pomocných biskupov, pretože diecézny biskup nezvládne sám plniť všetky biskupské povinnosti, ako si to vyžaduje záujem duší, či už pre prílišnú rozsiahlosť diecézy, alebo pre priveľký počet obyvateľov, poprípade pre zvláštne podmienky apoštolátu alebo iné príčiny rozličnej povahy. Niekedy osobitná potreba dokonca vyžaduje dať na pomoc samému diecéznemu biskupovi biskupa koadjútora. Týmto koadjútorom a pomocným biskupom treba dať primeranú právomoc, aby tak ich činnosť bola účinnejšia a aby sa lepšie zabezpečila ich vlastná biskupská dôstojnosť, ale pritom vždy zostala nenarušená jednota vedenia diecézy, ako aj autorita diecézneho biskupa.
    Keďže však sú koadjútori a pomocní biskupi povolaní mať účasť na povinnostiach diecézneho biskupa, nech plnia svoje poslanie takým spôsobom, aby vo všetkých záležitostiach postupovali v jednomyseľnej zhode s ním. Okrem toho nech vždy prejavujú diecéznemu biskupovi poslušnosť a úctu, a nech on sám má pomocných biskupov a koadjútorov v bratskej láske a úcte.

    Fakulty pomocných biskupov

    26. Keď si to vyžaduje dobro duší, diecézny biskup nech neváha žiadať si od kompetentnej vrchnosti jedného alebo viacerých pomocných biskupov, ktorí sa určujú pre diecézu bez práva nástupníctva.
    Ak už tak nie je určené v menovacom dekréte, diecézny biskup nech ustanoví svojho alebo svojich pomocných biskupov za generálnych vikárov, alebo aspoň za biskupských vikárov, ktorí závisia len od jeho autority a s ktorými nech sa ochotne radí pri riešení dôležitejších záležitostí, zvlášť pastoračnej povahy.
    Ak kompetentná vrchnosť nestanovila ináč, so skončením služby diecézneho biskupa, neprestávajú právomoc ani fakulty, ktoré majú podľa práva pomocní biskupi. Ba je želateľné, aby sa v čase uprázdnenia biskupského stolca správa diecézy zverila pomocnému biskupovi, alebo ak sú viacerí, jednému z nich, pokiaľ vážne dôvody neradia niečo iné.
    Pomocný biskup koadjútor (episcopus coadiutor), to jest ten, kto je vymenovaný s právom nástupníctva, musí byť diecéznym biskupom vždy ustanovený za generálneho vikára. Kompetentná vrchnosť mu vo zvláštnych prípadoch môže dať rozsiahlejšie právomoci.
    V záujme čo najväčšieho dobra diecézy v prítomnosti i budúcnosti nech sa diecézny biskup a biskupi, ktorí mu vypomáhajú, nezabudnú vzájomne radiť v dôležitejších veciach.

    2. DIECÉZNA KÚRIA A DIECÉZNE RADY

    27. V diecéznej kúrii je najvýznamnejším úrad generálneho vikára. Ale kedykoľvek to vyžaduje rozumná správa diecézy, biskup môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí majú v určitej časti diecézy alebo v istej záležitosti či nad veriacimi niektorého obradu tú istú právomoc, akú udeľuje všeobecné cirkevné právo generálnemu vikárovi.
    Medzi spolupracovníkov biskupa pri správe diecézy patria aj tí kňazi, ktorí tvoria jeho senát či radu, ako napr. katedrálna kapitula, zbor konzultorov alebo iné rady, podľa rozličných miestnych okolností a pomerov. Tieto ustanovizne, najmä katedrálne kapituly, nech sa zreorganizujú, nakoľko je to potrebné, aby zodpovedali súčasným požiadavkám.
    Kňazi a laici, ktorí prináležia k diecéznej kúrii, nech sú si vedomí, že sú spolupracovníkmi biskupa v jeho pastorálnej činnosti.
    Diecézna kúria nech sa tak usporiada, aby bola účelným nástrojom biskupa nielen pri správe diecézy, ale aj pri vykonávaní apoštolskej činnosti.
    Je veľmi želateľné, aby sa v každej diecéze zriadila osobitná pastoračná rada, ktorej nech predsedá sám diecézny biskup a na ktorej nech majú účasť osobitne vybratí kňazi, rehoľníci a laici. Úlohou tejto rady bude študovať, zvažovať a predkladať praktické riešenia o veciach týkajúcich sa pastoračnej činnosti.

    3. DIECÉZNE DUCHOVENSTVO

    28. Všetci kňazi – tak diecézni, ako aj rehoľní – majú spolu s biskupom podiel a aktívnu účasť na jedinom Kristovom kňazstve, a preto sú starostlivými spolupracovníkmi episkopátu. No pri vykonávaní pastoračnej činnosti hlavnú úlohu majú diecézni kňazi, keďže sú začlenení (inkardinovaní) alebo zadelení do určitej partikulárnej cirkvi a úplne sa venujú jej službe, aby sa starali o istú časť Pánovho stáda. Preto tvoria jedno duchovenstvo (presbytérium), jedinú rodinu, ktorej otcom je biskup. Aby mohol biskup účelnejšie a spravodlivejšie rozdeliť pastoračné úlohy medzi svojich kňazov, musí mať potrebnú slobodu pri udeľovaní úradov alebo benefícií. Z toho dôvodu sa rušia práva a výsady, ktoré túto slobodu akýmkoľvek spôsobom obmedzujú.
    Vzťahy medzi biskupom a diecéznymi kňazmi majú sa zakladať predovšetkým na zväzkoch nadprirodzenej lásky, aby sa tak vďaka jednote zámerov medzi kňazmi a biskupom stala ich pastoračná činnosť plodnejšou. V záujme čoraz dokonalejšej služby veriacim nech biskup ochotne povoláva kňazov – aj všetkých spoločne – na rozhovor, najmä o pastoračných záležitostiach, a to nielen príležitostne, ale podľa možnosti aj v určitej pravidelnosti.
    Okrem toho všetci diecézni kňazi majú byť navzájom jednotní a cítiť sa spoluzodpovední za duchovné dobro celej diecézy. ďalej nech pamätajú, že prostriedky, ktoré si nadobúdajú pri vykonávaní svojej cirkevnej služby, súvisia s posvätnou službou, a preto nech vzhľadom na svoje možnosti veľkodušne vychádzajú v ústrety aj hmotným potrebám diecézy, podľa usmernení biskupa.

    Kňazi, ktorí sa venujú činnosti nad rámec farnosti

    29. Blízkymi spolupracovníkmi biskupa sú kňazi, ktorým sa zveruje pastoračné poslanie alebo apoštolské dielo v rozsahu širšom ako farnosť, či už ide o určité územie diecézy, alebo o osobitné skupiny veriacich, alebo o zvláštny druh činnosti.
    Vzácnymi pomocníkmi sú aj kňazi, ktorým biskup zveruje rozličné apoštolské úlohy v školách alebo v iných inštitúciách a združeniach. I kňazi pridelení naddiecéznym dielam konajú dôležitú apoštolskú prácu, a preto si zasluhujú osobitnú starostlivosť zvlášť toho biskupa, v ktorého diecéze sa zdržujú.

    Farári

    30. Hlavnými spolupracovníkmi biskupa sú farári, ktorým sa ako skutočným duchovným pastierom zveruje starostlivosť o duše v presne vymedzenej časti diecézy pod biskupovou právomocou.
    1. V tejto starostlivosti o duše nech farári so svojimi pomocníkmi vykonávajú svoje poslanie učiť, posväcovať a viesť tak, aby sa veriaci a farské spoločenstvá naozaj cítili členmi diecézy i celej všeobecnej Cirkvi. Preto nech spolupracujú s ostatnými farármi, ako aj s kňazmi, ktorí konajú pastoračnú službu na príslušnom území (ako sú napr. krajoví vikári – vicarii foranei – alebo dekani), prípadne s tými, ktorým sú zverené diela nadfarskej povahy, aby pastoračná činnosť v diecéze mala potrebnú jednotu a stala sa účinnejšou.
    Pastoračná starostlivosť má byť okrem toho vždy preniknutá misionárskym duchom, ktorý sa má náležitým spôsobom rozšíriť aj na všetkých, ktorí žijú vo farnosti. Ak sa však farári nemôžu dostať do styku s určitým okruhom ľudí, nech sa obrátia na iných, aj laikov, so žiadosťou o pomoc na apoštolskom poli.
    Aby táto starostlivosť o duše bola ešte účinnejšia, vrelo sa odporúča spoločný život kňazov, zvlášť zadelených do tej istej farnosti. Lebo spoločný život je na osoh apoštolskej činnosti a zároveň slúži veriacim za príklad lásky a jednoty.
    2. Čo sa týka služby vyučovania, farári majú kázať Božie slovo všetkým veriacim, aby pevní vo viere, v nádeji a v láske vzrastali v Kristovi a kresťanské spoločenstvo podávalo svedectvo lásky, ako to odporúčal Pán32. Aj vyučovaním katechizmu, prispôsobenom veku každého, majú viesť veriacich k plnému poznaniu tajomstva spásy. Pri vyučovaní katechizmu nech nevyhľadávajú iba pomoc rehoľníkov, ale i spoluprácu laikov a nech založia aj bratstvo kresťanskej náuky.
    Na poli posväcovania nech sa farári starajú, aby slávenie eucharistickej obety bolo centrom a vrcholom všetkého života kresťanského spoločenstva. Okrem toho nech sa usilujú, aby veriaci prijímali duchovný pokrm častým pristupovaním k sviatostiam i uvedomelou a aktívnou účasťou na liturgii. ďalej nech farári pamätajú, že v najväčšej miere pomáha udržiavať kresťanský život sviatosť pokánia. Preto nech sú vždy ochotní spovedať veriacich, a keď treba, nech prizvú na ten účel aj iných kňazov, ktorí ovládajú rozličné jazyky.
    Farári vo svojej úlohe duchovných pastierov nech sa predovšetkým usilujú poznať svoje stádo. A keďže sú služobníkmi všetkých ovečiek, nech napomáhajú rozvoj kresťanského života tak u jednotlivých veriacich, ako aj v rodinách, ďalej v spolkoch, najmä v tých, ktoré sa venujú apoštolátu, a vôbec v celom farskom spoločenstve. Preto nech navštevujú domácnosti a školy, ako to vyžaduje ich pastoračné poslanie. Nech sa horlivo venujú dospievajúcim a mládeži. Nech prejavujú otcovskú lásku chudobným a chorým. Napokon nech majú osobitnú starosť o robotníkov a nech sa snažia o to, aby veriaci podporovali apoštolské diela.
    3. Kapláni, spolupracovníci farára, konajú dôležitú a činorodú každodennú prácu v pastoračnej službe pod farárovým vedením. Preto medzi farárom a jeho kaplánmi majú vždy prekvitať bratské vzťahy, vzájomná láska a úcta. Nech sa navzájom povzbudzujú radou, pomocou a príkladom. A nech sa usilujú konať farskú prácu jednomyseľne a spoločným úsilím.

    Vymenúvanie, premiestňovanie, odvolávanie
    a zriekanie sa úradu farárov

    31. Pri rozhodovaní, či je určitý kňaz súci na správu tejktorej farnosti, nech berie biskup do úvahy nielen vzdelanie, ale aj zbožnosť, apoštolskú horlivosť i ostatné schopnosti a vlastnosti, ktoré sa vyžadujú na patričné vykonávanie pastoračnej starostlivosti.
    Okrem toho, keďže základným zmyslom farskej služby je dobro duší, aby biskup mohol ľahšie a účelnejšie postupovať pri obsadzovaní fár, nech sa zrušia – s výnimkou práv rehoľníkov – všetky prezentačné, menovacie a výhradné práva a tam, kde jestvuje, nech sa zruší aj všeobecný alebo partikulárny zákon konkurzu.
    Každý farár má však mať vo svojej farnosti zaistenú stálosť vo funkcii, ktorú si vyžaduje dobro duší. Preto nech sa zruší rozdiel medzi farármi, ktorých možno preložiť a ktorých preložiť nemožno, a nech sa zreviduje a zjednoduší postup premiestňovania a odvolávania farárov, aby mohol biskup vhodnejším spôsobom zabezpečiť dobro duší, zachovávajúc pritom spravodlivosť, ktorú ukladá prirodzené a cirkevné právo.
    Farári, ktorí si pre pokročilý vek alebo pre inú vážnu príčinu už nevládzu riadne a účinne plniť svoje povinnosti, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu biskupa zriekli svojho úradu. A biskup nech sa postará o primerané zabezpečenie odstupujúceho.

    Zriaďovanie a rušenie farností

    32. Napokon nech je spása duší jedinou pohnútkou, na ktorej základe sa rozhoduje o zriadení, prípadne zrušení farností, ako aj zavádzanie iných nových zmien tohto druhu, ktoré môže biskup uskutočniť z vlastnej moci.

    4. REHOĽNÍCI

    Rehoľníci a diela apoštolátu

    33. Všetci rehoľníci – medzi ktorých sa zaraďujú aj členovia ostatných inštitútov zachovávajúcich evanjeliové rady – majú povinnosť, každý v zhode s vlastným povolaním, horlivo a svedomito pracovať na budovaní a rozvoji celého Kristovho tajomného tela a v prospech partikulárnych cirkví.
    O to sa majú usilovať predovšetkým modlitbou, skutkami pokánia a príkladom vlastného života. Tento posvätný cirkevný snem ich povzbudzuje, aby sami neprestajne rástli v úcte a v horlivosti. Napokon nech sa vo zvýšenej miere podujímajú aj na vonkajšie apoštolské práce, berúc pritom zreteľ na vlastnú povahu každej rehole.

    Rehoľníci – spolupracovníci biskupov v apoštoláte

    34. Rehoľní kňazi, ktorí sú vysvätení na službu presbyterov, aby aj oni boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu, môžu byť dnes ešte osožnejší pre biskupa, vzhľadom na vzrastajúce potreby duší. Preto možno o nich právom tvrdiť, že určitým spôsobom patria medzi diecézne duchovenstvo, lebo majú účasť na pastoračnej činnosti a apoštolských dielach pod právomocou biskupov.
    Aj iní rehoľníci a rehoľníčky patria osobitným spôsobom do diecéznej rodiny, znamenajú veľkú pomoc posvätnej hierarchii a vzhľadom na zvýšené potreby apoštolátu môžu a majú túto pomoc prinášať v čoraz väčšej miere.
    Zásady apoštolátu rehoľníkov v diecéze

    35. Aby sa však apoštolská činnosť v jednotlivých diecézach vždy uskutočňovala vo svornosti a zachovala sa nenarušená jednota diecéznej disciplíny, stanovujú sa tieto základné zásady:
    1. Všetci rehoľníci majú prejavovať biskupom ako nástupcom apoštolov vernú oddanosť a úctu. Okrem toho kedykoľvek sú právoplatne povolaní vykonávať apoštolskú činnosť, majú si plniť svoje povinnosti takým spôsobom, aby boli podriadenými pomocníkmi biskupa33. Ba nech ochotne a verne vyhovejú žiadostiam a želaniam biskupov, aby mali väčší podiel v službe spásy ľudstva, rešpektujúc pritom povahu svojho inštitútu a postupujúc podľa konštitúcií, ktoré – ak treba – nech sa s tým cieľom prispôsobia zásadám tohto koncilového dekrétu.
    Najmä vzhľadom na naliehavé potreby duší a nedostatok diecézneho duchovenstva biskupi môžu vyzvať rehoľné inštitúty, ktoré sa nevenujú čisto kontemplatívnemu životu, aby svojou pomocou prispeli k rozličným pastoračným službám, berúc však ohľad na vlastný ráz každého inštitútu. A predstavení nech sa podľa svojich možností pričinia, aby sa ich inštitúty podujali na túto spoluprácu a prevzali – aspoň dočasne – aj farnosti.
    2. Rehoľníci určení na vonkajší apoštolát nech si zachovávajú ducha svojej rehole, a nech verne dodržiavajú rehoľnú disciplínu a podriadenosť svojim predstaveným. Sami biskupi nech nezabudnú často zdôrazňovať rehoľníkom túto povinnosť.
    3. Exempcia, mocou ktorej rehoľníci podliehajú priamo pápežovi alebo inej cirkevnej vrchnosti a sú vyňatí spod právomoci biskupov, sa týka predovšetkým vnútorného poriadku inštitútov, aby v nich bolo všetko čo najlepšie medzi sebou usporiadané a zjednotené a tak sa napomáhal rozvoj rehoľného života a rehoľnej dokonalosti34; ako aj aby najvyšší veľkňaz mohol nimi disponovať v záujme všeobecnej Cirkvi35 a iná kompetentná vrchnosť v prospech partikulárnych cirkví, ktoré podliehajú jej právomoci.
    Avšak táto exempcia nie je prekážkou, aby rehoľníci v jednotlivých diecézach podliehali právomoci biskupov, podľa noriem cirkevného práva, ako si to vyžaduje pastierska služba biskupov a náležite usporiadaná pastoračná starostlivosť36.
    4. Všetci rehoľníci, s exempciou alebo bez nej, podliehajú právomoci miestnych ordinárov vo všetkom, čo sa týka verejných bohoslužieb, avšak bez toho, aby to bolo na ujmu rozličnosti obradov; čo sa týka duchovnej správy, posvätnej kazateľskej činnosti medzi ľudom, náboženskej a mravnej výchovy veriacich a zvlášť detí, vyučovania katechizmu a liturgického formovania; ďalej čo sa týka dôstojnosti duchovného stavu, ako i rozmanitých diel, ktorými sa uskutočňuje posvätná apoštolská činnosť. Aj rehoľné katolícke školy podliehajú miestnym ordinárom vo veciach všeobecného poriadku a dozoru nad nimi, pričom však zostáva nedotknuté právo rehoľníkov, týkajuce sa ich vedenia. Rehoľníci sú tiež povinní zachovávať všetky všeobecne záväzné ustanovenia, ktoré pre všetkých stanovili biskupské synody a konferencie.
    5. Medzi rozličnými rehoľnými inštitútmi navzájom, ako aj medzi nimi a diecéznym duchovenstvom nech sa napomáha usporiadaná spolupráca. Okrem toho nech sú úzko zosúladené všetky apoštolské diela a činnosti. To možno dosiahnuť najmä nadprirodzeným rozpoložením myslí a sŕdc, zakorenených a upevnených v láske. Starať sa o túto harmonickú spoluprácu v celej Cirkvi patrí však do kompetencie Apoštolskej stolice, kým arcipastieri sa o ňu starajú každý vo svojej diecéze a patriarchátne synody a biskupské konferencie na vlastnom území.
    Čo sa týka apoštolských diel, ktorým sa venujú rehoľníci, biskupi alebo konferencie vyšších predstavených, nech konajú až po predchádzajúcich vzájomných poradách.
    6. V záujme zhody a pestovania užitočných vzájomných vzťahov medzi biskupmi a rehoľníkmi nech sa biskupi a rehoľní predstavení v stanovenom čase a vôbec, kedykoľvek to uznajú za dobré, ochotne schádzajú, aby rokovali o záležitostiach týkajúcich sa vo všeobecnosti apoštolátu na danom území.

    TRETIA KAPITOLA

    SPOLUPRÁCA BISKUPOV V ZÁUJME
    SPOLOČNÉHO DOBRA VIACERÝCH DIECÉZ

    I. Synody, cirkevné snemy a osobitne biskupské konferencie

    Partikulárne synody a koncily

    36. Už od prvých storočí Cirkvi biskupi, postavení na čelo partikulárnych cirkví, podnecovaní vzájomnosťou bratskej lásky a vedomím všeobecného poslania zvereného apoštolom, pracovali spojenými silami a jednomyseľne tak v záujme spoločného dobra, ako i partikulárnych cirkví. S tým cieľom boli ustanovené synody, provinciálne cirkevné snemy a napokon plenárne koncily, na ktorých biskupi ustálili spoločný záväzný postup pre rôzne partikulárne cirkvi tak v učení právd viery, ako aj v usmerňovaní cirkevnej disciplíny.
    Tento posvätný cirkevný snem si želá, aby sa ctihodná ustanovizeň synod a koncilov uplatňovala s oživenou účinnosťou a tak sa čo najvhodnejším a najúčinnejším spôsobom pričinila o vzrast viery a dodržiavanie disciplíny v rôznych miestnych cirkvách v zhode s požiadavkami čias.

    Dôležitosť biskupských konferencií

    37. Zvlášť v našich časoch sa nezriedka stáva, že biskupi nemôžu primerane a účinne plniť svoje poslanie bez čoraz užšej svornej spolupráce s inými biskupmi. Keďže však biskupské konferencie – ktoré sú už ustanovené vo viacerých národoch – podali skvelé dôkazy plodnejšieho apoštolátu, tento posvätný cirkevný snem pokladá za nadmieru osožné, aby sa všade na svete biskupi toho istého národa alebo oblasti zoskupili a schádzali v stanovenom čase na spoločnú výmenu názorov a praktických skúseností a tak sa vo svetle spoločných porád upevňovala zdravá spolupráca na spoločné dobro partikulárnych cirkví.
    Preto koncil ustanovuje o biskupských konferenciách toto:

    Definícia, štruktúra, kompetencia
    a spolupráca biskupských konferencií

    38. 1. Biskupská konferencia je určitý druh zhromaždenia, v ktorom arcipastieri niektorého národa alebo územia spoločne vykonávajú svoje pastorálne poslanie, aby vo zvýšenej miere zabezpečili ľuďom dobro, ktoré im poskytuje Cirkev, predovšetkým vhodným prispôsobením foriem a metód apoštolátu súčasným podmienkam.
    2. Do biskupskej konferencie patria všetci miestni ordinári každého obradu s výnimkou generálnych vikárov, pomocní biskupi a koadjútori, ako aj iní titulárni biskupi, ktorí zastávajú osobitnú funkciu z poverenia Apoštolskej stolice alebo biskupskej konferencie. Ostatní titulárni biskupi, ako aj legáti pápeža – vzhľadom na zvláštnu úlohu, ktorú vykonávajú na danom území – nie sú podľa práva členmi konferencie.
    Miestni ordinári a koadjútori majú rozhodujúce hlasovacie právo. Stanovy konferencie určia, či pomocní a iní biskupi, ktorí majú právo aktívnej účasti na konferencii, budú mať rozhodujúci, alebo poradný hlas.
    3. Nech si každá biskupská konferencia zostaví svoje stanovy, ktoré predloží na schválenie Apoštolskej stolici. V nich nech sa okrem iných prostriedkov ustanovia úrady, ktoré by zaručovali účinnejšie realizovanie ich cieľa, napr. stála biskupská rada, biskupské komisie a generálny sekretariát.
    4. Rozhodnutia biskupskej konferencie – ak ich zákonite odhlasovali aspoň dvojtretinovou väčšinou hlasov biskupi patriaci ku konferencii s rozhodujúcim hlasovacím právom a po overení Apoštolskou stolicou – majú právnu záväznosť v tých prípadoch, keď to predpisuje všeobecné cirkevné právo alebo keď tak stanoví osobitné nariadenie Apoštolskej stolice vynesené buď z vlastného podnetu (motu proprio), alebo na žiadosť samej konferencie.
    5. Keď to vyžadujú zvláštne okolnosti, biskupi viacerých národov môžu so schválením Apoštolskej stolice utvoriť jednu konferenciu.
    V záujme dosiahnutia a posilnenia väčšieho dobra nech sa okrem toho napomáhajú styky medzi biskupskými konferenciami rozličných národov.
    6. Vrelo sa odporúča, aby biskupi východných cirkví, keď na svojich synodách rozhodujú o disciplíne vlastných cirkví, zaistili zvýšenú účinnosť diel v prospech náboženstva a brali zreteľ aj na spoločné dobro celého územia, na ktorom jestvujú viaceré partikulárne cirkvi rozličných obradov, spoločne sa radiac na medzirituálnych poradách, podľa noriem, stanovených kompetentnou vrchnosťou.

    II. Vymedzenie cirkevných provincií a zriaďovanie
    cirkevných oblastí

    Princípy revízie hraníc

    39. Dobro duší si vyžaduje vhodné vymedzenie nielen diecéz, ale aj cirkevných provincií, ba odporúča zriaďovať i cirkevné oblasti, aby bolo možné lepšie sa postarať o potreby apoštolátu podľa spoločenských a miestnych podmienok, aj aby sa uľahčili a stali plodnejšími styky biskupov s občianskymi vrchnosťami.

    Normy

    40. A tak posvätný cirkevný snem na tento účel stanovuje nasledujúce smernice:
    1. Nech sa účelne zrevidujú hranice cirkevných provincií a nech sa vymedzia novými vhodnými normami práva a výsady metropolitov.
    2. Nech platí pravidlo, že všetky diecézy a iné územné obvody, ktoré cirkevné právo stavia na úroveň diecéz, majú byť začlenené do niektorej cirkevnej provincie. Preto diecézy, ktoré sú teraz bezprostredne podriadené Apoštolskej stolici a nie sú združené s nijakou inou diecézou, majú podľa možnosti spoločne utvoriť novú cirkevnú provinciu, alebo sa majú pričleniť k provincii, ktorá im je bližšia alebo primeranejšia; a podľa noriem všeobecného cirkevného práva majú sa podriadiť metropolitnému právu arcibiskupa.
    3. Keď je to užitočné, nech sa cirkevné provincie zoskupia do cirkevných oblastí, ktorých usporiadaniu treba dať právny poriadok.

    Počúvať mienku biskupských konferencií

    41. Bude osožné, aby kompetentné biskupské konferencie preskúmali otázky týkajúce sa vymedzenia hraníc týchto provincií alebo zriadenia oblastí podľa zásad, ktoré sú už určené pre vymedzenie hraníc diecéz v čl. 23 a 24. Potom nech predložia svoje návrhy a želania Apoštolskej stolici.

    III. Biskupi s medzidiecéznym poslaním

    Spolupráca s biskupmi

    42. Keďže pastoračné potreby čím ďalej tým viac vyžadujú, aby sa pastoračné služby viedli a rozvíjali jednotne, je osožné zriadiť niektoré úrady, ktoré by slúžili všetkým alebo viacerým diecézam určitého regiónu alebo národa a ktoré sa môžu zveriť aj biskupom.
    Posvätný cirkevný snem však odporúča, aby medzi prelátmi alebo biskupmi, ktorí vykonávajú tieto funkcie, a diecéznymi biskupmi, ako aj biskupskými konferenciami vždy vládlo bratské spoločenstvo a zhoda myslí v pastorálnej práci, a to podľa smerníc, ktoré má stanoviť aj všeobecné (cirkevné) právo.

    Vojenskí vikári

    43. Keďže duchovnej starostlivosti o vojakov, vzhľadom na ich osobitné podmienky života, treba venovať zvláštnu pozornosť, nech sa podľa možnosti v každom štáte zriadi vojenský vikariát. Vikár i vojenskí duchovní nech sa horlivo oddajú tejto ťažkej práci vo svornej spolupráci s diecéznymi biskupmi37.
    Preto nech diecézni biskupi postúpia vojenskému vikárovi dostatočný počet kňazov súcich na túto dôležitú službu a zároveň nech napomáhajú podujatia určené na duchovné dobro vojakov38.

    VŠEOBECNÉ USTANOVENIE

    44. Posvätný cirkevný snem nariaďuje, aby sa pri revízii cirkevného zákonníka vypracovali primerané zákony podľa zásad určených v tomto dekréte, berúc do úvahy aj pripomienky, ktoré predložili koncilové komisie alebo otcovia koncilu.
    Posvätný cirkevný snem ďalej nariaďuje zostaviť pre biskupov a farárov všeobecné príručky o duchovnej správe, aby sa im poskytol určitý návod, ako ľahšie a účinnejšie vykonávať svoju pastoračnú službu.
    Nech sa zostaví i osobitné direktórium pastoračnej starostlivosti o zvláštne skupiny veriacich, so zreteľom na rozličné podmienky jednotlivých národov alebo krajov, ako aj direktórium o katechetickej výchove kresťanského ľudu, v ktorej nech sa podajú základné zásady a rozvrh vyučovania katechizmu i vypracovania príslušných kníh. Aj pri zostavovaní týchto direktórií nech sa berie zreteľ na pripomienky, ktoré predložili jednak koncilové komisie a jednak otcovia koncilu.

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 28. októbra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Porov. Mt 1, 21.
    2 Porov. Jn 20, 21.
    3 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, 3, Denz 828 (3061).
    4 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, úvod, Denz 821 (3050).
    5 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21, 24, 25: AAS 57 (1965), s. 24 – 25, 29 – 31.
    6 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21: AAS 57 (1965), s. 24 – 25.
    7 Porov. JÁN XXIII., apoštolská konštitúcia Humanae salutis, 25. decembra 1961: AAS 54 (1962), s. 6.
    8 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22: AAS 57 (1965), s. 25 – 27.
    9 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, tamže.
    10 Tamže.
    11 Tamže.
    12 Porov. PAVOL VI., motu proprio Apostolica sollicitudo, 15. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 775 – 780.
    13 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23: AAS 57 (1965), s. 27 – 28.
    14 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 21. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 237; porov. taktiež BENEDIKT XV., apoštolský list Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 440; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 68 a nasl.
    15 Porov. PAVOL VI., prejav ku kardinálom, k biskupom, prelátom a iným hodnostárom Rímskej kúrie, 21. septembra 1963: AAS 55 (1963), s. 793 a nasl.
    16 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Orientalium ecclesiarum, 7 – 11: AAS 57 (1965, s. 79 – 80.
    17 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, V. sessia, dekrét De reform., c. 2, Mansi 33, 30; XXIV. sesia, dekrét De reform., c. 4, Mansi 33, 159; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 a nasl.
    18 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 – 31.
    19 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963, AAS 55 (1963), s. 257 – 304.
    20 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 639.
    21 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 644 – 645.
    22 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Inter mirifica: AAS 56 (1964), s. 145 – 153.
    23 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia Sacrosanctum concilium: AAS 56 (1964), s. 97 a nasl.; PAVOL VI., motu proprio Sacram liturgiam, 25. januára 1964: AAS 56 (1964), s. 139 a nasl.
    24 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 251 a nasl.; PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 753 – 754.
    25 Porov. Sk 1, 14 a 2, 46.
    26 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 44 – 45: AAS 57 (1965), s. 50 – 52.
    27 Porov. Lk 22, 26 – 27.
    28 Porov. Jn 15, 15.
    29 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 – 107.
    30 Porov. SV. PIUS X., motu proprio Iampridem, 19. marca 1914: AAS 6 (1914), s. 174 a nasl.; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Exul familia, 1. augusta 1952: AAS 44 (1952), s. 649 a nasl.; Leges operis apostolatus maris, vydané z rozhodnutia Pia XII., 21. novembra 1957: AAS 50 (1958), s. 375 – 383.
    31 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Orientalium ecclesiarum, 4: AAS 57 (1965), s. 77.
    32 Porov. Jn 13, 35.
    33 Porov. PIUS XII., prejav z 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 28; PAVOL VI., prejav z 23. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 571.
    34 Porov. LEV XIII., apoštolská konštitúcia Romanos pontifices, 8. mája 1881: Acta Leonis XIII, zv. II (1882), s. 234 a nasl.
    35 Porov. PAVOL VI., prejav z 23. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 570 – 571.
    36 Porov. PIUS XII., prejav z 8. decembra 1950: tamže.
    37 Porov. POSVÄTNÁ KONZISTORIÁLNA KONGREGÁCIA, Instructio de vicariis castrensibus, 23. apríla 1951: AAS 43 (1951), s. 562 – 565; Formula servanda in relatione de statu vicariatus castrensis conficienda, 20. októbra 1956: AAS 49 (1957), s. 150 – 163; dekrét De sacrorum liminum visitatione a Vicariis castrensibus peragenda, 28. februára 1959: AAS 51 (1959), str. 272 – 274; dekrét Facultas audiendi confessiones militum cappellanis extenditur, 27. novembra 1960: AAS 53 (1961), s. 49 – 50; porov. taktiež POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV, Instructio de cappellanis militum religiosis, 2. februára 1955: AAS 47 (1955), s. 93 – 97.
    38 Porov. POSVÄTNÁ KONZISTORIÁLNA KONGREGÁCIA: Epistula ad Em. mos PP. DD. Cardinales atque Exc. mos PP. DD. Archiepiscopos, Episcopos ceterosque Ordinarios Hispanicae Ditionis, 21. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 566.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Gravissimum educationis

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    GRAVISSIMUM EDUCATIONIS

    Deklarácia o kresťanskej výchove

    ÚVOD

    VEĽKÝ VÝZNAM VÝCHOVY v živote človeka a jej čoraz väčší vplyv na spoločenský pokrok súčasnej doby je predmetom pozorného záujmu tohto posvätného všeobecného cirkevného snemu1. Veď terajšie okolnosti uľahčujú a zároveň stupňujú naliehavosť výchovy mládeže, ba aj určitého permanentného vzdelávania a výchovy dospelých. Ľudia sú si totiž plnšie vedomí vlastnej dôstojnosti a svojho poslania, a preto chcú mať čím ďalej tým aktívnejšiu účasť na živote spoločnosti, a to najmä v hospodárskej a politickej oblasti2. Rovnako obdivuhodný rozvoj techniky a vedeckého výskumu, ako aj moderné spoločenské komunikačné prostriedky sprístupňujú ľuďom kultúrne a duchovné bohatstvá – nezriedka aj preto, lebo majú k dispozícii viac voľného času – a dávajú im možnosť vzájomne sa obohacovať užšími vzťahmi skupín aj celých národov.
    Preto všade vznikajú iniciatívy na čoraz väčší rozvoj výchovnej činnosti. Definujú sa a slávnostne zverejňujú vyhlásenia o základných právach v oblasti výchovy človeka, zvlášť čo sa týka detí a rodičov3. Počet žiactva rýchlo rastie, preto sa i školstvo značne rozrastá a rozvíja; zakladajú sa aj iné výchovné ústavy. Na základe nových skúseností sa zdokonaľujú výchovné a vyučovacie metódy. I keď sa vyvíja veľké úsilie, aby sa vzdelanie a výchova dostali všetkým ľuďom, ešte stále veľmi mnoho detí a mládeže zostáva bez základného vzdelania a značný počet ďalších nemá náležitú výchovu, ktorá by pestovala pravdu a zároveň lásku.
    Svätá matka Cirkev dostala od svojho božského zakladateľa poverenie zvestovať tajomstvo spásy všetkým ľuďom a všetko obnoviť v Kristovi. Aby však toto poslanie splnila, musí venovať pozornosť životu človeka v jeho celosti, teda i pozemskému životu, keďže súvisí s nebeským povolaním4. Práve preto má Cirkev osobitný podiel aj na pokroku a rozvoji výchovy. Z tohto dôvodu posvätný cirkevný snem vyhlasuje niektoré základné zásady týkajúce sa kresťanskej výchovy najmä v školách. Bude potom úlohou osobitnej pokoncilovej komisie podrobnejšie ich rozviesť a úlohou biskupských konferencií aplikovať ich na rozličné miestne pomery.
    Všeobecné právo na výchovu a potreba poznať ho

    1. Všetci ľudia akéhokoľvek pôvodu, postavenia a veku majú neodcudziteľné právo na výchovu5, ako si to vyžaduje ich ľudská dôstojnosť. Táto výchova má zodpovedať svojmu cieľu6 a prispôsobiť sa rozdielnosti pováh, pohlavia i jednotlivých národných kultúr a tradícií. Zároveň má mať porozumenie pre bratské nažívanie s ostatnými národmi a viesť ku skutočnej jednote a k pravému pokoju na zemi. Správna výchova sa usiluje o rozvoj ľudskej osoby, majúc na zreteli tak konečný cieľ človeka, ako aj dobro spoločnosti, ktorej je členom a na ktorej činnosti sa zúčastní, keď sa stane dospelým.
    Sledujúc pokrok psychológie, pedagogiky a didaktiky, treba pomáhať deťom a mládeži harmonicky rozvíjať fyzické, mravné a intelektuálne schopnosti, postupne nadobúdať čoraz zrelší pocit zodpovednosti vo vytrvalom úsilí o náležité zušľachťovanie vlastného života a o dosiahnutie skutočnej slobody a pritom smelo a vytrvalo prekonávať prekážky. Adekvátne veku majú dostať aj pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu. Okrem toho ich treba pripravovať na život v spoločnosti, aby sa pri náležitom narábaní s potrebnými a primeranými prostriedkami vedeli aktívne zapojiť do rozličných oblastí ľudského spoločenstva, mali porozumenie pre dialóg s inými a ochotne spolupracovali v záujme spoločného dobra.
    Posvätný cirkevný snem rovnako vyhlasuje, že deti a mládež majú právo byť vedení k správnemu mravnému úsudku a k osobnému osvojeniu si mravných hodnôt, ako aj k dokonalejšiemu poznaniu a milovaniu Boha. Preto naliehavo žiada a odporúča všetkým, ktorí vládnu národom alebo stoja na čele výchovnej činnosti, starať sa o to, aby mládež nikdy nebola pozbavená tohto svätého práva. A povzbudzuje synov a dcéry Cirkvi, aby veľkodušne rozvíjali svoju činnosť na celom výchovnom poli, najmä s tým cieľom, aby sa dobrodenia výchovy a vzdelania mohli primeranejšie a rýchlejšie šíriť medzi všetkými ľuďmi všade na svete7.
    Kresťanská výchova

    2. Všetci kresťania majú právo na kresťanskú výchovu, pretože sa z vody a Ducha Svätého stali novým stvorením8 a nazývajú sa aj sú Božími deťmi. Kresťanská výchova sa neusiluje iba o spomenutú zrelosť ľudskej osoby, ale snaží sa najmä o to, aby si pokrstení, keď sa postupne uvádzajú do poznávania tajomstva spásy, čím ďalej tým viac uvedomovali dar viery, ktorý dostali; aby sa naučili klaňať sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23), najmä liturgickými úkonmi, učili sa správať vo svojom živote spravodlivo a naozaj sväto ako noví ľudia (porov. Ef 4, 22 – 24) a tak dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4, 13) a pričinili sa o rast Kristovho tajomného tela. Okrem toho, vedomí svojho povolania, majú sa učiť vydávať svedectvo o nádeji, ktorú nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15), a pomáhať stvárňovať svet v kresťanskom zmysle, v ktorom by prirodzené hodnoty – so zreteľom na Kristom vykúpeného človeka chápaného v jeho celosti – boli na osoh celej spoločnosti9. Preto tento posvätný cirkevný snem pripomína duchovným pastierom ich veľmi vážnu povinnosť urobiť všetko, aby sa tejto kresťanskej výchovy dostalo všetkým, najmä však mladým, ktorí sú nádejou Cirkvi10.

    Zodpovední za výchovu

    3. Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba pokladať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí11. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko sa dá nahradiť. Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú a spoločenskú výchovu detí. Rodina je teda prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každej spoločnosti. Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, sa deti majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, v súlade s vierou, ktorú prijali krstom. V kresťanskej rodine získavajú prvé skúsenosti o zdravej ľudskej spoločnosti i o Cirkvi. A napokon prostredníctvom rodiny sa pozvoľna uvádzajú do občianskeho spoločenstva a medzi Boží ľud. Nech si teda rodičia uvedomia, aký veľký význam má pravá kresťanská rodina pre život a rozvoj samého Božieho ľudu12.
    Výchovná povinnosť sa síce týka v prvom rade rodiny, ale pomáhať jej musí celá spoločnosť. Preto okrem práv rodičov a tých, ktorým oni zveria časť svojich vychovávateľských povinností, isté povinnosti a práva má na poli výchovy aj občianska spoločnosť, ktorá sa má starať o záujmy všeobecného dobra v časných veciach. Povinnosťou občianskej spoločnosti je napomáhať výchovu mládeže rozličným spôsobom: chrániť povinnosti a práva rodičov i ostatných výchovných činiteľov a pomáhať im; podľa princípu subsidiarity postarať sa o výchovu tam, kde si rodičia a iné inštitúty neplnia svoju úlohu, pritom však brať ohľad na želanie rodičov; okrem toho, pokiaľ si to vyžaduje všeobecné dobro, zakladať vlastné školy a ústavy13.
    Napokon celkom osobitným spôsobom sa vychovávateľská povinnosť týka Cirkvi, a to nielen preto, lebo sa uznáva aj ako ľudské spoločenstvo, ktoré je schopné vykonávať výchovnú činnosť, ale predovšetkým preto, lebo má za povinnosť zvestovať všetkým ľuďom cestu spásy a veriacim udeľovať život v Kristovi a starostlivo im poskytovať ustavičnú pomoc, aby mohli dosiahnuť plnosť tohto života14. Týmto svojim deťom je teda Cirkev povinná poskytovať ako matka takú výchovu, ktorá by celý ich život prenikla Kristovým duchom. Zároveň má však ponúkať svoju službu všetkým národom, aby napomáhala integrálny rozvoj ľudskej osoby, ako aj dobro pozemskej spoločnosti a budovanie humánnejšieho sveta15.

    Rozličné metódy kresťanskej výchovy

    4. Pri plnení svojho výchovného poslania sa Cirkev usiluje používať všetky vhodné prostriedky, ale najväčšiu pozornosť venuje tým, ktoré sú jej vlastné, predovšetkým vyučovaniu katechizmu16. Katechéza osvecuje a posilňuje vieru, udržuje život podľa Kristovho ducha, privádza k vedomej a aktívnej účasti na liturgickom tajomstve17 a pobáda do apoštolskej činnosti. Cirkev pripisuje veľký význam aj iným prostriedkom, usiluje sa ich povzniesť a preniknúť svojím duchom: ide o prostriedky, ktoré sú spoločným vlastníctvom celého ľudstva a majú veľký vzdelávací a výchovný účinok, ako sú spoločenské komunikačné prostriedky18, rozmanité kultúrne alebo športové spolky, mládežnícke organizácie a najmä školy.

    Význam školy

    5. Medzi všetkými výchovnými prostriedkami má osobitný význam škola19. Má venovať stálu pozornosť dozrievaniu rozumových schopností, rozvíjať správny úsudok, oboznamovať s kultúrnym dedičstvom, ktoré nadobudli predchádzajúce generácie, pestovať zmysel pre hodnoty, pripravovať na budúce povolanie a utváraním priateľského vzťahu medzi žiakmi rozmanitej povahy a rozličného postavenia napomáhať vzájomné porozumenie. Škola okrem toho predstavuje stredisko, na ktorého činnosti a rozvoji majú spolupracovať rodiny, učitelia, rozmanité kultúrne, občianske a náboženské organizácie, občianska spoločnosť i celé ľudské spoločenstvo.
    Povolanie tých, ktorí berú na seba úlohu vyučovať v školách a tak pomáhať rodičom pri plnení ich povinností i zastupovať ľudskú spoločnosť, je teda krásne, ale aj veľmi zodpovedné. Toto povolanie si vyžaduje osobitné vlohy mysle i srdca, veľmi starostlivú prípravu, ako aj stálu a pohotovú schopnosť obnovy a prispôsobovania.

    Povinnosti a práva rodičov

    6. Rodičia majú prvoradú povinnosť a neodňateľné právo vychovávať svoje deti, preto im prislúcha skutočná sloboda vo výbere školy. Verejná moc je povinná chrániť a obhajovať občianske slobody, a teda v súlade s požiadavkami podielovej spravodlivosti sa postarať, aby sa verejné subvencie udeľovali takým spôsobom, aby rodičia mohli vybrať školy pre svoje deti naozaj slobodne, podľa vlastného svedomia20.
    Štát má dbať o to, aby všetci občania mali možnosť primeranej účasti na kultúrnom živote a náležite sa pripravili na vykonávanie svojich povinností a práv. Má teda chrániť právo detí na vyhovujúcu školskú výchovu, dozerať na spôsobilosť učiteľov a úroveň vyučovania, starať sa o zdravie žiakov a vôbec o rozvoj celého školstva. Pritom má rešpektovať princíp subsidiarity, to znamená nepripustiť nijaký školský monopol, ktorý sa protiví prirodzeným právam ľudskej osoby, pokroku a šíreniu kultúry, pokojnému spolunažívaniu občanov, ako aj pluralizmu, ktorý dnes prevláda v mnohých spoločenstvách21.
    Posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby ochotne spolupracovali pri hľadaní vhodných výchovných a študijných metód a pri príprave učiteľov, ktorí by vedeli dobre vychovávať mládež, a aby predovšetkým prostredníctvom rodičovských rád ustavične pomáhali škole plniť jej poslanie, najmä čo sa týka mravnej výchovy, ktorú má škola poskytovať22.

    Mravná a náboženská výchova vo všetkých školách

    7. Okrem toho Cirkev vo vedomí svojej veľmi vážnej zodpovednosti usilovne sa starať o mravnú a náboženskú výchovu všetkých svojich detí musí s osobitným záujmom sledovať a napomáhať tých, ktorí študujú na nekatolíckych školách. Túto povinnosť si plní buď prostredníctvom živého svedectva ich učiteľov a nadriadených, alebo apoštolskou činnosťou spolužiakov23, ale najmä cez kňazov a laikov, ktorí vyučujú náboženstvo spôsobom primeraným ich veku a podľa miestnych podmienok a okolností vhodnými podujatiami poskytujúcimi duchovnú pomoc.
    Cirkev ďalej pripomína rodičom ich vážnu povinnosť zariadiť všetko tak – prípadne sa dožadovať –, aby ich deti mali k dispozícii tieto prostriedky a mohli harmonicky napredovať v náboženskom i vo svetskom vzdelávaní. Preto oceňuje občianske vrchnosti a ustanovizne, ktoré, berúc do úvahy pluralizmus súčasnej spoločnosti a zaručujúc náboženskú slobodu, usilujú sa zabezpečiť, aby sa deti mohli vychovávať na všetkých školách podľa mravných a náboženských zásad vlastných rodín24.

    Katolícke školy

    8. Prítomnosť Cirkvi v oblasti školstva sa prejavuje najmä cez katolícke školy. Katolícka škola, prirodzene, sleduje tie isté kultúrne ciele a humánnu výchovu mládeže ako ostatné školy. Avšak je pre ňu charakteristické, že u svojich žiakov utvára ovzdušie preniknuté evanjeliovým duchom slobody a lásky, že umožňuje mladým, aby sa popri vývine ich osobnosti zároveň vzmáhalo nové stvorenie, ktorým sa stali pri krste, a napokon že dáva do súladu ľudskú kultúru ako celok s posolstvom spásy tak, aby viera osvecovala vedomosti, ktoré žiaci postupne nadobúdajú o svete, živote a človeku25. Len takto môže katolícka škola, primerane sa prispôsobujúc podmienkam súčasného vývoja, vychovávať svojich žiakov k účinnej spolupráci na zveľaďovaní pozemskej obce a zároveň ich pripravovať na službu pri šírení Božieho kráľovstva, aby sa svojím príkladným a apoštolským životom stali spasiteľným kvasom ľudského spoločenstva.
    Katolícka škola si aj za súčasných okolností zachováva veľký význam, lebo môže vo veľkej miere prispieť k tomu, aby Boží ľud plnil svoje poslanie, a umožňuje obojstranne užitočný dialóg medzi Cirkvou a ľudskou spoločnosťou. Preto tento posvätný cirkevný snem opätovne vyhlasuje právo Cirkvi slobodne zakladať a spravovať školy každého druhu a stupňa – ako to už predtým potvrdili mnohé dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi26 – a pripomína, že uplatňovanie tohto práva veľkou mierou prispieva aj k slobode svedomia, k ochrane rodičovských práv a k rozvoju kultúry.
    Učitelia zasa nech nezabúdajú, že od nich najviac závisí, či katolícka škola môže uskutočniť svoj cieľ a svoj program27. Preto nech sa pripravujú s osobitnou starostlivosťou, aby si nadobudli tak odborné, ako aj náboženské vedomosti, preukázané dokladmi o dosiahnutom vzdelaní, a boli skúsení v pedagogickom umení, dopĺňanom výdobytkami moderného pokroku. Nech ich spája medzi sebou i so žiakmi kresťanská láska a nech sa dajú viesť apoštolským duchom, aby svojím životom a vyučovaním vydávali svedectvo jedinému Učiteľovi – Kristovi. Nech spolupracujú predovšetkým s rodičmi. Spolu s nimi nech v celej výchovnej činnosti náležite zohľadňujú rozdielnosť pohlaví a osobitné určenie, ktoré Božia prozreteľnosť stanovila v rodine i spoločnosti pre jedno i druhé pohlavie. Nech sa snažia podnecovať osobnú činnosť svojich žiakov a nech ich aj po skončení štúdií sprevádzajú svojou radou, priateľstvom, ako i prostredníctvom osobitných organizácií založených pre bývalých žiakov a preniknutých pravým cirkevným duchom. Posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že činnosť týchto učiteľov je naozajstným apoštolátom, zvrchovane aktuálnym a potrebným i v našich časoch, a okrem toho je to skutočná služba spoločnosti. Katolíckych rodičov zase upozorňuje na povinnosť zverovať svoje deti katolíckym školám, nakoľko to dovoľujú miestne podmienky a okolnosti, podporovať ich podľa svojich možností a spolupracovať s nimi pre dobro svojich detí28.

    Rozličné typy katolíckych škôl

    9. Tomuto ideálu katolíckej školy sa majú podľa možnosti prispôsobiť všetky školy, ktoré akýmkoľvek spôsobom závisia od Cirkvi, hoci katolícka škola môže mať podľa okolností rozličné formy29. Cirkev si, prirodzene, veľmi cení aj tie katolícke školy, ktoré navštevujú i nekatolícki žiaci, najmä v oblastiach, kde Cirkev pôsobí len kratší čas.
    Napokon pri zakladaní a organizovaní katolíckych škôl má sa venovať pozornosť potrebám, ktoré nastoľuje súčasný pokrok. Kým je teda aj naďalej nevyhnutné venovať sa základným a stredným školám – keďže sú bázou výchovnej činnosti –, treba pripisovať veľký význam takým školám, ktoré sa zvlášť žiadajú v dnešných podmienkach, ako sú odborné30 a technické školy, ústavy na vzdelávanie dospelých, sociálne inštitúty, ústavy pre tých, ktorí v dôsledku vrodených nedostatkov potrebujú zvláštnu opateru, a školy na prípravu budúcich učiteľov náboženstva, ako aj učiteľov iných výchovných odborov.
    Posvätný cirkevný snem naliehavo vyzýva duchovných pastierov, ako aj všetkých veriacich, aby nešetrili nijaké prostriedky a pomáhali katolíckym školám čoraz lepšie plniť ich poslanie, najmä voči tým, ktorí majú nedostatok hmotných prostriedkov, potrebujú pomoc, sú bez rodinnej opatery a lásky alebo im chýba dar viery.

    Katolícke fakulty a univerzity

    10. Cirkev sa rovnako horlivo stará o školy vyššieho stupňa, najmä o vysokoškolské fakulty a univerzity. Najmä v tých, ktoré od nej závisia, vyvíja organické úsilie, aby sa jednotlivé disciplíny pestovali podľa ich vlastných zásad a metód, v slobode charakteristickej pre vedecké bádanie, a tak sa čoraz viac prehlbovalo ich poznanie a dôkladným skúmaním nových problémov bolo čoraz zrejmejšie, že viera a rozum smerujú k tej istej pravde, ktorú učili cirkevní učitelia, najmä svätý Tomáš Akvinský31. Tým sa dosiahne, že kresťanský spôsob myslenia sa bude verejne, trvalo a všestranne zúčastňovať na každom úsilí o vyššiu kultúru života a poslucháči katolíckych univerzít dostanú vynikajúcu vedeckú prípravu, aby boli schopní prevziať zodpovednejšie miesta v spoločnosti a byť svedkami viery vo svete32.
    Na katolíckych univerzitách, ktoré nemajú teologickú fakultu, má byť inštitút alebo katedra posvätnej teológie, kde by boli prednášky prispôsobené aj laickým poslucháčom. Na katolíckych univerzitách a fakultách sa majú čo najviac podporovať inštitúty, ktoré slúžia predovšetkým rozvoju vedeckého bádania, pretože veda napreduje najmä vďaka odborným výskumom vysokej vedeckej hodnoty.
    Posvätný cirkevný snem vrelo odporúča, aby sa zriaďovali a rozvíjali katolícke univerzity a fakulty, vhodne rozmiestnené v rozličných častiach sveta. Avšak nech sa nevyznačujú natoľko počtom, ako skôr vedeckou činnosťou. A nech sú ľahko prístupné poslucháčom, do ktorých možno skladať väčšie nádeje, hoci sú chudobní, a to najmä tým, čo pochádzajú z novovzniknutých štátov.
    Keďže budúcnosť spoločnosti a samej Cirkvi je veľmi úzko spätá s intelektuálnym rozvojom vysokoškolskej mládeže33, duchovní pastieri majú venovať veľkú starostlivosť nielen duchovnému životu poslucháčov katolíckych univerzít, ale má im záležať aj na duchovnej výchove ostatných ich synov a dcér. Preto nech sa po vhodnej dohode s biskupmi postarajú o to, aby boli aj pri nekatolíckych univerzitách katolícke internáty a katolícke vysokoškolské ústredia, kde by starostlivo vybratí a pripravení kňazi, rehoľníci i laici poskytovali univerzitnej mládeži stálu duchovnú a intelektuálnu pomoc. Osobitná starostlivosť sa má venovať nadanejším poslucháčom tak katolíckych, ako aj iných univerzít, ktorí by boli súci na učiteľskú a výskumnú činnosť a pripravovali by sa na pedagogické povolanie.

    Teologické fakulty

    11. Cirkev veľmi mnoho očakáva od činnosti teologických fakúlt34. Im totiž zveruje mimoriadne dôležitú úlohu: pripravovať svojich poslucháčov nielen na kňazské účinkovanie, ale najmä na pedagogickú činnosť na vyšších cirkevných školách alebo na osobitnú vedeckú činnosť, prípadne na náročnejšie úlohy apoštolátu medzi intelektuálmi. Tieto fakulty majú sa okrem toho venovať dôkladnejšiemu výskumu rozličných odborov posvätných vied, aby sa neprestajne prehlbovalo poznanie Božieho zjavenia, aby poklady kresťanskej múdrosti zdedené od otcov boli čoraz prístupnejšie, aby sa rozvíjal dialóg s oddelenými bratmi i nekresťanmi a riešili sa problémy, ktoré nastoľuje vedecký a kultúrny pokrok35.
    Z týchto dôvodov nech teologické fakulty primerane zrevidujú svoje stanovy, nech sa usilovne pričinia o rozvoj posvätných vied a s nimi súvisiacich disciplín a nech naučia svojich poslucháčov osvojovať si aj najnovšie metódy a prostriedky vedeckého výskumu.

    Nevyhnutnosť koordinovať školstvo

    12. Keďže i v školskej oblasti je nanajvýš potrebná spolupráca, ktorá sa čím ďalej tým naliehavejšie presadzuje v diecéznom, národnom i medzinárodnom rámci, treba sa všemožne starať o to, aby sa medzi katolíckymi školami uplatňovala vhodná koordinácia i aby sa medzi katolíckymi a ostatnými školami napomáhala spoločnosti36.
    Táto zvýšená koordinácia a spolupráca prinesie hojné ovocie, zvlášť v oblasti vysokých škôl. Preto na každej univerzite si majú jednotlivé fakulty navzájom pomáhať, nakoľko to študijný odbor dovoľuje. A priam tak univerzity majú svorne postupovať vo vzájomnej spolupráci, spoločne organizovať medzinárodné stretnutia, rozdeliť si medzi sebou úlohy vedeckého výskumu, poskytovať si navzájom informácie o svojich objavoch, vymieňať na čas medzi sebou pedagógov a vôbec rozvíjať iniciatívy, ktorými si môžu účinnejšie pomáhať.

    ZÁVER

    Posvätný cirkevný snem vrelo povzbudzuje i mládež, aby si bola vedomá vznešenosti výchovného poslania a bola ochotná veľkodušne sa podujať na túto úlohu, najmä v krajinách, kde je pre nedostatok učiteľov ohrozená výchova mládeže.
    Tento posvätný cirkevný snem vyjadruje svoju vrúcnu vďačnosť kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam a laikom, ktorí sa v duchu evanjelia oddane venujú tejto významnej výchovnej činnosti a vyučujú na školách každého druhu a stupňa. Pritom ich povzbudzuje, aby v službe, na ktorú sa podujali, šľachetne vytrvali a usilovali sa vyniknúť vo výchove žiakov v Kristovom duchu, v pedagogickom umení i vo vedeckej práci a tak sa pričinili nielen o vnútornú obnovu Cirkvi, ale aj zabezpečili, ba posilnili jej blahodarnú prítomnosť v dnešnom svete, najmä v intelektuálnej oblasti.

    Všetko, čo je, v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu..

    V Ríme pri Svätom Petrovi 28. októbra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Medzi mnohými dokumentmi, ktoré poukazujú na význam výchovy, pozri predovšetkým: BENEDIKT XV., apoštolský list Communes litteras, 10. apríla 1919: AAS 11 (1919), s. 172; PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), s. 49 – 86; PIUS XII., prejav k mladíkom z talianskej Katolíckej akcie, 20. apríla 1946: Discorsi e radiomessaggi, VIII, s. 53 – 57; PIUS XII., prejav k francúzskym otcom, 18. septembra 1951: tamže, XIII. s. 241 – 245; JÁN XXIII., posolstvo pri príležitosti 30. výročia uverejnenia encykliky Divini illius magistri, 30. decembra 1959: AAS 52 (1960), s. 57 – 59; PAVOL VI., prejav k členom Federácie ústavov podliehajúcich cirkevnej vrchnosti (FIDAE), 30. decembra 1963: Encicliche e discorsi di Sua Santitá Paolo VI, I, Rím 1964, s. 601 – 603. Okrem toho pozri Acta et documenta Concilio oecumenico Vaticano II apparando, series I, Antepreparatoria, III, s. 363 – 364; 373 – 374.
    2 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 413; 415 – 417; 424; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 278.
    3 Porov. Deklaráciu ľudských práv (Déclaration des droits de l’homme), potvrdenú 10. decembra 1948 na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov; a ďalej Deklaráciu práv dieťaťa (Déclaration des droits de l’enfant), 20. novembra 1959; protokol ku konvencii ochrany práv človeka a základných slobôd, Paríž 20. marca 1952. O Deklarácii ľudských práv pozri JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 295 a nasl.
    4 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 402; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 21.
    5 PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1942: AAS 35 (1943), s. 12, 19; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS (1963), s. 259 a nasl. Pozri aj deklarácie o ľudských právach v poznámke 3.
    6 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), s. 50 a nasl.
    7 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 441 a nasl.
    8 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 83.
    9 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 36: AAS 57 (1965), s. 41 a nasl.
    10 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskej službe biskupov Christus Dominus, 12 – 14.
    11 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 59 a nasl.; encyklika Mit brennender Sorge, 14. marca 1937: AAS 29 (1937), s. 164 a nasl.; PIUS XII., prejav k I. celonárodnému kongresu Združenia talianskych katolíckych učiteľov (AIMC), 8. septembra 1946: Discorsi e radiomessaggi, VII, s. 218.
    12 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 11 a 35: AAS 57 (1965), s. 16 a 40 a nasl.
    13 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 53 a nasl., 56 a nasl.; PIUS XII., rozhlasové posolstvo 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 200; prejav k I. celonárodnému kongresu Združenia talianskych katolíckych učiteľov (AIMC), 8. septembra 1946: Discorsi e radiomessaggi, VII, s. 218.
    O princípe subsidiarity pozri JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 294.
    14 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1 c. s. 53, 56 a nasl.; PIUS XI., encyklika Non abbiamo bisogno, 29. júna 1931: AAS 23 (1931), s. 311 a nasl.; PIUS XII., list Štátneho sekretariátu k 28. talianskemu sociálnemu týždňu, 20. septembra 1955: L’Osservatore Romano, 29. septembra 1955.
    15 Cirkev chváli občianske, miestne, národné i medzinárodné vrchnosti, ktoré si uvedomujú naliehavé potreby súčasnej doby a zo všetkých síl sa snažia, aby sa všetkým národom dostalo úplnejšie vzdelanie a aby sa mohli zapojiť do kultúrneho života. Porov. PAVOL VI., prejav na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov, 4. októbra 1965: AAS 57 (1965), s. 877 – 885.
    16 Porov. PIUS XI., motu proprio Orbem catholicum, 29. júna 1923: AAS 15 (1923), s. 327 – 329; dekrét Provido sane, 12. januára 1935: AAS 27 (1935), s. 145 – 152; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskej službe kňazov Christus Dominus, 13 a 14, AAS 58 (1966), s. 678 – 679.
    17 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 14: AAS 56 (1964), s. 104.
    18 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch Inter mirifica, 13 a 14: AAS 56 (1965), s. 149 a nasl.
    19 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 76; PIUS XII., prejav k Združeniu bavorských katolíckych učiteľov, 31. decembra 1956: Discorsi e radiomessaggi, XVIII, s. 746.
    20 Porov. TRETIA SYNODA V CINCINNATI, (1861): Collectio Lacensis, III, col. 1240 c/d; PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, l. c., s. 60, 63 a nasl.
    21 PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 1. c., s. 63; encyklika Non abbiamo bisogno, 29. júna 1931: AAS 23 (1931), s. 305.
    PIUS XII., list Štátneho sekretariátu k 28. talianskemu sociálnemu týždňu, 20. septembra 1955: L’Osservatore Romano, 29. septembra 1955.
    PAVOL VI., prejav ku Kresťanskému združeniu talianskych pracujúcich (ACLI), 6. októbra 1963: Encicliche e discorsi di Paolo VI, I, Rím 1964, s. 230.
    22 Porov. JÁN XXIII., posolstvo pri príležitosti 30. výročia vydania encykliky Divini illius magistri, 30. decembra 1959: AAS 52 (1960), s. 57.
    23 Cirkev pripisuje veľký význam apoštolskej činnosti, ktorú môžu aj na týchto školách vyvíjať katolícki učitelia a spolužiaci.
    24 Porov. PIUS XII., prejav k Združeniu bavorských katolíckych učiteľov, 31. decembra 1956: Discorsi e radiomessagi, XVIII, s. 745 a nasl.
    25 Porov. PRVÁ WESTMINSTERSKÁ PROVINCIÁLNA SYNODA, (1952): Collectio Lacensis, III, col. 1334 a/b; PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 1. c., s. 77 a nasl.; PIUS XII., prejav k Združeniu bavorských katolíckych učiteľov, 31. dedembra 1956: Discorsi e radiomessaggi, XVIII, s. 746; PAVOL VI., prejav k členom Federácie ústavov podliehajúcich cirkevnej vrchnosti (FIDAE), 30. decembra 1963: Encicliche e discorsi di Paolo VI, I, Rím 1964, s. 602 a nasl.
    26 Porov. predovšetkým dokumenty spomenuté v 1. pozn.; okrem toho právo Cirkvi slávnostne proklamovali mnohé provinciálne cirkevné snemy a najnovšie deklarácie viacerých biskupských konferencií.
    27 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 1. c., s. 80 a nasl.; PIUS XII., prejav k Združeniu talianskych katolíckych učiteľov stredných škôl (UCIIM), 5. januára 1954; Discorsi e radiomessaggi, XV, s. 551 – 556; JÁN XXIII., prejav k VI. zjazdu Združenia talianskych katolíckych učiteľov (AIMC), 5. septembra 1959: Discorsi, messaggi, colloqui, I, Rím 1960, s. 427 – 431.
    28 Porov. PIUS XII., prejav k Združeniu talianskych katolíckych učiteľov stredných škôl (UCIIM), 5. januára 1954, 1. c., s. 555.
    29 Porov. PAVOL VI., prejav k Medzinárodnej kancelárii pre katolícku výchovu (OIEC), 25. februára 1964: Encicliche e discorsi di Paolo VI, II, Rím 1964, s. 232.
    30 Porov. PAVOL VI., prejav ku Kresťanskému združeniu talianskych pracujúcich (ACLI), 6. októbra 1963: Encicliche e discorsi di Paolo VI, I, Rím 1964, s. 229.
    31 Porov. PAVOL VI., prejav na VI. medzinárodnom tomistickom kongrese, 10. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 788 – 792.
    32 Porov. PIUS XII., prejav k pedagógom a poslucháčom francúzskych katolíckych vyšších škôl, 21. septembra 1950: Discorsi e radiomessaggi, XII, s. 219 – 221; list XXII. kongresu Pax Romana, 12. augusta 1952: Discorsi e radiomessaggi, XIV, s. 567 – 569; JÁN XXIII., prejav k Federácii katolíckych univerzít, 1. apríla 1959: Discorsi, messaggi, colloqui, I, Rím 1960, s. 226 – 229; PAVOL VI., prejav k akademickému senátu Milánskej katolíckej univerzity, 5. apríla 1964: Encicliche e discorsi di Paolo VI, II, Rím 1964, s. 438 – 443.
    33 Porov. PIUS XII., prejav k akademickému senátu a poslucháčom Rímskej univerzity, 15. júna 1952: Discorsi e radiomessaggi, XIV, s. 208: „Vedenie zajtrajšej spoločnosti spočíva v mysliach a srdciach dnešných vysokoškolákov.“
    34 Porov. PIUS XI., apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus, 24. mája 1931: AAS 23 (1931), s. 245 – 247.
    35 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 568 a nasl., 578; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, III, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 637 – 659; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 – 107.
    36 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 284 a inde.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Gaudium et spes

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    GAUDIUM ET SPES

    PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V SÚČASNOM SVETE

    PREDHOVOR

    Úzke spojenie Cirkvi s celou ľudskou rodinou

    1. RADOSTI A NÁDEJE, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami.

    Na koho sa koncil obracia

    2. A tak sa Druhý vatikánsky koncil po hlbšom preskúmaní tajomstva Cirkvi obracia nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých, ktorí vzývajú Kristovo meno, ale aj na ostatných ľudí. Všetkým chce predložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete.
    Teda má na zreteli svet ľudí, čiže celú ľudskú rodinu so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, ktorý je javiskom ľudských dejín poznačeným úsilím človeka, jeho porážkami i víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého, aby sa svet pretvoril podľa Božích úmyslov a dosiahol svoje zavŕšenie.

    V službe človeka

    3. Dnešného ľudstva sa zmocnil obdiv nad vlastnými objavmi a vlastnou mocou. Pritom ho však často znepokojujú otázky o terajšom vývoji sveta, o mieste a úlohe človeka vo vesmíre, o zmysle jeho individuálnych i kolektívnych úsilí a napokon o poslednom cieli vecí a ľudí. Preto koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného Božieho ľudu, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej patrí, ako keď s ňou nadviaže dialóg o spomenutých otázkach, bude ich objasňovať vo svetle evanjelia a dávať ľudstvu k dispozícii spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka a o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou.
    A tak tento posvätný cirkevný snem tým, že hlása vznešenosť povolania človeka a potvrdzuje, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudstvu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré má zodpovedať tomuto povolaniu. Cirkev nevedú nijaké pozemské ambície. Ide jej len o jedno: pod vedením Ducha Tešiteľa pokračovať v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde,2 aby priniesol spásu, a nie odsúdenie; aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať.3

    NÁČRT SITUÁCIE –
    POSTAVENIE ČLOVEKA V SÚČASNOM SVETE

    Nádeje a úzkosti

    4. Povinnosťou Cirkvi pri plnení tohto poslania je ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela spôsobom primeraným každej generácii odpovedať na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Cirkev musí teda poznať a chápať svet, v ktorom žije: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický charakter. Niektoré výraznejšie črty dnešného sveta sa dajú vystihnúť takto:
    Ľudstvo v súčasnosti prežíva nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi zmenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete. Tieto zmeny vyvoláva človek, jeho um a tvorivá činnosť, avšak aj ony spätne ovplyvňujú samého človeka, jeho osobné i kolektívne úsudky a túžby, jeho spôsob myslenia a konania vo vzťahu k veciam i ľuďom. Možno teda hovoriť o skutočnej sociálnej a kultúrnej premene, ktorá sa odráža v náboženskom živote.
    Ako to býva pri každej kríze rastu, táto premena je spojená s nemalými ťažkosťami. Človek síce značne rozširuje svoju moc, avšak nie vždy je schopný postaviť ju do svojich služieb. Usiluje sa hlbšie preniknúť do svojho vnútra, no často prejavuje vzrastajúcu neistotu o sebe samom. Postupne čoraz jasnejšie odhaľuje zákony spoločenského života, ale pritom váha, aký mu dať smer.
    Napriek tomu, že ľudstvo nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom, veľká časť obyvateľstva zeme trpí hladom, biedou a nespočítateľné zástupy sú úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, pritom však vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť jednotlivcov v potrebnej solidárnosti, navzájom si odporujúce sily násilne ho rozdvojujú: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť od základu všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok, no samotné slová, ktorými sa vyjadrujú dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon je tu úsilie o dokonalejší časný poriadok, no nesprevádzajú ho primerané snahy o duchovný rozvoj.
    Uprostred takých zložitých situácií mnohí naši súčasníci nevedia správne rozpoznávať trvalé hodnoty a dávať ich do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti si kladú otázku, kam smeruje dnešný svet. Tento svetový vývoj vyzýva, ba priam núti človeka dať na ňu odpoveď.

    Prenikavé zmeny

    5. Súčasný vnútorný nepokoj a zmena životných podmienok súvisia s rozsiahlejšími premenami, pod ktorých vplyvom sa v oblasti intelektuálneho formovania kladie rastúci dôraz na matematické a prírodné vedy, ako aj na vedy o človeku, na praktickom poli zase na techniku, ktorá sa z nich odvodzuje. Táto vedecká mentalita formuje kultúrne dianie a spôsob myslenia iným spôsobom ako v minulosti. Technika už pokročila tak ďaleko, že premieňa tvárnosť zeme a usiluje sa ovládať aj mimozemský priestor.
    Ľudský um určitým spôsobom zväčšuje svoju moc i nad časom: nad minulosťou historickým výskumom; nad budúcnosťou zase predvídavosťou a plánovaním. Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami. Súčasne ľudstvo čoraz väčšmi uvažuje o predvídaní a regulovaní svojho vlastného demografického rastu.
    Samotné plynutie dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho už sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jediným a nerozčleňuje sa na množstvo akoby rozdielnych histórií. Takto ľudstvo prechádza z prevažne statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu. Z toho vzniká obrovský komplex nových problémov, ktoré dávajú podnet na ďalšie analýzy a syntézy.
    Spoločenské zmeny

    6. To všetko má za následok zo dňa na deň väčšie zmeny v tradičných miestnych spoločenstvách, ako sú patriarchálne rodiny, klany, kmene a dediny, v rozličných zoskupeniach a v spoločenských vzťahoch.
    Postupne sa šíri typ priemyselnej spoločnosti, ktorý privádza niektoré národy k hospodárskemu blahobytu a od základov premieňa odveké chápanie a podmienky spoločenského života. Rovnako sa šíri a vyhľadáva mestský spôsob života, jednak preto, lebo vzrastajú mestá a ich obyvateľstvo, jednak preto, lebo mestský spôsob života sa rozširuje aj medzi vidiečanmi.
    Nové a čoraz dokonalejšie spoločenské komunikačné prostriedky napomáhajú poznanie udalostí, ako aj veľmi rýchle a rozsiahle šírenie myšlienok a citov, čo vyvoláva početné reťazové reakcie.
    Neslobodno podceňovať ani skutočnosť, že veľké množstvo ľudí sa z rozličných pohnútok sťahuje, čím mení aj svoj spôsob života.
    Takto sa bez prestania množia vzťahy človeka s jeho blížnymi a sama socializácia vyvoláva nové zväzky, hoci pritom nie vždy podporuje zodpovedajúci rozvoj ľudskej osoby a naozajstné osobné vzťahy (personalizáciu).
    Tento vývoj sa jasnejšie javí v štátoch, ktoré už užívajú výhody hospodárskeho a technického pokroku, ale hýbe aj rozvojovými národmi, ktoré túžia zaistiť pre svoje krajiny dobrodenia industrializácie a urbanizácie. Tieto národy, najmä ak zostávajú verné dávnejším tradíciám, pociťujú zároveň potrebu uplatňovať svoju slobodu zrelším a osobnejším spôsobom.

    Psychologické, morálne a náboženské zmeny

    7. Zmena mentality a spoločenských štruktúr často spochybňuje tradičné hodnoty najmä medzi mladými, ktorí sú neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich až rebelantov. Vedomí svojho významu v spoločenskom živote, túžia mať na ňom čím skôr svoju účasť. Preto rodičia a vychovávatelia nezriedka narážajú na čoraz väčšie prekážky pri plnení svojich povinností.
    Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nie vždy vyhovujú súčasnej situácii. To má za následok hlboký zmätok v správaní, ba i v samých normách konania.
    Nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Na jednej strane prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšie a aktívnejšie prijatie viery, takže mnohí nadobúdajú živší zmysel pre Boha; na druhej strane však stále rastie počet tých, ktorí sa vzďaľujú od náboženstva. Popierať Boha alebo náboženstvo, respektíve byť voči nim ľahostajný, nie je ako v minulosti iba mimoriadnym a ojedinelým javom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo nového humanizmu. V mnohých krajinách sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, chápanie vied o človeku a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnoho ľudí to privádza do zmätku.

    Nerovnováha súčasného sveta

    8. Taký rýchly vývoj, ktorý sa často uskutočňuje neusporiadane, ako aj čoraz živšie vedomie rozporov jestvujúcich vo svete vyvolávajú alebo zväčšujú protiklady a nerovnováhu.
    V samom človeku nezriedka vzniká nerovnováha medzi moderným praktickým chápaním a teoretickým myslením, ktoré nie je schopné zvládnuť súhrn svojich poznatkov ani ich vhodne synteticky usporiadať. Takisto vzniká nerovnováha medzi starosťou o praktickú účinnosť a požiadavkami mravného svedomia, ako aj medzi podmienkami kolektívneho života a nárokmi osobného myslenia i samej kontemplácie. Napokon vzniká aj nerovnováha medzi špecializáciou ľudskej činnosti a celkovým videním skutočnosti.
    V rodine zasa nastávajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z generačných rozdielov a pre nové formy spoločenských vzťahov medzi mužmi a ženami.
    Veľké napätia povstávajú aj medzi rasami, ba i medzi rozličnými spoločenskými vrstvami; medzi bohatými, menej zámožnými a chudobnými národmi; napokon medzi medzinárodnými ustanovizňami, ktoré sa zrodili z túžby národov po mieri a zo snáh vnucovať iným vlastnú ideológiu, ako aj kolektívnym egoizmom národov a iných organizmov.
    To má za následok vzájomnú nedôveru, nepriateľstvo, spory a útrapy, ktorých je sám človek príčinou aj obeťou.
    Čoraz univerzálnejšie túžby ľudstva

    9. Zároveň vzrastá vo svete presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že má aj nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by čoraz lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich vlastnú dôstojnosť.
    Mnohí sa rázne domáhajú tých majetokov, ktorých boli, podľa ich živého svedomia, pozbavení nespravodlivosťou a nerovnomerným rozdelením. Rozvojové národy, ako aj tie, čo len nedávno dosiahli samostatnosť, chcú mať účasť na dobrodeniach modernej civilizácie tak v oblasti politickej, ako aj hospodárskej a chcú slobodne plniť svoje poslanie vo svete, zatiaľ čo sa stále zväčšuje ich odstup a veľmi často aj ich závislosť – i závislosť hospodárska – od iných, zámožnejších národov, ktorých vývoj postupuje rýchlejšie. Národy trpiace hladom sa obracajú na národy, ktoré žijú v dostatku. Ženy sa dožadujú právnej i faktickej rovnosti s mužmi tam, kde ju ešte nedosiahli. Robotníci a roľníci si nežiadajú iba zarobiť na živobytie, ale chcú svojou prácou rozvíjať aj vlastnú osobnosť, ba tiež mať podiel aj na organizovaní hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života. Po prvý raz v dejinách ľudstva všetky národy nadobudli presvedčenie, že dobrodenia civilizácie sa môžu a majú rozšíriť naozaj na všetkých.
    No za všetkými týmito požiadavkami sa skrýva hlbšia a všeobecnejšia túžba: jednotlivci a spoločenstvá túžia po plnom a slobodnom živote, ktorý by bol dôstojný človeka a postavil do ich vlastných služieb všetko, čo tak štedro poskytuje dnešný svet. Štáty sa pritom čoraz viac usilujú vytvoriť určitý druh všeobecného spoločenstva.
    Za týchto okolností sa dnešný svet javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode, alebo k otroctvu; k pokroku, alebo k úpadku; k bratstvu, alebo k nenávisti. Okrem toho si človek uvedomuje, že má správne usmerňovať sily, ktoré sám vyvolal a ktoré ho môžu buď zničiť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.
    Najhlbšie otázky ľudstva

    10. Rozličné nerovnováhy, ktorými trpí dnešný svet, súvisia s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany zakúša ako stvorenie svoju mnohorakú limitovanosť, z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie na vyšší život. Priťahovaný mnohými lákavými vecami, je ustavične nútený vyberať si niektoré a ostatných sa zriekať. Okrem toho vo svojej krehkosti a hriešnosti nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná, čo by chcel.4 Teda sám v sebe je akoby rozdvojený, čo má za následok aj toľké vážne rozpory v spoločnosti. Iste, veľmi mnohí, ktorých život je poznačený praktickým materializmom, si neuvedomujú jasne túto dramatickú situáciu; prípadne pod tlakom biedy nemajú možnosť uvažovať nad týmito problémami. Mnohí sa nazdávajú, že nájdu uspokojenie v rozmanitých interpretáciách životných otázok, ktoré sa im ponúkajú. Niektorí očakávajú opravdivé a úplné oslobodenie ľudstva jedine ľudským úsilím a sú presvedčení, že budúca vláda človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. Sú aj takí, ktorí stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov pokladajúcich samu ľudskú existenciu za celkom nezmyselnú a pokúšajúcich sa vysvetliť ju jedine podľa svojho chápania. V tejto situácii vzhľadom na súčasný vývoj sveta je čoraz viac tých, ktorí si kladú tie najzákladnejšie otázky alebo ich pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek všetkému pokroku? Načo sú víťazstvá, získané za takú vysokú cenu? Čo má dať človek spoločnosti a čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
    Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých,5 dáva človeku skrze svojho Ducha svetlo a silu, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.6 Takisto verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi a ten je vždy ten istý – včera i dnes a naveky.7 Preto vo svetle Krista, ktorý je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia,8 koncil má v úmysle prehovoriť k všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našich čias.

    PRVÁ ČASŤ

    CIRKEV A POVOLANIE ČLOVEKA

    Odpovedať na podnety Ducha

    11. Boží ľud, podnecovaný vierou, že ho vedie Pánov Duch, ktorý napĺňa svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti Boha a jeho úmyslov v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našich čias. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a odhaľuje Boží úmysel o celkovom povolaní človeka a tak vedie myseľ k plne ľudským riešeniam.
    Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k ich božskému zdroju. Tieto hodnoty sú totiž veľmi dobré, keďže sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom od Boha. Lenže pre porušenosť ľudského srdca bývajú neraz odvádzané od správneho určenia, preto ich treba očistiť.
    Čo si myslí Cirkev o človeku? Aké rady má dať na budovanie dnešnej spoločnosti? Aký je najhlbší zmysel ľudskej činnosti vo vesmíre? Na tieto otázky sa čaká odpoveď. Potom bude ešte zrejmejšie, že Boží ľud a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si vzájomne preukazujú služby. Takto sa ukáže náboženský a tým aj nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.

    PRVÁ KAPITOLA

    DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY

    Človek na Boží obraz

    12. Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.
    Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa buď často vyvyšuje ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva, a preto končí v neistote a úzkostiach. Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a poučená Božím zjavením, je schopná dať na ne odpoveď, ktorá opisuje pravú situáciu človeka, vysvetľuje jeho slabosti a zároveň mu pomáha správne spoznať jeho dôstojnosť a povolanie.
    Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený na Boží obraz, že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva,9 aby ho spravoval a slúžil si ním na Božiu slávu.10 „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu podložil pod nohy“ (Ž 8, 5 – 7).
    Ale Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako „muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb. Človek je totiž vo svojej najhlbšej prirodzenosti spoločenským tvorom a bez vzťahov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.
    Boh teda – ako opäť čítame vo Svätom písme – „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31).

    Hriech

    13. Boh ustanovil človeka v spravodlivosti, ale človek, na nahováranie Zlého, už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu, postavil sa proti Bohu a túžil dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce Boha poznali, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumné srdce sa zatemnilo a slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi.11 Čo sa dozvedáme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.
    A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby spútaný reťazami. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil von „knieža tohto sveta“ (porov. Jn 12, 31), ktoré ho držalo v otroctve hriechu.12 Hriech totiž okliešťuje človeka, lebo mu prekáža dosiahnuť ľudskú plnosť.
    Vo svetle tohto zjavenia nachádza svoje konečné vysvetlenie vznešené povolanie i hlboká bieda, ktorú ľudia prežívajú.

    Konštitutívne prvky človeka

    14. Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa.13 Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí pokladať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa jeho telo búri. Preto si sama dôstojnosť človeka vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele14 a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca.
    Človek sa teda nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepokladá sa iba za súčasť prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Svojím vnútrom totiž presahuje vesmír. Keď vstúpi do seba, dostáva sa do hĺbok svojho vnútra, kde ho čaká Boh, skúmajúci srdcia,15 a kde pred Božou tvárou osobne rozhoduje o svojom osude. Preto keď uznáva, že má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, vytvorenej iba fyzickými a spoločenskými podmienkami, ale naopak, preniká priamo do hĺbok pravdy všetkých vecí.

    Dôstojnosť rozumu, pravda a múdrosť

    15. Človek si oprávnene myslí, že prevyšuje vesmír svojou inteligenciou, ktorou má účasť na svetle Božieho rozumu. Naúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v empirických vedách, technike a slobodných umeniach. V našich časoch dosiahol skvelé výsledky najmä v oblasti výskumu a ovládania hmotného sveta. Vždy však hľadal a nachádzal aj hlbšiu pravdu. Poznávacia schopnosť sa totiž neobmedzuje len na pozorovanie javov, ale môže s pravou istotou zachytiť aj skutočnosť postihnuteľnú rozumom, napriek tomu, že následkom hriechu je čiastočne zatemnená a oslabená.
    Napokon rozumová prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a má dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá pozvoľna pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa dá ňou naplniť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným.
    Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce stáročia, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Bola by ohrozená budúcnosť sveta, keby nepovstali múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy z hospodárskej stránky síce chudobnejšie, ale múdrosťou bohatšie, môžu byť iným veľmi osožné.
    Vďaka štedrosti Ducha Svätého je človek schopný vo viere kontemplovať a chápať tajomstvo Božej vôle.16
    Dôstojnosť morálneho svedomia

    16. V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu; a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca: Toto rob, tamtoho sa varuj! Človek má totiž v srdci Bohom vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť a podľa neho bude aj súdený.17 Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.18 Pomocou svedomia človek obdivuhodným spôsobom poznáva zákon, ktorý nachádza svoje naplnenie v láske k Bohu a blížnemu.19 Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili mnohé mravné problémy vznikajúce v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda správne svedomie, tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa z neprekonateľnej nevedomosti mýli bez toho, aby stratilo svoju dôstojnosť. To však nemožno povedať vtedy, keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky svedomie postupne takmer zaslepia.

    Vznešenosť slobody

    17. Avšak človek sa môže rozhodnúť pre dobro iba slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú, a to celkom oprávnene. Lenže často ju uplatňujú nesprávnym spôsobom, akoby bolo dovolené robiť všetko, čo sa im páči, aj keď je to zlé. Pravá sloboda je naopak vynikajúcim znakom Božieho obrazu v človeku. Boh chcel človekovi ponechať možnosť rozhodnúť sa,20 aby sám od seba hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dosiahol plnú a blaženú dokonalosť tým, že sa k nemu primkne. Dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí od akéhokoľvek otroctva vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka, ranená hriechom, môže toto zameranie na Boha docieliť s úplnou účinnosťou jedine pomocou Božej milosti. Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred Božím súdom za to, čo konal, či dobré a či zlé.21

    Tajomstvo smrti

    18. Záhada ľudskej existencie vrcholí pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale aj, ba viac, strach pred definitívnym zánikom. Vedený inštinktom svojho srdca, správne usudzuje, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a definitívny koniec svojej osoby. Keďže zárodok večnosti, ktorý v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu, vzpiera sa smrti. Nijaké úsilie techniky, čo aké užitočné, nie je schopné zbaviť ho úzkosti. Predĺženie biologického veku nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je nezvratne zakotvená v jeho srdci.
    Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstava, Cirkev, poučená Božím zjavením, tvrdí, že Boh stvoril človeka pre blažený cieľ, ktorý dosiahne po prekonaní pozemskej biedy. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť, ktorej by bol býval človek uchránený, keby nebol zhrešil,22 bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti spásu stratenú jeho vlastnou vinou. Veď Boh povolal a volá človeka, aby sa k nemu primkol celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve neporušiteľného Božieho života. Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním,23 keď svojou smrťou vyslobodil človeka zo smrti. A tak viera, podložená solídnymi argumentmi, dáva každému premýšľajúcemu človekovi odpoveď na jeho úzkostnú otázku o budúcom osude a poskytuje mu aj možnosť spoločenstva v Kristovi s milovanými bratmi, ktorí už zomreli a dáva mu nádej, že dosiahli opravdivý život u Boha.
    Formy a príčiny ateizmu

    19. Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi. Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias a podrobiť ho dôkladnému rozboru.
    Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Kým niektorí výslovne popierajú Boha, iní sa nazdávajú, že človek nevie o ňom celkom nič povedať. Niektorí zase rozoberajú otázku Boha takou metódou, podľa ktorej akoby nemala zmysel. Mnohí nenáležite prekračujú rámec pozitívnych vied a usilujú sa všetko vysvetliť iba touto vedeckou metódou, zatiaľ čo iní, naopak, už nepripúšťajú nijakú absolútnu pravdu. Niektorí natoľko vyvyšujú človeka, že viera v Boha sa tým takmer vytráca. Pritom, zdá sa, im viac záleží na zdôrazňovaní človeka než na popieraní Boha. ďalší majú o Bohu takú predstavu, že ak ju aj odmietajú, vôbec tým neodmietajú Boha evanjelia. Iní sa o problém Boha vôbec nezaujímajú, akoby nepociťovali nijaký náboženský nepokoj, ani nechápu, prečo by sa mali náboženstvom zaoberať. Okrem toho ateizmus nezriedka vzniká jednak z rozhorčeného vzdoru proti zlu na svete, jednak preto, lebo niektorým ľudským hodnotám sa neprávom pripisuje absolútny charakter, takže zaujmú miesto Boha. Napokon moderná civilizácia často môže sťažovať prístup k Bohu, nie sama osebe, ale preto, lebo je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami.
    Tí, ktorí sa dobrovoľne usilujú udržať svoje srdce vzdialené od Boha a vyhýbať sa náboženským otázkam tým, že nesledujú podnety svojho svedomia, iste nie sú bez viny. Lenže aj sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.

    Systematický ateizmus

    20. Moderný ateizmus sa neraz predstavuje aj v podobe systému, ktorý – odhliadnuc od iných pohnútok – privádza požiadavku samostatnosti človeka tak ďaleko, že odmieta akúkoľvek závislosť od Boha. Prívrženci tohto druhu ateizmu tvrdia, že sloboda človeka spočíva v tom, že si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín. To však podľa ich mienky vylučuje uznanie Pána, pôvodcu a cieľ všetkého, alebo robí takéto tvrdenie prinajmenej zbytočným. Túto mienku môže podporovať pocit moci, ktorý súčasný technický pokrok dodáva človeku.
    Medzi formami dnešného ateizmu nemožno obísť ani tú, ktorá očakáva oslobodenie človeka predovšetkým prostredníctvom hospodárskeho a spoločenského oslobodenia. Tomuto oslobodeniu vraj náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti. Preto prívrženci tohto učenia, keď sa dostanú k vláde, prudko útočia proti náboženstvu a rozširujú ateizmus, a to aj takými donucovacími prostriedkami, ktorými disponuje verejná moc, najmä pri výchove mládeže.

    Postoj Cirkvi k ateizmu

    21. Cirkev, verná Bohu i človeku, nemôže aj naďalej s bolesťou a s najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať – ako to robila aj v minulosti24 – tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej dôstojnosti.
    Pritom sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha, a vedomá si vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom, pokladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému skúmaniu.
    Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie. Lebo človek prijíma od Boha Stvoriteľa dar rozumu a slobody a má žiť slobodne v ľudskej spoločnosti. Boh ho však predovšetkým povoláva ako syna, aby mal spoločenstvo s ním samým a bol účastný na jeho blaženosti. Okrem toho Cirkev učí, že eschatologická nádej nezmenšuje dôležitosť pozemských povinností, ale skôr napomáha ich plnenie novými pohnútkami. Naopak, bez božského základu a bez nádeje na večný život ľudská dôstojnosť trpí veľmi ťažkú ujmu – ako to dnes často vidno – a záhady života a smrti, viny a utrpenia zostávajú nevyriešené, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva.
    Napokon každý človek zostáva sám pre seba nevyriešeným a nejasne uvedomeným problémom. Lebo v určitých chvíľach, najmä pri významnejších udalostiach, nik sa nemôže celkom vyhnúť tejto otázke. A iba Boh dáva na ňu úplnú a celkom spoľahlivú odpoveď. On, ktorý nabáda človeka hlbšie uvažovať a pokornejšie hľadať.
    Liek proti ateizmu treba očakávať od vhodne predkladaného učenia a od bezúhonnosti života Cirkvi a jej členov. Lebo Cirkev má sprítomňovať, ba priam zviditeľňovať Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje.25 To sa dosiahne najmä svedectvom živej a zrelej viery, to jest viery pripravenej pravdivo vidieť ťažkosti a schopnej prekonávať ich. Skvelým svedectvom takejto viery boli a sú mnohí mučeníci. Činorodosť viery sa má prejavovať tým, že preniká celý, i svetský život veriacich a že ich pohýna k spravodlivosti a láske, hlavne voči tým, ktorí sú v núdzi. Čo však najviac prispieva sprítomňovať Boha, je bratská láska veriacich, ktorí jednomyseľne spolupracujú pri šírení evanjeliovej viery26 a slúžia ako znamenie jednoty.
    Hoci Cirkev absolútne odmieta ateizmus, predsa úprimne uznáva, že všetci ľudia, veriaci i neveriaci, majú prispievať k budovaniu tohto sveta, v ktorom spoločne žijú. A to istotne nie je možné bez úprimného a rozvážneho dialógu. Preto Cirkev vyslovuje poľutovanie nad nespravodlivou diskrimináciou, ktorú zavádzajú niektoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a neveriacimi, pričom neuznávajú základné práva ľudskej osoby. Pre veriacich sa dožaduje účinnej slobody, aby mali možnosť budovať na tomto svete aj Boží chrám. Ateistov však priateľsky pozýva, aby s úprimným srdcom uvažovali o Kristovom evanjeliu.
    Cirkev veľmi dobre vie, že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca, keď háji dôstojnosť povolania človeka a tak vracia nádej tým, ktorí už neveria vo svoje vyššie určenie. Toto posolstvo nielenže človeka o nič neoberá, ale naopak, slúži mu na rozvoj, keď šíri svetlo, život a slobodu. Bez neho nič nemôže uspokojiť srdce človeka: „Pre teba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“.27

    Kristus – nový človek

    22. Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť,28 to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie. Niet sa teda čo čudovať, že všetky tieto pravdy v ňom nachádzajú svoj základ a dosahujú svoje zavŕšenie.
    On, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15),29 je dokonalým človekom, ktorý Adamovmu potomstvu navrátil podobnosť s Bohom, znetvorenú hneď prvým hriechom. Tým, že prijal na seba ľudskú prirodzenosť a nezničil ju,30 bola naša ľudská prirodzenosť pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou,31 miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie, sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu.32
    On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou, dobrovoľne vyliatou krvou. V ňom nás Boh zmieril so sebou i medzi nami33 a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s apoštolom Pavlom: Syn Boží „ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach,34 ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, budú posvätené a život i smrť nadobudnú nový zmysel.
    Kresťan, keďže sa stal podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi mnohými bratmi,35 prijíma „prvotiny Ducha“ (Rim 8, 23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky.36 Skrze tohto Ducha, ktorý je „závdavkom dedičstva“ (Ef 1, 14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane vykúpenie tela (porov. Rim 8, 23): „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8, 11).37 Isteže, na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, podobný Kristovi v smrti, ide v ústrety vzkrieseniu,38 posilňovaný nádejou.
    To neplatí len o tých, ktorí veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v ktorých srdciach neviditeľným spôsobom účinkuje milosť.39 Keďže Kristus zomrel za všetkých40 a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve.
    Takéto a také veľké je tajomstvo človeka, ako sa veriacim javí vo svetle kresťanského Zjavenia. Skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, ktorá nás mimo Kristovho evanjelia tak ubíja. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil smrť a daroval nám život,41 aby sme ako synovia v Synovi volali v Duchu: Abba! Otče!42

    DRUHÁ KAPITOLA

    ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVO

    Úmysel koncilu

    23. Medzi základné črty dnešného sveta patrí rozrastanie sa vzájomných medziľudských vzťahov, na ktorých rozvoj veľmi vplýva terajší technický pokrok. Bratský dialóg medzi ľuďmi sa však neuskutočňuje iba týmto pokrokom, ale hlbšie, v spoločenstve osôb, čo si vyžaduje vzájomnú úctu k ich plnej duchovnej dôstojnosti. Kresťanské zjavenie poskytuje veľkú pomoc rozvíjaniu tohto spoločenstva a zároveň nás privádza k hlbšiemu chápaniu zákonov spoločenského života, ktoré Stvoriteľ vpísal do duchovnej a mravnej prirodzenosti človeka.
    Keďže však súčasné dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi obšírne predložili kresťanské učenie o ľudskej spoločnosti,43 koncil pripomína iba niektoré základné pravdy a odôvodňuje ich vo svetle Zjavenia. Potom zdôrazňuje niektoré dôsledky, ktoré majú veľký význam v našich časoch.

    Spoločenský ráz ľudského povolania podľa Božieho plánu

    24. Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jednu rodinu a správali sa k sebe ako bratia. Veď Boh, ktorý stvoril všetkých na svoj obraz „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17, 26), a tak všetci sú povolaní mať jeden cieľ, ktorým je sám Boh.
    Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu. „Lebo… ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 9 – 10; porov. 1 Jn 4, 20). ďalekosiahly význam tohto prikázania sa potvrdzuje v dňoch, keď ľudia čoraz viac závisia jeden od druhého a keď sa svet čím ďalej tým väčšmi zjednocuje.
    Dokonca keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, „aby všetci boli jedno…, ako sme my jedno“ (Jn 17, 21 – 22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, pričom naznačuje, že jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske. Toto podobenstvo ukazuje, že človek – jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní.44

    Vzájomná závislosť medzi ľudskou osobou
    a ľudskou spoločnosťou

    25. Zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé. Lebo ľudská osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život,45 je a musí byť základom, subjektom i cieľom všetkých spoločenských inštitúcií. Keďže spoločenský život nie je pre človeka niečo vedľajšie, človek rozvíja všetky svoje schopnosti stykom s inými, vzájomnými službami a bratským dialógom a tak môže odpovedať na svoje povolanie.
    Spomedzi spoločenských zväzkov, ktoré človek potrebuje na svoje zdokonaľovanie, niektoré, ako rodina a politické spoločenstvo, bezprostredne zodpovedajú jeho najvnútornejšej podstate, iné vznikajú skôr z jeho slobodného rozhodnutia. V našich časoch z rozličných príčin neprestajne narastajú vzájomné vzťahy a obojstranná závislosť a tak vznikajú rozmanité verejnoprávne, ako aj súkromné združenia a ustanovizne. A hoci tento jav, nazývaný socializácia, nie je bez nebezpečenstva, predsa prináša so sebou mnohé výhody, ktoré posilňujú a rozvíjajú schopnosti ľudskej osoby a umožňujú jej uplatňovať si svoje práva.46
    No hoci ľudské osoby mnoho získavajú zo spoločenského života pre plnenie svojho povolania – a to aj povolania náboženského –, predsa nemožno poprieť, že spoločenské prostredie, v ktorom ľudia žijú a do ktorého sú od malička začlenení, ich často odvracia od konania dobrého a pohýna ich na zlé. Problémy, ktoré sa tak často vyskytujú v spoločenskom zriadení, majú svoj pôvod sčasti v napätí jestvujúcom v samých hospodárskych, politických a sociálnych štruktúrach. Ale korene majú hlbšie, rodia sa v ľudskom sebectve a ľudskej pýche, ktoré kazia aj spoločenské prostredie. Avšak tam, kde je spoločenský poriadok narušený následkom hriechu, človek, náchylný na hriech od narodenia, nachádza nové popudy na hriech, ktoré sa dajú prekonať iba húževnatým úsilím a pomocou Božej milosti.

    Zveľaďovať všeobecné dobro

    26. Pretože vzájomná závislosť neprestajne vzrastá a postupne sa šíri po celom svete, aj spoločné dobro – to jest súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť – sa stáva čoraz univerzálnejším, a teda zahrnuje práva i povinnosti, ktoré sa týkajú celého ľudstva. Každé spoločenstvo má brať zreteľ na potreby a oprávnené požiadavky ostatných spoločenstiev, ba na spoločné dobro celého ľudstva.47
    Zároveň vzrastá povedomie výnimočnej dôstojnosti, ktorá patrí ľudskej osobe, keďže ona prevyšuje všetky ostatné veci a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom, teda výživu, šatstvo, bývanie, právo na slobodnú voľbu životného stavu, na založenie rodiny, na výchovu, na prácu, na dobré meno a úctu, na primeranú informovanosť, právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti.
    Teda spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať do dobra človeka, pretože poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak, ako to potvrdil sám Pán, keď povedal, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.48 Tento poriadok treba čoraz viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode má nachádzať čoraz ľudskejšiu rovnováhu.49 S tým cieľom treba uskutočniť obnovu zmýšľania a hlboké spoločenské zmeny.
    Boží Duch, ktorý s obdivuhodnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme, je prítomný v tomto vývoji. Kvas evanjelia vzbudzoval a vzbudzuje v srdci človeka nepotlačiteľnú požiadavku vlastnej dôstojnosti.

    Úcta k ľudskej osobe

    27. Keď koncil vyvodzuje praktické dôsledky naliehavej povahy, kladie dôraz na úctu k človeku: teda každý má pokladať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za svoje druhé ja a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne,50 aby nenasledoval boháča, ktorý sa vôbec nestaral o chudobného Lazára.51
    Najmä v našich časoch je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú službu, keď k nám prichádza, či už ide o starca opusteného od všetkých alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nespravodlivo pohŕda, či o exulanta, o nemanželské dieťa, nevinne trpiace za hriech, ktorého sa samo nedopustilo, alebo o hladujúceho, ktorý apeluje na naše svedomie, pripomínajúc nám Pánove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
    ďalej všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako zmrzačovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža dôstojnosť človeka, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými; taktiež nedôstojné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami; všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné činy a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, ktorí ich páchajú, než tým, ktorí podstupujú bezprávie, a napokon sú ťažkou urážkou Stvoriteľa.

    Úcta a láska k protivníkom

    28. Naša úcta a láska má zahŕňať aj tých, ktorí v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti zmýšľajú alebo konajú inak než my. Veď čím lepšie pochopíme v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg.
    Isteže, láska a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Naopak, práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď má pomýlené alebo nie celkom správne náboženské názory.52 Jedine Boh súdi a skúma srdcia, a preto nám nedovoľuje súdiť vnútornú vinu kohokoľvek.53
    Kristovo učenie od nás vyžaduje odpúšťať aj krivdy54 a rozširuje príkaz lásky – ktorý je prikázaním Nového zákona – na všetkých nepriateľov: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 43 – 44).

    Základná rovnosť všetkých ľudí a sociálna spravodlivosť

    29. Všetci ľudia majú dušu obdarenú rozumom a stvorení na Boží obraz majú tú istú prirodzenosť a ten istý pôvod; ako Kristom vykúpení, majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Preto je potrebné čoraz viac uznávať základnú rovnosť všetkých.
    Avšak nie všetci ľudia sú si rovní svojimi fyzickými schopnosťami ani duševnými a mravnými vlastnosťami, keďže tie sú rozdielne. Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základných práv osoby či už v oblasti sociálnej alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom. A je naozaj poľutovaniahodné, že sa tieto základné práva ľudskej osoby ešte nezachovávajú všade v plnej miere, napríklad keď sa žene upiera právo vybrať si slobodne svojho ženícha alebo vyvoliť si životný stav, prípadne keď sa jej nepriznáva to isté právo na vzdelanie a kultúru ako mužovi.
    Ba čo viac, napriek oprávneným rozdielom medzi ľuďmi rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam pre všetkých. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi jednej ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, rovnosťou a dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.
    Nech sa súkromné i verejné humanitné ustanovizne usilujú slúžiť dôstojnosti a poslaniu človeka. Rovnako nech rozhodne bojujú proti všetkým formám sociálneho a politického otroctva a za zabezpečenie základných ľudských práv v každom politickom režime. Tieto ustanovizne majú postupne zodpovedať i tým najvyšším duchovným skutočnostiam, hoci niekedy treba dosť času na to, aby sa dosiahol želaný cieľ.

    Potreba prekonať individualistickú etiku

    30. Prenikavé a rýchle premeny čoraz naliehavejšie vyžadujú, aby sa nikto pre nepozornosť k vývoju vecí alebo zo zotrvačnosti neuspokojil s čisto individualistickou etikou. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa budú lepšie plniť vtedy, keď sa každý pričiní o spoločné dobro podľa svojich schopností a so zreteľom na potreby iných bude podporovať aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka. Lenže nájdu sa aj takí, ktorí síce hlásajú veľkorysé a ušľachtilé názory, ale v skutočnosti žijú tak, akoby sa vôbec nebolo treba starať o potreby spoločnosti. Navyše v niektorých krajinách mnohí nerešpektujú ani sociálne zákony a predpisy. Nemálo je tých, ktorí sa nehanbia klamstvami a podvodmi vyhýbať zákonným daniam a iným povinnostiam voči spoločnosti. Iní zasa málo dbajú na niektoré pravidlá života v spoločnosti, napríklad na zdravotnícke opatrenia alebo dopravné predpisy, neuvedomujúc si, že touto ľahkomyseľnosťou vystavujú nebezpečenstvu svoj vlastný život i život iných.
    Nech všetci považujú za posvätné hlavné povinnosti dnešného človeka voči spoločnosti a nech ich aj zachovávajú. Pretože čím viac sa svet zjednocuje, tým zjavnejšie úlohy jednotlivca presahujú spoločenstvá a postupne sa rozširujú na celý svet. To by sa však nemohlo uskutočniť, keby jednotlivci a skupiny nepestovali v sebe mravné a spoločenské čnosti a keby ich nerozširovali v spoločnosti. Len takto, s nevyhnutnou pomocou Božej milosti, môžu vzniknúť naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.

    Zodpovednosť a angažovanosť

    31. Aby mohol každý dokonalejšie plniť mravné povinnosti voči sebe samému i voči spoločenstvu, ku ktorému patrí, treba všetkým poskytnúť možnosť širokého kultúrneho vzdelania, s využitím obrovských možností, ktoré má dnes ľudstvo k dispozícii. Predovšetkým treba organizovať výchovu mladých – bez ohľadu na spoločenský pôvod – takým spôsobom, aby sa muži a ženy pripravovali nielen na vzdelanostnej úrovni, ale aj ako silné osobnosti, ktoré naše časy tak veľmi potrebujú.
    Lenže človek sotva nadobudne zmysel pre zodpovednosť, ak mu jeho životné podmienky nedovoľujú uvedomiť si vlastnú dôstojnosť a odpovedať na svoje povolanie obetovaním sa za Boha a za ľudí. Lebo ľudská sloboda sa často oslabuje, keď človek upadne do krajnej biedy, rovnako ako keď sa oddá príliš pohodlnému životu a uzavrie sa do istého druhu sebestačnej samoty. A naopak, upevňuje sa, keď človek prijíma nevyhnutné ťažkosti života v spoločnosti, podrobuje sa rozmanitým požiadavkám ľudského spolunažívania a angažuje sa v službe ľudskému spoločenstvu.
    Preto je potrebné všetkých povzbudzovať do účasti na spoločných podujatiach. Treba chváliť spôsob konania tých národov, v ktorých má čo najväčší počet občanov účasť na verejných záležitostiach v pravej slobode. No treba brať zreteľ na konkrétne položenie každého národa a na potrebnú autoritu verejnej moci. Aby však všetci boli ochotní zúčastňovať sa na živote rozličných skupín, z ktorých sa skladá spoločenský organizmus, je potrebné, aby v týchto skupinách nachádzali hodnoty, ktoré by ich priťahovali a nabádali slúžiť ostatným ľuďom. Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody na život a nádej.
    Vtelené Slovo a ľudská solidarita

    32. Tak ako Boh nestvoril ľudí, aby žili osamotene, ale aby utvárali spoločenskú jednotu, tak isto sa mu „zapáčilo… posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“.55 Hneď od počiatku dejín spásy vyvolil si ľudí nielen ako jednotlivcov, ale ako členov určitého spoločenstva. A týchto vyvolených Boh – ktorý takto vyjavil svoj zámer – nazval „svojím ľudom“ (Ex 3, 7 – 12), s ktorým uzavrel zmluvu na Sinaji.56
    Spoločenský charakter človeka sa zdokonaľuje a završuje dielom Ježiša Krista. Lebo samo vtelené Slovo chcelo mať účasť na ľudskom spoločenstve. Kristus bol prítomný na svadbe v Káne, zavítal do Zachejovho domu, jedol s mýtnikmi a hriešnikmi. Zjavil lásku Otca a vznešené povolanie človeka, pripomínajúc tie najbežnejšie spoločenské udalosti a používajúc výrazy a obrazy z každodenného života. Posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života. Dobrovoľne sa podriadil zákonom svojej vlasti a chcel žiť životom remeselníka svojich čias a svojho kraja.
    Vo svojom ohlasovaní výslovne prikázal Božím deťom, aby sa navzájom správali ako bratia. Vo svojej modlitbe prosil, aby všetci jeho učeníci boli „jedno“. Ba sám sa obetoval za všetkých až na smrť – on, Vykupiteľ všetkých. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Apoštolom nariadil hlásať blahozvesť všetkým národom, aby sa ľudstvo stalo Božou rodinou, v ktorej by naplnením zákona bola láska.
    Prvorodený medzi mnohými bratmi, po svojej smrti a svojom zmŕtvychvstaní ustanovil darom Ducha Svätého nové bratské spoločenstvo všetkých, ktorí ho prijímajú s vierou a láskou, spoločenstvo svojho tela, to jest Cirkev. V tomto mystickom tele všetci sú si navzájom údmi, aby si preukazovali služby podľa rozličných darov, ktorých sa im dostalo.
    Táto súdržnosť má neprestajne vzrastať až do dňa, keď bude zavŕšená. Vtedy budú ľudia milosťou spasení vzdávať Bohu dokonalú slávu ako Božia rodina, milovaná Bohom a svojím bratom, Kristom.

    TRETIA KAPITOLA

    ĽUDSKÁ ČINNOSŤ NA CELOM SVETE

    Nastolenie problému

    33. Svojou prácou a svojím umom sa človek vždy usiloval zveľaďovať vlastný život. No v súčasnosti, najmä vďaka vede a technike, rozšíril a neprestajne rozširuje svoju vládu takmer na celú prírodu; a ľudstvo sa predovšetkým prostredníctvom nadväzovania všestranných stykov medzi národmi pozvoľna spoznáva a utvára ako jediné celosvetové spoločenstvo. To má za následok, že dnes si už človek vie svojím vlastným pričinením zadovážiť mnohé dobrá, ktoré kedysi očakával hlavne od vyšších síl.
    V súvise s týmto obrovským úsilím, do ktorého je už zapojené celé ľudstvo, sa pred ľuďmi vynárajú mnohé otázky: Aký zmysel a akú hodnotu majú tieto aktivity? Ako ich využívať? Kam smerujú snahy jednotlivcov a spoločenstiev? Cirkev ako strážkyňa zvereného pokladu Božieho slova, z ktorého čerpáme zásady náboženského a mravného rázu, hoci nemá vždy pripravenú odpoveď na každú otázku, predsa chce spojiť svetlo Božieho zjavenia so skúsenosťami všetkých, s cieľom osvietiť cestu, na ktorú ľudstvo práve nastúpilo.

    Hodnota ľudskej činnosti

    34. Pre veriacich je jedno isté: individuálna a kolektívna ľudská činnosť – čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja na zlepšenie svojich životných podmienok – sama osebe zodpovedá Božím úmyslom. Lebo človek, stvorený na Boží obraz, dostal príkaz ovládnuť zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti57 a zamerať samého seba i vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby podriadením všetkých vecí človekovi sa Božie meno velebilo všade na zemi.58
    To platí aj o bežných, každodenných prácach. Lebo mužovia a ženy, ktorí svojou prácou zarábajú na živobytie sebe a svojej rodine, pričom tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie Stvoriteľovho diela, ako na užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách.59
    Kresťania teda ani len nepomyslia na to, aby stavali výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti Božej moci alebo aby pokladali rozumné stvorenie za akéhosi súpera Stvoriteľa. Naopak, sú presvedčení, že úspechy ľudstva sú znakom Božej veľkosti a ovocím jeho nevýslovných úmyslov. Avšak čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšia je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Z toho vidieť, že kresťanské posolstvo neodvracia ľudí od budovania sveta ani ich nezvádza nedbať o blaho ostatných, ale ešte dôraznejšie ich zaväzuje na túto činnosť.60

    Zameranie ľudskej činnosti

    35. Ako má ľudská činnosť svoj pôvod v človeku, rovnako je aj zameraná na človeka. Lebo človek svojou prácou nielenže pretvára veci a spoločnosť, ale aj zdokonaľuje samého seba. Mnohému sa učí, rozvíja svoje schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva sám seba. Tento rast, ak je správne chápaný, má väčšiu cenu ako všetko vonkajšie bohatstvo, ktoré možno dosiahnuť. Väčšia hodnota človeka je v tom, čím je, než v tom, čo má.61 Tak isto všetko, čo ľudia konajú kvôli väčšej spravodlivosti, na rozšírenie bratstva a ľudskejšie usporiadanie spoločenských vzťahov, má väčšiu hodnotu ako technický pokrok. Technický pokrok môže totiž poskytnúť akoby materiálny základ na povznesenie človeka, ale sám osebe ho v nijakom prípade nemôže uskutočniť.
    Toto je teda norma ľudskej činnosti: podľa Božích plánov a rozhodnutí má zodpovedať skutočnému dobru ľudstva a umožniť človeku tak jednotlivo, ako aj v spoločnosti naplno rozvíjať a realizovať jeho integrálne povolanie.

    Legitímna autonómia pozemských skutočností

    36. Zdá sa, že mnohí naši súčasníci sa však podľa všetkého obávajú, že upevnenie zväzkov medzi ľudskou činnosťou a náboženstvom by mohlo ohroziť nezávislosť jednotlivcov, spoločenstiev alebo vedných odborov.
    Ak sa pod autonómiou pozemských skutočností rozumie, že stvorené veci a ľudské spoločenstvá majú vlastné zákony a hodnoty, ktoré človek musí postupne poznávať, uplatňovať a usporadúvať, potom je táto požiadavka celkom oprávnená a správne sa jej domáhajú nielen ľudia našich čias, ale aj zodpovedá vôli Stvoriteľa. Lebo už tým, že sú stvorené, dostávajú všetky veci svoju stálosť, pravdivosť, dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok: to musí človek rešpektovať tým, že uznáva príslušné metódy jednotlivých vedných odborov alebo technologických procesov. Preto ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu.62 Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo usiluje preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú. V tomto ohľade možno len ľutovať, že sa i medzi samými kresťanmi dakedy vyskytli určité stanoviská, ktoré si nedostatočne uvedomovali oprávnenú autonómnosť vedy. Tým vyvolali spory a kontroverzie, ktoré priviedli viacerých k názoru, že viera a veda si protirečia.63
    Ak sa však pod „autonómiou časných vecí“ rozumie, že stvorené veci sú nezávislé od Boha a že človek ich môže používať bez zreteľa na Boha, vtedy nikomu, kto uznáva Boha, nemôže uniknúť, do akej miery sú podobné názory pomýlené. Veď stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Napokon všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli Boží hlas a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva. Ba zabúdaním na Boha sa zatemňuje samo stvorenstvo.

    Ľudská činnosť porušená hriechom

    37. Sväté písmo v zhode so stáročnými skúsenosťami učí ľudstvo, že ľudský pokrok – hoci je veľkým dobrom pre človeka – prináša so sebou aj veľké pokušenie. Lebo keď je narušená stupnica hodnôt a zlo pomiešané s dobrom, jednotlivci a skupiny hľadia len na svoje záujmy, a nie na záujmy iných. A tak svet prestáva byť miestom pravého bratstva, zatiaľ čo moc človeka vzrástla natoľko, že hrozí zničením samého ľudstva.
    Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán,64 až do posledného dňa. Človek zatiahnutý do tohto boja musí ustavične zápasiť, aby vytrval v dobrom, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu.
    Preto Kristova Cirkev, ktorá skladá dôveru v prozreteľný plán Stvoriteľa, na jednej strane síce uznáva, že ľudský pokrok môže slúžiť pravému šťastiu človeka, ale na druhej strane je nútená volať spolu s apoštolom Pavlom: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu“ (Rim 12, 2), to jest duchu márnosti a zloby, ktorý premieňa ľudskú činnosť, určenú na službu Bohu a človeku, na nástroj hriechu.
    A tak na otázku, ako možno prekonať túto biednu situáciu, kresťania odpovedajú, že každú ľudskú činnosť, dennodenne vystavenú nebezpečenstvu pre pýchu a nezriadený egoizmus človeka, treba očisťovať a privádzať k dokonalosti Kristovým krížom a vzkriesením. Lebo vykúpený človek, keďže sa stal novým stvorením v Duchu Svätom, môže a má mať v obľube tie veci, ktoré stvoril Boh. Veď ich prijíma od Boha; vidí ich, akoby práve vychádzali z Božích rúk, a také ich má v úcte. ďakuje za ne Bohu, svojmu dobrodincovi, používa ich a teší sa z nich v duchu chudoby a slobody a tak sa stáva skutočným vlastníkom sveta, ktorý akoby nič nemal, a predsa všetko vlastní:65 „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 22 – 23).
    Ľudská činnosť pozdvihnutá k dokonalosti
    vo veľkonočnom tajomstve

    38. Božie Slovo, ktorým bolo všetko stvorené, stalo sa telom a prebývalo na zemi medzi ľuďmi.66 Vstúpilo do dejín sveta ako dokonalý človek, ktorý sa do nich zapojil a zjednotil ich v sebe.67 On sám nám zjavuje, že „Boh je láska“ (Jn 4, 8), a zároveň nás učí, že základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky. A tak tým, ktorí veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna. Súčasne upozorňuje, že táto láska sa nemá uplatňovať iba vo veľkých veciach, ale aj, ba predovšetkým, v obyčajných životných okolnostiach. Tým, že za nás všetkých hriešnych podstúpil smrť,68 nás svojím príkladom učí, že aj my musíme niesť kríž, ktorý telo a svet kladú na plecia tých, ktorí hľadajú pokoj a spravodlivosť. Kristus, svojím zmŕtvychvstaním ustanovený za Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi,69 už účinkuje v ľudských srdciach mocou svojho Ducha, pričom nielen vzbudzuje túžbu po budúcom veku, ale aj oživuje a posilňuje veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská rodina usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem. No Duch dáva rozličné dary. Jedných volá, aby túžbou po nebeskom príbytku vydávali o ňom nepochybné svedectvo a udržiavali ju živú v ľudstve, kým druhých povoláva, aby sa venovali pozemskej službe ľudstvu a touto svojou činnosťou pripravovali materiálny základ nebeského kráľovstva. Všetkých však privádza k slobode, aby sa premáhaním sebalásky a zapájaním všetkých pozemských energií do života človeka zamerali do budúcnosti, keď sa ľudstvo samo stane príjemnou obetou Bohu.70
    Pán zanechal svojim závdavok tejto nádeje a pokrm na cestu v tej sviatosti viery, v ktorej sa prirodzené plody, vypestované človekom, premieňajú na Kristovo oslávené telo a krv pri večeri bratského spoločenstva, ktorá je preddavkom nebeskej hostiny.
    Nová zem a nové nebesá

    39. Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva71 ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa,72 ale sme poučení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť73 a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji rodiace sa v srdciach ľudí.74 Vtedy bude premožená smrť, Božie deti budú vzkriesené v Kristovi a to, čo bolo siate v slabosti a porušiteľnosti, sa oblečie do neporušiteľnosti.75 Láska a jej diela zostanú76 a všetko, čo Boh stvoril pre človeka, bude vyslobodené z otroctva márnosti.77
    Zaiste, máme pamätať, že nič neosoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale seba by zahubil.78 Avšak očakávanie novej zeme nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového veku. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo.79
    Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozširovali na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo: „kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“.80 Toto kráľovstvo je tajomným spôsobom prítomné už tu na zemi, bude však zavŕšené Pánovým príchodom.

    ŠTVRTÁ KAPITOLA

    POSLANIE CIRKVI V SÚČASNOM SVETE

    Vzájomné vzťahy medzi Cirkvou a svetom

    40. Všetko, čo sme povedali o dôstojnosti ľudskej osoby, o ľudskom spoločenstve a o hlbšom zmysle ľudskej činnosti, tvorí základ vzťahov medzi Cirkvou a svetom, ako aj základňu ich vzájomného dialógu.81 A tak, berúc do úvahy všetko, čo už tento koncil stanovil o tajomstve Cirkvi, v tejto kapitole budeme venovať pozornosť Cirkvi, keďže je vo svete, spolu s ním žije a v ňom pôsobí.
    Cirkev – zrodená z lásky večného Otca,82 založená v čase Kristom Vykupiteľom a zhromaždená v Duchu Svätom83 – sleduje spasiteľný eschatologický cieľ, ktorý môže v plnej miere dosiahnuť iba v budúcom veku. Ale je prítomná už tu na zemi a skladá sa z ľudí, občanov pozemského spoločenstva, povolaných utvoriť už uprostred ľudských dejín rodinu Božích detí, ktorá má stále vzrastať až do Pánovho príchodu. Túto rodinu zjednotenú so zreteľom na nebeské dary, ktorými je obdarená, Kristus „ustanovil na tomto svete ako usporiadanú spoločnosť“84 a „vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty“85 . A tak Cirkev, v tom istom čase „viditeľné spoločenstvo a duchovná pospolitosť“,86 kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti,87 ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu.
    Toto prelínanie sa pozemskej obce s nebeskou možno však vnímať jedine vierou, ba dokonca ostáva tajomstvom ľudských dejín, na ktoré až do plného zjavenia sa slávy Božích synov rušivo pôsobí hriech. Avšak Cirkev, sledujúc svoj vlastný, spasiteľný cieľ, sprostredkúva človeku nielen Boží život, ale určitým spôsobom šíri po celom svete odblesk jeho svetla najmä tým, že ozdravuje a pozdvihuje dôstojnosť ľudskej osoby, že upevňuje súdržnosť ľudskej spoločnosti a že dáva každodennej ľudskej činnosti hlbší zmysel a význam. Cirkev verí, že prostredníctvom svojich jednotlivých členov a celého svojho spoločenstva môže takto značne prispieť k tomu, aby sa ľudstvo a jeho dejiny stali ľudskejšími.
    Okrem toho Katolícka cirkev si zo srdca vysoko váži prínos, ktorým ostatné kresťanské cirkvi a cirkevné spoločenstvá v svornej spolupráci prispeli a prispievajú k plneniu toho istého poslania. Zároveň je pevne presvedčená, že svet jej môže byť vo veľkej miere a rozličným spôsobom nápomocný v pripravovaní pôdy pre evanjelium schopnosťami a činnosťou jednotlivcov, ako aj ľudskej spoločnosti. Preto predkladáme niektoré všeobecné zásady, podľa ktorých sa majú náležite rozvíjať vzájomné styky a vzájomná pomoc v oblasti určitým spôsobom spoločnej Cirkvi a svetu.

    Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť každému človeku

    41. Dnešný človek smeruje k plnšiemu rozvoju svojej osobnosti a k postupnému uvedomovaniu si a potvrdzovaniu svojich práv. Keďže však Cirkev prijala poslanie zjavovať tajomstvo o Bohu, ktorý je konečným cieľom človeka, tým odhaľuje človeku aj zmysel jeho vlastnej existencie, to jest najhlbšiu pravdu o sebe samom. Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, ktoré sa nikdy plne nenasýti pozemskými dobrami. Vie aj to, že človek, neprestajne podnecovaný Božím Duchom, nikdy nebude úplne ľahostajný k otázke náboženstva, ako to potvrdzujú nielen skúsenosti minulých storočí, ale aj početné svedectvá našich čias. Lebo človek vždy bude túžiť čo len matne poznať zmysel svojho života, svojej činnosti a svojej smrti. Už sama prítomnosť Cirkvi mu pripomína tieto problémy. No jedine Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a vykúpil ho z hriechu, dáva na tieto otázky vyčerpávajúcu odpoveď, a to zjavením skrze Krista, svojho Syna, ktorý sa stal človekom. A každý, kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa stáva dokonalejším človekom.
    Na základe tejto viery Cirkev môže uchrániť dôstojnosť ľudskej prirodzenosti pred všetkými zmenami názorov, ktoré buď priveľmi ponižujú, alebo nadmieru vyzdvihujú ľudské telo. Nijaký ľudský zákon nie je schopný tak dobre zaistiť osobnú dôstojnosť a slobodu človeka ako Kristovo evanjelium, zverené Cirkvi. Lebo toto evanjelium hlása a proklamuje slobodu Božích detí, odmieta akékoľvek otroctvo, ktoré má svoje najhlbšie korene v hriechu,88 má v posvätnej úcte dôstojnosť svedomia a jeho slobodu rozhodovania, neúnavne pripomína, že treba zveľaďovať všetky ľudské talenty v Božej službe a na prospech ľudí, a napokon všetkých odporúča do lásky všetkých.89 To všetko zodpovedá základnému zákonu kresťanského poriadku spásy. I keď totiž ten istý Boh je zároveň Stvoriteľom a Spasiteľom, Pánom ľudstva i dejín spásy, predsa tento Boží poriadok nielenže nepotlačuje oprávnenú autonómiu stvorenstva, a najmä človeka, ale ju skôr obnovuje a upevňuje v dôstojnosti.
    Cirkev teda v sile evanjelia, ktoré jej bolo zverené, proklamuje ľudské práva a uznáva i veľmi si cení dynamizmus, s akým sa v našich časoch všade tieto práva uplatňujú. Toto hnutie treba však preniknúť duchom evanjelia a chrániť pred falošnou nezávislosťou každého druhu. Sme totiž vystavení pokušeniu nazdávať sa, že naše osobné práva sú v plnej miere zaistené iba vtedy, ak sa vyslobodíme spod všetkých ustanovení Božieho zákona. Lenže týmto spôsobom sa ľudská dôstojnosť namiesto toho, aby sa uchovala, stráca.

    Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť ľudskej spoločnosti

    42. Jednota rodiny Božích detí, založená na Kristovi, značne posilňuje a zdokonaľuje jednotu ľudskej rodiny.90
    Isteže, vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu.91 Ale práve z tohto náboženského poslania vyplývajú povinnosti, podnety a sily, ktoré môžu napomáhať budovanie a konsolidovanie ľudskej spoločnosti podľa Božieho zákona. A keď treba, aj Cirkev môže, ba má podľa časových a miestnych okolností dávať podnet na diela určené slúžiť všetkým, najmä však ľuďom v núdzi, ako sú napríklad charitatívne a im podobné diela.
    Cirkev uznáva aj všetko dobré, čo sa nachádza v dnešnom sociálnom dynamizme, predovšetkým vývoj smerujúci k jednote, proces správnej socializácie a občianskeho i hospodárskeho združovania. Veď vytváranie jednoty súvisí s najhlbším poslaním Cirkvi, keďže ona je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“.92 Tak sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z viery a lásky, na ktorých je v Duchu Svätom nerozborne postavená jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, spočíva v spomenutej viere a láske, uvedených do života, a nie v nejakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.
    Okrem toho, keďže sa Cirkev, vzhľadom na svoje poslanie a svoju povahu, neviaže na nijakú partikulárnu formu civilizácie ani na nijakú politickú, hospodársku alebo spoločenskú sústavu, je schopná tvoriť veľmi tesné spojivo medzi rozličnými ľudskými spoločenstvami a národmi pod podmienkou, že majú k nej dôveru a skutočne rešpektujú jej pravú slobodu, aby mohla plniť toto poslanie. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, ale aj všetkých ľudí, aby v tomto rodinnom duchu Božích detí prekonali všetky medzinárodné a medzirasové spory a aby vnútorne upevňovali spravodlivé ľudské spoločenstvá.
    Koncil má teda vo veľkej úcte všetko, čo je pravdivé, dobré a spravodlivé v tých najrozmanitejších ustanovizniach, ktoré si ľudstvo zriadilo a stále zriaďuje. Okrem toho vyhlasuje, že Cirkev chce napomáhať a zveľaďovať všetky tieto ustanovizne, pokiaľ to závisí od nej a ak je to zlučiteľné s jej poslaním. Cirkev si nič tak vrúcne neželá, ako v službe dobra všetkým môcť sa slobodne rozvíjať v akomkoľvek režime, ktorý uznáva základné osobné i rodinné práva a požiadavky všeobecného dobra.
    Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť ľudskej činnosti
    pričinením kresťanov

    43. Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov občianskeho a zároveň náboženského spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti a dali sa pritom viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, ktorí keďže vedia, že tu nemáme trvalé miesto, ale hľadáme si budúce,93 sa nazdávajú, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich na ne ešte viac zaväzuje v súlade s povolaním, ktorého sa každému dostalo.94 Nemenej sa však mýlia tí, ktorí sa naopak domnievajú, že sa môžu pohrúžiť do svojich pozemských záležitostí takým spôsobom, akoby tie nemali celkom nič spoločné s náboženským životom, ktorý sa podľa nich obmedzuje iba na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti. Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. Proti tomuto pohoršeniu sa rozhodne stavali už starozákonní proroci95 a ešte viac zaň hrozí ťažkými trestami v Novom zákone sám Ježiš Kristus.96 Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život zo strany druhej. Kresťan, ktorý zanedbáva svoje časné povinnosti, zanedbáva tým svoje povinnosti voči blížnemu, ba i voči samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu. Nech sa kresťania skôr tešia podľa príkladu Krista, ktorý bol remeselníkom, že môžu vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné, profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením sa všetko uvádza do súladu na Božiu slávu.
    Svetské zamestnania a úsilia patria do vlastnej, i keď nie výlučnej kompetencie laikov. Keď teda konajú – či už jednotlivo alebo spoločne – ako občania tohto sveta, nech nielen zachovávajú osobitné zákony každého odboru, ale nech sa snažia stať sa na tomto poli skutočnými odborníkmi. Nech radi spolupracujú s tými, ktorí sledujú tie isté ciele ako oni. Vedomí si požiadaviek viery a udržovaní jej silou, nech neváhajú, keď treba, iniciovať a realizovať nové podujatia. Je vecou ich náležite sformovaného svedomia vpísať Boží zákon do života pozemskej spoločnosti. Od kňazov nech laici čakajú usmernenie a duchovnú silu. Ale nech sa nenazdávajú, že ich duchovní pastieri vždy majú také vedomosti, aby boli schopní alebo povolaní pohotovo nájsť konkrétne riešenie na každý problém, čo ako zložitý. Nech skôr sami vezmú na seba patričnú zodpovednosť vo svetle kresťanskej múdrosti a s úctivou pozornosťou voči Učiteľskému úradu Cirkvi.97
    Poväčšine už samo kresťanské chápanie skutočnosti ich podľa okolností usmerní k určitému riešeniu. Ale ako sa často stáva – a to oprávnene –, iní veriaci, vedení nemenšou úprimnosťou, môžu súdiť o tej istej veci ináč. Ľahko sa môže stať, že mnohí dávajú do súvisu riešenie jednej alebo druhej strany s dobrou zvesťou evanjelia, a to aj proti úmyslu tých, ktorých sa to týka. V takých prípadoch si treba uvedomiť, že nikomu nie je dovolené odvolávať sa na autoritu Cirkvi výlučne v prospech svojej mienky. Nech sa však vždy usilujú navzájom si veci vysvetliť úprimným dialógom vo vzájomnej láske, dbajúc predovšetkým o všeobecné dobro.
    Laici majú mať aktívnu účasť na celom živote Cirkvi a sú nielen povinní preniknúť svet kresťanským duchom, ale aj povolaní na to, aby boli uprostred ľudskej spoločnosti vo všetkom Kristovými svedkami.
    Biskupi, ktorým je zverená úloha viesť Božiu Cirkev, nech spolu so svojimi kňazmi hlásajú Kristovu blahozvesť takým spôsobom, aby všetku pozemskú činnosť veriacich prežiarilo svetlo evanjelia. Okrem toho nech všetci duchovní pastieri pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou98 predstavujú svetu tvár Cirkvi, podľa ktorej si ľudia vytvárajú názor na účinnosť a pravdivosť kresťanskej blahozvesti. Nech životom i slovom spolu s rehoľníkmi a so svojimi veriacimi dokazujú, že Cirkev je už samou svojou prítomnosťou – so všetkými darmi, ktoré v sebe zahrnuje –, nevyčerpateľným prameňom síl najpotrebnejších pre dnešný svet. Nech si vytrvalým štúdiom nadobudnú schopnosť zúčastňovať sa na dialógu so svetom a s ľuďmi akejkoľvek mienky. No predovšetkým nech majú na mysli slová tohto koncilu: „Keďže dnešné ľudstvo čoraz väčšmi smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, je o to potrebnejšie, aby kňazi pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza spoločným úsilím odstránili akúkoľvek nejednotnosť, aby tak celé ľudstvo dospelo k jednote Božej rodiny.“99
    Hoci Cirkev vďaka pôsobeniu Ducha Svätého zostala Pánovou vernou nevestou a nikdy neprestala byť znamením spásy vo svete, predsa veľmi dobre vie, že v priebehu mnohých storočí nechýbali medzi jej členmi100 – klerikmi i laikmi – takí, ktorí boli neverní Duchu Svätému. Ani v našich časoch Cirkvi neuniká, ako veľmi je posolstvo, ktoré prináša, vzdialené od ľudskej slabosti tých, ktorým je evanjelium zverené. Akokoľvek usudzuje história o týchto nedostatkoch, my si ich musíme uvedomovať a sme povinní proti nim energicky bojovať, aby neškodili šíreniu evanjelia. Cirkev takisto vie, že na základe stáročných skúseností sa musí naozaj stávať čoraz zrelšou pri rozvíjaní svojich stykov so svetom. Vedená Duchom Svätým, matka Cirkev neprestajne nabáda svojich synov a dcéry „na očistu a obnovu, aby sa Kristovo znamenie jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi“.101

    Pomoc, ktorú Cirkev prijíma od dnešného sveta

    44. Ako je v záujme sveta uznať Cirkev za historickú skutočnosť a kvas spoločnosti, tak aj Cirkev si uvedomuje, koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudstva.
    Skúsenosti minulých storočí, vedecký pokrok, poklady skryté v rozličných formách ľudskej kultúry, ktorými sa výraznejšie prejavuje povaha samého človeka a otvárajú sa nové cesty k pravde – to všetko osoží aj Cirkvi. Sama sa totiž hneď od počiatku svojich dejín naučila vyjadrovať Kristovu blahozvesť v pojmoch a jazykoch rozličných národov a okrem toho sa ju usilovala objasniť múdrosťou filozofov, a to s cieľom primerane prispôsobiť evanjelium chápavosti všetkých a požiadavkám múdrych. Takáto prispôsobivosť v hlásaní zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia. Lebo takto sa v každom národe podnecuje schopnosť vyjadriť Kristovu blahozvesť svojím vlastným spôsobom a zároveň sa podporuje živá výmena medzi Cirkvou a rozmanitými národnými kultúrami.102 Aby sa táto výmena zintenzívnila, najmä v našich časoch veľmi rýchlych zmien a krajne odlišných názorov, Cirkev osobitne potrebuje pomoc tých, ktorí žijúc vo svete, sú znalcami rozmanitých inštitúcií a disciplín, pričom dobre chápu ich ducha, či už ide o veriacich, alebo neveriacich. Všetok Boží ľud, najmä duchovní pastieri a teológovia, má s pomocou Ducha Svätého pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našich čias a vedieť ich posúdiť vo svetle Božieho slova, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie chápať a vhodnejšie predkladať.
    Keďže Cirkev má viditeľnú spoločenskú štruktúru, ktorá je znakom jej jednoty v Kristovi, môže sa zveľaďovať a naozaj sa aj zveľaďuje vývojom spoločenského života ľudstva; niežeby bol nejaký nedostatok v usporiadaní, ktoré Cirkev dostala od Krista, ale preto, aby ho mohla dôkladnejšie poznať, lepšie vyjadriť a úspešnejšie prispôsobiť našim časom. Cirkev si s uznaním uvedomuje, že sama ako celok a takisto vo svojich synoch a dcérach prijíma mnohorakú pomoc od ľudí každého postavenia a povolania. Lebo každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj národnej i medzinárodnej politiky, ten podľa Božích plánov nemálo pomáha aj cirkevnému spoločenstvu, keďže aj ono závisí od vonkajších činiteľov. Ba čo viac, Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj z odporu svojich protivníkov a prenasledovateľov.103

    Kristus – Alfa a Omega

    45. Či už vtedy, keď pomáha svetu, alebo vtedy, keď od neho veľa získava, Cirkev sleduje len jedno: aby prišlo Božie kráľovstvo a celé ľudstvo bolo spasené. Veď všetko dobro, čo môže Boží ľud za svojho pozemského putovania poskytnúť ľudskej rodine, vyplýva z toho, že Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“,104 v ktorej sa prejavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom.
    Lebo samo Božie Slovo, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom, aby ako dokonalý človek všetkých spasilo a všetko v sebe zjednotilo. Pán je cieľom ľudských dejín, ohniskom, v ktorom sa sústreďujú túžby histórie a civilizácie, stredobodom ľudstva, potechou všetkých sŕdc a splnením ich túžob.105 Jeho vzkriesil Otec z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici a ustanovil ho za sudcu živých i mŕtvych. Oživení a zhromaždení v jeho Duchu, kráčame v ústrety zavŕšeniu ľudských dejín, ktoré je v úplnej zhode s jeho láskyplným rozhodnutím „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10).
    Sám Pán hovorí: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa i Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec“ (Zjv 22, 12 – 13).

    Druhá časť

    NIEKTORÉ NALIEHAVÉ PROBLÉMY

    Úvod

    46. Po tom, čo koncil vysvetlil, aká je dôstojnosť ľudskej osoby a na akú individuálnu aj spoločenskú úlohu je človek povolaný všade vo svete, teraz vo svetle evanjelia a ľudskej skúsenosti obracia pozornosť všetkých na niektoré naliehavé problémy dneška, ktoré najväčšmi doliehajú na ľudstvo.
    Spomedzi mnohých otázok, ktoré dnes vyvolávajú všeobecné znepokojenie, si zasluhujú osobitnú zmienku: manželstvo a rodina, ľudská kultúra, hospodársko-spoločenský a politický život, solidarita národov a mier. Každú z nich treba postaviť do svetla zásad pochádzajúcich od Krista, ktoré nech kresťanom ukazujú smer a všetkých ľudí osvecujú pri hľadaní riešenia týchto početných a zložitých problémov.

    PRVÁ KAPITOLA

    DÔSTOJNOSŤ MANŹELSTVA A RODINY

    Manželstvo a rodina v dnešnom svete

    47. Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva. Preto sa kresťania spolu so všetkými, ktorí si toto spoločenstvo veľmi vážia, úprimne tešia rozmanitej podpore, vďaka ktorej dnešní ľudia zveľaďujú tento zväzok lásky i úctu k životu. Je to pomoc manželom a rodičom v ich vznešenom poslaní, od ktorej kresťania očakávajú ešte väčšie dobrodenia a usilujú sa ich rozvíjať.
    Avšak nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju zatemňuje mnohoženstvo, neduh rozvodov, takzvaná voľná láska a iné deformácie. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Ostatne, v niektorých častiach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom počtu obyvateľov. Z tohto všetkého vznikajú ťažkosti, ktoré znepokojujú svedomie. A predsa sa význam a sila manželskej a rodinnej ustanovizne prejavuje aj v tom, že prenikavé zmeny súčasnej spoločnosti – napriek akútnym ťažkostiam, ktoré sú s nimi spojené – veľmi často rozličným spôsobom dávajú najavo pravú povahu tejto inštitúcie.
    Preto koncil, stavajúc do plnšieho svetla niektoré základné body učenia Cirkvi, má v úmysle poučiť a povzbudiť kresťanov i všetkých ľudí, ktorí sa usilujú nielen zachovať, ale aj povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.

    Posvätnosť manželstva a rodiny

    48. Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi, je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase. Tak ľudským úkonom, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú, vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok v záujme manželov a ich potomstva, ako aj spoločnosti nezávisí od ľudskej svojvôle. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi.106 To všetko je nanajvýš dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre osobné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie rodiny i celej ľudskej spoločnosti. Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva, v čom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 6), si dôverným spojením svojich osôb a svojho konania preukazujú vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a čoraz plnšie ju dosahujú. Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu.107
    Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti,108 tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi109 ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu.110 Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia boli účinne vedení k Bohu a aby sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materských povinností.111 Kresťanskí manželia sú posilňovaní a akoby posväcovaní osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu.112 Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení Kristovým Duchom, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak čoraz viac napredujú v zdokonaľovaní seba, vo vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.
    Keď sú rodičia prvými v dobrom príklade a rodinnej modlitbe, potom aj deti, ba všetci, ktorí žijú v rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, spáse a svätosti. Manželia vyznačení dôstojnosťou otcovského a materského poslania majú svedomito plniť svoje vychovávateľské povinnosti, ktoré sa vzťahujú v prvom rade na nich, najmä čo sa týka náboženstva.
    Deti zasa ako živé údy rodiny vlastným spôsobom prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. Odplatia sa rodičom za dobrodenia vďačnosťou srdca, svojou láskou a dôverou a budú im pomáhať v ťažkostiach i v starobe, ako sa patrí na dobré deti. Vdovstvo prijaté s odhodlaním ako pokračovanie manželského povolania nech majú všetci v úcte.113 Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvá s inými rodinami. Takto kresťanská rodina – keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej114 – má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov, jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov.

    Manželská láska

    49. Božie slovo opätovne povzbudzuje snúbencov a manželov, aby živili a udržovali svoje zasnúbenie čistým vzťahom a manželstvo nerozlučnou láskou.115 Aj v našich časoch si mnohí ľudia vysoko vážia pravú lásku medzi manželmi, ktorá sa prejavuje rozmanitým spôsobom, podľa počestných obyčají rozličných národov a čias. Táto láska eminentne ľudská, zameriavajúca jednu osobu na druhú citom, rodiacim sa z vôle, zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky. Taká láska, spájajúc ľudské hodnoty s božskými, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu, ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti, preniká celý ich život116 a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzrastá. Tým vysoko prevyšuje čisto erotickú náklonnosť, ktorá, egoisticky udržovaná, sa rýchlo a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva.
    Manželská láska sa osobitne prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto spájajú, sú čestné a dôstojné, a ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú. Táto láska, potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená Kristovou sviatosťou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou, v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod. Jednota manželstva potvrdená Pánom je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a v úplnej láske. Je však potrebná nevšedná čnosť, aby sa mohli vytrvalo plniť povinnosti tohto kresťanského povolania. Preto manželia, milosťou posilňovaní viesť svätý život, horlivo pestujú a modlitbou dosahujú stálosť v láske, veľkodušnosť a ducha obetavosti.
    Pravá manželská láska sa však bude tešiť väčšej úcte a utvorí sa o nej zdravá verejná mienka, ak budú kresťanskí manželia vynikať v tejto láske svedectvom vernosti a súladu, ako aj starostlivosťou o výchovu detí, a ak budú mať aktívnu účasť na potrebnej kultúrnej, psychologickej a sociálnej obnove v záujme manželstva a rodiny. Mladých treba predovšetkým už v rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote, mohli v primeranom veku prejsť od čestného zasnúbenia do manželstva.

    Plodnosť manželstva

    50. Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Deti sú iste najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Sám Boh, ktorý povedal „Nie je dobre byť človeku samému“ (Gn 2, 18) a ktorý ľudí „od počiatku ako muža a ženu stvoril“ (Mt 19, 4), chcel im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, preto požehnal mužovi a žene a povedal im: „Ploďte a množte sa“ (Gn 1, 28). Preto pravé pestovanie manželskej lásky a celý z nej pochádzajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby manželia boli ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý prostredníctvom nich stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.
    Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou, a poslušní a úctiví voči Bohu, si majú v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvárať správny úsudok, prihliadajúc pritom jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, ktoré sa už narodili alebo ktoré sa môžu narodiť v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Avšak čo sa týka spôsobu konania, nech sú si kresťanskí manželia vedomí, že si nesmú počínať podľa ľubovôle, ale že sa vždy musia dať viesť svojím svedomím, ktoré má byť v súlade s Božím zákonom, a Učiteľským úradom Cirkvi, ktorý hodnoverne vykladá tento zákon vo svetle evanjelia. Boží zákon zjavuje plný význam manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočnej ľudskej dokonalosti. Keď kresťanskí manželia plnia svoje poslanie rodiť deti veľkodušne, ľudsky a kresťansky zodpovedne, spoliehajúc sa na Božiu prozreteľnosť a pestujúc ducha obetavosti,117 zároveň oslavujú Stvoriteľa a v Kristovi spoločne smerujú k dokonalosti. Spomedzi manželov, ktorí si takto plnia Bohom uloženú povinnosť, sa treba zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí.118
    Manželstvo však nie je ustanovené iba na plodenie. Sama povaha nerozlučiteľného zväzku medzi osobami a dobro detí si totiž vyžadujú, aby sa aj vzájomná láska manželov prejavovala, prehlbovala a dozrievala správnym spôsobom. Preto i keď nemajú deti, hoci po nich zväčša vrúcne túžia, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju hodnotu a nerozlučiteľnosť.

    Manželská láska a úcta k životu

    51. Koncil vie, že manželom pri harmonickom usporadúvaní ich manželského života často prekážajú niektoré súčasné životné podmienky a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých aspoň dočasne nemôžu mať väčší počet detí, takže verná láska a plné spolunažívanie sa udržuje nie bez ťažkostí. Keď sa však dôverný manželský život preruší, nezriedka sa môže vystaviť nebezpečenstvu manželská vernosť a dobro potomstva by mohlo utrpieť ujmu, lebo vtedy je ohrozená výchova detí a stráca sa odvaha mať ďalšie potomstvo.
    Sú aj takí, ktorí sa odvažujú riešiť tieto problémy nečestným spôsobom, ba neštítia sa ani vraždiť nový život. Avšak Cirkev pripomína, že nemôže jestvovať naozajstné protirečenie medzi Božími zákonmi o odovzdávaní života a o udržovaní pravej manželskej lásky.
    Lebo Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu zachovávať život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi. Sexuálna povaha človeka, ako aj ľudská schopnosť plodiť obdivuhodne prevyšujú všetko, čo sa vyskytuje na nižších stupňoch života. Preto si treba veľmi vážiť aj vlastné úkony manželského života, ak sa uskutočňujú naozaj v súlade s autentickou dôstojnosťou človeka. Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, morálnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej bytosti a jej úkonov, ktoré rešpektujú plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia v ovzduší pravej lásky. To však nie je možné, ak sa s úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty. Na základe týchto zásad si synovia a dcéry Cirkvi pri regulácii pôrodnosti nesmú osvojiť spôsoby, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi pri vysvetľovaní Božieho zákona neschvaľuje.119
    Nech je teda všetkým známe, že ľudský život a úloha odovzdávať ho ďalej sa neobmedzujú iba na tento svet a nedajú sa posudzovať a chápať iba v ňom, ale vždy majú vzťah k večnému cieľu človeka.

    Starosť všetkých o povznesenie manželstva a rodiny

    52. Rodina je školou plnšej ľudskosti. Aby však mohla dosiahnuť plnosť svojho života a poslania, je potrebná vzájomná láskyplná otvorenosť a spoločná zhoda medzi manželmi, ako aj svedomitá spolupráca rodičov na výchove detí. Pri stvárňovaní ich charakteru je veľmi dôležitá aktívna účasť otca. Nemenej dôležité je zabezpečiť v domácnosti prítomnosť matky, lebo najmä mladšie deti sú na ňu odkázané. Pritom sa však nemá zanedbať oprávnené spoločenské uplatnenie ženy. Deti treba vychovávať tak, aby keď dospejú, mohli s plným vedomím zodpovednosti ísť za svojím povolaním – nevynímajúc duchovné povolanie – a vyvoliť si svoj životný stav; a aby si mohli – ak v ňom uzavrú manželstvo – založiť rodinu v priaznivých mravných, spoločenských a hospodárskych podmienkach. Je povinnosťou rodičov alebo poručníkov sprevádzať mladých pri zakladaní rodiny múdrou radou, a to spôsobom, aby ich mohli ochotne počúvať. Nech však dávajú pozor, aby ich ani priamym, ani nepriamym nátlakom nedonucovali uzatvoriť manželstvo alebo vyberať si partnera.
    Rodina je základom spoločnosti. Stretajú sa v nej rozličné generácie a vzájomne si pomáhajú osvojiť plnšiu múdrosť, ako aj zosúladiť osobné práva s ostatnými požiadavkami spoločenského života. Práve preto sa majú všetci, ktorí majú vplyv na spoločenstvá a na spoločenské skupiny, účinne pričiňovať o povznesenie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za svätú povinnosť uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho. Treba obhajovať právo rodičov na plodenie detí a na ich výchovu v lone rodiny. Starostlivé zákonodarstvo a rozmanité zariadenia majú vziať pod ochranu a primeranou pomocou poskytnúť úľavu aj tým, ktorí sú, žiaľ, pozbavení dobrodenia rodiny.
    Kresťania, ktorí dobre využívajú prítomnosť120 a rozoznávajú, čo je večné, od toho, čo podlieha zmenám, napomáhajú záujmy manželstva a rodiny tak svedectvom vlastného života, ako aj svornou spoluprácou s ľuďmi dobrej vôle. Takým spôsobom, prekonávajúc súčasné ťažkosti, zabezpečia rodine potreby a vymoženosti zodpovedajúce moderným časom. Na dosiahnutie tohto cieľa môže účinne pomôcť kresťanské zmýšľanie veriacich a správne formované svedomie ľudí, ako aj múdrosť a skúsenosť odborníkov v posvätných vedách.
    Vedeckí pracovníci, najmä biológovia, lekári, sociológovia a psychológovia, môžu veľa urobiť pre dobro manželstva a rodiny i pokoja vo svedomí ľudí, ak sa spoločne usilujú dôkladnejšie osvetliť rozličné podmienky napomáhajúce poctivú reguláciu ľudskej plodnosti.
    Úlohou kňazov, po nadobudnutí potrebného vzdelania o otázkach rodinného života, je napomáhať povolanie manželov v ich manželskom a rodinnom živote rozmanitými pastoračnými prostriedkami, a to hlásaním Božieho slova, liturgickým kultom a inými formami duchovnej pomoci; priateľsky a trpezlivo ich posilňovať v ťažkostiach a upevňovať v kresťanskej láske, aby sa vytvárali naozaj šťastné rodiny.
    Rozličné diela apoštolátu, hlavne rodinné hnutia, nech sa vynasnažia vzdelávaním a svojou činnosťou povzbudzovať mládež i manželov, najmä nedávno zosobášených, a nech sa ich usilujú vychovávať k manželskému, spoločenskému a apoštolskému životu.
    Napokon samých manželov, stvorených na obraz živého Boha a začlenených do skutočne ľudského poriadku, nech spája tá istá láska, jednomyseľnosť a vzájomná svätosť,121 aby nasledovaním Krista, pôvodcu života,122 stali sa v radostiach i trápeniach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tajomstva lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním.123

    DRUHÁ KAPITOLA

    NAPOMÁHAŤ PRAVÝ ROZVOJ KULTÚRY

    ÚVOD

    53. Ľudskej osobe je vlastné, že plnosť pravej ľudskosti môže dosiahnuť iba pomocou kultúry, to jest kultivovaním prirodzených bohatstiev a hodnôt. Preto kedykoľvek je reč o ľudskom živote, príroda a kultúra sú v tom najužšom vzťahu.
    Pod pojmom „kultúra“ sa všeobecne rozumie všetko to, čím človek cibrí a rozvíja svoje mnohoraké duševné a telesné vlohy; keď sa poznávaním a prácou usiluje ovládnuť sám svet; a keď prostredníctvom zdokonaľovania mravov a ustanovizní robí spoločenský život v rodine aj v celej občianskej spoločnosti ľudskejším a napokon v priebehu vekov svojimi dielami prejavuje, odovzdáva a uchováva veľké duchovné zážitky a ašpirácie, aby mohli slúžiť na úžitok viacerým, ba aj celému ľudstvu.
    Z toho vyplýva, že ľudská kultúra má nevyhnutne historický a spoločenský charakter a slovo „kultúra“ často nadobúda sociologický a etnologický význam. V tomto zmysle sa hovorí aj o pluralite kultúr. Lebo podľa rozličných spôsobov používania vecí, vykonávania práce, vyjadrovania sa, praktizovania náboženstva, formovania mravov, ustanovovania zákonov a právnych zriadení, rozvíjania vied a umení, ako aj pestovania zmyslu pre krásu vznikajú rozmanité spoločné životné podmienky a rôzne formy usporiadania životných hodnôt. A tak sa zo zdedených obyčají utvára svojské dedičstvo každej ľudskej pospolitosti. Takým spôsobom sa utvára aj vyhranené historické prostredie, do ktorého sa začleňuje človek každého národa a epochy a z ktorého čerpá hodnoty umožňujúce rozvoj civilizácie.

    Prvá časť

    STAV KULTÚRY V DNEŠNOM SVETE

    Nové životné štýly

    54. Životné podmienky moderného človeka sa zo sociálneho a kultúrneho hľadiska tak veľmi zmenili, že možno hovoriť o novom období ľudských dejín.124 V dôsledku toho sa zveľaďovaniu a rozširovaniu kultúry otvárajú nové cesty. Pripravil ich obrovský rozmach prírodných vied, vied o človeku a spoločnosti, technický rozvoj, ako aj zdokonaľovanie a lepšie organizovanie prostriedkov, ktoré umožňujú vzájomný styk medzi ľuďmi. A tak sa moderná kultúra vyznačuje niektorými charakteristickými črtami: takzvané exaktné vedy veľmi cibria kritický zmysel; novší psychologický výskum umožňuje hlbší rozbor ľudskej činnosti; historické vedy značne napomáhajú pozorovať menlivú stránku vecí a ich vývoj; životné štýly a obyčaje nadobúdajú čoraz jednotnejší ráz; industrializácia, urbanizácia a iné činitele napomáhajúce kolektívny život vytvárajú nové formy kultúry (masová kultúra), z ktorých vznikajú nové spôsoby myslenia, konania a trávenia voľného času; taktiež vzrastajúce kontakty medzi rozličnými národmi a spoločenskými skupinami vo väčšej miere sprístupňujú všetkým i každému jednotlivo poklady rozmanitých foriem kultúry a tak sa pozvoľna pripravuje univerzálnejší typ civilizácie, ktorý tým väčšmi podporuje a vyjadruje jednotu ľudstva, čím lepšie rešpektuje svojráz každej kultúry.

    Človek – pôvodca kultúry

    55. Čím ďalej tým viac vzrastá počet mužov i žien každej kategórie alebo národnosti, ktorí si uvedomujú, že sú tvorcami a strojcami kultúry svojej spoločnosti. Na celom svete sa čoraz väčšmi vzmáha zmysel pre samostatnosť a zároveň zodpovednosť, čo má veľký význam pre duchovnú a mravnú zrelosť ľudstva. To je ešte očividnejšie, ak máme na mysli zjednocovanie sveta, ako aj našu úlohu budovať lepší svet v pravde a spravodlivosti. Tak sme teda svedkami zrodu nového humanizmu, v ktorom človeka charakterizuje predovšetkým jeho zodpovednosť voči svojim bratom a voči dejinám.
    Problémy a úlohy

    56. Za takýchto okolností neprekvapuje, že človek, ktorý má pocit zodpovednosti za rozvoj kultúry, živí v sebe nemalé nádeje, no pozoruje s úzkosťou mnohé jestvujúce rozpory, ktoré musí riešiť:
    Čo robiť, aby vzrast kultúrnych kontaktov, ktorý by mal viesť k naozajstnému a užitočnému dialógu medzi rozličnými skupinami a národmi, nepôsobil rušivo na život jednotlivých spoločenstiev, nebol na škodu múdrosti zdedenej od predkov a neohrozoval svojrázne črty každého národa?
    Ako podporovať dynamizmus a rozširovanie novej kultúry bez toho, aby sa strácala živá vernosť zdedeným tradíciám? To je naliehavé najmä tam, kde treba dať do súladu kultúru, ktorá vychádza z obrovského rozvoja vedy a techniky, so vzdelanosťou, ktorá sa živí klasickými štúdiami.
    Ako zladiť také rýchle a stále rastúce drobenie vedných odborov s nutnosťou utvoriť z nich syntézu a zároveň zachovať v človeku schopnosť kontemplovať a obdivovať, ktorá vedie k múdrosti?
    Čo podniknúť, aby sa všetci ľudia celého sveta stali účastníkmi dobrodení kultúry práve vtedy, keď sa vzdelanie odborníkov čoraz viac prehlbuje a stáva sa komplexnejším?
    Ako napokon uznať za oprávnenú nezávislosť, ktorú si kultúra nárokuje, a neupadnúť do čisto pozemského, ba priam náboženstvu nepriateľského humanizmu?
    Kultúra sa musí dnes rozvíjať uprostred týchto protikladov takým spôsobom, aby súmerne zveľaďovala celú osobnosť človeka a pomáhala ľuďom plniť úlohy, na ktoré sú povolaní všetci, najmä však kresťania, bratsky zjednotení v lone jedinej ľudskej rodiny.

    Druhá časť

    NIEKTORÉ ZÁSADY SPRÁVNEHO ROZVOJA KULTÚRY

    Viera a kultúra

    57. Kresťania majú na ceste do nebeskej vlasti hľadať a chápať to, čo je hore.125 To však nielenže nezmenšuje, ale skôr zväčšuje význam ich povinnosti spolupracovať so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho sveta. A naozaj, tajomstvo kresťanskej viery im dáva vynikajúce podnety a prostriedky, aby konali túto úlohu odhodlanejšie, a najmä aby objavili plný zmysel tejto činnosti, vďaka ktorej kultúra nadobúda významné miesto v celkovom povolaní človeka.
    Veď keď človek obrába zem prácou svojich rúk alebo pomocou techniky, aby prinášala plody a stala sa dôstojným príbytkom celej ľudskej rodiny, a keď má vedomú účasť na živote spoločenských skupín, uskutočňuje tým Boží úmysel, prejavený na počiatku čias, aby ovládal zem126 a zdokonaľoval stvorenie. Tým zveľaďuje aj sám seba a zároveň plní veľký Kristov príkaz obetovať sa v službe bratom.
    Okrem toho, keď sa človek venuje rozmanitým disciplínam filozofie, histórie, matematiky a prírodovedy a keď pestuje umenie, môže veľmi prispieť k tomu, aby sa ľudská rodina povzniesla k ušľachtilejšiemu chápaniu pravdy, dobra a krásy a k rozpoznaniu univerzálnych hodnôt. Takto ju jasnejšie osvieti obdivuhodná Múdrosť, ktorá bola od večnosti u Boha, všetko spolu s ním usporadúvala, hrávala sa na zemskom okruhu a ktorej rozkošou je byť medzi ľudskými synmi.127
    Takisto ľudský duch, ak sa oslobodí spod otroctva vecí, môže sa nehatenejšie pozdvihnúť k priamemu uctievaniu a kontemplovaniu Stvoriteľa. Ba pod vplyvom milosti stáva sa schopným spoznať Božie Slovo, ktoré prv než sa stalo telom, aby spasilo a zjednotilo v sebe všetko, už bolo vo svete ako „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9).128
    Bezpochyby dnešný vedecko-technický pokrok, ktorého metóda nie je schopná preniknúť až k podstate vecí, môže napomáhať určitý fenomenalizmus a agnosticizmus, ak sa výskumné metódy uplatňované v týchto odboroch neprávom pokladajú za najvyššie meradlo hľadania každej pravdy. Ba hrozí nebezpečenstvo, že človek, ktorý si priveľmi zakladá na terajších objavoch, mohol by sa pokladať za sebestačného a stratiť záujem o vyššie veci.
    Lenže tieto nepriaznivé následky nevyplývajú nevyhnutne z dnešnej kultúry ani nás nesmú uvádzať do pokušenia zaznávať jej pozitívne hodnoty, ako sú napríklad vedecké úsilie a presné pridržiavanie sa pravdy vo vedeckých výskumoch, potreba spolupráce v špecializovaných skupinách, vedomie medzinárodnej solidárnosti, čoraz živší pocit zodpovednosti odborníkov voči ľuďom, aby im pomáhali, ba ich aj chránili, snaha zabezpečiť priaznivejšie životné podmienky pre všetkých, najmä pre tých, ktorí trpia pozbavením zodpovednosti alebo nedostatkom vzdelania. To všetko môže slúžiť ako určitá príprava na prijatie dobrej zvesti evanjelia. A božská láska toho, ktorý prišiel spasiť svet, ju môže dovŕšiť.

    Rozmanité vzťahy medzi Kristovou dobrou zvesťou a kultúrou

    58. Medzi posolstvom spásy a kultúrou jestvujú rozličné zväzky. Lebo Boh, ktorý sa zjavoval svojmu ľudu, hovoril rečou kultúry jednotlivých historických období, až kým sa plne neprejavil vo svojom vtelenom Synovi.
    Rovnako Cirkev, žijúc v priebehu vekov v rozmanitých podmienkach, používala vymoženosti rozličných kultúr, aby svojou kazateľskou činnosťou rozširovala Kristovo posolstvo medzi všetkými národmi a vysvetľovala im ho, aby ho študovala, lepšie pochopila a dokonalejšie vyjadrila liturgickými úkonmi a v živote mnohotvárnych spoločenstiev veriacich.
    Lenže Cirkev je v tom istom čase poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.
    Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje129 hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku. A tak Cirkev už tým, že plní svoje vlastné poslanie,130 podnecuje a napomáha dielo civilizácie, a svojou činnosťou – a to aj liturgickými úkonmi – vychováva človeka k vnútornej slobode.

    Zosúladenie rôznych aspektov kultúry

    59. Z uvedených dôvodov Cirkev všetkým pripomína, že kultúra má viesť k celkovému zdokonaľovaniu ľudskej osoby, k dobru spoločenstva i celej ľudskej spoločnosti. Preto treba kultivovať ducha takým spôsobom, aby sa rozvíjala schopnosť obdivovať, poznávať, kontemplovať, utvárať si osobný úsudok a pestovať náboženský, mravný a spoločenský zmysel.
    Keďže však kultúra bezprostredne vyplýva z racionálnej a spoločenskej povahy človeka, na svoj rozvoj neprestajne potrebuje spravodlivú slobodu a oprávnenú nezávislosť činnosti podľa vlastných princípov. Preto si právom vyžaduje rešpekt a teší sa určitej nedotknuteľnosti, pod podmienkou, že zachováva partikulárne i všeobecné osobné a spoločenské práva v rámci spoločného dobra.
    Pripomínajúc učenie Prvého vatikánskeho koncilu, posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že „jestvujú dva poriadky poznania“ navzájom odlišné, totiž poriadok viery a poriadok rozumu, a že Cirkev vôbec nezabraňuje, aby „umenia a vedecké disciplíny používali v rámci svojho odboru svoje vlastné princípy a metódy“. Keďže však „uznáva túto spravodlivú slobodu“, Cirkev potvrdzuje oprávnenú autonómiu kultúry a najmä vied.131
    To všetko si ďalej vyžaduje, aby človek pri zachovaní mravného poriadku a záujmov spoločnosti mohol slobodne hľadať pravdu, prejavovať a rozširovať svoj zámer a venovať sa ľubovoľnému zamestnaniu; a napokon, aby bol pravdivo informovaný o verejných záležitostiach.132
    Do kompetencie verejnej moci nepatrí určovať vlastný ráz kultúrnych foriem, ale zabezpečiť podmienky a prostriedky na povznesenie kultúrneho života všetkých, aj národnostných menšín.133 Preto treba predovšetkým zdôrazňovať, aby kultúra nebola odvrátená od svojho poslania ani nútená slúžiť politickej či hospodárskej moci.

    Tretia časť

    NIEKTORÉ NALIEHAVÉ ÚLOHY KRESŤANOV VOČI KULTÚRE

    Uznanie a uplatňovanie práva každého človeka na kultúru

    60. Keďže sa v súčasnosti naskytuje možnosť vyslobodiť množstvo ľudí z nešťastia nevedomosti, je zvrchovane aktuálnou povinnosťou, najmä kresťanov, húževnato pracovať na tom, aby sa tak v hospodárskej, ako aj v politickej oblasti stanovili na národnom i medzinárodnom poli základné princípy, ktorými sa všade na svete spolu s dôstojnosťou ľudskej osoby uznáva a uvádza do života právo všetkých na kultúru bez rozdielu rasy, pohlavia, národnosti, náboženstva alebo spoločenského postavenia. Preto treba všetkým zabezpečiť základnú ľudskú kultúru, predovšetkým čo sa týka takzvaného základného vzdelania, aby sa mnohým pre negramotnosť a nedostatok zodpovednej činnosti neznemožňovala ozajstná ľudská spolupráca na spoločnom dobre.
    Treba vynaložiť všetko úsilie, aby tí, ktorí majú potrebné nadanie, mohli sa dostať na vyššie štúdiá a aby im podľa možnosti boli v spoločenskom živote zverené funkcie, úrady a služby zodpovedajúce ich vlohám a nadobudnutým vedomostiam.134 Takým spôsobom každý človek a spoločenské vrstvy každého národa budú môcť dosiahnuť plný rozvoj svojho kultúrneho života, v zhode so svojimi talentmi a tradíciami.
    Okrem toho sa treba horlivo pričiňovať o to, aby si všetci uvedomili svoje právo na kultúru, ako aj svoju povinnosť vzdelávať sa a napomáhať v tom aj iných. Niekedy sa totiž vyskytujú životné a pracovné podmienky prekážajúce kultúrnym snahám ľudí a udúšajúce v nich záujem o kultúru. To platí najmä o roľníkoch a robotníkoch, ktorým treba zabezpečiť také pracovné podmienky, ktoré nielenže nehatia, ale naopak, rozvíjajú ich kultúrnosť. Ženy už pracujú takmer vo všetkých životných oblastiach. Je však želateľné, aby mohli v plnej miere plniť svoje poslanie v súlade s vlastnými schopnosťami. Je úlohou všetkých prispievať k tomu, aby sa uznávala a vzmáhala potrebná a osobitá účasť žien na kultúrnom živote.

    Výchova človeka k integrálnej kultúre

    61. Dnes je ťažšie než v minulosti zlúčiť do syntetického celku rozličné vedecké a umelecké disciplíny. Kým totiž rastie množstvo a rozmanitosť prvkov utvárajúcich kultúru, zároveň sa zmenšuje schopnosť jednotlivcov vnímať ich a organicky usporiadať, takže sa čím ďalej tým viac stráca typ „univerzálneho človeka“. Avšak každý človek je aj naďalej povinný hájiť ponímanie integrálnej ľudskej osoby, vyznačujúcej sa intelektom, schopnosťou vôle, svedomitosťou a bratskosťou; hodnotami, ktoré majú svoj základ v Bohu Stvoriteľovi a ktoré Kristus obdivuhodne ozdravil a povzniesol.
    Akoby matkou a živiteľkou tejto výchovy je predovšetkým rodina. V nej si deti, obklopené láskou, ľahšie osvojujú správny poriadok vecí, zatiaľ čo osvedčené kultúrne spôsoby sa takrečeno samy od seba vnikajú do rozvíjajúcej sa mladej duše.
    Na túto výchovu jestvujú v moderných spoločnostiach priaznivé podmienky, najmä vďaka väčšej rozšírenosti kníh a vďaka novým prostriedkom kultúrnej a spoločenskej komunikácie, ktoré môžu napomáhať univerzálnu kultúru. Viac alebo menej všeobecné skracovanie pracovného času poskytuje totiž väčšine ľudí ustavične vzrastajúce možnosti. Voľný čas treba dobre využiť na oddych a na posilnenie duševného i telesného zdravia, venovať sa zo záľuby nejakej činnosti alebo štúdiu, cestám do iných krajín (turistike), ktoré zveľaďujú duševné schopnosti a okrem toho obohacujú ľudí o vzájomné poznanie, ďalej cvičeniam a športovým podujatiam, ktoré pomáhajú udržiavať duševnú rovnováhu – a to aj v spoločenstvách –, a nadväzovať bratské vzťahy medzi ľuďmi každého postavenia, všetkých národov a rozličných rás. Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také vlastné súčasnej epoche, prenikol ľudský a kresťanský duch.
    Avšak všetky tieto vymoženosti nie sú schopné zabezpečiť úplnú kultúrnu výchovu človeka, ak sa pritom zanedbáva otázka o vlastnom zmysle kultúry a vedy pre ľudskú osobu.

    Zosúladiť kultúru s kresťanstvom

    62. Hoci Cirkev výrazne prispela k pokroku kultúry, predsa zo skúsenosti vieme, že pre náhodné príčiny neraz nastávajú ťažkosti pri zosúlaďovaní kultúry s kresťanstvom.
    Tieto ťažkosti nemusia vždy škodiť životu viery, ba môžu nabádať myseľ na dôkladnejšie a hlbšie pochopenie viery. Lebo novšie prírodovedné, historické a filozofické štúdie a objavy nastoľujú nové problémy, ktorých dôsledky sa prejavujú v praktickom živote a kladú nové úlohy na teológov. Teológovia okrem toho musia pri rešpektovaní vlastných metód a požiadaviek teologických vied hľadať čoraz vhodnejšie spôsoby, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo jedna vec je samotný poklad viery, čiže vieroučné pravdy, a iná spôsob, akým sa podávajú, prirodzene, bez zmeny zmyslu a obsahu.135 V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery.
    Takisto literatúra a umenie majú svojím spôsobom veľký význam pre život Cirkvi. V snahe o poznanie a zdokonaľovanie seba samého i sveta sa totiž usilujú pochopiť vlastnú povahu človeka, jeho problémy a skúsenosti. Pokúšajú sa objaviť jeho miesto v dejinách a vo vesmíre, poukázať na jeho biedy i radosti, na jeho potreby i schopnosti a načrtnúť lepší osud človeka. Tak majú možnosť povznášať ľudský život, ktorý sa prejavuje v mnohotvárnych formách podľa miestnych a dobových okolností.
    Preto sa treba pričiniť, aby umelci cítili, že Cirkev má pochopenie pre ich činnosť, a aby sa im uľahčili styky s kresťanským spoločenstvom v náležitej slobode. Nech má Cirkev porozumenie aj pre nové umelecké smery, ktoré sa prispôsobujú vkusu našich súčasníkov podľa povahy rozmanitých národov a krajín. A nech sa im umožní uplatniť sa aj v chráme, ak vhodnosťou svojho prejavu a v zhode s požiadavkami liturgie povznášajú ducha k Bohu.136
    Takto sa poznanie Boha stáva jasnejším a ohlasovanie evanjelia zreteľnejším pre chápavosť človeka, pričom sa javí ako niečo, čo prirodzene patrí k jeho životným podmienkam.
    Nech teda veriaci žijú v čo najužšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujú dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre. Nech vedia zosúladiť nové vedecké poznatky, nové teórie a najnovšie objavy s kresťanským spôsobom života a kresťanským učením, aby ich nábožnosť a bezúhonnosť držala krok s vedeckým poznaním a ustavičným technickým pokrokom, aby boli schopní všetko hodnotiť a interpretovať v integrálnom kresťanskom zmysle.
    Nech sa tí, ktorí sa venujú teologickým vedám v seminároch a na univerzitách, snažia spoločným úsilím a výmenou názorov spolupracovať s ostatnými vynikajúcimi vedeckými pracovníkmi. Teologické bádanie nech sa usiluje o hlboké poznanie zjavenej pravdy a zároveň nech nezanedbá kontakt so svojou dobou, aby prispelo k dôkladnejšiemu poznaniu viery odborníkom rozmanitých odborov. Táto spolupráca významne napomáha výchovu budúcich duchovných, lebo budú vedieť vhodnejšie predkladať našim súčasníkom učenie o Bohu, o človeku a o svete, takže budú ochotnejšie prijímať ich slová.137 Okrem toho je želateľné, aby si mnohí laici nadobudli primerané vedomosti v posvätných vedách a aby sa viacerí z nich zámerne venovali týmto štúdiám a prehlbovali ich. Aby však mohli plniť svoje poslanie, nech sa ponechá veriacim – tak duchovným, ako aj laikom – oprávnená sloboda skúmania a myslenia i sloboda skromne, no pritom smelo prejaviť svoju mienku vo veciach, na ktoré sú kompetentní.138

    TRETIA KAPITOLA

    HOSPODÁRSKO-SPOLOČENSKÝ ŽIVOT

    Hospodársky život a niektoré charakteristické aspekty súčasnosti

    63. Aj v hospodársko-spoločenskom živote treba mať v úcte a napomáhať dôstojnosť a celkové povolanie ľudskej osoby, ako i dobro celej spoločnosti. Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek.
    Dnešné hospodárstvo, rovnako ako ostatné oblasti spoločenského života, sa vyznačuje rastúcou vládou človeka nad prírodou, častejšími a významnejšími stykmi, vzájomnou závislosťou občanov, spoločenských skupín i národov, ako aj častejšími zásahmi verejnej moci. Na druhej strane zdokonaľovanie výrobných metód, výmeny tovaru a služieb zároveň spravilo z ekonomiky účinný prostriedok, vďaka ktorému možno lepšie uspokojiť vzrastajúce potreby ľudskej rodiny.
    Ale nechýbajú ani odôvodnené obavy. Mnohí ľudia, najmä v hospodársky vyspelých krajinách, akoby sa dali ovládať ekonomickými záujmami, takže takmer celý ich osobný a spoločenský život zachvacuje akási hospodárska psychóza, a to nielen v štátoch s kolektivistickým hospodárstvom, ale aj v ostatných. V čase, v ktorom by rast hospodárskeho života – pod podmienkou, že sa racionálne a ľudsky usmerňuje a koordinuje – mohol vyrovnávať sociálnu nerovnosť, ju naopak pričasto vyostruje, ba miestami vedie aj k zhoršeniu položenia sociálne slabých a k pohŕdaniu chudobnými. Zatiaľ čo obrovskému množstvu chýba ešte aj to najpotrebnejšie, podaktorí – a to i v menej rozvinutých krajinách – žijú v hojnosti a mrhajú majetkom. Prepych a bieda žijú bok po boku. Kým niekoľkí majú neobmedzenú moc rozhodovať, veľa je takých, ktorí nemajú takmer nijakú možnosť konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádzajú v životných a pracovných podmienkach nedôstojných človeka.
    Podobné porušenie hospodárskej a sociálnej rovnováhy možno pozorovať medzi poľnohospodárstvom, priemyslom a službami, ako aj medzi rozličnými krajmi toho istého štátu. Medzi hospodársky vyspelejšími a ostatnými krajinami sa protiklady čím ďalej tým viac vyostrujú, takže to môže ohroziť aj svetový mier.
    Naši súčasníci si čoraz živšie uvedomujú tieto rozdiely a sú pevne presvedčení, že zvýšené technické a hospodárske možnosti, ktorými disponuje dnešný svet, môžu a musia napraviť tento neblahý stav. To si však vyžaduje mnohé reformy hospodársko-spoločenského života i zmenu zmýšľania a postoja u všetkých. S tým cieľom Cirkev vo svetle evanjelia vypracovala v priebehu vekov zásady spravodlivosti a rovnoprávnosti, diktované zdravým rozumom a platné tak pre individuálny a spoločenský, ako aj pre medzinárodný život, a predložila ich zvlášť v týchto posledných časoch. Tento posvätný cirkevný snem má v úmysle potvrdiť tieto zásady, prihliadajúc na terajšie okolnosti, a určiť niektoré smernice, najmä so zreteľom na požiadavky hospodárskeho vývoja.139

    Prvá časť

    HOSPODÁRSKY ROZVOJ

    Hospodársky rozvoj v službe človeka

    64. Aby sa vyšlo v ústrety rastu obyvateľstva a aby sa vyhovelo stúpajúcim nárokom ľudstva, správne sa dnes viac než predtým dbá o zvýšenie poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, ako aj o rozšírenie služieb. Preto treba napomáhať technický pokrok, duch inovácie, zakladanie a rozširovanie podnikov, zdokonaľovanie výrobných metód, podnikavosť všetkých zúčastnených na výrobe, slovom, všetko to, čo môže slúžiť tomuto rozvoju. Avšak hlavným cieľom takejto produktivity nie je iba kvantita výrobkov, ani zisk, ani moc, ale služba človeku, a to celému človeku, so zreteľom na stupnicu jeho materiálnych potrieb, ako aj na požiadavky jeho intelektuálneho, mravného, duchovného a náboženského života; a to sa rozumie o každom človeku a každej spoločenskej skupine všetkých rás a svetadielov. Preto sa má hospodárska činnosť vykonávať podľa svojich vlastných metód a zákonov, v medziach mravného poriadku,140 aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.141

    Hospodársky rozvoj pod kontrolou človeka

    65. Hospodársky rozvoj musí zostať pod kontrolou človeka. Nemá sa teda ponechať len na vôľu niekoľkých ľudí alebo skupín, ktorí majú priveľkú hospodársku moc, ani na vôľu samotného politického spoločenstva, resp. niekoľkých mocnejších štátov. Naopak: treba, aby čím väčší počet ľudí každého postavenia a na medzinárodnom poli všetky národy mohli mať aktívnu účasť na jeho usmerňovaní. Rovnako je potrebné koordinovať spontánne podujatia jednotlivcov a nezávislých spoločností s činnosťou verejnej správy a účelne i organicky ich usporiadať.
    Hospodársky rozvoj nemožno ponechať iba akémusi samočinnému chodu hospodárskej činnosti jednotlivcov ani ho prenechať výlučne verejnej moci. Preto treba ako pomýlené odmietnuť teórie, ktoré sa pod zámienkou nesprávne chápanej slobody stavajú proti potrebným reformám, ako aj tie, ktoré podriaďujú základné práva jednotlivých osôb a skupín kolektívnemu organizovaniu výroby.142
    Občania nech však majú na pamäti, že je ich právom a povinnosťou podľa svojich možností sa pričiniť o pravý pokrok ich vlastného spoločenstva. A to má uznávať aj verejná moc. Najmä v hospodársky menej rozvinutých krajinách, kde je naliehavo potrebné využiť všetky prostriedky, vážne ohrozujú verejné dobro tí, ktorí nechávajú nevyužité svoje bohatstvá alebo pripravujú svoje spoločenstvo o materiálne či duchovné prostriedky, na ktoré je odkázané. Osobné právo na emigráciu však musí zostať nedotknuté.
    Odstrániť obrovské hospodársko-spoločenské rozdiely

    66. Aby sa vyhovelo požiadavkám spravodlivosti a rovnoprávnosti, treba sa húževnato usilovať o čo najrýchlejšie odstránenie obrovských hospodárskych rozdielov, ktoré sa dnes vyskytujú, a často aj vyostrujú, a sú spojené s individuálnou a so spoločenskou diskrimináciou; pritom však treba rešpektovať osobné práva ľudí a svojráz každého národa. Vzhľadom na osobitné ťažkosti výroby a predaja poľnohospodárskych produktov vo viacerých krajinách takisto treba pomáhať roľníkom zvýšiť produkciu a zabezpečiť jej predaj, ako aj zavádzať potrebné pokrokové a nové metódy a napokon dosiahnuť primeraný príjem, aby nezostali, ako sa to často stáva, občanmi nižšieho stupňa. Ale aj sami roľníci, zvlášť mladí, nech sa pričiňujú, aby si zdokonaľovali svoje odborné skúsenosti, bez ktorých by nebol poľnohospodársky rozvoj možný.143
    Spravodlivosť a rovnoprávnosť si tiež vyžadujú, aby sa mobilita, nevyhnutná pre hospodárstvo nachádzajúce sa v štádiu rozvoja, upravovala takým spôsobom, žeby sa položenie jednotlivcov a ich rodín nestalo neistým a premenlivým. Čo sa týka pracujúcich z iných štátov alebo oblastí, ktorí svojou prácou prispievajú k hospodárskemu povzneseniu určitého národa alebo regiónu, treba sa starostlivo vystríhať akejkoľvek diskriminácie v mzdových alebo pracovných podmienkach. Okrem toho všetci, najmä verejná moc, majú s nimi zaobchádzať ako s ľuďmi, a nie ako s čírymi výrobnými prostriedkami, byť im naporúdzi, aby mohli mať pri sebe svoju rodinu a zaobstarať si slušné bývanie. Taktiež majú napomáhať ich začlenenie do spoločenského života národa alebo kraja, ktorý ich prijíma. Avšak nakoľko je to možné, nech sa vytvoria pracovné možnosti v ich vlastných krajoch.
    V hospodárskych systémoch, ktoré dnes prechádzajú zmenami, ako aj pri nových formách priemyselnej spoločnosti, napríklad pri zavádzaní rozsiahlej automatizácie, je potrebné dbať na to, aby mal každý dostatočnú a primeranú prácu a zároveň možnosť adekvátnej technickej a odbornej prípravy. Taktiež treba zabezpečiť živobytie a ľudskú dôstojnosť najmä tým, ktorí zápasia s osobitnými ťažkosťami pre chorobu alebo vek.
    Druhá časť

    NIEKTORÉ ZÁSADY TÝKAJÚCE SA
    HOSPODÁRSKO-SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA AKO CELKU

    Práca, pracovné podmienky a voľný čas

    67. Ľudská práca pri výrobe a výmene tovaru, ako aj pri vykonávaní hospodárskych služieb má väčšiu hodnotu než ostatné zložky hospodárskeho života, ktoré majú povahu čírych prostriedkov.
    Táto práca totiž, či sa na ňu niekto podujíma samostatne, alebo je zamestnaný u iného, pochádza bezprostredne od človeka, ktorý akoby vtláčal prírode svoju pečať a podroboval ju svojej vôli. Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre členov svojej rodiny, komunikuje s druhými a preukazuje im službu ako svojim bratom, čím má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zavŕšení Božieho diela stvorenia. Ba vieme, že keď človek obetuje svoju prácu Bohu, spája sa so samotným vykupiteľským dielom Ježiša Krista, ktorý dal práci neobyčajnú dôstojnosť tým, že v Nazarete sám pracoval vlastnými rukami. Z toho vyplýva pre každého človeka povinnosť statočne pracovať, ako aj právo na prácu. Spoločnosť má zase zo svojej strany, podľa podmienok, v ktorých sa nachádza, pomáhať občanom, aby si mohli nájsť primerané zamestnanie. Napokon prácu treba odmeniť tak, aby sa jednotlivcovi a jeho rodinným príslušníkom poskytli prostriedky na dôstojné rozvíjanie materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, majúc na zreteli službu a produktivitu každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a spoločné dobro.144
    Keďže hospodárska činnosť sa najčastejšie uskutočňuje spoluprácou v pracovných skupinách, je nespravodlivé a nehumánne organizovať a riadiť ju spôsobom, ktorý je na ujmu kohokoľvek zo spolupracovníkov. Na druhej strane, v našich časoch sa príliš často stáva, že pracujúci sa dostávajú do područia vlastnej činnosti. To sa však nedá ospravedlniť takzvanými ekonomickými zákonmi. Preto treba prispôsobiť celý výrobný proces potrebám človeka a jeho životnému štýlu, a to najmä rodinnému životu, predovšetkým čo sa týka matiek, berúc vždy ohľad na pohlavie a vek. Pracujúcim nech sa okrem toho dá možnosť rozvíjať ich schopnosti a ich osobnosť samým vykonávaním práce. Tejto práci nech s náležitou zodpovednosťou venujú svoj čas a svoje sily. Avšak všetci musia mať aj dostatočný odpočinok a voľný čas na pestovanie rodinného, kultúrneho, spoločenského a náboženského života. Navyše nech sa im dá možnosť slobodne rozvíjať sily a schopnosti, ktoré azda nemajú veľa príležitostí uplatňovať vo svojom zamestnaní.

    Účasť na správe podnikov
    a na celkovom ekonomickom smerovaní; pracovné spory

    68. V hospodárskych podnikoch sa zoskupujú osoby, to jest slobodní a svojprávni ľudia, stvorení na Boží obraz. Berúc teda zreteľ na povinnosti každého – majiteľov, podnikateľov, vedúcich a robotníkov – a bez narušenia potrebnej jednoty vedenia podniku, nech sa vhodne stanoveným spôsobom podporuje aktívna účasť všetkých na správe podnikov.145 Keďže však o hospodársko-spoločenských podmienkach, od ktorých závisí budúcnosť pracujúcich a ich detí, sa v mnohých prípadoch už nerozhoduje v samom podniku, ale v nadriadených inštanciách, treba, aby pracujúci mali účasť aj na ich rozhodovaní, a to buď priamo, alebo prostredníctvom svojich slobodne zvolených zástupcov.
    Medzi základné práva ľudskej osoby treba zaradiť právo pracujúcich slobodne zakladať organizácie, ktoré by boli schopné skutočne ich reprezentovať a mať podiel na správnom usporadúvaní hospodárskeho života, ako aj právo slobodne sa zúčastňovať na činnosti týchto organizácií bez nebezpečenstva represálií. Vďaka takto organizovanej účasti, spojenej so vzrastajúcim ekonomicko-sociálnym vzdelaním, bude sa u všetkých čoraz viac prehlbovať vedomie vlastnej úlohy a zodpovednosti, vďaka čomu sa každý podľa svojich schopností a vlôh bude cítiť aktívnou zložkou celkového úsilia o hospodársko-spoločenský pokrok a spoločné dobro všetkých.
    V prípade ekonomicko-sociálnych sporov je potrebné snažiť sa nájsť pokojné riešenie. No hoci si treba vždy voliť najprv úprimný dialóg medzi zúčastnenými stranami, predsa štrajk môže byť i za terajších okolností nevyhnutným, aj keď krajným prostriedkom na obranu práv a na splnenie spravodlivých požiadaviek pracujúcich. Je však potrebné čo najskôr hľadať cesty k obnoveniu rokovaní a zmierlivému dialógu.

    Bohatstvá zeme sú určené všetkým ľuďom

    69. Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú mať rovnakú účasť na stvorených dobrách, vedení spravodlivosťou, sprevádzanou láskou.146 Akékoľvek by boli formy vlastníctva, v súlade so zákonodarstvom štátov podľa rozličných a meniacich sa okolností, vždy treba brať zreteľ na toto všeobecné určenie bohatstiev. Preto človek, používajúci tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným.147 Napokon všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám. To považovali za spravodlivé už cirkevní otcovia a učitelia, keď učili, že ľudia sú povinní pomáhať chudobným, a to nielen zo svojho prebytku.148 Kto však je v krajnej núdzi, má právo zadovážiť si, čo je nevyhnutné, z bohatstva iných.149 Keďže na svete je toľko trpiacich hladom, tento posvätný koncil nalieha na všetkých, tak na jednotlivcov, ako aj na verejné vrchnosti, aby mali na pamäti výrok otcov: „Daj sa najesť tomu, kto zomiera od hladu, lebo ak si mu nedal jesť, tak si ho usmrtil“,150 a teda aby každý podľa svojich možností dával k dispozícii a užitočne používal svoje majetky a vynakladal ich najmä na zadováženie takých prostriedkov, ktoré by jednotlivcom, ako aj národom umožnili pomôcť sebe samým a rozvíjať sa.
    V hospodársky menej rozvinutých spoločnostiach sa spoločné určenie majetkov do istej miery nezriedka uskutočňuje pomocou miestnych obyčají a tradícií, ktoré zabezpečujú každému členovi spoločnosti to najpotrebnejšie. Treba sa však vystríhať pokladať niektoré zvyky, ak už nezodpovedajú požiadavkám terajších čias, za úplne nedotknuteľné; na druhej strane sa nemá nerozumne postupovať proti bezúhonným obyčajom, ktoré neprestávajú byť veľmi užitočné, no je potrebné prispôsobiť ich dnešným okolnostiam. Podobne v hospodársky veľmi vyspelých krajinách môže komplex ustanovizní sociálneho poistenia a zabezpečenia sčasti uvádzať do praxe spoločné určenie majetkov. Treba ďalej napomáhať rozvoj rodinných a sociálnych služieb, najmä tých, ktoré majú kultúrne a výchovné poslanie. Pri zriaďovaní týchto ustanovizní sa však musí dávať pozor, aby občania neboli vedení k pasívnemu postoju voči spoločnosti, k nezodpovednosti v plnení povinností ani k odmietaniu slúžiť.

    Investície a peňažníctvo

    70. Čo sa týka investícií, tie majú byť zamerané na to, aby zabezpečili pracovné príležitosti a dostatočný zárobok súčasnému i budúcemu obyvateľstvu. Všetci, ktorí rozhodujú o týchto investíciách a o organizácii hospodárskeho života – tak jednotlivci, ako aj spoločenstvá a verejná moc – majú mať tento cieľ pred očami a musia si uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť: na jednej strane dbať o to, aby sa zaistili potrebné prostriedky na slušné živobytie tak pre jednotlivcov, ako aj pre celé spoločenstvo, na druhej strane hľadieť do budúcnosti a postarať sa o náležitú rovnováhu medzi požiadavkami terajšej individuálnej i hromadnej spotreby a nutnosťou investovať pre generáciu, ktorá má prísť. Nech sa vždy prihliada aj na naliehavé potreby hospodársky menej rozvinutých krajín a oblastí. Čo sa týka meny, treba sa varovať poškodiť záujmy svojho vlastného národa, ako aj iných národov. Okrem toho treba urobiť opatrenia, aby tí, ktorí sú ekonomicky slabí, neutrpeli zmenou hodnoty peňazí nespravodlivú škodu.

    Nadobúdanie vlastníctva; súkromné vlastníctvo; otázka latifundií

    71. Keďže majetok a iné formy súkromného vlastníctva hmotných dobier pomáhajú prejaviť sa osobnosti a dávajú človeku príležitosť plniť svoje poslanie v spoločnosti a hospodárstve, je veľmi dôležité napomáhať prístup všetkých – jednotlivcov i spoločenstiev – k určitému vlastneniu hmotných dobier.
    Súkromné vlastníctvo alebo určitá držba hmotných majetkov zabezpečujú každému priestor potrebný na osobnú a rodinnú nezávislosť a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody. Napokon, keďže podnecujú zodpovedné plnenie práv a povinností, sú jednou z podmienok občianskych slobôd.151
    Formy tejto držby alebo vlastníctva sú dnes rozličné a stávajú sa čoraz rozmanitejšími. Napriek sociálnym fondom, právam a službám zabezpečovaným spoločnosťou zostávajú zdrojom istoty, ktorý neslobodno podceňovať. A to platí nielen o vlastnení hmotných majetkov, ale aj o nehmotných hodnotách, ako sú napríklad odborné schopnosti.
    Avšak právo na súkromné vlastníctvo neprotirečí rozličným formám verejného vlastníctva. Prevod majetkov do verejného vlastníctva však môže uskutočniť iba príslušná vrchnosť, podľa požiadaviek a v medziach všeobecného dobra a za spravodlivé odškodné. Okrem toho patrí do kompetencie verejnej moci urobiť opatrenia, aby nikto nezneužíval súkromné vlastníctvo proti spoločnému dobru.152
    Súkromné vlastníctvo má však už svojou povahou aj sociálny charakter, ktorý sa zakladá na spoločnom určení dobier.153 Ak sa tento charakter zanedbáva, vlastníctvo sa neraz stáva príležitosťou na chamtivosť a vznik vážnych neporiadkov, takže sa odporcom poskytuje zámienka vystaviť nebezpečenstvu samo vlastnícke právo.
    V mnohých hospodársky menej rozvinutých krajinách jestvujú veľké, ba obrovské poľnohospodárske pozemky, ktoré sú obrábané iba nedostatočne alebo z prospechárskych dôvodov ležia úhorom, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva nevlastní pôdu alebo má v užívaní len malé polia, kým na druhej strane potreba rastu poľnohospodárskej výroby je evidentne naliehavá. Zamestnanci majiteľov veľkostatkov, ako aj tí, ktorí majú na nich v nájme parcely, majú nezriedka plat alebo príjem nedôstojný človeka, sú bez primeraného bývania a vykorisťujú ich sprostredkovatelia. Bez akéhokoľvek zabezpečenia žijú v takej osobnej závislosti, že nemajú takmer nijakú možnosť samostatne a zodpovedne konať a zabraňuje sa im akýkoľvek kultúrny pokrok i každá účasť na spoločenskom a politickom živote. Vzhľadom na rôzne situácie sa vyžadujú reformy zamerané na zvýšenie príjmov, zlepšenie pracovných podmienok, zväčšenie istoty zamestnania, podnecovanie osobnej iniciatívy, alebo aj rozdelenie nedostatočne obrábanej pôdy tým, ktorí ju budú vedieť zužitkovať. V tomto prípade im treba poskytnúť potrebné vybavenie, zvlášť vzdelávanie a možnosť vhodnej družstevnej organizácie. Kedykoľvek si však verejné blaho vyžaduje vyvlastnenie, odškodnenie sa má určiť spravodlivo a po zvážení všetkých okolností.

    Hospodársko-spoločenská činnosť a Kristovo kráľovstvo

    72. Kresťania, ktorí majú aktívnu účasť na dnešnom hospodársko-spoločenskom pokroku a bojujú za spravodlivosť a kresťanskú lásku, nech sú presvedčení, že môžu veľa vykonať pre blaho ľudstva a pokoj vo svete. V tejto činnosti majú dávať príklad ako jednotlivci i organizovane. Keď získajú nevyhnutné znalosti a skúsenosti, nech v pozemskej činnosti zachovajú správny postup, a verní Kristovi a jeho evanjeliu, nech celý svoj individuálny a spoločenský život nechajú preniknúť duchom blahoslavenstiev, najmä chudoby.
    Každý, kto poslúcha Krista, hľadá predovšetkým Božie kráľovstvo, čerpá z neho účinnejšiu a čistejšiu lásku, aby pomáhal všetkým svojim bratom, a podnecovaný kresťanskou láskou, uskutočňoval dielo spravodlivosti.154

    ŠTVRTÁ KAPITOLA

    ŽIVOT POLITICKÉHO SPOLOČENSTVA

    Súčasný verejný život

    73. V súčasnosti možno pozorovať hlboké zmeny aj v štruktúrach a ustanovizniach národov, ktoré sú dôsledkom ich kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho vývoja. Tieto zmeny majú veľký vplyv na život politického spoločenstva, najmä čo sa týka práv a povinností všetkých v uplatňovaní občianskej slobody, v úsilí o spoločné dobro a pri usporadúvaní vzťahov občanov medzi sebou a vzťahov s verejnou mocou. Živšie povedomie ľudskej dôstojnosti vyvoláva v rozličných krajinách sveta snahu nastoliť politicko-právny poriadok, v ktorom by boli lepšie zabezpečené osobné práva vo verejnom živote, ako napr. právo slobodne sa zhromažďovať a združovať, prejavovať svoje názory a súkromne i verejne vyznávať náboženstvo. Ochrana osobných práv je totiž bezpodmienečne potrebná, aby sa mohli občania jednotlivo i organizovane aktívnym spôsobom zúčastňovať na verejnom živote a správe verejných vecí.
    Spolu s kultúrnym, hospodárskym a sociálnym pokrokom u mnohých vzrastá túžba mať väčšiu účasť na organizovaní života politického spoločenstva. Rastie vedomé úsilie o zabezpečenie práv národnostných menšín, bez toho, že by tieto zanedbávali svoje povinností voči politickému spoločenstvu. Čím ďalej tým viac sa rešpektujú aj ľudia, ktorí prejavujú odlišnú mienku alebo vyznávajú iné náboženstvo. Súčasne sa nadväzuje širšia spolupráca, aby všetci občania, a nie iba niektorí privilegovaní, mohli efektívne využívať osobné práva.
    No odsudzujú sa všetky politické režimy, ktoré sú pri moci v niektorých krajinách a ktoré obmedzujú občiansku alebo náboženskú slobodu, rozmnožujú počet obetí politických vášní a zločinov namiesto toho, aby uplatňovali právomoc v záujme verejného blaha, obracajú ju v prospech nejakej strany alebo v prospech vykonávateľov moci.
    Aby sa nastolil naozaj ľudský spôsob politického života, niet nič lepšie, ako pestovať hlboký zmysel pre spravodlivosť, vzájomnú lásku a pre službu všeobecnému dobru a upevňovať základné presvedčenie o pravej povahe politického spoločenstva, ako aj o poslaní, správnom vykonávaní a vymedzení verejnej moci.

    Povaha a cieľ politického spoločenstva

    74. Jednotlivci, rodiny a rozličné spoločenské vrstvy tvoriace občiansku spoločnosť si uvedomujú svoju neschopnosť sami vybudovať plne ľudský život a pociťujú potrebu širšieho spoločenstva, v rámci ktorého by všetci spoločnými silami pracovali dennodenne na čoraz lepšom zabezpečení všeobecného dobra.155 Na ten účel utvárajú politické spoločenstvá rozmanitej formy. Politické spoločenstvo jestvuje teda v záujme verejného blaha, v ňom má plné opodstatnenie a svoj zmysel a z neho odvodzuje aj svoje pôvodné a vlastné právne usporiadanie. Spoločné dobro však spočíva v súhrne spoločenských podmienok, ktoré spoločenstvám, rodine i jednotlivcom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť.156
    Lenže v politickom spoločenstve sa zoskupujú mnohí a rozliční ľudia, ktorí sa oprávnene môžu prikláňať k rozličným rozhodnutiam. Aby sa teda politické spoločenstvo nerozdrobilo tým, že každý sleduje len svoj vlastný názor, je potrebná autorita, ktorá by usmerňovala sily všetkých občanov k spoločnému dobru, nie mechanicky a despoticky, ale predovšetkým ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy.
    Je teda jasné, že politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom, hoci určenie politického režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov.157
    Z toho ďalej vyplýva, že vykonávanie politickej moci v celom spoločenstve, ako aj v ustanovizniach, ktoré reprezentujú verejné záujmy, sa vždy má uskutočňovať v rámci mravného poriadku v prospech všeobecného dobra – ktoré však treba chápať dynamickým spôsobom – podľa právneho poriadku, ktorý bol alebo má byť stanovený zákonmi. V tom prípade sú občania vo svedomí viazaní poslúchať.158 Z toho jasne vyplýva i zodpovednosť, dôstojnosť a význam tých, ktorí stoja na čele.
    Keď však verejná moc prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; nech je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.
    Konkrétny spôsob, akým politické spoločenstvo organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný, podľa rozmanitého svojrázu národov a ich historického vývoja. No vždy sa majú usilovať o formovanie vzdelaného, pokojamilovného človeka, dobroprajného voči všetkým a na osoh celej ľudskej rodiny.

    Spolupráca všetkých vo verejnom živote

    75. Povahe človeka plne zodpovedá, aby sa našli také politicko–právne štruktúry, ktoré by dávali všetkým občanom bez akejkoľvek diskriminácie čoraz širšiu efektívnu možnosť slobodne a aktívne sa zúčastňovať na zriaďovaní právnych základov politického spoločenstva, ako aj na správe verejných záležitostí, vymedzovaní poľa pôsobnosti rozličných inštitúcií a na voľbe verejných činiteľov.159 Nech teda všetci občania pamätajú na právo a zároveň povinnosť používať svoje slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra. Cirkev pokladá za chválitebnú a úctyhodnú činnosť tých, ktorí sa v službe ľuďom venujú verejným záujmom a berú na seba zodpovednosť za tieto otázky.
    Aby spolupráca občanov uskutočňovaná s vedomím zodpovednosti dosiahla v každodennom verejnom živote priaznivé výsledky, vyžaduje sa pozitívny právny poriadok, ktorým sa stanovuje vhodné rozdelenie funkcií a orgánov verejnej moci spolu s účinnou a od nikoho nezávislou ochranou práv. Musia sa uznávať, zachovávať a napomáhať práva všetkých jednotlivcov, rodín a spoločenských skupín, aj ich uplatňovanie,160 spolu s povinnosťami, ktoré viažu všetkých občanov. Medzi týmito povinnosťami je osožné pripomenúť materiálne a osobné služby, ktoré sa majú štátu preukazovať, ako si to vyžaduje spoločné dobro. Verejní činitelia nech sa chránia robiť prekážky rodinným, sociálnym a kultúrnym organizáciám alebo sprostredkujúcim zväzkom a ustanovizniam, ani nech neznemožňujú ich zákonitú a aktívnu činnosť; naopak, nech ju ochotne a usporiadane napomáhajú. Občania zas, tak jednotlivo, ako aj v skupinách, nech dávajú pozor, aby neudelili priveľkú moc verejným vrchnostiam ani aby od nich nevhodne nežiadali neprimerané výhody a pôžitky, aby tak nezmenšili zodpovednosť jednotlivcov, rodín a spoločenských skupín.
    Komplexnosť súčasných pomerov núti verejnú moc častejšie zasahovať do sociálnych, ekonomických a kultúrnych záležitostí, aby sa utvorili priaznivejšie podmienky, ktoré by účinnejšie pomáhali občanom i spoločenstvám slobodne sa usilovať o úplné blaho človeka. Vzťah medzi socializáciou161 a autonómiou i rozvojom osobnosti možno chápať rozličným spôsobom podľa rozmanitých oblastí a rozdielneho vývoja národov. Ak sa však niekde v záujme verejného dobra dočasne obmedzí uplatňovanie práv, len čo sa situácia pozmení, nech sa čím skôr obnoví sloboda. Je neľudské, ak politická moc nadobudne totalitnú alebo diktátorskú formu, ktorá porušuje práva osôb a spoločenských skupín.
    Nech občania pestujú veľkodušnú a úprimnú lásku k vlasti, ale bez prílišnej upätosti, to jest takým spôsobom, aby mali vždy na zreteli aj dobro celej ľudskej rodiny, ktorú spájajú rozmanité zväzky medzi rasami, národmi a štátmi.
    Všetci kresťania si majú uvedomiť svoje vlastné osobitné poslanie v politickom spoločenstve a dávať žiarivý príklad svojím zmyslom pre zodpovednosť a svojou službou záujmom všeobecného dobra, aby tak dokazovali aj skutkami, ako dať do súladu autoritu so slobodou, osobnú iniciatívu so súdržnosťou s celým spoločenským organizmom, želateľnú jednotu s užitočnou rozdielnosťou. Čo sa týka usporiadania časných záležitostí, nech uznávajú oprávnenosť odlišných mienok medzi sebou a nech sa úctivo správajú k jednotlivcom a skupinám, ktoré slušným spôsobom zastávajú svoj názor. Politické strany sa majú zase usilovať o to, čo si podľa ich úsudku vyžaduje verejné dobro; nikdy však nesmú dať prednosť vlastnému záujmu pred verejným dobrom.
    Aby však všetci občania mohli plniť svoju úlohu v živote politického spoločenstva, treba starostlivo dbať o občiansku a politickú výchovu, ktorá je dnes taká potrebná pre všetkých občanov a zvlášť pre mládež. Tí, ktorí sú alebo sa môžu stať vhodní na ťažké, ale pritom veľmi ušľachtilé162 povolanie politika, nech sa naň pripravia a nech sa mu venujú, nehľadajúc vlastné výhody ani hmotný zisk. Nech bezúhonne a múdro postupujú proti krivde a útlaku, proti svojvoľnej vláde a neznášanlivosti niektorého človeka alebo niektorej politickej strany. A nech sa úprimne a statočne, ba s láskou a politickou neohrozenosťou zasvätia dobru všetkých.

    Politické spoločenstvo a Cirkev

    76. Je veľmi dôležité, najmä v pluralistickej spoločnosti, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, ktorí sa dajú viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi spolu so svojimi duchovnými pastiermi.
    Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom ani sa neviaže na nijaký politický systém, je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby.
    Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne. Ale obidve, i keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka. Túto službu budú môcť vykonávať na osoh všetkým tým účinnejšie, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu podľa miestnych a časových okolností. Veď človek nie je limitovaný len časným poriadkom, ale v plnej miere si zachováva svoje večné povolanie, hoci žije v ľudských dejinách. Cirkev však, zakotvená v láske Vykupiteľa, sa pričiňuje o to, aby sa rozmáhala spravodlivosť a láska v každom národe i medzi všetkými národmi. Keď hlása pravdu evanjelia a osvecuje všetky oblasti ľudskej činnosti svojím učením a svedectvom, ktoré vydávajú veriaci, rešpektuje a podporuje aj politickú slobodu a zodpovednosť občanov.
    Keďže apoštoli a ich nástupcovia so svojimi spolupracovníkmi sú poslaní zvestovať ľuďom Krista, Spasiteľa sveta, vo svojej apoštolskej činnosti sa opierajú o Božiu moc, pričom Boh veľmi často prejavuje silu evanjelia v slabosti svedkov. Lebo tí, ktorí sa zasväcujú službe Božieho slova, musia uplatňovať spôsoby a prostriedky vlastné evanjeliu, ktoré sú v mnohom odlišné od prostriedkov pozemského spoločenstva.
    Isteže, pozemské veci a tie, čo z ľudského stanoviska presahujú tento svet, sú navzájom úzko späté a aj sama Cirkev si slúži časnými prostriedkami, nakoľko to jej poslanie vyžaduje. Nevkladá však svoju nádej do výsad, ktoré jej poskytuje občianska vrchnosť. Ba zriekne sa uplatňovania niektorých zákonite nadobudnutých práv, kde by sa ukázalo, že ich používanie vyvoláva pochybnosti o úprimnosti jej svedectva, alebo keď nové životné podmienky žiadajú iné usporiadanie. No nech jej je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju sociálnu náuku, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých ľudí so zreteľom na rôzne doby a situácie.
    Cirkev, ktorej úlohou je napomáhať a zveľaďovať všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne v ľudskej spoločnosti,163 verne oddaná evanjeliu a plniac svoje poslanie vo svete, posilňuje pokoj medzi ľuďmi na Božiu slávu.164

    PIATA KAPITOLA

    BUDOVANIE MIERU
    A SPOLOČENSTVA NÁRODOV

    Úvod

    77. V týchto rokoch, keď ľudia ešte stále intenzívne pociťujú súženia a úzkosti zúriacej alebo bezprostredne hroziacej vojny, pre celú ľudskú rodinu nadišla rozhodujúca chvíľa v jej dozrievaní. Ľudstvo sa postupne zjednocuje a všade si lepšie uvedomuje svoju jednotu. Avšak uskutočniť dielo, ktoré naň dolieha, totiž vybudovať naozaj ľudskejší svet pre všetkých ľudí všade na svete, môže len vtedy, ak sa všetci s obnoveným duchom stanú hľadačmi pravého mieru. Tak môže v našich časoch zažiariť novým svetlom evanjeliová radostná zvesť, ktorá v súlade s najvznešenejšími snahami a túžbami ľudstva vyhlasuje strojcov pokoja za blažených, „lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9).
    Preto má koncil v úmysle vysvetliť pravú a nadovšetko šľachetnú povahu mieru, odsúdiť neľudskosť vojny a obrátiť sa na kresťanov s vrúcnou výzvou, aby s pomocou Krista, pôvodcu pokoja, spolupracovali so všetkými na upevnení mieru medzi ľuďmi v spravodlivosti a láske a pripravovali prostriedky na jeho dosiahnutie.

    Podstata mieru

    78. Mier nie je iba bezvojnový stav ani sa neobmedzuje na ustálenie rovnováhy medzi protikladnými silami, nie je ani výsledkom despotickej vlády, ale je v pravom a vo vlastnom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17). Je ovocím poriadku, ktorý vštepil do ľudskej spoločnosti jej božský Zakladateľ a ktorý majú uskutočňovať ľudia túžiaci po čoraz dokonalejšej spravodlivosti. I keď totiž všeobecné dobro ľudstva závisí v prvom rade od večného zákona, predsa jeho konkrétne požiadavky postupom času podliehajú ustavičným zmenám, takže mier sa nikdy nezískava raz navždy, ale treba ho budovať nepretržite. A keďže okrem toho ľudská vôľa je nestála a narušená hriechom, starostlivosť o mier vyžaduje od každého vytrvalé ovládanie vášní a bdelosť zákonitej vrchnosti.
    Ani to však nestačí. Tento pokoj sa nedá dosiahnuť na zemi, ak sa nezaručí osobné blaho a ľudia si nebudú medzi sebou s dôverou a bez donútenia vymieňať bohatstvá svojho ducha a nadania. Pevná vôľa rešpektovať ostatných ľudí a ostatné národy, ako aj ich dôstojnosť a nežištné bratské správanie sú pri budovaní mieru nevyhnutné. A tak je pokoj aj ovocím lásky, ktorá presahuje možnosti spravodlivosti.
    Avšak pozemský mier, ktorý vzniká z lásky k blížnemu, je obrazom a účinkom Kristovho pokoja a ten má svoj pôvod v Bohu Otcovi. Lebo sám vtelený Boží Syn, Knieža pokoja, skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a tým, že obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele, vo svojom vlastnom tele zahubil nenávisť165 a po slávnom vzkriesení rozlial Ducha lásky v ľudských srdciach.
    Preto sa na všetkých kresťanov vzťahuje naliehavá výzva, aby sa životom „podľa pravdy a v láske“ (Ef 4, 15) spojili s úprimne mierumilovnými ľuďmi a s nimi sa modlili za pokoj a pracovali na jeho nastolení.
    Vedení tým istým Duchom, nemôžeme nechváliť tých, ktorí sa pri vymáhaní svojich práv zriekajú použiť násilie a používajú obranné prostriedky, ktoré majú k dispozícii aj tí najslabší, pod podmienkou, že sa to nedeje na úkor práv a povinností ostatných osôb alebo spoločenstiev.
    Keďže ľudia sú hriešni, hrozí im nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Kristovho príchodu. Ale v miere, v akej zjednotení v láske premôžu hriech, premôžu aj násilie, kým sa nesplnia Božie slová: „Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju“ (Iz 2, 4).
    Prvá časť

    NUTNOSŤ ODVRÁTIŤ VOJNU

    Úloha mierniť neľudskosť vojny

    79. Hoci nedávne vojny spôsobili nášmu svetu obrovské hmotné i morálne škody, ešte aj teraz každý deň v niektorej časti sveta vojna pokračuje vo svojom pustošení. Ba čo viac, používaním čoraz dokonalejších vedeckých zbraní dravosť vojny hrozí priviesť bojujúce strany do oveľa horšieho barbarstva než v minulosti. Okrem toho zložitosť terajšej situácie a spletitosť medzinárodných vzťahov dávajú možnosť pomocou nových, zákerných a podvratných taktík viesť zdĺhavé maskované vojny. Vo viacerých prípadoch sa nasadzovanie teroristických metód pokladá za nový spôsob vojny.
    Koncil, majúc pred očami tento žalostný stav ľudstva, chce v prvom rade pripomenúť stálu platnosť prirodzeného práva národov a jeho všeobecných zásad. Samo svedomie ľudstva proklamuje tieto zásady čoraz dôraznejšie. Preto činy, ktoré sa im vedome protivia, ako aj nariadenia, ktoré také skutky predpisujú, sú zločinmi a ani slepá poslušnosť nemôže ospravedlniť tých, ktorí ich páchajú. Medzi také činy treba zaradiť predovšetkým akcie, ktorými sa sústavne a zámerne vyhladzuje celý národ, štát alebo nejaká národnostná menšina. Takéto akcie je potrebné rozhodne odsúdiť ako strašné zločiny. A treba čo najviac podporovať odvahu tých, ktorí sa neboja otvorene odporovať takýmto rozkazom.
    Čo sa týka vojny, jestvujú rozličné medzinárodné dohody, ktoré podpísali mnohé štáty, aby sa vojenské akcie a ich následky stali menej neľudskými. Medzi ne patria dohody o osude ranených a zajatých vojakov a rozličné iné dohovory tohto druhu. Tieto pakty treba dodržiavať, ba všetci, najmä však verejné vrchnosti a odborníci v týchto otázkach sa musia podľa možnosti usilovať o ich zdokonalenie, aby tak lepšie a účinnejšie dopomohli k zmierneniu neľudskosti vojny. Okrem toho sa zdá vhodné a spravodlivé, aby zákony humánne počítali s tými, ktorí z dôvodov svedomia odmietajú používať zbrane, a to pod podmienkou, že budú ochotní slúžiť ľudskému spoločenstvu iným spôsobom.
    Vojna z ľudského prostredia zatiaľ nie je vykorenená. Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu, ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania. A teda hlavy štátov, ako aj ostatní, ktorí nesú spoluzodpovednosť za verejné záležitosti, majú povinnosť postarať sa o bezpečnosť národov, ktoré im boli zverené, rozvážne postupujúc v takých vážnych veciach. Lenže jedna vec je mať ozbrojené sily v záujme spravodlivej obrany národov a druhá chcieť si podrobiť iné národy. Ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie. Aj keby už nanešťastie vznikla vojna, tým ešte nie je medzi nepriateľskými stranami všetko dovolené.
    Čo sa týka ľudí slúžiacich vlasti v radoch ozbrojených síl, nech sa aj oni pokladajú za služobníkov bezpečnosti a slobody národov. A ak si správne plnia túto svoju úlohu, naozaj prispievajú k upevneniu mieru.

    Totálna vojna

    80. Zdokonaľovaním vedeckej výzbroje sa nadmieru zväčšuje hrôza a zvrhlosť vojny. Lebo vojnové akcie pri použití týchto zbraní môžu spôsobiť obrovské a bezohľadné pustošenie, a preto ďaleko presahujú medze legitímnej obrany. Ba keby sa naplno použili prostriedky tohto druhu, ktoré už jestvujú v arzenáloch veľmocí, malo by to za následok úplné vzájomné zničenie jedného protivníka druhým, nehovoriac o veľkom pustošení a ničivých účinkoch, ktoré by použitie týchto zbraní zavinilo vo svete.
    To všetko nás núti posudzovať vojnu v celkom novom duchu.166 Nech ľudia našich čias vedia, že sa budú musieť prísne zodpovedať za svoje vojnové činy. Lebo od ich terajších rozhodnutí bude vo veľkej miere závisieť priebeh budúcich čias.
    Po pozornom zvážení týchto skutočností tento posvätný cirkevný snem prijíma za svoje odsúdenia totálnej vojny, ktoré už vyniesli poslední pápeži,167 a vyhlasuje:
    Každá vojnová akcia, ktorá bez rozlišovania smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych oblastí aj s ich obyvateľmi, je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť.
    Nezvyčajné riziko modernej vojny spočíva v tom, že tým, ktorí disponujú najnovšími, vedecky skonštruovanými zbraňami, dáva príležitosť, aby sa dopustili takých zločinov, a istou neúprosnou dôslednosťou môže nabádať ľudskú vôľu na tie najukrutnejšie rozhodnutia. Aby sa tak v budúcnosti nikdy nestalo, zhromaždení biskupi celého sveta spoločne zaprisahávajú všetkých, najmä však vedúcich štátnych a vojenských činiteľov, aby mali neprestajne pred očami túto obrovskú zodpovednosť pred Bohom a pred celým ľudstvom.

    Preteky v zbrojení

    81. Vedecky skonštruované zbrane sa nehromadia iba na to, aby sa použili v čase vojny. Keďže totiž panuje predstava, že obranyschopnosť jednotlivých strán závisí od bleskurýchlej možnosti odvetného útoku proti nepriateľovi, hromadenie týchto zbraní, ktoré je z roka na rok hrozivejšie, paradoxným spôsobom slúži na zastrašenie možných útočníkov. A mnohí sa nazdávajú, že to je najúčinnejší prostriedok, ako dnes zabezpečiť relatívny pokoj medzi národmi.
    Akékoľvek sú názory na túto odstrašovaciu taktiku, nech sú všetci presvedčení, že preteky v zbrojení, na ktoré pristúpili mnohé štáty, nie sú bezpečnou cestou k zachovaniu stáleho pokoja a ani takzvaná rovnováha, ktorá z nich vyplýva, nie je ani spoľahlivým, ani skutočným mierom. Namiesto toho, aby sa odstránili príčiny vojny, skôr hrozí nebezpečenstvo, že postupne budú narastať. Zatiaľ čo sa vynakladajú obrovské sumy na prípravu stále nových zbraní, nemožno uspokojivo odstrániť toľké biedy, ktoré sa dnes vyskytujú po celom svete. Namiesto toho, aby sa naozaj a od základov urovnali medzinárodné spory, ich nákaza sa prenáša aj do iných častí sveta. Treba hľadať nové cesty, ktoré by vychádzali zo zmeny zmýšľania, aby sa prestalo s týmto pohoršením a aby sa svetu, oslobodenému od úzkosti, ktorá ho morí, mohol vrátiť ozajstný mier.
    Preto je potrebné opätovne vyhlásiť: preteky v zbrojení sú veľmi vážnym nešťastím ľudstva a neprípustne poškodzujú chudobných. Ak sa bude v nich pokračovať, treba sa naozaj báť, aby raz nespôsobili všetky tie ničivé pohromy, ktorých nástroje sa už pripravujú.
    Varovaní nešťastiami, ktoré môže ľudstvo spôsobiť, využime prímerie dožičené zhora, ktorému sa tešíme, aby sme so zvýšeným vedomím vlastnej zodpovednosti našli postup umožňujúci nám riešiť naše spory spôsobom dôstojnejším človeka. Božia prozreteľnosť od nás nástojčivo žiada, aby sme sa oslobodili od odvekého otroctva vojny. Ak nebudeme chcieť vyvinúť toto úsilie, nevieme, kam nás povedie zlá cesta, na ktorú sme sa vydali.

    Úplné odsúdenie vojny a medzinárodná aktivita
    na jej odvrátenie

    82. Je teda jasné, že sa máme zo všetkých síl snažiť pripravovať časy, keď sa so súhlasom národov bude môcť úplne zakázať akákoľvek vojna. To si však vyžaduje, aby sa zriadila taká všeobecne uznávaná verejná autorita, ktorá by mala účinnú moc zaručiť všetkým bezpečnosť, zachovávanie spravodlivosti a rešpektovanie práv. No prv než by bolo možné ustanoviť túto žiaducu autoritu, treba, aby sa terajšie najvyššie medzinárodné ustanovizne horlivo venovali štúdiu najvhodnejších prostriedkov na zaistenie spoločnej bezpečnosti. Keďže mier má byť ovocím vzájomnej dôvery národov, namiesto toho, aby sa štátom nanútil pod hrozbou zbraní, všetci majú pracovať na tom, aby sa konečne skoncovalo s pretekmi v zbrojení. Aby sa však skutočne začalo s odzbrojovaním, nesmie sa postupovať jednostranne, ale súčasne z oboch strán a na základe dohovoru zaručeného naozaj účinnými opatreniami.168
    Medzitým neslobodno podceňovať už uskutočnené ani prebiehajúce pokusy, ktoré sa robia na odvrátenie nebezpečenstva vojny. Skôr je potrebné podporovať dobrú vôľu toľkých ľudí, síce zavalených množstvom povinností súvisiacich s ich vysokými funkciami, ale pritom sa pod tlakom veľmi vážnej zodpovednosti usilujúcich odstrániť vojnu, ktorú s odporom odmietajú, hoci nemôžu nebrať do úvahy faktickú komplexnosť situácie. Treba sa však vrúcne modliť k Bohu, aby im dal silu vziať na seba a s vytrvalosťou neohrozene uskutočňovať toto dielo zvrchovanej lásky k ľuďom, akým je odhodlané budovanie mieru. To od nich dnes celkom isto vyžaduje, aby sa ich duch a ich srdce vedeli povzniesť ponad hranice vlastného štátu, aby sa zriekli národného egoizmu i ambície ovládať iné národy a prechovávali hlbokú úctu voči celému ľudstvu, ktoré za cenu toľkých námah už napreduje k svojej úplnejšej jednote.
    Čo sa týka problematiky mieru a odzbrojenia, odvážne a neúnavné konzultácie, ktoré sa už uskutočnili, a medzinárodné kongresy, ktoré sa zaoberali týmito otázkami, je potrebné pokladať za prvé kroky k riešeniu týchto nadmieru vážnych problémov. V budúcnosti v nich treba pokračovať s ešte väčšou naliehavosťou a energiou, aby sa dosiahli praktické výsledky. Ľudia však majú dávať pozor, aby neponechali všetko na snahy niekoľkých, a pritom by nevenovali pozornosť vlastnému zmýšľaniu. Lebo vedúci činitelia štátov, ktorí sú zodpovední za spoločné dobro svojho ľudu a zároveň za zveľaďovanie všeobecného dobra ľudstva, v tej najväčšej miere závisia od mienky a nálad más. Márne sa usilujú budovať mier, kým ľudí rozdeľujú a stavajú proti sebe city nepriateľstva, opovrhovania a nedôvery, rasová nenávisť a ideologická neoblomnosť. Preto je nanajvýš potrebná obnova zmýšľania a nová orientácia verejnej mienky. Tí, ktorí sa venujú výchovnej činnosti, zvlášť medzi mládežou, alebo ktorí utvárajú verejnú mienku, nech pokladajú za svoju veľmi vážnu povinnosť vštepovať do sŕdc všetkých nové, mierumilovné cítenie. Každý z nás sa musí pričiňovať o zmenu svojho srdca a obrátiť pozornosť na celý svet a na úlohy, ktoré môžeme spoločne uskutočňovať v záujme lepšej budúcnosti ľudstva.
    Nedajme sa klamať falošnými nádejami. Ak sa neskoncuje s nepriateľstvom a nenávisťou, ak sa neuzavrú spoľahlivé a úprimné dohody zabezpečujúce všeobecný mier pre budúcnosť, ľudstvu – ktoré sa napriek obdivuhodným vedeckým objavom nachádza vo veľkom nebezpečenstve – by mohla nastať osudná hodina, keď nebude môcť zakúšať iný pokoj, iba strašný pokoj smrti. Ale Kristova Cirkev, keď uprostred úzkostí terajších čias vyslovuje tento výrok, neprestáva pevne dúfať. I našej dobe chce znovu a znovu, či sa to niekomu hodí, alebo nie, predložiť posolstvo apoštola Pavla: „Hľa, teraz je milostivý čas,“ na obrátenie sŕdc, „teraz je deň spásy!“169
    Druhá časť

    BUDOVANIE MEDZINÁRODNÉHO SPOLOČENSTVA

    Príčiny nesvornosti a prostriedky na jej odstránenie

    83. Budovanie mieru v prvom rade vyžaduje odstrániť príčiny nesvornosti medzi ľuďmi, ktoré podnecujú vojnu, najmä nespravodlivosť. Mnohé z nich korenia v prílišných hospodárskych rozdieloch a v oneskorenom použití potrebných protiopatrení. Iné zase vznikajú z ducha panovačnosti a pohŕdania voči iným; pri hľadaní hlbších príčin aj z ľudskej závisti, nedôverčivosti, pýchy a ostatných egoistických vášní. Keďže človek nemôže zniesť toľký neporiadok, má to za následok, že hoci nevyčíňa vojna, svetom zmietajú ustavičné spory a násilenstvá medzi ľuďmi. Tie isté neduhy sa vyskytujú aj v samých medzinárodných vzťahoch. A preto, aby sa tieto zlá prekonali alebo aby sa im zabránilo a aby sa potlačilo bezuzdné násilie, je absolútne nevyhnutné zdokonaliť a prehĺbiť spoluprácu medzinárodných ustanovizní a ich koordináciu a neúnavne podnecovať zriaďovanie organizácií napomáhajúcich mier.

    Spoločenstvo národov a medzinárodné ustanovizne

    84. Aby sa náležite hľadalo a účinnejšie dosiahlo všeobecné dobro dnes, keď sa čoraz viac rozvíjajú úzke vzájomné vzťahy a zväzky medzi všetkými obyvateľmi a národmi sveta, je naozaj potrebné, aby si spoločenstvo národov utvorilo také zriadenie, ktoré by zodpovedalo jeho súčasným úlohám, predovšetkým so zreteľom na početné krajiny, ktoré ešte trpia neznesiteľnou biedou.
    S tým cieľom sa ustanovizne medzinárodného spoločenstva – každá v rámci svojej pôsobnosti – musia postarať o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova a práca, ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba napomáhať celkový rast rozvojových krajín, poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám.
    Už jestvujúce medzinárodné ustanovizne, tak celosvetové, ako aj regionálne, istotne poskytli ľudstvu veľké služby. Tieto inštitúcie sa javia ako prvé pokusy o položenie medzinárodných základov celosvetového spoločenstva na vyriešenie najzávažnejších otázok našich čias: napomáhať pokrok všade na svete a predísť vojnám každého druhu. Cirkev sa teší duchu pravého bratstva, ktorý sa rozvíja vo všetkých týchto oblastiach medzi kresťanmi a nekresťanmi s cieľom neprestajne zintenzívňovať úsilia na zmiernenie nesmiernej biedy.

    Medzinárodná spolupráca v hospodárskej oblasti

    85. Súčasná vzájomná prepojenosť ľudstva si vyžaduje, aby sa nadviazala širšia medzinárodná spolupráca aj na hospodárskom poli. Hoci si takmer všetky národy nadobudli politickú samostatnosť, predsa sa ešte neoslobodili od prílišnej nerovnosti a každej formy nepatričnej závislosti ani ešte nevyviazli z nebezpečenstva vážnych vnútorných ťažkostí.
    Rozvoj určitého národa závisí od ľudskej a finančnej pomoci. Občania každého štátu sa majú výchovou a odborným vzdelávaním pripravovať na rozličné úlohy hospodárskeho a sociálneho života. Na to je však potrebná pomoc cudzích odborníkov, ktorí si pri tejto práci nemajú počínať ako páni, ale ako pomocníci a spolupracovníci. Materiálnu pomoc rozvojovým krajinám nebude možné poskytnúť bez prenikavých zmien v súčasných spôsoboch svetového obchodu. Pokročilé štáty majú okrem toho poskytovať aj inú pomoc vo forme darov, pôžičiek alebo peňažných investícií. A táto pomoc sa má na jednej strane konať veľkodušne, nezištne, a na druhej strane ju dôstojne prijímať.
    Aby sa mohol budovať naozaj celosvetový hospodársky poriadok, treba skoncovať s prehnanou túžbou po zisku, s nacionálnou ctižiadostivosťou, so snahami o politickú nadvládu, so strategicko-militaristickou vypočítavosťou, ako aj s machináciami s cieľom šírenia a nanútenia určitej ideológie. Núkajú sa viaceré hospodárske a sociálne sústavy. Želateľné je, aby odborníci v nich našli spoločné základy zdravého celosvetového obchodu. A to sa dá ľahšie uskutočniť, ak sa každý zriekne vlastných predsudkov a prejaví ochotu na úprimný dialóg.

    Niektoré vhodné zásady

    86. Na uvedenú spoluprácu sa zdajú vhodné tieto zásady:
    a) Rozvojové krajiny nech si dajú zvlášť záležať na tom, aby si výslovne a rozhodne vytýčili za cieľ pokroku plný ľudský rozvoj svojich občanov. Nech pamätajú, že pokrok pramení a rastie predovšetkým z práce a zo schopností samých obyvateľov. Nemajú sa totiž spoliehať len na cudziu pomoc, ale v prvom rade na plné využitie vlastných prostriedkov a na zveľaďovanie svojich vlôh a tradícií.
    A v tejto veci majú predchádzať príkladom tí, ktorí väčšmi vplývajú na ostatných.
    b) Je veľmi vážnou povinnosťou vyspelých štátov pomáhať rozvojovým krajinám pri plnení týchto úloh. Preto nech samy u seba uskutočnia vnútornú, duchovnú i materiálnu revíziu zmýšľania, ktorá je potrebná na upevnenie tejto všestrannej spolupráce.
    Takisto v obchodných stykoch so slabšími a s chudobnejšími krajinami nech starostlivo prihliadajú aj na ich dobro, lebo tieto krajiny potrebujú na svoje živobytie výnosy získané predajom vlastných výrobkov.
    c) Koordinovať a podnecovať rozvoj je úlohou medzinárodného spoločenstva, avšak takým spôsobom, aby sa na to určené prostriedky rozdeľovali čo najúčinnejšie a úplne nestranne. Do pôsobnosti medzinárodného spoločenstva, pri dodržiavaní princípu subsidiarity, patrí aj usporadúvanie celosvetových hospodárskych vzťahov takým spôsobom, aby sa vyvíjali podľa zásad spravodlivosti.
    Nech sa zakladajú inštitúcie schopné rozvíjať a usmerňovať medzinárodný obchod, najmä s menej rozvinutými krajinami, a to tak, aby sa mohli vyvážiť nedostatky vyplývajúce z prílišnej mocenskej nerovnosti medzi národmi. Takéto usporiadanie, spojené s technickou, kultúrnou a finančnou pomocou, má poskytnúť rozvojovým krajinám prostriedky potrebné na dosiahnutie primeraného hospodárskeho rastu.
    d) V mnohých prípadoch je naliehavo potrebná reforma hospodárskych a sociálnych štruktúr. Treba sa však vyvarovať prenáhlených technických riešení, najmä tých, ktoré síce poskytujú človeku hmotné výhody, ale sú v rozpore s jeho duchovným charakterom a úžitkom. Lebo „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4). Každá časť ľudskej rodiny nosí v sebe a vo svojich najlepších tradíciách čosi z duchovného pokladu, ktorý Boh zveril ľudstvu, i keď mnohí nevedia, odkiaľ pochádza.

    Medzinárodná spolupráca so zreteľom na demografický rast

    87. Medzinárodná spolupráca sa stáva veľmi potrebnou, keď ide o národy, ktoré dnes popri mnohých iných ťažkostiach neraz trpia najmä tým, čo vyplýva z prudkého rastu obyvateľstva. Je veľmi naliehavé, aby sa za plnej a obetavej spolupráce všetkých, najmä bohatších krajín, hľadal spôsob, ako zadovážiť a dať k dispozícii celému ľudstvu prostriedky potrebné na živobytie a primerané vzdelanie obyvateľstva. Viaceré krajiny by určite mohli značne zlepšiť svoje životné podmienky, keby, náležite poučené, prešli od zastaraného spôsobu poľnohospodárskej výroby k novým technikám, s potrebnou rozvahou ich prispôsobiac na svoje pomery, a keby nastolili lepší spoločenský poriadok a postarali sa o spravodlivejšie rozdelenie vlastnenia pôdy.
    V rámci svojej kompetencie vlády majú práva a povinnosti týkajúce sa populačného problému vlastného národa, napríklad vo veci sociálneho a rodinného zákonodarstva, sťahovania sa vidieckeho obyvateľstva do miest a informácií o stave a potrebách štátu. Keďže tento problém tak veľmi znepokojuje dnešných ľudí, je tiež želateľné, aby katolícki odborníci vo všetkých týchto otázkach, zvlášť na univerzitách, vytrvalo pokračovali v začatých výskumoch a prehlbovali ich.
    Keďže mnohí tvrdia, že vzrast obyvateľstva sveta alebo aspoň niektorých národov treba radikálne obmedziť všetkými možnými prostriedkami a opatreniami verejnej moci, koncil napomína všetkých, aby sa vyhýbali riešeniam, ktoré protirečia mravnému zákonu, či už sa odporúčajú, alebo niekedy aj nanucujú verejne či súkromne. Lebo podľa neodňateľného práva človeka na manželstvo a plodenie potomstva rozhodnutie o počte detí, ktoré sa majú narodiť, závisí od správneho úsudku rodičov a nijakým spôsobom sa nemôže ponechať na úsudok verejnej moci. Keďže však rozhodnutie rodičov predpokladá správne vypestované svedomie, je veľmi dôležité, aby všetci mali možnosť nadobudnúť si pravé a naozaj ľudské vedomie zodpovednosti, ktoré berie do úvahy miestne i časové okolnosti a zároveň rešpektuje Boží zákon. To si však vyžaduje, aby sa všade zlepšili výchovné a sociálne podmienky a predovšetkým aby sa poskytovalo náboženské vzdelanie, alebo aspoň zdravá etická výchova. Okrem toho treba rozumne oboznamovať obyvateľstvo s výdobytkami vedy týkajúcimi sa hľadania metód, ktoré by mohli byť manželom nápomocné pri regulácii pôrodnosti, ak je spoľahlivosť týchto metód náležite overená a ak je isté, že sa zhodujú s mravným poriadkom.

    Úloha kresťanov pri poskytovaní pomoci iným krajinám

    88. Kresťania nech ochotne a z celého srdca spolupracujú na budovaní medzinárodného poriadku a úprimne rešpektujú oprávnené slobody, v priateľskom bratstve so všetkými. O to viac, že väčšia časť sveta ešte trpí takou veľkou biedou a v chudobných možno počuť výzvu Krista, ktorý sa mocným hlasom dovoláva lásky svojich učeníkov. Nech sa teda nedáva svetu pohoršenie tým, že niektoré krajiny, ktorých väčšina obyvateľstva sa nezriedka hrdí kresťanským menom, oplývajú hojnosťou bohatstiev, zatiaľ čo iné nemajú potrebné životné prostriedky a sužujú ich choroby, hlad a všetky formy biedy. Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Kristovej Cirkvi.
    Preto treba chváliť a povzbudzovať tých kresťanov, zvlášť mladých, ktorí sa dobrovoľne ponúkajú ísť pomáhať iným ľuďom a národom. Ba všetok Boží ľud, vedený slovom a príkladom biskupov, má podľa svojich možností odstraňovať biedy terajších čias, a to podľa dávnej obyčaje Cirkvi nielen z nadbytku, ale aj z majetku.
    Spôsob konania zbierok a rozdeľovania pomoci, i keď nemusí byť organizovaný prísne a rovnako, predsa nech sa plánovito usporiada v jednotlivých diecézach, štátoch a po celom svete v spolupráci katolíkov s ostatnými kresťanskými bratmi, kdekoľvek sa to pokladá za vhodné. Veď duch lásky nielenže nie je na prekážku predvídavému a usporiadanému uskutočňovaniu sociálnej a charitatívnej činnosti, ale ho skôr vyžaduje. Preto je potrebné, aby sa tí, ktorí majú v úmysle zasvätiť sa službe rozvojových krajín, náležite pripravili v príslušných inštitúciách.

    Účinná prítomnosť Cirkvi v medzinárodnom spoločenstve

    89. Cirkev mocou svojho božského poslania hlása evanjelium a rozdáva poklady milosti všetkým ľuďom, čím prispieva k upevneniu pokoja všade na svete a kladie pevný základ bratského spoločenstva ľudí a národov, akým je poznanie Božieho a prirodzeného zákona. Preto je nevyhnutne potrebné, aby bola prítomná v samom spoločenstve národov a pomáhala i nabádala na spoluprácu, a to tak prostredníctvom svojich verejných ustanovizní, ako aj plnou a úprimnou spoluprácou všetkých kresťanov vedených jedine túžbou slúžiť všetkým.
    To sa dá účinnejšie docieliť, ak sa sami veriaci, vedomí si svojej ľudskej a kresťanskej zodpovednosti, usilujú vzbudzovať ochotu na spoluprácu s medzinárodným spoločenstvom vo svojom vlastnom životnom prostredí. V tomto ohľade nech sa venuje osobitná starostlivosť výchove mladých tak pri náboženskej, ako aj občianskej výchove.

    Účasť kresťanov v medzinárodných ustanovizniach

    90. Nepochybne vynikajúcou formou medzinárodnej aktivity kresťanov je spoluúčasť tak jednotlivcov, ako aj organizácií na práci ustanovizní, ktoré už jestvujú alebo sa majú založiť v záujme medzinárodnej spolupráce. Aj rozličné medzinárodné katolícke združenia môžu preukazovať mnohoraké služby pri budovaní spoločenstva národov v pokoji a bratstve. Preto ich treba upevniť tým, že sa zväčší počet dobre pripravených spolupracovníkov, potrebných materiálnych prostriedkov, ako aj primeranou koordináciou síl. Lebo účinnosť akcie a potreba dialógu si v našich časoch žiadajú spoločné podujatia. Pritom tieto združenia značne napomáhajú pestovať cit univerzálnosti, ktorý je katolíkom taký vlastný, a utvárať vedomie naozaj všeobecnej spolupatričnosti a zodpovednosti.
    Napokon je želateľné, aby sa katolíci, v záujme náležitého plnenia svojej úlohy v medzinárodnom spoločenstve, usilovali aktívne a pozitívne spolupracovať s oddelenými bratmi, ktorí spolu s nimi vyznávajú evanjeliovú lásku, ako aj so všetkými ľuďmi, ktorí túžia po pravom pokoji.
    Tento koncil, vzhľadom na nesmierne útrapy, ktoré ešte aj teraz postihujú väčšiu časť ľudstva, ako i na všeobecnú potrebu napomáhania spravodlivosti a Kristovej lásky k chudobným, pokladá za veľmi vhodné založiť takú inštitúciu všeobecnej Cirkvi, ktorá by mala za cieľ podnecovať katolícke spoločenstvo, aby podporovalo rozvoj chudobných krajín a sociálnu spravodlivosť medzi národmi.

    ZÁVER

    Úlohy jednotlivých veriacich a partikulárnych cirkví

    91. Náuka tohto posvätného cirkevného snemu, čerpaná z pokladov učenia Cirkvi, má za cieľ pomáhať všetkým ľuďom našich čias, či už veria v Boha, alebo ho výslovne neuznávajú, aby jasnejšie pochopili celé svoje povolanie, budovali svet, ktorý by lepšie zodpovedal jedinečnej dôstojnosti človeka, snažili sa o všeobecné bratstvo, postavené na hlbších základoch, a aby podnecovaní láskou, odpovedali veľkodušným a spoločným úsilím na naliehavé požiadavky našich čias.
    Avšak vzhľadom na nesčíselnú rozmanitosť pomerov a foriem civilizácie na svete táto konštitúcia má v mnohých svojich bodoch zámerne iba všeobecný ráz. A hoci predkladá učenie, ktoré je už v Cirkvi udomácnené, bude treba v ňom pokračovať a ďalej ho prehlbovať, keďže nezriedka ide o skutočnosti, ktoré podliehajú stálemu vývoju. Dúfame však, že mnoho z toho, čo sme tu povedali, opierajúc sa o Božie slovo a o ducha evanjelia, môže všetkým účinne pomôcť, najmä keď to veriaci pod vedením duchovných pastierov prispôsobia jednotlivým národom a rozličným mentalitám.

    Dialóg medzi všetkými ľuďmi

    92. Keďže Cirkev má poslanie osvietiť celý svet evanjeliovou radostnou zvesťou a zhromaždiť v jednom Duchu všetkých ľudí z každého národa, kmeňa a každej kultúry, stáva sa znamením bratstva, ktoré umožňuje a prehlbuje úprimný dialóg.
    To si však vyžaduje, aby sme najprv v samej Cirkvi prehlbovali vzájomnú úctu, rešpekt a svornosť, uznávali všetky oprávnené rozdiely a tak mohli nadviazať čoraz užitočnejší dialóg medzi všetkými, ktorí tvoria jediný Boží ľud, či sú to duchovní pastieri, alebo ostatní veriaci. Veď to, čo spája veriacich, je mocnejšie než to, čo ich rodeľuje: v potrebnom nech je zhoda, v pochybnosti sloboda, vo všetkom láska.170
    V duchu zároveň vinieme k sebe bratov, ktorí s nami ešte nežijú v úplnom spoločenstve, a ich komunity: sme predsa s nimi spojení vyznávaním Otca i Syna i Ducha Svätého a zväzkom lásky. Veď sme si vedomí, že jednotu kresťanov dnes očakávajú a žiadajú aj mnohí, ktorí neveria v Krista. Lebo čím viacej bude táto jednota pod mocným vplyvom Ducha Svätého vzrastať v pravde a láske, tým viac sa stane pre celý svet predzvesťou jednoty a pokoja. Usilujme sa teda spojenými silami a nášmu času najprimeranejším spôsobom účinne dosiahnuť tento vznešený cieľ a v čoraz väčšej vernosti evanjeliu bratsky spolupracovať v službách ľudskej rodiny, ktorá je v Kristovi Ježišovi povolaná stať sa rodinou Božích detí.
    Takisto sa obraciame na všetkých, ktorí uznávajú Boha a uchovávajú vo svojich tradíciách vzácne náboženské a ľudské prvky, a želáme si, aby nás všetkých úprimný dialóg pohýnal verne prijímať podnety Ducha a odhodlane ich uskutočňovať.
    Z našej strany si želáme, aby nik nebol vylúčený z tohto dialógu, vedeného jedine z lásky k pravde, samozrejme, s náležitou rozvážnosťou: ani tí, ktorí majú v úcte vynikajúce hodnoty ľudského ducha, hoci ešte nepoznajú ich Pôvodcu; ani tí, ktorí sa stavajú proti Cirkvi a rozličným spôsobom ju prenasledujú. Keďže Boh Otec je počiatok a cieľ všetkých ľudí, my všetci sme povolaní byť bratmi. A preto, keďže sa nám dostalo toho istého ľudského a božského povolania, môžeme, ba musíme spolupracovať bez násilenstva a zlého úmyslu na budovaní sveta v pravom pokoji.

    Budovať svet a viesť ho k jeho cieľu

    93. Kresťania, pamätajúc na Pánove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35), si nemôžu nič želať vrúcnejšie, ako čoraz veľkodušnejšie a účinnejšie slúžiť ľuďom svojich čias. Preto verne sa pridŕžajúc evanjelia a žijúc z jeho sily, spojení so všetkými, ktorí milujú a zachovávajú spravodlivosť, podujali sa uskutočniť na tejto zemi nesmiernu úlohu, za ktorú sa budú musieť zodpovedať tomu, ktorý bude súdiť všetkých v posledný deň. Nie všetci, ktorí hovoria „Pane, Pane!“, vojdú do nebeského kráľovstva, ale iba tí, ktorí plnia vôľu Otca171 a aktívne prikladajú ruku k dielu. Otec totiž chce, aby sme vo všetkých ľuďoch uznávali a slovom i skutkom účinne milovali Krista, svojho Brata, a tak vydávali svedectvo o pravde a spolu s ostatnými mali účasť na tajomstve lásky nebeského Otca. Takým spôsobom v ľuďoch celého sveta skrsne živá nádej, ktorá je darom Ducha Svätého, aby napokon boli raz prijatí v pokoji a vo zvrchovanej blaženosti do vlasti, ktorá sa skvie Pánovou slávou.
    „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen“ (Ef 3, 20 – 21).

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto pastorálnej konštitúcii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 7. decembra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1    Hoci sa pastorálna konštitúcia Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete skladá z dvoch častí, predsa tvorí jeden celok.
    Nazýva sa „pastorálnou“ konštitúciou, lebo, opierajúc sa o vieroučné zásady, má v úmysle vyjadriť vzťah Cirkvi k súčasnému svetu a ľudstvu. Preto v prvej časti nechýbajú pastoračné zámery a v druhej doktrinálne.
    V prvej časti vykladá Cirkev svoje učenie o človeku, o svete, v ktorom človek žije, a o svojom vzťahu k nim. V druhej časti venuje väčšiu pozornosť rozličným otázkam súčasného života a ľudskej spoločnosti, najmä problémom, ktoré sa zdajú v našich časoch v tomto ohľade najnaliehavejšie. Práve preto otázky rozoberané v druhej časti vo svetle vieroučných zásad pozostávajú nielen z nemenlivých, ale aj z dočasných prvkov.
    A tak treba vykladať túto konštitúciu podľa všeobecných pravidiel teologickej interpretácie, berúc však zreteľ – najmä v druhej časti – na menlivé okolnosti, ktoré svojou povahou súvisia s preberanými otázkami.
    2    Porov. Jn 18, 37.
    3    Porov. Jn 3, 17; Mt 20, 28; Mk 10, 45.
    4    Porov. Rim 7, 14 a nasl.
    5    Porov. 2 Kor 5, 15.
    6    Porov. Sk 4, 12.
    7    Porov Hebr 13, 8.
    8    Kol 1, 15.
    9    Porov. Gn 1, 26; Múd 2, 23.
    10    Porov. Sir 17, 3 – 10.
    11    Porov. Rim 1, 21 – 25.
    12    Porov. Jn 8, 34.
    13    Porov. Dan 3, 57 – 90.
    14    Porov. 1 Kor 6, 13 – 20.
    15    Porov. 1 Kr 16, 7; Jer 17, 10.
    16    Porov. Sir 17, 7 – 8.
    17    Porov. Rim 2, 14 – 16.
    18    Porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo o správnom stvárňovaní kresťanského svedomia u mladých, 23. marca 1952: AAS 44, 1952, s. 271.
    19    Porov. Mt 22, 37 – 40; Gal 5, 14.
    20    Porov. Sir 15, 14.
    21    Porov. 2 Kor 5, 10.
    22    Porov. Múd 1, 13; 2, 23 – 24; Rim 5, 21; 6, 23; Jak 1, 15.
    23    Porov. 1 Kor 15, 56 – 57.
    24    Porov. PIUS XI., encyklika Divini Redemptoris, 19. marca 1937: AAS 29 (1937), s. 65 – 106; PIUS XII., encyklika Ad apostolorum principis, 29. júna 1958: AAS 50 (1958), s. 601 – 614; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 451 – 453; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 651 – 653.
    25    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 8: AAS 57 (1965), s. 12.
    26    Porov. Flp 1, 27.
    27    SV. AUGUSTÍN, Confess. I, 1: PL 32, 661.
    28    Porov. Rim 5, 14; porov. TERTULIÁN, De carnis resurr., 6: „Akákoľvek by bola forma, do ktorej bola stvárnená tá hlina, myslelo sa pri nej na Krista, ktorý sa mal stať človekom“: PL 2, 802 (848); CSEL 47, s. 33, 1, 12 – 13.
    29    Porov. 2 Kor 4, 4.
    30    Porov. DRUHÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 7: „Neque Deo Verbo in carnis naturam transmutato, neque carne in Verbi naturam transducta“ („Bez toho, žeby sa Boh-Slovo premenil do prirodzenosti tela, a bez toho, žeby sa telo premenilo na prirodzenosť Slova.“): Denz. 219 (428). Porov. tiež TRETÍ CARIHRADSKÝ KONCIL: „Quemadmodum enim sanctissima atque immaculata animata eius caro deificata non est perempta (theôtheisa ouk anérethe), sed in proprio sui statu et ratione permansit“ („Ako aj jeho telo, celé sväté, nepoškvrnené a oživované, i keď zbožstvené, nebolo potlačené, ale zostalo vo svojom stave a vo vlastnom spôsobe bytia“): Denz 291 (556). Porov. CHALCEDÓNSKY KONCIL: „In duabus naturis inconfuse, immutabiliter, indivise, inseparabiliter agnoscendum“ („v dvoch prirodzenostiach, bez zmiešania, nemeniteľné a nerozdielne“): Denz 148 (302).
    31    Porov. TRETÍ CARIHRADSKÝ KONCIL: „Ita et humana eius voluntas deificata non est perempta“ („tak jeho ľudská vôľa, aj keď zbožstvená, nebola odstránená“): Denz 291 (556).
    32    Porov. Hebr 4, 15.
    33    Porov. 2 Kor 5, 18 – 19; Kol 1, 20 – 22.
    34    Porov. 1 Pt 2, 21; Mt 16, 24; Lk 14, 27.
    35    Porov. Rim 8, 29; Kol 1, 18.
    36    Porov. Rim 8, 1 – 11.
    37    Porov. 2 Kor 4, 14.
    38    Porov. Flp 3, 10; Rim 8, 17.
    39    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 16, AAS 57 (1965), s. 20.
    40    Porov. Rim 8, 32.
    41    Porov. Byzantská veľkonočná liturgiu.
    42    Porov. Rim 8, 15, a Gal 4, 6; Jn 1, 12, a 1 Jn 3, 1.
    43    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 401 – 464, a encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 257 – 304; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 609 – 659.
    44    Porov. Lk 17, 33.
    45    Porov. SV. TOMÁŠ, 1 Ethic., Lect. 1.
    46    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 418; PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno, 15. mája 1931: AAS 23 (1931), s. 222 a nasl.
    47    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 417.
    48    Porov. Jak 2, 15 – 16.
    49    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 266.
    50    Porov. Jak 2, 15 – 16.
    51    Porov. Lk 16, 9 – 31.
    52    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 299 – 300.
    53    Porov. Lk 6, 37 – 38; Mt 7, 1 – 2; Rim 2, 1 – 11; 14, 10 – 12.
    54    Porov. Mt 5, 43 – 47.
    55    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 9: AAS 57 (1965), s. 12 – 13.
    56    Porov. Ex 24, 1 – 8.
    57    Porov. Gn 1, 26 – 27; 9, 2 – 3; Múd 9, 2 – 3.
    58    Porov. Ž 8, 7 a 10.
    59    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 297.
    60    Porov. Posolstvo koncilových otcov všetkým ľuďom, na začiatku Druhého vatikánskeho koncilu, október 1962: AAS 54 (1962), s. 283.
    61    Porov. PAVOL VI., príhovor k diplomatickému zboru, 7. januára 1965: AAS 57 (1965), s. 232.
    62    Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. III: Denz. 1785 – 1786 (3004 – 3005).
    63    Porov. Mons. PIO PASCHINI, Vita e opere di Galileo Galilei, 2. zv., Pápežská akadémia vied, Vatikán 1964.
    64    Porov. Mt 24, 13; 13, 24 – 30 a 36 – 43.
    65    Porov. 2 Kor 6, 10.
    66    Porov. Jn 1, 3 a 14.
    67    Porov. Ef 1, 10.
    68    Porov. Jn 3, 6; Rim 5, 8 – 10.
    69    Porov. Sk 2, 36; Mt 28, 18.
    70    Porov. Rim 15, 16.
    71    Porov. Sk 1, 7.
    72    Porov. 1 Kor 7, 31; SV. IRENEJ, Adversus haereses, V, 36, 1: PG 8, 1222.
    73    Porov. 2 Kor 5, 2; 2 Pt 3, 13.
    74    Porov. 1 Kor 2, 9; Zjv 21, 4 – 5.
    75    Porov. 1 Kor 15, 42 a 43.
    76    Porov. 1 Kor 13, 8; 3, 14.
    77    Porov. Rim 8, 19 – 21.
    78    Porov. Lk 9, 25.
    79    Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 207.
    80    Porov. Rímsky misál, prefácia na sviatok Krista Kráľa.
    81    Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, III: AAS 56 (1964), s. 637 – 659.
    82    Porov. Tit 5, 4: „philanthropía“.
    83    Porov. Ef 1, 3; 5 – 6; 13 – 14; 23.
    84    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8: AAS 57 (1965), s. 12.
    85    Tamže, 9: AAS 57 (1965), s. 14; porov. 8: AAS, 1, c., s. 11.
    86    Tamže, 8: AAS 57 (1965), s. 11.
    87    Porov. tamže, 38: AAS 57 (1965), s. 43 s pozn. 120.
    88    Porov. Rim 8, 14 – 17.
    89    Porov. Mt 2, 39.
    90    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 9: AAS 57 (1965), s. 12 – 14.
    91    Porov. PIUS XII., prejav k historikom a umelcom, 9. marca 1956: AAS 48 (1956), s. 12.
    92    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 1: AAS 57 (1965), s. 5.
    93    Porov. Hebr 13, 14.
    94    Porov. 2 Sol 3, 6 – 13; Ef 4, 28.
    95    Porov. Iz 58, 1 – 12.
    96    Porov. Mt 23, 3 – 23; Mk 7, 10 – 13.
    97    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, IV: AAS 53 (1961), s. 456 – 457; porov. I: AAS, l. c., s. 407, 410 – 411.
    98    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 34 – 35.
    99    Porov. tamže 28; 1. c., s. 35 – 36.
    100    Porov. SV. AMBRÓZ, De virginitate, 48: PL 16, 278.
    101    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 15: AAS 57 (1965), s. 20.
    102    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13: AAS 57 (1965), s. 17.
    103    Porov. SV. JUSTÍN, Dialogus cum Tryphone, cap. 110: PG 6, 729; ed. Otto, 1897, s. 391 – 393: „… ale o čo viac na nás doliehajú všetky tieto súženia, o to viac sa iní stávajú verní a zbožní skrze Ježišovo meno.“ Porov. TERTULIÁN, Apologeticus, cap. L, 13: PL 1, 534; Corpus Christ., ser. lat. I, s. 171: „Stávame sa aj čoraz početnejší, vždy keď nás zabíjate: krv kresťanov je semenom!“ Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 9: AAS 57 (1965), s. 14.
    104    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 48: AAS 57 (1965), s. 53.
    105    Porov. PAVOL VI., prejav zo dňa 3. februára 1965: L’Osservatore Romano, 4. februára 1965.
    106    Porov. SV. AUGUSTÍN, De bono coniugii, PL 40, 375 – 376 a 394; SV. TOMÁŠ, Summa theol., Suppl. quest, 49, art. 3 ad 1; FLORENTSKÝ KONCIL, Decretum pro Armenis: Denz. 702 (1327); PIUS XI., encyklika Casti connubii: AAS 22 (1930), s. 547 – 555; Denz. 2227 – 2238 (3703 – 3714).
    107    Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii: AAS 22 (1930), s. 546 – 547; Denz 2231 (3706).
    108    Porov. Oz 2; Jer 3, 6 – 13; Ez 16 a 23; Iz 54.
    109    Porov. Mt 9, 15; Mk 2, 19 – 20; Lk 5, 34 – 35; Jn 3, 29; 2 Kor 11, 2; Ef 5, 27; Zjv 19, 7 – 8; 21, 2 a 9.
    110    Porov. Ef 5, 25.
    111    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium: AAS 57 (1965), s. 15 – 16; 40 – 41; 47.
    112    Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii: AAS 22 (1930), s. 583.
    113    Porov. 1 Tim 5, 3.
    114    Porov. Ef 5, 32.
    115    Porov. Gn 2, 22 – 24; Prís 5, 18 – 20; 31, 10 – 31; Tob 8, 4 – 8; Pies 1, 1 – 3; 2, 16; 4, 16 – 5, 1; 7, 8 – 11; 1 Kor 7, 3 – 6; Ef 5, 25 – 33.
    116    Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii: AS 22 (1930), s. 547 – 548; Denz. 2232 (3707).
    117    Porov. 1 Kor 7, 5.
    118    Porov. PIUS XII., prejav Tra le visite, 20. januára 1958: AAS 50 (1958), s. 91.
    119    Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii: AAS 22 (1930), s. 559 – 561, Denz. 3716 – 3718; PIUS XII., prejav k Talianskemu združeniu pôrodných asistentiek, 29. októbra 1951: AAS 43 (1951), s. 835 – 854; PAVOL VI., prejav ku kardinálom, 23. júna 1964: AAS 56 (1964), s. 581 – 589. Z nariadenia rímskeho veľkňaza niektoré problémy, ktoré potrebujú ďalší dôkladnejší výskum, boli zverené Komisii pre otázky populácie, rodiny a pôrodnosti. Pápež rozhodne o týchto otázkach, keď komisia skončí prácu, ktorou je poverená. Keďže sa učenie Cirkvi nachádza v tomto štádiu, cirkevný snem nemá v úmysle bezprostredne predložiť konkrétne riešenia.
    120    Porov. Ef 5, 16; Kol 4, 5.
    121    Porov. Sacramentarium Gregorianum: PL 78, 262.
    122    Porov. Rim 5, 15 – 18; 6, 5 – 11; Gal 2, 20.
    123    Porov. Ef 5, 25 – 27.
    124    Porov. Náčrt situácie, úvod k tejto konštitúcii, 4 – 10.
    125    Porov. Kol 3, 1 – 2.
    126    Porov. Gn 1, 28.
    127    Porov. Prís 8, 30 – 31.
    128    Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 11, 8: ed. Sagnard, s. 200; porov. tamže 16, 6, s. 290 – 292; 21, 10 – 22, s. 370 – 372; 22, 3, s. 378; atď.
    129    Porov. Ef 1, 10.
    130    Porov. slová PIA XI. Rolandovi-Gosselinovi: „Neslobodno nikdy stratiť zo zreteľa, že poslaním Cirkvi je hlásať evanjelium, a nie šíriť civilizáciu. Ak Cirkev šíri civilizáciu, tak to sa uskutočňuje zvestovaním evanjelia“ (Semaines sociales de France, Versailles, 1936, s. 461 – 462).
    131    PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická koštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. IV: Denz. 1795, 1799 (3015, 3019). Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 1931), s. 190.
    132    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 260.
    133    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 283; PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1941: AAS 34 (1942), s. 16 – 17.
    134    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: ASS 55 (1963), s. 260.
    135    Porov. JÁN XXIII., prejav pri inaugurácii Druhého vatikánskeho koncilu 11. októbra 1962: AAS 54 (1962), s. 792.
    136    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 123: AAS 56 (1964), s. 131; PAVOL VI., prejav k rímskym umelcom, 7. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 439 – 442.
    137    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, a o kresťanskej výchove Gravissimum educationis.
    138    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 37: AAS 57 (1965), s. 42 – 43.
    139    Porov. PIUS XII., posolstvo z 23. marca 1952: AAS 44 (1952), s. 273; JÁN XXIII., prejav k ACLI, 1. mája 1959: AAS 51 (1959), s. 358.
    140    Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 190 a nasl.; PIUS XII., posolstvo z 23. marca 1952: AAS 44 (1952), s. 279 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 450; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, DEKTRÉT O SPOLOČENSKÝCH KOMUNIKAČNÝCH PROSTRIEDKOCH INTER MIRIFICA, 6: AAS 56 (1964), s. 147.
    141    Porov. Mt 16, 26; Lk 16, 1 – 31; Kol 3, 17.
    142    Porov. LEV XIII., encyklika Libertas praestantissimus, 20. júna 1888: ASS 20 (1887 – 1888), s. 597 a nasl.; PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AS 23 (1931), s. 191 a nasl.; tenže, Divini Redemptoris: AAS 39 (1937), s. 65 a nasl.; PIUS XII., vianočné rozhasové posostvo, 1941: AAS 34 (1942), s. 10 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 401 – 464.
    143    Čo sa týka poľnohospodárstva, pozri najmä JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 341.
    144    Porov. LEV XIII., encyklika Rerum novarum: ASS 23 (1890 – 1891), s. 649 – 662; PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 200 – 201; tenže, encyklika Divini Redemptoris: AAS 29 (1937), s. 92; PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 1942: AAS 35 (1943), s. 20; tenže, prejav z 13. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 172; tenže, rozhlasové posolstvo španielskym robotníkom, 11. marca 1951: AAS 43 (1951), s. 215; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 419.
    145    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 408, 424, 427; ale slovo ,,curatione“ je prevzaté z latinského textu encykliky Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 199. Čo sa týka vývoja problému, pozri aj: PIUS XII., prejav z 3. júna 1950: AAS 42 (1950), s. 485 – 488; PAVOL VI., prejav z 8. júna 1964: AAS 56 (1964), s. 574 – 579.
    146    Porov. PIUS XII., encyklika Sertum laetitiae: AAS 31 (1939), s. 642; JÁN XXIII., konzistoriálny prejav: AAS 52 (1960), s. 5 – 11; tenže, encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 411.
    147    Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. II – II, q. 32, a. 5 ad 2; tenže, q. 66, a. 2; pozri vysvetlenie v encyklike LEVA XIII., Rerum novarum: ASS 23 (1890 – 91), s. 651; pozri aj PIUS XII., prejav z 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 199; tenže, vianočné rozhlasové posolstvo, 1954: AAS 47 (1955), s. 27.
    148    Porov. SV. BAZIL, Hom. in illud Lucae ,,Destruam horrea mea“, n. 2: PG 31, 263; LACTANTIUS, Divinarum institutionum, lib. V, de iustitia: PL 6, 565B; SV. AUGUSTÍN, In Ioann. Ev. tr. 50, n. 6: PL 35, 1160; tenže, Enarratio in Ps. CXLVII, 12: PL 37, 1922; SV. GREGOR VEĽKÝ, Homiliae in Ev. hom., 20: PL 76, 1165; tenže, Regulae pastoralis liber, pars III, c. 21: PL 77, 87; SV. BONAVENTÚRA, In IV Sent., d. 33, dub. 1: ed. Quaracchi III, 728; tenže, In IV Sent., d. 15, p. II, a. 2, q. 1: ed. cit. IV, 371b; Quaest. de superfluo: ms. Assisi, Bibl. comun. 186, ff. 112 – 113; SV. ALBERT VEĽKÝ, In III Sent., d. 33, a. 3, sol. 1: ed Borgnet XXVIII, 611; tenže, In IV Sent., d. 15, a. 16: ed. cit. XXIX, 494 – 497. Čo sa týka otázky nadbytku v našich časoch, pozri: JÁN XXIII., rozhlasovo-televízne posolstvo z 11. septembra 1962: AAS 54 (1962), s. 682: ,,Úloha každého človeka, naliehavá povinosť každého kresťana je považovať za prebytočné to, čo potrebujú druhí, a pozorne bdieť, aby sa stvorené dobrá rozdeľovali v prospech všetkých.“
    149    V tomto prípade platí stará zásada: „In extrema necessitate omnia sunt communia, id est communicanda“. Z druhej strany čo do dôvodov, rozsahu a spôsobu, akým sa uplatňuje citovaná zásada, popri moderných autoroch pozri: sv. Tomáš, Summa theol., II – II, q. 66, a. 7. Je zrejmé, že všetky vyžadované mravné podmienky sa musia zachovať, aby sa tento princíp správne uplatňoval.
    150    Porov. GRATIANI, Decretum, c. 21, dist. LXXXVI: ed. Friedberg, I, 302. Tento výrok sa nachádza už v PL 54, 591 A a PL 56, 1132 B. Porov. Antonianum, 27 (1952), s. 349 – 366.
    151    Porov. LEV XIII., encyklika Rerum novarum: ASS 23 (1890 – 1891), s. 643 – 646; PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 191; PIUS XII., rozhlasové posolstvo z 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 199; tenže, vianočné rozhlasové posolstvo, 1942: AAS 35, 1943, s. 17; tenže, rozhlasové posolstvo z 1. septembra 1944: AAS 36 (1944), s. 523; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 428 – 429.
    152    Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 214; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 429.
    153    Porov. PIUS XII., turíčne rozhlasové posolstvo, 1941: AAS 44 (1941), s. 199; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 430.
    154    Pre správne užívanie majetkov podľa učenia Nového zákona pozri: Lk 3, 11; 10, 30 a nasl.; 11, 41; 1 Pt 5, 3; Mk 8, 36; 12, 29 – 31; Jak 5, 1 – 6; 1 Tim 6, 8; Ef 4, 28; 2 Kor 8, 13 a nasl.; 1 Jn 3, 17 – 18.
    155    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 417.
    156    Porov. tamže.
    157    Porov. Rim 13, 1 – 5.
    158    Porov. Rim 13, 5.
    159    Porov. PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1942: AAS 35 (1943), s. 9 – 24; 24. decembra 1944: AAS 37 (1945), s. 11 – 17; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 263, 271, 277 – 278.
    160    Porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 200; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 1. c., s. 273 – 274.
    161    Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 415 – 418.
    162    PIUS XI., prejav k vedúcim Katolíckeho univerzitného združenia: Discorsi di Pio XI: ed. Bertetto, Torino, I (1960), s. 743.
    163    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13, AAS 57 (1965), s. 17.
    164    Porov. Lk 2, 14.
    165    Porov. Ef 2, 16; Kol 1, 20 – 22.
    166    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 291: ,,Preto v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd.“
    167    Porov. PIUS XII., prejav z 30. septembra 1954; AAS 45 (1954), s. 589; vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1954: AAS 47 (1955), s. 15 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris: AAS 55 (1963), s. 286 – 291; PAVOL VI., prejav na zhromaždení Spojených národov, 4. októbra 1965: AAS 57 (1965), s. 877 – 885.
    168    Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, kde je reč o odzbrojení: AAS 55 (1963), s. 287.
    169    Porov. 2 Kor 6, 2.
    170    Porov. JÁN XXIII., encyklika Ad Petri cathedram, 29. júna 1959: AAS 55 (1959), s. 513.
    171    Porov. Mt 7, 21

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Dignitatis humanae

    by andreas

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    DIGNITATIS HUMANAE

    Deklarácia  o náboženskej slobode

    Právo osoby a spoločenstiev na spoločenskú a občiansku slobodu v náboženskej oblasti

    ÚVOD

    1. DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú1 a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti. Takisto žiadajú právne vymedzenie verejnej moci, aby oblasť spravodlivej slobody osôb a spoločenstiev nebola príliš ohraničená. Tieto požiadavky slobody v ľudskej spoločnosti sa vzťahujú predovšetkým na hodnoty ľudského ducha, najmä na slobodné praktizovanie náboženstva v spoločnosti. Druhý vatikánsky koncil pozorne sleduje tieto duchovné úsilia a v úmysle deklarovať, do akej miery sú v zhode s pravdou a spravodlivosťou, skúma posvätnú cirkevnú Tradíciu a jej učenie, aby z nich v stálom súlade s minulosťou čerpal nové podnety.
    Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.
    Avšak posvätný cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, teda že zaväzujú vo svedomí, a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne, no zároveň dôrazne. Keďže náboženská sloboda, ktorej sa ľudia dožadujú pri plnení svojich povinností voči Bohu, sa vzťahuje na ochranu pred donucovaním v občianskej spoločnosti, tradičná katolícka náuka o morálnej povinnosti jednotlivcov i spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi zostáva nedotknutá. Okrem toho posvätný koncil, zaoberajúci sa náboženskou slobodou, má v úmysle vyložiť učenie posledných pápežov o nedotknuteľných právach osoby a o právnom usporiadaní spoločnosti.

    PRVÁ KAPITOLA

    Všeobecné aspekty
    náboženskej slobody

    Predmet a základ náboženskej slobody

    2. Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu.2 Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
    Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.

    Náboženská sloboda jednotlivcov

    3. To všetko sa javí ešte jasnejšie tomu, kto si uvedomuje, že najvyššou normou ľudského života je sám večný, objektívny a všeobecný Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporadúva, usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti. Boh robí človeka účastným na tomto svojom zákone, takže človek môže pod láskavým vedením Božej prozreteľnosti čím ďalej tým lepšie poznať nemennú pravdu.3 Preto má každý povinnosť, a teda aj právo hľadať pravdu vo veci náboženstva, aby si pomocou vhodných prostriedkov rozvážne utváral správny a pravdivý úsudok vo svojom svedomí.
    Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe, t. j. slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému predkladajú pravdu, ktorú našli – alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli –, aby si tak navzájom pomáhali v hľadaní pravdy. Poznanú pravdu treba potom rozhodne prijať osobným súhlasom.
    Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať v každej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ a tým je Boh. Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale nie je dovolené ani prekážať mu, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha. Takéto úkony čisto ľudská moc nemôže ani rozkázať, ani zakázať.4 Avšak spoločenská povaha ľudskej prirodzenosti si vyžaduje, aby človek prejavil vnútorné náboženské úkony aj navonok, aby tak bol v náboženskej oblasti spojený s inými ľuďmi a vyznával svoje náboženstvo spoločne s ostatnými.
    Ak sa nedovoľuje slobodné praktizovanie náboženstva v spoločnosti, pri ktorom sa zachováva spravodlivý verejný poriadok, koná sa bezprávie proti človeku a samotnému poriadku, ktorý Boh ustanovil pre ľudí.
    Okrem toho náboženské úkony, ktorými sa ľudia na základe svojho presvedčenia obracajú k Bohu súkromným i verejným spôsobom, svojou povahou presahujú pozemský a časný poriadok. Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o spoločné časné dobro, musí uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo prekážať v nich.

    Náboženská sloboda spoločenstiev

    4. Náboženská sloboda, čiže vylúčenosť donucovania vo veci náboženstva, ktorá platí pre jednotlivcov, prislúcha im aj vtedy, keď konajú spoločne. Náboženské spoločenstvá si totiž vyžaduje spoločenská povaha človeka i samého náboženstva.
    Preto týmto spoločenstvám treba zaručiť, aby mohli konať podľa svojich noriem, pokiaľ sa pritom nenarúšajú spravodlivé požiadavky verejného poriadku, aby mohli vzdávať verejnú úctu Božej velebnosti, podporovať svojich členov v náboženskom živote, poskytovať im náboženské vzdelanie a zriaďovať ustanovizne, v rámci ktorých ich členovia spolupracujú na usporiadaní svojho života podľa vlastných náboženských zásad.
    Náboženským spoločenstvám prislúcha aj právo, aby im zákonné alebo administratívne opatrenia občianskej moci neprekážali vo výbere, výchove, vymenúvaní a v prekladaní svojich vlastných duchovných, v stykoch s náboženskými vrchnosťami a spoločenstvami v iných častiach sveta, vo výstavbe náboženských budov, ako aj v nadobúdaní a užívaní primeraných majetkov.
    Náboženské spoločenstvá majú ďalej právo, aby sa im neznemožňovalo slovom a písmom verejne vyučovať a vyznávať svoju vieru. Avšak pri šírení viery a pri zavádzaní náboženských praktík treba sa vždy vystríhať akýchkoľvek spôsobov, ktoré by mohli pôsobiť dojmom donucovania alebo nečestného, prípadne nie celkom vhodného nahovárania, najmä ak ide o menej vzdelaných alebo chudobných ľudí. Taký postup sa má pokladať za zneužívanie vlastného práva a za porušovanie práva iných.
    K náboženskej slobode okrem toho patrí, aby sa náboženským spoločenstvám nebránilo slobodne prejavovať osobitnú účinnosť ich učenia pri usporadúvaní ľudskej spoločnosti a oživovaní každej činnosti. Napokon v spoločenskom charaktere ľudskej prirodzenosti a v samej povahe náboženstva korení právo, aby sa ľudia mohli slobodne zhromažďovať z náboženských pohnútok a zakladať výchovné, kultúrne, dobročinné a sociálne združenia.

    Náboženská sloboda rodiny

    5. Každej rodine ako spoločnosti s vlastnými základnými právami prislúcha právo slobodne usporadúvať svoj domáci náboženský život pod vedením rodičov. Rodičom patrí ďalej právo určiť podľa svojho vlastného náboženského presvedčenia, akú náboženskú výchovu majú dostať ich deti. Občianska moc má teda uznávať právo rodičov na skutočne slobodnú voľbu škôl a ostatných výchovných prostriedkov, a pre túto slobodnú voľbu sa nemajú zaťažovať ani priamo, ani nepriamo nespravodlivými nákladmi. Rodičovské práva sa porušujú aj vtedy, keď sú deti nútené navštevovať školské predmety, ktoré nezodpovedajú náboženskému presvedčeniu rodičov, alebo ak sa povinne zavedie jediná forma výchovy, z ktorej je vylúčená akákoľvek náboženská výchova.

    Starostlivosť o náboženskú slobodu

    6. Keďže všeobecné dobro spoločnosti – to jest súhrn spoločenských podmienok, v ktorých môžu ľudia plnšie a neobmedzenejšie dosahovať svoju dokonalosť – spočíva predovšetkým v zachovávaní práv a povinností ľudskej osoby5, starostlivosť o právo na náboženskú slobodu sa týka tak občanov, ako aj spoločenských skupín, občianskych vrchností, Cirkvi aj iných náboženských spoločností, každého svojím vlastným spôsobom, podľa povinností, ktoré má voči spoločnému dobru.
    Chrániť a rozvíjať nedotknuteľné ľudské práva patrí medzi základné povinnosti každej občianskej vrchnosti.6 Občianska vrchnosť musí teda účinne chrániť náboženskú slobodu všetkých občanov spravodlivými zákonmi a inými vhodnými prostriedkami tvoriť priaznivé podmienky na rozvoj náboženského života, aby občania mohli naozaj vykonávať svoje náboženské povinnosti a tak boli na osoh samej spoločnosti dobrodenia spravodlivosti a pokoja, ktoré vyplývajú z vernosti človeka Bohu a jeho svätej vôli.7
    Ak sa vzhľadom na osobitné podmienky niektorých národov dáva v právnom poriadku štátu jednému náboženskému spoločenstvu osobitné občianske uznanie, je potrebné, aby sa zároveň priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti všetkým občanom a náboženským spoločenstvám a aby sa aj rešpektovalo.
    Napokon občianska moc je povinná urobiť opatrenia, aby sa rovnoprávnosť občanov, ktorá je tiež spoločným dobrom spoločnosti, nikdy ani otvorene, ani skryte nenarušovala z náboženských pohnútok, ani sa medzi občanmi nerobila nijaká diskriminácia.
    Z toho vyplýva, že verejná moc nesmie násilím, zastrašovaním ani inými prostriedkami nútiť občanov, aby vyznávali alebo zavrhovali ktorékoľvek náboženstvo, ani nikomu brániť stať sa členom nejakého náboženského spoločenstva alebo z neho vystúpiť. Tobôž koná proti Božej vôli a proti posvätným právam jednotlivca i celej rodiny národov ten, kto akýmkoľvek spôsobom používa násilie na zničenie alebo potláčanie náboženstva či už v celom ľudstve, alebo v niektorej oblasti, poprípade v určitej skupine ľudí.
    Limity náboženskej slobody

    7. Právo na náboženskú slobodu sa realizuje v ľudskej spoločnosti, a preto jeho uplatňovanie podlieha normatívnym úpravám.
    Pri uplatňovaní všetkých slobôd sa treba držať morálnej zásady osobnej a spoločenskej zodpovednosti: jednotlivcov i spoločenské skupiny viaže pri používaní svojich práv mravný zákon brať ohľad na práva iných, na svoje povinnosti voči ostatným a na všeobecné dobro. A so všetkými sa má zaobchádzať spravodlivo a ľudsky.
    Okrem toho, keďže občianska spoločnosť má právo chrániť sa proti zneužitiam, ktoré by sa mohli vyskytnúť pod zámienkou náboženskej slobody, poskytovať túto ochranu má najmä občianska moc. To sa však nesmie diať svojvoľne ani uprednostňovaním niektorej skupiny, ale musí sa konať podľa právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym mravným poriadkom. Tieto normy si vyžaduje účinná ochrana a nerušený súlad práv všetkých občanov a dostatočná starostlivosť o autentický verejný pokoj, to jest o usporiadané nažívanie v pravej spravodlivosti. A vyžaduje si ich aj povinná ochrana verejnej mravnosti. To všetko patrí medzi základné zložky spoločného dobra a nazýva sa verejným poriadkom. Napokon treba v spoločnosti dodržiavať pravidlo úplnej slobody, podľa ktorého sa musí človeku priznať najväčšia možná sloboda a nie je dovolené obmedzovať ju, iba v prípadoch a v miere, ako je to nevyhnutné.

    Naučiť uplatňovať slobodu

    8. Na ľudí našich čias sa vyvíja mnohostranný nátlak, takže sú vystavení nebezpečenstvu, že stratia možnosť slobodného rozhodovania. Na druhej strane je nemálo tých, ktorí sú náchylní pod zámienkou slobody odmietať akúkoľvek podriadenosť a znevažujú potrebnú poslušnosť.
    Preto tento vytikánsky snem vyzýva všetkých, najmä však tých, ktorí majú na starosti výchovu iných, aby sa usilovali vychovávať takých ľudí, ktorí majú v úcte mravný poriadok, sú poslušní zákonitej vrchnosti a sú milovníkmi pravej slobody, teda ľudí, ktorí sú schopní utvoriť si svoj vlastný úsudok vo svetle pravdy, usmerňujú svoje činnosti s pocitom zodpovednosti a sú ochotní vo veľkodušnej spolupráci sa pričiňovať o uskutočňovnie všetkého, čo je pravdivé a spravodlivé.
    Náboženská sloboda má teda slúžiť aj na to, aby viedla k väčšej zodpovednosti ľudí pri plnení svojich povinností v spoločenskom živote.

    DRUHÁ KAPITOLA

    Náboženská sloboda
    vo svetle zjavenia

    Učenie o náboženskej slobode má základ v Zjavení

    9. To, čo Vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby. Jej požiadavky poznáva ľudská myseľ čoraz jasnejšie vo svetle stáročných skúseností. Ba toto učenie o slobode má korene v Božom zjavení, a preto ho majú kresťania tým svedomitejšie zachovávať. I keď sa totiž v tomto Zjavení výslovne nevyhlasuje právo na ochranu pred vonkajším donucovaním vo veci náboženstva, predsa z neho vyplýva dôstojnosť ľudskej osoby v celom rozsahu. Vidno z neho Kristovu úctu k slobode človeka pri plnení povinnosti veriť Božiemu slovu; a učí nás v akom duchu sa majú učeníci takého vznešeného Majstra vo všetkom riadiť. To všetko ozrejmuje všeobecné zásady, na ktorých sa zakladá učenie tejto deklarácie o náboženskej slobode. Najmä náboženská sloboda v spoločnosti je v plnej zhode so slobodou úkonu kresťanskej viery.

    Sloboda úkonu viery

    10. Patrí medzi základné princípy katolíckeho učenia, ktoré sa nachádzajú v Božom slove a dôsledne ich hlásajú cirkevní otcovia8, že človek má dobrovoľne odpovedať Bohu vierou; preto nikto nemá byť nútený prijať vieru proti svojej vôli.9 Úkon viery je totiž samou svojou povahou dobrovoľný. Lebo človek, vykúpený Kristom Spasiteľom a skrze Ježiša Krista povolaný za adoptívne Božie dieťa10, nemôže priľnúť k Bohu, ktorý sa zjavuje, ak ho nepritiahne Otec11, aby prejavil Bohu rozumnú a slobodnú poslušnosť viery. Teda povahe viery plne zodpovedá, aby bolo z náboženskej oblasti vylúčené akékoľvek donucovanie zo strany ľudí. Práve preto náboženská sloboda nemálo napomáha vytvárať podmienky, v ktorých možno bez ťažkostí pozývať ľudí, aby z vlastnej vôle prijali kresťanskú vieru a celý život ju aktívne vyznávali.

    Konať ako Kristus a apoštoli

    11. Boh totiž volá ľudí, aby mu slúžili v Duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení. Berie totiž ohľad na dôstojnosť ním stvorenej ľudskej osoby, ktorá sa má dať viesť vlastným úsudkom a používať svoju slobodu. To sa dokonale ukázalo v Ježišovi Kristovi, v ktorom Boh dokonale zjavil sám seba a svoje cesty. Veď Kristus, náš Majster a Pán12, tichý a pokorný srdcom13, trpezlivo pozýval a získaval si učeníkov.14 To, čo hlásal, dokazoval a potvrdzoval zázrakmi, aby vzbudil a posilnil vieru svojich poslucháčov, nie aby na nich vyvíjal nátlak.15 Svojim poslucháčom vyčítal aj ich malovernosť, ale trest ponechal Bohu na súdny deň.16 Keď vyslal apoštolov do sveta, povedal im: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). A vediac, že medzi pšenicou je aj kúkoľ, rozkázal, aby sa nechalo rásť oboje až do žatvy, ktorá bude na konci sveta.17 Nechcel byť politickým Mesiášom, ktorý by vládol násilím18, radšej sa nazýval Synom človeka, ktorý prišiel, „slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Ukázal sa dokonalým služobníkom Božím19, ktorý „nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“ (Mt 12, 20). Tým, že kázal platiť daň cisárovi, uznával občiansku moc a jej práva, ale jasne pripomenul, že treba zachovávať vyššie, Božie práva: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). Napokon zavŕšil svoje zjavenie tým, že na kríži dokončil dielo vykúpenia, ktorým získal ľuďom spásu a pravú slobodu. Vydal totiž svedectvo pravde20, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali. Lebo jeho kráľovstvo sa nepresadzuje mečom21, ale nastoľuje sa svedectvom a počúvaním pravdy a rastie láskou, ktorou Kristus vyzdvihnutý na kríži priťahuje k sebe ľudí.22
    Apoštoli, poučení Kristovým slovom a príkladom, sa uberali tou istou cestou. Od samých začiatkov Cirkvi sa Kristovi učeníci usilovali obrátiť ľudí, aby vyznávali Krista ako Pána. Nerobili to však donucovaním alebo lesťami nehodnými evanjelia, ale predovšetkým silou Božieho slova.23 Všetkým neohrozene ohlasovali úmysel Boha Spasiteľa, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). No zároveň brali ohľad na slabých, hoci sa mýlili, a upozorňovali, že „každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba“ (Rim 14, 12)24, teda že sme povinní poslúchať svoje svedomie. Ako Kristus, tak aj apoštoli sa vždy usilovali vydávať svedectvo o Božej pravde a „smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31) ľudu i vladárom.25 Pevne verili, že samo evanjelium je skutočne prejavom Božej moci na spásu každého veriaceho.26 Opovrhovali teda všetkými telesnými zbraňami27 a nasledovali Kristov príklad dobrotivosti a skromnosti, ohlasovali Božie slovo a verili, že sila tohto slova zničí mocnosti, ktoré sa protivia Bohu28, a privedie ľudí k viere, aby poslúchali Krista29. Ako Majster, tak aj apoštoli uznávali zákonitú občiansku vrchnosť: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha“, učí apoštol, a preto prikazuje: „Každý nech sa poddá vyššej moci… Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku“ (Rim 13, 1 – 2).30 Zároveň sa však nebáli odporovať verejnej moci, ktorá sa protivila svätej Božej vôli: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí!“ (Sk 5, 29).31 Touto cestou sa uberali v priebehu vekov mnohí mučeníci a veriaci všade na svete.

    Cirkev nasleduje Krista a apoštolov

    12. Cirkev, verná pravde evanjelia, ide teda v šľapajach Krista a apoštolov, keď uznáva náboženskú slobodu a podporuje ju v súlade s dôstojnosťou človeka a s Božím zjavením. Toto učenie, ktoré prijala od svojho Majstra a od apoštolov, v priebehu vekov zachovávala a ďalej odovzdávala. A hoci v živote Božieho ľudu, putujúceho uprostred premenlivosti ľudských dejín, sa občas vyskytli spôsoby, ktoré sa menej zhodovali ba až priamo odporovali duchu evanjelia, predsa vždy zostalo v platnosti učenie Cirkvi, že nikoho nemožno nútiť, aby veril.
    Evanjeliový kvas dlho pôsobil na ľudské mysle a v značnej miere prispel k tomu, že ľudia dôslednejšie uznali svoju vlastnú dôstojnosť a dozrelo presvedčenie, že vo veci náboženstva treba v spoločnosti chrániť človeka pred akýmkoľvek donucovaním zo strany ľudí.

    Sloboda Cirkvi

    13. Medzi dobrami Cirkvi, ba i samej pozemskej obce, ktoré treba vždy a všade chrániť a brániť proti každému bezpráviu, určite patrí na prvé miesto, aby Cirkev mohla konať tak slobodne, ako si to vyžaduje starostlivosť o spásu ľudí.32 Je to posvätná sloboda, lebo sám jednorodený Boží Syn ňou obdaroval Cirkev, ktorú si nadobudol vlastnou krvou. Ona prislúcha Cirkvi do tej miery, že kto proti nej útočí, koná proti Božej vôli. Sloboda Cirkvi je základným princípom vo vzťahoch medzi Cirkvou a verejnou mocou a celým občianskym zriadením.
    V ľudskej spoločnosti a voči akejkoľvek verejnej moci si Cirkev nárokuje slobodu ako Kristom Pánom ustanovená duchovná autorita, ktorej z Božieho poverenia prislúcha povinnosť ísť do celého sveta a hlásať evanjelium celému stvorenstvu.33 Cirkev si rovnako nárokuje slobodu ako spoločenstvo ľudí, ktorí majú právo žiť v občianskej spoločnosti podľa predpisov kresťanskej viery.34
    Nestačí však náboženská sloboda hlásaná slovami alebo stanovená iba zákonmi: až keď sa náboženská sloboda úprimne uplatňuje aj v praxi, Cirkev má podľa práva a podľa skutočného stavu ustálené podmienky na potrebnú nezávislosť na plnenie svojho božského poslania; nezávislosť, ktorú si cirkevné vrchnosti čo najdôraznejšie nárokovali v spoločnosti.35 Pritom kresťania, rovnako ako ostatní občania, majú právo, aby sa im neprekážalo žiť podľa vlastného svedomia. Teda sloboda Cirkvi je v súlade s náboženskou slobodou, ktorú treba priznať ako právo všetkým ľuďom a spoločenstvám a ktorú treba uzákoniť v právnom poriadku.

    Poslanie Cirkvi

    14. Aby bola Katolícka cirkev poslušná Božiemu príkazu: „Učte všetky národy“ (Mt 28, 19), musí neúnavne pracovať na tom, „aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo“ (2 Sol 3, 1).
    Preto sa Cirkev naliehavo obracia na svojich synov a dcéry, „aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí… toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 1 – 4).
    Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi.36 Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku, ktoré vyplývajú zo samej ľudskej prirodzenosti. Okrem toho sa kresťania majú múdro „v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy“ (2 Kor 6, 6 – 7) správať k tým, ktorí sú mimo Cirkvi, majú sa usilovať so všetkou odvahou37 a apoštolskou neohrozenosťou šíriť svetlo života, aj keby mali preliať vlastnú krv.
    Lebo učeníka viaže ku Kristovi, svojmu Majstrovi, vážna povinnosť, čoraz dôkladnejšie poznať pravdu prijatú od neho, verne ju ohlasovať a odvážne ju brániť, s vylúčením prostriedkov, ktoré protirečia duchu evanjelia. No Kristova láska ho zároveň pobáda láskavo, rozvážne a trpezlivo zaobchádzať s ľuďmi, ktorí žijú v omyle alebo nevedomosti, čo sa týka vecí viery.38 Treba brať zreteľ na povinnosti voči Kristovi, oživujúcemu Slovu, ktoré treba ohlasovať, ďalej na práva ľudskej osoby, ako aj na mieru milosti, ktorú Boh udeľuje skrze Krista človeku, povolanému dobrovoľne prijať a vyznávať vieru.

    ZÁVER

    15. Je teda zrejmé, že ľudia dnešných čias si želajú, aby mohli slobodne vyznávať náboženstvo v súkromnom i vo verejnom živote. Ba väčšina štátov už v ústave vyhlasuje náboženskú slobodu za občianske právo a slávnostne ju proklamujú i medzinárodné dokumenty.39
    Nechýbajú však režimy, ktoré vo svojich ústavách síce uznávajú slobodu náboženského kultu, ale verejná moc robí všetko, aby odviedla občanov od vyznávania viery, a náboženským spoločnostiam spôsobuje veľké ťažkosti, alebo dokonca vystavuje ich život nebezpečenstvu.
    Posvätný cirkevný snem s radosťou víta šťastné znamenia prítomných čias, ale so smútkom odsudzuje spomenuté poľutovaniahodné fakty. Pritom vyzýva katolíkov a prosí všetkých ľudí, aby čo najpozornejšie uvažovali o tom, ako veľmi je náboženská sloboda potrebná najmä v súčasnom stave ľudskej rodiny.
    Veď všetky národy sa očividne čoraz viac zjednocujú, vzťahy medzi ľuďmi rozličných kultúr a rozdielnych náboženstiev sa zbližujú a v každom narastá aj pocit vlastnej zodpovednosti. Aby sa teda v ľudstve obnovili a upevnili pokojné vzťahy a svornosť, vyžaduje sa, aby bola náboženská sloboda všade na svete účinne zabezpečená právnymi opatreniami a aby sa zachovávali najvyššie ľudské povinnosti i práva, ktoré sa týkajú slobodného náboženského života v spoločnosti.
    Dal by Boh a Otec všetkých ľudí, aby celé ľudstvo pri svedomitom zachovávaní náboženskej slobody v spoločnosti Kristovou milosťou a účinkovaním Ducha Svätého dospelo k vznešenej a nehynúcej „slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21).

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 7. decembra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 279; tamže, s. 265; PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1944: AAS 37 (1945), s. 14.
    2 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 260 – 261; PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1942: AAS 35 (1943), s. 19; PIUS XI., encyklika Mit brennender Sorge, 14. marca 1937: AAS 29 (1937), s. 160; Lev XIII., encyklika Libertas praestantissimum, 20. júna 1888: Acta Leonis XIII, 8 (1888), s. 237 – 238.
    3 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theologica, I – II, q. 91, a. 1; q. 93, a. 1 – 2.
    4 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 270; PAVOL VI., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1964: AAS 57 (1965), s. 181 – 182; SV. TOMÁŠ, Summa theologica, I – II, q. 91, a. 4c.
    5 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 33 (1961), s. 417; tenže, encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 273.
    6 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 273 – 274; PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 200.
    7 Porov. LEV XIII., encyklika Immortale Dei, 1. novembra 1885: AAS 18 (1885), s. 161.
    8 Porov. LACTANTIUS, Divinarum institutionum, Lib. V, 19: CSEL 19, s. 463 – 464, 465; PL 6, 614 a 616 (kap. 20); SV. AMBRÓZ, Epist. ad Valentinianum Imp., Ep. 21: PL 16, 1005; SV. AUGUSTÍN, Contra litteras Petiliani, Lib. II, kap. 83: CSEL 52, s. 112; PL 43, 315; SV. GREGOR VEĽKÝ, Epist. ad Virgilium et Theodorum episcopos Massiliae Galliarum, Registrum epistolarum, I, 45: MGH, Ep. 1, s. 72; PL 77, 510 – 511 (lib. I, ep. 47); tenže, Epist. ad Johannem episcopum Constantinopolitanum, Registrum Epistolarum III, 52: MGH, Ep. 1, s. 210; PL 77, 649 (lib. III, ep. 53); porov. D. 45, c. 1 (ed. Friedberg, col 160); IV. TOLEDSKÁ SYNODA, c. 57: Mansi 10, 633; porov. D. 45, c. 5 (ed. Friedberg, col. 161 – 162); KLEMENT III.: X, V, 6, 9: ed. Friedberg, col. 774; INOCENT III., Epist. ad arelatensem archiepiscopum, X, III, 42, 3: ed. Friedberg, col. 646.
    9 Porov. CIC, kán. 1351; PIUS XII., prejav k tribunálu posvätnej Rímskej roty, 6. októbra 1946: AAS 38 (1946), s. 394; tenže, encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 243.
    10 Porov. Ef 1, 5.
    11 Porov. Jn 6, 44.
    12 Porov. Jn 13, 13.
    13 Porov. Mt 11, 29.
    14 Porov. Mt 11, 28 – 30; Jn 6, 67 – 68.
    15 Porov. Mt 9, 28 – 29; Mk 9, 23 – 24; 6, 5 – 6; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 642 – 643.
    16 Porov. Mt 11, 20 – 24; Rim 12, 19 – 20; 2 Sol 1, 8.
    17 Porov. Mt 13, 30 a 40 – 42.
    18 Porov. Mt 4, 8 – 10; Jn 6, 15.
    19 Porov. Iz 42, 1 – 4.
    20 Porov. Jn 18, 37.
    21 Porov. Mt 26, 51 – 53; Jn 18, 36.
    22 Porov. Jn 12, 32.
    23 Porov. 1 Kor 2, 3 – 5; 1 Sol 2, 3 – 5.
    24 Porov. Rim 14, 1 – 23; 1 Kor 8, 9 – 13; 10, 23 – 33.
    25 Porov. Ef 6, 19 – 20.
    26 Porov. Rim 1, 16.
    27 Porov. 2 Kor 10, 4; 1 Sol 5, 8 – 9.
    28 Porov. Ef 6, 11 – 17.
    29 Porov. 2 Kor 10, 3 – 5.
    30 Porov. 1 Pt 2, 13 – 17.
    31 Porov. Sk 4, 19 – 20.
    32 Porov. LEV XIII., list Officio sanctissimo, 22. decembra 1887: AAS 20 (1887), s. 269; tenže, list Ex litteris, 7. apríla 1887: AAS 19 (1886), s. 465.
    33 Porov. Mk 16, 15; Mt 28, 18 – 20; PIUS XII., encyklika Summi pontificatus, 20. októbra 1939: AAS 31 (1939), s. 445 – 446.
    34 Porov. PIUS XI., list Firmissimam constantiam, 20. marca 1937: AAS 29 (1937), s. 196.
    35 Porov. PIUS XII., príhovor Ci riesce, 6. decembra 1953: AAS 45 (1953), s. 802.
    36 Porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 23. marca 1952: AAS 44 (1952), s. 270 – 278.
    37 Porov. Sk 4, 29.
    38 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 299 – 300.
    39 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 295 – 296.