DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

UNITATIS REDINTEGRATIO

DEKRÉT O EKUMENIZME

ÚVOD

1. OBNOVIŤ JEDNOTU medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený1. Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.
Avšak Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnikom, začal v posledných časoch v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha pokorného uznania chýb a túžbu po jednote. Táto milosť zapôsobila na veľmi mnohých ľudí všade na svete. I medzi našimi oddelenými bratmi vzniklo pod vplyvom milosti Ducha Svätého čím ďalej tým viac sa vzmáhajúce hnutie za obnovenie jednoty všetkých kresťanov. Na tomto hnutí za jednotu, nazývanom ekumenickým, sa zúčastňujú tí, ktorí vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen ako jednotlivci, ale aj spoločne v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré nazývajú svojou a Božou cirkvou. Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľnej Božej Cirkvi, naozaj všeobecnej a poslanej do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu a spasil sa na Božiu slávu.
Tento posvätný cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. A keď už vysvetlil učenie o Cirkvi, vedený túžbou po obnovení jednoty medzi všetkými Kristovými učeníkmi, chce navrhnúť všetkým katolíkom prostriedky, cesty a spôsoby, ktorými by mohli odpovedať na toto Božie volanie a na túto milosť.

PRVÁ KAPITOLA

KATOLÍCKE ZÁSADY EKUMENIZMU

Jednota a jedinečnosť Cirkvi

2. Božia láska sa prejavila voči nám v tom, že Otec poslal jednorodeného Božieho Syna na svet, aby sa stal človekom a tak vykúpil, obnovil a zjednotil ľudstvo2. On, prv než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21); a ustanovil vo svojej Cirkvi obdivuhodnú sviatosť Eucharistie, ktorou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Cirkvi. Svojim učeníkom dal nové prikázanie, aby sa navzájom milovali,3 a prisľúbil im Ducha Tešiteľa4, aby s nimi zostal naveky ako Pán a Darca života.
A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí apoštol: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 4 – 5). Veď „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli… Lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 27 – 28). Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. On rozdeľuje milosti a služby5 a obohacuje Cirkev Ježiša Krista rozličnými darmi, aby náležite pripravil svätých „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12).
Aby však Kristus upevňoval túto svoju svätú Cirkev na celom svete až do skončenia vekov, zveril kolégiu Dvanástich úlohu učiť, viesť a posväcovať6. Spomedzi nich vyvolil Petra a na ňom sa po jeho vyznaní viery rozhodol postaviť svoju Cirkev. Jemu prisľúbil kľúče od nebeského kráľovstva7, a keď mu Peter vyznal svoju lásku, zveril mu všetky svoje ovce, aby ich utvrdzoval vo viere8 a pásol v dokonalej jednote9; pričom sám Ježiš Kristus naveky zostáva uholným kameňom10 a Pastierom našich duší11.
Ježiš Kristus chce, aby prostredníctvom verného ohlasovania evanjelia, vysluhovania sviatostí a láskavého vedenia apoštolov a ich nástupcov na čele s Petrovým následníkom jeho ľud účinkovaním Ducha Svätého vzrastal; a uskutočňuje spoločenstvo svojho ľudu v jednote: vo vyznaní jednej viery, v spoločnom uctievaní Boha a v bratskej svornosti Božej rodiny.
A tak Cirkev, jediné Božie stádo, ako znamenie vztýčené uprostred národov12 predkladá evanjelium pokoja celému ľudstvu13 a s nádejou putuje k svojmu cieľu – do nebeskej vlasti14.
To je sväté tajomstvo jednoty Cirkvi, v Kristovi a skrze Krista, zatiaľ čo Duch Svätý spôsobuje rozmanitosť darov. Najvyšším vzorom a základom tohto tajomstva je jednota v Trojici osôb jedného Boha, Otca a Syna v Duchu Svätom.

Vzťahy oddelených bratov ku Katolíckej cirkvi

3. V tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli hneď na začiatku niektoré roztržky15, ktoré apoštol Pavol prísne karhá ako odsúdeniahodné16. No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. Tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie. Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi17, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi18.
Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a vedú k nemu, právom patria jedinej Kristovej Cirkvi.
U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu rozličným spôsobom bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti, podľa rozmanitého charakteru jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. Treba ich teda pokladať za schopné otvárať vstup do spoločenstva spásy.
Preto tieto oddelené cirkvi19 a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.
Napriek tomu sa od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich spoločenstvá a cirkvi, netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro udeliť všetkým, ktorých preporodil na jedno telo a spoločne vzkriesil k novému životu, jednote, ktorú hlása Sväté písmo i Posvätná tradícia Cirkvi. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria do Božieho ľudu. A tento ľud, hoci je za svojho pozemského putovania vo svojich členoch vystavený hriechu, predsa vzrastá v Kristovi a Boh ho láskavo vedie podľa svojich tajomných plánov, kým s radosťou nedosiahne plnosť večnej slávy v nebeskom Jeruzaleme.

Ekumenizmus

4. Keďže dnes sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých častiach sveta modlitbou, slovom i skutkom vyvíjajú mnohé úsilia, aby sa dosiahla plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa podieľali na diele ekumenizmu.
Pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi. ďalej sem patrí dialóg medzi náležite pripravenými odborníkmi na stretnutiach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev. Pri tomto dialógu každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty a tak všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života zúčastnených spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Keď je to možné, spoločenstvá sa schádzavajú aj na spoločnú modlitbu. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť Kristovej vôli, čo sa týka Cirkvi, a odhodlane sa podujímajú na dielo obnovy a reformy.
Toto všetko slúži spravodlivosti a pravde, svornosti a spolupráci, bratskému duchu a jednote, ak to veriaci Katolíckej cirkvi uskutočňujú múdro a trpezlivo pod starostlivým vedením duchovných pastierov, aby sa touto cestou všetci kresťania po prekonaní prekážok, čo sa stavajú do cesty dokonalej cirkevnej jednote, mohli postupne zísť na spoločné slávenie Eucharistie zjednotení v jedinej jednej Cirkvi, v jednote, ktorou Kristus obdaroval svoju Cirkev od prvopočiatku, o ktorej veríme, že neprestajne pretrváva v Katolíckej cirkvi a ktorá – ako dúfame – bude sa čoraz väčšmi prehlbovať až do skončenia vekov.
Je však zrejmé, že príprava a návrat jednotlivcov, túžiacich po plnom katolíckom spoločenstve sa svojou povahou líšia od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká obdivuhodným Božím riadením.
Katolícki veriaci sa majú v ekumenickej činnosti bezpochyby starať o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť k nim prvé kroky. Ale predovšetkým musia sami úprimne a pozorne uvažovať o tom, čo treba obnoviť a podniknúť vo vlastnej katolíckej rodine, aby svojím životom vydávala vernejšie a jasnejšie svedectvo o učení a ustanoveniach, ktoré jej prostredníctvom apoštolov zveril Kristus.
Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť20 a každý z nich sa má podľa svojich možností snažiť, aby sa Cirkev, nosiac na svojom tele Kristovo uponíženie a umieranie21, deň čo deň očisťovala a obnovovala, kým si ju Kristus nepripraví slávnu, bez škvrny a vrásky22.
V Cirkvi nech si všetci – podľa úloh, ktoré boli každému zverené – v rozličných formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozvinutí zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo všetkom nech si prejavujú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere prejavovať pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.
Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až po vyliatie krvi: Boh je totiž vždy obdivuhodný a nevyspytateľný vo svojich dielach.
Nesmieme zabudnúť ani na to, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na náš rast. Čokoľvek je naozaj kresťanské, nikdy sa neprieči pravému dobru viery, ba vždy môže viesť k dokonalejšiemu prijatiu samého tajomstva Krista a Cirkvi.
Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť v každom ohľade plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.
Tento posvätný cirkevný snem s radosťou pozoruje, že účasť katolíckych veriacich na ekumenickej činnosti zo dňa na deň vzrastá, a biskupom celého sveta odporúča, aby ju starostlivo rozvíjali a múdro viedli.

DRUHÁ KAPITOLA

USKUTOČŇOVANIE EKUMENIZMU V PRAXI

O jednotu sa majú zaujímať všetci

5. Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, tak v každodennom kresťanskom živote, ako i v teologických a historických štúdiách. Už táto starostlivosť je určitým spôsobom prejavom bratských zväzkov, ktoré jestvujú medzi všetkými kresťanmi, a podľa Božej dobroty vedie k úplnej a dokonalej jednote.

Reforma Cirkvi

6. Keďže každá reforma Cirkvi23 vo svojej podstate spočíva v stále rastúcej vernosti jej vlastnému povolaniu, to je bezpochyby aj dôvodom hnutia za jednotu. Kristus nabáda putujúcu Cirkev na túto ustavičnú reformu, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo do správneho a potrebného poriadku to, čo sa azda vzhľadom na podmienky a okolnosti nie dosť verne zachovávalo, pokiaľ ide o mravy, cirkevnú disciplínu, alebo aj spôsob výkladu učenia, čo však treba starostlivo odlišovať od samého pokladu viery.
Táto obnova života Cirkvi má teda osobitný ekumenický význam. Rozličné spôsoby, ktorými sa už uskutočňuje – ako je biblické a liturgické hnutie, hlásanie Božieho slova a katechéza, apoštolát laikov, nové formy rehoľného života, manželská duchovnosť, učenie a činnosť Cirkvi v sociálnej oblasti – treba považovať za záruku a predzvesť budúceho vývoja ekumenizmu.

Obrátenie srdca

7. Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli24, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným, ako hovorí apoštol národov: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja!“ (Ef 4, 1 – 3). Toto napomenutie sa týka predovšetkým tých, ktorým sa dostalo hodnosti sviatostnej vysviacky, aby pokračovali v poslaní Krista, ktorý medzi nás „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20, 28).
Aj o previneniach proti jednote platí svedectvo sv. Jána: „Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo“ (1 Jn 1, 10). Preto v pokornej modlitbe prosíme o odpustenie Boha i oddelených bratov, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba dokonca uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým dôvernejšie a ľahšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy.

Spojenie v modlitbe

8. Toto obrátenie srdca a túto svätosť života treba spolu so súkromnými a s verejnými modlitbami za jednotu kresťanov pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a možno ich právom nazvať duchovným ekumenizmom.
Preto je zvykom katolíkov, že sa často spoločne modlievajú za jednotu Cirkvi, za ktorú sám Spasiteľ vrúcne prosil Otca v predvečer svojej smrti: „… aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21).
Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti za jednotu a ekumenické stretnutia, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci modlili spoločne s oddelenými bratmi. Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom na získanie milosti a úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) však neslobodno pokladať za taký prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by sa dal uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Z dôvodu vyjadrenia jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča. O konkrétnom postupe nech múdro rozhodne miestna biskupská vrchnosť, ktorá nech berie do úvahy všetky miestne, časové a osobné okolnosti, ak nerozhodla ináč podľa svojich štatútov biskupská konferencia alebo Apoštolská stolica.

Vzájomné poznanie

9. Treba poznať ducha oddelených bratov. Na to je potrebné pravdivo a dobromyseľne uskutočňované štúdium. Katolíci, náležite pripravení, sa majú čo najlepšie oboznámiť s učením a dejinami, s duchovným a liturgickým životom, s náboženskou psychológiou a kultúrou bratov. Na to sú veľmi užitočné stretnutia za účasti oboch stránok, aby rokovali najmä o teologických otázkach ako rovný s rovným, pod podmienkou, že tí, ktorí sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú naozaj odborníci. Z takého dialógu jasnejšie vysvitne aj to, aký je skutočný postoj Katolíckej cirkvi. Týmto spôsobom možno lepšie poznať i zmýšľanie oddelených bratov a primeranejšie im vysvetliť našu vieru.

Ekumenická formácia

10. Posvätnú teológiu a iné disciplíny, najmä historické, treba prednášať aj z ekumenického hľadiska, aby čoraz vernejšie zodpovedali skutočnému stavu vecí.
Je veľmi dôležité, aby budúci duchovní pastieri a kňazi ovládali teológiu starostlivo vypracovanú takýmto spôsobom, a nie polemicky, najmä pokiaľ ide o vzťahy oddelených bratov ku Katolíckej cirkvi.
Predovšetkým od formácie kňazov totiž závisí náležité vzdelanie a duchovná formácia veriacich i rehoľníkov.
Takisto katolíci venujúci sa misijnej práci v tých istých krajinách, kde pracujú aj iní kresťania, sa majú najmä dnes oboznamovať s otázkami a s výsledkami, ktoré sa v ich apoštoláte rodia z ekumenizmu.

Spôsoby vyjadrovania a vysvetľovania náuky viery

11. Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.
Zároveň treba dôkladnejšie a presnejšie vysvetľovať katolícku vieru takou formou a rečou, ktorej môžu dobre rozumieť aj oddelení bratia.
Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa pripraví cesta, ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude všetkých podnecovať do hlbšieho poznávania a jasnejšieho vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva25.

Spolupráca s oddelenými bratmi

12. Nech všetci kresťania vyznávajú pred všetkými národmi vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Božieho Syna, Vykupiteľa a nášho Pána, a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame. Keďže v týchto časoch sa rozvíja veľmi mnohostranná spolupráca na sociálnom poli, všetci ľudia sú pozývaní spolupracovať, najmä tí, ktorí veria v Boha, a predovšetkým všetci kresťania, lebo nosia Kristovo meno. Spolupráca všetkých kresťanov je živým vyjadrením spojenia, ktoré už jestvuje medzi nimi, a stavia do jasnejšieho svetla tvár Krista Služobníka. Táto spolupráca sa v mnohých krajinách už nadviazala a treba ju stále zdokonaľovať – najmä v krajinách, ktoré sú dejiskom spoločenského a technického rozvoja –, či už pri správnom hodnotení dôstojnosti ľudskej osoby, pri napomáhaní dobrodení mieru, pri uplatňovaní evanjelia v sociálnej oblasti, pri povznášaní vied a umení kresťanským duchom, ako aj pri všestrannom liečení neduhov našich čias, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie dobier. Pri tejto spolupráci sa všetci veriaci v Krista môžu naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznávať, ako si vážiť jeden druhého a ako pripravovať cestu jednote kresťanov.

TRETIA KAPITOLA

CIRKVI A CIRKEVNÉ SPOLOČENSTVÁ
ODDELENÉ OD RÍMSKEJ APOŠTOLSKEJ STOLICE

Rozličné rozdelenia

13. Teraz obraciame pozornosť na dva základné typy sporov, ktoré narušili Kristovu nezošívanú tuniku.
Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou.
Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“. Odvtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti. Medzi tými, v ktorých sa dosiaľ čiastočne zachovali katolícke tradície a štruktúry, zaujíma osobitné miesto anglikánske spoločenstvo.
Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do miesta a času vzniku, ale najmä povahou a závažnosťou otázok týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry.
Preto sa tento posvätný cirkevný snem, ktorý nepodceňuje rozdielne podmienky rozmanitých kresťanských spoločenstiev, ale ani nezaznáva zväzky, ktoré napriek rozdeleniu ešte jestvujú medzi nimi, rozhodol predložiť nasledujúce úvahy ako podnety na rozvážnu ekumenickú činnosť.

I. Čo treba brať na východných cirkvách osobitne do úvahy

Špecifiká a dejiny východných cirkví

14. Cirkvi Východu i Západu išli cez nemálo storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života, a ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery alebo disciplíny, všetci uznávali rozhodnutia rímskej stolice. Tento posvätný cirkevný snem medzi inými dôležitými vecami rád pripomína všetkým, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne alebo miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi; a z nich sa viaceré honosia tým, že ich založili sami apoštoli. Preto medzi východnými kresťanmi mala a má veľkú váhu starostlivosť o snahu zachovať v spoločenstve viery a lásky bratské vzťahy, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami.
Rovnako netreba prehliadnuť, že východné cirkvi vlastnia od začiatku poklad, z ktorého Cirkev Západu nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku. Nemá sa podceňovať ani skutočnosť, že základné články kresťanskej viery o Trojici a Božom Slove, ktoré sa stalo telom z Panny Márie, boli definované na všeobecných ekumenických konciloch konaných na Východe. Za zachovanie tejto viery východné cirkvi mnoho trpeli a stále trpia.
Dedičstvo, ktoré nám zanechali apoštoli, však bolo prijaté v rozmanitých formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa miestami vyvíjalo rozlične, a to i pre rozdielnosť mentalít a životných podmienok. Toto všetko, popri vonkajších príčinách i pre nedostatok vzájomného porozumenia a lásky, dalo príležitosť na vznik rozdelení.
Preto tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje všetkých, najmä však tých, ktorí sa chcú venovať práci za obnovenie želanej úplnej jednoty medzi východnými cirkvami a Katolíckou cirkvou, aby brali náležitý zreteľ na osobitné podmienky vzniku a vývoja východných cirkví a na povahu vzťahov, ktoré jestvovali medzi nimi a rímskou stolicou pred rozkolom, a aby si o tom všetkom utvorili správny úsudok. Ak sa toto všetko bude presne dodržiavať, bude to veľmi osožiť zamýšľanému dialógu.

Liturgická a duchovná tradícia východných cirkví

15. Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu, zdroj života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci, zjednotení s biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a vyliatím Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách sa tak buduje a vzrastá Božia Cirkev26 a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.
V tomto liturgickom kulte východní kresťania prekrásnymi chválospevmi velebia Máriu, vždy Pannu, ktorú Efezský koncil slávnostne vyhlásil za Najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, v súlade so Svätým písmom, uznaný v pravom a vo vlastnom zmysle za Božieho Syna a Syna človeka. A spoločne uctievajú i mnohých svätých; medzi nimi aj otcov všeobecnej Cirkvi.
Pretože tieto cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami, je istá spoluúčasť na svätých veciach (communicatio in sacris) nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča.
Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a aj neskoršie z nej neraz čerpalo nové sily. Preto sa vrelo odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných pokladov východných otcov, ktoré povznášajú celého človeka ku kontemplácii Božích vecí.
Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre dosiahnutie zmierenia východných a západných kresťanov.
Disciplína vlastná východným cirkvám

16. Okrem toho východné cirkvi sa už od svojich počiatkov pridŕžali vlastných disciplín, ktoré schválili svätí otcovia a synody i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií vôbec nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba robí ju ešte krajšou a nemálo pomáha jej poslaniu, tento posvätný cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že východné cirkvi, pamätlivé potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny, lebo tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému dobru. Dokonalé zachovávanie tejto tradičnej zásady, ktorá sa však niekedy nedodržiava, patrí medzi bezpodmienečné predpoklady na obnovenie jednoty.

Vlastný charakter východných cirkví v prezentovaní tajomstiev

17. Čo sa povedalo o zákonitej rozmanitosti, možno vyhlásiť aj o rozličnej teologickej formulácii náuky viery. Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž pri poznávaní a vyznávaní Božích vecí uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe. Preto sa niet čo čudovať, že sa niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú sa do jasnejšieho svetla u jedných než u druhých, takže v nejednom prípade možno povedať, že ich rozličné teologické formulácie sa navzájom skôr dopĺňajú, než by si protirečili. Čo sa týka autentických východných teologických tradícií, treba uznať, že sú vynikajúcim spôsobom zakorenené vo Svätom písme, pestované a vyjadrované liturgickým životom, udržiavajú sa živým apoštolským podaním a spismi východných otcov i duchovných autorov a vedú k správnemu usporiadaniu života, ba aj k plnej kontemplácii kresťanskej pravdy.
Tento posvätný cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia Katolíckej cirkvi, ktorí toto dedičstvo strážia a chcú ho rýdzejšie a plnšie uplatniť v živote, už žijú v úplnom spoločenstve s bratmi, pridŕžajúcimi sa západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličných tradíciách k úplnej katolíckosti a apoštolskosti Cirkvi.

Záver o východných cirkvách

18. Po dobrom uvážení všetkých uvedených skutočností tento posvätný cirkevný snem obnovuje vyhlásenia predchádzajúcich posvätných koncilov a rímskych pápežov, totiž že v záujme obnovenia a zachovania spoločenstva a jednoty sa nemá klásť „nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Sk 15, 28). Navyše si vrúcne želá, aby odteraz všetky úsilia v rozličných ustanovizniach a formách cirkevného života smerovali k postupnému dosiahnutiu tejto jednoty, zvlášť modlitbami a bratským dialógom o náuke viery a najnaliehavejších pastoračných potrebách našich čias. Taktiež odporúča duchovným pastierom a členom Katolíckej cirkvi, aby mali priateľské vzťahy k tým, ktorí už nežijú na Východe, ale ďaleko od vlasti, aby sa prehlbovala bratská spolupráca s nimi v duchu kresťanskej lásky bez zvád a akejkoľvek rivality. Ak sa toto dielo bude uskutočňovať z celého srdca, posvätný cirkevný snem dúfa, že sa odstráni múr, ktorý delí Cirkev na Západe od cirkví na Východe, a tak konečne bude jeden jediný príbytok pevne postavený na uholnom kameni, Ježišovi Kristovi, ktorý z obidvoch utvorí jedno27.

II. Oddelené cirkvi a cirkevné spoločenstvá na Západe

Postavenie týchto spoločenstiev

19. Cirkvi a cirkevné spoločenstvá oddelené od Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, ktoré sa začali na Západe už na sklonku stredoveku, alebo oddelené neskoršie, sú spojené s Katolíckou cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva, vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich storočiach prežitých v cirkevnom spoločenstve.
Keďže sa však tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá pre rozdielnosť svojho pôvodu, náuky a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažké presne ich opísať a na to sa tu ani nemienime podujať.
Hoci ekumenické hnutie a túžba po zmierení s Katolíckou cirkvou sa ešte všade nerozmohli, máme nádej, že postupom času sa u všetkých prehĺbi ekumenické cítenie a vzájomná úcta.
Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a Katolíckou cirkvou jestvujú závažné rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým v interpretácii zjavenej pravdy. Aby sa však napriek týmto rozdielom mohol ľahšie nadviazať ekumenický dialóg, chceme tu poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet na tento dialóg.

Vyznávanie Krista

20. Máme na mysli predovšetkým kresťanov, ktorí otvorene vyznávajú Ježiša Krista ako Boha a Pána a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, na slávu jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého. Vieme, že jestvujú nemalé nezhody s náukou Katolíckej cirkvi aj o Kristovi, vtelenom Božom Slove, a o diele vykúpenia, a preto aj o tajomstve a poslaní Cirkvi, ako aj o úlohe Márie v diele spásy. Teší nás však, keď vidíme, že naši oddelení bratia sa upriamujú na Krista ako na prameň a stredobod cirkevného spoločenstva. Túžba po spojení s Kristom ich čoraz viac pobáda hľadať jednotu, ako aj vydávať svedectvo o svojej viere všade medzi národmi.

Štúdium Svätého písma

21. Láska a úcta, ba takmer kult Svätého písma privádza našich bratov k vytrvalému a usilovnému štúdiu tejto svätej knihy. Lebo evanjelium „je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Źidovi, potom Grékovi“ (Rim 1, 16).
Keď vzývajú Ducha Svätého, hľadajú v samom Svätom písme Boha, ako sa im prihovára v Kristovi, vopred zvestovanom prorokmi – v Božom Slove, ktoré sa pre nás stalo človekom. Vo Svätom písme rozjímajú o Kristovom živote a o tom, čo božský Majster učil a vykonal pre spásu ľudí, najmä o tajomstvách jeho smrti a zmŕtvychvstania.
Lenže hoci od nás oddelení kresťania uznávajú božskú autoritu Svätého písma, nezhodujú sa s nami – aj keď nie všetci tým istým spôsobom – v chápaní vzťahu medzi Svätým písmom a Cirkvou, v ktorej má podľa katolíckej viery osobitné miesto autentický Učiteľský úrad pri výklade a ohlasovaní písaného Božieho slova.
Napriek tomu je Sväté písmo v tomto dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ ponúka všetkým ľuďom.

Sviatostný život

22. Sviatosťou krstu, kedykoľvek sa podľa Pánovho ustanovenia riadne udeľuje a prijíma s náležitým vnútorným rozpoložením, sa človek skutočne privteľuje k ukrižovanému a oslávenému Kristovi a je znovuzrodený na účasť na Božom živote, ako hovorí apoštol Pavol: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Kol 2, 12)28.
Krst teda vytvára sviatostné puto jednoty, jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli krstom znovuzrodení. Avšak krst sám osebe je iba začiatkom a východiskom, pretože je celý zameraný na dosiahnutie plnosti života v Kristovi. Krst teda smeruje k úplnému vyznaniu viery, k plnému začleneniu do diela spásy podľa vôle samého Krista a napokon k úplnému začleneniu do eucharistického spoločenstva.
Hoci od nás oddeleným cirkevným spoločenstvám chýba plná jednota s nami vyplývajúca z krstu a hoci podľa našej viery si nezachovali pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstva najmä preto, lebo im chýba sviatosť posvätného stavu, predsa keď si pri Pánovej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život a očakávajú jeho slávny príchod. Preto je potrebné, aby sa učenie o Pánovej večeri, o ostatných sviatostiach a o kulte i službách Cirkvi stali predmetom dialógu.

Źivot s Kristom

23. Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie Božieho slova. Prejavuje sa súkromnou modlitbou, rozjímaním o Svätom písme, kresťanským rodinným životom a uctievaním Boha v spoločenstve zhromaždenom na chválenie Boha. Napokon v ich kulte sa neraz zachovali dôležité prvky starobylej spoločnej liturgie.
Viera v Krista prináša ovocie chvály a vďaky za Božie dobrodenia. K tomu sa pridružuje živý zmysel pre spravodlivosť a úprimná láska k blížnemu. Táto činorodá viera zrodila aj nemálo ustanovizní na zmiernenie duchovnej a telesnej biedy, na výchovu mládeže, na utvorenie humánnejších životných podmienok a na upevnenie všeobecného mieru.
Hoci mnohí kresťania nechápu evanjelium v mravnej oblasti vždy rovnako ako katolíci a neprijímajú to isté riešenie pálčivých otázok súčasnej spoločnosti, predsa sa chcú ako my pridržiavať Kristovho slova ako zdroja kresťanskej čnosti a poslúchať apoštolský príkaz: „Čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3, 17). To môže dať podnet na ekumenický dialóg o uplatňovaní evanjeliovej morálky.

Záver o oddelených spoločenstvách na Západe

24. Keď sme teda stručne predložili podmienky, v ktorých prichodí rozvíjať ekumenické aktivity, ako aj zásady, ktorými sa majú riadiť, s dôverou obraciame zrak do budúcnosti. Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo to by mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala, ale zároveň smerujúce k tej plnosti, akú má v priebehu vekov podľa Pánovej vôle dosiahnuť jeho telo.
Tento posvätný cirkevný snem naliehavo žiada, aby sa podujatia členov Katolíckej cirkvi uskutočňovali v súlade s podujatiami oddelených bratov a aby sa nekládli nijaké prekážky cestám Božej prozreteľnosti ani sa nerobili ťažkosti budúcim podnetom Ducha Svätého. Okrem toho vyhlasuje, že si je vedomý, že sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého. „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri Svätom Petrovi 21. novembra 1964

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1     Porov. 1 Kor 1, 13.1.
2    Porov. 1 Jn 4, 9; Kol 1, 18 – 20; Jn 11, 52.
3    Porov. Jn 13, 34.
4    Porov. Jn 16, 7.
5    Porov. 1 Kor 12, 4 – 11.
6    Porov. Mt 28, 18 – 20 a Jn 20, 21 – 23.
7    Porov. Mt 16, 19 a Mt 18, 18.
8    Porov. Lk 22, 32.
9    Porov. Jn 21, 15 – 17.
10    Porov. Ef 2, 20.
11    Porov. 1 Pt 2, 25; PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, VI. sesia, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus: Coll. Lac., 7, 482 a.
12    Porov. Iz 11, 10 – 12.
13    Porov. Ef 2, 17 – 18 a Mk 16, 15.
14    Porov. 1 Pt 1, 3 – 9.
15    Porov. 1 Kor 11, 18 – 19; Gal 1, 6 – 9; 1 Jn 2, 18 – 19.
16    Porov. 1 Kor 1, 11 a nasl.; 11, 22.
17    Porov. FLORENTSKÝ KONCIL, VIII. sesia, dekrét Exultate Deo: Mansi, 31, 1055 A.
18    Porov. SV. AUGUSTÍN, Ennarationes in psalmos, 32, II, 29: PL, 36, 299.
19    Porov. IV. LATERÁNSKY KONCIL, IV. konštitúcia: Mansi, 22, 990; II. LYONSKÝ KONCIL, Vyznanie viery Michala Paleológa: Mansi, 24, 71 E; FLORENTSKÝ KONCIL, VI. sesia, definícia Laetentur caeli: Mansi 31, 1026 E.
20    Porov. Jak 1, 4; Rim 12, 1 – 2.
21    Porov. 2 Kor 4, 10; Flp 2, 5 – 8.
22    Porov. Ef 5, 27.
23    Porov. PIATY LATERÁNSKY KONCIL, XII. sesia, konštitúcia Constituti: Mansi, 32, 988 B – C.
24    Porov. Ef 4, 23.
25    Porov. Ef 3, 8.
26    Porov. SVÄTÝ JÁN ZLATOÚSTY, In Ioannem homilia XLVI, PG, 59, 260 – 262.
27    Porov. FLORENTSKÝ KONCIL, VI. sesia, definícia Laetentur caeli: Mansi, 31, 1026 E.
28    Porov. Rim 6, 4

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

PRESBYTERORUM ORDINIS

DEKRÉT O ÚČINKOVANÍ A ŽIVOTE KŇAZOV*

ÚVOD

1. VZNEŠENOSŤ KŇAZSKÉHO STAVU v Cirkvi tento posvätný cirkevný snem pripomenul už viac ráz.1 Keďže však kňazstvu pripadá nanajvýš dôležitá a čoraz ťažšia úloha pri obnove Kristovej Cirkvi, ukázalo sa ako zvlášť užitočné zaoberať sa kňazmi podrobnejšie a dôkladnejšie. O čom sa tu hovorí, vzťahuje sa na všetkých kňazov, najmä na tých, ktorí sa venujú pastoračnej činnosti, s náležitými úpravami, pokiaľ ide o rehoľných kňazov. Veď vysviackou a poslaním, ktoré prijímajú od biskupa, sú presbyteri povýšení do služieb Krista Učiteľa, Kňaza a Kráľa a majú účasť na jeho účinkovaní, ktorým sa tu na zemi neprestajne buduje Cirkev ako Boží ľud, Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. Práve preto, aby aj v podmienkach, ktoré sú často z pastoračnej a ľudskej stránky od základov zmenené, mali účinnejšiu oporu a bolo lepšie postarané o ich život, tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje a ustanovuje to, čo nasleduje.

PRVÁ KAPITOLA

KŇAZSTVO V POSLANÍ CIRKVI

Povaha kňazstva

2. Pán Ježiš, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10, 36), učinil svoje tajomné telo účastným na pomazaní v Duchu, ktorého sa dostalo jemu samému.2 V ňom totiž všetci veriaci tvoria sväté a kráľovské kňazstvo, prinášajú Bohu duchovné obety skrze Ježiša Krista a zvestujú slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.3 Niet teda údu, čo by nemal podiel na poslaní celého tela, ale každý z nich má sväto uctievať Krista vo svojom srdci4 a vydávať svedectvo o Ježišovi duchom proroctva.5
Aby veriaci utvárali jedno telo, v ktorom však „všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4), Kristus Pán ustanovil niektorých služobníkov, ktorí by mali v spoločenstve veriacich moc posvätného stavu prinášať obetu a odpúšťať hriechy6 a ktorí by v Kristovom mene úradne vykonávali kňazskú službu na dobro ľudí. Preto keď Kristus poslal apoštolov, ako jeho poslal Otec7, prostredníctvom nich učinil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov,8 ktorých úloha služby bola odovzdaná v podriadenom stupni presbyterom,9 aby ustanovení v kňazskom stave, boli spolupracovníkmi biskupského stavu10 a náležite plnili apoštolské poslanie, ktoré im zveril Kristus.
Keďže služba kňazov úzko súvisí s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje vlastné telo. Preto sa kňazstvo presbyterov, i keď predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorou sú presbyteri pomazaním Duchom Svätým označení osobitným charakterom, ktorý ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, takže môžu konať v osobe Krista Hlavy.11
Keďže presbyteri majú svoj podiel na poslaní apoštolov, Boh im udeľuje milosť byť služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi prostredníctvom svätej služby evanjelia, aby sa stali príjemnou obetou, posväcovanou v Duchu Svätom.12 Lebo apoštolským ohlasovaním evanjelia sa zvoláva a zhromažďuje Boží ľud, aby tak všetci, ktorí patria k tomuto ľudu – keďže ich posvätil Duch Svätý –, dávali samých seba „ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12, 1). Službou kňazov sa završuje duchovná obnova veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.13 K tomuto smeruje a tu nachádza naplnenie kňazská služba. Lebo táto služba, začínajúca sa hlásaním evanjelia, čerpá svoju silu a účinnosť z Kristovej obety a smeruje k tomu, aby „sa celá vykúpená obec, to jest zhromaždenie a spoločenstvo svätých, dávala Bohu ako univerzálna obeta Bohu skrze toho Veľkňaza, ktorý tiež obetoval seba samého za nás vo svojom umučení, aby sme sa stali telom takej vznešenej Hlavy“.14
Teda cieľom kňazskej služby a života je sláva Boha Otca v Kristovi. A táto sláva spočíva v tom, že ľudia vedome, slobodne a vďačne prijímajú dielo, ktoré Boh uskutočnil v Kristovi, a dávajú ho najavo celým svojím životom. A tak, keď sa kňazi venujú modlitbe a poklone alebo hlásajú Božie slovo, alebo prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu Božiu slávu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Toto všetko plynie z Kristovho veľkonočného tajomstva a dovŕši sa slávnym príchodom Krista Pána, keď on sám odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcovi.15

Postavenie kňazov vo svete

3. Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy,16 žijú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi. Tak i Pán Ježiš, Boží Syn, ktorého ako človeka poslal Otec k ľuďom, prebýval medzi nami a chcel sa stať podobným svojim bratom vo všetkom, okrem hriechu.17 Jeho príklad nasledovali už svätí apoštoli a blahoslavený Pavol, učiteľ národov, „vybraný hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1, 1), napísal, že sa stal pre všetkých všetkým, aby zachránil aspoň niektorých.18 Kňazi novej zmluvy sa síce svojím povolaním a vysviackou určitým spôsobom vyčleňujú spomedzi Božieho ľudu, ale nie aby sa od neho alebo od ktoréhokoľvek človeka oddeľovali, lež aby sa celkom zasvätili dielu, na ktoré ich povolal Pán.19 Nemohli by byť Kristovými služobníkmi, keby neboli svedkami a vysluhovateľmi iného života, než je tento pozemský, nemohli by však slúžiť ľuďom, keby sa odcudzili ich životu a prostrediu.20 Sama ich činnosť si z osobitných dôvodov vyžaduje, aby sa nepripodobnili tomuto svetu,21 ale zároveň žiada, aby žili na tomto svete medzi ľuďmi, aby ako dobrí pastieri poznali svoje ovce a usilovali sa priviesť aj tie, ktoré nepatria do tohto ovčinca, aby aj ony počúvali Kristov hlas, aby bolo jedno stádo a jeden pastier.22 Na dosiahnutie tohto cieľa veľmi pomáhajú tie čnosti, ktoré si ľudia právom cenia vo vzájomnom spolunažívaní, ako je dobrosrdečnosť, úprimnosť, statočnosť, stálosť, vytrvalá starostlivosť o spravodlivosť, zdvorilosť a ostatné čnosti, ktoré odporúča apoštol Pavol slovami: „Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!“ (Flp 4, 8).23

DRUHÁ KAPITOLA

SLUŹBA KŇAZOV

I. Povinnosti kňazov

Kňazi – služobníci Božieho slova

4. Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha,24 ktoré všetci právom žiadajú z úst kňazov.25 Keďže nik nemôže byť spasený, ak prv neuveril,26 prvou povinnosťou kňazov ako biskupových spolupracovníkov je všetkým hlásať Božie evanjelium,27 aby plnili Pánov príkaz „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15)28 a tak utvárali a zveľaďovali Boží ľud. Lebo slovom spásy sa v srdciach neveriacich roznecuje a v srdciach veriacich živí viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie, podľa slov apoštola Pavla: „Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Kňazi sú teda zaviazaní zvestovať všetkým pravdu evanjelia,29 ktorej sú sami účastní v Pánovi. Preto, či už svedectvom príkladného života vedú ľudí k oslave Boha,30 alebo priamou kazateľskou činnosťou ohlasujú neveriacim Kristovo tajomstvo, či podávajú kresťanské pravdy v katechéze a vysvetľujú učenie Cirkvi, alebo sa usilujú rozoberať aktuálne problémy v Kristovom svetle, vždy majú učiť nie svoju múdrosť, ale slovo Božie a naliehavo vyzývať všetkých na obrátenie a svätosť.31 Kňazská kazateľská činnosť, v súčasných pomeroch neraz veľmi ťažká, nesmie vysvetľovať Božie slovo iba vo všeobecnosti a abstraktne, ale aby lepšie zaúčinkovala na mysle poslucháčov, má aplikovať večné pravdy evanjelia na konkrétne životné okolnosti.
A tak sa Božie slovo vysluhuje mnohorakým spôsobom, podľa rozdielnych potrieb poslucháčov a chariziem kazateľov. V nekresťanských krajinách alebo v nekresťanskom prostredí hlásaním evanjelia kňazi privádzajú ľudí k viere a k sviatostiam spásy.32 V samotnom kresťanskom spoločenstve – zvlášť medzi tými, ktorí prejavujú nedostatok vedomostí alebo viery vo veciach, na ktorých sa zúčastňujú – hlásanie slova sa stáva nutné na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.33 To platí najmä o bohoslužbe slova pri slúžení svätej omše, v ktorej sa uskutočňuje nerozlučná jednota medzi ohlasovaním Pánovej smrti a vzkriesenia, a odpoveďou ľudu, ktorý počúva, a samotnou obetou, ktorou Kristus potvrdil novú zmluvu vo svojej krvi; na tejto obete majú veriaci účasť tak svojimi modlitbami, ako aj prijímaním sviatosti.34

Kňazi – vysluhovatelia sviatostí a najmä Eucharistie

5. Boh, ktorý jediný je svätý a posväcovateľ, chcel si vziať za spoločníkov a spolupracovníkov ľudí, ktorí by ponížene pracovali v službách posväcovania. Kňazov teda vysviaca Boh prostredníctvom biskupa, aby sa stali osobitným spôsobom účastnými na Kristovom kňazstve a konali pri posvätných úkonoch ako služobníci toho, ktorý skrze svojho Ducha neustále pre nás vykonáva svoju kňazskú službu v liturgii.35 Kňazi krstom uvádzajú ľudí do Božieho ľudu. Sviatosťou pokánia zmierujú hriešnikov s Bohom a Cirkvou, olejom chorých poskytujú úľavu, a predovšetkým slúžením svätej omše sviatostným spôsobom prinášajú Kristovi obetu. Ale ako to už za čias prvotnej Cirkvi svedčil svätý Ignác Mučeník,36 kňazi sú pri vysluhovaní všetkých sviatostí mnohorakým spôsobom hierarchicky spojení s biskupom, a tak ho určitým spôsobom sprítomňujú v jednotlivých zhromaždeniach veriacich.37
Ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.38 Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi,39 totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, oživené a oživujúce Duchom Svätým, dáva život ľuďom a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci. Eucharistia sa preto javí ako prameň a vrchol všetkého hlásania evanjelia, keď katechumenov postupne privádzajú k účasti na Eucharistii a veriaci, už poznačení svätým krstom a birmovaním, sa prijímaním Eucharistie plne včleňujú do Kristovho tela.
Eucharistické zhromaždenie je teda stredobodom spoločenstva veriacich, ktorému predsedá kňaz. Kňazi teda učia veriacich v obete svätej omše prinášať božskú žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať ako obetu aj svoj vlastný život. V duchu Krista Pastiera ich učia so skrúšeným srdcom predložiť svoje hriechy Cirkvi vo sviatosti pokánia tak, aby sa čím ďalej tým viac obracali k Pánovi a pamätali na jeho slová: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Rovnako ich učia zúčastňovať sa na posvätných liturgických slávaniach takým spôsobom, aby sa aj pri nich povzniesli k úprimnej modlitbe. Privádzajú ich k čoraz dokonalejšiemu duchu modlitby, ktorý sa má pestovať cez celý život, podľa milostí a potrieb každého z nich. Pobádajú všetkých, aby si plnili svoje stavovské povinnosti, a pokročilejších, aby uskutočňovali evanjeliové rady spôsobom, ktorý zodpovedá každému z nich. Vychovávajú teda veriacich tak, aby mohli zo srdca spievať Pánovi chválospevy a duchovné piesne a ustavične za všetko dobrorečiť Bohu Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.40
Chvály a vďaky, ktoré vzdávajú pri slávení Eucharistie, si kňazi rozširujú na rôzne hodiny dňa konaním posvätného ofícia, pri ktorom v mene Cirkvi vzývajú Boha za ľud, ktorý im bol zverený, ba za celý svet.
Dom modlitby, v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia, v ktorom sa zhromažďujú veriaci a v ktorom sa na posilu a útechu veriacich uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, obetovaného za nás na obetnom oltári, má byť čistý a vhodný na modlitbu a posvätné obrady.41 Doň sú duchovní pastieri a veriaci pozvaní s vďakou odpovedať na dar toho, ktorý skrze svoju ľudskú prirodzenosť ustavične vlieva Boží život údom svojho tela.42 Kňazi nech sa starajú náležite pestovať liturgickú náuku a liturgické umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého.

Kňazi – vychovávatelia Božieho ľudu

6. Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera, v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcovi.43 Na vykonávanie tejto služby, ako aj ostatných úloh sa kňazom udeľuje duchovná moc, daná na budovanie.44 Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou. Nesmú však zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chutí,45 ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc, ako svoje milované deti46 podľa slov apoštola Pavla: „…naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).47
Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil.48 Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti.49 Dospieť k takejto zrelosti im pomáhajú kňazi, keď ich učia, aby v udalostiach – tak vo významných, ako aj vo všedných – poznávali, čo si okolnosti vyžadujú a aká je Božia vôľa. Kresťanov majú ďalej vychovávať, aby žili nielen sami pre seba, ale podľa požiadaviek nového prikázania lásky, aby si navzájom pomáhali, každý podľa toho, aký dar milosti dostal,50 a tak aby si všetci po kresťansky plnili svoje povinnosti v ľudskej spoločnosti.
A hoci sú kňazi zaviazaní službou voči všetkým, predsa zvlášť sú im zverení chudobní a slabší, s ktorými sám Pán prejavoval osobitnú spolupatričnosť51 a ktorým hlásať evanjelium sa považuje za znak mesiášskej činnosti.52 S mimoriadnou láskou sa kňazi majú venovať mladým, ale aj manželom a rodičom. Je želateľné, aby sa tieto skupiny priateľsky schádzavali a tak si mohli navzájom pomáhať žiť plnším kresťanským životom aj v neraz ťažkých podmienkach. Kňazi nech nezabúdajú, že všetci rehoľníci a všetky rehoľníčky, ako význačná zložka v Pánovom dome, si zasluhujú osobitnú pozornosť, aby sa duchovne zdokonaľovali na osoh celej Cirkvi. Napokon nech najväčšiu starostlivosť venujú chorým a zomierajúcim, nech ich navštevujú a posilňujú v Pánovi.53
Avšak úloha duchovného pastiera sa neobmedzuje iba na starosť o jednotlivých veriacich, ale osobitným spôsobom sa rozprestiera na utváranie opravdivého kresťanského spoločenstva.54 Aby sa však náležite pestoval duch vzájomnosti a spoločenstva, musí v sebe zahŕňať nielen miestnu, ale aj všeobecnú Cirkev. A miestne spoločenstvo sa nemá starať iba o svojich veriacich, ale preniknuté misijnou horlivosťou, má pripravovať cestu ku Kristovi všetkým ľuďom. No zvlášť sú mu zverení katechumeni a neofyti, ktorých treba postupne vychovávať k poznaniu a osvojeniu si kresťanského života.
Budovať kresťanské spoločenstvo však vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tu má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha spoločenstva. Ale aby slávenie Eucharistie bolo úprimné a dokonalé, musí privádzať k rozličným skutkom kresťanskej lásky a vzájomnej pomoci, ako aj k misijnej činnosti a k rozmanitým spôsobom vydávania kresťanského svedectva.
Okrem toho cirkevné spoločenstvo uplatňuje láskou, modlitbou, príkladom a skutkami pokánia pravé materstvo voči dušiam, ktoré treba priviesť ku Kristovi. Ono je totiž účinným nástrojom, ktorý ukazuje a uľahčuje cestu ku Kristovi a jeho Cirkvi tým, ktorí ešte neveria, a veriacich zase povzbudzuje, pripravuje a posilňuje do duchovného boja.
Pri budovaní kresťanského spoločenstva sa kňazi nikdy nedávajú do služieb nejakej svetskej ideológie alebo strany, ale ako hlásatelia evanjelia a pastieri Cirkvi sa venujú duchovnému rastu Kristovho tela.

II. Vzťahy kňazov s inými

Vzťahy medzi biskupom a kňazmi

7. Všetci kňazi majú spolu s biskupmi účasť na jedinom a tom istom Kristovom kňazstve a účinkovaní, takže sama jednota svätenia a poslania si vyžaduje hierarchické spoločenstvo s biskupským stavom,55 ktoré sa neraz výborne prejavuje v liturgickej koncelebrácii, a vyznávajú, že slávia eucharistické zhromaždenie (synaxis) v spojení s nimi.56 Keďže kňazi dostali pri vysviacke dar Ducha Svätého, biskupi v nich majú nevyhnutných pomocníkov a poradcov v službe a úlohe učiť, posväcovať a spravovať Boží ľud.57 Toto už od najstarších čias Cirkvi vytrvalo hlásajú liturgické dokumenty, keď slávnostne prosia Boha, žeby vylial na vysviacaného kňaza „Ducha milosti a rozvážnosti, aby napomáhal a spravoval ľud čistým srdcom“,58 ako bol Mojžišov duch prenesený na púšti na sedemdesiatich múdrych mužov,59 takže potom mohol Mojžiš „s ich pomocou ľahko spravovať nesčíselné zástupy ľudu“.60 Pre túto spoluúčasť na jedinom a tom istom Kristovom kňazstve a účinkovaní nech teda biskupi pokladajú kňazov za svojich bratov a priateľov61 a nech si všemožne dajú záležať na ich materiálnom a zvlášť duchovnom dobre. Lebo predovšetkým na biskupoch spočíva vážna zodpovednosť za svätosť ich kňazov.62 Preto nech sa s tou najväčšou starostlivosťou venujú stálej formácii svojho kňazstva.63 Nech ich radi vypočujú, ba nech sa s nimi radia a vymieňajú si s nimi názory na požiadavky pastoračnej činnosti a otázky, ktoré sa týkajú záujmov diecézy. Aby sa to mohlo účinne uplatňovať, nech sa primerane dnešným podmienkam a potrebám64 a vo forme a podľa predpisov, ktoré ustanoví cirkevné právo, zriadi kňazská rada, čiže senát65 reprezentujúci kňazstvo, ktorý by mohol svojimi radami účinne pomáhať biskupovi pri správe diecézy.
Kňazi zas, majúc na zreteli plnosť kňazského svätenia, ktorému sa tešia biskupi, nech si v nich uctievajú autoritu Krista, najvyššieho Pastiera. Nech sú teda so svojím biskupom zjednotení v úprimnej láske a poslušnosti.66 Táto kňazská poslušnosť, preniknutá duchom spolupráce, má svoj základ práve v účasti na biskupovom účinkovaní, ktorej sa kňazom dostáva vysviackou a úradným cirkevným poverením (kánonickou misiou).67
Jednota kňazov s biskupmi sa v dnešných časoch vyžaduje o to viac, že v našej dobe pre rozličné príčiny apoštolské podujatia nielen nadobúdajú mnohoraké formy, ale aj musia prekročiť rámec farnosti alebo diecézy. Preto nijaký kňaz nie je schopný plne uskutočniť svoje poslanie, ak pracuje sám a ak svoje sily nespája s ostatnými kňazmi pod vedením tých, ktorí stoja na čele Cirkvi.

Jednota a bratská spolupráca kňazov

8. Všetci kňazi, vysviackou ustanovení do kňazského (presbyterského) stavu, sú navzájom dôverne spojení sviatostným bratstvom. Osobitne však v diecéze, ktorej službe sa venujú pod vedením vlastného biskupa, tvoria jediné presbytérium. I keď sa zaoberajú rozličnými úlohami, predsa konajú jedinú kňazskú službu v prospech ľudí. Lebo všetci kňazi majú poslanie spolupracovať na tom istom diele, či už konajú farskú, alebo mimofarskú službu, či sa venujú vedeckému výskumu, alebo vyučovaniu, dokonca aj keď pracujú vlastnými rukami a majú podiel na osude samotných robotníkov, ako to uznala za dobré a schválila kompetentná cirkevná vrchnosť, a napokon či plnia iné apoštolské alebo na apoštolát zamerané práce. Veď všetci sledujú ten istý cieľ, to jest budovanie Kristovho tela. A na to sú najmä v našich časoch potrebné mnohoraké úlohy a nové adaptačné úpravy. Preto je veľmi dôležité, aby si všetci diecézni a rehoľní kňazi navzájom pomáhali a tak boli vždy spolupracovníkmi pravdy.68 Každý z nich je teda spojený s ostatnými členmi tohto presbytéria osobitnými zväzkami apoštolskej lásky, služby a bratstva. To sa už od najstarších čias liturgicky naznačuje, keď sú kňazi, prítomní pri vysviacke, pozvaní vkladať ruky na vysviacaného spolu s biskupom svätiteľom alebo keď jedným srdcom koncelebrujú eucharistickú obetu. Každý kňaz je spojený so svojimi spolubratmi putom lásky, modlitby a všestrannej spolupráce. Takým spôsobom sa prejavuje tá jednota, ktorou chce mať Kristus svojich dokonale spojených v jedno, aby svet poznal, že Syn bol poslaný od Otca.69
Preto starší nech sa k mladým správajú naozaj ako k bratom. Nech im pomáhajú v prvých kňazských aktivitách a starostiach. Nech sa usilujú pochopiť aj ich mentalitu, i keď je odlišná od ich vlastnej, a nech dobroprajne sledujú ich podujatia. Tak isto mladí nech majú v úcte vek a skúsenosti starších, nech sa s nimi radia o veciach týkajúcich sa pastoračných povinností a nech s nimi ochotne spolupracujú.
Kňazi, vedení bratským duchom, nech nezanedbávajú pohostinnosť,70 nech pestujú dobročinnosť a spoločenstvo v pozemských dobrách71 a nech sa starajú najmä o chorých, zronených, preťažených prácou, osamotených, vyhnancov, ako aj o tých, ktorí znášajú prenasledovanie.72 Nech sa ochotne a s radosťou schádzajú, aby strávili aj chvíle duševného pookriatia, pamätajúci na slová, ktorými sám Pán pozýval unavených apoštolov: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6, 31). Okrem toho, aby kňazi našli vzájomnú oporu v rozvíjaní duchovného a intelektuálneho života, aby mohli lepšie spolupracovať vo svojej službe a vyhli sa prípadným nebezpečenstvám osamotenosti, nech sa medzi nimi napomáha určitý druh spoločného života alebo životného spoločenstva; to však môže nadobudnúť rozmanité formy, podľa rozličných osobných a pastoračných potrieb, ako prípadné spoločné bývanie, spoločný stôl, alebo aspoň časté a pravidelné kontakty. Treba mať ďalej vo veľkej úcte a starostlivo napomáhať združenia, ktoré podľa stanov schválených príslušnou cirkevnou vrchnosťou podporujú svätosť kňazov pri vykonávaní ich služby vhodným a náležite schváleným spôsobom života a bratskou pomocou a tak chcú byť osožní celému kňazskému stavu.
Nakoniec nech si kňazi na základe spoluúčasti na tom istom kňazstve uvedomujú svoju osobitnú zodpovednosť voči tým, ktorí majú nejaké ťažkosti. Nech im včas poskytnú pomoc, a keď treba, nech ich aj diskrétne napomenú. Tým však, ktorí v niečom upadli, nech vždy preukazujú bratskú lásku a veľkodušnosť. Nech sa za nich vrúcne modlia k Bohu a nech sa k nim stále správajú ako naozajstní bratia a priatelia.

Vzťahy kňazov k laikom

9. Hoci kňazi novej zmluvy vzhľadom na sviatosť posvätného stavu vykonávajú v Božom ľude a pre Boží ľud vznešenú a potrebnú úlohu otca a učiteľa, predsa sú zároveň spolu s ostatnými veriacimi učeníkmi Pána, Božou milosťou povolanými mať účasť na jeho kráľovstve.73 Kňazi sú totiž ako bratia medzi bratmi74 uprostred všetkých tých, ktorých znovuzrodila voda krstu, keďže sú údmi toho istého Kristovho tela, ktorého budovanie je zverené všetkým.75
Kňazi majú vykonávať svoju úlohu predsedať spoločenstvu takým spôsobom, aby nehľadeli na svoje záujmy, ale na záujmy Ježiša Krista,76 aby spolupracovali s veriacimi laikmi a správali sa medzi nimi podľa príkladu Majstra, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Kňazi nech úprimne uznávajú a napomáhajú vážnosť a vlastné miesto laikov v poslaní Cirkvi. A nech si zo srdca vážia spravodlivú slobodu, ktorá v občianskej spoločnosti prislúcha všetkým. Nech si ochotne vypočujú laikov, bratsky berú do úvahy ich želania a nech uznávajú ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných odboroch ľudskej činnosti, aby spolu s nimi vedeli rozoznávať znamenia časov. Skúmajúc duchov, či sú z Boha,77 nech so zmyslom pre vieru odkrývajú mnohoraké tak skromné, ako i významnejšie charizmy laikov, nech ich s radosťou uznávajú a bedlivo zveľaďujú. Medzi rozličnými Božími darmi, ktoré sa u veriacich hojne vyskytujú, si iste zasluhujú zvláštnu pozornosť tie, ktoré nabádajú mnohých na vyšší duchovný život. ďalej nech kňazi s dôverou zverujú laikom úlohy v službe Cirkvi, ponechajúc im voľné pole činnosti, ba nech ich vhodne povzbudzujú, aby sa aj sami od seba ujali iniciatívy.78
Napokon kňazi sú uprostred laikov na to, aby všetkých privádzali k jednote lásky: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12, 10). Im teda pripadá dávať do súladu rozličné stanoviská takým spôsobom, aby sa v spoločenstve veriacich nik necítil cudzo. Sú ochrancami všeobecného dobra, o ktoré sa starajú v mene biskupa, a zároveň sú rozhodnými zástancami pravdy, aby veriacich nezmietlo ako vietor hocijaké učenie.79 Osobitnú starostlivosť majú venovať tým, ktorí prestali pristupovať k sviatostiam, ba možno aj odpadli od viery. Ako dobrí pastieri nech sa neprestanú snažiť priblížiť sa im.
Dbajúc na predpisy o ekumenizme,80 nech nezabúdajú na bratov, ktorí nie sú s nami v úplnom cirkevnom spoločenstve.
Napokon nech pokladajú za sebe zverených aj všetkých, čo neuznávajú Krista ako svojho Spasiteľa.
Sami veriaci nech si zas uvedomujú podlžnosť voči svojim kňazom, a preto nech im preukazujú synovskú lásku ako svojim duchovným pastierom a otcom. Nech sa zúčastnia na starostiach svojich kňazov, nech im podľa možnosti pomáhajú modlitbou a skutkom, aby ľahšie prekonávali ťažkosti a účinnejšie plnili svoje úlohy.81

III. Rozmiestňovanie kňazov a kňazské povolania

Starostlivosť o celú Cirkev

10. Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na veľmi široké a všeobecné poslanie spásy „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8), pretože každá kňazská práca má účasť na univerzálnom rozsahu poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom. Lebo Kristovo kňazstvo, na ktorom sa kňazi – presbyteri stali naozaj účastnými, je nevyhnutne zamerané na všetky národy i na všetky časy a neobmedzujú ho nijaké príbuzenské, národné ani vekové ohraničenia, ako sa to tajomným spôsobom naznačuje už predobrazom v Melchizedechovi.82 Nech teda kňazi majú na pamäti, že starosť o všetky cirkvi má byť vecou ich srdca. Preto kňazi diecéz, ktoré sú bohatšie na povolania, nech radi prejavujú ochotu účinkovať s dovolením alebo na výzvu vlastného ordinára v krajinách, misiách alebo dielach, trpiacich nedostatkom kňazských síl.
Okrem toho nech sa zrevidujú predpisy o včlenení do diecézy (inkardinácia) a o uvoľnení z diecézy (exkardinácia) takým spôsobom, aby toto prastaré ustanovenie zostalo v platnosti, ale aby lepšie zodpovedalo súčasným pastoračným potrebám. Avšak tam, kde si to vyžadujú apoštolské záujmy, nech sa umožní nielen vhodné rozmiestnenie duchovenstva, ale aj zriaďovanie osobitných pastoračných diel pre rozličné spoločenské skupiny v niektorých krajinách alebo národoch, prípadne kdekoľvek na svete. S tým cieľom je možné užitočne zakladať medzinárodné semináre, osobitné personálne diecézy alebo prelatúry a iné podobné ustanovizne, do ktorých možno na spoločné dobro celej Cirkvi prideliť alebo inkardinovať kňazov, a to spôsobom, ktorý treba určiť pre každú ustanovizeň osobitne, pričom práva miestnych ordinárov musia vždy zostať nedotknuté.
Podľa možnosti nech však kňazi nie sú posielaní do nových krajín jednotlivo, najmä ak ešte dobre nepoznajú tamojší jazyk a zvyky, ale podľa príkladu Kristových učeníkov aspoň po dvoch alebo po troch,83 aby si jeden druhému pomáhali. Rovnako je potrebné venovať starostlivosť ich duchovnému životu, ako aj ich duševnému a telesnému zdraviu. A nakoľko sa len dá, nech sa im pripravia také miestne a pracovné podmienky, ktoré vyhovujú osobitným danostiam každého z nich. Tak isto je veľmi užitočné, aby sa tí, ktorí sa chystajú k novým národom, usilovali nielen primerane poznať jazyk danej krajiny, ale aj čo najdokonalejšie si osvojiť psychologický a spoločenský svojráz ľudu, ktorému chcú skromne slúžiť, aby tak nasledovali príklad apoštola Pavla, ktorý mohol o sebe povedať: „Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov“ (1 Kor 9, 19 – 20).

Starosť o kňazské povolania

11. Pastier a biskup našich duší84 ustanovil svoju Cirkev tak, aby ľud, ktorý si vyvolil a získal vlastnou krvou,85 mal vždy, až do konca vekov, svojich kňazov, aby kresťania nikdy neboli ako ovce bez pastiera.86 Apoštoli, ktorí poznali túto Kristovu vôľu, z vnuknutia Ducha Svätého pokladali za svoju povinnosť voliť vysluhovateľov, „ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2 Tim 2, 2). Táto povinnosť patrí k samému kňazskému poslaniu: kňaz sa tak stáva účastným na starosti o celú Cirkev, aby Božiemu ľudu tu na zemi nikdy nechýbali robotníci. Keďže však „kormidelník a cestujúci na lodi majú spoločné záujmy“,87 je potrebné vychovávať všetok kresťanský ľud vo vedomí, že je jeho povinnosťou spolupracovať vrúcnymi modlitbami, ako aj inými prostriedkami, ktoré má k dispozícii,88 aby Cirkev vždy mala kňazov, ktorých potrebuje na plnenie svojho božského poslania. Predovšetkým samotní kňazi sa majú usilovať, aby službou slova a svedectvom vlastného života, v ktorom sa jasne prejavuje duch pokornej služby a pravá veľkonočná radosť, dávali veriacim spoznať vznešenosť a potrebu kňazstva. Nešetriac nijakými námahami ani ťažkosťami, nech pomáhajú mladým, alebo aj starším, ktorých pokladajú za súcich na takú vážnu službu, aby sa riadne pripravovali, a tak ich raz biskup mohol povolať pri plnom rešpektovaní ich vonkajšej i vnútornej slobody. Za tým cieľom je veľmi užitočné starostlivé a múdre duchovné vedenie. Rodičia a učitelia a vôbec všetci, ktorých sa nejakým spôsobom týka výchova chlapcov a mladíkov, nech ich usmerňujú tak, aby si uvedomili starostlivosť Pána o svoje stádo, a berúc do úvahy potreby Cirkvi, boli ochotní na Pánovo volanie veľkodušne odpovedať s prorokom: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8). Avšak v nijakom prípade nemožno očakávať, že sa Pánov hlas, ktorý povoláva, dostane do uší budúceho kňaza nejakým mimoriadnym spôsobom. Skôr si ho možno uvedomiť a rozpoznať podľa znakov, podľa ktorých pozorní kresťania každodenne spoznávajú Božiu vôľu. A kňazi si majú tieto znamenia pozorne všímať.89
Preto sa im vrelo odporúčajú tak diecézne, ako aj celonárodné Diela pre povolania.90 V kázňach, pri katechéze a v časopisoch sa má jasne poukazovať na potreby miestnej, ako aj všeobecnej Cirkvi. Zmysel a vznešenosť kňazskej služby je potrebné postaviť do jasného svetla. Veď sa v nej spája obrovská zodpovednosť s toľkými radosťami; a najmä – ako učia cirkevní otcovia – možno ňou dať Kristovi zvrchované svedectvo lásky.91

TRETIA KAPITOLA

ŽIVOT KŇAZOV

I. Povolanie kňazov na dokonalosť

Povinnosť usilovať sa o dokonalosť

12. Sviatostnou vysviackou sa kňazi, služobníci Hlavy, stávajú podobnými Kristovi Kňazovi, aby ako spolupracovníci episkopátu budovali a stvárňovali celé Kristovo telo, ktorým je Cirkev. Krstným zasvätením už síce prijali, ako všetci kresťania, znak a dar takého vznešeného povolania a takej milosti, že napriek ľudskej slabosti92 môžu, ba aj sa majú usilovať o dokonalosť podľa Pánových slov: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48), ale z osobitného dôvodu sú povinní usilovať sa o túto dokonalosť, lebo sa vysviackou novým spôsobom zasvätili Bohu, stanúc sa tak živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, aby mohli v priebehu časov pokračovať v jeho obdivuhodnom diele, ktoré nadprirodzenou účinnosťou obnovilo celé ľudské spoločenstvo.93 Keďže teda každý kňaz svojím spôsobom koná v osobe samého Krista, dostáva sa mu aj osobitnej milosti, aby službou ľudu, ktorý mu bol zverený, i všetkému Božiemu ľudu, mohol primeranejšie nasledovať dokonalosť toho, ktorého je zástupcom, a aby krehkosť ľudského tela nachádzala liek v svätosti toho, ktorý sa stal naším Veľkňazom, „svätým, nevinným, nepoškvrneným, oddeleným od hriešnikov, povýšeným nad nebesia“ (porov. Hebr 7, 26).
Kristus, ktorého Otec posvätil, čiže konsekroval, a poslal na svet,94 „vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“ (Tit 2, 14), a tak skrze umučenie vošiel do svojej slávy.95 Podobne kňazi, posvätení pomazaním Ducha Svätého a vyslaní od Krista, umŕtvujú v sebe skutky tela, úplne sa zasväcujú službe ľuďom a tak sa môžu rozvíjať v svätosti, ktorou ich obdaril Kristus, aby dosiahli stav dokonalého muža.96
Vykonávajúc službu Ducha a spravodlivosti,97 upevňujú sa v duchovnom živote pod podmienkou, že sa nechávajú oživovať a viesť Kristovým Duchom. K životnej dokonalosti ich totiž privádzajú už samy každodenné posvätné úkony a celé ich účinkovanie v spoločenstve s biskupom a s ostatnými kňazmi. Samotná svätosť kňaza má zase veľký vplyv na účinnosť jeho pôsobenia. I keď Božia milosť môže uskutočňovať dielo spásy aj prostredníctvom nehodných služobníkov, predsa Boh spravidla radšej prejavuje svoje obdivuhodné skutky prostredníctvom tých, ktorí sa stali vnímavejšími na podnety a vedenie Ducha Svätého, takže pre svoje dôverné spojenie s Kristom a svätosť života môžu s apoštolom Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).
Preto tento posvätený cirkevný snem, aby mohol dosiahnuť svoje pastoračné ciele – vnútornú obnovu Cirkvi, šírenie evanjelia po celom svete a dialóg s moderným svetom –, naliehavo vyzýva všetkých kňazov, aby používali Cirkvou odporúčané účinné prostriedky98 a tak sa usilovali o čoraz väčšiu svätosť, vďaka ktorej sa budú stávať čoraz vhodnejšími nástrojmi v službách Božieho ľudu.

Vykonávanie trojitého kňazského úradu si vyžaduje
a podporuje svätosť

13. Kňazi dosiahnu svätosť im vlastným spôsobom, ak svedomito a neúnavne vykonávajú svoje povinnosti v Kristovom Duchu.
Keďže sú služobníkmi Božieho slova, každodenne čítajú a počúvajú Božie slovo, ktorému majú učiť iných. Ak sa ho zároveň usilujú uplatňovať u samých seba, stávajú sa zo dňa na deň dokonalejšími Pánovými učeníkmi, podľa slov apoštola Pavla Timotejovi: „Toto si vezmi k srdcu a tomuto ži, aby tvoj pokrok bol všetkým zrejmý. Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú“ (1 Tim 4, 15 – 16). Ak sa budú totiž usilovať vhodne podávať iným, o čom oni sami rozjímali („contemplata aliis tradere“),99 prenikavejšie porozumejú „Kristovmu nevyspytateľnému bohatstvu“ (Ef 3, 8) a mnohotvárnej Božej múdrosti.100 Budú si uvedomovať, že srdcia otvára Pán101 a že táto nesmierna moc nie je od nich, ale od Boha102 a pri samom hlásaní Božieho slova sa užšie spoja s Kristom Učiteľom a dajú sa viesť jeho Duchom. Takto spojení s Kristom budú mať účasť na Božej láske, ktorej tajomstvo, skryté od vekov,103 sa zjavilo v Kristovi.
Kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom konajú v osobe Krista, ktorý vydal samého seba ako žertvu na posvätenie ľudí. Preto sa majú správať podľa toho, čo vysluhujú. A keďže slávia tajomstvo Pánovej smrti, nech sa snažia umŕtvovať svoje údy s ich neresťami a žiadosťami.104 V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej kňazi plnia svoje najdôležitejšie poslanie, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia,105 preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi,106 i vtedy, keď na nej nemôžu byť prítomní veriaci. A tak kňazi tým, že sa spájajú s úkonom Krista Kňaza, každodenne sa celkom obetujú Bohu, a keď sa sýtia sa Kristovým telom, v hĺbke srdca majú účasť na láske toho, ktorý sa dáva za pokrm veriacim. Podobne sa úmyslom a láskou spájajú s Kristom, keď vysluhujú sviatosti. To uskutočňujú najmä pri sviatosti pokánia, ak ju vysluhujú s veľkou ochotou vždy, kedykoľvek ich o to veriaci odôvodnene požiadajú. Pri modlitbe liturgie hodín poskytujú hlas Cirkvi, ktorá zotrváva v modlitbe v mene celého ľudstva spolu s Kristom, ktorý „žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7, 25).
Láska Dobrého pastiera podnecuje kňazov, aby ako správcovia a pastieri Božieho ľudu dali aj život za svoje ovce107 a boli pripravení priniesť i tú najväčšiu obetu, nasledujúc príklad tých kňazov, ktorí ani v dnešných časoch neváhali položiť svoj život. Keďže sú vychovávateľmi vo viere, oni sami vchádzajú s dôverou „do Svätyne skrze Ježišovu krv“ (Hebr 10, 19) a pristupujú k Bohu „s úprimným srdcom a v plnosti viery“ (Hebr 10, 22). Pred svojimi veriacimi prejavujú pevnú nádej,108 aby mohli potešovať tých, ktorí sú v najrozličnejších súženiach, potechou, akou ich samých potešuje Boh.109 Ako správcovia spoločenstva veriacich pestujú askézu vlastnú pastierovi duší: zriekajú sa pohodlia a nehľadajú svoj osoh, ale osoh mnohých, aby dosiahli spásu.110 Stále rastú v čoraz dokonalejšom vykonávaní pastoračnej činnosti, a keď treba, sú ochotní podujať sa na nové pastoračné metódy pod vedením Ducha lásky, ktorý veje, kam chce.111

Jednota a harmónia života kňazov

14. Keďže v dnešnom svete majú ľudia množstvo povinností a doliehajú na nich rozmanité problémy, ktoré si musia často sami rýchlo riešiť, nezriedka sú vystavení nebezpečenstvu rozptýlenosti. I kňazov viažu a rozptyľujú mnohé služobné povinnosti, takže si nie bez úzkosti môžu klásť otázku, ako uviesť do súladu svoj vnútorný život s vonkajšou činnosťou. Tento životný súlad nemožno dosiahnuť len vonkajším usporiadaním kňazskej činnosti ani iba praktizovaním náboženských cvičení, čo ako osožných v tomto ohľade. Kňazi ho však môžu dosiahnuť, ak nasledujú vo vykonávaní svojej činnosti príklad Krista Pána, ktorého pokrmom bolo plniť vôľu toho, ktorý ho poslal dokonať jeho dielo.112
Veď aby Kristus prostredníctvom Cirkvi neprestajne plnil Otcovu vôľu vo svete, pôsobí skrze svojich služobníkov, a preto vždy zostáva základom a zdrojom ich životného súladu. Kňazi dosiahnu svoj životný súlad tým, že sa budú spájať s Kristom v hľadaní Otcovej vôle a obetovať samých seba za stádo, ktoré im bolo zverené.113 A tak vo svojej činnosti sprítomňujúc Dobrého pastiera, nájdu v praktizovaní pastoračnej lásky stredobod kňazskej dokonalosti, ktorá zjednotí ich život a činnosť. Avšak pastoračná láska114 pramení predovšetkým z eucharistickej obety, ktorá je preto centrom a základom celého kňazského života, takže kňazská duša sa usiluje v sebe odzrkadľovať, čo sa koná na obetnom oltári. To však možno dosiahnuť, len ak kňazi vnikajú modlitbou čoraz hlbšie do Kristovho tajomstva.
Aby mohli tento životný súlad osvedčiť aj konkrétnym spôsobom, nech pri všetkých svojich podujatiach uvažujú, či sú v súlade s Božou vôlou,115 či sa zhodujú so zásadami evanjeliového poslania Cirkvi. Nemožno totiž oddeliť vernosť Kristovi od vernosti jeho Cirkvi. Aby sa kňazi nenamáhali nadarmo,116 pastoračná láska od nich vyžaduje pracovať vždy vo zväzku spoločenstva s biskupmi a s ostatnými bratmi v kňazstve. Ak sa budú riadiť týmito kritériami, nájdu jednotu svojho života v jednote poslania Cirkvi a zostanú zjednotení so svojím Pánom a skrze neho s Otcom v Duchu Svätom, aby mohli byť naplnení potechou a prekypovať radosťou.117

II. Osobitné duchovné požiadavky kňazského života

Pokora a poslušnosť

15. Spomedzi čností, ktoré sú najdôležitejšie v kňazskej službe, treba spomenúť vnútornú disponovanosť a ochotu nikdy nehľadať svoju vôľu, ale plniť vôľu toho, ktorý ich poslal.118 Veď Božie dielo, ktoré ich povolal uskutočňovať Duch Svätý,119 presahuje všetky ľudské sily a ľudskú múdrosť; lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Vedomý si svojich slabostí, pravý Kristov služobník pracuje v poníženosti, hľadá, čo je milé Pánovi,120 a akoby spútaný Duchom Svätým,121 dá sa vo všetkom viesť vôľou toho, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. Túto vôľu môže nachádzať a plniť v každodenných okolnostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu zveril Boh v úrade, ktorým bol poverený, a prostredníctvom rozmanitých životných udalostí.
Keďže kňazská činnosť je činnosťou samej Cirkvi, môže sa uskutočňovať jedine v hierarchickom spoločenstve celého tela. Pastoračná láska si vyžaduje, aby kňazi, pracujúc v tomto spoločenstve, poslušne zasvätili svoju vôľu službe Bohu a bratom, aby v duchu viery prijímali a v praxi uplatňovali nariadenia a odporúčania najvyššieho veľkňaza, vlastného biskupa, ako aj iných predstavených, ochotne obetovali všetko, i samých seba,122 v každej službe, ktorá je im zverená, i keby bola skromná a chudobná. Takýmto prístupom zachovávajú a upevňujú potrebnú jednotu so spolubratmi v službe a najmä s tými, ktorých Pán ustanovil za viditeľných správcov svojej Cirkvi, a spolupracujú na budovaní Kristovho tela, ktoré rastie činnosťou celého ústrojenstva.123 Táto poslušnosť, ktorá vedie k zrelšej slobode Božích detí, si svojou podstatou vyžaduje, aby kňazi, ktorých vo vykonávaní ich služby láska podnecuje rozumne hľadať nové cesty na väčšie dobro Cirkvi, vedeli s dôverou informovať o svojich podujatiach a nástojčivo poukazovať na potreby spoločenstva, ktoré im je zverené, a aby boli vždy ochotní podriadiť sa úsudku tých, ktorí majú hlavnú úlohu pri spravovaní Božej Cirkvi.
Touto zodpovednosťou, dobrovoľnou pokorou a poslušnosťou sa kňazi stávajú podobnými Kristovi, zmýšľajúc o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 7 – 9) a touto poslušnosťou premohol a odčinil Adamovu neposlušnosť, ako svedčí apoštol Pavol: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného človeka sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5, 19).

Prijať a vážiť si celibát ako milosť

16. Dokonalú a trvalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, ktorú Kristus Pán odporúčal124 a ktorú v priebehu storočí ochotne prijímali a chválitebne zachovávali i zachovávajú mnohí veriaci, Cirkev vždy považovala za osobitne vhodnú pre život kňazov. Ona je totiž znakom a vzpruhou pastoračnej lásky a význačným zdrojom duchovnej plodnosti vo svete.125 Povaha kňazstva si ju síce sama osebe nevyžaduje, ako je zjavné z praxe prvotnej Cirkvi126 a z tradície východných cirkví, v ktorých popri tých, ktorí si z daru milosti volia spolu so všetkými biskupmi zachovávať celibát, sú aj vynikajúci ženatí kňazi. Keď teda tento posvätný koncil odporúča cirkevný celibát, vôbec nemá v úmysle pozmeniť odlišnú disciplínu, ktorá legitímne platí vo východných cirkvách. Naopak, s láskou povzbudzuje tých, ktorí prijali kňazstvo v manželstve, aby vytrvali vo svätom povolaní a naďalej plne a veľkodušne venovali svoj život stádu, ktoré im bolo zverené.127
Avšak celibát je pre kňazstvo z mnohých dôvodov primeraný. Veď poslaním kňaza je celkom sa zasvätiť službe nového ľudstva, ktoré Kristus, víťaz nad smrťou, vzbudzuje svojím Duchom vo svete a ktoré neodvodzuje svoj pôvod „ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 13). Celibátom zachovávaným pre nebeské kráľovstvo128 sa kňazi novým a vznešeným spôsobom zasväcujú Kristovi, ľahšie sa ho pridŕžajú nerozdeleným srdcom,129 slobodnejšie sa v ňom a skrze neho venujú službe Bohu a ľuďom, nehatenejšie slúžia jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzeného preporodenia a tak sa stávajú schopnejšími prijať v širšom zmysle otcovstvo v Kristovi. Tak teda vyznávajú pred ľuďmi, že sa chcú venovať výlučne poslaniu, ktoré im bolo zverené, totiž zasnubovať veriacich jedinému mužovi, Kristovi, a odovzdať mu ich ako čistú pannu,130 pripomínať tým tajomné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa má stať plne zjavným v budúcnosti a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus.131 Okrem toho sa stávajú živým znamením budúceho sveta, ktorý je vierou a láskou už teraz prítomný a v ktorom sa vzkriesení nebudú ani vydávať, ani ženiť.132
Pre tieto dôvody, ktoré majú svoj základ v tajomstve Krista a v jeho poslaní, bol celibát sprvoti kňazom odporúčaný a neskoršie v latinskej Cirkvi zákonom uložený všetkým, ktorí majú byť povýšení do posvätného stavu. Tento posvätný cirkevný snem znovu schvaľuje a potvrdzuje uvedené uzákonenie, týkajúce sa kandidátov kňazstva, a má v Duchu Svätom plnú dôveru, že Otec štedro udelí dar celibátu, takého primeraného kňazstvu novej zmluvy, ak len oň pokorne a vrúcne prosia tí, ktorí majú sviatostnou vysviackou účasť na Kristovom kňazstve, ba i celá Cirkev. Okrem toho tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých kňazov, ktorí, dôverujúc v Božiu milosť, podľa Kristovho príkladu dobrovoľne prijali posvätný celibát, aby mu boli veľkodušne a z celého srdca oddaní, verne v ňom vytrvali a vedeli si vážiť tento stav ako skvelý dar, ktorého sa im dostalo od Otca a ktorý Pán tak zjavne vyzdvihuje,133 a aby si uvedomovali veľké tajomstvá, ktoré sa v ňom naznačujú a uskutočňujú. Čím viac ľudí dnes pokladá dokonalú zdržanlivosť za nemožnú, tým poníženejšie a vytrvalejšie musia dnes kňazi prosiť spolu s Cirkvou o milosť vernosti – ktorá sa nikdy neodopiera tým, ktorí o ňu prosia –, používajúc pritom všetky nadprirodzené a prirodzené prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Predovšetkým nech nezanedbávajú pridŕžať sa asketických zásad, potvrdených skúsenosťou Cirkvi, ktoré ani v súčasnom svete nie sú menej potrebné. Preto tento posvätný cirkevný snem prosí nielen kňazov, ale aj všetkých veriacich, aby si vážili vzácny dar kňazského celibátu a všetci sa modlili k Bohu, aby vždy štedro udeľoval tento vznešený dar svojej Cirkvi.

Dobrovoľná chudoba a postoj k svetu a pozemským dobrám

17. Udržiavaním priateľských a bratských stykov medzi sebou a s ostatnými ľuďmi majú kňazi možnosť naučiť sa vážiť si ľudské hodnoty a ceniť si stvorené dobrá ako Božie dary. Hoci žijú uprostred sveta, nech sú si vždy vedomí, že podľa slov nášho Pána a Majstra nie sú z tohto sveta.134 Užívajúc teda veci tohto sveta, akoby ich neužívali,135 môžu si nadobudnúť slobodu, ktorou, vymanení spod všetkých nezriadených starostí, stávajú sa vnímavými na Boží hlas v každodennom živote. Ovocím tejto slobody a vnímavosti je duchovná rozvážnosť, vďaka ktorej nachádzajú správny vzťah k svetu a pozemským hodnotám. Tento vzťah má pre kňazov veľký význam preto, lebo Cirkev plní svoje poslanie uprostred sveta, ako aj preto, lebo stvorené dobrá sú tiež potrebné na rozvoj ľudskej osoby. Nech sú teda kňazi povďační za všetko, čo im nebeský Otec poskytuje, aby mohli usporiadane žiť. Avšak vo svetle viery musia rozoznávať všetko, s čím prichádzajú do styku, aby sa naučili užívať dobrá podľa Božej vôle a odmietali to, čo je škodlivé ich poslaniu.
Kňazi, ktorých podielom a dedičstvom je Pán (porov. Nm 18, 20), majú používať pozemské majetky jedine na tie ciele, na ktoré sú určené podľa učenia Krista Pána a cirkevných ustanovení.
Cirkevné majetky vo vlastnom zmysle nech kňazi spravujú podľa cirkevných zákonov, ako si to vyžaduje povaha veci, a nakoľko je to možné, za pomoci skúsených laikov. Nech ich vždy používajú na tie ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť časné majetky, to jest na organizáciu bohoslužieb, na slušné zabezpečenie duchovenstva, ako aj na udržiavanie posvätných apoštolských a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných.136 Majetok, ktorý si nadobudnú pri vykonávaní nejakej cirkevnej funkcie, nech kňazi, ako aj biskupi používajú v prvom rade na svoje slušné živobytie a na plnenie povinností svojho stavu. Čo však zvýši, nech venujú v prospech Cirkvi alebo na dobročinné ciele. Partikulárne práva pritom zostávajú nedotknuté.137 Nech teda nemajú cirkevné funkcie kvôli zisku ani nech nepoužívajú dôchodky, ktoré z nich plynú, na obohatenie rodinného majetku.138 Preto nech žiadnym spôsobom nelipnú srdcom na bohatstvách,139 nech sa vystríhajú akejkoľvek honby za majetkom a nech sa svedomite vyhýbajú obchodovaniu každého druhu.
Naopak, sú pozvaní prijať dobrovoľnú chudobu, ktorou sa môžu stať zjavnejšie podobnými Kristovi a pohotovejšími na posvätnú službu. Veď Kristus, hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou stali bohatými.140 Aj apoštoli svojím príkladom dosvedčovali, že zadarmo prijatý Boží dar treba zadarmo dávať,141 a vedeli žiť aj v hojnosti, aj sa uskromniť v nedostatku.142 Ale aj určité spoločné užívanie vecí na spôsob spoločenstva majetkov, ktoré sa vyzdvihuje v dejinách prvotnej Cirkvi,143 výborne otvára cestu pastoračnej láske. Týmto spôsobom života môžu kňazi chválitebne uviesť do praxe ducha chudoby, ktorý odporúča Kristus.
Nech sa teda kňazi aj biskupi vedení Pánovým Duchom, ktorý pomazal Spasiteľa a poslal ho hlásať evanjelium chudobným,144 stránia všetkého, čo by mohlo akýmkoľvek spôsobom odpudzovať chudobných, a nech viac než ostatní Kristovi učeníci odstránia zo svojich vecí všetku márnosť. Svoj príbytok nech si zariadia tak, aby sa nikomu nestal neprístupným a aby sa doň nikto, hoci skromnejšieho postavenia, neostýchal vstúpiť.

III. Pomôcky pre život kňazov

Prostriedky rozvíjajúce duchovný život

18. Aby mohli kňazi vo všetkých životných okolnostiach udržiavať spojenie s Kristom, okrem uvedomelého vykonávania svojej služby majú k dispozícii všeobecné i osobitné, nové i dávne prostriedky, ktoré Duch Svätý neprestajne vzbudzuje v Božom ľude a Cirkev odporúča, ba niekedy aj predpisuje145 na posväcovanie svojich členov. Nad všetky duchovné pomôcky vynikajú tie úkony, pri ktorých sa veriaci sýtia Božím slovom z dvojitého stola Svätého písma a Eucharistie.146 Nikto nepochybuje, aký veľký význam má ich stále používanie pre vlastné posväcovanie kňaza.
Vysluhovatelia sviatostnej milosti sa dôverne spájajú s Kristom Spasiteľom a Pastierom, keď s úžitkom pristupujú k sviatostiam, zvlášť k častej sviatostnej spovedi, ktorá veľmi napomáha potrebné obrátenie srdca k láske Otca milosrdenstiev, a keď sa na ňu pripravujú každodenným spytovaním svedomia. Vo svetle viery, živenej čítaním Svätého písma, majú možnosť pozorne hľadať znaky Božej vôle a podnety Božej milosti v rozličných životných udalostiach a tak čoraz pohotovejšie odpovedať na požiadavky svojho poslania, na ktoré sa podujali v Duchu Svätom. Obdivuhodný vzor takejto učenlivosti nájdu vždy v Preblahoslavenej Panne Márii, ktorá sa pod vedením Ducha Svätého úplne zasvätila tajomstvu ľudského vykúpenia.147 Nech si ju teda kňazi ctia a milujú, preukazujú jej synovsky oddanú nábožnú úctu ako matke najvyššieho a večného Kňaza, kráľovnej apoštolov a ochrankyni ich kňazskej služby.
Aby mohli verne plniť svoju službu, nech si dajú záležať na dennom rozhovore s Kristom Pánom pri návštevách a osobnom uctievaní najsvätejšej Eucharistie. Nech sa ochotne utiahnu na duchovné cvičenia a vysoko si vážia duchovné vedenie. Mnohorakým spôsobom, najmä osvedčenou rozjímavou modlitbou a inými druhmi modlitby, ktoré si slobodne volia, kňazi hľadajú a vrúcne prosia od Boha ducha pravej adorácie. Ním sa spolu s ľudom, ktorý im bol zverený, dôverne spájajú s Kristom, prostredníkom Nového zákona, takže môžu ako adoptívni synovia volať: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15).

Prehlbovanie vzdelania

19. Biskup pri posvätnom obrade vysviacky napomína kňazov, aby boli „zrelí vo vede“ a ich náuka bola „duchovným liekom pre Boží ľud“.148 Je potrebné, aby veda posvätného služobníka bola takisto svätá, pretože plynie zo svätého prameňa a sleduje posvätný cieľ. Kňaz ju čerpá predovšetkým z čítania a rozjímania Svätého písma,149 no výdatnú stravu nachádza aj v štúdiu svätých otcov a učiteľov, ako aj iných svedectiev cirkevnej Tradície. Okrem toho kňazi, aby vedeli dať vhodnú odpoveď na problémy, ktoré hýbu súčasným ľudstvom, majú dobre poznať dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi, najmä akty koncilov a rímskych pápežov, a konzultovať s najlepšími a osvedčenými teologickými autormi.
Keďže v našich časoch ľudská vzdelanosť i posvätné náuky zaznamenávajú nebývalý pokrok, kňazom sa odporúča, aby primeraným spôsobom neprestajne zdokonaľovali svoje teologické i všeobecné vedomosti a tak sa vhodnejšie pripravili na dialóg so svojimi súčasníkmi.
Aby sa kňazi mohli lepšie venovať štúdiu a aby si čím účinnejšie osvojili metódy šírenia evanjelia i apoštolátu, nech sa im so všetkou starostlivosťou zabezpečia primerané pomôcky, ako je organizovanie kurzov a kongresov podľa podmienok jednotlivých krajín, zakladanie stredísk na pastoračné štúdiá, zriaďovanie knižníc a vhodné usmerňovanie štúdií schopnými osobnosťami. Okrem toho biskupi majú jednotlivo alebo spoločne uvažovať o tom, ako čo najvhodnejšie zariadiť, aby sa všetci ich kňazi v stanovených lehotách, ale najmä niekoľko rokov po vysviacke150 mohli zúčastňovať na kurzoch, kde by sa im poskytla možnosť zdokonaliť sa v pastoračných metódach a teologických znalostiach, ako aj posilniť sa v duchovnom živote a navzájom si so spolubratmi vymeniť apoštolské skúsenosti.151 Takýmito a podobnými primeranými prostriedkami nech sa venuje osobitná starostlivosť aj novovymenovaným farárom a tým, ktorí sú určení na novú pastoračnú činnosť alebo posielaní do inej diecézy, prípadne k inému národu.
Napokon sa biskupi majú postarať o to, aby sa niektorí kňazi venovali dôkladnejšiemu štúdiu posvätných náuk a tak aby nikdy nechýbali súci učitelia na výchovu klerikov a aby si iní kňazi a veriaci mohli osvojiť potrebné vedomosti, aby sa tak podporoval zdravý rozvoj teologických vied, ktorý Cirkev nutne potrebuje.

Spravodlivá odmena

20. Kňazi, ktorí sa plne venujú Božej službe, si za plnenie zverených úloh zasluhujú spravodlivú odmenu, „lebo robotník si zaslúži svoju mzdu“ (Lk 10, 7),152 a preto, lebo „tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia“ (1 Kor 9, 14). Preto ak by inak nebolo postarané o spravodlivú odmenu kňazov, sami veriaci majú povinnosť starať sa o to, aby im zabezpečili primerané prostriedky na dôstojné a slušné živobytie, keďže kňazi pracujú pre ich dobro. Úlohou biskupov je upozorniť veriacich na túto ich povinnosť a postarať sa – každý samostatne pre svoju diecézu, alebo ešte lepšie viacerí vedno na spoločnom území –, aby sa stanovili predpisy, ktorými by sa náležite zabezpečilo slušné živobytie tým, ktorí vykonávajú alebo vykonávali nejakú prácu v službách Božieho ľudu. Odmena, ktorú má každý dostávať, nech je v základe rovnaká pre všetkých nachádzajúcich sa v tých istých okolnostiach – berúc však do úvahy povahu samého úradu, ale aj miestne a časové podmienky –, nech zodpovedá ich postaveniu a okrem toho nech kňazom umožňuje nielen zabezpečiť náležitý plat tým, ktorí im poskytujú svoje služby, ale aj možnosť osobne pomôcť tým, ktorí sú v núdzi, lebo túto službu chudobným si Cirkev už od začiatku vždy vysoko vážila. Táto odmena má byť ďalej taká, aby umožnila kňazom venovať potrebný a dostatočný čas na každoročnú dovolenku; a biskupi musia dbať o to, aby kňazi mali na ňu možnosť.
Hlavný dôraz treba istotne klásť na službu, ktorú posvätní služobníci vykonávajú. Preto nech sa zanechá systém takzvaných benefícií, alebo aspoň nech sa zreformuje takým spôsobom, aby sa beneficiálna stránka – čiže právo na dôchodky spojené s úradom na základe dotácie – pokladala za druhoradú, a prvoradé miesto nech sa právne pripisuje samej cirkevnej službe (officium ecclesiasticum), pod ktorou sa má odteraz rozumieť akákoľvek úloha udelená na plnenie duchovného cieľa.

Spoločenský fond a sociálne zabezpečenie

21. Treba mať vždy na zreteli príklad veriacich prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, kde „všetko mali spoločné“ (Sk 4, 32) a „rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval“ (Sk 4, 35). Preto je nanajvýš vhodné, aby aspoň v krajinách, kde vydržiavanie duchovenstva závisí úplne alebo z veľkej časti od príspevkov veriacich, zbierala prostriedky venované na tento cieľ nejaká diecézna ustanovizeň, ktorú spravuje biskup za pomoci delegovaných kňazov, a kde sa to ukazuje užitočné, aj laikov, skúsených v ekonómii. Taktiež je želateľné, aby sa okrem toho podľa možnosti zriadil v jednotlivých diecézach alebo krajinách spoločný fond, z ktorého by mohli biskupi urobiť zadosť ďalším záväzkom voči osobám, ktoré poskytujú Cirkvi svoje služby, a napomáhať rozličné potreby diecézy; aby zámožnejšie diecézy z neho mohli pomáhať chudobnejším a tak hojnosť jedných prekonávala nedostatok druhých.153 Aj tento spoločný fond sa má skladať predovšetkým z príspevkov veriacich, ale takisto z iných zdrojov, zákonite vymedzených.
Okrem toho v štátoch, kde ešte nie je primerane zorganizovaná sociálna starostlivosť o duchovenstvo, nech sa biskupské konferencie postarajú, aby sa zriadili – vždy v súlade s cirkevnými a občianskymi zákonmi – diecézne ustanovizne, ustanovizne pre viaceré diecézy alebo aby sa založila organizácia pre celé územie, ktorými by sa pod dozorom hierarchie dostatočne zaistila náležitá zdravotná prevencia a opatera kňazov, ako aj ich primerané zabezpečenie v prípade choroby, práceneschopnosti alebo staroby. Takto založenú ustanovizeň nech kňazi podporujú v duchu solidárnosti so spolubratmi, ujímajúc sa ich v ich ťažkostiach.154 Nech pritom berú do úvahy, že takto môžu bez úzkosti o budúcnosť nehatene praktizovať chudobu v duchu evanjelia a plne sa venovať práci na spáse duší. Tí však, ktorých sa to týka, nech sa pričinia, aby sa tieto ustanovizne združovali aj v medzinárodnom rámci a tak sa väčšmi upevnili a rozšírili.

Záver a povzbudenie

22. Tento posvätný cirkevný snem má na zreteli radosti kňazského života, no nemôže obísť ani ťažkosti, ktorým musia kňazi čeliť v súčasných životných okolnostiach. Vie aj to, ako veľmi sa menia hospodárske a spoločenské podmienky, ba aj ľudské správanie, ako i to, akým zmenám podlieha hierarchia hodnôt v úsudku ľudí. Preto sa služobníci Cirkvi a neraz aj samotní veriaci cítia v súčasnom svete akosi cudzo a s úzkosťou sa pýtajú, akými vhodnými prostriedkami a slovami by s ním mohli komunikovať. Nové prekážky, ktoré sa stavajú viere do cesty, zdanlivá neplodnosť doterajšieho úsilia, ako aj skúsenosť trpkej osamelosti by ich mohla vystaviť nebezpečenstvu malomyseľnosti.
Zostáva však pravdou, že svet – aj ten, ktorý je dnes zverený láske a starostlivosti duchovných pastierov – Boh natoľko miloval, že dal zaň svojho jednorodeného Syna.155 Veď tento svet, spútaný síce mnohými hriechmi, ale aj obdarený nemalými schopnosťami, poskytuje Cirkvi živé kamene,156 z ktorých sa buduje Boží príbytok v Duchu Svätom.157 A ten istý Duch Svätý, medzitým čo pobáda Cirkev, aby otvárala nové cesty priblíženia sa k súčasnému svetu, a zároveň vnuká a napomáha aj primerané prispôsobovanie kňazskej služby.
Nech kňazi nezabúdajú, že nikdy nie sú sami vo vykonávaní svojej činnosti, lebo ich oporou je všemohúca Božia moc. Nech sa spoliehajú na Krista, ktorý ich povolal mať účasť na svojom kňazstve, a nech sa s úplnou dôverou venujú svojej službe vo vedomí, že Boh má moc rozhojniť ich lásku.158 Nech nezabúdajú, že majú po boku bratov v kňazstve, ba i veriacich celého sveta. Nech všetci kňazi spolupracujú na uskutočnení Božieho plánu spásy, to jest Kristovho tajomstva, tajomstva od vekov skrytého v Bohu,159 ktoré sa iba postupne uskutočňuje súčinnosťou rozličných služieb na budovaní Kristovho tela, kým sa nenaplní miera jeho rastu. To všetko však možno poznať predovšetkým vierou, keďže je to skryté spolu s Kristom v Bohu.160 Áno, vodcovia Božieho ľudu sa musia dať viesť vierou, nasledujúc príklad veriaceho Abraháma, ktorý „s vierou poslúchol, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11, 8). Vysluhovateľ Božích tajomstiev sa naozaj môže pripodobniť rozsievačovi, o ktorom hovorí Pán: „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 27).
Napokon, keď Pán Ježiš povedal: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33), tým ešte nesľúbil svojej Cirkvi dokonalé víťazstvo na tomto svete. A posvätný cirkevný snem sa teší, že zem, do ktorej bolo zasiate semeno evanjelia, prináša teraz na mnohých miestach úrodu pôsobením Pánovho Ducha, ktorý napĺňa celú zem a ktorý v srdciach mnohých kňazov a veriacich vzbudil pravého misijného ducha. Za to všetko posvätný cirkevný snem čo najúprimnejšie ďakuje kňazom celého sveta: „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov“ (Ef 3, 20 – 21).

Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri svätom Petrovi 7. decembra 1965

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

*    Pojmy kňaz a presbyter sú v slovenčine v hovorovej reči i odbornej literatúre významovo totožné. Všeobecne zaužívanejší je pojem kňaz a jeho odvodeniny (kňazstvo, kňazský stav, kňazský seminár, kňazská vysviacka). V určitých kontextoch sa používa aj pojem presbyter a odvodeniny (presbytérium – zhromaždenie kňazov diecézy, presbyterát – kňazský stav). V slovenskom preklade tohto dokumentu sa uplatňujú oba tieto pojmy. Latinský pojem presbyter vzhľadom na zaužívané vnímanie vo väčšine prípadov prekladáme pojmom kňaz, pri špecifikácii druhého stupňa posvätného stavu aj výrazom presbyter.
1    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium: AAS 56 (1964), s. 97 a nasl.; dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, AAS 57 (1965), s. 5 a nasl.; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus: AAS 58 (1966), s. 673 a nasl.; dekrét o kňazskej formácii Optatam totius: AAS 58 (1966), s 713 a nasl.
2    Porov. Mt 3, 16; Lk 4, 18; Sk 4, 27; 10, 37.
3    Porov. 1 Pt 2, 5 a 9.
4    Porov. 1 Pt 3, 15.
5    Porov. Sk 19, 10; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 35: AAS 57 (1965), s. 40 – 41.
6    Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, cap. I a kán. 1: Denz. 957 a 961 (1764 a 1771).
7    Porov. Jn 20, 21; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 18: AAS 57 (1964), s. 21 – 22.
8    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 33 – 36.
9    Porov. tamže.
10    Porov. Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“, prefácia. Tieto slová sa nachádzajú už v Sacramentarium Veronensis: ed. L. C. Möhlberg, Roma 1956, s. 122; ako i v Missale Francorum, ed. L. C. Möhlberg, Roma 1957, s. 9; tiež v Liber Sacramentorum Romanae Eclesiae: ed. L. C. Möhlberg, Roma 1960, s. 25; taktiež aj v Pontificale romano-germanicum. ed. Vogel – Elze, Città del Vaticano 1963, I, s. 34.
11    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10: AAS 57 (1965), s. 14 – 15.
12    Porov. Rim 15, 16 gr.
13    Porov. 1 Kor 11, 26.
14    SV. AUGUSTÍN, De civitate Dei, 10, 6: PL 41, 284.
15    Porov. 1 Kor 15, 24.
16    Porov. Hebr 5, 1.
17    Porov. Hebr 2, 17; 4, 15.
18    Porov. 1 Kor 9, 19 – 23 vg.
19    Porov. Sk 13, 2.
20    „Túto snahu o náboženskú a mravnú dokonalosť čím ďalej tým viac podnecujú aj vonkajšie okolnosti, v ktorých Cirkev žije. Cirkev totiž nemôže zostať nečinná a ľahostajná uprostred zmien tohto sveta, ktoré mnohorakým spôsobom ovplyvňujú a podmieňujú jej praktické správanie. Veď každý vie, že Cirkev nie je odlúčená od sveta, ale žije v ňom. Preto jej synovia a dcéry sú pod jeho vplyvom a vedením, prijímajú jeho kultúru, rešpektujú zákony, osvojujú si jeho zvyky. Tento úzky vzťah Cirkvi k ľudstvu ju neprestajne stavia pred ťažké problémy, ktoré zvlášť dnes sú veľmi vážne… V tejto veci apoštol národov takto napomína kresťanov svojej doby: ,Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?!… Aký podiel má veriaci s neveriacim?!‘ (2 Kor 6, 14 – 15). Práve preto súčasní cirkevní vychovávatelia a učitelia majú pripomínať katolíckej mládeži jej celkom mimoriadne postavenie a z toho vyplývajúcu povinnosť žiť v tomto svete, lenže nie podľa ducha tohto sveta, ale podľa už spomenutej modlitby Ježiša Krista za svojich učeníkov: ,Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta‘ (Jn 17, 15 – 16). A o to isté prosí aj Cirkev.
Ale odlišnosť ešte neznamená oddelenosť ani nevšímavosť, ani strach, ani pohŕdanie. Lebo ak sa Cirkev odlišuje od sveta, nestavia sa proti nemu, skôr sa s ním spája“: PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 627 a 638.
21    Porov. Rim 12, 2.
22    Porov. Jn 10, 14 – 16.
23    Porov. SV. POLYKARP, List Filipanom, VI, 1: „A kňazi nech sú ochotní súcitiť, milosrdní voči všetkým, nech naprávajú omyly, navštevujú všetkých chorých, nech nezanedbávajú vdovy, siroty a chudobných, ale nech sa vždy starajú dobre robiť pred Bohom a pred ľuďmi, nech sa chránia každého hnevu, nadržovania komukoľvek, nespravodlivého súdu, nech im je cudzie každé lakomstvo, nech nie sú voči nikomu ľahkoverní ani nie pritvrdí v súdoch, nezabúdajúc, že všetci sme hriešni“: ed. F. X. Funk, Patres apostolici, I, s. 273.
24    Porov. 1 Pt 1, 23; Sk 6, 7; 12, 24. „Ohlasovali (apoštoli) slovo pravdy a zrodili cirkvi“: SV. AUGUSTÍN, In Ps., 44, 23: PL 36, 508.
25    Porov. Mal 2, 7; 1 Tim 4, 11 – 13; 2 Tim 1, 9.
26    Porov. Mk 16, 16.
27    Porov. 2 Kor 11, 7; O kňazoch platí aj to, čo sa hovorí o biskupoch, pretože sú biskupovými spolupracovníkmi. Porov. Statuta Ecclesiae antiqua, 3 (ed. Ch. Munier, Paris 1960, s. 79); Decretum Gratiani, C. 6, D. 88 (ed. Friedberg, I, 307); TRIDENTSKÝ KONCIL, V. sesia, dekrét 2 o čítaní a kázaní Svätého písma, 9 (COD, ed. Herder, Romae 1962, s. 645); XXIV. sesia, dekrét o reforme, kán. 4 (s. 739); DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 – 31.
28    Porov. Constitutiones apostolorum, II, 26, 7: „(Kňazi) nech sú učiteľmi Božej náuky, keďže aj Pán nás poslal, hovoriac: Choďte a učte atď.“: ed. F. X. Funk, Didascalia et constitutiones apostolorum, I, Paderborn 1905, s. 105. – Sacramentarium Leonianum a iné „sakramentáriá“ až po Pontificale Romanum, prefácia kňazskej vysviacky: „Hac providentia, Domine, Apostolis Filii tui Doctores fidei comites addisti, quibus illi orbem totum secundis praedicatoribus (vel: praedicationibus) impleverum“ (Vo svojej prozreteľnosti, Pane, si apoštolom svojho Syna dal za spolupracovníkov učiteľov viery, ktorými apoštoli ako druhými ohlasovali (res. hlásaním) naplnili celý svet.) – Liber Ordinum liturgiae mozarabicae, prefácia pri kňazskej vysviacke: „Doctor plebium et rector subiectorum, teneat ordinate catholicam fidem, et cunctis annuntiet veram salutem.“ (Učiteľ ľudu a predstavený podriadených nech udržuje riadnu katolícku vieru a nech všetkým hlása pravú spásu): ed. M. Férotin, Le Liber Ordinum en usage dans l‘ Eglise wisigothique et mozarabe d’Espagne: Monumenta Ecclesiae liturgica, vol. V, Paris 1904, col. 55, lin. 4 – 6.
29    Porov. Gal 2, 5.
30    Porov. 1 Pt 2, 12.
31    Porov. obrad kňazskej vysviacky v alexandrijskej jakobitskej cirkvi: „… Congrega populum tuum ad verbum doctrinae, quemadmodum nutrix, quae fovet filios suos.“ „Zhromaždi svoj ľud na poučovanie slovom, ako pestúnka, ktorá sa stará o svoje deti.“: H. Denzinger, Ritus Orientalium, II, Würzburg 1863, s. 14.
32    Porov. Mt 28, 19; Mk 16, 16; TERTULIÁN, De baptismo, 14, 2 (Corpus Christianorum, Series latina, I, s. 289, 11 – 13); SV. ATANÁZ, Adv. Arianos, 2, 42: PG 26, 237AB; SV. HIERONYM, In Matth. 28, 19: PL 26, 226D: „Najprv učia všetky národy a potom ich zvlažujú vodou. Lebo telo nemôže prijať sviatosť krstu prv, než by duša prijala pravdu viery“; SV. TOMÁŠ, Expositio primae decretalis, § 1: „Náš Spasiteľ, posielajúc učeníkov kázať, uložil im tri veci. Po prvé, aby učili vo viere; po druhé, aby veriacich zvlažovali sviatosťami“: ed. Marietti, Opuscula theologica, Taurini – Romae, 1954, 1138.
33    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 35, 2: AAS 56 (1964), s. 109.
34    Porov. tamže, 33, 35, 48, 52, s. 108 – 109, 113, 114.
35    Porov. tamže, 7, s. 100 – 101; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 230
36    SV. IGNÁC MUČENÍK, Smyrn., 8, 1 – 2: ed. F. X. Funk, s. 240; Constitutiones apostolorum VIII, 12, 3: ed. F. X. Funk, s. 496; VIII, 29, 2, tamže, s. 532.
37    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 33 – 36.
38    „Eucharistia je akoby korunou duchovného života a cieľom všetkých sviatostí“: SV. TOMÁŠ, Summa theol., III, q. 73, a. 3 c; porov. Summa theol., III, q. 65, a. 3 c.
39    Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol., III, q. 65, a. 3 ad 1; q. 79, a. 1 c, et ad 1.
40    Porov. Ef 5, 19 – 20.
41    Porov. SV. HIERONYM, Epist., 114, 2: „… aj posvätné kalichy a sväté závoje, ako aj ostatné veci patriace k uctievaniu Pánovho umučenia, treba si uctievať tak vznešene ako telo a krv Pána pre ich vzťah k jeho telu a krvi“: PL 22, 934. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 122 – 127: AAS 56 (1964), s. 130 – 132.
42    „Okrem toho nech nezanedbávajú denne navštevovať Najsvätejšiu sviatosť, ktorá má byť uchovávaná v kostoloch s tou najväčšou úctou a na zvlášť význačnom mieste podľa liturgických predpisov, pretože táto návšteva je prejavom vďačnosti, znakom lásky a povinnosťou podlžnej poklony voči tam prítomnému Kristovi Pánovi“: PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 771.
43    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 33 – 36.
44    Porov. 2 Kor 10, 8; 13, 10.
45    Porov. Gal 1, 10.
46    Porov. 1 Kor 4, 14.
47    Prov. Didascalia, II, 34, 3; II, 46, 6; II, 47, 1; Constitutiones apostolorum, II, 47, 1: ed. F. X. Funk, Didascalia et constitutiones, I, s. 116, 142 a 143.
48    Porov. Gal 4, 3; 5, 1 a 13.
49    Porov. SV. HIERONYM, Epist., 58, 7: „Komuže osoží, ak sa steny skvejú skvostami, ale Kristus umiera v chudobných?“: PL 22, 548.
50    Porov. 1 Pt 4, 10 a nasl.
51    Porov. Mt 25, 34 – 45.
52    Porov. Lk 4, 18.
53    Mohli by sa spomenúť aj iné skupiny, napr. emigranti, kočovníci atď. O nich je reč v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus.
54    Porov. Didascalia, II, 59, 1 – 3: „Pri poučovaní prikazuj veriacim a napomínaj ich, aby navštevovali kostol a aby nikdy nechýbali, ale sa vždy schádzavali a neúčasťou neukracovali Cirkev a nezmenšovali Kristovo telo a jeho údy… Teda keďže ste údy Kristove, neoddeľujte sa vy sami od Cirkvi tým, že sa neschádzate. Lebo podľa prisľúbenia máte za hlavu Krista, ktorý je prítomný a spojený s vami. Teda neopúšťajte sa vy sami, nepozbavujte Spasiteľa jeho údov, netrhajte a nerozptyľujte jeho telo…“: ed. F. X. Funk, I, s. 170; PAVOL VI., prejav k talianskym kňazom prítomným na 13. týždni pre adaptáciu pastorácie v Orviete („aggiornamento pastorale“), 6. septembra 1963: AAS 55 (1963), s. 750 a nasl.
55    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 35.
56    Porov. tzv. Constitutio ecclesiastica apostolorum, XVIII: Kňazi sú sýmmystai a synepímachoi (spoluliturgovia a spolubojovníci) biskupov: ed. Th. Schermann, Die allgemeine Kirchenordnung, I, Paderborn 1914, s. 26; A. HARNACK, Die Quellen der sog. apostolischen Kirchenordnung, T. u. U., II, 5, s.13, č. 18 a 19; PSEUDO-HIERONYM, De septem ordinibus Ecclesiae: „…pri požehnaní sú spolu s biskupmi účastní tajomstiev“: ed. A. W. Kalff, Würzburg 1937, s. 45; SV. IZIDOR SEVILSKÝ, De ecclesiasticis officiis, II, c. VII: „Spravujú totiž Cirkev Kristovu a zúčastňujú sa spolu s biskupmi na konsekrácii tela a krvi, ako aj na poučovaní ľudu a na kazateľskom úrade“: PL 83, 787.
57    Porov. Didascalia, II, 28, 4: ed. F. X. Funk, s. 108; Constitutiones apostolorum, II, 28, 4; II, 34, 3: tamže s. 109 a 117.
58    Constitutiones apostolorum, VIII, 16, 4: ed. F. X. Funk, I, s. 523; porov. Epitome const. apost., VI: tamže, II, s. 80, 3 – 4; Testamentum Domini: „… da ei spiritum gratiae, consilii et magnanimitatis, spiritum presbyteratus… ad coadjuvandum et gubernandum populum tuum in opere, in metu, in corde puro“ – „…daj mu ducha múdrosti, rady a veľkodušnosti, ducha kňazstva…, aby pomáhal tvojmu ľudu a viedol ho v konaní, bázni a čistote srdca“: prel. I. E. Rahmani, Mainz 1889, s. 69. Taktiež v Trad. apost.: ed. B. Botte, La Tradition apostolique de s. Hippolyte, Münster i. W. 1963, s. 20.
59    Porov. Nm 11, 16 – 25.
60    Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“, prefácia; tie isté slová sú už v Sacramentarium Leonianum, Sacramentarium Gelasianum a Sacramentarium Gregorianum. Podobne aj vo východných liturgiách, porov. Trad. apost.: „… Respice super servum tuum istum et impartire spiritum gratiae et consilii presbyteris ut adiuvet et gubernet plebem tuam in corde mundo, sicuti respexisti super populum electionis tuae et praecepisti Moysi ut elegeret praesbyteros quos replesti de spiritu tuo quod tu donasti famulo tuo“ – „… Zhliadni na tohto svojho služobníka a udeľ mu ducha múdrosti a rady, aby pomáhal kňazom a viedol ľud s čistým srdcom, ako si zhliadol na svoj vyvolený ľud a prikázal Mojžišovi, aby vybral kňazov, ktorých si naplnil zo svojho ducha, ktorého si daroval svojmu služobníkovi“: podľa starého veronského latinského prekladu, ed. B. Botte, la Tradition apostolique de s. Hippolyte, Essai de reconstruction, Münster i. W. 1963, s. 20; Const. apost., VIII, 16, 4: ed. F. X. Funk, II, s. 80, 5 – 7; Testamentum Domini: prekl. I. E. Rahmani, Mainz 1889, s.69; Euchologion Serapionis, XXVII: ed. F. X. Funk, Didascalia et constitutiones, II, s. 190, lin. 1 – 7; Ritus ordinationis in ritu Maronitarum: prel. H. Denzinger, Ritus orientalium, II, Würzburg 1863, s. 161. Spomedzi otcov možno spomenúť: TEODOR MOPSUETSKÝ, In 1 Tim 3, 8: ed. Swete. II, s. 119 – 121; TEODORÉT, Quaestiones in Numeros, XVIII: PG 80, 369C – 372B.
61    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 35.
62    Porov. JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 576; SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta 1908: S. Pii X acta, IV (1908), s. 237 a nasl.
63    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 15 a 16.
64    Cirkevné právo má už ustanovenia o katedrálnej kapitule ako o „senáte a rade“ biskupa (CIC, kán. 391) alebo, ak kapitula nejestvuje, o výbore diecéznych poradcov (porov. CIC, kán. 423 – 428). Je však želateľné, aby sa tieto ustanovizne zrevidovali v súlade s dnešnými podmienkami a potrebami. Je zrejmé, že tento kňazský výbor sa líši od pastoračnej rady, o ktorej je reč v dekréte Christus Dominus o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi z 28. októbra 1965, čl. 27, ktorej členmi sú aj laici a ktorej úlohou je iba skúmať problémy týkajúce sa pastoračnej činnosti. O kňazoch ako o biskupských poradcoch možno si pozrieť Didascalia, II, 28, 4: ed. F. X. Funk, I, s. 109; SV. IGNÁC MUČENÍK, Magn. 6, 1: ed. F. X. Funk, s. 194; Trall. 3, 1: ed. F. X. Funk, s. 204; ORIGENES, Contra Celsum, III, 30: Kňazi sú poradcovia, čiže boúleytai: PG 11, 957D – 960A.
65    SV. IGNÁC MUČENÍK, Magn. 6, 1: „Napomínam vás, aby ste sa všetko usilovali konať vo svornosti Božej, pod predsedníctvom biskupa, námestníka Božieho a kňazov, námestníkov apoštolského senátu a mojich najmilších diakonov, ktorým je zverená služba Ježiša Krista, ktorý bol pred vekmi u Otca a napokon sa zjavil“: ed. F. X. Funk, s. 195; SV. IGNÁC MUČENÍK, Trall., 3, 1: „Všetci nech majú tak isto v úcte diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, a kňazov ako Boží senát a apoštolskú radu: bez nich niet Cirkvi“: tamže, s. 204; SV. HIERONYM, In Isaiam, II, 3: PL 24, 610: „I my máme v Cirkvi náš senát, zhromaždenie kňazov.“
66    Porov. PAVOL VI., príhovor k rímskym farárom a pôstnym kazateľom v Sixtínskej kaplnke, 1. marca 1965: AAS 57 (1965), s. 326.
67    Porov. Const. apost., VIII, 47, 39: „Kňazi nech nič nepodnikajú bez rozhodnutia biskupa, pretože jemu je zverený Pánov ľud a od neho sa bude žiadať vydať počet za ich duše“: ed. F. X. Funk, s. 577.
68    Porov. Jn 3, 8.
69    Porov. Jn 17, 23.
70    Porov. Hebr 13, 1 – 2.
71    Porov. Hebr 13, 16.
72    Porov. Mt 5, 10.
73    Porov. 1 Sol 2, 11; Kol 1, 13.
74    Porov. Mt 23, 8. „Treba sa stať bratmi tých, ktorým chceme byť pastiermi, otcami a učiteľmi“: PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 58 (1964), s. 647.
75    Porov. Ef 4, 7 a 16; Const. apost., VIII, 1, 20: „No biskupi nech sa nevyvyšujú nad diakonov a kňazov ani kňazi nad ľud. Lebo zhromaždenie sa skladá z jedných i druhých“: ed. F. X. Funk, I, s. 467.
76    Porov. Flp 2, 21.
77    Porov. 1 Jn 4, 1.
78    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 37: AAS 57 (1965), s. 42 – 43.
79    Porov. Ef 4, 14.
80    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 a nasl.
81    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 37: AAS 57 (1965), s. 42 – 43.
82    Porov. Hebr 7, 3.
83    Porov. Lk 10, 1.
84    Porov. 1 Pt 2, 25.
85    Porov. Sk 20, 28.
86    Porov. Mt 9, 36.
87    Pontificale romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
88    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o kňazskej formácii Optatum totius, 2: AAS 58 (1966) s. 714 – 715.
89    „Boží hlas, ktorý povoláva, sa prejavuje dvoma rozličnými obdivuhodnými a konvergentnými spôsobmi. Ten prvý je vnútorný, volanie milosti, hlas Ducha Svätého, nevýslovné vnútorné čaro, ktoré tichý a pritom mocný Pánov hlas vyvoláva v nevyspytateľných hĺbkach duše. Druhý je zas vonkajší, ľudský, vnímateľný, spoločenský, právny, konkrétny, hlas kvalifikovaného vysluhovateľa Božieho slova, hlas apoštola, hlas hierarchie, ktorá je nevyhnutným nástrojom, ustanoveným z Kristovej vôle za tlmočníka, ktorý má preložiť do zreteľnej reči posolstvo Slova a Božích príkazov. Tak učí spolu so svätým Pavlom katolícka náuka: „Quomodo audient sine praedicante… Fides ex auditu (Rim 10, 14 a 17)“: PAVOL VI., príhovor zo dňa 5. mája 1965: L’Osservatore Romano, 6. mája 1965, s. 1.
90    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 2: AAS 58 (1966) s. 715.
91    Toto učia cirkevní otcovia, keď vysvetľujú Kristove slová Petrovi: „Máš ma rád?… Pas moje ovce!“ (Jn 21, 17), napr. SV. JÁN ZLATOÚSTY, De Sacerdotio, II, 2: PG 48, 633; SV. GREGOR VEĽKÝ, Reg. Past. Liber, P. I, c. 5: PL 77, 19A.
92    Porov. 2 Kor 12, 9.
93    Porov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 10.
94    Porov. Jn 10, 36.
95    Porov. Lk 24, 26.
96    Porov. Ef 4, 13.
97    Porov. 2 Kor 3, 8 – 9.
98    Porov. medziiným: SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta 1908: S. Pii X Acta, vol. IV (1908), s. 237 a nasl.; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 5 a nasl.; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 657 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 545 a nasl.
99    Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol., II – II, q. 188, a 7.
100    Porov. Ef 3, 9 – 10.
101    Porov. Sk 16, 14.
102    Porov. 2 Kor 4, 7.
103    Porov. Ef 3, 9.
104    Porov. Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
105    Porov. Missale Romanum, Modlitba nad obetnými darmi 9. nedele po Turícach.
106    „Každá omša, i keď ju kňaz slúži súkromne, predsa nie je súkromnou záležitosťou, ale úkonom Krista a Cirkvi. A Cirkev je naučená obetovať samu seba ako všeobecnú žertvu s obetou, ktorú prináša, a uplatňuje jedinú a nekonečnú vykupiteľskú účinnosť obety kríža na spásu celého sveta. Lebo každá svätá omša, ktorá sa slávi, nie je obetovaná iba za spásu niektorých, ale za spásu celého sveta… Preto otcovsky a vrelo odporúčame kňazom, … nech každodenne dôstojne a nábožne slúžia svätú omšu“: PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 761 – 762. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 26 a 27: AAS 56 (1964), s. 107.
107    Porov. Jn 10, 11.
108    Porov. 2 Kor 1, 7.
109    Porov. 2 Kor 1, 4.
110    Porov. 1 Kor 10, 33.
111    Porov. Jn 3, 8.
112    Porov. Jn 4, 34.
113    Porov. 1 Jn 3, 16.
114    „Nech je povinnosťou lásky pásť Pánovo stádo“: SV. AUGUSTÍN, Tract. in Io., 123, 5: PL 35, 1967.
115    Porov. Rim 12, 2.
116    Porov. Gal 2, 2.
117    Porov. 2 Kor 7, 4.
118    Porov. Jn 4, 34; 5, 30; 6, 38.
119    Porov. Sk 13, 2.
120    Porov. Ef 5, 10.
121    Porov. Sk 20, 22.
122    Porov. 2 Kor 12, 15.
123    Porov. Ef 4, 11 – 16.
124    Porov. Mt 19, 12.
125    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42: AAS 57 (1965), s. 47 – 49.
126    Porov. 1 Tim 3, 2 – 5; Tít 1, 6.
127    Porov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 28.
128    Porov. Mt 19, 12.
129    Porov. 1 Kor 11, 2.
130    Porov. 2 Kor 11, 2.
131    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42 a 44: AAS 57 (1965), s. 47 – 49 a 50 – 51; dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 12: AAS 58 (1966), s. 707.
132    Porov. Lk 20, 35 – 36; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 24 – 28; PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, 25. marca 1954: AAS 46 (1954), s. 169 – 172.
133    Porov. Mt 19, 11.
134    Porov. Jn 17, 14 – 16.
135    Porov. 1 Kor 7, 31.
136    ANTIOCHIJSKÝ KONCIL, kán. 25: Mansi 2. 1327 – 1328; Decretum Gratiani, c. 23, C. 12, q. 1: ed Friedberg, I, s. 684 – 685.
137    Myslí sa tu predovšetkým na práva a zvyky východných cirkví.
138    PARÍŹSKA SYNODA, r. 829, cap. 15: MGH, Legum sectio III, Concilia, zv. 2, s. 622; TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia, Decr. de reform., cap. 1: COD, ed. Herder, Roma 1962, s. 760 – 761.
139    Porov. Ž 62, 11 Vg 61.
140    Porov. 2 Kor 8, 9.
141    Porov. Sk 8, 18 – 25.
142    Porov. Flp 4, 12.
143    Porov. Sk 2, 42 – 47.
144    Lk 4, 18.
145    Porov. CIC, kán. 125 a nasl.
146    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 6: AAS 58 (1966), s. 705; dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 21: AAS 58 (1966), s. 827.
147    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 65: AAS 57 (1965), s. 64 – 65.
148    Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
149    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 25: AAS 58 (1966), s. 829.
150    Tento kurz je odlišný od pastoračného kurzu, ktorý sa má navštevovať hneď po kňazskej vysviacke podľa dekrétu o kňazskej formácii Optatam totius, 22.
151    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 17: AAS 58 (1966), s. 681.
152    Porov. Mt 10, 10; Kor 9, 7; 1 Tim 5, 18.
153    Porov. 2 Kor 8, 14.
154    Porov. Flp 4, 14.
155    Porov. Jn 3, 16.
156    Porov. 1 Pt 2, 5.
157    Porov. Ef 2, 22.
158    Porov. Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
159    Porov. Ef 3, 9.
160    Porov. Kol 3, 3.

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

PERFECTAE CARITATIS
DEKRÉT O OBNOVE REHOĽNÉHO ŽIVOTA

ÚVOD

1. SNAHA O DOKONALÚ LÁSKU zachovávaním evanjeliových rád má svoj pôvod v učení a príklade božského Majstra a javí sa ako žiarivé znamenie nebeského kráľovstva. Na to poukázal posvätný cirkevný snem už v konštitúcii Lumen gentium. Teraz však má v úmysle zaoberať sa životom a disciplínou ustanovizní, ktorých členovia skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, a postarať sa o ich potreby podľa požiadaviek našich čias.
Hneď od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať a viedli – každý svojím spôsobom – život zasvätený Bohu. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili v samote alebo založili rehoľné rodiny, ktoré Cirkev svojou autoritou ochotne prijala a schválila. Tak sa z Božej vôle vyvinula obdivuhodná rozmanitosť rehoľných spoločností, ktorá vo veľkej miere prispela k tomu, že Cirkev je nielen pripravená na každý dobrý skutok (porov. 2 Tim 3, 17) a „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), ale aj skrášlená rozličnými darmi svojich detí, javí sa ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha (porov. Zjv 21, 2) a skrze ňu sa stáva známou Božia mnohotvárna múdrosť (porov. Ef 3, 10).
Aj pri tejto veľkej rozmanitosti darov sa všetci, ktorých Boh volá žiť podľa evanjeliových rád a ktorí sa ich úprimne zaväzujú zachovávať, osobitným spôsobom zasväcujú Pánovi, aby nasledovali Krista, ktorý v čistote a chudobe (porov. Mt 8, 20; Lk 9, 58) svojou poslušnosťou až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8) vykúpil a posvätil človeka. A tak podnecovaní láskou, ktorú Duch Svätý rozlieva v ich srdciach (porov. Rim 5, 5), žijú čoraz väčšmi pre Krista a pre jeho telo, to jest pre Cirkev (porov. Kol 1, 24). Preto čím horlivejšie sa týmto sebadarovaním, ktoré zahrnuje celý život, spájajú s Kristom, tým sa život Cirkvi stáva bohatším a jej apoštolát plodnejším.
Aby však Cirkev mala v súčasných okolnostiach väčší úžitok zo vzácnych hodnôt života zasväteného zachovávaním evajeliových rád a jeho potrebného poslania, tento posvätný cirkevný snem ustanovil to, čo nasleduje. Ide iba o všeobecné zásady primeranej obnovy života a disciplíny reholí a – bez narušenia ich vlastnej povahy – aj spoločenstiev so spoločným životom bez sľubov a sekulárnych inštitútov. Podrobnejšie ustanovenia o správnom výklade a uplatňovaní týchto zásad má však vydať po koncile kompetentná autorita.

Všeobecné normy primeranej obnovy

2. Primeraná obnova rehoľného života zahrnuje jednak ustavičný návrat k prameňom všetkých foriem kresťanského života a k prvotnému duchu ustanovizní, jednak ich prispôsobovanie zmeneným časovým podmienkam. Táto obnova sa má uskutočňovať z podnetu Ducha Svätého a pod vedením Cirkvi podľa týchto zásad:
a) Keďže najvyššou normou rehoľného života je nasledovanie Krista podľa evanjelia, všetky inštitúty ju musia pokladať za najvyššie pravidlo.
b) Samotnej Cirkvi slúži na úžitok, keď inštitúty majú svoj vlastný charakter a svoje poslanie. Preto treba verne skúmať a zachovávať ducha zakladateľov a ich vlastné zámery, ako aj zdravé tradície, lebo toto všetko tvorí dedičstvo každého inštitútu.
c) Všetky inštitúty nech sa zúčastňujú na živote Cirkvi a v súlade so svojím vlastným zameraním nech si osvojujú a podľa možnosti napomáhajú jej podujatia a zámery napríklad v oblasti biblickej, liturgickej, dogmatickej, pastoračnej, ekumenickej, misijnej a sociálnej.
d) Inštitúty nech poskytujú svojim členom náležité vedomosti o postavení človeka, súčasných pomeroch a o potrebách Cirkvi, aby vedeli vo svetle viery múdro posúdiť stav terajšieho sveta a tak mohli, nadchnutí apoštolskou horlivosťou, účinnejšie pomáhať ľuďom.
e) Keďže rehoľný život je zameraný predovšetkým na to, aby rehoľníci nasledovali Krista a boli spojení s Bohom zachovávaním evanjeliových rád, treba si dobre uvedomiť, že i to najdokonalejšie prispôsobenie sa potrebám svojej doby je neúčinné, ak ho neoživuje duchovná obnova, ktorú treba vždy uprednostniť aj pred vonkajšou apoštolskou činnosťou.

Praktické kritériá primeranej obnovy

3. Spôsob života, modlitby a činnosti sa majú vhodne prispôsobiť súčasným fyzickým a psychickým podmienkam rehoľníkov, a pretože si to vyžaduje povaha jednotlivých inštitútov, aj potrebám apoštolátu, kultúrnym požiadavkám i sociálnym a hospodárskym podmienkam, a to všade, ale najmä v misijných krajinách.
Podľa tých istých kritérií nech sa preskúma aj spôsob vedenia inštitútov.
Preto treba náležite zrevidovať konštitúcie, direktóriá, knihy obyčají, modlitebníky, ceremoniály a iné zbierky tohto druhu: treba ich upraviť podľa uznesení tohto posvätného cirkevného snemu a zrušiť zastarané predpisy.

Zodpovední za obnovu

4. Bez spolupráce všetkých členov inštitútu nemožno dosiahnuť účinnú obnovu a požadované prispôsobenie.
Avšak určovať smernice, vydávať zákony a stanovovať vyhovujúci a rozumný čas skúšky vo veci primeranej obnovy je oprávnená jedine kompetentná autorita, zvlášť generálne kapituly so schválením – nakoľko je to potrebné – Apoštolskej stolice alebo miestnych ordinárov podľa náležitých právnych noriem. Vo veciach týkajúcich sa osudov celého inštitútu nech sa však predstavení vhodným spôsobom poradia so svojimi podriadenými a nech ich vypočujú.
Na primeranú obnovu ženských mníšskych kláštorov možno si vyžiadať aj hlasy a konzultácie zhromaždení federácií alebo iných legitímne zvolaných zhromaždení.
Nech však všetci majú na pamäti, že nádej na obnovu treba skladať skôr do vernejšieho zachovávania pravidiel a konštitúcií než do rozmnožovania zákonov.

Prvky spoločné všetkým formám rehoľného života

5. Členovia každého inštitútu nech si predovšetkým uvedomia, že keď sa zaviazali na evanjeliové rady, odpovedali na Božie volanie, aby tak nielen zomreli hriechu (porov. Rim 6, 11), ale aj sa zriekli sveta a žili jedine Bohu. Veď celý svoj život dali do jeho služby: ide tu o osobitné zasvätenie, prameniace z krstného zasvätenia, ktoré je jeho plnším vyjadrením.
A keďže toto ich sebaobetovanie prijala Cirkev, nech vedia, že sa oddali aj jej službe.
Služba Bohu ich musí nadchýnať a podnecovať do cvičenia sa v čnostiach, najmä v poníženosti, poslušnosti, odvahe a čistote, ktorými sa stávajú účastníkmi na Kristovom zrieknutí sa seba samého (porov. Flp 2, 7 – 8) a zároveň na jeho živote v Duchu (porov. Rim 8, 1 – 13).
Nech teda rehoľníci, verní svojim sľubom, zanechajú všetko z lásky ku Kristovi (porov. Mk 10, 28) a ako to jedine potrebné (porov. Lk 10, 42) nech ho nasledujú (porov. Mt 19, 21), nech počúvajú jeho slová (porov. Lk 10, 39) a nech sú zaujatí starostlivosťou o jeho veci (porov. 1 Kor 7, 32).
Preto je potrebné, aby členovia každého inštitútu nadovšetko hľadali jedine Boha, spájali kontempláciu –, ktorou sa mu oddávajú mysľou a srdcom –, s apoštolskou láskou, ktorou sa usilujú spolupracovať na diele vykúpenia a rozširovať Božie kráľovstvo.

Prvenstvo duchovného života

6. Tí, čo sa zaväzujú zachovávať evanjeliové rady, nech nadovšetko hľadajú a milujú Boha, ktorý si prv zamiloval nás (porov. 1 Jn 4, 10), nech sa za každých okolností usilujú viesť život s Kristom ukrytý v Bohu (porov. Kol 3, 3), ktorý je zdrojom a podnecovateľom lásky k blížnemu na spásu sveta a budovanie Cirkvi. Táto láska oživuje a usmerňuje i samo zachovávanie evanjeliových rád.
Preto nech členovia inštitútov vytrvalo a horlivo pestujú ducha modlitby i modlitbu samu, čerpajúc z rýdzich prameňov kresťanskej spirituality. Najmä nech každodenne berú do rúk Sväté písmo, aby čítaním a rozjímaním svätých kníh získali „vznešenosť poznania Krista Ježiša“ (Flp 3, 8). Nech v duchu Cirkvi srdcom i ústami slávia posvätnú liturgiu, najmä posvätné tajomstvo Eucharistie, a nech týmto výdatným prameňom udržiavajú svoj duchovný život.
Takto posilňovaní pri stole Božieho zákona a svätého oltára, nech majú v bratskej láske údy Kristovho tajomného tela a nech si synovsky ctia a milujú duchovných pastierov. Nech v čoraz plnšej miere žijú a cítia s Cirkvou a nech sa úplne zasvätia jej poslaniu.

Inštitúty s výlučne kontemplatívnym zameraním

7. Hoci potreba činného apoštolátu je naliehavá, v Kristovom tajomnom tele, v ktorom „všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4), majú vždy význačné miesto inštitúty úplne zamerané na kontempláciu, takže ich členovia sa venujú jedine Bohu v samote a mlčaní, v ustavičnej modlitbe a horlivom pokání. Veď ony prinášajú Bohu výbornú obetu chvály, prehojným ovocím svätosti obohacujú Boží ľud, príkladom ho povzbudzujú a tajomnou apoštolskou plodnosťou zveľaďujú. Takto sú ozdobou Cirkvi a žriedlom nebeských milostí. Ich spôsob života nech sa však upraví podľa uvedených zásad a kritérií primeranej obnovy. A pritom nech sa čo najsvedomitejšie zachová ich odlúčenosť od sveta, ako aj cvičenia vlastné kontemplatívnemu životu.

Inštitúty zasvätené apoštolskej činnosti

8. V Cirkvi jestvujú mnohé kňazské i laické inštitúty, ktoré sa venujú rozmanitým apoštolským dielam. Dary – podľa milosti, ktorej sa im dostalo – majú rozličné: a tak kto má dar služby, nech ho uplatňuje v rozličných službách, kto dar vyučovania, nech vyučuje, alebo kto má dar povzbudzovania, nech povzbudzuje; kto dáva, tak nezištne; kto preukazuje milosrdenstvo, tak radostne (porov. Rim 12, 6 – 8). „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý“ (1 Kor 12, 4).
V týchto inštitútoch apoštolská a charitatívna činnosť patrí k samej podstate rehoľného života ako posvätná služba a osobitné dielo lásky, ktoré im zverila Cirkev a ktoré majú vykonávať v jej mene. Preto celý rehoľný život členov má prenikať apoštolský duch a všetku apoštolskú činnosť má stvárňovať rehoľný duch. Aby teda rehoľníci zodpovedali predovšetkým svojmu povolaniu nasledovať Krista a slúžili samému Kristovi v členoch jeho mystického tela, ich apoštolská činnosť musí vychádzať z dôverného spojenia s ním. A práve tým sa živí i láska k Bohu a blížnemu.
Preto nech tieto inštitúty účelne prispôsobia svoje pravidlá a zvyky požiadavkám apoštolátu, ktorému sa venujú. Keďže však rehoľný život zasvätený apoštolskej činnosti má mnohoraké formy, je potrebné, aby sa pri jeho primeranej obnove bral zreteľ na túto rozmanitosť a aby sa v jednotlivých inštitútoch udržiaval život rehoľníkov v Kristovej službe prostriedkami zodpovedajúcimi cieľu.

Zachovávanie mníšskeho a kláštorného života

9. Nech sa verne zachováva a vo svojom čistom duchu tak na Východe, ako aj na Západe čoraz väčšmi zažiari ctihodná ustanovizeň mníšskeho života, ktorá si v priebehu vekov získala vynikajúce zásluhy o Cirkev a ľudskú spoločnosť. Hlavnou úlohou mníchov je skromná a pritom vznešená služba Božej velebnosti vnútri kláštora, či sa už celkom venujú uctievaniu Boha životom v skrytosti, alebo sa oprávnene podujali na nejakú apoštolskú, prípadne charitatívnu činnosť. Zachovávajúc teda svojráz vlastného inštitútu, nech obnovia svoje dávne blahodarné tradície a nech ich prispôsobia terajším potrebám, aby kláštory boli akoby ohniskami povznesenia kresťanského ľudu.
Podobne aj rehole, ktoré podľa svojich pravidiel alebo konštitúcií úzko spájajú apoštolský život s chórovou modlitbou a mníšskou disciplínou, nech dajú do súladu svoj spôsob života s požiadavkami pre ne vhodného apoštolátu tak, aby verne zachovali svoj životný štýl, keďže je pre Cirkev mimoriadne užitočný.

Laický rehoľný život

10. Rehoľný život laikov, tak mužov, ako aj žien, je sám osebe úplným stavom zachovávania evanjeliových rád. Keďže je taký veľmi osožný pastoračnému poslaniu Cirkvi pri výchove mládeže, ošetrovaní chorých a pri iných službách, posvätný cirkevný snem ho má v hlbokej úcte, utvrdzuje jeho členov v povolaní a povzbudzuje ich, aby prispôsobili svoj život súčasným požiadavkám.
Posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že niet nijakej prekážky, aby v reholiach bratov niektorí členovia – a to bez ujmy laického charakteru ich spoločenstva – z rozhodnutia generálnej kapituly prijali svätenia a tak mohli vykonávať potrebnú kňazskú službu vo svojich domoch.

Sekulárne inštitúty

11. Hoci svetské inštitúty nie sú rehoľnými ustanovizňami, predsa sú cirkevne schválenou formou pravého a úplného zachovávania evanjeliových rád vo svete. Toto zachovávanie rád robí mužov i ženy, laikov i klerikov žijúcich vo svete zasvätenými. Preto nech sa usilujú predovšetkým úplne sa darovať Bohu v dokonalej láske. Inštitúty samy nech si zachovávajú svoj vlastný a osobitný – to jest sekulárny – charakter, aby mohli všade a účinne apoštolovať vo svete a akoby zvnútra sveta, veď pre tento apoštolát vznikli.
Nech si však dobre uvedomia, že by nemohli plniť túto významnú úlohu, keby ich členovia neboli dôkladne formovaní vo veciach božských i ľudských, aby naozaj boli ako kvas vo svete na posilnenie a vzrast Kristovho tela. Nech teda predstavení starostlivo dbajú najmä o duchovnú výchovu, ako aj o ďalšiu formáciu členov.

Rehoľné sľuby

a) Čistota

12. Čistotu „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12), na ktorú sa rehoľníci zaväzujú, treba pokladať za výnimočný dar milosti. Jedinečným spôsobom totiž oslobodzuje ľudské srdce (porov. 1 Kor 7, 32 – 35), aby sa zapálilo väčšou láskou k Bohu a k všetkým ľuďom, a preto je osobitným znamením nebeských dobier a pre rehoľníkov veľmi vhodným prostriedkom horlivo sa venovať Božej službe a apoštolskej činnosti. Tak všetkým veriacim pripomínajú ono Bohom ustanovené obdivuhodné zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus.
Je potrebné, aby rehoľníci, v snahe verne zachovávať svoj sľub, verili Pánovým slovám a dôverovali v Božiu pomoc; nech si nezakladajú na vlastných silách, ale nech sa umŕtvujú a bedlia nad svojimi zmyslami. Nech nezanedbávajú ani prirodzené prostriedky, ktoré sú na osoh duševnému i telesnému zdraviu. Tak ich nebudú môcť ovplyvniť klamné náuky, ktoré vyhlasujú dokonalú zdržanlivosť za nemožnú alebo škodlivú pre rozvoj človeka, a vedení akoby duchovným citom, budú vedieť odmietnuť všetko, čo ohrozuje čistotu. Okrem toho nech všetci, najmä predstavení, pamätajú, že čistotu možno zachovávať istejšie, keď v spoločnom nažívaní prekvitá medzi rehoľníkmi pravá bratská láska.
Pretože zachovávanie dokonalej zdržanlivosti úzko súvisí s najhlbšími sklonmi ľudskej prirodzenosti, kandidáti sa nemajú prijímať ani byť pripustení k sľubu čistoty skôr ako po naozaj dostatočnom skúšobnom čase, a až keď dosiahli potrebnú psychickú a citovú zrelosť. Treba ich nielen upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je čistota vystavená, ale ich aj vychovávať takým spôsobom, aby prijali Bohu zasvätený celibát i ako prospešný integrálnemu rozvoju celej svojej osobnosti.

b) Chudoba

13. Nech rehoľníci nasledujú Krista svedomitým zachovávaním dobrovoľnej chudoby, ktoré je najmä dnes jeho veľmi cenným znamením, a ak treba, nech sa chudoba prejaví aj novými formami. Ňou sa majú zúčastňovať na chudobe Krista, ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa my obohatili jeho chudobou (porov. 2 Kor 8, 9; Mt 8, 20).
Čo sa týka rehoľnej chudoby, nestačí sa iba podriaďovať predstaveným pri užívaní majetkov, ale je potrebné, aby boli rehoľníci chudobní skutočne i v duchu a zhromažďovali si poklady v nebi (porov. Mt 6, 20).
Nech sa každý z nich cíti vo svojej činnosti viazaný všeobecným zákonom práce. A takto si zaobstarávajúc prostriedky potrebné na živobytie a pre svoje diela, nech sa zbavia akejkoľvek prepiatej ustarostenosti a nech sa zveria prozreteľnosti nebeského Otca (porov. Mt 6, 25).
Rehoľné kongregácie môžu vo svojich konštitúciách dovoliť, aby sa členovia zriekli dedičstva, ktoré nadobudli alebo nadobudnú.
So zreteľom na miestne podmienky inštitúty nech sa samy usilujú vydávať akoby kolektívne svedectvo o chudobe a nech venujú nejakú čiastku svojich majetkov na iné potreby Cirkvi a na podporu chudobných, ktorých majú všetci rehoľníci milovať Kristovou láskou (porov. Mt 19, 21; 25, 34 – 46; Jak 2, 15 – 16; 1 Jn 3, 17). Provincie a domy jednotlivých inštitútov nech sa navzájom delia o svoje hmotné prostriedky, aby tie, ktoré majú viacej, pomáhali tým, ktorí trpia nedostatkom.
Hoci inštitúty majú v zhode s pravidlami a konštitúciami právo vlastniť všetko potrebné na živobytie a činnosť, predsa nech sa vystríhajú akéhokoľvek prepychu, nadmerného zisku a hromadenia majetkov.

c) Poslušnosť

14. Sľubom poslušnosti prinášajú rehoľníci seba samých ako obetu Bohu úplným zasvätením svojej vôle a tak sa pevnejšie a istejšie spájajú so spasiteľnou Božou vôľou. Teda podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý prišiel plniť Otcovu vôľu (porov. Jn 4, 34; 5, 30; Hebr 10, 7; Ź 39, 9), vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7) a v utrpení sa naučil poslušnosti (porov. Hebr 5, 8), rehoľníci sa pod vplyvom Ducha Svätého s vierou podriaďujú predstaveným ako Božím zástupcom a pod ich vedením sa dávajú do služby všetkým bratom v Kristu, ako sám Kristus z poslušnosti Otcovi slúžil svojim bratom a položil svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mt 20, 28; Jn 10, 14 – 18). Takto sa účinnejšie zaväzujú slúžiť Cirkvi a usilujú sa dospieť „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
Nech teda rehoľníci v duchu viery a z lásky k Božej vôli pokorne a úctivo poslúchajú svojich predstavených podľa pravidiel a konštitúcií, dávajúc pri plnení rozkazov a pri vykonávaní úloh, ktoré im boli zverené k dispozícii schopnosti rozumu a vôle, ako i dary prírody a milosti, vo vedomí, že spolupracujú na budovaní Kristovho tela podľa Božích plánov. Takto rehoľná poslušnosť nielenže neponižuje ľudskú dôstojnosť, ale privádza ju k zrelosti tým, že zväčšuje slobodu Božích detí.
A predstavení, keďže sa budú zodpovedať za duše, (porov. Hebr 13, 17) ktoré im boli zverené, nech vnímaví pri plnení svojej funkcie k Božej vôli, uplatňujú svoju autoritu ako službu bratom, a tak im preukazujú lásku, akou ich miluje Boh. Nech usmerňujú podriadených ako Božie deti, s úctou k ľudskej osobe človeka, nech ich vedú k dobrovoľnej podriadenosti. Preto nech im ponechávajú náležitú slobodu, zvlášť čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia. Nech vedú svojich členov k spolupráci v aktívnej a zodpovednej poslušnosti pri plnení ich povinností a preberaní iniciatívy. Nech ich teda ochotne vypočujú a pomáhajú ich spoločnému úsiliu na osoh inštitútu i Cirkvi. Pritom však predstaveným zostáva právomoc rozhodovať a nariaďovať, čo treba robiť.
Kapituly a rády nech verne plnia úlohu, ktorá sa im zveruje v spravovaní, a nech všetci členovia svojím spôsobom prejavujú zainteresovanosť o dobro celej komunity.

Spoločný život

15. Spoločným životom podľa príkladu prvotnej Cirkvi, v ktorej množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4, 32), živení náukou evanjelia, posvätnou liturgiou a najmä Eucharistiou, nech rehoľníci zotrvávajú v modlitbe a v spoločenstve toho istého ducha (porov. Sk 2, 42). Rehoľníci ako Kristove údy nech sa v bratskom nažívaní navzájom predbiehajú v úctivosti (porov. Rim 12, 10) a nech si pomáhajú jeden druhému niesť bremená (porov. Gal 6, 2). Keď sa totiž Božia láska skrze Ducha Svätého rozlieva v srdciach (porov. Rim 5, 5), komunita sa ako ozajstná rodina zhromaždená v mene Pána teší jeho prítomnosti (porov. Mt 18, 20). Veď láska je naplnením zákona (porov. Rim 13, 10) a zväzkom dokonalosti (porov. Kol 3, 14). A vieme, že ňou sme prešli zo smrti do života (porov. 1 Jn 3, 14). Veď bratská jednota dáva najavo Kristov príchod (porov. Jn 13, 35; 17, 21) a vyviera z nej veľká apoštolská sila.
Aby sa medzi rehoľníkmi prehlbovali bratské zväzky, nech sa úzko zapájajú do života a činnosti komunity tí, ktorí sa nazývajú frátrami, pomocnými bratmi, spolupracovníkmi alebo inými menami. Ak to okolnosti umožňujú, treba sa usilovať, aby v ženských inštitútoch žil iba jeden druh sestier. V takom prípade nech sa ponechá jedine ten rozdiel medzi osobami, ktorý si vyžadujú rozdielne činnosti, na aké sestry určuje osobitné Božie povolanie alebo osobitné schopnosti.
Avšak mužské kláštory a inštitúty, ktoré sa neskladajú zo samých laikov, môžu podľa svojho určenia a v súlade s konštitúciami prijímať takým istým spôsobom klerikov i laikov, a to s rovnakými právami a povinnosťami, pravda, okrem tých, ktoré vyplývajú z prijatia sviatosti posvätného stavu.

Klauzúra mníšok

16. Pápežská klauzúra mníšok výlučne kontemplatívneho života nech zostane v platnosti, ale po vypočutí želaní samých kláštorov ju treba prispôsobiť časovým a miestnym podmienkam a zrušiť zastarané zvyky.
Avšak ostatné mníšky, ktoré sa podľa pravidiel venujú vonkajšej apoštolskej činnosti, treba spod pápežskej klauzúry vyňať, aby mohli lepšie plniť svoje apoštolské povinnosti. Musia však zachovávať klauzúru podľa svojich konštitúcií.

Rehoľné rúcho

17. Rehoľné rúcho ako znak zasvätenia nech je jednoduché, skromné, chudobné a pritom slušné. Okrem toho nech vyhovuje zdravotným požiadavkám a nech sa prispôsobí časovým i miestnym okolnostiam a pracovným potrebám. Rúcho rehoľníkov, ako aj rehoľníčok, ktoré nezodpovedá týmto predpisom, treba zmeniť.

Formácia členov reholí

18. Primeraná obnova inštitútov závisí predovšetkým od formácie ich členov. Preto sa rehoľníci, ktorí nie sú klerikmi, ako aj rehoľníčky nemajú hneď po noviciáte určiť na apoštolskú činnosť, ale má sa primerane pokračovať v ich náboženskej, apoštolskej, odbornej a technickej formácii v domoch na to určených, aby si získali aj požadovanú kvalifikáciu.
Aby však prispôsobenie rehoľného života súčasným potrebám nebolo iba vonkajšie a tí, ktorí sa podľa pravidiel venujú vonkajšiemu apoštolátu, neboli nespôsobilí plniť svoju úlohu, treba každému z nich primerane jeho rozumovým a osobným schopnostiam poskytnúť vhodné vedomosti o mentalite a zvykoch v živote súčasnej spoločnosti. Táto formácia sa má viesť tak, aby zosúladením svojich zložiek viedla k harmonickej jednote ich života.
Rehoľníci nech sa usilovne snažia počas celého života zdokonaľovať si toto duchovné, odborné, náboženské a technické vzdelanie a predstavení nech im podľa možnosti poskytujú na to príležitosť, prostriedky a čas.
Predstavení majú ďalej povinnosť postarať sa o čo najlepší výber a dôkladnú prípravu vychovávateľov, duchovných vodcov a pedagógov.

Zakladanie nových inštitútov

19. Pri zakladaní nových inštitútov treba si dôkladne zvážiť, či sú potrebné, alebo aspoň veľmi užitočné, a či majú predpoklady na rozvoj, aby neobozretne nevznikali zbytočné inštitúty neschopné života. Osobitne v mladých cirkvách treba napomáhať a rozvíjať také formy rehoľného života, ktoré berú do úvahy povahu a správanie obyvateľstva, ako aj miestne zvyky a podmienky.

Činnosti inštitútu

20. Inštitúty nech verne udržiavajú a realizujú svoje aktivity a s prihliadnutím na záujmy všeobecnej Cirkvi a diecéz nech ich prispôsobujú časovým a miestnym potrebám. Pritom nech používajú vhodné, hoci aj nové prostriedky a nech opúšťajú také diela, ktoré dnes už nezodpovedajú duchu a vlastnej povahe inštitútu.
Nech sa v inštitútoch plne zachováva misijný duch a nech sa primerane svojmu zameraniu prispôsobí súčasným podmienkam, aby sa evanjelium čo najúčinnejšie ohlasovalo všetkým národom.

Inštitúty a kláštory na úpadku

21. Inštitútom a kláštorom, ktoré podľa úsudku Svätej stolice – po vypočutí zainteresovaných miestnych ordinárov – neposkytujú opodstatnenú nádej na ďalší rozvoj, nech sa zakáže prijímať novicov. Podľa možnosti nech sa zlúčia s iným, prekvitajúcim inštitútom alebo kláštorom, ktorý sa od nich veľmi nelíši svojím zameraním a duchom.

Združovanie rehoľných inštitútov

22. Inštitúty a kláštory sui iuris, pokiaľ je to vhodné, nech sa so schválením Svätej stolice zoskupujú do federácií, ak nejakým spôsobom patria do tej istej rehoľnej rodiny; alebo do jednôt, ak majú takmer tie isté konštitúcie a zvyky i toho istého ducha, najmä ak sú primalé; alebo do združení, ak sa venujú tým istým alebo podobným dielam apoštolátu.

Konferencie vyšších predstavených

23. Konferencie alebo rady vyšších predstavených, ktoré ustanovila Svätá stolica, keďže môžu značne prispieť k plnšiemu dosiahnutiu cieľa jednotlivých inštitútov, treba podporovať a viesť k účinnejšej spolupráci na osoh Cirkvi, k správnejšiemu rozmiestňovaniu pracovníkov evanjelia na určitom území a k rokovaniam o spoločných rehoľných záležitostiach. Vo veci apoštolskej činnosti nech sa zabezpečí náležitá koordinácia a spolupráca s biskupskými konferenciami.
Konferencie tohto druhu sa takisto môžu zriaďovať aj pre sekulárne inštitúty.

Rehoľné povolania

24. Kňazi a kresťanskí vychovávatelia nech vyvíjajú vážne úsilie v záujme ďalšieho rozvoja náležite a starostlivo vyberaných rehoľných povolaní, ktorý by plne zodpovedal potrebám Cirkvi. Aj v pravidelných kázňach nech sa čo najčastejšie hovorí o evanjeliových radách a o voľbe rehoľného stavu. Rodičia, ktorí kresťansky vychovávajú svoje deti, nech pestujú a chránia v ich srdciach rehoľné povolanie.
Inštitúty môžu propagovať informácie o sebe, aby vzbudzovali nové povolania a hľadali si kandidátov, a to pod podmienkou, že tak robia so žiaducou rozvážnosťou a dodržiavajú predpisy Svätej stolice i miestneho ordinára.
Nech však rehoľníci pamätajú, že najlepším odporúčaním ich inštitútu a najlepšou výzvou na rehoľný život je príklad ich vlastného života.

Záver

25. Inštitúty, pre ktoré sú určené tieto smernice primeranej obnovy, nech promptne svedčia o svojom božskom povolaní a súčasnom poslaní v Cirkvi. Posvätný koncil si totiž vysoko cení ich čistý, chudobný a poslušný spôsob života, ktorého vzorom je sám Kristus Pán, a vkladá pevnú nádej do ich tak veľmi požehnanej skrytej i zjavnej činnosti. Preto nech všetci rehoľníci šíria Kristovu dobrú zvesť po celom svete neporušenou vierou, láskou k Bohu a blížnemu, milovaním kríža a nádejou na budúcu slávu, aby ich svedectvo všetci videli a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5, 16). A tak na orodovanie preláskavej Bohorodičky Panny Márie, „ktorej život je pre všetkých pravidlom konania“1, budú sa deň čo deň vzmáhať a prinášať čoraz hojnejšie ovocie spásy.

Všetko, čo je, v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu..

V Ríme pri svätom Petrovi 28. októbra 1965

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1    SVÄTÝ AMBRÓZ, De virginitate, 1.II, c. II, č. 15.

Biskup Pavol,
sluha sluhov Božích,
spolu s otcami posvätného koncilu
na večnú pamäť

ORIENTALIUM ECCLESIARUM

DEKRÉT O VÝCHODNÝCH KATOLÍCKYCH CIRKVÁCH

ÚVOD

Starostlivosť o východné cirkvi

1. Katolícka cirkev si veľmi váži ustanovizne, liturgické obrady, cirkevné tradície a spôsob života východných cirkví. Keďže tieto cirkvi vynikajú úctyhodnou starobylosťou, prejavuje sa v nich tradícia, pochádzajúca od apoštolov, sprostredkovaná cirkevnými otcami1 tvorí časť božsky zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi. Preto sa tento posvätný všeobecný cirkevný snem vo svojej starostlivosti o východné cirkvi, ktoré sú živými svedkami tejto tradície, v túžbe, aby prekvitali a s obnovenou apoštolskou húževnatosťou plnili im zverené poslanie, rozhodol popri veciach, ktoré sa týkajú celej Cirkvi, stanoviť niektoré smernice, ponechajúc ostatné veci na starosť východným synodám a Apoštolskej stolici.

Partikulárne cirkvi alebo ríty

Rozmanitosť obradov nenarúša jednotu

2. Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným telom, pozostáva z veriacich, organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria partikulárne cirkvi alebo obrady. Medzi nimi jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou. Katolícka cirkev chce, aby zostali neporušené tradície každej partikulárnej cirkvi alebo obradu a zároveň sa usiluje prispôsobiť svoj spôsob správy rozmanitým časovým a miestnym potrebám.2

Rozličné obrady si zasluhujú rovnakú úctu

3. Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné –, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rímskeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté povinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením rímskeho veľkňaza.

Treba poznávať rozličné obrady

4. Preto nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých partikulárnych cirkví a s tým cieľom nech sa tam, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich ustanovia farnosti a vlastná hierarchia. Hierarchickí predstavitelia rozličných partikulárnych cirkví, ktorí majú právomoc nad tým istým územím, nech sa spoločnými poradami na pravidelných stretnutiach usilujú napomáhať jednotný postup a spojenými silami podporovať spoločné diela, aby tak umožnili rozvoj náboženstva a účinnejšie zabezpečili disciplínu duchovenstva.3 Všetkým klerikom a tým, ktorí majú prijať vyššie svätenia, nech sa poskytnú dôkladné vedomosti o obradoch a najmä o praktických normách v medzirituálnych záležitostiach. Ba i laici nech sa pri katechetickej výchove poučia o jednotlivých rítoch a ich zákonoch. Napokon všetci katolíci, ako aj pokrstení v ktorejkoľvek nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti nech si pri včleňovaní do plnosti katolíckeho spoločenstva ponechajú svoj obrad a nech ho podľa možnosti zachovávajú4; pritom zostáva nedotknuté právo jednotlivcov, spoločenstiev a oblastí obrátiť sa vo zvláštnych prípadoch na Apoštolskú stolicu, ktorá ako najvyššia autorita v medzicirkevných stykoch urobí potrebné opatrenia v ekumenickom duchu buď sama, alebo prostredníctvom iných vrchností, pričom vydá vhodné smernice, dekréty alebo výnosy.

Zachovávanie duchovného dedičstva východných cirkví

Zásluhy východných cirkví

5. Dejiny, tradícia a mnohé cirkevné ustanovizne zreteľne dosvedčujú, ako veľmi sa východné cirkvi zaslúžili o celú všeobecnú Cirkev.5 Preto tento posvätný koncil nielenže zahŕňa ich duchovné dedičstvo náležitou úctou a zaslúženou chválou, ale ho aj pokladá za nepochybné dedičstvo celej Kristovej Cirkvi. A tak slávnostne vyhlasuje, že východné cirkvi majú rovnaké právo a povinnosť ako západné cirkvi riadiť sa podľa svojich vlastných ustanovení, lebo ich odporúča úctyhodná starobylosť a lepšie vyhovujú povahe ich veriacich, ako aj účinnejšie zabezpečujú dobro ich duší.

Akákoľvek zmena sa nesmie zavádzať svojvoľne

6. Nech všetci východní kresťania katolíci vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba aj majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady i svoju disciplínu bez zavádzania zmien, s výnimkou ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda sami východní kresťania s najväčšou vernosťou zachovávať, a preto majú v týchto veciach nadobúdať čoraz hlbšie vedomosti a čoraz dokonalejšiu prax. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k tradíciám otcov. A tí, ktorí vďaka svojej funkcii alebo apoštolskej činnosti prichádzajú do častého styku s východnými cirkvami alebo ich veriacimi, nech si primerane zodpovednosti svojho úradu získajú príslušné vedomosti o obradoch a bohoslužbách, spôsobe života, učení, dejinách a povahe východných kresťanov.6 Reholiam a združeniam latinského rítu, ktoré účinkujú vo východných krajinách alebo medzi východnými kresťanmi, sa však vrelo odporúča, aby v záujme väčšej účinnosti apoštolátu zriaďovali, nakoľko je to možné, domy, prípadne aj provincie východného obradu.7
Východní patriarchovia

Patriarchálne ustanovizne

7. Od najstarších čias jestvuje v Cirkvi ustanovizeň patriarchov, ktorú uznali už prvé všeobecné cirkevné snemy.8
Menom východný patriarcha sa označuje biskup, ktorý má právomoc nad všetkými biskupmi – nevynímajúc metropolitov –, nad duchovenstvom a ľudom svojho územia alebo obradu podľa predpisov cirkevného práva a bez narušenia primátu rímskeho veľkňaza.9
Kdekoľvek sa ustanoví hierarcha niektorého obradu mimo hraníc patriarchátneho územia, zostáva pridružený k hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva.

8. Všetci patriarchovia východných cirkví – hoci niektorí boli ustanovení v pomere k iným neskôr – sú si rovní čo do patriarchálnej hodnosti, rešpektujúc zákonité čestné poradie medzi nimi.10

Hodnosť a výsady východných patriarchov

9. Podľa starobylej cirkevnej tradície treba prejavovať patriarchom východných cirkví zvláštnu úctu, keďže každý z nich stojí na čele svojho patriarchátu ako otec a hlava.
Preto tento posvätný cirkevný snem ustanovuje, aby sa obnovili ich práva a výsady podľa pradávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov.11
Ide o práva a výsady, ktoré jestvovali v časoch jednoty medzi Východom a Západom, i keď ich treba čiastočne prispôsobiť dnešným podmienkam.
Patriarchovia so svojimi synodami sú vyššou inštanciou pre všetky záležitosti patriarchátu, nevynímajúc právo zriaďovať nové eparchie a vymenúvať biskupov svojho obradu v hraniciach územia patriarchátu, bez narušenia neodcudziteľného práva pápeža zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.

Zakladanie nových patriarchátov

10. Čo sa povedalo o patriarchoch, platí podľa cirkevnoprávnych predpisov aj o hlavných arcibiskupoch (archiepiscopi maiores), ktorí stoja na čele celej jednej partikulárnej cirkvi alebo obradu.12

11. Keďže patriarchálna ustanovizeň je tradičná forma správy vo východných cirkvách, tento posvätný všeobecný koncil si želá, aby sa tam, kde je to potrebné, zriadili nové patriarcháty; ich ustanovenie sa však vyhradzuje všeobecnému cirkevnému snemu alebo rímskemu veľkňazovi.13

Vysluhovanie sviatostí

Obnova starobylej disciplíny sviatostí

12. Posvätný všeobecný cirkevný snem potvrdzuje a schvaľuje dávnu sviatostnú disciplínu, ktorá jestvuje vo východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa sviatosti slávia a vysluhujú, a želá si obnoviť túto prax, kde je to potrebné.

Vysluhovanie sviatosti birmovania

13. Nech sa plne obnoví pravidlo o vysluhovateľovi sviatosti birmovania, jestvujúci u východných kresťanov od najdávnejších čias. Preto túto sviatosť môžu vysluhovať kňazi, ak používajú krizmu posvätenú patriarchom alebo biskupom.14

14. Všetci kňazi východného obradu môžu túto sviatosť platne udeliť spolu s krstom alebo oddelene všetkým veriacim ktoréhokoľvek obradu, nevynímajúc ani latinský obrad; aby vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy všeobecného a partikulárneho cirkevného práva.15 Aj kňazi latinského obradu, súhlasne s dovoleniami, ktoré majú vo veci vysluhovania tejto sviatosti, môžu ju bez narušenia obradu udeliť aj veriacim východných cirkví. Aby však vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy tak všeobecného, ako aj partikulárneho práva.16

Svätenie nedieľ a sviatkov

15. Veriaci sú povinní byť prítomní v nedeľu a zasvätené sviatky na eucharistickej božskej liturgii (divina liturgia), alebo – v súlade s predpismi, prípadne zvykmi svojho obradu – na večierni či utierni (divinae laudes).17 Aby mohli veriaci ľahšie plniť túto povinnosť, stanovuje sa, že vhodný čas na splnenie tohto príkazu trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo sviatku.18 Veriacim sa veľmi odporúča, aby v tieto dni, ba aj častejšie, hoci aj každodenne, prijímali svätú Eucharistiu.19

Rozsah jurisdikcie pre jednotlivé vyznania

16. Keďže veriaci rozličných partikulárnych cirkví žijú spravidla v tom istom regióne alebo na tom istom východnom území zmiešane, dovolenie spovedať, ktoré dostali kňazi ktoréhokoľvek obradu právoplatne a bez akéhokoľvek obmedzenia od svojich cirkevných predstavených, siaha na celé územie toho, ktorý dovolenie udeľuje, ako aj na miesta a veriacich ktoréhokoľvek obradu na tomže území, ak len miestny hierarcha (iného obradu) dovolenie pre miesta svojho obradu výslovne neodoprel.20

Sviatosť posvätného stavu

17. Aby sa vo východných cirkvách znovu uplatňovala dávna disciplína sviatosti posvätného stavu (sacramentum ordinis), tento posvätný cirkevný snem si želá, aby sa obnovila ustanovizeň trvalého diakonátu tam, kde prestala jestvovať.21 Čo sa týka subdiakonátu a nižších svätení a ich práv i povinností, o tom nech rozhodne zákonodarná vrchnosť každej partikulárnej cirkvi.22

Kánonická forma uzatvárania miešaných manželstiev

18. Aby sa predišlo neplatným manželstvám, keď východní katolíci uzatvárajú manželstvo s pokrstenými východnými nekatolíkmi, a v záujme ochrany stálosti a svätosti manželského zväzku a domáceho pokoja, posvätný koncil stanovuje, že kánonická forma je pre tieto manželstvá záväzná iba na to, aby uzavretie manželstva bolo dovolené; na platné uzavretie manželstva stačí prítomnosť vysväteného služobníka (praesentia ministri sacri), pri zachovaní ostatných predpisov cirkevného práva.23

Boží kult

Sviatočné dni

19. Sviatočné dni spoločné všetkým východným cirkvám môže odteraz ustanoviť, preložiť alebo zrušiť jedine všeobecný cirkevný snem alebo Apoštolská stolica. Ustanoviť sviatočné dni pre jednotlivé partikulárne cirkvi sú však popri Apoštolskej stolici kompetentné aj patriarchátne alebo arcibiskupské synody, pravda, s patričným ohľadom na celý kraj a na ostatné partikulárne cirkvi.24
Slávenie Veľkej noci

20. Kým sa všetci kresťania nedohodnú medzi sebou sláviť Veľkú noc (Paschu) spoločne v ten istý deň, ako je to želateľné, predbežne sa splnomocňujú patriarchovia alebo najvyššie miestne cirkevné vrchnosti, aby sa v záujme prehlbovania jednoty medzi kresťanmi toho istého kraja alebo národa dohodli po jednomyseľnom súhlase a porade so všetkými, ktorých sa to týka na slávení Veľkej noci v tú istú nedeľu.25

Posvätné obdobia

21. Jednotliví veriaci, ktorí sa zdržujú mimo kraja alebo územia svojho obradu, môžu sa plne prispôsobiť platnému poriadku kraja svojho pobytu, čo sa týka zachovávania prikázaní o posvätných obdobiach. V rodinách miešaného obradu môžu všetci tieto prikázania zachovávať podľa jedného toho istého obradu.26

Božie chvály

22. Východní duchovní a rehoľníci nech sa modlia podľa predpisov a tradícií svojho obradu časoslov (Božie chvály), ktorý sa od najstarších čias teší veľkej úcte u všetkých východných kresťanov.27 Aj veriaci, nasledujúc príklad predkov, nech sa nábožne modlievajú časoslov, nakoľko im je to možné.

Liturgický jazyk

23. Patrí do právomoci patriarchu spolu so synodou alebo najvyššej vrchnosti každej miestnej cirkvi spolu s radou cirkevných predstavených (hierarchov) rozhodovať o používaní jazykov pri posvätných liturgických úkonoch a schvaľovať preklady textov do reči ľudu s upovedomením Apoštolskej stolice.28

Styky s bratmi z oddelených cirkví

Napomáhať jednotu s oddelenými východnými bratmi

24. Východné cirkvi, ktoré nažívajú v spoločenstve s Apoštolskou stolicou, majú osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých, zvlášť však východných kresťanov podľa smerníc dekrétu tohto posvätného cirkevného snemu o ekumenizme, predovšetkým modlitbami, príkladom života, verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií, lepším vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám.29

25. Od oddelených východných kresťanov, ktorí sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vracajú ku katolíckej jednote, nech sa nežiada viac, ako si vyžaduje jednoduché vyznanie katolíckej viery. A keďže sa u nich zachovalo platné kňazstvo, východní duchovní prichádzajúci ku katolíckej jednote môžu vykonávať funkcie svojho posvätenia podľa smerníc, ktoré určila príslušná cirkevná vrchnosť.30

Spoločná účasť na svätých veciach

26. Boží zákon nepripúšťa spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris), ktorá je na ujmu jednoty Cirkvi alebo znamená zjavný súhlas s bludom, alebo vystavuje nebezpečenstvu poblúdenia vo viere, pohoršeniu a ľahostajnosti.31 Ale ako dokazuje pastoračná prax, čo sa týka východných bratov, môžu a majú sa brať do úvahy rozličné okolnosti jednotlivcov, v ktorých sa neporušuje jednota Cirkvi ani nehrozí nebezpečenstvo, ktorého sa treba vystríhať, zatiaľ čo nalieha potreba spásy a dobra duší. Preto práve Katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a svedectvo vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach. A teda „aby sme neboli prísnosťou rozhodnutí na prekážku tým, čo sa môžu spasiť“32 a v záujme prehlbovania jednoty s východnými cirkvami, ktoré sú od nás oddelené, tento posvätný cirkevný snem nariaďuje postupovať takto:

Aplikácia spoločnej účasti na svätých veciach v pastorácii

27. Súhlasne s uvedenými zásadami možno udeliť východným kresťanom, ktorí sú bez vlastnej viny (bona fide) oddelení od Katolíckej cirkvi, sviatosť pokánia, sväté prijímanie a pomazanie chorých, ak si to sami želajú a sú náležite pripravení. Ba i katolíci smú prosiť tieto sviatosti od nekatolíckych duchovných, ak sa v ich cirkvách zachovali platné sviatosti, kedykoľvek tak radí potreba alebo ozajstný duchovný osoh a prístup ku katolíckemu kňazovi je fyzicky alebo morálne nemožný.33

28. Na základe tých istých zásad je z oprávneného dôvodu takisto dovolená spoluúčasť katolíkov a východných oddelených bratov na posvätných úkonoch, veciach a miestach.34

29. Tento miernejší prístup v spoluúčasti na posvätných veciach s bratmi oddelených východných cirkví sa zveruje bedlivosti a vedeniu miestnych hierarchov, aby si po v prípade potreby a po spoločnej porade vypočuli aj mienku hierarchov oddelených cirkví a vhodnými predpismi či účinnými smernicami, usmerňovali vzájomné styky medzi kresťanmi.
ZÁVER

30. Tento posvätný cirkevný snem sa veľmi teší z činorodej spolupráce katolíckych cirkví Východu a Západu a zároveň vyhlasuje, že všetky tieto právne ustanovenia sú určené pre terajšie okolnosti, kým Katolícka cirkev a oddelené východné cirkvi nedospejú k úplnej jednote.
Zatiaľ však naliehavo prosí, aby všetci kresťania – východní a západní – horlivo prednášali Bohu časté, ba každodenné modlitby, aby sa s pomocou Presvätej Bohorodičky, všetci stali jedno. A aby sa modlili i za to, žeby toľkí kresťania každej cirkvi, čo neohrozene vyznávajú Kristovo meno, trpia a sú v úzkostiach, dostali plnosť posily a útechy Ducha Svätého Tešiteľa.
Všetci sa milujme navzájom bratskou láskou a predbiehajme jeden druhého v úctivosti (porov. Rim 12, 10).

Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri svätom Petrovi 21. novembra 1964

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1 Porov. LEV XIII., apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894: in Leonis XIII Acta, vol. XIV, s. 201 – 202.
2 Porov. SV. LEV IX., list In terra pax, r. 1053: „Ut enim“: PL 143, 744 – 769; INOCENT III., ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, r. 1215, cap. IV: „Licet Graecos“: COD s. 211 – 212 (235 – 236); list Inter quatuor, 2. augusta 1206: „Postulasti postmodum“: PL 215, 964; INOCENT IV., list Cum de cetero, 27. augusta 1247; list Sub catholicae, 6. marca 1254, úvod: Magnum bullarium Romanum III, s. 340; MIKULÁŠ III., inštrukcia Istud est memoriale, 9. októbra 1278; LEV X., apoštolský list Accepimus nuper, 18. mája 1521; PAVOL III., apoštolský list Dudum, 23. decembra 1534; PIUS IV., konšitúcia Romanus Pontifex, 16. februára 1564, § 5; KLEMENT VIII., konštitúcia Magnus Dominus, 23. decembra 1595, § 10: Magnum bullarium Romanum V, 2, s. 87 – 92; PAVOL V., konštitúcia Solet circumspecta, 10. decembra 1615, § 3: Magnum bullerium Romanum V, 4, s. 199; BENEDIKT XIV., encyklika Demandatam, 24. decembra 1743, § 3; encyklika Allatae sunt, 26. júna 1755, § § 3, 6 – 19, 32; PIUS VI., encyklika Catholicae communionis, 24. mája 1787; PIUS IX., list In suprema, 6. januára 1848, § 3; apoštolský list Ecclesiam Christi, 26. novembra 1853; konštitúcia Romani Pontificis, 6. januára 1862; LEV XIII., apoštolský list Praeclara, 20. júna 1894, 7; apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894, úvod; atď.
3 Porov. PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 4.
4 Porov. PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 8: „sine licentia Sedis Apostolicae“, podľa praxe predchádzajúcich storočí; čo sa týka pokrstených nekatolíkov, v kán. 11 sa číta: „ritum quem maluerint, amplecti possunt“; v prítomnom texte sa pozitívne nariaďuje zachovanie obradu u všetkých a všade.
5 Porov. LEV XIII., apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894; apoštolský list Praeclara gratulationis, 20. júna 1894, ako aj dokumenty uvedené v 2. poznámke.
6 Porov. BENEDIKT XV., motu proprio Orientis catholici, 15. októbra 1917: AAS 9 (1917), 531 – 533; PIUS XI., encyklika Rerum orientalium, 8. septembra 1928: AAS 20 (1928), atď.
7 Prax Katolíckej cirkvi za pontifikátu Pia XI., Pia XII. a Jána XXIII. očividne dokazuje vývoj v tomto smere.
8 Porov. PRVÝ NICEJSKÝ KONCIL, kán. 6: COD s. 8 (8 – 9); PRVÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 2 a 3: COD s. 27 – 28 (31 – 32); CHALCEDÓNSKY KONCIL, kán. 28, kán. 9: COD s. 75 – 76 (99 – 100); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 17: COD s. 155 – 156 (179 – 180), kán. 21: COD s. 158 (182); ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, kán. 5: COD s. 212 (236), kán. 30: COD s. 225 (249); FLORENTSKÝ KONCIL, Decretum pro Graecis: COD s. 504 (528); atď.
9 Porov. PRVÝ NICEJSKÝ KONCIL, kán. 6: COD s. 8 (8 – 9); PRVÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 3: COD s. 28 (32); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 17: COD s. 155 – 156 (179 – 180); PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, kán. 216, § 2, 1: AAS 49 (1957), 497.
10 Na ekumenických konciloch: PRVÝ NICEJSKÝ, kán. 6: COD s. 8 (8 – 9); PRVÝ CARIHRADSKÝ, kán. 3: COD s. 28 (32); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ, kán. 21: COD s. 158 (182); ŠTVRTÝ LATERÁNSKY, kán. 5: COD s. 212 (236); FLORENTSKÝ, Decretum pro Graecis, 6. júla 1439, § 9: COD s. 504 (528). Porov. PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 219: AAS 49 (1957), 498, atď.
11 Porov. pozn. 8.
12 Porov. EFEZSKÝ KONCIL, kán. 8: COD s. 55 – 56 (60); KLEMENT VII., Decret Romanum Pontificem, 23. februára 1596: Magnum bullarium Romanum V, 2, 94 – 96; PIUS VII., apoštolský list In universalis Ecclesiae, 22. februára 1807: Magnum bullarium Romanum – Cont. XIII, 97 – 101; PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 324 – 339: AAS 49 (1957), 530 – 534; KARTÁGSKA SYNODA, r. 419, kán. 17: Mansi 4, 485.
13 Porov. KARTÁGSKA SYNODA, r. 419, kán. 17 a 57: Mansi 4, 485 a 496 – 497; CHALCEDÓNSKY KONCIL, r. 451, kán. 12: COD s. 69 (93); SV. INOCENT I. list Et onus et honor, a.c. 415: „Nam quid sciscitaris“: PL 20, 548 – 549; SV. MIKULÁŠ I., list Ad consulta vestra, 13. novembra 866: „A quo autem“: PL 119, 1007; INOCENT III., list Rex regum, 25. februára 1204: PL 215, 277 – 280; LEV XII, apoštolská konštitúcia Petrus apostolorum princeps, 15. augusta 1824: Magnum bullarium Romanum – Cont. XVI, 82 – 84; LEV XIII., apoštolský list Christi Domini, r. 1895; PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 159: AAS 49 (1957), 478.
14 Porov. INOCENT IV., list Sub catholicae, 6. marca 1254, § 3, č. 4: Magnum bullarium Romanum III, 340 – 342; DRUHÝ LYONSKÝ KONCIL, r. 1274 (vyznanie viery Michala Paleológa, ktoré zložil do rúk pápeža Gregora X.); EUGEN IV. na Florentskom koncile, konštitúcia Exultate Deo, 22. novembra 1439, § 11: COD s. 520 (544); KLEMENT VIII., inštrukcia Sanctissimus, 31. augusta 1595: Magnum bullarium Romanum V, 2, 72 – 73; BENEDIKT XIV., konštitúcia Etsi pastoralis, 26. mája 1742, § II. č. 1, § III, č. 1, atď.; LAODICEJSKÁ SYNODA, r. 347 – 381, kán. 48: Mansi 2, 571 – 572 (porov. Codificazione canonica orientale, Fonti IX, s. 183); SISEN. ARMÉNSKA SYNODA, r. 1342: Mansi 25, 1240 – 1241; LIBANONSKÁ MARONITSKÁ SYNODA, r. 1736, časť II, kap. III, č. 2: Mansi 38, 48, a iné miestne synody.
15 POSVÄTNÉ OFÍCIUM, inštrukcia (spišskému biskupovi) r. 1783; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE ŠÍRENIE VIERY (pre koptov), 15. marca 1790, č. XIII; dekrét 6. októbra1863, C, a; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV, 1. mája 1948; POSVÄTNÉ OFÍCIUM, odpoveď 22. apríla 1896 s listom z 19. mája 1896.
16 CIC, kán. 782, § 4; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV, dekrét De sacramento confirmationis administrando etiam fidelibus orientalibus a presbyteris latini ritus, qui hoc indulto gaudeant pro fidelibus sui ritus (O udeľovaní birmovania aj východným veriacim kňazmi latinského obradu, ktorí majú toto povolenie pre veriacich svojho obradu), 1. mája 1948: AAS 40 (1948), 422 – 423.
17 Porov. LAODICEJSKÁ SYNODA, r. 347 – 381, kán. 29: Mansi 2, 569 – 570; SV. NIKEFOR CP, kap. 14: PG 111, 749 – 760; DIVIN. ARMÉNSKA SYNODA, r. 719, kán. 31; SV. TEODOR STUDITA, kázeň 21: PG 99, 536 – 538; SV. MIKULÁŠ I., list Ad consulta vestra, 13. novembra 866: „In quorum apostolorum“; „Nosse cupitis“; „Quod interrogatis“; „Praeterea consulitis“; „Si die Dominico“: PL 119, 984 – 985, 993 – 994; a partikulárne synody.
18 Nová úprava, aspoň tam, kde jestvuje povinnosť zúčastniť sa na liturgii, ale zodpovedá pojmu liturgického dňa u východných kresťanov.
19 Porov. Canones apostolorum, 8 a 9: Mansi 1, 29 – 32; ANTIOCHIJSKÁ SYNODA, r. 341, kán. 2: Mansi 2, 1309 – 1310; TIMOTEJ ALEXANDRIJSKÝ, otázka 3; INOCENT III., konštitúcia Quia divinae, 4. januára 1215; a mnohé novšie miestne synody východných cirkví.
20 Toto pravidlo rieši na dobro duší problém plurality jurisdikcie na tom istom území; avšak zostáva nedoktnutý teritoriálny charakter jurisdikcie.
21 Porov. PRVÝ NICEJSKÝ KONCIL, kán. 18: COD s. 13 – 14 (14 – 15); NEOCÉZAREJSKÁ SYNODA, r. 314 – 325, kán. 12: Mansi 2, 543 – 546; SARDSKÁ SYNODA, r. 343, kán. 8: Mansi 3, 11 – 12; SV. LEV VEĽKÝ, list Omnium quidem, 13. januára 444: PL 54. 616 – 620; CHALCEDÓNSKY KONCIL, kán. 6; COD s. 66 (90); ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, kán. 23, 26: COD s. 159, 161 (183, 185); atď.
22 Subdiakonát sa v mnohých východných cirkvách pokladá za nižšie svätenie, ale motu proprio Pia XII. Cleri sanctitati mu ukladá povinnosť vyšších svätení. Tento kánon znamená návrat k predošlej, oddávna zaužívanej praxi jednotlivých východných cirkví, čo sa týka povinností subdiakonátu a odvoláva sa ním to, čo stanovuje v tejto veci Cleri sanctitati.
23 Porov. PIUS XII., motu proprio Crebrae allatae, 23. februára 1949, kán. 32, § 2, č. 5 (dovolenie patriarchom dišpenzovať od formy): AAS 4 (1949), 96; PIUS XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 267 (dovolenie patriarchom dať do poriadku neplatné manželstvá – sanatio in radice): AAS 49 (1957), 514; POSVÄTNÉ OFÍCIUM a POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV roku 1957 dávajú dovolenie dišpenzovať od formy a uskutočňovať sanácie pre nedostatok formy (ad quinquennium): „extra patriarchatus, metropolitis, ceterisque ordinariis locorum… qui nullum habent superiorem infra Sanctam Sedem“ ( mimo patrarchátu, metropolitom a iným miestnym ordinárom, ktorí nemajú iného predstaveného okrem Svätej stolice).
24 Porov. SV. LEV VEĽKÝ list Quod saepissime, 15. apríla 454: „Petitionem autem“: PL 54, 1094 – 1096; SV. NIKEFOR CP., cap. 13; SYNODA PATRIARCHU SERGEJA, 18. september 1596, kán. 17; PIUS VI., apoštolský list Assueto paterne, 8. apríla 1775; atď.
25 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 4. decembra 1963, dodatok.
26 Porov. KLEMENT VIII., inštrukcia Sanctissimus, 31. augusta 1595, § 6: „Si ipsi graeci“: Magnum bullarium Romanum V, 2, 73; POSVÄTNÉ OFÍCIUM, 7. júna 1673, ad 1 a 3; 13. marca 1727, k 1; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE ŠÍRENIE VIERY, 18. augusta 1913, čl. 33: AAS 5 (1913), 398; dekrét 14. augusta 1914. čl. 27: AAS 6 (1914), 462 – 463; dekrét 27. marca 1916, čl. 14: AAS 8 (1916), 107; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE VÝCHODNÚ CIRKEV, dekrét 1. marca 1929, čl. 36: AAS 21 (1929), 158; dekrét 4. mája 1930, čl. 41: AAS 22 (1930), 352 – 353.
27 Porov. LAODICEJSKÁ SYNODA, an. 347 – 381, kán. 18: Mansi 2, 567 – 568; SYNODA MAR IZÁKA CHALDEJSKÉHO, an. 410, kán. 15; SV. NERSES GLAIEN ARMÉNSKY, r. 1166; INOCENT IV., list Sub catholicae, 6. marca 1254, § 8: Magnum bullarium Romanum II, 341; BENEDIKT XIV., konštitúcia. Etsi pastoralis, 26. mája 1745, §§ 42 a nasl.; a novšie partikulárne synody: arménska (1911), koptská (1736), rumunská (1872), rusínska (1891), sýrska (1888).
28 Podľa východnej tradície.
29 Podľa búl zjednotenia jednotlivých východných katolíckych cirkví.
30 Záväzok koncilu voči všetkým východným oddeleným bratom a týkajúcich sa všetkých svätení každého stupňa tak Božieho, ako aj cirkevného ustanovenia.
31 Toto určenie platí aj v oddelených cirkvách.
32 SV. BAZIL VEĽKÝ, Epistula canonica ad Amphilochium, PG, 32, 669B.
33 Táto miernejšia prax sa zakladá na 1. platnosti sviatostí; 2. úprimnosti úmyslu (bona fide) a náležitej pripravenosti (bona dispositio); 3. potrebe spásy; 4. neprítomnosti vlastného duchovného; 5. vylúčení nebezpečenstiev, ktorých sa treba vystríhať, a na vylúčení zjavného súhlasu s bludom.
34 Ide o takzvanú communicatio in sacris extrasacramentalis; koncil dovoľuje túto miernejšiu prax, avšak pritom treba dodržať to, čo sa má dodržiavať.

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

OPTATAM TOTIUS

DEKRÉT O KŇAZSKEJ FORMÁCII

ÚVOD

Posvätný koncil si jasne uvedomuje, že ŹELANÁ OBNOVA celej Cirkvi závisí vo veľkej miere od služby kňazov, preniknutých Kristovým duchom,1 a preto uznáva veľkú dôležitosť kňazskej formácie a určuje niektoré jej základné princípy, ktorými sa potvrdzujú predpisy overené stáročnou praxou a pridávajú sa k nim nové, súhlasne s konštitúciami a dekrétmi tohto posvätného koncilu a so zmenenými okolnosťami doby. Táto kňazská výchova, vychádzajúca z vnútornej jednoty samotného kňazstva, je potrebná pre všetkých kňazov – diecéznych i rehoľných, a to každého obradu. Preto tieto predpisy, týkajúce sa bezprostredne diecézneho duchovenstva, treba s náležitými úpravami aplikovať na všetkých.

I. Zostavenie formačného plánu kňazskej výchovy
pre jednotlivé národy

Výchovu prispôsobiť miestnym podmienkam

1. Keďže pri toľkej rozmanitosti národov a krajín možno stanoviť len všeobecné predpisy, nech sa v jednotlivých národoch alebo obradoch vypracujú osobitné formačné plány kňazskej výchovy, ktoré majú stanoviť a v určených lehotách revidovať biskupské konferencie2 so schválením Apoštolskej stolice. V týchto plánoch nech sa všeobecné zákony prispôsobia osobitným miestnym a časovým okolnostiam, aby formácia kňazov vždy zodpovedala pastoračným potrebám krajín, v ktorých sa má uskutočňovať kňazská činnosť.

II. Potreba podporovať starostlivosť o kňazské povolania

Zodpovednosť celého kresťanského ľudu

2. Povinnosť napomáhať kňazské povolania3 sa týka celého kresťanského spoločenstva, ktoré plní túto úlohu predovšetkým dôsledným kresťanským životom. V tomto ohľade najviac môžu urobiť rodiny preniknuté duchom viery, lásky a nábožnosti, ktoré sa tak stávajú prvým seminárom, ako aj farnosti, na ktorých plodnom živote sa zúčastňuje aj mládež. Učitelia a všetci, ktorí majú akýmkoľvek spôsobom na starosti výchovu chlapcov a dospievajúcich, predovšetkým katolícke organizácie, nech sa usilujú vychovávať svojich zverencov takým spôsobom, aby boli schopní rozpoznať Božie volanie a ochotne naň odpovedať. Všetci kňazi nech prejavujú svoju apoštolskú horlivosť čo najúčinnejším napomáhaním povolaní a nech priťahujú srdcia dospievajúcich chlapcov ku kňazstvu prostotou a pracovitosťou svojho radostne prežívaného života, ako aj vzájomnou kňazskou láskou a družnou bratskou spoluprácou.
Biskupi zase majú povzbudzovať svojich veriacich do starostlivosti o povolania a s tým cieľom spájať všetky sily a iniciatívy. Oni sami nech otcovsky pomáhajú tým, ktorých pokladajú za povolaných od Pána, nešetriac nijakých obetí.
Táto činná spoluúčasť všetkého Božieho ľudu na pestovaní povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, ktorí sú od Boha vyvolení mať účasť na Kristovom hierarchickom kňazstve, a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali kandidátov, ktorí sa s čistým úmyslom v plnej slobode uchádzajú o také veľké poslanie, a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili Božiemu kultu a službe Cirkvi,4 keď ich uznali za schopných a presvedčili sa, že sú pripravení.
Posvätný cirkevný snem odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spoločnej spolupráce, ako vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a čoraz dôkladnejšie poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania pomocou kázní, katechéz, ako aj prostredníctvom rozličných spoločenských komunikačných prostriedkov. Okrem toho koncil stanovuje, aby Diela pre povolania, ktoré sú už podľa príslušných pápežských dokumentov ustanovené alebo sa majú ustanoviť v jednotlivých diecézach, krajinách a národoch, metodicky a súvisle usmerňovali a s nemenšou rozvážnosťou a horlivosťou napomáhali celú pastoračnú činnosť v prospech povolaní, nezanedbajúc nijakú z vhodných pomôcok, ktoré poskytujú dnešné psychologické a sociologické vedy,5 a používali ich s horlivosťou a rozumným výberom.
Nech však Dielo pre povolania veľkoryso prekoná hranice jednotlivých diecéz, národov, rehoľných spoločenstiev a obradov, a prihliadajúc na potreby všeobecnej Cirkvi, nech poskytuje pomoc predovšetkým tým krajinám, kde sa naliehavejšie požadujú robotníci do Pánovej vinice.

Duchovná a intelektuálna formácia v malých seminároch

3. V malých seminároch, zriadených na pestovanie klíčiacich povolaní, nech sa chovanci pripravujú osobitnou náboženskou výchovou a predovšetkým vhodným duchovným vedením veľkodušne a s čistým srdcom nasledovať Krista Vykupiteľa. Pod otcovským vedením predstavených, za primeranej spolupráce rodičov, nech žijú životom zodpovedajúcim veku, mentalite a vývojovému štádiu chlapcov, v plnom súlade so zásadami zdravej psychológie. A nech sa nezanedbáva ani primeraná znalosť ľudských vecí a dôverný styk s vlastnou rodinou.6 Okrem toho, čo je ďalej stanovené o veľkých seminároch, má sa prispôsobiť aj na malý seminár, pokiaľ to zodpovedá jeho poslaniu a povahe. Štúdiá, ktoré majú chovanci absolvovať, treba zariadiť tak, aby v nich mohli bez ťažkostí pokračovať inde, keby sa rozhodli pre iný stav.
S rovnakou starostlivosťou nech sa pestujú klíčiace povolania dospievajúcich chlapcov v osobitných inštitútoch, ktoré podľa miestnych okolností majú aj poslanie malých seminárov, ako i tých, ktorí študujú na iných školách alebo sa vzdelávajú iným spôsobom. A nech starostlivo napomáhajú aj inštitúty a iné podujatia pre tých, ktorí nasledujú Božie volanie v zrelšom veku.

III. Usporiadanie veľkých seminárov

Pastoračné zameranie formácie

4. Veľké semináre sú pre kňazskú výchovu nevyhnutné. Celá výchova chovancov v nich musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera, formovali na pravých pastierov duší.7 Majú sa teda pripravovať: na službu slova, aby čoraz lepšie prenikli do zjaveného Božieho slova, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho nielen slovom, ale aj životom; na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na pastoračnú službu, aby vedeli ľuďom predstavovať Krista, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45; porov. Jn 13, 12 – 17), a aby sa dali do služby všetkým, a tak získali čím viacerých (porov. 1 Kor 9, 19).
Preto všetky zložky duchovnej, intelektuálnej a disciplinárnej formácie majú byť súladne zamerané na tento pastoračný cieľ. O jeho dosiahnutie majú sa v horlivej a vo svornej spolupráci usilovať všetci predstavení a pedagógovia, vo vernej úprimnej podriadenosti autorite biskupa.

Výber predstavených a vyučujúcich

5. Keďže formovanie seminaristov závisí od múdrych zákonov a najmä od schopných vychovávateľov, predstavení a učitelia seminárov nech sa volia spomedzi najlepších8 a nech sa svedomito pripravia dôkladnými vedomosťami, primeranými pastoračnými skúsenosťami a osobitnou duchovnou a pedagogickou výchovou. Preto sa majú na tento cieľ zriadiť vhodné inštitúty, alebo aspoň kurzy, a okrem toho majú sa v stanovených lehotách konať stretnutia predstavených seminárov.
Predstavení a pedagógovia nech si však živo uvedomujú, do akej miery závisí úspech formácie seminaristov od spôsobu ich zmýšľania a konania. Nech sa teda pod vedením rektora čo najužšie zjednotia v duchu i v činnosti a nech medzi sebou i so seminaristami tvoria rodinu, ktorá by bola v zhode s Pánovou modlitbou, „aby boli jedno“ (Jn 17, 11), a ktorá by v seminaristoch udržovala radosť z vlastného povolania. Biskup nech so stálou bedlivosťou a s osobitnou láskavosťou povzbudzuje tých, ktorí pracujú v seminári, a voči seminaristom nech sa správa ako opravdivý otec v Kristovi. Napokon všetci kňazi nech pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne poskytujú pomoc.9

Skúmanie pravého úmyslu

6. Nech sa s bedlivou pozornosťou, podľa veku a stupňa vývoja jednotlivých kandidátov, skúma úprimnosť ich úmyslu a sloboda rozhodnutia, ich duchovná, mravná a intelektuálna spôsobilosť, ako aj primerané telesné a duševné zdravie, berúc do úvahy i prípadné dedičné sklony. Nech sa zvažuje aj schopnosť kandidátov znášať bremeno kňazstva a vykonávať pastoračné povinnosti.10
Pri výbere a potrebnom preskúšaní seminaristov nech sa však vo všetkom postupuje s náležitou rozhodnosťou, i keď sa trpí citeľným nedostatkom kňazstva.11 Veď Boh nedopustí, aby jeho Cirkev zostala bez služobníkov, ak sa súcim umožní pokračovať v štúdiu, kým nespôsobilým sa včas otcovsky odporučí zameriavať sa na iné úlohy a poskytne sa im pomoc, aby sa vo vedomí svojho kresťanského povolania horlivo zapojili do apoštolátu laikov.

Medzidiecézne semináre

7. Ak jednotlivé diecézy nie sú schopné náležite sa postarať o vlastný seminár, treba zriadiť a podporovať semináre spoločné pre viaceré diecézy alebo pre celú krajinu, prípadne pre celý národ, aby sa tak mohla účinnejšie zabezpečiť solídna výchova seminaristov, ktorá sa v tomto ohľade má považovať za najvyššiu normu. Ak ide o oblastné alebo celonárodné semináre, tie sa majú spravovať podľa stanov, ktoré im určili príslušní biskupi a ktoré schválila Apoštolská stolica.12
V seminároch, ktoré majú mnoho zverencov, nech sa seminaristi vhodne zadelia do menších skupín, aby sa lepšie zabezpečila osobná formácia jednotlivcov. Pritom nech sa zachová jednota vedenia a vyučovania.

IV. Potreba intenzívnejšej duchovnej formácie

Prehlbovanie duchovného života

8. Duchovná formácia má byť úzko spätá s odbornou a pastoračnou formáciou. Zvlášť s pomocou špirituála13 nech sa poskytuje takým spôsobom, aby sa seminaristi učili žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Keďže sa kňazskou vysviackou majú pripodobniť Kristovi Kňazovi, nech si privykajú byť s ním ako priatelia dôverne spojení aj v celom živote.14 Nech tak prežívajú Kristovo veľkonočné tajomstvo, aby raz vedeli doň zasväcovať ľud, ktorý im bude zverený. Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Božom slove, činnou účasťou na posvätných tajomstvách Cirkvi, najmä na Eucharistii a modlitbe posvätného ofícia.15 Nech sa ho učia hľadať v biskupovi, ktorý ich posiela, i v ľuďoch, ku ktorým sú posielaní, najmä v chudobných, maličkých, chorých, hriešnikoch i neveriacich. Nech so synovskou dôverou milujú a uctievajú Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú Kristus, keď umieral na kríži, dal učeníkovi za matku.
Nech sa horlivo pestujú pobožnosti, ktoré odporúča úctyhodná tradícia Cirkvi. Treba však dbať, aby sa duchovná formácia neobmedzovala iba na ne ani aby sa nevenovala len nábožným citom. Nech sa seminaristi skôr učia žiť podľa vzoru evanjelia, utvrdzovať sa vo viere, v nádeji a láske, aby si cvičením v týchto cnostiach nadobudli ducha modlitby,16 dosiahli silu a odolnosť vo svojom povolaní, vzmáhali sa aj v iných cnostiach a aby v nich vzrastala túžba získať všetkých ľudí pre Krista.

Výchova k zmyslu pre Cirkev a pre poslušnosť

9. Nech sa seminaristi dajú preniknúť tajomstvom Cirkvi, ktoré tento posvätný cirkevný snem zvlášť osvetlil, aby spojení s Kristovým námestníkom pokornou a synovskou láskou a – keď už budú kňazi – oddaní svojmu biskupovi ako verní spolupracovníci, v bratskej spolupráci s inými kňazmi podávali svedectvo tej jednoty, ktorá priťahuje ľudí ku Kristovi.17 Nech sa učia mať s veľkorysým srdcom účasť na živote celej Cirkvi podľa slov svätého Augustína: „Kto do akej miery miluje Kristovu Cirkev, do takej miery má Ducha Svätého“.18 Nech si seminaristi jasne uvedomujú, že nie sú určení na to, aby vládli ani aby prijímali pocty, ale že sa majú úplne venovať Božej službe a pastoračnej činnosti. Nech sú s osobitnou starostlivosťou vychovávaní v kňazskej poslušnosti, v chudobnom spôsobe života a v duchu sebazaprenia,19 aby sa vedeli ochotne zriekať aj dovolených, ale neosožných vecí a učili sa pripodobňovať ukrižovanému Kristovi.
Nech si seminaristi uvedomia bremená, ktoré majú vziať na seba, a nech sa im nezataja nijaké ťažkosti kňazského života. Avšak nech nehľadia len na nebezpečenstvá budúcej činnosti. Nech sú skôr vychovávaní k takému duchovnému životu, ktorý bude vedieť čerpať čím väčšiu posilu z ich pastoračnej činnosti.

Výchova k čistote

10. Seminaristi, ktorí zachovávajú úctyhodnú tradíciu kňazského celibátu podľa svätých a ustálených zákonov vlastného obradu, sa majú starostlivou výchovou pripravovať na tento stav, v ktorom sa zriekajú manželstva pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 19, 12), oddávajú sa Bohu nerozdelenou láskou,20 ktorá dokonale zodpovedá Novému zákonu, vydávajú svedectvo o budúcom vzkriesení (porov. Lk 20, 36)21 a dostáva sa im účinnej pomoci, aby mohli stále uplatňovať dokonalú lásku, vďaka ktorej sa vo svojom kňazskom účinkovaní stanú všetkým pre všetkých.22 Nech hlboko cítia, s koľkou vďakou sa má prijímať tento stav, a to nielen preto, lebo to prikazuje cirkevný zákon, ale aj ako vzácny Boží dar, ktorý si majú pokorne vymodliť a na ktorý majú dobrovoľne, veľkodušne a bez otáľania odpovedať, podnecovaní a napomáhaní milosťou Ducha Svätého.
Nech seminaristi náležite poznajú povinnosti a dôstojnosť kresťanského manželstva, ktoré predstavuje lásku Krista a Cirkvi (porov. Ef 5, 32 a nasl.), ale nech pochopia prednosť čistoty zasvätenej Kristovi,23 aby sa tak po zrelo uváženej a veľkodušnej voľbe celkom oddali Pánovi telom i dušou.
Treba ich však upozorniť na nebezpečenstvá, ktorým je vystavená ich čistota, obzvlášť v súčasnej spoločnosti.24 Pomocou božských a ľudských prostriedkov nech sa naučia zrieknuť manželstva s takou vyrovnanosťou, aby vo svojom živote a účinkovaní nielenže neutrpeli následkom celibátu nijakú ujmu, ale skôr nadobudli dokonalejšie duševné i telesné sebaovládanie a vyšší stupeň zrelosti a tak mohli plnšie prežívať evanjeliovú blaženosť.

Sebaovládanie

11. Nech sa svedomito zachovávajú zásady kresťanskej výchovy, náležite doplňované najnovšími poznatkami psychológie a pedagogiky. Formáciu treba teda múdro usmerňovať, aby sa u seminaristov zveľaďovala aj patričná ľudská zrelosť, ktorá sa vyznačuje najmä istou duševnou rovnováhou, schopnosťou rozvážne rozhodovať a vedieť si utvoriť správny úsudok o udalostiach i ľuďoch. Seminaristi nech sa učia správne stvárňovať svoj charakter. Treba ich vychovávať k pevnosti ducha a vo všeobecnosti nech sa učia vážiť si cnosti, ktoré si ľudia veľmi cenia a pre ktoré si obľubujú Kristovho služobníka,25 ako napríklad úprimnosť srdca, vytrvalé uplatňovanie spravodlivosti, dodržiavanie daného slova, zdvorilé správanie, skromnosť a láskavosť v rozhovore.
Disciplínu v seminárnom živote treba pokladať nielen za účinnú oporu spoločného života a lásky, ale aj za integrálnu zložku celej formácie na dosiahnutie sebaovládania, solídne dozrievanie osobnosti a na utváranie ostatných vnútorných dispozícií, ktoré veľmi napomáhajú usporiadanú a plodnú aktivitu Cirkvi. Nech sa však uplatňuje takým spôsobom, aby sa seminaristi stali vnútorne schopnými podriadiť sa autorite predstavených z hlbokého presvedčenia, teda vo svedomí (porov. Rim 13, 5) a z nadprirodzených dôvodov. Disciplinárne predpisy treba však prispôsobiť veku seminaristov, aby sa sami postupne učili sebaovládaniu a zároveň privykali rozumne užívať slobodu, rozvíjať ducha iniciatívy26 a spolupracovať so spolubratmi a s laikmi.
Celý seminárny život, preniknutý nábožnosťou a mlčaním, ako aj starostlivosťou o vzájomnú pomoc, má byť usporiadaný tak, aby istým spôsobom vovádzal do budúceho kňazského života.

Duchovná a pastoračná prax

12. Aby duchovná formácia mala solídnejší základ a aby si seminaristi volili svoje povolanie po zrelom uvážení, nech biskupi stanovia primeraný časový úsek na intenzívnejšie duchovné prehĺbenie. Je ich úlohou uvažovať aj o tom, či nie je vhodné určiť, aby sa na nejaký čas prerušili štúdiá alebo aby sa zaviedla primeraná pastoračná prax, aby sa tak kandidáti na kňazstvo lepšie osvedčili. Biskupi majú podľa podmienok jednotlivých krajín takisto rozhodnúť, či sa nemá predĺžiť veková hranica, ktorú vyžaduje terajšie cirkevné právo na prijatie svätení, ako aj uvážiť, či nie je vhodné stanoviť, aby seminaristi po skončení teologických štúdií pôsobili určitý čas ako diakoni, prv než by boli vysvätení za kňazov.

V. Úprava cirkevných štúdií

Humanitná kultúra

13. Prv ako by seminaristi začali vlastné cirkevné štúdiá, majú si nadobudnúť také humanitné a odborné vzdelanie, aké oprávňuje študentov na vysokoškolské štúdiá v ich štáte. Okrem toho nech si osvoja latinský jazyk natoľko, aby mohli rozumieť a používať vedecké pramene a cirkevné dokumenty.27 Štúdium liturgického jazyka vlastného obradu treba pokladať za nevyhnutné. A nech sa značne napomáha znalosť jazykov Svätého písma a Tradície.
Orientácia na teológiu

14. Pri úprave cirkevných štúdií treba hľadieť najmä na to, aby sa filozofické a teologické disciplíny vhodnejšie rozvrhli a umožňovali čoraz hlbšie sprístupňovať seminaristom Kristovo tajomstvo, ktoré preniká celé dejiny ľudstva, ustavične pôsobí v Cirkvi a uplatňuje sa najmä prostredníctvom kňazskej služby.28
Aby seminaristi nadobudli požadovaný pohľad hneď od samého začiatku, nech sa cirkevné štúdiá začnú úvodným kurzom, ktorý má mať primerané trvanie. V tomto úvode do štúdií nech sa im tajomstvo spásy predloží takým spôsobom, aby pochopili zmysel, štruktúru a pastoračný cieľ cirkevných štúdií a zároveň sa povzbudili budovať celý svoj život na základe viery, dali sa ňou preniknúť a upevnili sa v povolaní, ktorému sa majú oddať s plným osobným zanietením.

Štúdium filozofie

15. Filozofické disciplíny nech sú vyučované tak, aby seminaristov viedli predovšetkým k dôkladnému a ucelenému poznaniu človeka, sveta a Boha, založenému na stále platnom filozofickom dedičstve,29 berúc pritom do úvahy postupný vývoj filozofického bádania, najmä smery, ktoré majú väčší vplyv vo vlastnom národe, ako aj moderný vedecký pokrok, aby poslucháči správne pochopili súčasné zmýšľanie, a tak sa vhodne pripravovali na dialóg s ľuďmi svojich čias.30
Dejiny filozofie nech sa prednášajú tak, aby sa seminaristi oboznámili so základnými zásadami rozličných filozofických systémov a zároveň vedeli rozoznať, čo je v nich dokázateľne pravdivé, a boli schopní odhaliť a vyvrátiť korene omylov.
Nech už sám spôsob vyučovania vzbudzuje u poslucháčov lásku k dôslednému hľadaniu, skúmaniu a dokazovaniu pravdy spolu s úprimným uznaním hraníc ľudského poznania. Nech sa venuje dôkladná pozornosť vzťahom medzi filozofiou a skutočnými životnými problémami, ako aj otázkam, ktoré ovplyvňujú mysle poslucháčov. Nech sa im pomáha pochopiť súvis medzi filozofickými otázkami a tajomstvami spásy, ktoré sa na teológii študujú, vo vyššom svetle viery.

Teologické disciplíny

16. Teologické disciplíny nech sa podávajú vo svetle viery pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi31 tak, aby poslucháči čerpali verné katolícke učenie z Božieho zjavenia, dôkladne doň vnikli, udržovali ním svoj duchovný život32 a vedeli ho hlásať, vysvetľovať a obhajovať vo svojej kňazskej činnosti.
S osobitnou starostlivosťou nech sa seminaristi vzdelávajú vo Svätom písme, ktoré má byť akoby dušou celej teológie.33 Po primeranom uvedení do problematiky nech náležite vniknú do metódy exegézy, pochopia najdôležitejšie témy Božieho zjavenia a nech nachádzajú povzbudenie a posilu v každodennom čítaní a rozjímaní Svätého písma.34
Pri dogmatickej teológii nech sa postupuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. Poslucháčom nech sa vysvetlí, čím prispeli otcovia východnej a západnej Cirkvi k vernému odovzdávaniu a vysvetleniu jednotlivých zjavených právd, ako aj ďalšia história dogmy, a to i vo vzťahu k všeobecným dejinám Cirkvi.35 Potom – aby sa podľa možnosti čím plnšie vysvetlili tajomstvá spásy – nech sa seminaristi pod vedením svätého Tomáša priúčajú hlbšie do nich vniknúť uvažovaním a pochopiť ich súvislosti.36 Nech sa naučia poznávať ich stálu prítomnosť a účinnosť v liturgických úkonoch37 a v celom živote Cirkvi. A nech sa učia hľadať riešenie ľudských problémov vo svetle Božieho zjavenia, aplikovať zjavené večné pravdy na menlivé podmienky tohto sveta a prístupným spôsobom ich podávať súčasným ľuďom.38
Podobne nech sa obrodia aj ostatné teologické disciplíny živším stykom s Kristovým tajomstvom a dejinami spásy. Osobitnú starostlivosť treba venovať zdokonaleniu morálnej teológie, ktorej vedecký výklad nech sa väčšmi zakladá na učení Svätého písma a nech poukáže na vznešenosť povolania veriacich v Krista a na ich povinnosť prinášať ovocie v láske za život sveta. Tak isto pri výklade cirkevného práva a cirkevných dejín treba brať zreteľ na tajomstvo Cirkvi, podľa dogmatickej konštitúcie o Cirkvi, ktorú vydal tento posvätný cirkevný snem. Posvätná liturgia, ktorá má byť prvoradým a nevyhnutným zdrojom pravého kresťanského ducha, nech sa vyučuje súhlasne s 15. a 16. článkom konštitúcie o posvätnej liturgii.39
Seminaristi nech sú vedení – s náležitým ohľadom na podmienky rozličných krajín – k plnšiemu poznaniu cirkví a cirkevných spoločenstiev oddelených od rímskej Apoštolskej stolice, aby mohli prispieť k obnove jednoty medzi všetkými kresťanmi, ktorú treba napomáhať podľa predpisov tohto posvätného cirkevného snemu.40
Nech sa oboznámia aj s inými náboženstvami, ktoré sú viac rozšírené v jednotlivých krajinách, aby lepšie poznali, čo je v nich Božím riadením dobré a pravdivé, naučili sa vyvracať omyly a boli schopní prinášať svetlo plnej pravdy tým, ktorí ho nemajú.

Revízia didaktických metód

17. Keďže však cieľom odborného teologického vyučovania má byť skutočná vnútorná formácia poslucháčov, a nielen podávanie samotných vedomostí, treba zrevidovať didaktické metódy, čo sa týka prednášok, kolokvií a praktických cvičení, ako aj zainteresovania poslucháčov do štúdia, jednak súkromného a jednak v malých skupinách. Nech sa starostlivo dbá o ucelenosť a solídnosť celého vyučovania, nech sa však nemnoží priveľa predmetov a prednášok a nech sa vynechajú otázky, ktoré sú už takmer bezvýznamné alebo ktoré treba ponechať na odborné akademické štúdiá.

Zvyšovanie odbornej kvalifikácie

18. Biskupi sa majú starať, aby seminaristov s vhodnou povahou, cnosťou a nadaním posielali na špeciálne inštitúty, fakulty a univerzity, aby mali k dispozícii kňazov s vyššou odbornou kvalifikáciou v posvätných náukach, a ak sa to uzná za vhodné, aj v iných odboroch, ktorí by vedeli vyhovieť rozmanitým požiadavkám apoštolátu. Nech sa však v nijakom prípade nezanedbáva ich duchovná a pastoračná formácia, najmä ak ešte neprijali kňazskú vysviacku.

VI. Zásady vlastnej pastoračnej formácie

Výchova k dialógu

19. Pastoračná starostlivosť, ktorá má úplne preniknúť celú výchovu seminaristov,41 vyžaduje, aby boli dôkladne poučení aj o veciach, ktoré sa osobitne týkajú posvätnej činnosti, najmä o katechéze a kazateľstve, liturgickom kulte a vysluhovaní sviatostí, o charitatívnej činnosti, o povinnosti ísť v ústrety blúdiacim a neveriacim a o ďalších pastoračných aktivitách. Nech sa náležite vzdelávajú v umení viesť duše, aby vedeli vychovávať všetkých synov a dcéry Cirkvi predovšetkým k plne vedomému a apoštolskému kresťanskému životu a k plneniu povinností svojho stavu. S rovnakou starostlivosťou nech sa naučia pomáhať rehoľníkom a rehoľníčkam, aby vytrvali v milosti svojho povolania a napredovali v súlade s duchom rozličných inštitútov.42
Vo všeobecnosti nech sa u seminaristov pestujú vhodné vlastnosti, zvlášť tie, ktoré napomáhajú viesť dialóg s ľuďmi, ako napríklad schopnosť počúvať iných a v duchu lásky mať vnímavé srdce pre rozmanité okolnosti ľudského spolužitia.43

Výchova k misionárskemu duchu

20. Nech sa seminaristi naučia využívať aj pomoc, ktorú im môžu poskytnúť pedagogické, psychologické a sociologické disciplíny44 pri správnom metodickom postupe a podľa úprav cirkevnej vrchnosti. Nech sa tiež starostlivo oboznámia s organizovaním a napomáhaním apoštolátu laikov,45 ako aj s rozvíjaním účinných foriem apoštolskej činnosti. A nech sa dajú preniknúť naozaj katolíckym duchom tak, aby si privykli prekračovať hranice vlastnej diecézy, svojho národa alebo obradu a vychádzať v ústrety potrebám celej Cirkvi, v duchu pripravení kdekoľvek hlásať evanjelium.46

Pastoračná prax mimo seminára

21. Keďže je však potrebné, aby sa seminaristi učili nielen teoreticky, ale i prakticky umeniu apoštolskej činnosti a boli schopní konať na vlastnú zodpovednosť a v spolupráci s ostatnými, nech sa už počas štúdií, ako aj počas prázdnin vhodným spôsobom zasväcujú do pastoračnej praxe. To sa má uskutočňovať primerane ich veku a podľa miestnych pomerov, metodicky a pod vedením skúsených odborníkov v pastoračnej činnosti, podľa uváženia biskupov a má mať vždy na pamäti vyššiu účinnosť nadprirodzených prostriedkov.47

VII. Zdokonaľovanie formácie po skončení štúdií

Teoretická i praktická aktualizácia

22. Keďže je potrebné – najmä vzhľadom na situáciu v modernej spoločnosti –, aby kňazi pokračovali vo svojej formácii a prehlbovali ju aj po skončení seminárnych štúdií,48 biskupské konferencie majú pre jednotlivé národy zabezpečiť najvhodnejšie prostriedky, pomocou ktorých by sa mladšie duchovenstvo postupne zasväcovalo do kňazského života a apoštolskej činnosti zo stránky duchovnej, intelektuálnej a pastoračnej a v nich sa čoraz väčšmi obnovovalo a zdokonaľovalo. Takýmito prostriedkami sú napríklad pastoračné inštitúty spolupracujúce s vhodne vybranými farnosťami, pravidelné stretnutia a primerané cvičenia.

ZÁVER

Otcovia tohto posvätného cirkevného snemu, ktorí pokračovali v diele začatom Tridentským koncilom, s dôverou odovzdávajú predstaveným a pedagógom seminárov úlohu vychovávať budúcich Kristových kňazov v duchu obnovy podnietenej týmto posvätným cirkevným snemom. Zároveň živo povzbudzujú tých, ktorí sa pripravujú na kňazskú službu, aby si dobre uvedomili, že do nich sa vkladajú nádeje Cirkvi a že sa im zveruje spása duší. Preto nech ochotne prijmú ustanovenia tohto dekrétu, aby mohli prinášať bohaté a trvalé ovocie.

Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri svätom Petrovi 28. októbra 1965

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1 Zo slov, ktorými Pán ustanovil apoštolov a ich nástupcov i spolupracovníkov za zvestovateľov evanjelia, vodcov nového vyvoleného Božieho ľudu a vysluhovateľov Božích tajomstiev, vyplýva, že pokrok všetkého Božieho ľudu v tej najväčšej miere závisí – z vôle samého Krista – od činnosti kňazov. To isté potvrdzujú výroky cirkevných otcov a svätých, ako aj opätovné dokumenty rímskych pápežov.
Porov. predovšetkým: SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta.1908, S. Pii X Acta, IV, s. 237 – 264; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), zvlášť s. 37 – 52; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 657 – 702; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 545 – 579; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS 55 (1963), s. 979 – 995.
2 Celú kňazskú formáciu, t. j. seminárny poriadok, duchovnú formáciu, študijný poriadok, spoločný život a disciplínu seminaristov i pastoračné cvičenia treba upraviť vzhľadom na rozličné miestne okolnosti. Tieto úpravy, čo sa týka základných zásad, majú uskutočňovať podľa spoločných smerníc pre diecézne duchovenstvo biskupské konferencie a podobným spôsobom pre rehoľných kňazov príslušní predstavení (porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV, apoštolská konštitúcia Sedes sapientiae a pripojené Statuta generalia, 19, 2. vyd., Roma 1957, s. 38 a nasl.).
3 Medzi hlavnými ťažkosťami, na ktoré trpí dnešná Cirkev, takmer všade popredné miesto zaujíma nedostatok povolaní. Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: „…počet kňazov tak v kresťanských krajinách, ako aj v misiách je prinajmenej nedostatočný vzhľadom na rastúce potreby“: AAS 42 (1950), s. 628; JÁN XXIII.: „Problém kňazských a rehoľných povolaní je pápežovou každodennou starosťou… je povzdychom jeho modlitieb a horúcou túžbou jeho duše.“ Z prejavu k I. medzinárodnému kongresu o povolaniach do stavov dokonalosti, 16. decembra 1961: AAS 54 (1962), s. 33.
4 $IUS XII., apoštolská konštitúcia Sedes sapientiae, 31. mája 1956: AAS 48 (1956), s. 357; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS 55 (1963), s. 984 a nasl.
5 $orov. najmä: PIUS XII., motu proprio Cum nobis „de Pontificio Opere vocationum sacerdotalium apud S. Congregationem seminariis et studiorum universitatibus praepositam constituendo“, 4. novembra 1941: AAS 33 (1941), s. 479; s pripojenými stanovami a smernicami, ktoré uverejnila tá istá Posvätná kongregácia 8. septembra 1943; Motu proprio Cum supremae „de Pontificio Opere primario religiosarum vocationum“, 11. februára 1955: AAS 47 (1955), s. 266; s s pripojenými stanovami a smernicami, ktoré uverejnila Posvätná kongregácia pre rehoľníkov (tamže, s. 298 – 301); DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 24; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 15.
6 $orov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 685.
7 $orov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 34.
8 $orov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 37: „Osobitne pozorný nech je výber predstavených a pedagógov… Dajte do vašich seminárov kňazov najvyššej kvality. Neľutujte vziať ich z úloh, ktoré sa zdajú dôležitejšie. V skutočnosti nie je nič dôležitejšie, ako táto najdôležitejšia a nenahraditeľná činnosť.“ Tú istú zásadu výberu tých najlepších opäť zdôraznil PIUS XII. v apoštolskom liste ordinárom Brazílie 23. apríla 1947, Discorsi e radiomessaggi, IX, s. 579 – 580.
9 O spoločnej povinnosti pomáhať seminárom porov. PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS (1963), s. 984.
10 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 684; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE SVIATOSTI, obežník Magna equidem k miestnym ordinárom, 27. decembra 1935, n. 10. Pre rehoľníkov pozri Statuta generalia, pripojené k apoštolskej konštitúcii Sedes sapientiae, 31. mája 1956, čl. 33; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS (1963), s. 987 a nasl.
11 Porov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 41.
12 Predpisuje sa, aby na zostavovaní stanov oblastných alebo celonárodných seminárov mali účasť všetci biskupi, ktorých sa to týka, čím sa odvoláva nariadenie kánonu 1357, § 4 CIC.
13 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 674; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE SEMINÁRE A UNIVERZITY, La formazione spirituale del candidato al sacerdozio, Città del Vaticano 1965.
14 Porov. SV. PIUS X., exhortácia ku katolíckemu duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta 1908: S. Pii X Acta IV, s. 242 – 244; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 659 – 661; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 550 a nasl.
15 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 547 a nasl. a 572 a nasl.; JÁN XXIII., apoštolská exhortácia Sacrae laudis, 6. januára 1962: AAS 54 (1962), s. 69; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 16 a 17: AAS 56 (1964), s. 104 a nasl.; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA OBRADOV, inštrukcia Inter oecumenici o správnej aplikácii konštitúcie o posvätnej liturgii, 26. septembra 1964, 14 – 17: AAS 56 (1964), s. 880 a nasl.
16 Porov. JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, AAS 51 (1959), s. 599 a nasl.
17 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 47 (1965), s. 35 a nasl.
18 SV. AUGUSTÍN, In Ioannem tract. 32, 8: PL 35, 1646.
19 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: AAS 42 (1950), s. 662 a nasl., 685, 690; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia: AAS 51 (1959), s. 551 – 553, 556 a nasl.; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 634 a nasl.; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, najmä 8: AAS 57 (1965), s. 12.
20 Porov. PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, 25. marca 1954: AAS 46 (1954), s. 165 a nasl.
21 Porov. SV. CYPRIÁN, De habitu virginum, 22: PL 4, 475; SV. AMBRÓZ, De virginibus I, 8, 52: PL 16, 282 a nasl.
22 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: AAS 42 (1950), s. 663.
23 Porov. PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, l.c., s. 170 – 174.
24 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 1. c., s. 664 a 690.
25 Porov. PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 4. novembra 1963: AAS 55 (1963), s. 991.
26 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 1. c., s. 686.
27 Porov. PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum, 1. c., s. 993.
28 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 7 a 28: AAS 57 (1965), s. 9 – 11, 33.
29 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 571 – 575.
30 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 637 a nasl.
31 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 567 – 569; prejav Si diligis, 31. mája 1954: AAS 46 (1954), s. 314 a nasl.; PAVOL VI., prejav na Pápežskej univerzite Gregoriane, 12. marca 1964: AAS 56 (1964), s. 364 a nasl.; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 – 31.
32 Porov. SV. BONAVENTÚRA, Itinerarium mentis in Deum, Prol., 4: „(Nemo) credat quod sibi sufficiat lectio sine unctione, speculatio sine devotione, investigatio sine admiratione, circumspectio sine exsultatione, industria sine pietate, scientia sine charitate, intelligentia sine humilitate, studium absque divina gratia, speculum absque sapientia divinitus inspirata“ – „Nech si nikto nemyslí, že stačí čítanie bez pomazania, špekulácia bez zbožnosti, výskum bez obdivu, opatrnosť bez plesania, usilovnosť bez zbožnosti, veda bez lásky, inteligencia bez pokory, štúdium bez Božej milosti, videnie bez múdrosti inšpirovanej Bohom“ (SV. BONAVENTÚRA, Opera omnia, V. Quaracchi 1891, s. 296).
33 Porov. LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus, 18. novembra 1893: AAS 26 (1893 – 94), s. 283.
34 Porov. PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Instructio de Sacra scriptura recte docenda, 16. mája 1950: AAS 42 (1950), s. 502.
35 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 568: „…sacrorum fontium studio sacrae disciplinae semper iuvenescunt; dum contra speculatio quae ulteriorem sacri depositi inquisitionem neglegit, ut experiundo novimus, sterilis evadit“ – „…posvätné vedy sa štúdiom posvätných prameňov vždy omladzujú; naopak, ako vieme zo skúsenosti, sterilnou sa stáva špekulácia, ktorá zanedbáva štúdium posvätného pokladu viery.“
36 Porov. PIUS XII., prejav k seminaristom, 24. júna 1939: AAS 31 (1939), s. 247: „Odporučením sledovať náuku sv. Tomáša, súperenie v hľadaní a šírení pravdy nie je potlačené, naopak, zosilnené a zamerané na bezpečnú cestu.“; PAVOL VI., prejav na Pápežskej univerzite Gregoriane, 12. marca 1964: AAS 56 (1964), s. 365: „(Pedagógovia)… nech s úctou počúvajú hlas učiteľov Cirkvi, medzi ktorými zaujíma najvýznamnejšie miesto sv. Tomáš. V anjelskom doktorovi je totiž taká veľká sila mysle, taká úprimná láska k pravde a taká široká múdrosť v skúmaní, vo vysvetľovaní a v podaní najvyšších právd v dokonalej syntéze, že jeho náuka je najúčinnejším prostriedkom nielen na to, aby sa stali istými základy viery, ale aj na to, aby sme z nej s úžitkom a istotou čerpali ovocie zdravého pokroku.“ Porov. aj prejav k VI. medzinárodnému tomistickému kongresu, 10. septembra 1965: AAS (1965) s. 788 – 792.
37 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 7 a 16: AAS 56 (1964), s. 100 a nasl. a 104 a nasl.
38 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 640 a nasl.
39 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium,. 10, 14, 15, 16; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA OBRADOV, inštrukcia Inter oecumenici o správnej aplikácii konštitúcie o posvätnej liturgii, 26. septembra 1964, 11 a 12: AAS 56 (1964), s. 879 a nasl.
40 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1, 9, 10: AAS 57 (1965), s. 90, 98 a nasl.
41 Dokonalý spôsob pastoračnej činnosti možno odvodiť z dokumentov posledných pápežov, v ktorých je reč o živote, vlastnostiach a výchove kňazov, a to najmä: SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo: S. Pii X Acta IV, s. 237 a nasl.; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii: AAS 28 (1936), s. 5 a nasl.; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae: AAS 42 (1950), s. 657 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia: AAS 51 (1959), s. 545 a nasl.; PAVOL VI., apoštolský list Summi Dei verbum: AAS 55 (1963), s. 979 a nasl. Početné zmienky o kňazskej výchove sú aj v encyklike Mystici corporis (1943), Mediator Dei (1947), Evangelii praecones (1951), Sacra virginitas (1954), Musicae sacrae disciplina (1955), Princeps pastorum (1959), ako aj v apoštolskej konštitúcii Sedes sapientiae (1956) pre rehoľníkov. Pius XII., Ján XXIII. a Pavol VI. často načrtli vzor dobrého pastiera vo svojich príhovoroch k seminaristom a kňazom.
42 O význame životného stavu podľa evanjeliových rád porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, VI. kapitola: AAS 57 (1965), s. 49 – 53; dekrét o primeranej obnove rehoľného života Perfectae caritatis: AAS 59 (1966), s. 702 – 712.
43 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), najmä na s. 635 a nasl. a 640 a nasl.
44 Porov. najmä JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 401 a nasl.
45 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 33: AAS 57 (1965), s. 39.
46 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 20 a nasl.
47 Mnohé pápežské dokumenty upozorňujú na nebezpečenstvo zanedbávania nadprirodzeného cieľa v pastoračnej činnosti a – prinajmenej v praxi – podceňovania nadprirodzených prostriedkov; porov. najmä dokumenty uvedené v pozn. 41.
48 Novšie dokumenty Svätej stolice nástoja na osobitnej starostlivosti o novokňazov. Spomeňme predovšetkým: PIUS XII., motu proprio Quandoquidem, 2. apríla 1949: AAS 41 (1949), s. 165 – 167; apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950); apoštolská konštitúcia (pre rehoľníkov) Sedes sapientiae, 31. mája 1956, a pripojené Statuta generalia; prejav ku kňazom barcelonského konviktu, 14. júna 1957: Discorsi e radiomessaggi, XIX, s. 271 – 273; PAVOL VI., prejav ku kňazom Ústavu Giana Mattea Gibertiho Veronskej diecézy, 11. marca 1964: L’Osservatore Romano, 13. marca 1964.

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

NOSTRA AETATE

Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám

ÚVOD

1. V NAŠEJ DOBE, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Keďže má povinnosť napomáhať jednotu a lásku medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu.
Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme1, a majú aj jeden konečný cieľ – Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých2, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo svätom meste, osvetľovanom Božou slávou, v ktorého svetle budú kráčať národy3.
Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme.

Rozličné nekresťanské náboženstvá

2. Od dávnych čias až podnes rozličné národy určitým spôsobom vnímajú tajomnú silu, ktorá účinkuje vo vývoji vecí i v udalostiach ľudského života. Niektoré uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj Boha Otca. Toto vnímanie a poznanie preniká celý ich život hlbokým náboženským citom. Náboženstvá sa v súvise s kultúrnym pokrokom pokúšajú odpovedať na tieto problémy čoraz presnejšími pojmami a kultivovanejším jazykom. Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života či hlbokým rozjímaním alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu. Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora. Rovnako aj iné náboženstvá, ktoré sa všade na svete rozličným spôsobom usilujú prekonať nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú rozmanité cesty, to jest učenia, životné pravidlá a posvätné obrady.
Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko4.
Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.

Islamské náboženstvo

3. Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme5, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.
Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.

Źidovské náboženstvo

4. Pri skúmaní tajomstva Cirkvi posvätný cirkevný snem nezabúda na zväzky, ktoré duchovne spájajú ľud novej zmluvy s Abrahámovým potomstvom.
Lebo Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov, v súlade s tajomným Božím plánom spásy. Cirkev vyznáva, že všetci veriaci v Krista sú podľa viery deťmi Abraháma6, že sú zahrnutí v povolaní tohto patriarchu a že spása Cirkvi sa tajomným spôsobom ako v predobraze naznačuje v exode vyvoleného ľudu z krajiny otroctva. Preto Cirkev nemôže zabudnúť, že prijala zjavenie Starého zákona prostredníctvom ľudu, s ktorým sa Boh vo svojom nevýslovnom milosrdenstve rozhodol uzavrieť starú zmluvu, a že sa živí z koreňov šľachetnej olivy, do ktorej boli vštepené ratolesti planej olivy, t. j. pohania7. Lebo Cirkev verí, že Kristus, náš pokoj, zmieril skrze svoj kríž Źidov s pohanmi a že v sebe z oboch utvoril jedno8.
Okrem toho Cirkev má vždy na zreteli slová apoštola Pavla o jeho spolurodákoch: „Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 4 – 5), syn Panny Márie. Nezabúda ani na to, že zo židovského ľudu pochádzajú aj apoštoli – základy a stĺpy Cirkvi –, ako i veľmi mnoho prvých učeníkov, ktorí zvestovali Kristovo evanjelium svetu.
Sväté písmo svedčí, že Jeruzalem nespoznal deň svojho navštívenia9 a Źidia z veľkej časti neprijali evanjelium, ba viacerí sa aj postavili proti jeho šíreniu10. Ale podľa apoštola Pavla Źidia sú napriek tomu ešte stále veľmi milí Bohu za zásluhy otcov, lebo Božie dary a jeho povolanie nemožno odvolať11. Spolu s prorokmi a tým istým apoštolom Cirkev čaká deň, ktorý je známy jedine Bohu, keď budú všetky národy vzývať Pána jedným hlasom a slúžiť mu spojenými silami (porov. Sof 3, 9)12.
Keďže teda kresťania a Źidia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom.
Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti13, nemožno ani všetkým Źidom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Źidom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Źidov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma. Preto nech všetci dbajú o to, aby pri vyučovaní katechizmu a pri hlásaní Božieho slova neučili nič, čo sa nezhoduje s pravdou evanjelia a s Kristovým duchom.
Okrem toho Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, vedomá si svojho spoločného dedičstva so Źidmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje poľutovanie nad nenávisťou voči Źidom, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany sa vyskytli.
Kristus – ako vždy tvrdila a tvrdí Cirkev – dobrovoľne podstúpil svoje umučenie a smrť z nesmiernej lásky, a to za hriechy všetkých ľudí, aby všetci boli spasení. Je teda úlohou Cirkvi vo svojom kázaní ohlasovať Kristov kríž ako znak všeobecnej Božej lásky a zdroj všetkej milosti.

Univerzálne bratstvo

5. Isteže nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz. Postoj človeka voči Bohu Otcovi a postoj človeka k ľuďom, svojim bratom, natoľko súvisia, že Sväté písmo hovorí: „Kto nemiluje, nepoznal Boha“ (1 Jn 4, 8).
Teda každá teória alebo prax, ktorá zavádza diskrimináciu medzi človekom a človekom alebo medzi národom a národom, čo do ľudskej dôstojnosti a práv, ktoré z toho vyplývajú, je neodôvodnená.
Cirkev zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie či náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví Kristovmu duchu. Z toho dôvodu posvätný cirkevný snem, ktorý kráča v šľapajach svätých apoštolov Petra a Pavla, vrúcne prosí veriacich v Krista: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné“ (1 Pt 2, 12), aby mali pokoj so všetkými ľuďmi, nakoľko je to možné a závislé od nich14, a tak boli naozaj deťmi Otca, ktorý je na nebesiach15.
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri Svätom Petrovi 28. októbra 1965

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1 Porov. Sk 17, 26.
2 Porov. Múd 8, 1; Sk 14, 17; Rim 2, 6 – 7; 1 Tim 2, 4.
3 Porov. Zjv 21, 23 – 24.
4 Porov. 2 Kor 5, 18 – 19.
5 Porov. SV. GREGOR VII., List XXI, 21 Anzirovi ( Al-Nāsir), kráľovi Mauritánie: ed. E. Caspar in MGH, Ep. sel. II, 1920, s. 288, 11 – 15; PL 148.
6 Porov. Gal 3, 7.
7 Porov. Rim 11, 17 – 24.
8 Porov. Ef 2, 14 – 16.
9 Porov. Lk 19, 44.
10 Porov. Rim 11, 28.
11 Porov. Rim 11, 28 – 29; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, AAS 57 (1965) s. 20.
12 Porov. Iz 66, 23; Ź 65, 4; Rim 11, 11 – 32.
13 Porov. Jn 19, 6.
14 Porov. Rim 12, 18.
15 Porov. Mt 5, 45.

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

LUMEN GENTIUM

DOGMATICKÁ KONŠTITÚCIA O CIRKVI

Prvá kapitola

Tajomstvo cirkvi

Cirkev – sviatosť v Kristovi

1. SVETLOM NÁRODOV je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu (porov. Mk 16, 15) osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce – pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov – jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.

Otcov všeobecný plán spásy

2. Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že povznesie ľudí k účasti na Božom živote, a neopustil ich, ani keď padli v Adamovi, ale vždy im poskytoval prostriedky na spásu so zreteľom na Krista Vykupiteľa, ktorý „je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15). A všetkých vyvolených, ktorých Otec pred vekmi „predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29). Tých však, ktorí veria v Krista, sa rozhodol zhromaždiť vo svätej Cirkvi, naznačenej v predobrazoch už od počiatku sveta, obdivuhodne pripravovanej v dejinách izraelského ľudu a v Starom zákone1 a založenej v posledných časoch, ktorá sa stala zjavnou vyliatím Ducha Svätého a na konci vekov dosiahne zavŕšenie v sláve. A vtedy, ako čítame u svätých otcov, všetci spravodliví, počnúc Adamom, „od spravodlivého Ábela až po posledného vyvoleného“,2 budú zhromaždení vo všeobecnej Cirkvi u Otca.

Poslanie a dielo Syna

3. Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho adoptívnymi deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1, 4 – 5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné, sa Božou mocou viditeľne rozrastá vo svete. Tento začiatok a vzrast naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša (porov. Jn 19, 34), ako to Pán predpovedal, keď hovoril o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17). Na toto zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme, sú povolaní všetci ľudia.

Duch posväcujúci Cirkev

4. Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi (porov. Jn 17, 4), bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2, 18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do večného života (porov. Jn 4, 14; 7, 38 – 39); skrze neho Otec oživuje ľudí, ktorí zomreli vinou hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (porov. Rim 8, 10 – 11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1 Kor 3, 16; 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme adoptívne Božie deti (porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 16 a 26). On privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16, 13), zjednocuje ju v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4, 11 – 12; 1 Kor 12, 4; Gal 5, 22). On omladzuje Cirkev silou evanjelia, ustavične ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom.3 Lebo Duch a nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď!“ (Zjv 22, 17).
A tak sa celá Cirkev javí ako „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“.4

Božie kráľovstvo

5. Tajomstvo svätej Cirkvi sa prejavuje v jej založení. Pán Ježiš totiž položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva, ktoré bolo od vekov prisľúbené v Písmach: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1, 15; porov. Mt 4, 17). A toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristových slovách, v jeho skutkoch a v jeho prítomnosti. Pánovo slovo sa totiž prirovnáva k semenu, ktoré sa seje na pole (porov. Mk 4, 14): tí, ktorí ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu (porov. Lk 12, 32), prijali samo Božie kráľovstvo; semeno potom z vlastnej sily klíči a rastie až do času žatvy (porov. Mk 4, 26 – 29). Aj Ježišove zázraky potvrdzujú, že kráľovstvo už prišlo na zem: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Lk 11, 20; porov. Mt 12, 28). No kráľovstvo sa stáva zjavným predovšetkým v samej osobe Krista – Syna Božieho a Syna človeka – ktorý prišiel, „aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45).
Keď Ježiš po smrti, ktorú za ľudí podstúpil na kríži, vstal z mŕtvych, zjavil sa ako Pán a Mesiáš a ako Kňaz ustanovený naveky (porov. Sk 2, 36; Hebr 5, 6; 7, 17 – 21) a na svojich učeníkov vylial Ducha prisľúbeného od Otca (porov. Sk 2, 33). A tak Cirkev, vystrojená darmi svojho Zakladateľa a verne zachovávajúca jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi. A zatiaľ čo pomaly rastie, túži po plnom príchode Božieho kráľovstva a zo všetkých síl dúfa a veľmi túžobne si želá spojiť sa v sláve so svojím Kráľom.

Rozličné obrazy Cirkvi

6. Ako už v Starom zákone sa zjavenie o Božom kráľovstve často podáva v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov naznačených už v knihách prorokov a prevzatých z pastierskeho či roľníckeho života, prípadne z budovania stavieb, alebo aj z rodiny a svadby.
Cirkev je vskutku ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (porov. Jn 10, 1 – 10). Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom (porov. Iz 40, 11; Ez 34, 11 a nasl.); a hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10, 11; 1 Pt 5, 4), ktorý položil svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11 – 15).
Cirkev je pole, Božia roľa (porov. 1 Kor 3, 9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu Židov a pohanov (porov. Rim 11, 13 – 26). Cirkev vysadil nebeský Hospodár ako ušľachtilú vinicu (porov. Mt 21, 33 – 43 a paral.; porov. Iz 5, 1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 1 – 5).
Cirkev sa častejšie nazýva aj Božou stavbou (porov. 1 Kor 3, 9). Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným (porov. Mt 21, 42 a paral.; porov. Sk 4, 11; 1 Pt 2, 7; Ž 117, 22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1 Kor 3, 11), ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom (porov. Tim 3, 15), v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu (porov. Ef 2, 19 – 22), „Boží stánok medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3), a najmä svätý chrám, znázornený svätyňami z kameňa, ktorý ospevujú svätí otcovia a ktorý liturgia právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu.5 Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene (porov. 1 Pt 2, 5). Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje z neba od Boha, „vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 1 a nasl.).
Cirkev sa volá aj „Jeruzalem, ktorý je hore“ a „našou matkou“ (Gal 4, 26; porov. Zjv 12, 17). Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19, 7; 21, 2 a 9; 22, 17), ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju živí a opatruje (porov. Ef 5, 29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vo vernosti (porov. Ef 5, 24); a napokon ju ustavične zahŕňa nebeskými darmi, aby sme pochopili lásku Božiu a Kristovu k nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3, 19). Kým však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2 Kor 5, 6) cíti sa ako vo vyhnanstve, a má hľadať a poznávať to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici, kde je život Cirkvi skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1 – 4).

Cirkev – Kristovo tajomné telo

7. Boží Syn v ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba vzal, svojou smrťou a svojím vzkriesením premohol smrť, vykúpil človeka a pretvoril ho na nové stvorenie (porov. Gal 6, 15; 2 Kor 5, 17). Keď totiž udelil svojho Ducha, svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, tajomne ustanovil ako svoje telo.
V tomto tele sa vlieva Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne spájajú s umučeným a osláveným Kristom.6 Krstom sa totiž stávame podobní Kristovi: „My všetci… boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Týmto posvätným obradom sa naznačuje a uskutočňuje účasť na Kristovej smrti a na jeho vzkriesení: „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť,“ ale „ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 4 – 5). Pri lámaní eucharistického chleba máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou. „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tak sa my všetci stávame údmi tohto tela (porov. 1 Kor 12, 27), no „jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5).
Ale tak ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, tvoria len jedno telo, tak isto sú spojení aj veriaci v Krista (porov. 1 Kor 12, 12). Aj pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb. Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi (porov. 1 Kor 12, 1 – 11). Medzi týmito darmi vyniká milosť apoštolov, ktorých autorite sám Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1 Kor 14). Tento Duch svojou mocou a vnútorným spojením jednotlivých častí zjednocuje telo a vzbudzuje i roznecuje medzi veriacimi lásku. Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním aj všetky ostatné, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy (porov. 1 Kor 12, 26).
Hlavou tohto tela je Kristus. On je obraz neviditeľného Boha a v ňom bolo všetko stvorené. On je pred všetkým a všetko v ňom má svoje jestvovanie. On je hlavou tela, ktorým je Cirkev. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, on má vo všetkom prvenstvo (porov. Kol 1, 15 – 18). Veľkosťou svojej moci vládne nad všetkým, čo je na nebi i čo je na zemi, a svojou všetko prevyšujúcou dokonalosťou a účinnosťou naplňuje celé telo bohatstvom svojej slávy (porov. Ef 1, 18 – 23).7
Všetky údy sa mu majú pripodobniť, kým nebude v nich stvárnený Kristus (porov. Gal 4, 19). Preto sme vovedení do tajomstiev jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať (porov. Flp 3, 21; Tim 2, 11; Ef 2, 6; Kol 2, 12 atď.). Kým ako pozemskí pútnici kráčame v jeho šľapajach v súžení a prenasledovaní, máme ako telo účasť na utrpení hlavy, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním aj oslávení (porov. Rim 8, 17).
Z neho „celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom“ (Kol 2, 19). On sám vo svojom tele, to jest v Cirkvi, stále rozdeľuje dary služieb, ktorými si s jeho pomocou navzájom pomáhame k spáse, aby sme konali podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do Krista, ktorý je našou hlavou (porov. Ef 4, 11 – 16).
Aby sme sa v ňom neprestajne obnovovali (porov. Ef 4, 23), dal nám účasť na svojom Duchu, ktorý je ten istý v hlave i v údoch a celé telo tak oživuje, zjednocuje a dáva do pohybu, že jeho účinkovanie mohli svätí otcovia porovnať s úlohou, ktorú má životný princíp, čiže duša v ľudskom tele.8
Kristus naozaj miluje Cirkev ako svoju nevestu a stal sa vzorom muža milujúceho svoju manželku ako svoje vlastné telo (porov. Ef 5, 25 – 28); Cirkev je zasa podriadená svojej hlave (tamže 23 – 24). „Keďže v ňom telesne prebýva všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9), Kristus napĺňa Cirkev, ktorá je jeho telom a jeho plnosťou, svojimi božskými darmi (porov. Ef 1, 22 – 23), aby aj ona smerovala a dospela k úplnej Božej plnosti (porov. Ef 3, 19).

Cirkev viditeľná a zároveň duchovná

8. Jediný Prostredník, Kristus, ustanovil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľný organizmus viery, nádeje a lásky na tejto zemi9 a prostredníctvom nej rozširuje medzi všetkých svoju milosť a pravdu. Netreba však pokladať za dve rozličné skutočnosti spoločnosť vybavenú hierarchickými ustanovizňami a Kristovo tajomné telo; viditeľné spoločenstvo a duchovnú pospolitosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo tvoria jedinú komplexnú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku.10 Vzhľadom na nemalú podobnosť sa Cirkev prirovnáva k tajomstvu vteleného Slova. Ako totiž ľudská prirodzenosť, ktorú vzalo na seba v nerozlučnej jednote Božie Slovo, slúži za živý nástroj spásy, podobným spôsobom spoločenský organizmus Cirkvi slúži Kristovmu Duchu, ktorý ju oživuje, na vzrast tela (porov. Ef 4, 16).11
Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú,12 ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním,13 hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty.
Lenže ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy. Ježiš Kristus, „hoci má božskú prirodzenosť, … ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6), a „hoci bol bohatý, stal sa… chudobným“ (2 Kor 8, 9) pre nás; tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, ale aby aj svojím vlastným príkladom šírila skromnosť a sebazaprenie. Veď aj Otec poslal Krista, aby „hlásal evanjelium chudobným, uzdravoval skrúšených srdcom“ (Lk 4, 18) a „hľadal a zachránil, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10). Podobne Cirkev zahrnuje láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi. Zatiaľ čo Kristus, „svätý, nevinný, nepoškvrnený“ (Hebr 7, 26), „nepoznal hriech“ (2 Kor 5, 21), ale prišiel jedine preto, aby „odčinil hriechy ľudu“ (Hebr 2, 17), Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.
Cirkev „napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom“,14 hlásajúc Pánov kríž a jeho smrť, kým on sám nepríde (porov. 1 Kor 11, 26). A sila vzkrieseného Pána ju posilňuje, aby trpezlivosťou a láskou premáhala svoje vnútorné i vonkajšie trápenia a ťažkosti a aby verne, i keď zatiaľ nedokonale zjavovala svetu jeho tajomstvo, kým sa na konci časov nezjaví v plnom svetle.

Druhá kapitola

BOŹÍ ĽUD

Nová zmluva a nový ľud

9. Bohu je v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo (porov. Sk 10, 35). Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelské kmene za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a plného zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Božie Slovo. „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom…, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších – hovorí Pán“ (Jer 31, 31. 33b – 34). A túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi (porov. 1 Kor 11, 25), uzavrel Kristus a povolal si zo Židov i z pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno, aby sa stal novým Božím ľudom. Lebo z tých, ktorí veria v Krista, znovuzrodení slovom živého Boha nie z porušiteľného, lež z neporušiteľného semena (porov. 1 Pt 1, 23), nie z tela, ale z vody a z Ducha Svätého (porov. Jn 3, 5 – 6), sa napokon stáva „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“, tí, ktorí kedysi „ani ľudom neboli“, ale teraz sú „Božím ľudom“ (1 Pt 2, 9 – 10).
Tento mesiášsky ľud má za hlavu Krista „vydaného (ako obetu) za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4, 25), ktorý teraz získal meno, ktoré je nad všetky mená, a slávne kraľuje na nebesiach. Tento ľud žije v podmienkach dôstojnosti a slobody Božích detí, v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie milovať tak, ako nás miloval sám Kristus (porov. Jn 13, 34). Napokon jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi sám Boh a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus, náš život (porov. Kol 3, 4), a „aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). A tak tento mesiášsky ľud, hoci nateraz nezahrnuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je pre celé ľudstvo najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy. Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy; a prijal ho tiež za nástroj vykúpenia všetkých a posiela ho do celého sveta ako svetlo sveta a soľ zeme (porov. Mt 5, 13 – 16).
Tak ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva Božou cirkvou (porov. Ezd 13, 1; Num 20, 4; Dt 23, 1 a nasl.), tak aj nový Izrael, ktorý putuje v tomto čase, hľadajúc budúce a trvalé mesto (porov. Hebr 13, 14), menuje sa Kristovou Cirkvou (porov. Mt 16, 18), keďže si ju Kristus nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20, 28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, ktorí s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému osobitne viditeľnou sviatosťou tejto spásonosnej jednoty.15 Majúc sa rozšíriť do všetkých krajín vstupuje do dejín ľudstva, pričom presahuje trvanie a hranice národov. A tak Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní, posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby sa napriek krehkosti tela nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby zostala dôstojnou nevestou svojho Pána a pôsobením Ducha Svätého sa neprestávala obnovovať, kým skrze kríž nepríde k svetlu, ktoré nepozná súmrak.

Všeobecné kňazstvo

10. Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí (porov. Hebr 5, 1 – 5), urobil nový ľud „kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 – 10). Pokrstení sú totiž znovuzrodením a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovnú stavbu a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 4 – 10). Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v spoločnej chvále Boha (porov. Sk 2, 42 – 47), majú dávať samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1), majú všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi a zdôvodňovať tým, ktorí ich o to požiadajú, nádej na večný život, ktorú nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15).
Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo, i keď sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom, sú na seba navzájom zamerané, keďže jedno i druhé má svojím vlastným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve.16 Lebo vysvätený služobník posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete,17 a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.

Uplatňovanie všeobecného kňazstva vo sviatostiach

11. Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje sviatosťami a čnosťami. Veriaci, krstom včlenení do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a znovuzrodení ako Božie deti sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi.18 Sviatosť birmovania ich dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.19 Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je prameňom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu najsvätejšiu obetu a s ňou samých seba;20 a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, aktívnu účasť na liturgickom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Kristovým telom, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu Božieho ľudu, ktorú táto Prevelebná sviatosť vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje.
Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie. Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich (porov. Jak 5, 14 – 16), ba ich aj povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou a tak prispeli k dobru Božieho ľudu (porov. Rim 8, 17; Kol 1, 24; 2 Tim 2, 1 – 12; 1 Pt 4, 13). Veriaci, vyznačení sviatosťou posvätného stavu, sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou. Napokon kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5, 32), navzájom si pomáhajú k svätosti manželským spolužitím, ako aj prijímaním a výchovou detí, takže majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude (porov. 1 Kor 7, 7).21 Z tohto manželstva totiž vzniká rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť a milosťou Ducha Svätého sa krstom stávajú Božími deťmi, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V rodine, ktorú možno nazvať domácou cirkvou, majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.
Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.

Zmysel pre vieru a charizmatické dary
v kresťanskom ľude

12. Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15). Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1 Jn 2, 20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď „od biskupov až po posledného veriaceho laika“22 vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov. Týmto zmyslom pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného učiteľského úradu – ktorý verne poslúchajúc prijíma nie ako ľudské slovo, ale naozaj ako slovo Božie (porov. 1 Sol 2, 13) – neochvejne sa pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým (porov. Júd 3), hlbšie do nej preniká správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života.
Okrem toho Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – „každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi, ako je napísané: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať ani od nich trúfalo očakávať úspech apoštolských podujatí. Súdiť o ich pravosti a správnom používaní prislúcha len tým, ktorí sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1 Sol 5, 12 a 19 – 21).
Univerzálnosť, čiže katolíckosť jediného Božieho ľudu

13. Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol sa napokon zhromaždiť v jedno svoje roztratené deti (porov. Jn 11, 52). Veď Boh na to poslal svojho Syna, „ktorého ustanovil za dediča všetkého“ (Hebr 1, 2), aby bol učiteľom, kráľom a kňazom všetkých, hlavou nového a všeobecného ľudu Božích detí. A napokon Boh na to poslal Ducha svojho Syna, Pána a Oživovateľa, aby bol pre celú Cirkev a pre jednotlivých veriacich princípom, ktorý ich zhromažďuje a zjednocuje v učení apoštolov, v bratskom spoločenstve, v lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2, 42).
Jediný Boží ľud prebýva teda medzi všetkými národmi sveta. Je to ľud kráľovstva nie pozemského, ale nebeského a získava si občanov zo všetkých národov. Všetci veriaci, rozšírení po celom svete, sú v spoločenstve s ostatnými v Duchu Svätom, takže „kto sídli v Ríme, vie, že aj Indovia sú jeho údmi“23. Keďže však Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18, 36), Cirkev, čiže Boží ľud, keď šíri toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak, oceňuje a prijíma schopnosti, vlastnosti a mravy jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a tým, že ich preberá, zároveň ich očisťuje, posilňuje a povznáša. Je si totiž vedomá, že ich má zhromažďovať s tým Kráľom, ktorému boli dané do dedičstva národy (porov. Ž 2, 8), a tie do jeho svätého mesta prinášajú dary a prejavy oddanosti (porov. Ž 72, 10; Iz 60, 4 – 7; Zjv 21, 24). Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána; vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom – hlavou a v jednote jeho Ducha.24
Vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti Cirkvi prinášajú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže i celok, i jednotlivé časti sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti. A tak Boží ľud nielenže sa utvára z rozličných národov, ale aj vnútorne spája rozličné stavy. Medzi jeho členmi jestvuje rozdieľnosť; niektorí jeho členovia slúžia svojim bratom v posvätnej službe alebo podľa životného stavu a zamerania, mnohí sa uberajú užšou cestou k svätosti v rehoľnom stave a tak podnecujú bratov svojím príkladom. Preto v spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície, pritom však zostáva nedotknuté prvenstvo Petrovho stolca, ktorý je na čele celého spoločenstva lásky,25 chráni oprávnenú rozmanitosť, ale pritom bdie, aby tieto zvláštnosti nielenže neškodili jednote, ale naopak, aby jej boli na osoh. Z toho napokon vyplýva vnútorné spojenie medzi rozličnými časťami Cirkvi čo do duchovných bohatstiev, apoštolských pracovníkov a hmotných potrieb. Členovia Božieho ľudu sú totiž povolaní vzájomne si sprostredkovať dobrá, lebo aj na jednotlivé cirkvi sa vzťahujú slová apoštola: „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10).
Do katolíckej jednoty Božieho ľudu, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní veriaci v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.

Katolícki veriaci

14. Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je Prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu (porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5), tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.
Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“.26 Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení.27
Katechumeni, ktorí si pod vplyvom Ducha Svätého výslovne žiadajú, aby boli prijatí do Cirkvi, sa do nej začleňujú už touto túžbou. Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.

Cirkev a kresťania – nekatolíci

15. Cirkev vie, že z viacerých dôvodov je spojená aj s tými, ktorí sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.28 Mnohí z nich majú totiž v úcte Sväté písmo ako pravidlo viery a života, prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť, s láskou veria v Boha Otca všemohúceho a v Krista, Božieho Syna a Spasiteľa,29 prijali krst, ktorý ich spája s Kristom, ba uznávajú a prijímajú vo svojich cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách aj iné sviatosti. Viacerí z nich majú aj episkopát, slávia svätú Eucharistiu a nábožne si uctievajú panenskú Bohorodičku.30 K tomu sa pripája spoločenstvo v modlitbách a iných duchovných dobrách, ba aj určité spojenie v Duchu Svätom, pretože on svojou posväcujúcou silou účinkuje aj v nich svojimi darmi a milosťami, ba podaktorým dal silu vyliať i vlastnú krv za Pána. A tak Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a úsilie o pokojné zjednotenie všetkých v jedinom ovčinci pod jedným pastierom, a to spôsobom, ktorý určil Kristus.31 Matka Cirkev sa za to neprestajne modlí, dúfa a pracuje, pričom nabáda svojich synov a dcéry na očistu a obnovu, aby sa Kristovo znamenie jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi.

Cirkev a nekresťania

16. Napokon aj tí, ktorí ešte neprijali evanjelium, sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud.32 A na prvom mieste ten národ, ktorý dostal zmluvy a prisľúbenia a z ktorého sa podľa tela narodil aj Kristus (porov. Rim 9, 4 – 5); národ milovaný, vyvolený za zásluhy otcov, lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (porov. Rim 11, 28 – 29). Ale plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí. Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, ktorí v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, „veď on dáva všetkým život, dych a všetko“ (Sk 17, 25 – 28) a ako Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť (porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznávanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.33 Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spásu ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu na evanjelium34 a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zmenili na lož, slúžiac skôr stvoreniam ako Stvoriteľovi (porov. Rim 1, 21 a 25), alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Preto Cirkev pamätá na Pánov príkaz: „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), a na Božiu slávu a spásu všetkých sa horlivo stará o rozvoj misií.

Misijná povaha Cirkvi

17. Ako Otec poslal Syna, tak aj on poslal apoštolov (porov. Jn 20, 21) a povedal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18 – 20). Cirkev prijala od apoštolov tento Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu, aby ho plnila až po samý kraj sveta (porov. Sk 1, 8). Vzťahuje teda na seba slová apoštola: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Preto neprestajne posiela misionárov, kým sa nové cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje spolupracovať na uskutočňovaní Božieho rozhodnutia, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet. Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, ktorí ju počúvajú, k viere a jej vyznávaniu, pripravuje ich na krst, oslobodzuje ich z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom láskou rástli až k plnosti. Cirkev sa pritom pričiňuje o to, aby čokoľvek dobré, čo sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných zvykoch a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka. Povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností viaže každého Kristovho učeníka.35 Avšak hoci krstiť tých, ktorí uverili, môže ktokoľvek, predsa iba kňaz môže dokončiť výstavbu tela eucharistickou obetou a tak plniť Božie slovo vyjadrené cez proroka: „Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu čistú obetu“ (Mal 1, 11).36 A tak sa Cirkev zároveň modlí i pracuje, aby sa celé ľudstvo stalo Božím ľudom, Pánovým telom a chrámom Ducha Svätého, a aby sa v Kristovi, ktorý je hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka česť a sláva. Tretia kapitola

O HIERARCHICKOM ZRIADENÍ CIRKVI
A OSOBITNE O EPISKOPÁTE

Úvod

18. Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, ktorí patria do Božieho ľudu – a preto sa tešia skutočnej kresťanskej dôstojnosti –, sledovali v slobode a poriadku ten istý cieľ a dosiahli spásu.
Tento posvätný cirkevný snem, kráčajúc v šľapajach Prvého vatikánskeho koncilu, spolu s ním učí a vyhlasuje, že Ježiš Kristus, večný Pastier, založil svätú Cirkev, poslal apoštolov, ako on sám bol poslaný Otcom (porov. Jn 20, 21), a chcel, aby ich nástupcovia, totiž biskupi, boli v jeho Cirkvi pastiermi až do skončenia vekov. Aby však episkopát bol len jeden a jednotný, postavil na čelo ostatných apoštolov blahoslaveného Petra a v ňom ustanovil večný, viditeľný princíp a základ jednoty viery i spoločenstva.37 Toto učenie o ustanovení, neprestajnom trvaní, moci a zmysle posvätného primátu rímskeho pápeža a o jeho neomylnom učiteľskom úrade posvätný koncil znovu predkladá všetkým veriacim pevne veriť, a pokračujúc v začatom diele, uzniesol sa vyznať a vyhlásiť pred tvárou všetkých učenie o biskupoch, nástupcoch apoštolov, ktorí spolu s Petrovým nástupcom, Kristovým námestníkom38 a viditeľnou hlavou celej Cirkvi, spravujú dom živého Boha.

Povolanie a ustanovenie dvanástich apoštolov

19. Keď sa Pán Ježiš pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, ustanovil Dvanástich, aby boli s ním, a aby ich poslal hlásať Božie kráľovstvo (porov. Mk 3, 13 – 19; Mt 10, 1 – 42). Týchto apoštolov (porov. Lk 6, 13) ustanovil na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na ktorého čelo postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich (porov. Jn 21, 15 – 17). Najprv ich poslal k synom Izraela a potom k všetkým národom (porov. Rim 1, 16), aby, účastní na jeho moci, spravili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich, viedli (porov. Mt 28, 16 – 20; Mk 16, 15; Lk 24, 45 – 48; Jn 20, 21 – 23), a tak rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov (porov. Mt 28, 20). V tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce (porov. Sk 2, 1 – 26), podľa Pánovho prisľúbenia: „… keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Odvtedy apoštoli, všade hlásajúc evanjelium (porov. Mk 16, 20) – ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého –, zhromažďujú všeobecnú Cirkev, Pánom založenú na apoštoloch a postavenú na blahoslavenom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Zjv 21, 14; Mt 16, 18; Ef 2, 20).39

Biskupi – nástupcovia apoštolov

20. Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov (porov. Mt 28, 20), lebo evanjelium, ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života. Pretože Cirkev je hierarchicky usporiadaná spoločnosť, apoštoli sa postarali o ustanovenie svojich nástupcov.
Mali totiž nielen rozličných spolupracovníkov vo svojej službe,40 ale – aby poslanie, ktoré im bolo zverené pokračovalo aj po ich smrti – odovzdali svojim bezprostredným spolupracovníkom akoby na spôsob testamentu úlohu dokončiť a upevňovať dielo, ktoré začali,41 pričom im odporúčali bdieť nad celým stádom, v ktorom ich Duch Svätý ustanovil, aby pásli Božiu Cirkev (porov. Sk 20, 28). Ustanovili teda takýchto mužov a potom im dali dispozície, aby po ich smrti iní osvedčení muži prebrali ich službu.42 Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva, ktoré pokračuje od začiatku,43 sú výhonkami apoštolských koreňov.44 Ako svedčí sv. Irenej, prostredníctvom tých, ktorých apoštoli ustanovili za biskupov, a ich nástupcov až po naše časy sa po celom svete prejavuje45 a uchováva46 apoštolská tradícia.
Biskupi sa teda spolu s presbytermi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na službu spoločenstva47 a stoja v Božom mene na čele stáda48, ktorému sú pastiermi ako učitelia viery, kňazi posvätnej bohoslužby a služobníci pri vedení Cirkvi.49 Ako však trvá úrad, ktorý Pán osobitne zveril Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov, tak trvá aj úrad apoštolov spravovať Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav.50 Preto posvätný koncil učí, že biskupi z Božieho ustanovenia nastúpili na miesto apoštolov51 ako pastieri Cirkvi a že kto ich počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom, ako aj tým, ktorý Krista poslal (porov. Lk 10, 16).52

Episkopát ako sviatosť

21. V osobe biskupov, ktorým pomáhajú kňazi, je teda uprostred veriacich prítomný Pán Ježiš Kristus, najvyšší Veľkňaz. Hoci sedí po pravici Boha Otca, nie je vzdialený od zhromaždenia svojich veľkňazov,53 ale predovšetkým prostredníctvom ich vznešenej služby hlása všetkým národom Božie slovo a veriacim ustavične vysluhuje sviatosti viery; ich otcovským pôsobením (porov. 1 Kor 4, 15) pričleňuje nadprirodzeným znovuzrodením nové údy k svojmu telu a napokon ich vedie múdrosťou a rozvážnosťou a usmerňuje ľud Nového zákona na jeho púti do večnej blaženosti. Títo pastieri, vyvolení pásť Pánovo stádo, sú Kristovými služobníkmi a vysluhovateľmi Božích tajomstiev (porov. 1 Kor 4, 1); sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu Božej milosti (porov. Rim 15, 16; Sk 20, 24) a byť v slávnej službe Ducha a spravodlivosti (porov. 2 Kor 3, 8 – 9).
Aby mohli plniť také veľké úlohy, Kristus obdaril apoštolov osobitným vyliatím Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil (porov. Sk 1, 8; 2, 4; Jn 20, 22 – 23), a oni vkladaním rúk odovzdali tento duchovný dar svojim spolupracovníkom (porov. 1 Tim 4, 14; 2 Tim 1, 6 – 7) a ten bol v biskupskej vysviacke prenesený až k nám.54 Tento posvätný koncil učí, že biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorú aj liturgický zvyk Cirkvi, aj výroky svätých otcov nazývajú najvyššie kňazstvo, vrchol posvätnej služby.55 Biskupská vysviacka s poslaním posväcovať udeľuje aj poslanie učiť a spravovať; tie sa však vzhľadom na svoju povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi biskupského kolégia. Lebo z tradície, ktorá sa prejavuje najmä v liturgických obradoch a spôsobe konania východnej, ako aj západnej Cirkvi, je zrejmé, že vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa udeľuje milosť Ducha Svätého56 a vtláča posvätný charakter,57 takže biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom zastávajú úlohu samého Krista – Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza – a konajú v jeho osobe.58 Biskupom prislúcha udelením sviatostnej vysviacky prijímať novovyvolených do biskupského zboru.

Kolégium biskupov a jeho hlava

22. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, rovnakým spôsobom sú navzájom spojení rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov. Už najstarobylejšia disciplína, podľa ktorej biskupi celého sveta boli spojení medzi sebou a s rímskym veľkňazom zväzkom jednoty, lásky a pokoja,59 ako aj cirkevné snemy,60 ktoré sa schádzavali, aby sa na nich spoločne rozhodovalo o veľmi dôležitých veciach61 po zhodnotení uznesenia radou mnohých,62 vyjadrujú kolegiálne zväzky a povahu biskupského stavu. Túto kolegiálnosť jasne potvrdzujú všeobecné cirkevné snemy, ktoré sa konali v priebehu vekov. Dosvedčuje ju aj dávny zvyk zvolať viacerých biskupov, aby mali účasť na povýšení novovyvoleného na veľkňazskú hodnosť. Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.
Kolégium biskupov, čiže biskupský zbor, nemá však moc, ak sa nechápe spolu so svojou hlavou, Petrovým nástupcom, rímskym biskupom, ktorého právomoc primátu zostáva nedotknutá voči všetkým, tak voči duchovným pastierom, ako aj voči veriacim. Rímsky veľkňaz má totiž mocou svojho úradu Kristovho námestníka a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú moc nad celou Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať. No biskupský stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym veľkňazom – a nikdy nie bez neho – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou;63 túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza. Jedine Šimona Pán ustanovil za skalu, zveril mu v Cirkvi moc kľúčov (porov. Mt 16, 18 – 19) a urobil ho pastierom celého svojho stáda (porov. Jn 21, 15 a nasl.); avšak je isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter (Mt 16, 19), bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou (Mt 18, 18; 28, 16 – 20).64 Toto kolégium, pretože sa skladá z mnohých, vyjadruje rozmanitosť a univerzálnosť Božieho ľudu; keďže je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda. V ňom biskupi, verne rešpektujúc primát a zvrchovanosť svojej hlavy, vykonávajú vlastnú právomoc pre dobro svojich veriacich, ba aj celej Cirkvi, ktorej organickú stavbu a súlad neprestajne posilňuje Duch Svätý. Biskupské kolégium vykonáva svoju zvrchovanú moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na všeobecnom koncile. Koncil nemôže byť nikdy všeobecný, ak ho ako taký nepotvrdil, alebo aspoň neprijal Petrov nástupca; a je výsadou rímskeho veľkňaza takéto koncily zvolať, predsedať im a potvrdiť ich.65 Tú istú kolégiovú moc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi rozptýlení po celom svete, pod podmienkou, že hlava kolégia ich vyzve na kolégiovú činnosť, alebo ju aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu týchto biskupov, ktorá sa tak stane skutočným úkonom kolégia.

Vzťahy medzi biskupmi v rámci kolégia

23. Kolégiová jednota sa prejavuje aj vo vzájomných vzťahoch jednotlivých biskupov s partikulárnymi cirkvami a so všeobecnou Cirkvou. Rímsky veľkňaz ako Petrov nástupca je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich66. Jednotliví biskupi sú zase viditeľným princípom a základom jednoty v ich partikulárnych cirkvách,67 utvorených na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev.68 A preto jednotliví biskupi sú reprezentantmi vlastnej cirkvi, kým všetci, spolu s pápežom, reprezentujú celú Cirkev vo zväzku pokoja, lásky a jednoty.
Jednotliví biskupi, ktorí stoja na čele miestnych cirkví, vykonávajú svoju pastiersku správu nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá im je zverená, a nie nad inými cirkvami ani nad všeobecnou Cirkvou. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia a zákonitými nástupcami apoštolov, každý z nich je z ustanovenia a príkazu Krista69 povinný starať sa o celú Cirkev. A hoci sa táto starostlivosť neuskutočňuje vykonávaním právomoci, predsa je v najväčšej miere na osoh všeobecnej Cirkvi. Veď všetci biskupi majú napomáhať a brániť jednotu viery a spoločnú disciplínu celej Cirkvi, učiť veriacich láske k celému Kristovmu tajomnému telu, najmä k chudobným, trpiacim a k tým, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť (porov. Mt 5, 10), podporovať všetky podujatia spoločné celej Cirkvi a starať sa najmä o to, aby rástla viera a všetci ľudia sa dostali k svetlu plnej pravdy. Napokon, je isté, že keď biskupi dobre spravujú svoju cirkev ako časť všeobecnej Cirkvi, prispievajú tým k dobru celého tajomného tela, ktoré je aj telom cirkví.70
Starosť o hlásanie evanjelia na celom svete prislúcha zboru arcipastierov. Kristus dal toto poverenie všetkým spoločne a takto im uložil spoločnú povinnosť, ako na to otcov Efezského koncilu71 upozornil už pápež Celestín. Jednotliví biskupi sú teda povinní, pokiaľ im to dovoľuje vykonávanie ich vlastného úradu, spolupracovať medzi sebou a s Petrovým nástupcom, ktorému je osobitným spôsobom zverená vznešená úloha šíriť kresťanské meno.72 Preto majú zo všetkých síl poskytovať misiám robotníkov do žatvy, ako aj duchovnú a hmotnú pomoc, a to buď sami priamo, alebo podnecovaním horlivej spolupráce veriacich. Napokon, podľa úctyhodného príkladu, nech biskupi vo všeobecnom spoločenstve lásky bratskou pomocou ochotne prispievajú iným, najmä okolitým a chudobnejším cirkvám.
Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne cirkvi, ku ktorým ich podnes viažu užšie zväzky lásky vo sviatostnom živote a vo vzájomnom rešpektovaní práv a povinností.73 Táto rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi. Podobne môžu dnes aj biskupské konferencie mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby zmysel pre kolegialitu vyústil do konkrétnych rozhodnutí.
Poslanie biskupov

24. Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a zachovávaním prikázaní (porov. Mt 28, 18 – 20; Mk 16, 15 – 16; Sk 26, 17 a nasl.). Aby mohli plniť toto poslanie, Kristus Pán prisľúbil apoštolom Ducha Svätého a v deň Turíc ho zoslal z neba, aby mu jeho silou boli svedkami až po kraj sveta pred pohanmi, národmi a panovníkmi (porov. Sk 1, 8; 2, 1 nasl.; 9, 15). Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba, vo Svätom písme výstižne nazývaná „diakonía“ (ministerium), to jest služba (porov. Sk 1, 17 a 25; 21, 19; Rim 11, 13; 1 Tim 1, 12).
Kánonická misia sa môže biskupom udeľovať podľa právoplatných zvykov, ktoré neodvolala najvyššia a všeobecná cirkevná moc, alebo podľa zákonov, ktoré tá istá vrchnosť vyniesla, prípadne odobrila, alebo ju udeľuje priamo Petrov nástupca; ak však on odmietne či odoprie apoštolské spoločenstvo, biskupi nemôžu byť uvedení do úradu.74

Učiteľský úrad biskupov

25. Medzi hlavnými povinnosťami biskupov vyniká hlásanie evanjelia.75 Biskupi sú totiž hlásateľmi viery, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov, sú aj autentickými učiteľmi, obdarenými Kristovou autoritou, hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom správaní; vo svetle Ducha Svätého ju vysvetľujú, vynášajúc z pokladu Božieho zjavenia veci nové i staré (porov. Mt 13, 52) a pričiňujú sa, aby prinášala ovocie, a bedlivo bránia svoje stádo pred bludmi (porov. 2 Tim 4, 1 – 4), ktoré ho ohrozujú. Keď biskupi učia v spoločenstve s rímskym veľkňazom, nech im všetci prejavujú úctu ako svedkom Božej a katolíckej pravdy. Veriaci majú prijímať rozhodnutie svojho biskupa vynesené v Kristovom mene vo veciach viery a mravov a pridŕžať sa ho s nábožnou ochotou. Nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však osobitným spôsobom prejavovať voči autentickému učiteľskému úradu rímskeho veľkňaza, aj keď nehovorí slávnostne (ex cathedra); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vyplývajú najmä z povahy dokumentov, z častého predkladania toho istého učenia, ako aj zo spôsobu vyjadrovania.
Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti a sú rozptýlení po celom svete, ak sú spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s Petrovým nástupcom –, ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu zhodujú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne predkladajú Kristovo učenie.76 A to je ešte zjavnejšie, keď zhromaždení na všeobecnom cirkevnom sneme, sú pre celú Cirkev učiteľmi a rozhodujú vo veciach viery a mravov, a preto ich definície treba prijať s poslušnosťou viery.77
Táto neomylnosť pri definovaní učenia vo veciach viery alebo mravov, ktorou božský Spasiteľ obdaril svoju Cirkev, má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia, ktorý treba svedomite opatrovať a verne vykladať. Túto neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky veľkňaz, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, posilňujúci svojich bratov vo viere (porov. Lk 22, 32), s definitívnou platnosťou vyhlasuje učenie týkajúce sa viery alebo mravov.78 Preto sa jeho definície právom označujú za nepozmeniteľné samy osebe, a nie vďaka súhlasu Cirkvi, keďže pápež ich vynáša pod vedením Ducha Svätého, ktorý mu bol prisľúbený v osobe svätého Petra, a tak nepotrebujú potvrdenie od nikoho iného ani nepripúšťajú odvolanie na inú inštanciu. Lebo vtedy rímsky veľkňaz nevynáša výrok ako súkromná osoba, ale vykladá alebo bráni katolícke učenie ako najvyšší učiteľ všeobecnej Cirkvi, osobitne vyznačený charizmou neomylnosti samej Cirkvi.79 Neomylnosť prisľúbenú Cirkvi má aj kolégium biskupov, keď vykonáva najvyšší učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom. A týmto definíciám nikdy nemôže chýbať súhlas Cirkvi pod vplyvom toho istého Ducha Svätého, vďaka ktorému sa celé Kristovo stádo udržiava a zveľaďuje v jednote viery.80
Keď teda rímsky veľkňaz – alebo biskupský zbor spolu s ním – definuje nejakú pravdu, koná tak v súlade so Zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať a s ním sa zhodovať a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo ústnym podaním, a to zákonitou postupnosťou biskupov, no najmä starostlivosťou samého rímskeho veľkňaza, a ktoré sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto zachováva a verne vysvetľuje81. Rímsky veľkňaz a biskupi sa zo svojho úradu a pre vážnosť veci vhodnými prostriedkami horlivo a bedlivo starajú o náležitý výskum a priliehavé ohlasovanie Zjavenia82, avšak neprijímajú nijaké nové verejné zjavenie ako zložku Božieho pokladu viery83.

Úrad posväcovania

26. Biskup, vyznačený plnosťou sviatosti posvätného stavu, je „správcom milosti najvyššieho kňazstva“,84 najmä v Eucharistii, ktorú sám obetuje alebo dáva obetovať85 a vďaka ktorej Cirkev stále žije a vzrastá. Táto Kristova Cirkev je skutočne prítomná vo všetkých legitímnych miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi86 – sa v Novom zákone volajú aj cirkvami. Ony sú na svojom mieste novým ľudom, ktorý povolal Boh mocou Ducha Svätého a v celej plnosti (porov. 1 Sol 1, 5). V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere, aby sa Pánovým telom a jeho krvou úzko zjednotilo celé bratské spoločenstvo.87 Vždy, keď sa spoločenstvo pod posvätnou službou biskupov zhromažďuje okolo oltára,88 symbolicky sa prejavuje tá láska a „jednota tajomného tela, bez ktorej človek nemôže byť spasený“.89 V týchto spoločenstvách, hoci často malých a chudobných alebo rozptýlených, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev.90 Veď „účasť na Kristovom tele a jeho krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímame“.91
Každé legitímne slávenie Eucharistie sa koná podľa smerníc biskupa, ku ktorého úradu patrí predkladať Božej velebnosti kult poklony kresťanského náboženstva a upravovať ho podľa Pánových príkazov a v súlade s cirkevnými predpismi, podľa jeho osobitného úsudku bližšie prispôsobenými potrebám diecézy.
Takto biskupi modlitbou a prácou za ľud mnohorakým spôsobom a v hojnej miere rozdávajú z plnosti Kristovej svätosti. Službou Božieho slova sprostredkúvajú veriacim spásonosnú Božiu moc (porov. Rim 1, 16), posväcujú ich sviatosťami upravujúc svojou autoritou ich pravidelné a užitočné vysluhovanie.92 Oni dávajú smernice na udeľovanie krstu, ktorým sa odovzdáva účasť na Kristovom kráľovskom kňazstve. Oni sú prvotnými vysluhovateľmi birmovania, oni udeľujú svätenia a usmerňujú disciplínu pokánia, oni starostlivo povzbudzujú a poučujú svoj ľud, aby si s vierou a úctou plnil svoju úlohu v liturgii a najmä na obete svätej omše. A napokon oni sú príkladom svojho života povinní pomáhať tým, ktorým stoja na čele, chrániac si mravy od všetkého zlého a podľa možnosti napredujúc s Božou pomocou v dobrom, aby spolu so stádom, ktoré im bolo zverené, dosiahli večný život.93

Riadiaci úrad biskupov

27. Biskupi spravujú partikulárne cirkvi, ktoré sú im zverené ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci94 radami, odporúčaniami a príkladom, ako aj autoritou a posvätnou mocou, ktorú však používajú iba na to, aby vzdelávali svoje stádo v pravde a vo svätosti, nezabúdajúc, že kto je väčší, má byť ako menší, a kto je predstavený, byť ako služobník (porov. Lk 22, 26 – 27). Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene, je vlastná, riadna a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi, ktorá ju môže do určitej miery obmedziť, majúc na zreteli dobro Cirkvi a veriacich. V sile tejto moci majú biskupi sväté právo a povinnosť pred Bohom vynášať zákony pre svojich podriadených, súdiť ich a upravovať všetko, čo sa týka kultu a apoštolátu.
Biskupom sa zveruje celá pastierska služba, čiže stála a pravidelná starosť o ich stádo, preto sa nemajú pokladať za námestníkov rímskych veľkňazov, veď majú svoju vlastnú právomoc a celkom správne sa nazývajú arcipastiermi zvereného ľudu.95 Preto najvyššia a všeobecná cirkevná autorita neokliešťuje ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju, posilňuje a bráni,96 lebo Duch Svätý neprestajne zachováva formu riadenia, ktorú Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi.
Biskup poslaný od Otca ľudskej rodiny, aby ju spravoval, nech má pred očami vzor Dobrého pastiera, ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (porov. Mt 20, 28; Mk 10, 45) a položiť svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11). Vyvolený spomedzi ľudí a podliehajúci slabostiam, môže mať súcit s nevedomými a blúdiacimi (porov. Hebr 5, 1 – 2). Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o svoje pravé deti, a nech ich povzbudzuje, aby s ním horlivo spolupracovali. A keďže bude musieť vydať Bohu zúčtovanie z ich duší (porov. Hebr 13, 17), nech sa modlitbami, kázňami a skutkami lásky každého druhu stará tak o nich, ako aj o tých, ktorí ešte nepatria do jediného ovčinca, lebo aj ich má pokladať za zverených sebe v Pánovi. Keďže je ako apoštol Pavol dlžníkom všetkých, má byť pripravený všetkým hlásať evanjelium (porov. Rim 1, 14 – 15) a povzbudzovať svojich veriacich do apoštolskej a misionárskej činnosti. Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi, aby bolo všetko v jednotnom súlade97 a úplnosti na Božiu slávu (porov. 2 Kor 4, 5).

Kňazi a ich vzťahy ku Kristovi, k biskupom, medzi sebou
a ku kresťanskému ľudu

28. Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (porov. Jn 10, 36), dal prostredníctvom svojich apoštolov účasť na svojom posvätení a poslaní ich nástupcom, teda biskupom,98 ktorí úlohu svojej služby legitímne odovzdali v rozličných stupňoch rozličným jednotlivcom v Cirkvi. Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch tí, ktorí sa od dávnych čias volajú biskupi, presbyteri a diakoni.99 Hoci presbyteri nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti100 a sviatosťou posvätného stavu101 sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza (porov. Hebr 5, 1 – 10; 7, 24; 9, 11 – 28), vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona.102 Podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného Prostredníka Krista (porov. 1 Tim 2, 5) a všetkým ohlasujú Božie slovo. Svoje posvätné poslanie vykonávajú predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení (synaxis), kde konajú v osobe Krista103 a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú104 až do Pánovho príchodu (porov. 1 Kor 11, 26) jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz a navždy sám seba priniesol Otcovi ako obeť bez poškvrny (porov. Hebr 9, 11 – 28). Kajúcim alebo chorým veriacim preukazujú vrcholnú službu zmierenia a úľavy a predkladajú Bohu Otcovi potreby a modlitby veriacich (porov. Hebr 5, 1 – 4). V medziach svojej moci vykonávajú poslanie Krista – Hlavy a Pastiera105, zhromažďujú Božiu rodinu ako v jednom duchu zmýšľajúcich bratov106 a skrze Krista ju v Duchu privádzajú k Bohu Otcovi, ktorému sa uprostred svojho stáda klaňajú v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 24). Napokon sa venujú kázaniu a vyučovaniu (porov. 1 Tim 5, 17), pričom veria v to, čo čítali v Pánovom zákone a o čom rozjímali, učia podľa svojej viery a správajú sa podľa svojho učenia.107
Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu108 a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám.109 V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane svojmu stavu berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia. Pod vedením biskupa posväcujú a spravujú im zverenú časť Pánovho stáda, na svojom pôsobisku robia zjavnou všeobecnú Cirkev a účinne napomáhajú výstavbu celého Kristovho tela (porov. Ef 4, 12). Majúc na zreteli dobro Božích detí, nech sa usilujú mať svoj podiel na pastoračnej práci celej diecézy, ba celej Cirkvi. Pre túto účasť na kňazstve a poslaní biskupa nech v ňom kňazi naozaj uznávajú svojho otca a nech ho úctivo poslúchajú. Biskup zasa nech pokladá kňazov za svojich spolupracovníkov, synov a priateľov, ako Kristus nazýva svojich učeníkov už nie sluhami, ale priateľmi (porov. Jn 15, 15). A tak, vzhľadom na svätenie a službu, sú všetci diecézni aj rehoľní kňazi pridružení k biskupskému zboru a podľa svojho povolania a milosti slúžia na dobro celej Cirkvi.
V dôsledku spoločnej vysviacky a poslania spája všetkých kňazov dôverné bratstvo, ktoré sa má spontánne a ochotne prejavovať vzájomnou pomocou duchovnou i materiálnou, pastoračnou i personálnou pri stretnutiach, ako aj v spoločenstve života, práce a lásky.
O veriacich, ktorých duchovne zrodili krstom a vyučovaním (porov. 1 Kor 4, 15; 1 Pt 1, 23), nech sa kňazi starajú ako otcovia v Kristu. Nech ochotne ako vzor stáda (1 Pt 5, 3) vedú svoje miestne spoločenstvo a tak mu slúžia, aby bolo hodné nazývať sa menom, ktorým sa označuje jediný a celý Boží ľud, totiž Božou cirkvou (porov. 1 Kor 1, 2; 2 Kor 1, 1, a inde). Nech pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou majú veriacim aj neveriacim, katolíkom i nekatolíkom poskytovať obraz skutočne kňazskej a pastierskej činnosti a všetkým vydávať svedectvo pravdy a života. Ako dobrí pastieri majú hľadať aj tých (porov. Lk 15, 4 – 7), ktorí síce boli pokrstení v Katolíckej cirkvi, ale už nepristupujú k sviatostiam, alebo dokonca odpadli od viery.
A keďže dnešné ľudstvo čoraz väčšmi smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, je o to potrebnejšie, aby kňazi pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza spoločným úsilím odstránili akúkoľvek nejednotnosť, aby tak celé ľudstvo dospelo k jednote Božej rodiny.

Diakoni

29. Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky „nie na kňazstvo, ale na službu“.110 Posilnení sviatostnou milosťou, slúžia Božiemu ľudu v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom pri slávení Božích tajomstiev, kázaní Božieho slova a pri skutkoch lásky. Úlohou diakona je – podľa toho, ako mu to určí zodpovedná cirkevná vrchnosť – slávnostným spôsobom vysluhovať krst, uchovávať a rozdávať Eucharistiu, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať zomierajúcim sväté prijímanie (viatikum), čítať veriacim Sväté písmo, vzdelávať a povzbudzovať ľud, viesť pobožnosti a modlitby veriacich, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady. Diakoni, ktorí sa venujú charitatívnym a administratívnym povinnostiam a pamätajúc na slová blahoslaveného Polykarpa: „Nech sú milosrdní, pracovití, kráčajúci v pravde Pána, ktorý sa stal sluhom všetkých“.111
Keďže však tieto pre život Cirkvi prepotrebné úlohy sa vo viacerých krajinách môžu iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, bude sa môcť diakonát obnoviť ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie. Spadá do pôsobnosti kompetentných územných biskupských konferencií rozličného druhu so schválením pápeža rozhodnúť, či a kde je pre pastoračnú činnosť vhodné ustanoviť takýchto diakonov. So súhlasom rímskeho veľkňaza možno tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a takisto vhodným mladíkom, pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon celibátu.

Štvrtá kapitola

LAICI

Laici v Cirkvi

30. Keď posvätný koncil vysvetlil úlohy hierarchie, vďačne venuje pozornosť stavu veriacich, nazývaných laikmi. Hoci všetko, čo sa povedalo o Božom ľude, sa rovnako vzťahuje na laikov, rehoľníkov a duchovenstvo, predsa sa laikov – mužov i žien – vzhľadom na ich postavenie a poslanie zvlášť týkajú niektoré veci, ktorých základy treba dôkladne preskúmať so zreteľom na osobitné okolnosti našich čias. Duchovní pastieri si totiž uvedomujú, v akej miere laici prispievajú pre dobro celej Cirkvi. Vedia, že Kristus ich neustanovil na to, aby jedine oni vzali na seba celé spasiteľné poslanie Cirkvi na svete, ale že ich vznešenou úlohou je viesť veriacich a brať do úvahy ich služby a charizmy tak, aby svojím spôsobom všetci svorne spolupracovali na spoločnom diele. Lebo je potrebné, aby sme všetci „podľa pravdy a v láske všestranne vrastali do toho, ktorý je hlavou (Cirkvi), do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 15 – 16).

Povaha a poslanie laikov

31. Pod názvom laici sa tu rozumejú všetci veriaci v Krista okrem príslušníkov posvätného stavu a v Cirkvi schváleného rehoľného stavu, teda veriaci, ktorí, keďže krstom boli včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud, svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade a primerane svojmu stavu vykonávajú poslanie celého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.
Pre laikov je vlastný osobitný svetský charakter. Kým členovia posvätného stavu, hoci sa niekedy môžu venovať svetským záležitostiam, a to aj vo svetskom zamestnaní, predsa vzhľadom na svoje osobitné poslanie sú zo svojho povolania určení predovšetkým na posvätnú službu a rehoľníci vydávajú žiarivé a vynikajúce svedectvo, že bez ducha blahoslavenstiev nemožno pretvoriť svet a odovzdať ho Bohu, laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha. Žijú vo svete, to jest venujú sa všetkým svetským povinnostiam a prácam každého druhu vo zvyčajných podmienkach rodinného a spoločenského života, s ktorými ich existencia takrečeno zrástla. Boh ich volá, aby sa vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky. Je teda ich osobitnou úlohou osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, ktoré sa ich bezprostredne týkajú tak, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.

Dôstojnosť laikov ako členov Božieho ľudu

32. Svätá Cirkev je z Božieho ustanovenia usporiadaná a spravovaná v obdivuhodnej rôznosti. „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 4 – 5).
Vyvolený Boží ľud je teda len jeden: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 5). Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť Božích detí, spoločné povolanie na dokonalosť, tú istú spásu, tú istú nádej a nerozdielnu lásku. V Kristovi a Cirkvi teda niet nijakej nerovnosti, čo sa týka pôvodu, národnosti, spoločenského postavenia ani pohlavia, pretože „už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28 gréc.; porov. Kol 3, 11).
I keď v Cirkvi nekráčajú všetci tou istou cestou, predsa všetci sú povolaní na svätosť a Božou spravodlivosťou dostali tú istú vieru (porov. 2 Pt 1, 1). Hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi všetkými ozajstná rovnosť z hľadiska dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela. Lebo rozdiel, ktorý stanovil Pán medzi posvätnými služobníkmi a ostatným ľudom Božím, zahŕňa vzájomnú väzbu, keďže pastieri a ostatní veriaci sú vzájomne spojení úzkymi vzťahmi: pastieri Cirkvi podľa Pánovho príkladu slúžia si navzájom i ostatným veriacim, kým veriaci zasa ochotne spolupracujú so svojimi pastiermi a učiteľmi. A tak v tejto rozmanitosti všetci vydávajú svedectvo o obdivuhodnej jednote Kristovho tela; lebo práve táto rozličnosť milostí, služieb a činností spája Božie deti vedno, keďže „všetko toto spôsobuje jeden a ten istý Duch“ (1 Kor 12, 11).
Laici teda, tak ako majú z Božej láskavosti za brata Krista, ktorý – hoci je Pánom všetkého – prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať (porov. Mt 20, 28), takisto majú za bratov tých, ktorí konajú posvätnú službu a v Kristovom mene vyučujú, posväcujú, vedú Božiu rodinu a starajú sa o ňu, aby všetci plnili nové prikázanie lásky. O tomto vzťahu krásne hovorí sv. Augustín: „Hoci sa ma zmocňuje strach, že som pre vás, zároveň ma teší, že som spolu s vami. Pre vás som totiž ako biskup, ale spolu s vami som kresťanom. Tamto sa volá povinnosť, toto milosť. Tamto je nebezpečné, toto spasiteľné.“112

Apoštolát laikov

33. Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti.
Apoštolát laikov je účasť na spasiteľnom poslaní Cirkvi, na ktoré veriacich určuje sám Pán krstom a birmovaním. Sviatosti, najmä presvätá Eucharistia, udeľujú a živia lásku k Bohu i ľuďom a tá je dušou všetkého apoštolátu. Laici sú však povolaní predovšetkým na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom.113 Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi „podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“ (Ef 4, 7).
Popri tomto apoštoláte, ktorý sa týka všetkých veriacich v Krista bez výnimky, laici môžu byť rozličným spôsobom pozvaní aj bezprostrednejšie apoštolsky spolupracovať s hierarchiou,114 podobne ako tí muži a ženy, ktorí pomáhali apoštolovi Pavlovi pri hlásaní evanjelia, veľa sa namáhajúc v Pánovi (porov. Flp 4, 3; Rim 16, 3 a nasl.). Okrem toho majú schopnosti, na ktorých základe ich hierarchia môže prijať do niektorých cirkevných funkcií s duchovným poslaním.
Slovom, na všetkých laikov dolieha vznešená povinnosť pracovať na tom, aby Boží plán spásy čoraz väčšmi zasahoval všetkých ľudí všetkých čias na celej zemi. Nech sa im preto všade umožní, aby aj oni, podľa svojich síl a podľa požiadaviek doby, mali aktívnu účasť na spásonosnom diele Cirkvi.

Účasť laikov na všeobecnom kňazstve a kulte

34. Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda do každého dobrého a dokonalého diela.
Ako ich totiž úzko spája so svojím životom a poslaním, tak im dáva možnosť zúčastniť sa aj na svojom kňazskom úrade, aby konali duchovné bohoslužby, na slávu Božiu a na spásu ľudí. Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým, sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duševné i telesné zotavovanie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa „duchovnými obetami, príjemnými Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5), ktoré pri slávení Eucharistie nábožne prinášame Otcovi spolu s obetou Pánovho tela. Takto aj laici zasväcujú Bohu sám svet tým, že si ako ctitelia Boha všade sväto počínajú.

Prorocké poslanie a svedectvo

35. Kristus, veľký prorok, ktorý hlásal Otcovo kráľovstvo svedectvom života a silou slova, vykonáva svoj prorocký úrad, kým sa nezjaví v plnej sláve, nielen prostredníctvom hierarchie, ktorá učí v jeho mene a jeho mocou, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2, 17 – 18; Zjv 19, 10), aby sila evanjelia zažiarila v každodennom rodinnom a spoločenskom živote. Sami si počínajú ako synovia prisľúbenia, ak pevní vo viere a nádeji, využívajú prítomný čas (porov. Ef 5, 16; Kol 4, 5) a trpezlivo očakávajú budúcu slávu (porov. Rim 8, 25). Nech však túto nádej neskrývajú v hĺbkach duše, ale nech ju prejavujú aj prostredníctvom štruktúr civilného života, ustavičnou konverziou a bojom „s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).
Ako sú sviatosti Nového zákona udržujúce život a apoštolát veriacich predobrazom nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21, 1), tak isto sa laici stávajú významnými hlásateľmi viery v to, čo dúfame (porov. Hebr 11, 1), ak so životom podľa viery spájajú neochvejné vyznávanie viery. Táto evanjelizácia alebo ohlasovanie Krista svedectvom vlastného života i živým slovom nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, lebo sa vykonáva v bežných podmienkach tohto sveta.
Pri plnení tejto úlohy má veľký význam životný stav posvätený osobitnou sviatosťou, to jest manželský a rodinný život. On je výbornou školou a praxou apoštolátu laikov, kde kresťanské náboženstvo preniká celý spôsob života a čoraz viac ho stvárňuje. Manželia tu majú osobitné povolanie, aby si boli navzájom a pre deti svedkami viery a Kristovej lásky. Kresťanská rodina silným hlasom ohlasuje jednak prítomné čnosti Božieho kráľovstva, jednak nádej na blažený život. Tak svojím príkladom a svedectvom usvedčuje svet z hriechu a osvecuje tých, ktorí hľadajú pravdu.
Laici teda, aj keď sa venujú časným starostiam, môžu a majú svojou činnosťou významne prispievať k hlásaniu evanjelia vo svete. I keď niektorí z nich vypomáhajú aj v niektorých duchovných funkciách – ak je nedostatok duchovných alebo ak im režim prenasledovaním znemožňuje činnosť –, ba viacerí z nich venujú všetky svoje sily apoštolskej práci, je potrebné, aby všetci spolupracovali na šírení a vzraste Božieho kráľovstva. Preto nech sa laici starostlivo usilujú prehlbovať si vedomosti o zjavených pravdách a nech vrúcne prosia Boha o dar múdrosti.
Účasť laikov na kráľovskom úrade

36. Kristus sa stal poslušným až na smrť, a preto, povýšený Otcom, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. Flp 2, 8 – 9). Jemu je všetko podrobené, kým on sám nepodrobí všetko stvorenstvo Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15, 27 – 28). Túto moc udelil aj učeníkom, aby aj oni nadobudli kráľovskú slobodu a sebazaprením i svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu (porov. Rim 6, 12), ba aby slúžili Kristovi aj v iných ľuďoch a tak pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať. Pán chce totiž aj prostredníctvom veriacich laikov šíriť svoje kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja.“115 V tomto kráľovstve samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí (porov. Rim 8, 21). Učeníci dostávajú naozaj veľké prisľúbenie a veľké prikázanie: „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 22 – 23).
Veriaci majú teda poznať vnútornú povahu celého stvorenstva, jeho hodnotu a jeho zameranie na Božiu slávu. Aj svetskou činnosťou si majú navzájom pomáhať k svätejšiemu životu, aby duch Krista prenikol svet a umožnil mu účinnejšie dosiahnuť svoj cieľ v spravodlivosti, láske a pokoji. Pri všestrannom plnení tejto úlohy majú laici prvoradé miesto. A preto nech svojou spôsobilosťou vo svetských odbornostiach a svojou činnosťou – ktorej dáva vyššiu vnútornú hodnotu Kristova milosť – účinne prispievajú k tomu, aby sa stvorenstvo rozvíjalo ľudskou prácou, technikou i občianskou kultúrou podľa určenia Stvoriteľa a vo svetle jeho slova, v prospech všetkých ľudí bez výnimky, aby sa stvorené dobrá rozdeľovali medzi nimi primeranejšie a svojím spôsobom smerovali k všeobecnému pokroku v ľudskej a kresťanskej slobode. Tak bude Kristus svojím spasiteľným svetlom prostredníctvom členov Cirkvi čím ďalej tým viac osvecovať celú ľudskú spoločnosť.
Laici majú okrem toho aj spojenými silami ozdraviť ustanovizne a životné podmienky vo svete, ak tieto nejakým spôsobom navádzajú na hriech, aby sa ony prispôsobili normám spravodlivosti a skôr napomáhali praktizovanie čností, ako mu prekážali. Keď tak budú konať, dajú kultúre a ľudskej činnosti mravnú náplň. Takto sa zároveň lepšie pripravuje pole, ktorým je svet, na prijatie semena Božieho slova a Cirkvi sa širšie otvárajú dvere, ktorými preniká do sveta posolstvo pokoja.
Kvôli samému poriadku spásy nech sa veriaci naučia starostlivo rozlišovať práva a povinnosti, ktoré im patria pre ich príslušnosť k Cirkvi, od tých, ktoré im patria ako členom ľudskej spoločnosti. Nech sa usilujú oboje zladiť vo vedomí, že v každej časnej veci ich má viesť kresťanské svedomie, lebo nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci. Najmä v našich časoch je potrebné, aby sa tento rozdiel a zároveň súlad čím jasnejšie prejavoval v spôsobe konania veriacich a tak poslanie Cirkvi lepšie zodpovedalo osobitným podmienkam súčasného sveta. Ako totiž treba uznať, že občianska spoločnosť sa právom venuje svetským starostiam a riadi sa podľa svojich vlastných zásad, tak isto treba oprávnene zavrhnúť falošné učenie, ktoré sa snaží budovať spoločnosť bez ohľadu na náboženstvo, ba napáda a potláča náboženskú slobodu občanov.116

Vzťah laikov k hierarchii

37. Laici, ako všetci veriaci, majú právo prijímať od duchovných pastierov hojnosť duchovných dobier Cirkvi, najmä posilu Božieho slova a sviatostí.117 Nech im teda slobodne a s dôverou dávajú najavo svoje potreby a želania, ako sa svedčí na Božie deti a na bratov v Kristu. Podľa svojho vzdelania, odbornosti a skúsenosti sú oprávnení, ba niekedy aj povinní povedať svoju mienku o veciach týkajúcich sa dobra Cirkvi.118 Ak je potrebné, nech sa to deje prostredníctvom ustanovizní, ktoré na to zriadila Cirkev, a to vždy pravdivo, smelo a múdro, s úctou a láskou voči tým, ktorí vzhľadom na svoj posvätný úrad predstavujú Krista.
Laici, tak ako všetci veriaci, nech ochotne a s kresťanskou poslušnosťou prijímajú, čo duchovní pastieri predstavujúci Krista stanovujú v Cirkvi ako učitelia a správcovia, nasledujúc tak Kristov príklad, ktorý svojou poslušnosťou až na smrť sprístupnil všetkým ľuďom blaženú cestu slobody Božích detí. A nech nezabúdajú v modlitbách zveriť Bohu svojich predstavených, lebo oni bedlia nad našimi dušami a budú za ne vydávať počet: aby to konali radostne, a nie žalostne (porov. Hebr 13, 17).
Duchovní pastieri nech zas uznávajú a napomáhajú dôstojnosť a zodpovednosť laikov v Cirkvi, nech ochotne používajú ich rozumné rady, nech im s dôverou zverujú úlohy v službách Cirkvi a nech im ponechajú slobodné pole činnosti, ba nech ich povzbudzujú, aby sa dali do práce z vlastnej iniciatívy. Nech pozorne a s otcovskou láskou v Kristovi posudzujú podujatia, plány a túžby, ktoré im laici predkladajú.119 A nech duchovní pastieri uznávajú spravodlivú slobodu, ktorá v občianskej spoločnosti patrí všetkým.
Z týchto priateľských vzťahov medzi laikmi a duchovnými pastiermi sa dajú očakávať veľmi mnohé dobrodenia pre Cirkev: tak sa totiž v laikoch prehlbuje pocit ich vlastnej zodpovednosti, napomáha sa ochota a uľahčuje sa ich spolupráca s duchovnými pastiermi. Oni zase, podporovaní skúsenosťami laikov, budú si môcť utvoriť jasnejší a lepší úsudok tak v duchovných, ako aj časných otázkach, aby tak celá Cirkev, za pomoci všetkých svojich členov, účinnejšie plnila svoje poslanie pre život sveta.

Laici – duša sveta

38. Každý laik má byť pred svetom svedkom vzkriesenia a života Pána Ježiša a znamením živého Boha. Všetci spolu a každý podľa svojich možností nech živia svet duchovným ovocím (porov. Gal 5, 22) a nech v ňom šíria ducha, ktorým sú preniknutí chudobní, tichí a mierumilovní, ktorých Pán vyhlásil v evanjeliu za blahoslavených (porov. Mt 5, 3 – 9). Slovom „čím je duša v tele, tým nech sú kresťania vo svete“.120
Piata kapitola

O VŠEOBECNOM POVOLANÍ
NA SVÄTOSŤ V CIRKVI

Svätosť Cirkvi

39. Je predmetom viery, že Cirkev, ktorej tajomstvo posvätný koncil predkladá, je neporušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebovaný ako „jediný Svätý“,121 miloval Cirkev ako svoju nevestu a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil (porov. Ef 5, 25 – 26), spojil so sebou ako svoje telo a naplnil darom Ducha Svätého na Božiu slávu. Preto sú v Cirkvi všetci povolaní na svätosť, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí apoštol: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3; porov Ef 1, 4). Táto svätosť Cirkvi sa neprestajne prejavuje a má sa prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch Svätý prináša vo veriacich; nachádza mnohotvárne zvýraznenie u jednotlivcov, ktorí smerujú k dokonalej láske vo svojom životnom stave a tým sú na povzbudenie ostatným; osobitným spôsobom sa prejavuje v praktizovaní rád, ktoré sa zvyčajne volajú evanjeliové. Uskutočňovanie rád, na ktoré sa na podnet Ducha Svätého podujímajú mnohí kresťania buď súkromne, alebo v cirkevne schválenom povolaní alebo životnom stave, prináša a má prinášať do sveta žiarivé svedectvo a príklad tejto svätosti.

Všetci sú povolaní na svätosť

40. Pán Ježiš, božský Učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojim učeníkom bez rozdielu v každom životnom postavení svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).122 Všetkým totiž poslal Ducha Svätého, aby ich vnútorne pobádal milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej svojej sily (porov. Mk 12, 30) a aby sa milovali navzájom, ako ich miloval Kristus (porov. Jn 13, 34; 15, 12). Kristovi nasledovníci Bohom povolaní a v Pánu Ježišovi ospravedlnení nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti stali sa krstom viery naozaj Božími deťmi a spoluúčastnými na Božej prirodzenosti, čím sa stali skutočne svätými. Podľa tejto svätosti, ktorej sa im dostalo, majú s Božou pomocou aj žiť a zdokonaľovať ju. Apoštol ich napomína, aby žili, „ako sa patrí na svätých“ (Ef 5, 3), obliekli si „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3, 12) a tak prinášali ovocie Ducha vo svätosti (porov. Gal 5, 22; Rim 6, 22). Keďže sa však všetci v mnohom prehrešujeme (porov. Jak 3, 2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a každodenne sa musíme modliť: „A odpusť nám naše viny“ (Mt 6, 12).123
Z toho je každému jasné, že všetci veriaci v Krista, akéhokoľvek stavu a postavenia, sú povolaní na plnosť kresťanského života a na dokonalosť v láske.124 Táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci používajú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, nech nasledujú jeho príklad a stávajú sa mu podobní, aby poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.
Mnohoraké uskutočňovanie jedinej svätosti

41. V rozličných životných stavoch a povolaniach je vždy jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa dajú viesť Božím Duchom, poslúchajú Otcov hlas a klaňajú sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého Krista nesúceho kríž, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve, pestujú jedinú svätosť. A každý má, podľa vlastných darov a povinností, bez vyčkávania napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske.
Predovšetkým je potrebné, aby arcipastieri Kristovho stáda plnili svoju službu sväto, horlivo, ponížene a mužne, podľa vzoru najvyššieho a večného Kňaza, Pastiera a Biskupa našich duší. Takto konaná služba sa stane aj pre nich výbornou cestou k svätosti. Vyvolení na plnosť kňazstva, dostávajú sviatostnú milosť, aby modlitbami, bohoslužbami, kázňami a všestrannou biskupskou starostlivosťou a službou dokonale plnili povinnosť pastierskej lásky k dušiam.125 Nech sa neboja dať svoj život za ovce a aj svojím vlastným príkladom viesť Cirkev k čoraz väčšej svätosti a nech sa pritom sami stávajú vzorom stádu (porov. 1 Pt 5, 3).
Kňazi, podobne ako biskupi, ktorým sú duchovnou korunou,126 majúc účasť na milosti ich služby skrze Krista, večného a jediného Prostredníka, nech rastú v láske k Bohu a blížnemu každodenným vykonávaním svojho úradu, nech udržujú zväzky kňazského spoločenstva, nech oplývajú všetkými duchovnými dobrami a nech všetkým dávajú živé svedectvo o Bohu127 ako nasledovníci tých kňazov, ktorí zanechali v priebehu storočí – neraz v skromnej a skrytej službe – skvelý vzor svätosti, za čo sú uctievaní v Božej Cirkvi. Keď sa kňazi z povinnosti modlia a prinášajú obetu za všetok Boží ľud, ak sú si vedomí, čo konajú a nasledujú čo vysluhujú,128 apoštolské starosti im nebudú na prekážku, ale skôr cez ne postúpia na ceste k väčšej svätosti. Preto nech oživujú a zveľaďujú svoju činnosť hojnosťou kontemplácie na posilnenie celej Božej Cirkvi. Všetci kňazi, a najmä tí, ktorí sa z osobitného dôvodu svojej vysviacky volajú diecéznymi kňazmi, nech nezabúdajú, do akej miery vernosť v spojení s ich biskupom a veľkodušná spolupráca s ním osoží aj ich vlastnému posväcovaniu.
Spôsobom primeraným svojmu stupňu sa zúčastňujú na poslaní a milosti najvyššieho kňaza aj vysluhovatelia s nižším stupňom svätenia, predovšetkým diakoni, ktorí – keďže sú v službách tajomstiev Krista a Cirkvi129 – sa majú uchovať od každej poškvrny, páčiť sa Bohu a usilovať sa pred ľuďmi o všetko dobré (porov. 1 Tim 3, 8 – 10 a 12 – 13). Klerici, ktorých si povolal Boh a vyhradil si ich za svoj podiel, sa pripravujú na pastoračné úlohy pod bedlivou starostlivosťou arcipastierov a sú povinní uspôsobiť si mysle a srdcia na také vznešené vyvolenie: byť vytrvalí v modlitbe, horliví v láske, mať na mysli všetko, čo je pravdivé, spravodlivé a počestné, konať všetko na česť a slávu Božiu. K nim sa pridružujú aj tí Bohom vyvolení laici, ktorých povoláva biskup, aby sa úplne venovali apoštolskej činnosti a svojou prácou prinášali veľa úžitku na Pánovej roli.130
Kresťanskí manželia a rodičia majú zas ísť svojou vlastnou cestou vo vernej láske, navzájom sa po celý život udržiavať v milosti a potomstvo, ktoré láskyplne prijali od Boha, vychovávať v kresťanskej náuke a evanjeliových čnostiach. Takýmto spôsobom slúžia všetkým za príklad neúnavnej a šľachetnej lásky, budujú bratské spoločenstvo v láske a sú svedkami a spolupracovníkmi plodnosti matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si Kristus zamiloval svoju nevestu Cirkev, a obetoval za ňu seba samého.131 Podobný príklad iným spôsobom dávajú tí, ktorí žijú vo vdovstve alebo sú slobodní: aj oni môžu byť na nemalý osoh svätosti a činnosti Cirkvi. Tí zase, ktorí musia často tvrdo pracovať, sa majú zdokonaľovať týmito ľudskými námahami, pomáhať spoluobčanom, pracovať na zušľachťovaní celej spoločnosti a všetkého stvorenstva, ale aj činorodou láskou nasledovať Krista, ktorého ruky sa venovali telesnej práci a ktorý ustavične pracuje s Otcom na spáse všetkých. Nech sa radujú v nádeji, navzájom si pomáhajú znášať ťažkosti a nech i svojou každodennou prácou napredujú vo svätosti, a to aj v apoštolskej svätosti.
Nech i tí, na ktorých dolieha chudoba, slabosť, choroba a rozličné súženia alebo ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, vedia, že sú zvlášť spojení s Kristom trpiacim za spásu sveta: Pán ich v evanjeliu vyhlásil za blahoslavených a „nadovšetko milostivý Boh, ktorý nás skrze Ježiša Krista povolal do večnej slávy“, nech ich sám „po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní“ (1 Pt 5, 10).
A tak všetci veriaci v Krista sa budú deň čo deň čoraz väčšmi posväcovať vo svojich životných podmienkach, povinnostiach a okolnostiach pomocou všetkých týchto vecí, ak ich prijímajú s vierou z rúk nebeského Otca a spolupracujú s Božou vôľou, prejavujúc všetkým v časnej službe lásku, ktorou Boh miluje svet.

Cesty a prostriedky k svätosti

42. „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh však vlieva svoju lásku do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný (porov. Rim 5, 5); teda prvým a najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho z lásky k Bohu. Aby láska naozaj rástla v duši ako dobré semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má s radosťou počúvať Božie slovo a pomocou Božej milosti uskutočňovať Božiu vôľu, často pristupovať k sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapieraniu, aktívnej službe bratom a cvičeniu sa vo všetkých čnostiach. Totiž láska ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona (porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10) riadi všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu.132 Preto pravý Kristov učeník sa vyznačuje tak láskou k Bohu, ako aj k blížnemu.
Keďže Ježiš Kristus, Boží Syn, prejavil svoju lásku tým, že položil za nás život, nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dá svoj život za neho a za svojich bratov (porov. 1 Jn 3, 16; Jn 15, 13). Preto hneď od prvých čias boli niektorí kresťania povolaní – a vždy budú volaní – podať toto najvyššie svedectvo lásky pred všetkými, najmä pred prenasledovateľmi. Teda mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta a ako on vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa tohto daru dostáva iba máloktorým, predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.
Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú aj rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.133 Medzi nimi vyniká vzácny dar Božej milosti, ktorý Otec poniektorým udeľuje (porov. Mt 19, 11, 1 Kor 7, 7), aby sa s nerozdeleným srdcom (porov. 1 Kor 7, 32 – 34) ľahšie zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte.134 Túto dokonalú zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo Cirkev vždy mala v mimoriadnej úcte ako znak a podnet lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete.
Cirkev uvažuje aj nad napomenutím apoštola Pavla, ktorý pobáda veriacich k láske a vyzýva ich, aby zmýšľali o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa … poslušným až na smrť“ (Flp 2, 6 – 8), a „hoci bol bohatý“, pre nás „sa stal chudobným“ (2 Kor 8, 9). Keďže učeníci majú vždy nasledovať Krista v láske a poníženosti a vydávať mu o tom svedectvo, matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa samého seba a výraznejšie to prejavujú tým, že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Kvôli Bohu sa podriaďujú človekovi v tom, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.135
Všetci veriaci v Krista sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave. Preto nech sa všetci snažia správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku, ako napomína apoštol Pavol: „Tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (porov. 1 Kor 7, 31 gr).136.

Šiesta kapitola

REHOĽNÍCI

Evanjeliové rady v Cirkvi

43. Evanjeliové rady Bohu zasvätenej čistoty, chudoby a poslušnosti, keďže majú svoj základ v Pánových slovách a jeho príklade a odporúčajú ich apoštoli, otcovia, učitelia a pastieri Cirkvi, sú Božím darom, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva. Sama Cirkev sa ich svojou autoritou pod vedením Ducha Svätého usilovala vysvetľovať, upravovať ich prax a zakotviť ich v ustálených životných formách. Tak sa stalo, že akoby na strome, ktorý sa obdivuhodne a bohato rozvetvil na Pánovom poli zo semena zasiateho Bohom, vyrástli rozličné formy pustovníckeho alebo spoločného života a rozmanité rehoľné rodiny, ktoré sa zveľaďujú tak na osoh svojich členov, ako aj na dobro celého Kristovho tela.137 Lebo tieto rehoľné rodiny poskytujú svojim členom prostriedky väčšej stálosti v spôsobe života, osvedčený návod na dosiahnutie dokonalosti, oporu bratského spoločenstva v Kristovej službe a slobodu posilňovanú poslušnosťou, takže majú možnosť bezpečne uskutočňovať a verne zachovávať svoje rehoľné sľuby a s radostným duchom napredovať na ceste lásky.138
Vzhľadom na božské a hierarchické zriadenie Cirkvi rehoľný stav nepredstavuje prechodný stav medzi duchovným a laickým spôsobom života, lebo Boh povoláva niektorých veriacich z jednej i druhej skupiny, aby mali účasť na tomto osobitnom dare v živote Cirkvi a aby napomáhali, každý svojím spôsobom, jej spasiteľné poslanie.139

Podstata a význam rehoľného života v Cirkvi

44. Sľubmi alebo inými záväzkami svojou povahou podobnými sľubom, ktorými sa veriaci zaväzuje zachovávať spomenuté tri evanjeliové rady, sa bezvýhradne oddáva nadovšetko milovanému Bohu, takže je z nového a osobitného dôvodu určený na Božiu službu a chválu. Krstom už síce odumrel hriechu a zasvätil sa Bohu, aby ale mohol v hojnejšej miere požívať ovocie krstnej milosti, chce sa zachovávaním evanjeliových rád v Cirkvi oslobodiť od prekážok, ktoré by ho mohli odviesť od horlivosti v láske a dokonalosti v uctievaní Boha, a vrúcnejšie sa zasväcuje Božej službe.140 Toto zasvätenie je tým dokonalejšie, čím pevnejšie sú záväzky, ktoré predstavujú nerozlučné spojenie Krista s Cirkvou, jeho nevestou.
Keďže však evanjeliové rady v láske, ku ktorej smerujú,141 osobitným spôsobom spájajú svojich nasledovníkov s Cirkvou a jej tajomstvom, aj ich duchovný život sa má zasvätiť dobru celej Cirkvi. Z toho vyplýva povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania – či už modlitbou alebo tvorivou prácou – na prehlbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení po celom svete. Preto aj Cirkev chráni a napomáha osobitný charakter rozmanitých rehoľných inštitútov.
Zachovávanie evanjeliových rád sa teda javí ako znamenie, ktoré môže a má účinne privádzať všetkých členov Cirkvi k horlivému plneniu povinností kresťanského povolania. Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov, ale hľadá si budúci, rehoľný stav, ktorý svojich príslušníkov väčšmi oslobodzuje od pozemských starostí, zároveň očividnejšie poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva. Rehoľný stav pritom vernejšie nasleduje a neprestajne sprítomňuje v Cirkvi spôsob života, na ktorý sa podujal Boží Syn, keď prišiel na svet, aby konal Otcovu vôľu, a ktorý predložil aj učeníkom, ktorí ho nasledovali. Napokon osobitným spôsobom dáva najavo nadradenosť Božieho kráľovstva nad všetko pozemské a jeho zvrchované požiadavky; pre všetkých ľudí je tiež dôkazom neobyčajnej veľkosti moci Krista Kráľa a nekonečnej sily Ducha Svätého, ktorý obdivuhodne účinkuje v Cirkvi.
Hoci stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní evanjeliových rád, sa netýka hierarchickej štruktúry Cirkvi, predsa nepochybne patrí k jej životu a svätosti.

Cirkevná autorita a rehoľný stav

45. Keďže cirkevná hierarchia má za úlohu spravovať Boží ľud a vodiť ho na najhojnejšie pastviny (porov. Ez 34, 14), patrí do jej pôsobnosti svojimi zákonmi múdro usmerňovať prax evanjeliových rád, ktorými sa neobyčajne napomáha dokonalosť lásky k Bohu a blížnemu.142 Okrem toho, vnímavá na podnety Ducha Svätého, prijíma pravidlá, ktoré predkladajú význační mužovia a ženy, po vhodných úpravách ich hodnoverne schvaľuje a svojou ochrannou autoritou bedlivo sleduje rehoľné ustanovizne, aby sa všade, kde boli zriadené na budovanie Kristovho tela, vzmáhali a rozvíjali podľa ducha svojich zakladateľov.
Aby však bolo čím lepšie postarané o potreby celého Pánovho stáda, môže najvyšší veľkňaz mocou svojho primátu nad celou Cirkvou a v záujme spoločného dobra vyňať ktorýkoľvek inštitút dokonalosti a jeho jednotlivých členov spod právomoci miestnych ordinárov a podriadiť ich jedine sebe.143 Podobne sa môžu ponechať alebo zveriť autorite vlastných patriarchov. Sami členovia týchto inštitútov majú v zhode s kánonickými zákonmi pri plnení svojich povinností voči Cirkvi podľa svojho osobitného spôsobu života preukazovať úctu a poslušnosť biskupom, vzhľadom na ich pastiersku autoritu v miestnych cirkvách a kvôli potrebnej jednote a svornosti v apoštolskej činnosti.144
Cirkev zasa svojím schválením nielenže povyšuje rehoľný život na hodnosť cirkevne uznaného stavu, ale ho aj svojimi liturgickými úkonmi predstavuje ako stav zasvätený Bohu. Lebo Cirkev sama z moci, ktorú dostala od Boha, prijíma sľuby tých, ktorí ich skladajú, svojimi verejnými modlitbami vyprosuje pre nich pomoc a milosť Božiu, zveruje ich Bohu a udeľuje im duchovné požehnanie, pripájajúc ich obetovanie sa k eucharistickej obete.

Veľkosť rehoľného zasvätenia

46. Rehoľníci nech starostlivo dbajú o to, aby prostredníctvom nich Cirkev čoraz lepšie predstavovala veriacim i neveriacim Krista, ako rozjíma na vrchu, ako hlása zástupom Božie kráľovstvo, ako uzdravuje chorých a ranených, ako privádza hriešnikov k správnemu životu alebo ako žehná deťom a robí všetkým dobre, pričom vždy plní vôľu Otca, ktorý ho poslal.145
Napokon nech sú všetci presvedčení, že hoci zachovávanie evanjeliových rád je spojené so zriekaním sa dobier, ktoré majú bezpochyby veľkú hodnotu, predsa však neprekáža pravému rozvoju ľudskej osobnosti, ba mu je svojou podstatou na veľký osoh. Lebo tomu, kto prijíma tieto rady dobrovoľne, podľa svojho osobného povolania, značne napomáhajú očistu srdca a slobodu ducha, neprestajne podnecujú horlivosť v láske, no najmä – ako potvrdzuje príklad toľkých svätých zakladateľov – sú schopné lepšie prispôsobiť kresťana panenskému a chudobnému spôsobu života, ktorý si vyvolil Kristus Pán a ktorý na seba prijala jeho panenská matka. Nech si nik nemyslí, že rehoľníci sa svojím zasvätením odcudzujú ľuďom alebo že sa stávajú neužitočnými pre ľudskú spoločnosť. I keď totiž nie vždy pomáhajú svojim súčasníkom priamo, predsa sú s nimi hlbšie spojení v Kristovej láske a s nimi duchovne spolupracujú, aby výstavba ľudskej spoločnosti vždy mala svoj základ v Pánovi a smerovala k nemu, aby sa azda márne nenamáhali tí, ktorí ju budujú.146
Práve preto tento posvätný koncil povzbudzuje a chváli mužov a ženy, bratov a sestry, ktorí sú v kláštoroch alebo v školách a nemocniciach, ako aj v misiách vytrvalou a pokornou vernosťou tomuto zasväteniu na ozdobu Kristovej nevesty a preukazujú všetkým ľuďom rozmanité veľkodušné služby.

Povzbudenie vytrvať

47. Každý, kto bol povolaný zachovávať evanjeliové rady, nech sa bedlivo stará, aby vytrval a väčšmi vynikol v povolaní, ktoré dostal od Boha, na väčšiu svätosť Cirkvi a slávu jednej, nerozdielnej Trojice, ktorá je v Kristovi a skrze Krista zdrojom a počiatkom všetkej svätosti.
Siedma kapitola

ESCHATOLOGICKÝ CHARAKTER
PUTUJÚCEJ CIRKVI
A JEJ SPOJENIE S NEBESKOU CIRKVOU

Eschatologické povolanie Cirkvi

48. Cirkev, do ktorej nás všetkých povoláva Ježiš Kristus a v ktorej pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť, bude zavŕšená až v nebeskej sláve, keď nadíde čas obnovy všetkých vecí (Sk 3, 21) a spolu s ľudstvom bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet, ktorý je úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ (porov. Ef 1, 10; Kol 1, 20; 2 Pt 3, 10 – 13).
Kristus, vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe (porov. Jn 12, 32 gr.). Po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6, 9) zoslal na učeníkov svojho oživujúceho Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje telo, ako všeobecnú sviatosť spásy; sediac po pravici Otca, neprestajne účinkuje vo svete, aby privádzal ľudí do Cirkvi a prostredníctvom nej ich užšie pričlenil k sebe, a živí ich svojím telom a vlastnou krvou, aby ich urobil účastnými na svojom oslávenom živote. Prisľúbená obnova, ktorú očakávame, sa teda už začala v Kristovi, pokračuje zoslaním Ducha Svätého a skrze neho napreduje v Cirkvi, v ktorej nás viera poučuje aj o zmysle nášho časného života, kým v nádeji na budúce dobrá dokončujeme dielo, ktoré nám zveril Otec na tomto svete, a pracujeme na našej spáse (porov. Flp 2, 12).
Už k nám teda prišli posledné časy (porov. 1 Kor 10, 11) a obnova sveta je neodvolateľne stanovená a už na tomto svete sa určitým spôsobom skutočne anticipuje, lebo Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou. Avšak kým nebudú nové nebesá a nová zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (porov. 2 Pt 3, 13), putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, nesie tvárnosť tohto sveta, ktorý sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré až doteraz vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach, očakávajúc, že sa zjavia Boží synovia (porov. Rim 8, 19 – 22).
Teda spojení s Kristom v Cirkvi a poznačení Duchom Svätým, „ktorý je závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14), menujeme sa Božími deťmi a nimi aj naozaj sme (porov. 1 Jn 3, 1), ale ešte sme sa nezjavili s Kristom v sláve (porov. Kol 3, 4), v ktorej budeme podobní Bohu, lebo ho uvidíme takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2). A tak, „kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána“ (2 Kor 5, 6), a majúc prvotiny Ducha, sami v sebe stonáme (porov. Rim 8, 23) a túžime byť s Kristom (porov. Flp 1, 23). Tá istá láska nás podnecuje, aby sme väčšmi žili tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych (porov. 2 Kor 5, 15). Preto sa chceme vo všetkom páčiť Pánovi (porov. 2 Kor 5, 9) a obliekame sa do Božej výzbroje, aby sme mohli čeliť úkladom diabla a odolať v deň zla (porov. Ef 6, 11 – 13). Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života (porov. Hebr 9, 27) zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25, 31 – 46), a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom (porov. Mt 25, 26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25, 41), von do tmy, kde „bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 22, 13 a 25, 30). Prv než by sme totiž kraľovali s osláveným Kristom, my „sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10); a na konci sveta „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 29, porov. Mt 25, 46). V presvedčení, „že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18; porov. 2 Tim 11 – 12), pevní vo viere očakávame „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2, 13), ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21), a príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2 Sol 1, 10).

Spoločenstvo nebeskej Cirkvi s putujúcou Cirkvou

49. Kým teda nepríde Pán vo svojej velebnosti a s ním všetci anjeli (porov. Mt 25, 31) a kým nebude zničená smrť a nebude mu všetko podrobené (porov. 1 Kor 15, 26 – 27), niektorí z jeho učeníkov putujú na zemi, iní skončili tento život a očisťujú sa, iní sú zasa už oslávení a vidia „jasne samého trojjediného Boha takého, aký je“.147 Všetci však máme, i keď v rozličnom stupni a rôznym spôsobom, účasť na tej istej láske k Bohu a blížnemu a spievame nášmu Bohu ten istý chválospev slávy. Všetci totiž, ktorí sú Kristovi a majú jeho Ducha, zlučujú sa do jednej Cirkvi a sú v ňom navzájom spojení (porov. Ef 4, 16). Spojenie putujúcich s bratmi, ktorí zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje, ba podľa stálej viery Cirkvi spoluúčasťou na duchovných dobrách sa posilňuje.148 Lebo svätí v nebi tým, že sú dôvernejšie spojení s Kristom, väčšmi upevňujú celú Cirkev vo svätosti, povznášajú kult, ktorý ona preukazuje Bohu na zemi, a mnohorakým spôsobom majú podiel na jej stálom raste (porov. 1 Kor 12, 12 – 27).149 Už sú prijatí do blaženej vlasti a bývajú u Pána (porov. 2 Kor 5, 8), skrze neho, s ním a v ňom neprestajne orodujú za nás u Otca150 a predkladajú mu zásluhy, ktoré získali na zemi skrze jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Krista Ježiša (porov. 1 Tim 2, 5), tým, že slúžili vo všetkom Pánovi a na svojom tele dopĺňali, čo Kristovmu umučeniu ešte chýba k dobru jeho tela, to jest Cirkvi (porov. Kol 1, 24).151 Ich bratská starostlivosť nám teda veľmi pomáha v našej slabosti.

Vzťahy putujúcej Cirkvi s nebeskou Cirkvou

50. Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi uctievala pamiatku zosnulých152; a keďže je to svätá a nábožná myšlienka modliť sa za mŕtvych, „aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46), obetovala za nich aj prosby. Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí vyliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi, a preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s Preblahoslavenou Pannou Máriou a so svätými anjelmi153 a nábožne vzývala pomoc ich orodovania. K nim sa čoskoro pridružili ďalší, ktorí verne nasledovali Krista v čistote a chudobe154, a napokon aj iní, ktorých vynikajúce kresťanské čnosti155 a božské charizmy156 sa stali pre veriacich odporúčaním na zbožné uctievanie a nasledovanie.
Keď totiž pozorujeme život tých, ktorí verne nasledovali Krista, dostáva sa nám nového povzbudenia, aby sme hľadali budúce mesto (porov. Hebr 13, 14 a 11, 10), a zároveň sa učíme poznávať veľmi bezpečnú cestu, ktorou môžeme uprostred meniacich sa udalostí tohto sveta dôjsť k dokonalej jednote s Kristom, to jest k svätosti, zodpovedajúcej stavu a podmienkam každého osobitne.157 V živote tých, čo majú s nami tú istú ľudskú prirodzenosť, ale dokonalejšie sa premieňajú na Kristov obraz (porov. 2 Kor 3, 18), Boh živo zjavuje svoju prítomnosť a svoju tvár ľuďom. V nich sa nám prihovára on sám a dáva nám znamenie svojho kráľovstva158, ktoré nás mocne priťahuje, keďže máme okolo seba toľko svedkov (porov. Hebr 12, 1) a také potvrdenie evanjeliovej pravdy.
Lenže pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu (porov. Ef 4, 1 – 6). Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život Božieho ľudu.159 Preto je naozaj správne, aby sme mali v obľube týchto priateľov a spoludedičov Ježiša Krista, ako aj našich bratov a význačných dobrodincov, a vzdávali za nich Bohu povinné vďaky,160 aby sme „ich vzývali a utiekali sa o ich orodovanie, pomoc a ochranu, a tak dosiahli Božiu priazeň skrze jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý je náš jediný Vykupiteľ a Spasiteľ.161“ Lebo každý opravdivý prejav našej lásky k svätým je svojou povahou zameraný na Krista a v ňom má svoj cieľ, pretože on je „koruna všetkých svätých“;162 a skrze neho smeruje k Bohu, ktorý je obdivuhodný vo svojich svätých a v nich je oslávený.163
Naša jednota s nebeskou Cirkvou sa uskutočňuje naozaj vznešeným spôsobom hlavne v posvätnej liturgii, v ktorej na nás pôsobí prostredníctvom sviatostných znakov sila Ducha Svätého, keď spoločným plesaním slávime chválu Božej velebnosti164 a všetci, vykúpení v Kristovej krvi z každého kmeňa a jazyka, ľudu a národa (porov. Zjv 5, 9), zhromaždení do jednej Cirkvi, spoločným chválospevom zvelebujeme trojjediného Boha. Keď teda slávime eucharistickú obetu, spájame sa v tej najväčšej miere s kultom nebeskej Cirkvi, uctievajúc si vo svätom spoločenstve predovšetkým pamiatku slávnej Márie, vždy Panny, ale aj svätého Jozefa a blahoslavených apoštolov a mučeníkov, a všetkých svätých.165

Pastoračné pokyny koncilu

51. Úctyhodnú vieru našich predkov o životnom spoločenstve s bratmi, ktorí sú v nebeskej sláve alebo sa ešte po smrti očisťujú, prijíma tento posvätný koncil s veľkou vernosťou a opätovne predkladá ustanovenia posvätného Druhého nicejského166, Florentského167 a Tridentského koncilu.168 Zároveň však, vedený pastoračnou starostlivosťou, napomína všetkých, ktorých sa to týka, aby sa postarali o odstránenie, prípadne o nápravu zlozvykov, prepiatostí alebo nedostatkov, ak niekde prenikli; a aby všetko obnovili na väčšiu chválu Krista a Boha. Nech teda poučujú veriacich, že pravá úcta k svätým nespočíva natoľko v množstve vonkajších úkonov, ako skôr vo vrúcnosti našej činorodej lásky, ktorou na väčšie dobro nás a Cirkvi hľadáme „v styku so svätými príklad, v spoločenstve s nimi spolupatričnosť a v orodovaní pomoc“.169 Na druhej strane nech poučia veriacich, že naše vzťahy k tým, ktorí sú už v nebi – pod podmienkou, že ich chápeme v plnom svetle viery –, vôbec nie sú na ujmu kultu poklony, ktorý vzdávame Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu, lež naopak, ešte viac ho obohacujú.170
My všetci, ktorí sme Božími deťmi a tvoríme v Kristovi jednu rodinu (porov. Hebr 3, 6), sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a v spoločnej oslave Najsvätejšej Trojice, odpovedáme na najhlbšie povolanie Cirkvi a vopred zakúšame účasť na liturgii v nebeskej sláve.171 Keď sa totiž zjaví Kristus a nastane slávne vzkriesenie mŕtvych, Božia žiara osvieti nebeskú obec a jej svetlom bude Baránok (porov. Zjv 21, 23). Vtedy sa bude celá Cirkev svätých v dokonalej blaženosti lásky klaňať Bohu a „Baránkovi, ktorý bol zabitý“ (Zjv 5, 12), jednohlasne bude volať: „Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“ (Zjv 5, 13).
Ôsma kapitola

BLAHOSLAVENÁ BOHORODIČKA PANNA MÁRIA
V TAJOMSTVE KRISTA A CIRKVI

I. Úvod

Panna Mária v dejinách spásy

52. Zvrchovane dobrotivý a múdry Boh chcel vykúpiť svet. „Keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…, aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4 – 5). „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny.“172 Toto božské tajomstvo spásy sa nám zjavuje a pokračuje v Cirkvi, ktorú Pán ustanovil ako svoje telo. V nej veriaci spojení s Kristom ako hlavou a v spoločenstve so všetkými jeho svätými majú si uctievať aj pamiatku „predovšetkým slávnej Márie, vždy Panny, rodičky Boha a nášho Pána, Ježiša Krista“.173

Panna Mária a Cirkev

53. Veď Panna Mária, ktorá pri anjelovom zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna, a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti veľmi prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia. V Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi, ktorí majú byť spasení, ba je priamo „matkou údov (Kristových)…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy“.174 Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske a Katolícka cirkev, poučená Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako najmilovanejšej matke.

Úmysel koncilu

54. Preto posvätný koncil, keď vykladá učenie o Cirkvi, v ktorej božský Vykupiteľ uskutočňuje spásu, má v úmysle pozorne vysvetliť jednak úlohu Panny Márie v tajomstve vteleného Slova a mystického tela, jednak povinnosti vykúpeného ľudstva voči Bohorodičke, Kristovej matke a Matke ľudí, najmä veriacich, avšak nemá v úmysle predložiť úplné učenie o Márii ani riešiť otázky, ktoré práce teológov ešte nepostavili do plného svetla. A preto zostávajú oprávnené názory, ktoré sa v katolíckych školách slobodne predkladajú o tej, ktorá má v Cirkvi po Kristovi najvyššie a pritom nám najbližšie miesto.175

II. ÚLOHA PANNY MÁRIE V DIELE SPÁSY

Matka Mesiáša v Starom zákone

55. Sväté písmo Starého i Nového zákona a posvätná Tradícia dávajú čoraz zreteľnejšie najavo úlohu matky Spasiteľa v diele spásy a čoraz väčšmi nám ju približujú. Knihy Starého zákona nám opisujú dejiny spásy, v ktorých sa postupne pripravuje Kristov príchod na svet. A tieto prvotné dokumenty, keď sa čítajú v Cirkvi a chápu sa vo svetle ďalšieho a úplného Zjavenia, pozvoľna čoraz očividnejšie ukazujú postavu ženy, matky Vykupiteľa. V tomto svetle sa ona prorocky naznačuje už v prísľube o víťazstve nad hadom, danom našim prarodičom po páde do hriechu (porov. Gn 3, 15). Takisto ona je tá panna, ktorá počne a porodí syna, ktorého meno bude Emanuel (porov. Iz 7, 14; porov. Mich 5, 2 – 3; Mt 1, 22 – 23). Ona vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou Siona, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy, keď Boží Syn vzal od nej na seba ľudskú prirodzenosť, aby tajomstvami svojho tela oslobodil človeka od hriechu.

Mária pri zvestovaní

56. Otec milosrdenstva chcel, aby vteleniu predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu. To sa jedinečným spôsobom vzťahuje na Ježišovu matku, ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy. Preto sa netreba čudovať, že sa u svätých otcov ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie.176 Keďže bola od prvej chvíle svojho počatia obdarovaná krásou celkom výnimočnej svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako „milosti plnú“ (porov. Lk 1, 28); načo ona odpovedala nebeskému poslovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). A tak Mária, dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Ježišovou matkou. Celým srdcom a nehatená žiadnym hriechom prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia. Preto svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse. Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudstvo“.177 Z toho dôvodu viacerí dávni otcovia vo svojich kázňach radi tvrdia so svätým Irenejom: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária vierou“.178 A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „Matkou žijúcich“.179 A častejšie tvrdia: „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“.180

Panna Mária a Ježišovo detstvo

57. Toto spojenie matky so Synom na diele spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť; a to najprv vtedy, keď sa Mária ponáhľala navštíviť Alžbetu, ktorá ju vyhlásila za blahoslavenú, pretože uverila v prisľúbenú spásu, a predchodca sa radosťou zachvel v jej lone (porov. Lk 1, 41 – 45); ďalej pri narodení, keď Bohorodička s radosťou ukázala pastierom a mudrcom svojho prvorodeného Syna, ktorého narodenie jej panenskú neporušenosť nezmenšilo, ale posvätilo.181 A keď ho v chráme predstavila Pánovi a obetovala dar na spôsob chudobných, počula Simeona predpovedať, že jej Syn je ustanovený za znamenie, ktorému sa bude odporovať, a že dušu matky prenikne meč, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35). Strateného chlapca Ježiša našli rodičia po bolestnom hľadaní v chráme, zaujatého vecami svojho Otca, a nepochopili Synovu odpoveď. No jeho matka zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich (porov. Lk 2, 41 – 51).

Panna Mária pri Ježišovom verejnom účinkovaní

58. V Ježišovom verejnom živote sa jeho matka zreteľne objavuje hneď na začiatku, keď na svadbe v Káne Galilejskej, pohnutá milosrdenstvom, dosiahla svojím príhovorom začiatok zázrakov Ježiša – Mesiáša (porov. Jn 2, 1 – 11). Za jeho kazateľskej činnosti dostalo sa jej slov, ktorými Syn, vyzdvihujúc Božie kráľovstvo nad vzťahy a zväzky tela a krvi, vyhlásil za blahoslavených tých, ktorí počúvajú a zachovávajú Božie slovo (porov. Mk 3, 35; Lk 11, 27 – 28), ako to ona verne robievala (porov. Lk 2, 19 a 51). Tak aj Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde stála (porov. Jn 19, 25) nie bez Božieho zámeru; spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obety, ktorú porodila; a napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito slovami: „Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26 – 27).182

Panna Mária po Ježišovom nanebovstúpení

59. Keďže sa Bohu zapáčilo slávnostným spôsobom zjaviť tajomstvo ľudskej spásy až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami jednomyseľne zotrvávať „na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Teda aj Mária vyprosovala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní. Napokon Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu183 – bola po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy184 a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby bola plnšie pripodobnená svojmu Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19, 16) a víťazovi nad hriechom a smrťou.185
III. Panna Mária a Cirkev

Mária a Kristus – jediný Prostredník

60. Máme len jedného Prostredníka, podľa slov apoštola Pavla: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 5 – 6). Máriino materské poslanie voči ľuďom však nijako nezatieňuje ani nezmenšuje Kristovo jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny na ľudí nespočíva v dajakej nutnosti, ale má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a prameň v hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, celkom od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť. Pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha.

Spolupráca pri vykúpení

61. Preblahoslavená Panna, od večnosti spolu s vtelením Slova predurčená za Božiu Matku, bola riadením Božej prozreteľnosti na tejto zemi požehnanou matkou božského Vykupiteľa, jeho mimoriadne veľkodušnou spoločníčkou a pokornou služobnicou Pána. Tým, že počala, porodila a živila Krista, v chráme ho predstavila Otcovi a trpela so svojím Synom, keď umieral na kríži, poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti.

Matka, ktorá sa naďalej prihovára

62. Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám naďalej získava dar večného spasenia.186 S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica.187 To sa však chápe takým spôsobom, že sa hodnosti a účinnosti Krista, jediného Prostredníka,188 nič neuberá a nič nepridáva.
Nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa. Ale podobne ako na Kristovom kňazstve majú rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj veriaci ľud, a ako sa jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvoreniach, tak aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spoluprácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa.
Cirkev bez váhania priznáva Márii toto podriadené poslanie, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa pod vplyvom tejto materinskej ochrany užšie spájali s jediným Prostredníkom a Vykupiteľom.

Mária, Panna a Matka – predobraz Cirkvi

63. Preblahoslavená Panna skrze dar a úlohu Božieho materstva, ktoré ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená aj s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom.189 Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky.190 Veď pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna, ako nová Eva, ktorej viera nebola narušená nijakou pochybnosťou. Bez akéhokoľvek váhania uverila Božiemu poslovi, a nie dávnemu hadovi. Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného „medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení a výchove Mária spolupracuje s materinskou láskou.

Cirkev panenská a materská

64. Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti, nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú svojmu Ženíchovi; podľa príkladu Matky svojho Pána mocou Ducha Svätého panensky stráži neporušenú vieru, pevnú nádej a úprimnú lásku.191

Máriine cnosti, ktoré má Cirkev nasledovať

65. Kým v Preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť bez škvrny a vrásky (porov. Ef 5, 27), veriaci v Krista sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú zrak na Máriu, ktorá žiari celému spoločenstvu vyvolených ako vzor čností. Cirkev na ňu s láskou myslí a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom, a tak s posvätnou úctou preniká čoraz hlbšie do najväčšieho tajomstva vtelenia a stále viac a viac vrastá do podobnosti so svojím Ženíchom. Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spásy, určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v sebe základné pravdy viery, a preto, keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi. No i Cirkev tým, že hľadá Kristovu slávu, stáva sa podobnejšou svojmu vznešenému vzoru, pričom neprestajne rastie vo viere, v nádeji a láske a vo všetkom hľadá a plní Božiu vôľu. Z toho dôvodu Cirkev pri svojej apoštolskej činnosti právom hľadí na tú, ktorá porodila Krista, počatého z Ducha Svätého a narodeného z Panny preto, aby sa skrze Cirkev narodil a rástol aj v srdciach veriacich. Táto Panna bola vo svojom živote vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, ktorí spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní na znovuzrodení ľudí.

IV. Úcta k Panne Márii v Cirkvi

Povaha a základ mariánskej úcty

66. Cirkev právom preukazuje osobitný kult Márii ako Božej Matke, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách a z Božej milosti bola po Synovi povýšená nad všetkých anjelov a ľudí. Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva ako Bohorodička a veriaci sa v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách.192 Najmä od Efezského koncilu kult Božieho ľudu voči Márii obdivuhodne vzrastal v úcte a láske, vo vzývaní a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov: „… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 48 – 49). Tento kult, ako sa v Cirkvi vždy praktizoval, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu, rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému, a veľmi ho napomáha. Veď rozličné prejavy zbožnej úcty voči Bohorodičke, ktoré Cirkev schválila v medziach zdravého a pravoverného učenia, podľa časových a miestnych podmienok a v súlade s povahou a osobitosťami veriacich, spôsobujú, že keď sa preukazuje úcta Matke, náležite sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1, 15 – 16) a v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (porov. Kol 1, 19).

Vlastnosti mariánskeho kultu

67. Posvätný koncil uvážlivo podáva toto katolícke učenie a zároveň povzbudzuje všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby veľkodušne pestovali úctu k Panne Márii, najmä v liturgii, aby mali vo veľkej úcte mariánske pobožnosti a nábožné úkony, ktoré v priebehu vekov odporúčal učiteľský úrad Cirkvi, a aby svedomito zachovávali, čo bolo v minulosti stanovené o uctievaní obrazov Krista, Panny Márie a svätých.193 Teológov a kazateľov Božieho slova zase naliehavo vyzýva, aby sa v úvahách o mimoriadnej dôstojnosti Božej Matky starostlivo vyhýbali akémukoľvek nesprávnemu zveličovaniu, ale aj prílišnej úzkoprsosti.194 Nech sa pod vedením učiteľského úradu Cirkvi venujú štúdiu Svätého písma, svätých otcov a učiteľov, ako aj cirkevných liturgií, aby správne vysvetľovali úlohy a výsady Panny Márie, ktoré vždy majú za cieľ Krista, zdroj všetkej pravdy, svätosti a nábožnosti. Nech sa bedlivo chránia v rečiach i skutkoch všetkého, čo by mohlo uviesť do omylu oddelených bratov alebo kohokoľvek iného, vo veci pravého učenia Cirkvi. A veriaci nech pamätajú, že ozajstná nábožnosť nespočíva v prázdnych a nestálych citoch ani v akejsi márnivej ľahkovernosti, ale že vychádza z pravej viery, ktorá nás privádza k uznaniu vznešenosti Bohorodičky a pobáda nás do synovskej lásky voči našej Matke a do nasledovania jej cností.

V. Mária, znamenie bezpečnej nádeje
a útechy pre putujúci Boží ľud

Mária, znamenie nádeje

68. Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, a kým nepríde Pánov deň (porov. 2 Pt 3, 10), tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.

Mária, orodovnica za jednotu kresťanov

69. Tomuto posvätnému koncilu je na veľkú radosť a potechu, že aj medzi oddelenými bratmi sú takí, ktorí preukazujú Matke Pána a Spasiteľa patričnú úctu, zvlášť medzi východnými kresťanmi, ktorí sa s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou pridávajú k uctievaniu Bohorodičky, vždy Panny.195 Všetci veriaci v Krista nech sa obracajú na Božiu Matku, Matku ľudí, s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá svojimi modlitbami pomáhala pri počiatkoch Cirkvi, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blahoslavených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov – tak tie, ktoré sa honosia kresťanským menom, ako aj tie, ktoré ešte nepoznajú svojho Spasiteľa – šťastlivo nezhromaždia v pokoji a vo svornosti do jediného Božieho ľudu na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice.

Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto dogmatickej konštitúcii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri svätom Petrovi 21. novembra 1964

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

Z aktov Druhého vatikánskeho koncilu

OZNAMY generálneho sekretára koncilu na 123. všeobecnom zasadnutí 16. novembra 1964:

Predložená bola otázka, aká má byť teologická kvalifikácia učenia, ktoré je predstavené v schéme o Cirkvi a predkladá sa na hlasovanie.
Doktrinálna komisia pri skúmaní úprav (modi) k tretej kapitole schémy o Cirkvi dala na otázku túto odpoveď:
„Samo sebou sa rozumie, že text koncilu treba vykladať podľa všeobecných pravidiel, ktoré sú všetkým známe.“
Pri tejto príležitosti doktrinálna komisia odkazuje na svoje Vyhlásenie zo 6. marca 1964, ktorého znenie tu opakujeme:
„Berúc do úvahy úzus koncilov, ako aj pastoračné poslanie tohto koncilu, posvätný cirkevný snem definuje ako záväzné pre Cirkev iba tie veci týkajúce sa viery a mravov, ktoré za také sám snem výslovne vyhlasuje.
Ostatné veci, ktoré posvätný cirkevný snem predkladá ako učenie najvyššieho učiteľského úradu Cirkvi, majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania, podľa pravidiel teologickej interpretácie.“
Z ustanovenia vyššej vrchnosti bola potom otcom odovzdaná vysvetlivka predchádzajúca úpravy k tretej kapitole schémy o Cirkvi; podľa zmyslu a znenia tejto poznámky má sa vykladať a rozumieť učenie vyložené v tejto tretej kapitole.

Predbežná vysvetlivka

„Komisia rozhodla urobiť k úpravám tieto všeobecné predbežné pripomienky:
1. Kolégium sa nechápe v striktne právnom zmysle, to jest ako skupina rovnoprávnych, ktorí zverili svoju moc svojmu predsedovi, ale ako ustálená skupina, ktorej zloženie a autoritu treba odvodiť zo Zjavenia. Preto sa v odpovedi na 12. úpravu (modus) výslovne hovorí o Dvanástich, že ich Pán ustanovil „na spôsob kolégia, to jest ako ustálené zoskupenie (coetus stabilis)“. Pozri aj úpravu 53 c. – Pre tú istú príčinu sa na označenie biskupského kolégia používajú aj výrazy stav (ordo) alebo zbor (corpus). Paralelizmus medzi Petrom a ostatnými apoštolmi na jednej strane a rímskym veľkňazom a biskupmi na strane druhej nezahrnuje prenášanie mimoriadnej moci apoštolov na ich nástupcov a, samozrejme, ani rovnosť medzi hlavou a členmi kolégia, ale iba proporcionálnosť medzi vzťahom prvým (Peter – apoštoli) a druhým (pápež – biskupi). Preto komisia rozhodla napísať v č. 22: nie tým istým (eadem), ale rovnakým (pari ratione) spôsobom. Porov. úpravu 57.

2. Niekto sa stáva členom kolégia biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a členmi kolégia (pozri č. 22, § 1, koniec).
Pri vysviacke sa udeľuje ontologická účasť na posvätnom úrade (participatio sacrorum munerum), ako to nepochybne vyplýva z Tradície, a to i z liturgickej tradície. Úmyselne sa používa výraz úrad (munus), a nie právomoc (potestas), lebo toto slovo by sa mohlo rozumieť ako moc, ktorú možno skutočne vykonávať (ad actum expedita). Lenže aby sa táto moc mohla vykonávať, na to je potrebné kánonické, čiže právne určenie (canonica seu iuridica determinatio) zo strany hierarchickej vrchnosti. Určenie právomoci môže spočívať v udelení osobitnej funkcie alebo v pridelení podriadených a koná sa podľa noriem schválených najvyššou autoritou. Túto ďalšiu normu si vyžaduje sama povaha veci (ex natura rei), keďže ide o úrady, ktoré majú vykonávať viacerí jednotlivci, podľa Kristovej vôle hierarchicky spolupracujúci. Je zrejmé, že toto spoločenstvo (communio) v živote Cirkvi sa podľa časových okolností uplatňovalo prv, než bolo právne (de iure) zakotvené.
Preto sa výslovne hovorí, že sa vyžaduje hierarchické spoločenstvo s hlavou a údmi Cirkvi. Spoločenstvo (communio) je pojem, ktorý bol vo veľkej úcte v dávnej Cirkvi (a tak je to aj dnes, zvlášť na Východe). Pod tým sa však nerozumie akýsi neurčitý cit, ale organická skutočnosť, ktorá si vyžaduje i právnu formu a ktorú v tom istom čase oživuje láska. Preto sa komisia takmer jednohlasne rozhodla napísať: „v hierarchickom spoločenstve (in hierarchica communione).“ Pozri úpravu 40, ako aj to, čo sa hovorí o kánonickom poverení (de missione canonica) pod č. 24.
Dokumenty posledných pápežov o právomoci biskupov treba vykladať v zmysle tohto potrebného vymedzenia moci.

3. O kolégiu, ktoré nejestvuje bez svojej hlavy, sa hovorí, že „aj ono je nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou“. To sa musí pripustiť, aby sa nevystavila nebezpečenstvu plnosť moci rímskeho veľkňaza. Kolégium sa totiž nevyhnutne a vždy rozumie spolu so svojou hlavou, ktorá si v kolégiu integrálne zachováva svoju funkciu Kristovho námestníka a pastiera všeobecnej Cirkvi. Inými slovami, nerozlišuje sa medzi rímskym pápežom a biskupmi v ich celku, ale medzi rímskym pápežom samým osebe a rímskym pápežom spolu s biskupmi. Keďže však je rímsky pápež hlavou kolégia, on sám môže vykonávať niektoré veci, ktoré v nijakom prípade nepatria do kompetencie biskupov, napr. zvolať a viesť kolégium, schváliť stanovy jeho činnosti atď. Porov. úpravu 81. Rímskemu pápežovi, ktorému je zverená starosť o celé Kristovo stádo, prináleží určiť podľa svojho odborného posúdenia, akým spôsobom je vhodné túto starostlivosť uskutočňovať v praxi, či osobne, alebo kolégiovo, podľa potrieb Cirkvi, ktoré sa časom menia. Rímsky pápež postupuje podľa svojho úsudku, majúc na zreteli dobro Cirkvi, čo sa týka určovania, vykonávania a schvaľovania kolégiovej činnosti.

4. Rímsky pápež ako najvyšší pastier Cirkvi môže v každom čase ľubovoľne vykonávať svoju moc, ako to vyžaduje jeho úrad. Zatiaľ čo kolégium, hoci vždy jestvuje, nekoná nepretržite striktne kolégiovo, ako je to zrejmé z cirkevnej tradície. Inými slovami, nie je vždy „v plnej výkonnosti“ (in actu pleno), ba iba občas koná striktne kolégiovo, a to len so súhlasom hlavy. Povedané je, „so súhlasom hlavy“, aby sa nemyslelo, že ide o závislosť akoby niekoho zvonku; naopak, tento výraz pripomína spoločenstvo (communio) medzi hlavou a údmi a predpokladá nutnosť úkonu (actus), ktorý patrí hlave. To sa výslovne tvrdí v č. 22, § 2, a tam sa to aj na konci vysvetľuje. Obmedzovacia častica iba (nonnisi) zahrnuje všetky prípady: teda je samozrejmé, že stanovy (normae) schválené najvyššou vrchnosťou treba vždy dodržiavať (pozri úpravu 84).
Z toho všetkého vyplýva, že ide o spojenie biskupov so svojou hlavou, a nikdy nie o činnosť biskupov nezávisle od pápeža. V takom prípade, keď hlava nie je v činnosti (deficiente actione capitis), biskupi nemôžu konať ako kolégium, čo vyplýva zo samého pojmu kolégia. Toto hierarchické spoločenstvo biskupov s rímskym pápežom je celkom isto v súhlase s tradíciou.

N. B.
Bez hierarchického spoločenstva nemožno vykonávať sakramentálno-ontologickú funkciu, ktorú treba odlišovať od kánonicko-právnej formy. Avšak komisia uznala za dobré nezaoberať sa otázkou o dovolenosti a platnosti, ktorá sa ponecháva diskusii teológov, zvlášť čo sa týka právomoci, ktorá sa fakticky vykonáva u oddelených východných kresťanov a ktorá sa vysvetľuje rozlične.

+Pericles Felici,
titulárny arcibiskup samosatský,
generálny tajomník posvätného koncilu

—–
POZNÁMKY:

1 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. 64, 4: PL 3, 1017 CSEL (Hartel), III B, s. 720; SV. HILÁR Z POITIERS, In Mt. 23, 6: PL 9, 1047; SV. AUGUSTÍN, passim.; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, Glaph. in Gen. 2, 10: PG 69, 110A.
2 Porov. SV. GREGOR VEĽKÝ, Hom. in Evang. 19, 1: PL 76, 1154B.; SV. AUGUSTÍN, Serm. 341, 9, 11: PL 39, 1499 a nasl.; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Adv. iconocl., 11: PG 96, 1357.
3 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 24, 1: PG 7, 966 B; Harvey 2, 131: ed. Sagnard, SC, s. 398.
4 SV. CYPRIÁN, De orat. Dom. 23: PL 4, 553; Hartel, III A, s. 285; SV. AUGUSTÍN, Serm. 71, 20, 33: PL 38, 463 a nasl.; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Adv. iconocl. 12: PG 96, 1358D.
5 Porov. ORIGENES, In Mt. 16, 21: PG 13, 1443C; TERTULIÁN, Adv. Marc. 3, 7: PL 2, 357 C; CSEL 47, 3, s. 386. Z liturgických prameňov porov. Sacramentarium Gregorianum: PL 78, 160 B; alebo C. MÖHLBERG, Liber sacramentorum Romanae Ecclesiae, Roma 1960, s. 111, XC: „Deus, qui ex omni coaptacione sanctorum aeternum tibi condis habitaculum…“ (Bože, ktorý si z celého zoskupenia svätých buduješ večný príbytok…) Hymnus Urbs Ierusalem beata v Mníšskom breviári a Coelestis urbs Ierusalem v Rímskom breviári.
6 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 62, a. 5, ad 1.
7 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 208.
8 Porov. LEV XIII., encyklika Divinum illud, 9. mája 1897: AAS 29 (1896-97), s. 650; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, l. c., s. 219-220: Denz. 2288 (3808); SV. AUGUSTÍN, Serm. 268, 2: Pl 38, 1232 a inde; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Eph. Hom. 9, 3: PG 62, 72; DIDYMUS ALEXANDRIJSKÝ, Trin. 2. 1: PG 39, 449 a nasl.; SV. TOMÁŠ, In Col. 1, 18, lect. 5; ed. Marietti, II. N. 46: „Sicut constituitur unum corpus ex unitate animae, ita Ecclesia ex unitate Spiritus…“ (Ako je jedno telo konštituované z jednoty duše, tak Cirkev z jednoty Ducha…).
9 Porov. LEV XIII., encyklika Sapientiae christianae, 10. januára 1890: AAS 22 (1889 – 90), s. 392; LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896: AAS 28 (1895 – 96), s. 710 a 724 a nasl.; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, l. c., s. 199 – 200.
10 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, l. c., s. 221 a nasl.; PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 571.
11 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, l. c., s. 713.
12 Porov. Symbolum apostolicum: Denz. 6 – 9 (10 – 30); Symb.Nic.-Const.: Denz. 86 (150); Prof. fidei Trid.: Denz. 994 a 999 (1862 a 1868).
13 Výraz „Sancta (catholica apostolica) Romana Ecclesia“ sa nachádza v: Prof. fidei Trid., l. c. a v: PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, III. sesia, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius: Denz. 1782 (3001).
14 SV. AUGUSTÍN, De civitate Dei, XVIII, 51, 2: PL 41, 614.
15 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. 69, 6: PL 3, 1142 B; Hartel 3B, s. 754: „inseparabile unitatis sacramentum“ (nerozlučiteľná sviatosť jednoty).
16 Porov. PIUS XII., prejav Magnificate Dominum, 2. novembra. 1954: AAS 46 (1954), s. 669; encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 555.
17 Porov. PIUS XI., encyklika Miserentissimus Redemptor, 8. mája 1928: AAS 20 (1928), s. 171 a nasl.; PIUS XII., prejav Vous nous avez, 22. septembra 1956: AAS 48 (1956), s. 714.
18 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 63, a. 2.
19 Porov. SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. 17, o Duchu Svätom, II, 35 – 37: PG 33, 1009 – 1012; NICOLAS CABASILAS, De vita in Christo, lib. III, o význame chrizmy: PG 150, 569 – 580; SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 65, a. 3 a q. 72, a. 1 a 5.
20 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1957: AAS 39 (1947), najmä s. 552 a nasl.
21 Porov. 1 Kor 7, 7: „Každý má svoj vlastný dar („idion charisma“) od Boha: jeden tak, druhý inak.“ Porov. SV. AUGUSTÍN, De dono perseverantiae, 14, 37: PL 45, 1015 a nasl. „Non tantum continentia Dei donum est, sed coniugatorum etiam castitas“. (Nielen zdržanlivosť, ale aj cudnosť manželov je Božím darom).
22 SV. AUGUSTÍN, De praedestinatione sanctorum, 14, 27: PL 44, 980.
23 SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Io. Hom. 65, 1: PG 59, 361.
24 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 16, 6; III, 22, 1 – 3: PG 7, 925 C – 926A a 955C – 958A; Harvey s. 2, 87 a nasl. a 120 – 123; Sagnard ed. SC, s. 290 – 292 a 372 a nasl.
25 Porov. SV. IGNÁC M., Ad Rom., Praef: ed Funk, I, s. 252.
26 Porov. SV. AUGUSTÍN, Bapt. c. Donat. V, 28, 39: PL 43, 197: „Certe manifestum est, id quod dicitur, in Ecclesia intus et foris, in corde, non in corpore cogitandum“ (Je nepochybne zrejmé, že úslovie ,V Cirkvi vnútri i mimo‘ treba chápať: ,V srdci, nie v tele‘). Porov. tamže III, 19, 26; col. 152; V, 18, 24: col. 189; In Io., Tr. 61, 2: PL 35, 1800, často aj na iných miestach.
27 „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať“ (Lk 12, 48). Porov. aj Mt 5, 19 – 20; 7, 21 – 22; 25, 41 – 46; Jak 2, 14.
28 Porov. LEV XIII., apoštolský list Praeclara gratulationis, 20. júna 1894; ASS 26 (1893 – 94), s. 707.
29 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896; ASS 28 (1895 – 1896), s. 738; encyklika Caritatis studium, 25. júla 1898: ASS 31 (1898 – 1899), s. 11; PIUS XII., rozhlasové posolstvo Nell’ alba, 24. decembra 1941: AAS 34 (1942), s. 21.
30 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum orientalium, 8. septembra 1928: AAS 20 (1928), s. 287; PIUS XII., encyklika Orientalis Ecclesiae, 9. apríla 1944: AAS 36 (1944), s. 137.
31 Porov. inštrukcia Posvätného ofícia, 20. decembra 1949: AAS 42 (1950), s. 142.
32 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 8, a 3, ad 1.
33 Porov. list Posvätného ofícia bostonskému arcibiskupovi: Denz. 3869 – 72.
34 Porov. EUZÉBIUS CÉZAREJSKÝ, Praeparatio evangelica, 1, 1: PG 21, 28AB.
35 Porov. BENEDIKT XV., apoštolský list Maximum illud: AAS 11 (1919), s. 440 a najmä s. 541 a nasl.; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae: AAS 18 (1926), s. 68 – 69; PIUS XII., encyklika Fidei donum, 21. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 236 – 237.
36 Porov. Didaché, 14; ed. Funk, I, s. 32; SV. JUSTÍN, Dial. 41: PG 6, 564; SV. IRENEJ, Adv. haer. IV, 17, 5: PG 7, 1023; Harvey, 2, s. 199 a nasl.; TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia, cap. 1: Denz. 939 (1742).
37 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi Pastor aeternus: Denz. 1821 (3050 a nasl.).
38 Porov. FlORENTSKÝ KONCIL, Dekrét pre Grékov (Decretum pro Graecis): Denz. 694 (1307), a PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, tamže: Denz. 1826 (3059).
39 Porov. SV. GREGOR: Liber sacramentorum, Praef. in natali S. Matthiae et S. Thomae: PL 78, 51 a 152; porov. Cod. Vat. lat. 3548, f. 18. SV. HILÁR, In Ps. 67, 10: PL 9, 450; CSEL 22, s. 286; SV. HIERONYM, Adv. Iovin. I, 26; PL 23, 247A; SV. AUGUSTÍN, In Ps. 86, 4; PL 370, 1103; SV. GREGOR V., Mor. in Job XXVIII, V: PL 76, 455 – 456; PRIMASIUS, Comm. in Apoc. V: PL 68, 924BC. PASCHASIUS RADBERTUS, In Matth. L. VIII, cap. 16: PL 120, 561C. Porov. LEV XIII., list Et sane, 17. decembra 1888; ASS 21 (1888), s. 321.
40 Porov. Sk 6, 2 – 6; 11, 30; 14, 23; 30, 17; 1 Sol 5, 12 – 13; Flp 1, 1; Kol 4, 11 atď.
41 Porov. Sk 20, 25 – 27; 2 Tim 4, 6 a nasl.; porov. 1 Tim 5, 22; 2 Tim 2, 2; Tit 1, 5; SV. KLEMENT RÍMSKY, Ad Cor. 44, 3; ed. Funk I, s. 156.
42 SV. KLEMENT RÍMSKY, Ad Cor. 44, 2; ed. Funk I, s. 154 a nasl.
43 Porov. TERTULIÁN, Praescr. haer. 32: PL 2, 52 a nasl.; SV. IGNÁC M., passim.
44 Porov. TERTULIÁN, Praescr. haer. 32: PL 2, 53.
45 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer, III, 2, 2: PG 7, 848A; Harvey 2, 7; Sagnard, s. 100 a nasl.: „manifestatam“.
46 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 2, 2: PG 7, 847; Harvey 2, 7; Sagnard, s. 100: „custoditur“. Porov. tamže IV, 26, 2, col. 1053; Harvey 2, 236 a IV, 33, 8, col. 1077; Harvey 2, 262.
47 Porov. SV. IGNÁC M., Philad., Praef.; ed. Funk, I, s. 264.
48 Porov. SV. IGNÁC M., Philad., 1, 1; Magn. 6, 1; ed. Frank 1, s. 264 a 234.
49 SV. KLEMENT RÍMSKY, 1. c., 42, 3 – 4; 57, 1 – 2; ed. Funk I, 152, 156, 171 a nasl.; SV. IGNÁC M., Philad. 2: Smyrn. 8; Magn. 3; Trall. 7; ed. Funk I, s. 265 a nasl., 282, 232, 246 a nasl. atď; SV. JUSTÍN, Apol., 1, 65: PG 6, 428; SV. CYPRIÁN, Epist., passim.
50 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896: ASS 28 (1895 – 96), s. 732.
51 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, dekrét De sacr. ordinis, cap. 4: Denz. 960 (1768); PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi Pastor aeternus, cap. 3: Denz. 1828 (3061); PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 209 a 212; CIC, kán. 329, § 1.
52 Porov. LEV XIII., apoštolský list Et sane, 17. decembra 1888: ASS 21 (1888), s. 321 a nasl.
53 Porov. SV. LEV VEĽKÝ, Serm. 5, 3; PL 54, 154.
54 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, cap. 3, cituje 2 Tim 1, 6 – 7 na dôkaz, že biskupská vysviacka je skutočná sviatosť: Denz. 959 (1766).
55 Trad. Apost. 3, ed. Botte, Sources Chr., s. 27 – 30; biskupovi sa udeľuje „primatus sacerdotii“ (primát kňazstva). Porov. Sacramentarium „ad summi sacerdotii ministerium… Comple in sacerdotibus tuis mysterii tui summam…“ (na službu navyššieho kňazstva… Vo svojich kňazoch doplň plnosť svojho tajomstva). Tenže, Liber sacramentorum Romanae Ecclesiae, Rím 1960, s. 121 – 122: „Tribuas eis, Domine, cathedram episcopalem ad regendam Ecclesiam tuam et plebem universam“ (Udeľ im, Pane, biskupský stolec na spravovanie tvojej Cirkvi a všetkého ľudu). Porov. PL 78, 224.
56 Porov. Trad. Apost. 2, ed. Botte, s. 27.
57 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, cap. 4, učí, že sviatosť kňazstva vtláča nezmazateľný znak: Denz. 960 (1767). Porov. JÁN XXIII., prejav Iubilate Deo, 8. mája 1960: AAS 52 (1960), s. 466; PAVOL VI., homília vo vatikánskej bazilike, 20. októbra 1963: AAS 55 (1963), s. 1014.
58 SV. CYPRIÁN, Epist. 63, 14: PL 4, 386; Hartel, III B, s. 713: „Sacerdos vice Christi vere fungitur“; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In 2 Tim. Hom 2, 4; PG 62, 612: „Kňaz je ,symbolom‘ Krista“; SV. AMBRÓZ, In Ps. 38, 2526: PL 14, 1051 – 52; CSEL 64, 203 – 204; AMBROSIASTER, In 1 Tim 5, 19: PL 17, 479C a 4, 11 – 12: col 387C; TEODOR MOPSUESTIE Hom. catech. XV, 21 a 24: ed. Tonneau, s. 497 a 503; HESYCHIUS JERUZALEMSKÝ, In Lev. L. 2, 9, 23: PG 93, 894B.
59 Porov. EUZÉBIUS, Hist. Eccl., V, 24, 10: GCS II, 1. s. 495; ed. Bardy, Sourc. Chr. II, s. 69; DIONÝZ u EUZÉBIA, tamže VII, 5, 2: s. 638 a nasl.; Bardy, II. s. 168 a nasl.
60 Porov. dávne koncily, EUZÉBIUS, Hist. Eccl., V, 24 – 24; GCS II, 1. s. 488 s. Bardy II, s. 66 a nasl. a inde; NICEJSKÝ KONCIL, kán. 5: Conc. oec. Decr., s. 7.
61 Porov. TERTULIÁN, De ieiunio, 13: PL 2, 972 B; CSEL 20, s. 292, linn. 13 – 16.
62 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. 56, 3: Hartel, III B, s. 650; Bayard, s. 154.
63 Porov. Zinelliho oficiálna relácia na Prvom vatikánskom koncile: Mansi 52, 1109C.
64 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, schéma dogmatickej konštitúcie II. De Ecclesia Christi, cap. 4: Mansi 53, 310. Porov. Kleutgenova relácia o reformovanej schéme: Mansi 53, 321, B-322 Zinelliho deklarácia: Mansi 52, 1110A. Pozri aj LEV VEĽKÝ, Serm. 4, 3: PL 54, 151A.
65 Porov. CIC, 222 a 227.
66 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus: Denz. 1821 (3050 a nasl.).
67 Porov. SV. CYPRIÁN., Epist. 66, 8: Hartel III, 2, s. 733: „Episcopus in Ecclesia et Ecclesia in Episcopo“ (Biskup je v Cirkvi a Cirkev v biskupovi).
68 Porov. SV. CYPRIÁN., Epist. 55, 24: Hartel, s. 642, lin. 13: „Una Ecclesia per totum mundum in multa membra divisa“ (Jedna Cirkev má mnoho častí po celom svete). Epist. 36, 4; Hart., s. 575, lin. 20 – 21.
69 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 21. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 237.
70 Porov. SV. HILÁR Z POITIERS, In Ps. 14, 3: PL 9, 206; CSEL 22, s. 86; SV. GREGOR VEĽKÝ, Moral. IV, 7, 12: PL 75, 643C. PS. – BAZIL, In Is. 15, 296: PG 30, 637C.
71 Porov. SV. CELESTÍN, Epist. 18, 1 – 2, Efezskému koncilu: PL 50, 505AB; SCHWARTZ, Acta conc. oec. I, 1, 1, s. 22. Porov. BENEDIKT XV., apoštolský list Maximum illud: AAS 11 (1919), s. 440; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 69; PIUS XII., encyklika Fidei donum I. c.
72 Porov. LEV XIII., encyklika Grande munus, 30. septembra 1880: AAS 13 (1880), s. 145; Porov. CIC, 1327; kán. 1350, § 2.
73 O právach patriarchálnych sídel pozri: NICEJSKÝ KONCIL, kán. 6 o Alexandrii a Antiochii a á 7 o Jeruzaleme: COD, s. 8; ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, r. 1215, konštitúcia V: De dignitate patriarcharum, tamže, s. 212; BAZILEJSKO-FERRARSKO-FLORENTSKÝ KONCIL: tamže, s. 504.
74 Porov. Cod. iuris pro Eccl. orient., kán. 216 – 314; de Patriarchis; kán. 324 – 339: de Archiepiscopis maior; kán. 326 – 391; de aliis dignitariis; najmä kán. 328 § 3; 216; 240; 251; 255: de Episcopis et patriarcha nominandis.
75 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét O reforme, V. sesia, cap. 2 n. 9, a XXIV. sesia, kán. 4; COD,. s. 645 a 739.
76 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei Filius, 3: Denz. 1712 (3011). Porov. poznámku k prvej schéme o Cirkvi (prevzatú od sv. Róberta Bellarmina): Mansi 51, 579C; ako aj opravenú schému druhej konštitúcie o Cirkvi Kristovej s komentárom Kleutgena: Mansi 53, 313AB; PIUS IX., list Tuas libenter: Denz. 1683 (2879).
77 Porov. CIC 1322 – 1323.
78 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia. Pastor aeternus: Denz. 1839 (3074).
79 Porov. vysvetlivku Gassera na Prvom vatikánskom kocile: Mansi 52, 1213AC.
80 Gasser, tamže: Mansi 1214A.
81 Gasser, tamže: Mansi 1215CD, 1216 – 1217A.
82 Gasser, tamže: Mansi 1213.
83 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, 4: Denz. 1836 (3070).
84 Modlitba biskupskej vysviacky v byzantskom obrade: Euchologion to mega. Roma 1873, s. 139.
85 Porov. SV. IGNÁC M, Smyrn. 8, 1: ed. Funk, I, s. 282.
86 Porov. Sk 8, 1, 14; 22 – 23; 20, 17 atď.
87 Mozarabská modlitba: PL 96, 759B.
88 Porov. SV. IGNÁC M., Smyrn. 8, 1: ed. Funk, I. s. 282.
89 SV. TOMÁŠ, Summa theol. III, q. 73, a. 3.
90 Porov. SV. AUGUSTÍN, C. Faustum, 12, 20: PL 42, 265; Serm. 57, 7: PL 38, 389 atď.
91 SV. LEV VEĽKÝ, Serm. 63, 7: PL 54, 357 C.
92 Porov. Trad. apost. Hippolyti, 2 – 3: ed Botte, s. 26 – 30.
93 Porov. tzv. text exámenu na začiatku biskupskej vysviacky a modlitbu na konci biskupskej vysviacky, po Te Deum.
94 BENEDIKT XIV., Br. Romana Ecclesia, 5. októbra 1752, § 1: Bullarium Benedicti XIV., t. IV, Rím 1758, 21: „Episcopus Christi typum gerit, Eiusque munere fungitur“ (Biskup predstavuje Krista a vykonáva jeho úrad). PIUS XII., enc. Mystici corporis, 1. c., s. 211: „Assignatos sibi greges singuli singulos Christi nomine pascunt et regunt“ (Kristovým menom každý z nich pasie a spravuje jemu zverené stáda).
95 Porov. LEV XIII., encyklika Satis cognitum, 29. júna 1896: ASS 28 (1895 – 96), s. 732; LEV XIII., list Officio sanctissimo, 22. decembra 1887: ASS 20 (1887), s. 264; PIUS IX., apoštolský list nemeckým biskupom, 12. marca 1875, a konzistoriálny prejav, 15. marca 1875: Denz. 3112 – 3117, len v novom vydaní.
96 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, 3: Denz. 1828 (3061). Porov. Zinelliho reláciu: Mansi 52, 1114D.
97 Porov. SV. IGNÁC M., Ad Ephes. 5, 1: ed. Funk, I., s. 216.
98 Porov. SV. IGNÁC M., Ad Ephes. 6, 1: ed. Funk, I., s. 218.
99 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, De sacr. ordinis, kán. 2: Denz. 958 (1765), a kán. 6: Denz. 966 (1776).
100 Porov. INOCENT I., Epist. ad Decentium: PL 20, 554 A: Mansi 3, 1029: Denz. 98 (215): „Presbyteri licet secundi sint sacerdotes, pontificatus tamen apicem non habent“ (Hoci presbyteri sú kňazmi druhého stupňa, nemajú vrchol duchovnej služby“); SV. CYPRIÁN, Epist. 61, 3: ed. Hartel, s. 696.
101 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, l. c., Denz. 956a – 968 (1736 – 1778) a zvlášť kán. 7: Denz. 967 (1777); PIUS XII., apoštolská konštitúcia Sacramentum ordinis: Denz. 2301 (3857 – 61).
102 Porov. INOCENT I., 1.c.; SV. GREGOR NAZIÁNSKY, Apol. II, 22: PG 35, 432B. PS-DIONÝZ, Eccl. Hier., 1, 2: PG 3, 372D.
103 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia: Denz. 940 (1743); PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 553: Denz. 2300 (3850).
104 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia: Denz. 938 (1739 – 40); DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 7 a 47: AAS 56 (1964), s. 100 – 113.
105 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 1. c., pozn. č. 67.
106 Porov. SV. CYPRIÁN, Epist. II, 3: PL 4, 242B, Hartel, II, 2, s. 497.
107 Porov. Pontificale Romanum, De Ordinatione presbyterorum, pri vkladaní rúcha.
108 Porov. Pontificale Romanum, De Ordinatione presbyterorum, v prefácii.
109 Porov. SV. IGNÁC M., Philad. 4: ed. Funk, I, s. 266; SV. KORNEL I., u SV. CYPRIÁNA, Epist. 48, 2: Hartel, III, 2, s. 610.
110 Constitutiones Ecclesiae Aegyptiacae, III, 2: ed. Funk, Didascalia, II, s. 103; Statuta Eccl. Ant. 37 – 41: Mansi 3, 954.
111 SV. POLYKARP, Ad Phil. 5, 2: ed. Funk, I, s. 300, o Kristovi hovorí: „omnium diaconus factus“ (stal sa služobníkom všetkých). Porov. Didaché, 15, 1: tamže, s. 32; SV. IGNÁC M., Trall. 2, 3: tamže, s. 242. Constitutiones apostolorum, 8, 28, 4: ed. Funk, Didascalia, I, s. 530.
112 SV. AUGUSTÍN, Serm. 340, 1: PL 38, 1483.
113 Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno, 15. mája 1931: AAS 23 (1931), s. 221 a nasl.; PIUS XII., prejav De quelle consolation, 14. októbra 1951: AAS 43 (1951), s. 790 a nasl.
114 Porov. PIUS XII., prejav Six ans se sont écoulés, 5. októbra 1957: AAS 49 (1957), s. 927.
115 Rímsky misál, z prefácie na sviatok Krista Kráľa.
116 Porov. LEV XIII., encyklika Immortale Dei, 1. novembra 1885: ASS 18 (1885), s. 166 a nasl.; tenže, encyklika Sapientiae christianae, 10. januára 1890: ASS 22 (1889 – 1890), s. 397 a nasl.; PIUS XII., prejav Alla vostra filiale, 23. marca 1958: AAS 50 (1958), s. 220: „la legittima sana laicità dello Stato“ („legitímny, zdravý laický charakter štátu“).
117 Porov. CIC., 682.
118 Porov. PIUS XII., prejav De quelle consolation, 1. c., s. 789: „Dans les batailles décivises, c’ est parfois du front que partent les plus heureuses initiatives…“ („V rozhodujúcich bojoch vznikajú niekedy najšťastnejšie iniciatívy.“); tenže, prejav L’ importance de la presse catholique, 17. februára 1950: AAS 42 (1950), s. 256.
119 Porov. 1 Sol 5, 19 a 1 Jn 4, 1.
120 Epist. ad Diognetum, 6: ed. Funk, I, s. 400; porov. SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Mt., Hom. 46 (47), 2: PG 58, 478, o kvase a ceste.
121 Rímsky misál, Gloria in excelsis. Porov. Lk 1, 35: Mk 1, 24; Lk 4, 34; Jn 6, 69 („ho hagios tou Theou“ – „ty si Boží Svätý“); Sk 3, 14; 27 a 30; Hebr 7, 26.
122 Porov. ORIGENES, Comm. Rom. 7, 7: PG 14, 1122B; PS-MACARIUS, De oratione, 11, 11: PG 34, 861AB; SV. TOMÁŠ, Summa theol. II-II, q. 184, a. 3.
123 Porov. SV. AUGUSTÍN, Retract. II, 18: PL 32, 637 a nasl.; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS (1943), s. 225.
124 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum omnium, 26. januára 1923: AAS 15 (1923), s. 50 a s. 59 – 60; encyklika Casti connubii, 31. decembra 1930: AAS 22 (1930,), s. 548; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Provida mater, 2. februára 1947: AAS 39 (1947), s. 117; prejav Annus sacer, 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 27 – 28; prejav Nel darvi, 1. júla 1956: AAS 48 (1956), s. 574 a nasl.
125 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. II-II. q. 184, a. 5 a 6. De perf. vitae spir., cap. 18; ORIGENES, In Is., Hom. 6, 1: PG 13, 239.
126 Porov. SV. IGNÁC MUČENÍK, Magn. 13, 1: ed. Funk, I, s. 241.
127 Porov. SV. PIUS X., exhortácia Haerent animo, 4. augusta 1908: AS 41 (1908), s. 560 a nasl.; CIC, 124; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 22 a nasl.
128 Porov. Pontificale Romanum, De ordinatione presbyterorum, pri začiatočnom povzbudení.
129 Porov. SV. IGNÁC MUČENÍK, Trall. 2, 3: ed. Funk, I, s. 244.
130 Porov. PIUS XII., prejav Sous la maternelle protection, 9. decembra 1957: AAS 50 (1958), s. 36.
131 Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii, 31. decembra 1930: AAS 22 (1930), s. 548 a nasl.; porov. SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Ephes., Hom. 20, 2: PG 62, 136 a nasl.
132 Porov. SV. AUGUSTÍN, Enchir. 121, 32: PL 40, 288; SV. TOMÁŠ, Summa theol., II-II. q 184, a. 1; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 660.
133 O radách vo všeobecnosti pozri ORIGENES, Comm. Rom. X, 14: PG 14, 1275B; SV. AUGUSTÍN, De s. virginitate, 15, 15: PL 40, 403; SV. TOMÁŠ, Summa theol. I-II, q. 100, a. 2 C (in fine); II-II, q. 44, a. 4 ad 3.
134 O prednostiach posvätného panenstva porov. TERTULIÁN, Exhort. Cast. 10: PL 2, 925C; SV. CYPRIÁN, Hab. virg.: 3 a 22: PL 4, 443B a 461A a nasl.; SV. ATANÁZ (?), De virg.: PG 28, 252 a nasl.; SV. JÁN ZLATOÚSTY, De virg.: TG 48, 533 a nasl.
135 O chudobe ducha pozri Mt 5, 3 a 19, 21; Mk 10, 21; Lk 18, 22; o poslušnosti uvádzajú Kristov príklad Jn 4, 34 a 6, 38; Flp 2, 8 – 10; Hebr 10, 5 – 7. O tom mnoho u otcov a zakladateľov reholí.
136 O uskutočňovaní rád, ktoré sa neukladajú všetkým, pozri SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Mt. Hom. 7, 7: PG 57, 81 a nasl.; SV. AMBRÓZ, De viduis, 4, 23: PL 16, 241 a nasl.
137 Porov. ROSWEYDUS, Vitae patrum, Antwerpiae 1628; Apophtegmata patrum: PG 65; PALLADIUS, Historia Lausiaca: PG 34, 995 a nasl.: ed C. Butler, Cambridge 1898 (1904); PIUS XI., apoštolská konštitúcia Umbratilem, 8. júla 1924: AAS 50 (1924), s. 386 – 387; PIUS XII., príhovor Nous sommes heureux, 11. apríla 1958: AAS 50 (1958), s. 283.
138 Porov. PAVOL VI., príhovor Magno gaudio, 23. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 566.
139 Porov. CIC, 487 a 488, 4; PIUS XII., prejav Annus sacer, 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 27 a nasl.; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Provida mater, 2. februára 1947: AAS 39 (1947), s. 120 a nasl.
140 Porov. PAVOL VI., l. c., s. 567.
141 Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol. II-II, q. 184, a. 3 a q.; SV. BONAVENTÚRA, Opusc. XI, Apologia pauperum, c. 3, 3: ed. Opera, Quaracchi, t. 8, 1898, s. 245 a nasl.
142 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, schéma De Ecclesia Christi, kap. XV, a pozn. 48: Mansi 51, 549 a nasl. a 619 a nasl.; LEV XIII., list Au milieu des consolations, 23. decembra 1900: AAS 33 (1900 – 1901), s. 361; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Provida mater, l. c., s. 114 a nasl.
143 Porov. LEV XIII., konštitúcia Romanos pontifices, 8. mája 1881: AAS 13 (1800-1881), s. 483; PIUS XII., prejav Annus sacer, 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 28 a nasl.
144 Porov. PIUS XII., prejav Annus sacer, 1. c., s. 28; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Sedes sapientiae, 1. mája 1956: AAS 48 (1956), s. 355; PAVOL VI., prejav Magno gaudio, 23. mája 1964: AAS (1964), s. 570 – 571.
145 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 214 a nasl.
146 Porov. PIUS XII., prejav Annus sacer, 1. c., s. 30; prejav Sous la maternelle protection, 9. decembra 1957: AAS 50 (1958), s. 39 a nasl.
147 FLORENTSKÝ KONCIL, Dekrét pre Grékov (Decretum pro Graecis): Denz. 693 (1305).
148 Popri starších dokumentoch proti akejkoľvek forme vyvolávania duchov, počínajúc obdobím Alexandra IV. (27. septembra 1258), pozri okružný list Posvätnej kongregácie Sv. ofícia, De magnetismi abusu, 4. augusta 1856: AAS (1856), s. 177 – 178. Denz. 1653 – 1654 (2823 – 2825); odpoveď Posvätnej kongregácie Svätého ofícia, 24. apríla 1917: AAS (1917), s. 268, Denz. 2182 (3642).
149 Syntetický výklad tohto učenia pozri: PIUS XII., encyklika Mystici corporis: AAS 35 (1943), s. 200 a ďalšie.
150 Porov. medziiným: SV. AUGUSTÍN, Enarr. in Ps. 85, 24: PL 37, 1099; SV. HIERONYM, Liber contra Vigilantium, 6: PL 23, 244; SV. TOMÁŠ, In 4° Sent., d. 45, a. 3, q. 2; atď.
151 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis: AAS 35 (1943), s. 245.
152 Porov. mnohé nápisy v rímskych katakombách.
153 Porov. GELÁZIUS I., Decretalis De libris recipiendis, 3: PL 59, 160, Denz. 165 (353).
154 Porov. SV. METOD, Symposion, VII, 3: GCS (Bonwetsch), s. 74.
155 Porov. BENEDIKT XV., Decretum approbationis virtutum in causa beatificationis et canonizationis servi Dei Ioannis Nepomuceni Neumann: AAS 14 (1922), s. 23; viaceré prejavy PIA XI. o svätých: Inviti all’ eroismo, in: Discorsi e Radiomessaggi, t. 10, 1949, s. 37 – 43.
156 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei: AAS 39 (1947), s. 581 – 583.
157 Porov. Hebr 13,7; Eccli, cap. 44 – 50; Hebr 11, 3 – 40; porov. aj PIUS XII, encyklika Mediator Dei: AAS 39(1947), s. 582 – 583.
158 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 3: Denz. 1794 (3013).
159 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis: AAS (1943), s. 216.
160 O vďačnosti voči svätým pozri E. DIEHL, Inscriptiones latinae christianae veteres, I, Berlin 1925 a nasl. 2008, 2382 a ďalšie.
161 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia, dekrét De invocatione… sanctorum: Denz. 984 (1821).
162 Breviarum Romanum, Invitatorium in festo Sanctorum omnium.
163 Porov. napr. 2 Sol 1, 10.
164 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 104: AAS 56 (1964), s. 125 – 126.
165 Porov. Rímsky misál, omšový kánon.
166 Porov. DRUHÝ NICEJSKÝ KONCIL, Act. VII: Denz. 302 (600).
167 Porov. FLORENTSKÝ KONCIL, Decretum pro Grecis: Denz. 693 (1304).
168 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia, dekrét De invocatione, veneratione et reliquiis sanctorum et sacris imaginibus: Denz 984 – 988 (1821 – 1824); XXV. sesia, dekrét O očistci: Denz. 983 (1820); VI. sesia, dekrét O ospravodlivení, kán 30: Denz. 840 (1580).
169 Rímsky misál, z prefácie o svätých, povolenej pre francúzske diecézy.
170 Porov. SV. PETER KANÍZIUS, Catechismus maior seu Summa doctrinae christianae, cap. III (ed. crit. F. Streicher), Pars I, s. 15 – 16, č. 44 a s. 100 – 101, č. 49.
171 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium: AAS 56 (1964), s. 125 – 126.
172 Symbolum Constantinopolitanum: Mansi 3, 566. Porov. EFEZSKÝ KONCIL, tamže 4, 1130 (ako aj 2, 665 a 4, 1071); CHALCEDÓNSKY KONCIL, tamže 7, 111 – 116; DRUHÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, tamže 9, 375 – 396.
173 Missale Romanum, z kánonu.
174 SV. AUGUSTÍN, De s. virginitate, 6: PL 40, 399.
175 Porov. PAVOL VI., Prejav na koncile, 4. decembra 1963: AAS 56 (1964), s. 37.
176 Porov. SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, Hom. in Annunt. Deiparae: PG 98, 328; In Dorm. 2: 357; ANASTÁZ ANTIOCHIJSKÝ, Serm. 2 de Annunt., 2: PG 89, 1377AB; Serm. 3, 2: 1388C; SV. ANDREJ KRÉTSKY, Can. in B. V. nat., 4: PG 97, 1321; In B. V. nat., 1: 812A; Hom. in dorm., 1: 1068 C; SV. SOFRONIUS, Or. 2 in Annunt., 18: PG 87 (3), 3237BD.
177 SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 22, 4: PG 7, 959A: Harvey, 2, 123.
178 SV. IRENEJ, tamže: Harvey, 2, 124.
179 SV. EPIFÁN, Haer, 78, 18: PG 42 , 728CD – 729A.
180 SV. HIERONYM, Epist. 22, 21: PL 1108. Porov. SV. AUGUSTÍN, Serm. 51, 2, 3: PL 38, 335; Serm. 232, 2: col. 1108; SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. 12, 15: PG 33, 741AB; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Ps. 44, 7: PG 55, 193; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Hom. 2 in dorm. B. M. V., 3: PG 96, 728.
181 Porov. LATERÁNSKY KONCIL z roku 649, kán. 3: Mansi 10, 1151; SV. LEV VEĽKÝ, Epist. ad Flav.: PL 54, 759; CHALCEDÓNSKY KONCIL: Mansi 7, 462; SV. AMBRÓZ, De instit. virg.: PL 16, 320.
182 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 247 – 248.
183 Porov. PIUS IX., bula Ineffabilis, 8. decembra 1854: Acta Pii IX, I, I, s. 616; Denz. 1641 (2803).
184 Porov. PIUS XII., apoštolská konštitúcia Munificentissimus, 1. novembra 1950: AAS 42 (1950); Denz. 2333 (3903). Porov. SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Enc. in dorm. Dei genitricis, Hom 2 et 3: PG 96, 721 – 761, najmä 728B; SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, In s. Dei gen. dorm., Serm. 1: PG 98 (6), 340 – 348; Serm. 3: 361. SV. MODESTUS JERUZALEMSKÝ, In dorm. ss. Deiparae: PG 86 (2), 3277 – 3312.
185 Porov. PIUS XII., encyklika Ad caeli Reginam, 11. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 633 – 636; Denz. 3913 a nasl. Porov. SV. ANDREJ KRÉTSKY, Hom. 3 in dorm. ss. Deiparae; PG 97, 1089 – 1109; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, De fide orth., IV, 14: PG 94, 1153 – 1161.
186 Porov. Kleutgen, opravený text De mysterio Verbi incarnati, cap. IV: Mansi 53, 290. Porov. SV. ANDREJ KRÉTSKY, In nat. Mariae, Sermo 4: PG 97, 865A; SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, In annunt. Deiparae: PG 98, 321BC; In dorm. Deiparae, III: 361D; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, In dorm. B. V. Mariae, Hom. 1, 9: PG 96, 712BC – 713A.
187 Porov. LEV XIII., encyklika Adiutricem populi, 5. septembra 1895: AAS 15 (1895 – 96) s. 303; SV. PIUS X., encyklika Ad diem illum, 2. februára 1904: Acta I, s. 154; Denz. 1978a (3370); PIUS XI., encyklika Miserentisimus, 8. mája 1928: AAS 20 (1928), s. 178; PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 13. mája 1946: AAS 38 (1946), s. 266.
188 Porov. SV. AMBRÓZ, Epist. 63: PL 16, 1218.
189 Porov. SV. AMBRÓZ, Expos. Lc II, 7: PL 15, 1555.
190 Porov. PS. – PETER DAM., Serm. 63: PL 144, 861AB; GODFRÍD OD SV. VIKTORA, In nat. B. M., Ms. Paris, Mazarine, 1002, fol. 109r.; GERHOHUS REICH, De gloria et honore Filii hominis, 10: PL 194, 1105AB.
191 Porov. SV. AMBRÓZ, Expos. Lc. II, 7 a X. 24-25: PL 15, 1555 a 1810; SV. AUGUSTÍN, In Io., Tr. 13, 12: PL 35, 1499. Porov. Serm. 191, 2, 3: PL 38, 1010; atď. Porov. aj BÉDA CTIHODNÝ, In Lc. expos. I. cap. 2: PL 92, 330; IZÁK DELLA STELLA, Serm. 51: PL 194, 1863A.
192 Porov. Breviarium Romanum, ant. „Sub tuum praesidium“, z I. vešperov Malého ofícia Preblahoslavenej Panny Márie.
193 Porov. DRUHÝ NICEJSKÝ KONCIL, rok 787: Mansi 13, 378 – 379; Denz. 302 (600 – 601); TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia: Mansi 33, 171 – 172.
194 Porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 24. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 679; encyklika Ad caeli Reginam, 11. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 637.
195 Porov. PIUS XI., encyklika Ecclesiam Dei, 12. novembra 1923: AAS 15 (1923), s. 581; PIUS XII., encyklika Fulgens corona, 8. septembra 1953: AAS 45 (1953), s. 590 – 591.

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

INTER MIRIFICA

Dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch

ÚVOD

Význam termínov

1. MEDZI OBDIVUHODNÝMI technickými vynálezmi, ktoré ľudský duch s Božou pomocou najmä v našich časoch vyvinul zo stvorených vecí, matka Cirkev s osobitnou starostlivosťou prijíma a sleduje tie, ktoré sa týkajú predovšetkým ľudského ducha a otvorili nové cesty k rýchlemu šíreniu správ, myšlienok a poznatkov každého druhu. Spomedzi týchto vynálezov vynikajú tie, ktoré sú svojou povahou uspôsobené dotknúť sa a ovplyvňovať nielen jednotlivcov, ale aj široké masy, ba celú ľudskú spoločnosť, teda tlač, film, rozhlas, televízia a iné, a ktoré možno preto právom nazvať spoločenskými komunikačnými prostriedkami.

Prečo sa koncil zaoberá týmto problémom

2. Matka Cirkev si je vedomá, že tieto prostriedky, ak sú správne používané, preukazujú ľudstvu veľmi cenné služby, lebo účinne napomáhajú osvieženie a obohatenie ducha, ale aj šírenie a upevňovanie Božieho kráľovstva. Avšak takisto vie, že ľudia ich môžu používať i proti plánom Boha Stvoriteľa na svoju vlastnú ujmu. Ba jej materinské srdce je skľúčené pre mnohé škody, ktoré zneužívanie týchto prostriedkov veľmi často spôsobuje ľudskej spoločnosti.
Posvätný cirkevný snem si preto pokladá za povinnosť pokračovať na tomto dôležitom poli v bedlivom úsilí pápežov i biskupov a zaoberať sa základnými otázkami súvisiacimi so spoločenskými komunikačnými prostriedkami. Pritom dúfa, že tu predložené učenie a smernice budú slúžiť nielen na spásu veriacich, ale aj na pokrok celého ľudstva.

PRVÁ KAPITOLA

SMERNICE NA SPRÁVNE POUŹÍVANIE
SPOLOČENSKÝCH KOMUNIKAČKÝCH
PROSTRIEDKOV

Úlohy Cirkvi

3. Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium. Preto sa cíti viazaná úlohou hlásať posolstvo spásy aj pomocou spoločenských komunikačných prostriedkov a učiť ľudí, ako ich správne používať.
Cirkev má teda prirodzené právo používať a vlastniť všetky tieto prostriedky, pokiaľ sú potrebné alebo užitočné pri kresťanskej výchove a pri akejkoľvej jej činnosti v záujme spásy duší. Duchovní pastieri majú zase povinnosť poučovať a viesť veriacich tak, aby aj pomocou týchto prostriedkov pracovali na spáse a zdokonaľovaní samých seba i celej ľudskej rodiny.
Avšak je predovšetkým úlohou laikov naplniť tieto prostriedky humánnym a kresťanským duchom, aby plne zodpovedali veľkým očakávaniam ľudstva, ako aj Božím plánom.

Mravný zákon

4. Správne používanie týchto prostriedkov si bezpodmienečne vyžaduje, aby všetci, ktorí si nimi slúžia poznali smernice mravného poriadku a svedomite ich uplatňovali na tomto poli. Preto nech venujú pozornosť obsahu, ktorý sa podáva podľa osobitnej povahy každého z týchto prostriedkov. Zároveň nech majú na zreteli všetky sprievodné okolnosti – cieľ, osoby, miesto, čas atď. –, v ktorých sa komunikácia uskutočňuje a ktoré môžu upravovať alebo úplne meniť jej mravnú hodnotu. Medzi tieto činitele patria aj účinky, ktoré charakterizujú každý z týchto prostriedkov, totiž ich účinnosť, ktorá môže byť taká silná, že ju ľudia – najmä ak nie sú pripravení – iba ťažko môžu spozorovať, ovládať a prípadne aj odmietnuť.

Právo na informácie

5. Predovšetkým je potrebné, aby si všetci zainteresovaní utvorili správny morálny úsudok o používaní týchto prostriedkov, najmä o niektorých otázkach, o ktorých sa dnes vedie živá polemika.
Prvá otázka sa týka informácií, čiže získavania a šírenia správ. Je zrejmé, že informácia sa, vzhľadom na rozvoj dnešnej ľudskej spoločnosti a na čoraz užšie vzťahy vzájomnej závislosti jej členov, stala veľmi užitočnou, dokonca nevyhnutnou. Lebo verejné a včasné správy o udalostiach a faktoch poskytujú ľuďom primerané a stále nové poznatky, ktoré im umožňujú účinnejšie prispievať k spoločnému dobru a ľahšie napomáhať vzrastajúci pokrok celej spoločnosti. Ľudská spoločnosť má teda podľa daných podmienok právo na vhodné informovanie tak jednotlivcov, ako aj spoločnosti. Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a pri zachovaní spravodlivosti a lásky úplná. Čo sa týka spôsobu, má byť okrem toho slušná a primeraná, čiže má svedomite zachovávať mravné zákony a legitímne práva a dôstojnosť človeka pri získavaní i pri zverejňovaní správ. Lebo nie každá vedomosť je užitočná, kým „láska buduje“ (1 Kor 8, 1).

Umenie a mravnosť

6. ďalšia otázka sa týka vzájomných vzťahov medzi právami umenia – ako sa bežne vraví – a požiadavkami mravnosti. Keďže množiace sa diskusie o tejto problematike majú nezriedka svoje korene v bludných náukach v oblasti etiky a estetiky, tento koncil vyhlasuje, že všetci musia uznávať absolútne prvenstvo objektívneho mravného poriadku, lebo on jediný presahuje a zosúlaďuje všetky oblasti týkajúce sa človeka, čo ako vznešené, nevynímajúc umenie. Veď jedine mravný poriadok sa vzťahuje na človeka – Božie stvorenie, obdarené rozumom a nadprirodzeným cieľom – v celej jeho prirodzenosti. Len pod podmienkou, že sa úplne a verne zachováva, privádza človeka k plnej dokonalosti a šťastiu.

Zobrazovanie mravného zla

7. Napokon opis a predstavovanie zla môže nepochybne aj prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov viesť k dokonalejšiemu poznaniu a skúmaniu človeka, ako aj s primeranou dramatickou pôsobivosťou zdôrazniť krásu pravdy a dobra. Aby to však neprinieslo dušiam viac škody ako úžitku, aj tu je potrebné dôsledne zachovávať mravné normy, najmä ak ide o veci, ktoré si vyžadujú patričnú úctu alebo ktoré v človeku, zranenom dedičným hriechom, ľahšie prebúdzajú zlé žiadosti.

Verejná mienka

8. Keďže verejná mienka má dnes veľmi veľký vplyv a vážnosť v súkromnom i vo verejnom živote občanov všetkých spoločenských vrstiev, je potrebné, aby si všetci členovia spoločnosti plnili aj v tejto oblasti svoje povinnosti spravodlivosti a lásky. Preto nech sa aj pomocou týchto prostriedkov usilujú utvárať a šíriť správnu verejnú mienku.

Povinnosti recipientov

9. Všetkých používateľov, t. j. čitateľov, poslucháčov a divákov, ktorí podľa svojho osobného a slobodného výberu prijímajú informácie a programy rozširované týmito prostriedkami, zaväzujú osobitné povinnosti. Správny výber totiž vyžaduje, aby v plnej miere napomáhali všetko, čo sa vyznačuje čnosťou, vedou a umením, a vystríhali sa všetkého, čo by mohlo im samým spôsobiť duchovnú ujmu, alebo im dať na to príležitosť, prípadne čo by mohlo pre zlý príklad uviesť do nebezpečenstva iných alebo by brzdilo dobrú komunikáciu a napomáhalo zlé. To sa obyčajne stáva, ak sa uprednostňujú podnikatelia, ktorí sa pri používaní týchto prostriedkov riadia výlučne kritériami zisku.
Aby teda tí, ktorí prijímajú tieto programy vyhoveli mravnému zákonu, nech nezanedbávajú povinnosť včas sa informovať o posudkoch, ktoré v tejto veci predkladá kompetentná autorita, a pridŕžať sa ich podľa zásad správneho svedomia. Aby však vedeli ľahšie odolávať menej čestným radám a prijímali dobré odporúčania, nech sa snažia vhodným spôsobom si formovať a vzdelávať svedomie.

Povinnosti mládeže a rodičov

10. Zvlášť mladší používatelia médií nech si zvyknú na správnu mieru a disciplínu v používaní týchto prostriedkov. Okrem toho nech sa usilujú dôkladne pochopiť, čo videli, počuli alebo čítali. Nech diskutujú o tom s vychovávateľmi a odborníkmi a nech sa naučia utvárať si správny úsudok. Rodičia nech zasa pamätajú, že majú povinnosť svedomito bedliť, aby nemali do domácnosti prístup programy, časopisy a iné komunikačné prostriedky, ktoré urážajú vieru a mravy, a aby k nim ich deti nemali prístup ani inde.

Povinnosti tvorcov

11. Zvláštnu morálnu zodpovednosť za správne používanie spoločenských komunikačných prostriedkov majú novinári, spisovatelia, herci, režiséri, producenti, poskytovatelia finančných zdrojov, distribútori, majitelia zábavných podnikov, predavači, ďalej kritici, ako aj všetci, ktorí majú akúkoľvek účasť na príprave a šírení výsledkov tvorby. Je totiž očividné, akú veľkú a veľmi vážnu zodpovednosť treba pri terajšej situácii ľudí pripisovať tým, ktorí svojimi informáciami alebo podnetmi môžu nasmerovať ľudstvo buď na správnu, alebo na zlú cestu.
Preto majú usmerňovať svoje ekonomické, politické a umelecké záujmy takým spôsobom, aby sa nikdy nestavali proti spoločnému dobru. Aby to ľahšie dosiahli, odporúča sa im vstúpiť do takých profesijných organizácií, ktoré svojim členom vštepujú úctu k mravným zákonom, a ak treba, zaväzujú sa dodržiavať mravný kódex pri vykonávaní činností a úloh svojho povolania.
Napokon nech vždy pamätajú, že veľká časť čitateľov a divákov sa skladá z mladých ľudí, ktorí potrebujú tlač a programy poskytujúce slušnú zábavu a usmerňujúce ich ducha k najvyšším ideálom. Okrem toho nech sa postarajú, aby sa náboženské námety zverili vhodným a povolaným osobám a podávali sa s náležitou vážnosťou.
Povinnosti verejnej moci

12. Občianska moc má v tejto oblasti osobitné povinnosti vzhľadom na všeobecné dobro, na ktoré sú tieto prostriedky určené. Táto moc má totiž na základe svojho poslania chrániť a zabezpečovať pravdivú a správnu slobodu informácií – najmä slobodu tlače –, ktorú moderná spoločnosť bezpodmienečne potrebuje, aby sa mohla rozvíjať. Má napomáhať náboženské, kultúrne a umelecké hodnoty a zaistiť prijímateľom týchto programov slobodné uplatňovanie ich zákonitých práv. Okrem toho má podporovať najmä také iniciatívy, ktoré sú veľmi užitočné predovšetkým pre mládež a bez podpory by sa nedali uskutočniť.
Napokon má verejná moc – ktorá sa právom stará o zdravie obyvateľstva – povinnosť vydávaním a svedomitým uplatňovaním zákonov konať spravodlivé a rozvážne opatrenia, aby zo zlého používania týchto prostriedkov nevznikli vážne nebezpečenstvá pre verejnú mravnosť a rozvoj spoločnosti. Táto bdelosť vôbec nie je namierená proti slobode jednotlivcov ani organizácií, najmä ak chýba spoľahlivá záruka zo strany tých, čo narábajú týmito prostriedkami profesionálne.
Osobitnú pozornosť treba venovať tomu, aby mladí boli chránení pred tlačou a programami ich veku škodlivými.

DRUHÁ KAPITOLA

SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY
A KATOLÍCKY APOŠTOLÁT

Činnosť kňazov a veriacich

13. Nech sa všetci synovia a dcéry Cirkvi jednomyseľne a s porozumením snažia, aby sa spoločenské komunikačné prostriedky bez meškania a s nasadením všetkých síl účinne používali v rozmanitých apoštolských dielach, ako si to vyžaduje momentálna situácia, a aby sa predchádzalo škodlivým podujatiam, zvlášť v tých krajinách, v ktorých si mravný a náboženský vývin vyžaduje tie naliehavé opatrenia.
Nech teda duchovní pastieri plnia svoje povinnosti na tomto poli bez otáľania, lebo to úzko súvisí s ich riadnym kazateľským poslaním. Aj laici, ktorí narábajú týmito prostriedkami, sa majú usilovať byť Kristovými svedkami najmä tým, že každý z nich bude konať svoju prácu odborne a s apoštolským duchom, ale aj tým, že podľa svojich možností poskytne svoje technické, hospodárske, kultúrne alebo umelecké schopnosti pastoračnej činnosti Cirkvi.

Iniciatívy katolíkov

14. Predovšetkým treba podporovať dobrú tlač. Aby však bolo možné čitateľov formovať v pravom kresťanskom duchu, je potrebné, aby vznikala a rozvíjala sa aj katolícka tlač v pravom zmysle, teda taká, ktorú vydáva buď priamo cirkevná vrchnosť, alebo katolícki veriaci s výslovným úmyslom stvárňovať, posilňovať a šíriť verejnú mienku v súlade s prirodzeným zákonom, katolíckou náukou a mravnosťou, ako aj v snahe uverejňovať a v správnom svetle komentovať fakty, ktoré sa týkajú života Cirkvi. Veriacich zasa treba upozorňovať na povinnosť čítať a rozširovať katolícku tlač, aby si mohli utvoriť kresťanský úsudok o všetkých udalostiach.
Nech sa všemožne a účinne podporuje a zabezpečuje produkcia a premietanie filmov, ktoré slúžia na slušnú zábavu a sú vhodné z kultúrnej a umeleckej stránky, predovšetkým tých, ktoré sú určené mládeži. To možno dosiahnuť najmä tým, že sa podporujú a koordinujú snahy a podujatia čestných producentov a distribútorov, odporúčaním dobrých filmov priaznivou kritikou a udeľovaním cien, ako aj podporovaním a spoluprácou kín, ktoré vedú katolícki a čestní podnikatelia.
Podobne treba účinne napomáhať slušné rozhlasové a televízne vysielania, najmä tie, ktoré sú vhodné do rodinného prostredia. ďalej je nevyhnutné aktívne a horlivo podporovať katolícke rozhlasové a televízne vysielania, ktoré privádzajú poslucháčov k účasti na živote Cirkvi a prijímaniu náboženských právd. Kde je to vhodné, nech sa starostlivo zriaďujú katolícke vysielače, avšak treba dbať na to, aby sa ich programy vyznačovali dokonalosťou a účinnosťou.
Okrem toho je potrebné postarať sa, aby sa aj ušľachtilé a starobylé divadelné umenie, ktoré spoločenské komunikačné prostriedky dnes takisto v značnej miere rozširujú, usilovalo kultúrne a mravne formovať divákov.

Príprava tvorivých pracovníkov

15. Na zabezpečenie uvedených požiadaviek treba bezodkladne pripravovať kňazov, rehoľníkov i laikov, ktorí majú náležité skúsenosti, aby mohli používať tieto prostriedky na apoštolské ciele.
Predovšetkým treba technicky, kultúrne a morálne pripraviť laikov, zakladajúc školy, fakulty a inštitúty, v ktorých by novinári, filmoví, rozhlasoví a televízni pracovníci, ako aj ostatní zainteresovaní mohli získať úplnú výchovu preniknutú kresťanským duchom, najmä pokiaľ ide o sociálnu náuku Cirkvi. Takisto je potrebné vychovávať a podporovať hercov, aby svojím umením užitočne slúžili ľudskej spoločnosti. Napokon sa treba postarať o dôkladnú prípravu literárnych, filmových, rozhlasových, televíznych a ďalších kritikov, ktorí by ako vynikajúci odborníci vo svojej oblasti boli usmerňovaní a povzbudzovaní robiť také posudky, v ktorých by sa mravné hľadisko vždy stavalo do správneho svetla.
Výchova používateľov médií

16. Správne používanie spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré sú k dispozícii záujemcom rozličného veku a vzdelania, vyžaduje od nich primeranú a osobitnú teoretickú a praktickú formáciu. Preto treba podporovať, rozširovať a viesť podľa kresťanských zásad podujatia, ktoré sledujú tento cieľ – najmä ak sú určené pre mladých – v katolíckych školách každého stupňa, v seminároch, ako aj v združeniach apoštolátu laikov. Aby sa ľahšie dosiahol tento cieľ, nech sa v katechizme podáva a vysvetľuje katolícke učenie a pravidlá správania v tejto oblasti.

Technické a finančné prostriedky

17. Keďže vonkoncom nie je vhodné, aby synovia a dcéry Cirkvi nečinne prihliadali, ako slovo spásy hatia prekážky technického a finančného rázu, ktoré sú pri komunikačných prostriedkoch naozaj nesmierne, tento posvätný cirkevný snem ich upozorňuje na povinnosť finančne zabezpečovať a podporovať katolícke denníky, časopisy, filmové podujatia a rozhlasové i televízne stanice a vysielania, ktorých hlavným cieľom je šíriť a brániť pravdu a starať sa o kresťanskú výchovu ľudskej spoločnosti. Zároveň naliehavo vyzýva organizácie i jednotlivcov, ktorí majú veľký vplyv na hospodárskom alebo technickom poli, aby ochotne, veľkodušne i svojimi skúsenosťami štedro napomáhali tieto prostriedky, pokiaľ slúžia pravej kultúre a apoštolátu.

Deň spoločenských komunikačných prostriedkov

18. V záujme účinného posilnenia mnohotvárneho apoštolátu Cirkvi v oblasti spoločenských komunikačných prostriedkov nech sa v diecézach celého sveta podľa úsudku biskupov každoročne slávi deň zameraný na poučenie veriacich o ich povinnostiach v tejto oblasti, povzbudia sa do modlitieb na tento úmysel a do venovania milodarov na tento cieľ. Tieto milodary sa potom svedomito vynaložia na udržiavanie a napomáhanie príslušných cirkevných ustanovizní a podujatí podľa potrieb katolíckeho sveta.

Úrad Svätej stolice

19. Najvyšší veľkňaz pri vykonávaní svojej zvrchovanej pastierskej starostlivosti v oblasti spoločenských komunikačných prostriedkov má k dispozícii osobitný úrad Svätej stolice.

Kompetencie biskupov

20. Biskupi zase majú bedliť nad dielami a podujatiami tohto druhu vo svojich diecézach, organizovať ich, a pokiaľ sa týkajú verejnej apoštolskej činnosti, koordinovať ich, nevynímajúc tie, ktoré vedú rehoľníci vyňatí spod právomoci biskupa.

Národné úrady

21. Keďže účinná celonárodná apoštolská činnosť vyžaduje jednotu zámerov a síl, tento posvätný cirkevný snem stanovuje a nariaďuje, aby sa všade zriadili a všemožne napomáhali celonárodné úrady pre tlač, film, rozhlas a televíziu. Hlavným poslaním týchto úradov je starať sa o správnu výchovu svedomia veriacich, pokiaľ ide o používanie týchto prostriedkov, ako aj napomáhať a koordinovať všetko, čo podnikajú katolíci v tejto oblasti.
Vedenie týchto úradov nech sa v každej krajine zverí osobitnej biskupskej komisii alebo na to určenému biskupovi. Nech majú v nich svoje miesto aj laici formovaní v katolíckej náuke a príslušní odborníci.

Medzinárodné združenia

22. Keďže však účinnosť týchto prostriedkov presahuje hranice krajín a z jednotlivcov robí akoby občanov celého ľudského spoločenstva, nech národné podujatia spolupracujú v tejto oblasti aj na medzinárodnom poli. Úrady, o ktorých je reč v čl. 21, nech zasa aktívne spolupracujú s príslušnými medzinárodnými katolíckymi organizáciami. Tieto medzinárodné organizácie môže však zákonite schváliť iba Apoštolská stolica a od nej sú aj závislé.

ZÁVER

Pastoračné pokyny

23. Aby sa všetky zásady a smernice tohto posvätného cirkevného snemu vo veci spoločenských komunikačných prostriedkov uviedli do praxe, nech úrad Apoštolskej stolice, o ktorom je reč v čl. 19, z výslovného nariadenia koncilu a za pomoci odborníkov z rozličných národov vydá pastorálnu inštrukciu.

Záverečná výzva

24. Napokon tento posvätný koncil dúfa, že smernice a pokyny, ktoré tu podáva, všetci synovia a dcéry Cirkvi ochotne prijmú a svedomito ich budú zachovávať, aby im tieto prostriedky nielenže neboli na škodu, ale boli im užitočné ako soľ zemi a svetlo svetu. Okrem toho vyzýva všetkých ľudí dobrej vôle a v prvom rade tých, od ktorých tieto prostriedky závisia, aby sa ich usilovali usmerňovať jedine na prospech ľudskej spoločnosti, ktorej osudy čoraz viac závisia od ich správneho používania. A tak nech sa zvelebuje Pánovo meno aj týmito novými vynálezmi, ako ho zvelebovali veľdiela klasických umení, podľa slov apoštola Pavla: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8).
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri svätom Petrovi 4. decembra 1963

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

CHRISTUS DOMINUS

DEKRÉT O pastierskom úrade biskupov v Cirkvi

ÚVOD

1. KRISTUS PÁN, Syn živého Boha, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov1 a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec2, a preto ich posvätil, dal im Ducha Svätého, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí „na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), to jest Cirkvi.

Pápež a biskupi pokračujú v Kristovom diele

2. V tejto Kristovej Cirkvi pápež ako Petrov nástupca, ktorého Kristus poveril pásť svoje ovečky a baránky, má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší. A pretože je ustanovený za pastiera všetkých veriacich, aby sa staral o spoločné dobro všeobecnej Cirkvi a o dobro jednotlivých cirkví, má nad všetkými cirkvami prvenstvo riadnej právomoci (ordinariae potestatis principatum).
Avšak aj biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov ako pastieri duší3 a spolu s pápežom a pod jeho autoritou majú poslanie pokračovať v nepominuteľnom diele Krista, večného Pastiera4. Lebo Kristus dal apoštolom a ich nástupcom poverenie a moc učiť všetky národy, posväcovať ľudí v pravde a byť ich pastiermi. A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi5.

3. Túto biskupskú službu, ktorú prijali na seba biskupskou vysviackou6, vykonávajú biskupi, účastní na starostlivosti o všetky cirkvi, v spoločenstve a pod autoritou najvyššieho veľkňaza vo veciach týkajúcich sa Učiteľského úradu a duchovnej správy, všetci zjednotení vo vzťahu k celej Božej Cirkvi do jedného kolégia, čiže zboru.
Jednotliví biskupi vykonávajú službu voči časti Pánovho stáda, ktorá im bola zverená, tým, že každý z nich sa stará o partikulárnu cirkev, ktorá mu bola pridelená, prípadne niekedy sa aj viacerí spoločne starajú o niektoré spoločné potreby viacerých partikulárnych cirkví.
Preto tento posvätný cirkevný snem berie do úvahy aj podmienky ľudského spoločenstva, ktoré v našich časoch smeruje k novému usporiadaniu7, a v úmysle presnejšie vymedziť pastiersku službu biskupov stanovuje smernice uverejnené v tomto dokumente.

PRVÁ KAPITOLA

BISKUPI A VŠEOBECNÁ CIRKEV

I. Postavenie biskupov vo vzťahu k všeobecnej Cirkvi

Biskupské kolégium

4. Biskupi sa prijatím sviatostnej vysviacky a v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi kolégia stávajú členmi biskupského zboru8. „Biskupský stav, ktorý pokračuje v učiteľskom poslaní a pastorálnej správe apoštolského kolégia a je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, pápežom – a nikdy nie bez tejto hlavy –, aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou. Takúto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza“9. Táto moc „sa vykonáva slávnostným spôsobom na všeobecnom cirkevnom sneme“10, preto tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že všetci biskupi, ktorí sú členmi biskupského kolégia, majú právo vystupovať na ekumenickom koncile.
„Tú istú kolégiovú právomoc môžu spolu s pápežom vykonávať biskupi rozptýlení po celom svete, a to pod podmienkou, že ich hlava kolégia vyzve na kolégiovú činnosť, alebo aspoň schváli, prípadne slobodne prijme spoločnú akciu rozptýlených biskupov, ktorá sa tak stane skutočným kolégiovým úkonom.“11
Biskupská synoda

5. Biskupi vybraní z rozličných krajín sveta podľa postupu a spôsobu, ktorý určil alebo určí rímsky veľkňaz, poskytujú najvyššiemu pastierovi Cirkvi účinnejšiu pomoc v rade zvanej Biskupská synoda.12 Táto synoda, keďže má na nej podiel celý katolícky episkopát, zároveň dáva najavo, že všetci biskupi majú v hierarchickej vzájomnosti účasť na starostlivosti o celú Cirkev13.

Starostlivosť biskupov o celú Cirkev

6. Biskupi ako zákonití nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia si majú vždy uvedomovať svoje vzájomné spojenie a prejavovať svoju starostlivosť o všetky cirkvi, keďže z Božieho ustanovenia a z povinnosti apoštolského úradu každý z nich je spolu s ostatnými biskupmi zodpovedný za Cirkev14. Nech venujú osobitnú pozornosť tým častiam sveta, v ktorých sa ešte nehlása Božie slovo alebo v ktorých sú veriaci – zvlášť pre malý počet kňazov – vystavení nebezpečenstvu, že prestanú žiť kresťansky, ba dokonca stratia aj vieru.
Nech sa preto zo všetkých síl snažia, aby veriaci horlivo podporovali a napomáhali diela šírenia evanjelia a apoštolátu. Okrem toho nech sa usilujú, aby sa pripravovali súci služobníci oltára, ako aj rehoľní a laickí pomocníci pre misie a pre krajiny, ktoré trpia nedostatkom duchovenstva. Nech sa podľa možnosti starajú aj o to, aby niektorí z ich kňazov išli do misií alebo do diecéz spomenutých krajín a tam vykonávali duchovnú službu natrvalo, prípadne aspoň určitý čas.
ďalej nech majú biskupi na pamäti, že pri užívaní cirkevných majetkov treba brať zreteľ nielen na potreby vlastnej diecézy, ale aj iných partikulárnych cirkví, pretože sú časťami jedinej Kristovej Cirkvi. Napokon nech dbajú, aby podľa možnosti poskytovali pomoc pri pohromách, ktoré postihujú iné diecézy alebo kraje.

Činorodá láska voči prenasledovaným biskupom

7. Nech k sebe vinú s bratskou láskou a poskytujú naozaj účinnú pomoc najmä tým arcipastierom, ktorí trpia pre Kristovo meno osočovaním a prenasledovaním, sú väznení alebo sa im znemožňuje činnosť. Nech modlitbou a skutkom prispievajú na utíšenie a zmiernenie bôľov svojich spolubratov.

II. Biskupi a Apoštolská stolica

Moc biskupov v ich diecézach

8. a) Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú v diecézach, ktoré sú im zverené, všetku vlastnú, bezprostrednú a riadnu právomoc (potestas ordinaria) potrebnú na vykonávanie pastierskej služby. Pritom však zostáva vždy a vo všetkom nedotknutá právomoc, ktorú má mocou svojho úradu rímsky veľkňaz, vyhradiť sebe alebo inej vrchnosti niektoré záležitosti.
b) Okrem záležitostí, ktoré si osobitne rezervovala najvyššia cirkevná autorita, dáva sa jednotlivým diecéznym biskupom dovolenie v osobitných prípadoch udeľovať dišpenz od všeobecného zákona Cirkvi veriacim, nad ktorými majú právomoc podľa cirkevného práva, kedykoľvek to pokladajú za užitočné pre ich duchovné dobro.

Dikastériá Rímskej kúrie

9. Pápež pri vykonávaní svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej právomoci nad celou Cirkvou používa úrady Rímskej kúrie, ktoré konajú svoju službu v jeho mene a jeho autoritou na dobro partikulárnych cirkví a v službe ich pastierov.
Otcovia posvätného koncilu si však želajú, aby tieto úrady – ktoré istotne preukázali veľkú pomoc najvyššiemu veľkňazovi a pastierom Cirkvi – dostali nové usporiadanie, väčšmi zodpovedajúce potrebám čias, krajín a obradov, najmä čo sa týka ich počtu, pomenovania, kompetencie, vlastného pracovného postupu, ako aj koordinácie práce medzi nimi15. Rovnako si želajú, aby sa so zreteľom na vlastné pastierske poslanie biskupov jasnejšie vymedzila funkcia legátov pápeža.

Členovia rímskych dikastérií

10. Keďže tieto úrady boli ustanovené na dobro všeobecnej Cirkvi, okrem toho je želateľné, aby sa ich členovia, úradníci a poradcovia, ako aj legáti rímskeho veľkňaza podľa možnosti väčšmi vyberali z rozličných krajín Cirkvi a tak ústredné úrady, čiže orgány Katolíckej cirkvi, mali aj z tejto stránky univerzálny charakter.
Taktiež je želateľné, aby sa medzi členov týchto úradov pribrali aj niektorí biskupi, najmä diecézni, ktorí majú možnosť úplnejším spôsobom referovať najvyššiemu veľkňazovi o zmýšľaní, túžbach a potrebách všetkých partikulárnych cirkví.
Napokon konciloví otcovia pokladajú za veľmi užitočné, aby sa tieto úrady väčšmi radili aj s laikmi, ktorí sa vyznačujú čnosťami, odbornosťou a skúsenosťou, a tak aj oni mali primeranú účasť na záležitostiach Cirkvi.

DRUHÁ KAPITOLA

BISKUPI A PARTIKULÁRNE CIRKVI,
ČIŹE DIECÉZY

I. Diecézni biskupi

Pojem diecézy a úlohy biskupov

11. Diecéza je časť Božieho ľudu zverená do pastierskej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, čím vytvára partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova Cirkev.
Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starostlivosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v Pánovom mene, plniac medzi nimi úlohu učiť, posväcovať a spravovať. Oni sami však majú uznávať práva, ktoré zákonite prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým vrchnostiam16.
Biskupi sa majú venovať svojej apoštolskej službe ako Kristovi svedkovia pred všetkými ľuďmi, aby sa starali nielen o tých, ktorí už nasledujú Knieža pastierov, ale celým srdcom sa venovali aj tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo tým, ktorí nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým nebudú všetci kráčať „v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9).
Povinnosť učiť

12. Pri plnení svojho učiteľského poslania biskupi nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najdôležitejšia z ich prvoradých povinností.17 Nech ich silou Ducha povolávajú k viere alebo v nich utvrdzujú živú vieru. Nech im predkladajú úplné Kristovo tajomstvo, teda tie pravdy, ktoré nepoznať znamená nepoznať Krista. Nech im ukážu aj Bohom zjavenú cestu, ktorá vedie k oslave Boha a tým aj k večnej blaženosti18.
Okrem toho nech poukazujú na to, že podľa úmyslov Boha Stvoriteľa samy pozemské skutočnosti a ľudské ustanovizne slúžia aj na spásu človeka, a preto môžu nemálo prispieť k budovaniu Kristovho tela.
Nech teda učia, v akej veľkej úcte treba mať podľa učenia Cirkvi ľudskú osobu a jej slobodu, ba aj telesný život; rodinu, jej jednotu a stálosť, ako aj plodenie a výchovu potomstva; občiansku spoločnosť s jej zákonmi a povolaniami; prácu i oddych, umenie i technické vymoženosti; chudobu i hojnosť. Napokon nech im vysvetľujú, akým spôsobom sa majú riešiť veľmi vážne otázky vlastnenia, zveľaďovania a spravodlivého rozdeľovania pozemských majetkov, mieru a vojny, ako aj bratského spolunažívania všetkých národov19.

Ako hlásať kresťanskú náuku dnes

13. Kresťanskú náuku majú biskupi predkladať spôsobom zodpovedajúcim potrebám čias, teda tak, aby dala odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré dnešných ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú. Nech túto náuku aj bránia a nech učia i veriacich obraňovať a šíriť ju. Pri jej podávaní nech sú dôkazom materinskej starostlivosti Cirkvi voči všetkým ľuďom, veriacim i neveriacim, a osobitnú pozornosť nech venujú chudobným a slabším, lebo im ich poslal Pán zvestovať evanjelium.
Keďže Cirkev má úlohu nadviazať dialóg so spoločnosťou, uprostred ktorej žije20, povinnosťou biskupov je v prvom rade ísť medzi ľudí a usilovať sa s nimi nadviazať a rozvíjať rozhovor. Aby pri týchto rozhovoroch o spáse pravda vždy išla ruka v ruke s láskou a rozum s láskavosťou, biskupi musia vynikať jasnosťou reči a zároveň poníženosťou a vľúdnosťou, ako aj potrebnou obozretnosťou, ktorú však nech sprevádza dôvera; dôvera totiž zbližuje srdcia a tak napomáha priateľstvo21.
Nech sa usilujú pri hlásaní kresťanskej náuky používať rozmanité prostriedky, ktoré sú dnes naporúdzi, a to predovšetkým kázanie a vyučovanie katechizmu – ktoré majú vždy prvé miesto –, ale aj prednášky v školách, na univerzitách, na konferenciách a zhromaždeniach každého druhu. Nech sa snažia rozširovať toto učenie aj príležitostnými verejnými prejavmi v tlači a pomocou rozličných spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré rozhodne treba využívať na zvestovanie Kristovho evanjelia22.

Katechetické vyučovanie

14. Nech biskupi bedlia, aby sa katechetické vyučovanie s horlivosťou poskytovalo tak deťom, dospievajúcim a mládeži, ako aj dospelým. Jeho cieľom je, aby sa pomocou náuky viera stala živou, uvedomenou a činorodou. Nech pritom dbajú, aby sa zachoval správny spôsob a vhodný postup, a to nielen čo sa týka preberanej látky, ale aj povahy, schopnosti, veku a životných podmienok poslucháčov, a aby sa toto vyučovanie zakladalo na Svätom písme, Tradícii, liturgii, na Učiteľskom úrade a na živote Cirkvi.
Okrem toho nech sa starajú, aby sa katechéti na svoju úlohu náležite pripravili, a teda aby dôkladne poznali učenie Cirkvi a osvojili si psychologické zákonitosti i pedagogické disciplíny z teoretickej aj praktickej stránky.
Nech sa tiež pričinia o to, aby sa obnovila, prípadne zlepšila príprava dospelých katechumenov.

Povinnosť posväcovať

15. Pri vykonávaní svojej posväcovateľskej úlohy nech biskupi pamätajú, že sú vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Lebo biskupi majú plnosť sviatosti posvätného stavu. Od nich závisia vo vykonávaní svojej moci presbyteri, ktorí boli tiež vysvätení za pravých kňazov Novej zmluvy, aby boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu; a takisto závisia od nich diakoni, ktorí boli vysvätení, aby slúžili Božiemu ľudu v spojení s biskupom a jeho kňazmi. Sami biskupi sú teda hlavnými vysluhovateľmi Božích tajomstiev, ako aj správcami, zveľaďovateľmi a strážcami všetkého liturgického života partikulárnej cirkvi, ktorá im bola zverená23.
Preto nech sa vytrvalo snažia, aby veriaci čím hlbšie poznali a skrze Eucharistiu žili veľkonočné tajomstvo, aby ho prežívali a tak tvorili jedno telo, pevne spojené Kristovou láskou24. Zotrvávajúc v modlitbách a vysluhovaní slova (porov. Sk 6, 4), nech pracujú na tom, aby všetci, ktorí sú zverení do ich starostlivosti, boli jednomyseľní v modlitbách25 a pristupovaním k sviatostiam rástli v milosti a boli vernými svedkami Pána.
Pretože biskupi sú poverení viesť k dokonalosti, nech sa usilujú o posväcovanie svojich duchovných, rehoľníkov a laikov – v súlade s osobitným povolaním každého z nich26 –, pamätajúc pritom, že oni sami sú povinní byť príkladom svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života. Nech vedú k svätosti partikulárne cirkvi, ktoré im boli zverené, takým spôsobom, aby sa v nich naplno prejavoval cit pre celú Kristovu Cirkev. Preto nech čo najväčšmi podporujú kňazské a rehoľné povolania, pričom osobitnú starostlivosť nech venujú misijným povolaniam.

Povinnosť spravovať pastierov duší

16. Pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu nech sú biskupi uprostred svojich ako tí, ktorí slúžia27, ako dobrí pastieri, ktorí poznajú svoje ovce a ony poznajú ich, ako praví otcovia, vyznačujúci sa duchom lásky a starostlivosti voči všetkým, takže ich autorite, ktorú prijali od Boha, sa všetci ochotne podriaďujú. Nech okolo seba zhromažďujú celé svoje stádo ako jednu rodinu, aby si všetci boli vedomí svojej zodpovednosti a žili i pracovali v spoločenstve lásky.
Aby mohli biskupi dosiahnuť tieto ciele, nech pripravení na každé dobré dielo (porov. 2 Tim 2, 21) a znášajúc všetko pre vyvolených (porov. 2 Tim 2, 10), usporiadajú svoj život takým spôsobom, aby bol v zhode s požiadavkami doby.
Nech osobitnou láskou vždy zahŕňajú kňazov, keďže oni berú na seba časť ich povinností a starostí, horlivo si plniac svoju každodennú prácu. Nech ich majú za synov i priateľov28, a preto nech ich ochotne vypočujú a usilujú sa rozvíjať pastoračnú činnosť celej diecézy v dôveryplnom nažívaní s nimi.
Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne žiť a verne i účinne konať svoju službu. Preto nech podporujú podujatia a usporadúvajú osobitné stretnutia, kde by sa kňazi z času na čas schádzali jednak na dlhšie duchovné cvičenia na obnovu svojho života, jednak na prehĺbenie svojich vedomostí v cirkevných vedách, zvlášť vo Svätom písme a v teológii, ďalej o dôležitých sociálnych problémoch a nových metódach pastorácie. Nech preukazujú účinné milosrdenstvo kňazom, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek nebezpečenstve alebo sa dopustili nejakých pokleskov.
Aby sa mohli primeranejšie starať o dobro veriacich podľa situácie každého z nich, nech sa usilujú náležite poznať ich potreby a podmienky, v ktorých žijú, uplatňujúc pritom vhodné prostriedky, najmä sociálny prieskum. Nech venujú pozornosť všetkým bez rozdielu veku, postavenia alebo národnosti, tak domácim, ako aj prisťahovalcom a cudzincom. Pri vykonávaní tejto pastierskej starostlivosti nech vyhradia svojim veriacim primeranú účasť na cirkevných záležitostiach a nech uznávajú aj ich povinnosť a právo aktívne spolupracovať na budovaní Kristovho tajomného tela.
Nech sa s láskou venujú oddeleným bratom a nech odporúčajú aj veriacim, aby sa voči nim správali s veľkou úctou a láskou, a nech napomáhajú ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev29. Nech nosia v srdci i nepokrstených, aby aj ich osvietila láska Ježiša Krista, ktorého svedkami sú biskupi pred tvárou všetkých.

Osobitné formy apoštolátu

17. Je potrebné napomáhať rozmanité formy apoštolátu, ako aj spoločnú koordináciu a vnútornú jednotu všetkých apoštolských diel v celej diecéze alebo v jej osobitných oblastiach pod vedením biskupa, aby tak všetky katechetické, misijné, charitatívne, sociálne, rodinné, školské a akékoľvek iné podujatia a ustanovizne, ktoré sledujú pastoračné ciele, vyvíjali a dávali do súladu svoju činnosť, z ktorej by jasnejšie vyplývala aj jednota diecézy.
Treba zdôrazňovať povinnosť veriacich, aby sa každý podľa svojich možností a schopností venoval apoštolátu, odporúčať im, aby sa zapojili do rozličných diel apoštolátu laikov, predovšetkým do Katolíckej akcie. Nech sa napomáhajú a podporujú ich združenia, ktoré priamo sledujú nadprirodzený cieľ, teda usilujú sa o dokonalejší život, o hlásanie Kristovho evanjelia všetkým ľuďom alebo o šírenie kresťanskej náuky a verejného uctievania Boha, prípadne tie, ktoré majú sociálne poslanie alebo sa venujú skutkom milosrdenstva a kresťanskej lásky.
Formy apoštolátu nech sa náležite prispôsobia dnešným potrebám, berúc do úvahy nielen duchovné a mravné, ale aj sociálne, demografické a ekonomické podmienky ľudí. Na účinné a úspešné dosiahnutie tohto cieľa sú veľmi užitočné sociálne a náboženské prieskumy prostredníctvom ustanovizní pastoračnej sociológie, ktoré sa vrelo odporúčajú.

Osobitná starostlivosť o niektoré skupiny veriacich

18. Nech sa venuje osobitná pozornosť veriacim, ktorým sa pre životné okolnosti dostáva iba málo riadnej spoločnej pastoračnej starostlivosti farárov, resp. sa jej im vôbec nedostáva, ako sú napríklad veľmi mnohí vysťahovalci, exulanti a utečenci, ale aj námorníci, letecký personál, kočovníci a podobné skupiny ľudí. Treba tiež urobiť účelné pastoračné opatrenia v záujme duchovného života tých, ktorí dočasne prichádzajú do iných krajov, napríklad na rekreáciu.
Biskupské konferencie – najmä celonárodné – nech pozorne skúmajú naliehavé problémy, ktoré sa týkajú spomenutých skupín a nech im vo svornosti a spojenými silami zabezpečia a vhodnými prostriedkami a opatreniami umožnia duchovnú pomoc, pričom budú v prvom rade prihliadať na smernice Apoštolskej stolice30, ktoré už boli uverejnené, alebo sa uverejnia, primerane ich prispôsobiac časovým, miestnym a osobným podmienkam.

Sloboda biskupov a ich vzťahy so svetskou mocou

19. Pri vykonávaní svojho apoštolského úradu, ktorý má za cieľ spásu duší, biskupi majú úplnú a dokonalú slobodu a nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci. Preto im neslobodno ani priamo, ani nepriamo prekážať v plnení ich cirkevnej služby, ani sa im nesmie zabraňovať slobodný styk s Apoštolskou stolicou a inými cirkevnými vrchnosťami ani s vlastnými podriadenými.
Veď arcipastieri, venujúc sa duchovnej starostlivosti o svoje stádo, napomáhajú aj sociálny a občiansky pokrok a blahobyt, ak v rámci svojej pôsobnosti a spôsobom zodpovedajúcim biskupovi s tým cieľom činne spolupracujú s predstaviteľmi verejnej správy, učia zachovávať spravodlivé zákony a mať v úcte legitímne ustanovenú moc.

Sloboda vymenovávať biskupov

20. Keďže apoštolskú službu biskupov ustanovil Kristus Pán a jej poslanie je duchovné a nadprirodzené, posvätný koncil vyhlasuje, že vymenovávať a ustanovovať biskupov je vlastným, osobitným a bezvýhradným právom kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
Z toho dôvodu posvätný koncil, aby náležite chránil slobodu Cirkvi a primeranejšie a účinnejšie zabezpečil záujmy veriacich, vyslovuje želanie, aby sa v budúcnosti už neudeľovali nijaké práva ani výsady občianskym vrchnostiam čo do výberu, vymenovávania, prezentácie alebo dezignácie kandidátov na biskupskú hodnosť. A tie občianske vrchnosti, ktoré takéto práva alebo výsady doteraz požívajú na základe dohody alebo zvykového práva, posvätný cirkevný snem čo najzdvorilejšie prosí – pričom vďačne uznáva a veľmi si váži ich úctivé porozumenie voči Cirkvi –, aby sa ich po poradách s Apoštolskou stolicou láskavo dobrovoľne zriekli.

Vzdávanie sa biskupského úradu

21. Keďže pastierska služba biskupov je taká dôležitá a zodpovedná, diecézni biskupi a ostatní, ktorí sú s nimi z právnej stránky na tej istej úrovni, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu kompetentnej vrchnosti vzdali svojho úradu, ak sa pre pokročilý vek alebo pre inú závažnú príčinu stali menej spôsobilými plniť si svoje poslanie. Ak kompetentná autorita rezignáciu prijme, postará sa o primerané zaopatrenie i o uznanie osobitných práv odstupujúcim.

II. Vymedzenie diecéz

Revízia hraníc diecéz

22. Aby diecéza mohla dosiahnuť svoj cieľ, je potrebné, aby sa v Božom ľude, ktorý jej prináleží, jasne prejavoval charakter Cirkvi; aby si v nej biskup mohol účinne plniť svoje pastierske povinnosti; a napokon, aby sa podľa možnosti čo najdokonalejšie slúžilo spáse Božieho ľudu.
To si však vyžaduje primerané vymedzenie územia diecéz, ako aj účelné a požiadavkám apoštolátu vyhovujúce rozdelenie duchovenstva i prostriedkov. To všetko je nielen v záujme duchovných a veriacich, ktorých sa to priamo týka, ale aj v záujme Katolíckej cirkvi.
Preto vo veci vymedzenia diecéz posvätný cirkevný snem nariaďuje, aby sa čím prv pristúpilo k náležitej a rozvážnej revízii – pokiaľ si to vyžaduje dobro duší – tým, že sa diecézy rozdelia alebo rozčlenia, prípadne zjednotia, alebo sa pozmenia ich hranice, alebo sa určí vhodnejšie miesto na biskupské sídla, alebo napokon sa im dá nové vnútorné usporiadanie, najmä ak ide o diecézy, ktoré pozostávajú z veľkých miest.

Normy pri uskutočňovaní revízie

23. Pri revízii hraníc diecéz nech sa zabezpečí predovšetkým organická jednota každej diecézy čo do osôb, služieb a ustanovizní, aby bola schopná jestvovať ako živý organizmus. V jednotlivých prípadoch, po dobrom uvážení všetkých okolností, je však potrebné mať pred očami tieto všeobecnejšie kritériá:
1. Pri určovaní hraníc diecézy treba mať na zreteli – nakoľko je to možné – rozmanitosť zloženia Božieho ľudu, pretože to môže vo veľkej miere prispieť k účelnejšiemu vykonávaniu pastoračnej činnosti. Zároveň treba dbať na to, aby sa podľa možnosti zachovali demografické zoskupenia tohto ľudu, spolu s občianskymi úradmi a so spoločenskými ustanovizňami, ktoré vytvárajú jeho organickú štruktúru. Z toho dôvodu územie každej diecézy má byť vždy súvislé.
Nech sa podľa okolností berú do úvahy aj hranice územnosprávnych obvodov, ako aj osobitné, napr. psychologické, hospodárske, geografické a historické, osobné i miestne podmienky.
2. Rozloha územia diecézy a počet jej obyvateľstva má byť vo všeobecnosti taký, aby na jednej strane sám biskup – hoci za pomoci iných – mohol prístupne celebrovať pontifikálne bohoslužby, náležite konať pastoračné vizitácie, adekvátne viesť a koordinovať všetku apoštolskú činnosť v diecéze, a najmä poznať svojich kňazov, ako aj rehoľníkov a laikov, ktorí majú nejakú účasť na diecéznych podujatiach. Na druhej strane územie diecézy má biskupovi i duchovenstvu poskytovať dostatočné a vhodné pole činnosti, kde by mohli užitočne uplatniť všetky svoje schopnosti, majúc pred očami aj potreby všeobecnej Cirkvi.
3. Aby sa mohla v diecéze čím primeranejšie vyvíjať služba na diele spásy, nech platí pravidlo, že každá diecéza má mať aspoň dostatočný počet vhodných kňazov na riadnu pastoračnú prácu medzi Božím ľudom. Nech nijakej partikulárnej cirkvi nechýbajú vlastné úrady, ustanovizne a diela, ktoré sa v praxi ukázali nevyhnutnými na jej účelnú správu a apoštolskú činnosť. Napokon treba disponovať prostriedkami na udržiavanie personálu a ustanovizní, resp. aspoň mať rozumné výhľady, odkiaľ ich zadovážiť.
Kde žijú veriaci rozličných obradov, nech biskup v záujme aj ich duchovných potrieb urobí opatrenia primerané cieľu, a to buď prostredníctvom kňazov či farností dotyčného obradu, alebo pomocou biskupského vikára vybaveného náležitými oprávneniami, prípadne vysväteného za biskupa, alebo nech sám biskup pôsobí ako ordinár rozličných obradov. Ak sa to všetko podľa úsudku Apoštolskej stolice z osobitných dôvodov nedá uskutočniť, nech sa pre jednotlivé obrady ustanoví vlastná hierarchia31.
V podobných podmienkach sa tak isto treba postarať o inorečových veriacich, a to opäť pomocou kňazov či farností toho istého jazyka, alebo prostredníctvom biskupského vikára, ktorý dobre ovláda príslušný jazyk, prípadne prijal biskupskú vysviacku, resp. iným vhodným spôsobom.

Mienka biskupských konferencií

24. Čo sa týka zmien a novôt v diecézach, o ktorých je reč v čl. 22 – 23, bude užitočné, keď pred ich zavedením preskúmajú tieto záležitosti biskupské konferencie v medziach svojej územnej kompetencie, bez narušenia disciplíny východných cirkví. Ak sa to uzná za vhodné, možno na ten účel zriadiť aj osobitnú biskupskú komisiu. Avšak nech je vždy vypočutá mienka predovšetkým biskupov zainteresovaných provincií a regiónov. Potom nech sa názory a návrhy predložia Apoštolskej stolici.

III. Spolupracovníci diecézneho biskupa v pastierskej službe

1. Biskupi KOADJÚTORI A POMOCNÍ BISKUPI

25. Pri správe diecéz treba pastiersku službu biskupov usporiadať tak, aby rozhodujúcou pohnútkou vždy bolo dobro Pánovho stáda. Aby sa toto dobro náležite zabezpečilo, nezriedka treba ustanoviť pomocných biskupov, pretože diecézny biskup nezvládne sám plniť všetky biskupské povinnosti, ako si to vyžaduje záujem duší, či už pre prílišnú rozsiahlosť diecézy, alebo pre priveľký počet obyvateľov, poprípade pre zvláštne podmienky apoštolátu alebo iné príčiny rozličnej povahy. Niekedy osobitná potreba dokonca vyžaduje dať na pomoc samému diecéznemu biskupovi biskupa koadjútora. Týmto koadjútorom a pomocným biskupom treba dať primeranú právomoc, aby tak ich činnosť bola účinnejšia a aby sa lepšie zabezpečila ich vlastná biskupská dôstojnosť, ale pritom vždy zostala nenarušená jednota vedenia diecézy, ako aj autorita diecézneho biskupa.
Keďže však sú koadjútori a pomocní biskupi povolaní mať účasť na povinnostiach diecézneho biskupa, nech plnia svoje poslanie takým spôsobom, aby vo všetkých záležitostiach postupovali v jednomyseľnej zhode s ním. Okrem toho nech vždy prejavujú diecéznemu biskupovi poslušnosť a úctu, a nech on sám má pomocných biskupov a koadjútorov v bratskej láske a úcte.

Fakulty pomocných biskupov

26. Keď si to vyžaduje dobro duší, diecézny biskup nech neváha žiadať si od kompetentnej vrchnosti jedného alebo viacerých pomocných biskupov, ktorí sa určujú pre diecézu bez práva nástupníctva.
Ak už tak nie je určené v menovacom dekréte, diecézny biskup nech ustanoví svojho alebo svojich pomocných biskupov za generálnych vikárov, alebo aspoň za biskupských vikárov, ktorí závisia len od jeho autority a s ktorými nech sa ochotne radí pri riešení dôležitejších záležitostí, zvlášť pastoračnej povahy.
Ak kompetentná vrchnosť nestanovila ináč, so skončením služby diecézneho biskupa, neprestávajú právomoc ani fakulty, ktoré majú podľa práva pomocní biskupi. Ba je želateľné, aby sa v čase uprázdnenia biskupského stolca správa diecézy zverila pomocnému biskupovi, alebo ak sú viacerí, jednému z nich, pokiaľ vážne dôvody neradia niečo iné.
Pomocný biskup koadjútor (episcopus coadiutor), to jest ten, kto je vymenovaný s právom nástupníctva, musí byť diecéznym biskupom vždy ustanovený za generálneho vikára. Kompetentná vrchnosť mu vo zvláštnych prípadoch môže dať rozsiahlejšie právomoci.
V záujme čo najväčšieho dobra diecézy v prítomnosti i budúcnosti nech sa diecézny biskup a biskupi, ktorí mu vypomáhajú, nezabudnú vzájomne radiť v dôležitejších veciach.

2. DIECÉZNA KÚRIA A DIECÉZNE RADY

27. V diecéznej kúrii je najvýznamnejším úrad generálneho vikára. Ale kedykoľvek to vyžaduje rozumná správa diecézy, biskup môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí majú v určitej časti diecézy alebo v istej záležitosti či nad veriacimi niektorého obradu tú istú právomoc, akú udeľuje všeobecné cirkevné právo generálnemu vikárovi.
Medzi spolupracovníkov biskupa pri správe diecézy patria aj tí kňazi, ktorí tvoria jeho senát či radu, ako napr. katedrálna kapitula, zbor konzultorov alebo iné rady, podľa rozličných miestnych okolností a pomerov. Tieto ustanovizne, najmä katedrálne kapituly, nech sa zreorganizujú, nakoľko je to potrebné, aby zodpovedali súčasným požiadavkám.
Kňazi a laici, ktorí prináležia k diecéznej kúrii, nech sú si vedomí, že sú spolupracovníkmi biskupa v jeho pastorálnej činnosti.
Diecézna kúria nech sa tak usporiada, aby bola účelným nástrojom biskupa nielen pri správe diecézy, ale aj pri vykonávaní apoštolskej činnosti.
Je veľmi želateľné, aby sa v každej diecéze zriadila osobitná pastoračná rada, ktorej nech predsedá sám diecézny biskup a na ktorej nech majú účasť osobitne vybratí kňazi, rehoľníci a laici. Úlohou tejto rady bude študovať, zvažovať a predkladať praktické riešenia o veciach týkajúcich sa pastoračnej činnosti.

3. DIECÉZNE DUCHOVENSTVO

28. Všetci kňazi – tak diecézni, ako aj rehoľní – majú spolu s biskupom podiel a aktívnu účasť na jedinom Kristovom kňazstve, a preto sú starostlivými spolupracovníkmi episkopátu. No pri vykonávaní pastoračnej činnosti hlavnú úlohu majú diecézni kňazi, keďže sú začlenení (inkardinovaní) alebo zadelení do určitej partikulárnej cirkvi a úplne sa venujú jej službe, aby sa starali o istú časť Pánovho stáda. Preto tvoria jedno duchovenstvo (presbytérium), jedinú rodinu, ktorej otcom je biskup. Aby mohol biskup účelnejšie a spravodlivejšie rozdeliť pastoračné úlohy medzi svojich kňazov, musí mať potrebnú slobodu pri udeľovaní úradov alebo benefícií. Z toho dôvodu sa rušia práva a výsady, ktoré túto slobodu akýmkoľvek spôsobom obmedzujú.
Vzťahy medzi biskupom a diecéznymi kňazmi majú sa zakladať predovšetkým na zväzkoch nadprirodzenej lásky, aby sa tak vďaka jednote zámerov medzi kňazmi a biskupom stala ich pastoračná činnosť plodnejšou. V záujme čoraz dokonalejšej služby veriacim nech biskup ochotne povoláva kňazov – aj všetkých spoločne – na rozhovor, najmä o pastoračných záležitostiach, a to nielen príležitostne, ale podľa možnosti aj v určitej pravidelnosti.
Okrem toho všetci diecézni kňazi majú byť navzájom jednotní a cítiť sa spoluzodpovední za duchovné dobro celej diecézy. ďalej nech pamätajú, že prostriedky, ktoré si nadobúdajú pri vykonávaní svojej cirkevnej služby, súvisia s posvätnou službou, a preto nech vzhľadom na svoje možnosti veľkodušne vychádzajú v ústrety aj hmotným potrebám diecézy, podľa usmernení biskupa.

Kňazi, ktorí sa venujú činnosti nad rámec farnosti

29. Blízkymi spolupracovníkmi biskupa sú kňazi, ktorým sa zveruje pastoračné poslanie alebo apoštolské dielo v rozsahu širšom ako farnosť, či už ide o určité územie diecézy, alebo o osobitné skupiny veriacich, alebo o zvláštny druh činnosti.
Vzácnymi pomocníkmi sú aj kňazi, ktorým biskup zveruje rozličné apoštolské úlohy v školách alebo v iných inštitúciách a združeniach. I kňazi pridelení naddiecéznym dielam konajú dôležitú apoštolskú prácu, a preto si zasluhujú osobitnú starostlivosť zvlášť toho biskupa, v ktorého diecéze sa zdržujú.

Farári

30. Hlavnými spolupracovníkmi biskupa sú farári, ktorým sa ako skutočným duchovným pastierom zveruje starostlivosť o duše v presne vymedzenej časti diecézy pod biskupovou právomocou.
1. V tejto starostlivosti o duše nech farári so svojimi pomocníkmi vykonávajú svoje poslanie učiť, posväcovať a viesť tak, aby sa veriaci a farské spoločenstvá naozaj cítili členmi diecézy i celej všeobecnej Cirkvi. Preto nech spolupracujú s ostatnými farármi, ako aj s kňazmi, ktorí konajú pastoračnú službu na príslušnom území (ako sú napr. krajoví vikári – vicarii foranei – alebo dekani), prípadne s tými, ktorým sú zverené diela nadfarskej povahy, aby pastoračná činnosť v diecéze mala potrebnú jednotu a stala sa účinnejšou.
Pastoračná starostlivosť má byť okrem toho vždy preniknutá misionárskym duchom, ktorý sa má náležitým spôsobom rozšíriť aj na všetkých, ktorí žijú vo farnosti. Ak sa však farári nemôžu dostať do styku s určitým okruhom ľudí, nech sa obrátia na iných, aj laikov, so žiadosťou o pomoc na apoštolskom poli.
Aby táto starostlivosť o duše bola ešte účinnejšia, vrelo sa odporúča spoločný život kňazov, zvlášť zadelených do tej istej farnosti. Lebo spoločný život je na osoh apoštolskej činnosti a zároveň slúži veriacim za príklad lásky a jednoty.
2. Čo sa týka služby vyučovania, farári majú kázať Božie slovo všetkým veriacim, aby pevní vo viere, v nádeji a v láske vzrastali v Kristovi a kresťanské spoločenstvo podávalo svedectvo lásky, ako to odporúčal Pán32. Aj vyučovaním katechizmu, prispôsobenom veku každého, majú viesť veriacich k plnému poznaniu tajomstva spásy. Pri vyučovaní katechizmu nech nevyhľadávajú iba pomoc rehoľníkov, ale i spoluprácu laikov a nech založia aj bratstvo kresťanskej náuky.
Na poli posväcovania nech sa farári starajú, aby slávenie eucharistickej obety bolo centrom a vrcholom všetkého života kresťanského spoločenstva. Okrem toho nech sa usilujú, aby veriaci prijímali duchovný pokrm častým pristupovaním k sviatostiam i uvedomelou a aktívnou účasťou na liturgii. ďalej nech farári pamätajú, že v najväčšej miere pomáha udržiavať kresťanský život sviatosť pokánia. Preto nech sú vždy ochotní spovedať veriacich, a keď treba, nech prizvú na ten účel aj iných kňazov, ktorí ovládajú rozličné jazyky.
Farári vo svojej úlohe duchovných pastierov nech sa predovšetkým usilujú poznať svoje stádo. A keďže sú služobníkmi všetkých ovečiek, nech napomáhajú rozvoj kresťanského života tak u jednotlivých veriacich, ako aj v rodinách, ďalej v spolkoch, najmä v tých, ktoré sa venujú apoštolátu, a vôbec v celom farskom spoločenstve. Preto nech navštevujú domácnosti a školy, ako to vyžaduje ich pastoračné poslanie. Nech sa horlivo venujú dospievajúcim a mládeži. Nech prejavujú otcovskú lásku chudobným a chorým. Napokon nech majú osobitnú starosť o robotníkov a nech sa snažia o to, aby veriaci podporovali apoštolské diela.
3. Kapláni, spolupracovníci farára, konajú dôležitú a činorodú každodennú prácu v pastoračnej službe pod farárovým vedením. Preto medzi farárom a jeho kaplánmi majú vždy prekvitať bratské vzťahy, vzájomná láska a úcta. Nech sa navzájom povzbudzujú radou, pomocou a príkladom. A nech sa usilujú konať farskú prácu jednomyseľne a spoločným úsilím.

Vymenúvanie, premiestňovanie, odvolávanie
a zriekanie sa úradu farárov

31. Pri rozhodovaní, či je určitý kňaz súci na správu tejktorej farnosti, nech berie biskup do úvahy nielen vzdelanie, ale aj zbožnosť, apoštolskú horlivosť i ostatné schopnosti a vlastnosti, ktoré sa vyžadujú na patričné vykonávanie pastoračnej starostlivosti.
Okrem toho, keďže základným zmyslom farskej služby je dobro duší, aby biskup mohol ľahšie a účelnejšie postupovať pri obsadzovaní fár, nech sa zrušia – s výnimkou práv rehoľníkov – všetky prezentačné, menovacie a výhradné práva a tam, kde jestvuje, nech sa zruší aj všeobecný alebo partikulárny zákon konkurzu.
Každý farár má však mať vo svojej farnosti zaistenú stálosť vo funkcii, ktorú si vyžaduje dobro duší. Preto nech sa zruší rozdiel medzi farármi, ktorých možno preložiť a ktorých preložiť nemožno, a nech sa zreviduje a zjednoduší postup premiestňovania a odvolávania farárov, aby mohol biskup vhodnejším spôsobom zabezpečiť dobro duší, zachovávajúc pritom spravodlivosť, ktorú ukladá prirodzené a cirkevné právo.
Farári, ktorí si pre pokročilý vek alebo pre inú vážnu príčinu už nevládzu riadne a účinne plniť svoje povinnosti, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu biskupa zriekli svojho úradu. A biskup nech sa postará o primerané zabezpečenie odstupujúceho.

Zriaďovanie a rušenie farností

32. Napokon nech je spása duší jedinou pohnútkou, na ktorej základe sa rozhoduje o zriadení, prípadne zrušení farností, ako aj zavádzanie iných nových zmien tohto druhu, ktoré môže biskup uskutočniť z vlastnej moci.

4. REHOĽNÍCI

Rehoľníci a diela apoštolátu

33. Všetci rehoľníci – medzi ktorých sa zaraďujú aj členovia ostatných inštitútov zachovávajúcich evanjeliové rady – majú povinnosť, každý v zhode s vlastným povolaním, horlivo a svedomito pracovať na budovaní a rozvoji celého Kristovho tajomného tela a v prospech partikulárnych cirkví.
O to sa majú usilovať predovšetkým modlitbou, skutkami pokánia a príkladom vlastného života. Tento posvätný cirkevný snem ich povzbudzuje, aby sami neprestajne rástli v úcte a v horlivosti. Napokon nech sa vo zvýšenej miere podujímajú aj na vonkajšie apoštolské práce, berúc pritom zreteľ na vlastnú povahu každej rehole.

Rehoľníci – spolupracovníci biskupov v apoštoláte

34. Rehoľní kňazi, ktorí sú vysvätení na službu presbyterov, aby aj oni boli starostlivými spolupracovníkmi episkopátu, môžu byť dnes ešte osožnejší pre biskupa, vzhľadom na vzrastajúce potreby duší. Preto možno o nich právom tvrdiť, že určitým spôsobom patria medzi diecézne duchovenstvo, lebo majú účasť na pastoračnej činnosti a apoštolských dielach pod právomocou biskupov.
Aj iní rehoľníci a rehoľníčky patria osobitným spôsobom do diecéznej rodiny, znamenajú veľkú pomoc posvätnej hierarchii a vzhľadom na zvýšené potreby apoštolátu môžu a majú túto pomoc prinášať v čoraz väčšej miere.
Zásady apoštolátu rehoľníkov v diecéze

35. Aby sa však apoštolská činnosť v jednotlivých diecézach vždy uskutočňovala vo svornosti a zachovala sa nenarušená jednota diecéznej disciplíny, stanovujú sa tieto základné zásady:
1. Všetci rehoľníci majú prejavovať biskupom ako nástupcom apoštolov vernú oddanosť a úctu. Okrem toho kedykoľvek sú právoplatne povolaní vykonávať apoštolskú činnosť, majú si plniť svoje povinnosti takým spôsobom, aby boli podriadenými pomocníkmi biskupa33. Ba nech ochotne a verne vyhovejú žiadostiam a želaniam biskupov, aby mali väčší podiel v službe spásy ľudstva, rešpektujúc pritom povahu svojho inštitútu a postupujúc podľa konštitúcií, ktoré – ak treba – nech sa s tým cieľom prispôsobia zásadám tohto koncilového dekrétu.
Najmä vzhľadom na naliehavé potreby duší a nedostatok diecézneho duchovenstva biskupi môžu vyzvať rehoľné inštitúty, ktoré sa nevenujú čisto kontemplatívnemu životu, aby svojou pomocou prispeli k rozličným pastoračným službám, berúc však ohľad na vlastný ráz každého inštitútu. A predstavení nech sa podľa svojich možností pričinia, aby sa ich inštitúty podujali na túto spoluprácu a prevzali – aspoň dočasne – aj farnosti.
2. Rehoľníci určení na vonkajší apoštolát nech si zachovávajú ducha svojej rehole, a nech verne dodržiavajú rehoľnú disciplínu a podriadenosť svojim predstaveným. Sami biskupi nech nezabudnú často zdôrazňovať rehoľníkom túto povinnosť.
3. Exempcia, mocou ktorej rehoľníci podliehajú priamo pápežovi alebo inej cirkevnej vrchnosti a sú vyňatí spod právomoci biskupov, sa týka predovšetkým vnútorného poriadku inštitútov, aby v nich bolo všetko čo najlepšie medzi sebou usporiadané a zjednotené a tak sa napomáhal rozvoj rehoľného života a rehoľnej dokonalosti34; ako aj aby najvyšší veľkňaz mohol nimi disponovať v záujme všeobecnej Cirkvi35 a iná kompetentná vrchnosť v prospech partikulárnych cirkví, ktoré podliehajú jej právomoci.
Avšak táto exempcia nie je prekážkou, aby rehoľníci v jednotlivých diecézach podliehali právomoci biskupov, podľa noriem cirkevného práva, ako si to vyžaduje pastierska služba biskupov a náležite usporiadaná pastoračná starostlivosť36.
4. Všetci rehoľníci, s exempciou alebo bez nej, podliehajú právomoci miestnych ordinárov vo všetkom, čo sa týka verejných bohoslužieb, avšak bez toho, aby to bolo na ujmu rozličnosti obradov; čo sa týka duchovnej správy, posvätnej kazateľskej činnosti medzi ľudom, náboženskej a mravnej výchovy veriacich a zvlášť detí, vyučovania katechizmu a liturgického formovania; ďalej čo sa týka dôstojnosti duchovného stavu, ako i rozmanitých diel, ktorými sa uskutočňuje posvätná apoštolská činnosť. Aj rehoľné katolícke školy podliehajú miestnym ordinárom vo veciach všeobecného poriadku a dozoru nad nimi, pričom však zostáva nedotknuté právo rehoľníkov, týkajuce sa ich vedenia. Rehoľníci sú tiež povinní zachovávať všetky všeobecne záväzné ustanovenia, ktoré pre všetkých stanovili biskupské synody a konferencie.
5. Medzi rozličnými rehoľnými inštitútmi navzájom, ako aj medzi nimi a diecéznym duchovenstvom nech sa napomáha usporiadaná spolupráca. Okrem toho nech sú úzko zosúladené všetky apoštolské diela a činnosti. To možno dosiahnuť najmä nadprirodzeným rozpoložením myslí a sŕdc, zakorenených a upevnených v láske. Starať sa o túto harmonickú spoluprácu v celej Cirkvi patrí však do kompetencie Apoštolskej stolice, kým arcipastieri sa o ňu starajú každý vo svojej diecéze a patriarchátne synody a biskupské konferencie na vlastnom území.
Čo sa týka apoštolských diel, ktorým sa venujú rehoľníci, biskupi alebo konferencie vyšších predstavených, nech konajú až po predchádzajúcich vzájomných poradách.
6. V záujme zhody a pestovania užitočných vzájomných vzťahov medzi biskupmi a rehoľníkmi nech sa biskupi a rehoľní predstavení v stanovenom čase a vôbec, kedykoľvek to uznajú za dobré, ochotne schádzajú, aby rokovali o záležitostiach týkajúcich sa vo všeobecnosti apoštolátu na danom území.

TRETIA KAPITOLA

SPOLUPRÁCA BISKUPOV V ZÁUJME
SPOLOČNÉHO DOBRA VIACERÝCH DIECÉZ

I. Synody, cirkevné snemy a osobitne biskupské konferencie

Partikulárne synody a koncily

36. Už od prvých storočí Cirkvi biskupi, postavení na čelo partikulárnych cirkví, podnecovaní vzájomnosťou bratskej lásky a vedomím všeobecného poslania zvereného apoštolom, pracovali spojenými silami a jednomyseľne tak v záujme spoločného dobra, ako i partikulárnych cirkví. S tým cieľom boli ustanovené synody, provinciálne cirkevné snemy a napokon plenárne koncily, na ktorých biskupi ustálili spoločný záväzný postup pre rôzne partikulárne cirkvi tak v učení právd viery, ako aj v usmerňovaní cirkevnej disciplíny.
Tento posvätný cirkevný snem si želá, aby sa ctihodná ustanovizeň synod a koncilov uplatňovala s oživenou účinnosťou a tak sa čo najvhodnejším a najúčinnejším spôsobom pričinila o vzrast viery a dodržiavanie disciplíny v rôznych miestnych cirkvách v zhode s požiadavkami čias.

Dôležitosť biskupských konferencií

37. Zvlášť v našich časoch sa nezriedka stáva, že biskupi nemôžu primerane a účinne plniť svoje poslanie bez čoraz užšej svornej spolupráce s inými biskupmi. Keďže však biskupské konferencie – ktoré sú už ustanovené vo viacerých národoch – podali skvelé dôkazy plodnejšieho apoštolátu, tento posvätný cirkevný snem pokladá za nadmieru osožné, aby sa všade na svete biskupi toho istého národa alebo oblasti zoskupili a schádzali v stanovenom čase na spoločnú výmenu názorov a praktických skúseností a tak sa vo svetle spoločných porád upevňovala zdravá spolupráca na spoločné dobro partikulárnych cirkví.
Preto koncil ustanovuje o biskupských konferenciách toto:

Definícia, štruktúra, kompetencia
a spolupráca biskupských konferencií

38. 1. Biskupská konferencia je určitý druh zhromaždenia, v ktorom arcipastieri niektorého národa alebo územia spoločne vykonávajú svoje pastorálne poslanie, aby vo zvýšenej miere zabezpečili ľuďom dobro, ktoré im poskytuje Cirkev, predovšetkým vhodným prispôsobením foriem a metód apoštolátu súčasným podmienkam.
2. Do biskupskej konferencie patria všetci miestni ordinári každého obradu s výnimkou generálnych vikárov, pomocní biskupi a koadjútori, ako aj iní titulárni biskupi, ktorí zastávajú osobitnú funkciu z poverenia Apoštolskej stolice alebo biskupskej konferencie. Ostatní titulárni biskupi, ako aj legáti pápeža – vzhľadom na zvláštnu úlohu, ktorú vykonávajú na danom území – nie sú podľa práva členmi konferencie.
Miestni ordinári a koadjútori majú rozhodujúce hlasovacie právo. Stanovy konferencie určia, či pomocní a iní biskupi, ktorí majú právo aktívnej účasti na konferencii, budú mať rozhodujúci, alebo poradný hlas.
3. Nech si každá biskupská konferencia zostaví svoje stanovy, ktoré predloží na schválenie Apoštolskej stolici. V nich nech sa okrem iných prostriedkov ustanovia úrady, ktoré by zaručovali účinnejšie realizovanie ich cieľa, napr. stála biskupská rada, biskupské komisie a generálny sekretariát.
4. Rozhodnutia biskupskej konferencie – ak ich zákonite odhlasovali aspoň dvojtretinovou väčšinou hlasov biskupi patriaci ku konferencii s rozhodujúcim hlasovacím právom a po overení Apoštolskou stolicou – majú právnu záväznosť v tých prípadoch, keď to predpisuje všeobecné cirkevné právo alebo keď tak stanoví osobitné nariadenie Apoštolskej stolice vynesené buď z vlastného podnetu (motu proprio), alebo na žiadosť samej konferencie.
5. Keď to vyžadujú zvláštne okolnosti, biskupi viacerých národov môžu so schválením Apoštolskej stolice utvoriť jednu konferenciu.
V záujme dosiahnutia a posilnenia väčšieho dobra nech sa okrem toho napomáhajú styky medzi biskupskými konferenciami rozličných národov.
6. Vrelo sa odporúča, aby biskupi východných cirkví, keď na svojich synodách rozhodujú o disciplíne vlastných cirkví, zaistili zvýšenú účinnosť diel v prospech náboženstva a brali zreteľ aj na spoločné dobro celého územia, na ktorom jestvujú viaceré partikulárne cirkvi rozličných obradov, spoločne sa radiac na medzirituálnych poradách, podľa noriem, stanovených kompetentnou vrchnosťou.

II. Vymedzenie cirkevných provincií a zriaďovanie
cirkevných oblastí

Princípy revízie hraníc

39. Dobro duší si vyžaduje vhodné vymedzenie nielen diecéz, ale aj cirkevných provincií, ba odporúča zriaďovať i cirkevné oblasti, aby bolo možné lepšie sa postarať o potreby apoštolátu podľa spoločenských a miestnych podmienok, aj aby sa uľahčili a stali plodnejšími styky biskupov s občianskymi vrchnosťami.

Normy

40. A tak posvätný cirkevný snem na tento účel stanovuje nasledujúce smernice:
1. Nech sa účelne zrevidujú hranice cirkevných provincií a nech sa vymedzia novými vhodnými normami práva a výsady metropolitov.
2. Nech platí pravidlo, že všetky diecézy a iné územné obvody, ktoré cirkevné právo stavia na úroveň diecéz, majú byť začlenené do niektorej cirkevnej provincie. Preto diecézy, ktoré sú teraz bezprostredne podriadené Apoštolskej stolici a nie sú združené s nijakou inou diecézou, majú podľa možnosti spoločne utvoriť novú cirkevnú provinciu, alebo sa majú pričleniť k provincii, ktorá im je bližšia alebo primeranejšia; a podľa noriem všeobecného cirkevného práva majú sa podriadiť metropolitnému právu arcibiskupa.
3. Keď je to užitočné, nech sa cirkevné provincie zoskupia do cirkevných oblastí, ktorých usporiadaniu treba dať právny poriadok.

Počúvať mienku biskupských konferencií

41. Bude osožné, aby kompetentné biskupské konferencie preskúmali otázky týkajúce sa vymedzenia hraníc týchto provincií alebo zriadenia oblastí podľa zásad, ktoré sú už určené pre vymedzenie hraníc diecéz v čl. 23 a 24. Potom nech predložia svoje návrhy a želania Apoštolskej stolici.

III. Biskupi s medzidiecéznym poslaním

Spolupráca s biskupmi

42. Keďže pastoračné potreby čím ďalej tým viac vyžadujú, aby sa pastoračné služby viedli a rozvíjali jednotne, je osožné zriadiť niektoré úrady, ktoré by slúžili všetkým alebo viacerým diecézam určitého regiónu alebo národa a ktoré sa môžu zveriť aj biskupom.
Posvätný cirkevný snem však odporúča, aby medzi prelátmi alebo biskupmi, ktorí vykonávajú tieto funkcie, a diecéznymi biskupmi, ako aj biskupskými konferenciami vždy vládlo bratské spoločenstvo a zhoda myslí v pastorálnej práci, a to podľa smerníc, ktoré má stanoviť aj všeobecné (cirkevné) právo.

Vojenskí vikári

43. Keďže duchovnej starostlivosti o vojakov, vzhľadom na ich osobitné podmienky života, treba venovať zvláštnu pozornosť, nech sa podľa možnosti v každom štáte zriadi vojenský vikariát. Vikár i vojenskí duchovní nech sa horlivo oddajú tejto ťažkej práci vo svornej spolupráci s diecéznymi biskupmi37.
Preto nech diecézni biskupi postúpia vojenskému vikárovi dostatočný počet kňazov súcich na túto dôležitú službu a zároveň nech napomáhajú podujatia určené na duchovné dobro vojakov38.

VŠEOBECNÉ USTANOVENIE

44. Posvätný cirkevný snem nariaďuje, aby sa pri revízii cirkevného zákonníka vypracovali primerané zákony podľa zásad určených v tomto dekréte, berúc do úvahy aj pripomienky, ktoré predložili koncilové komisie alebo otcovia koncilu.
Posvätný cirkevný snem ďalej nariaďuje zostaviť pre biskupov a farárov všeobecné príručky o duchovnej správe, aby sa im poskytol určitý návod, ako ľahšie a účinnejšie vykonávať svoju pastoračnú službu.
Nech sa zostaví i osobitné direktórium pastoračnej starostlivosti o zvláštne skupiny veriacich, so zreteľom na rozličné podmienky jednotlivých národov alebo krajov, ako aj direktórium o katechetickej výchove kresťanského ľudu, v ktorej nech sa podajú základné zásady a rozvrh vyučovania katechizmu i vypracovania príslušných kníh. Aj pri zostavovaní týchto direktórií nech sa berie zreteľ na pripomienky, ktoré predložili jednak koncilové komisie a jednak otcovia koncilu.

Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

V Ríme pri svätom Petrovi 28. októbra 1965

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1 Porov. Mt 1, 21.
2 Porov. Jn 20, 21.
3 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, 3, Denz 828 (3061).
4 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus, úvod, Denz 821 (3050).
5 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21, 24, 25: AAS 57 (1965), s. 24 – 25, 29 – 31.
6 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21: AAS 57 (1965), s. 24 – 25.
7 Porov. JÁN XXIII., apoštolská konštitúcia Humanae salutis, 25. decembra 1961: AAS 54 (1962), s. 6.
8 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22: AAS 57 (1965), s. 25 – 27.
9 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, tamže.
10 Tamže.
11 Tamže.
12 Porov. PAVOL VI., motu proprio Apostolica sollicitudo, 15. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 775 – 780.
13 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23: AAS 57 (1965), s. 27 – 28.
14 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 21. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 237; porov. taktiež BENEDIKT XV., apoštolský list Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 440; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 68 a nasl.
15 Porov. PAVOL VI., prejav ku kardinálom, k biskupom, prelátom a iným hodnostárom Rímskej kúrie, 21. septembra 1963: AAS 55 (1963), s. 793 a nasl.
16 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Orientalium ecclesiarum, 7 – 11: AAS 57 (1965, s. 79 – 80.
17 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, V. sessia, dekrét De reform., c. 2, Mansi 33, 30; XXIV. sesia, dekrét De reform., c. 4, Mansi 33, 159; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 a nasl.
18 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 – 31.
19 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963, AAS 55 (1963), s. 257 – 304.
20 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 639.
21 Porov. PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 644 – 645.
22 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Inter mirifica: AAS 56 (1964), s. 145 – 153.
23 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia Sacrosanctum concilium: AAS 56 (1964), s. 97 a nasl.; PAVOL VI., motu proprio Sacram liturgiam, 25. januára 1964: AAS 56 (1964), s. 139 a nasl.
24 Porov. PIUS XII., encyklika Mediator Dei, 20. novembra 1947: AAS 39 (1947), s. 251 a nasl.; PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 753 – 754.
25 Porov. Sk 1, 14 a 2, 46.
26 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 44 – 45: AAS 57 (1965), s. 50 – 52.
27 Porov. Lk 22, 26 – 27.
28 Porov. Jn 15, 15.
29 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 – 107.
30 Porov. SV. PIUS X., motu proprio Iampridem, 19. marca 1914: AAS 6 (1914), s. 174 a nasl.; PIUS XII., apoštolská konštitúcia Exul familia, 1. augusta 1952: AAS 44 (1952), s. 649 a nasl.; Leges operis apostolatus maris, vydané z rozhodnutia Pia XII., 21. novembra 1957: AAS 50 (1958), s. 375 – 383.
31 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Orientalium ecclesiarum, 4: AAS 57 (1965), s. 77.
32 Porov. Jn 13, 35.
33 Porov. PIUS XII., prejav z 8. decembra 1950: AAS 43 (1951), s. 28; PAVOL VI., prejav z 23. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 571.
34 Porov. LEV XIII., apoštolská konštitúcia Romanos pontifices, 8. mája 1881: Acta Leonis XIII, zv. II (1882), s. 234 a nasl.
35 Porov. PAVOL VI., prejav z 23. mája 1964: AAS 56 (1964), s. 570 – 571.
36 Porov. PIUS XII., prejav z 8. decembra 1950: tamže.
37 Porov. POSVÄTNÁ KONZISTORIÁLNA KONGREGÁCIA, Instructio de vicariis castrensibus, 23. apríla 1951: AAS 43 (1951), s. 562 – 565; Formula servanda in relatione de statu vicariatus castrensis conficienda, 20. októbra 1956: AAS 49 (1957), s. 150 – 163; dekrét De sacrorum liminum visitatione a Vicariis castrensibus peragenda, 28. februára 1959: AAS 51 (1959), str. 272 – 274; dekrét Facultas audiendi confessiones militum cappellanis extenditur, 27. novembra 1960: AAS 53 (1961), s. 49 – 50; porov. taktiež POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV, Instructio de cappellanis militum religiosis, 2. februára 1955: AAS 47 (1955), s. 93 – 97.
38 Porov. POSVÄTNÁ KONZISTORIÁLNA KONGREGÁCIA: Epistula ad Em. mos PP. DD. Cardinales atque Exc. mos PP. DD. Archiepiscopos, Episcopos ceterosque Ordinarios Hispanicae Ditionis, 21. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 566.

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

GRAVISSIMUM EDUCATIONIS

Deklarácia o kresťanskej výchove

ÚVOD

VEĽKÝ VÝZNAM VÝCHOVY v živote človeka a jej čoraz väčší vplyv na spoločenský pokrok súčasnej doby je predmetom pozorného záujmu tohto posvätného všeobecného cirkevného snemu1. Veď terajšie okolnosti uľahčujú a zároveň stupňujú naliehavosť výchovy mládeže, ba aj určitého permanentného vzdelávania a výchovy dospelých. Ľudia sú si totiž plnšie vedomí vlastnej dôstojnosti a svojho poslania, a preto chcú mať čím ďalej tým aktívnejšiu účasť na živote spoločnosti, a to najmä v hospodárskej a politickej oblasti2. Rovnako obdivuhodný rozvoj techniky a vedeckého výskumu, ako aj moderné spoločenské komunikačné prostriedky sprístupňujú ľuďom kultúrne a duchovné bohatstvá – nezriedka aj preto, lebo majú k dispozícii viac voľného času – a dávajú im možnosť vzájomne sa obohacovať užšími vzťahmi skupín aj celých národov.
Preto všade vznikajú iniciatívy na čoraz väčší rozvoj výchovnej činnosti. Definujú sa a slávnostne zverejňujú vyhlásenia o základných právach v oblasti výchovy človeka, zvlášť čo sa týka detí a rodičov3. Počet žiactva rýchlo rastie, preto sa i školstvo značne rozrastá a rozvíja; zakladajú sa aj iné výchovné ústavy. Na základe nových skúseností sa zdokonaľujú výchovné a vyučovacie metódy. I keď sa vyvíja veľké úsilie, aby sa vzdelanie a výchova dostali všetkým ľuďom, ešte stále veľmi mnoho detí a mládeže zostáva bez základného vzdelania a značný počet ďalších nemá náležitú výchovu, ktorá by pestovala pravdu a zároveň lásku.
Svätá matka Cirkev dostala od svojho božského zakladateľa poverenie zvestovať tajomstvo spásy všetkým ľuďom a všetko obnoviť v Kristovi. Aby však toto poslanie splnila, musí venovať pozornosť životu človeka v jeho celosti, teda i pozemskému životu, keďže súvisí s nebeským povolaním4. Práve preto má Cirkev osobitný podiel aj na pokroku a rozvoji výchovy. Z tohto dôvodu posvätný cirkevný snem vyhlasuje niektoré základné zásady týkajúce sa kresťanskej výchovy najmä v školách. Bude potom úlohou osobitnej pokoncilovej komisie podrobnejšie ich rozviesť a úlohou biskupských konferencií aplikovať ich na rozličné miestne pomery.
Všeobecné právo na výchovu a potreba poznať ho

1. Všetci ľudia akéhokoľvek pôvodu, postavenia a veku majú neodcudziteľné právo na výchovu5, ako si to vyžaduje ich ľudská dôstojnosť. Táto výchova má zodpovedať svojmu cieľu6 a prispôsobiť sa rozdielnosti pováh, pohlavia i jednotlivých národných kultúr a tradícií. Zároveň má mať porozumenie pre bratské nažívanie s ostatnými národmi a viesť ku skutočnej jednote a k pravému pokoju na zemi. Správna výchova sa usiluje o rozvoj ľudskej osoby, majúc na zreteli tak konečný cieľ človeka, ako aj dobro spoločnosti, ktorej je členom a na ktorej činnosti sa zúčastní, keď sa stane dospelým.
Sledujúc pokrok psychológie, pedagogiky a didaktiky, treba pomáhať deťom a mládeži harmonicky rozvíjať fyzické, mravné a intelektuálne schopnosti, postupne nadobúdať čoraz zrelší pocit zodpovednosti vo vytrvalom úsilí o náležité zušľachťovanie vlastného života a o dosiahnutie skutočnej slobody a pritom smelo a vytrvalo prekonávať prekážky. Adekvátne veku majú dostať aj pozitívnu a rozvážnu sexuálnu výchovu. Okrem toho ich treba pripravovať na život v spoločnosti, aby sa pri náležitom narábaní s potrebnými a primeranými prostriedkami vedeli aktívne zapojiť do rozličných oblastí ľudského spoločenstva, mali porozumenie pre dialóg s inými a ochotne spolupracovali v záujme spoločného dobra.
Posvätný cirkevný snem rovnako vyhlasuje, že deti a mládež majú právo byť vedení k správnemu mravnému úsudku a k osobnému osvojeniu si mravných hodnôt, ako aj k dokonalejšiemu poznaniu a milovaniu Boha. Preto naliehavo žiada a odporúča všetkým, ktorí vládnu národom alebo stoja na čele výchovnej činnosti, starať sa o to, aby mládež nikdy nebola pozbavená tohto svätého práva. A povzbudzuje synov a dcéry Cirkvi, aby veľkodušne rozvíjali svoju činnosť na celom výchovnom poli, najmä s tým cieľom, aby sa dobrodenia výchovy a vzdelania mohli primeranejšie a rýchlejšie šíriť medzi všetkými ľuďmi všade na svete7.
Kresťanská výchova

2. Všetci kresťania majú právo na kresťanskú výchovu, pretože sa z vody a Ducha Svätého stali novým stvorením8 a nazývajú sa aj sú Božími deťmi. Kresťanská výchova sa neusiluje iba o spomenutú zrelosť ľudskej osoby, ale snaží sa najmä o to, aby si pokrstení, keď sa postupne uvádzajú do poznávania tajomstva spásy, čím ďalej tým viac uvedomovali dar viery, ktorý dostali; aby sa naučili klaňať sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23), najmä liturgickými úkonmi, učili sa správať vo svojom živote spravodlivo a naozaj sväto ako noví ľudia (porov. Ef 4, 22 – 24) a tak dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku (Ef 4, 13) a pričinili sa o rast Kristovho tajomného tela. Okrem toho, vedomí svojho povolania, majú sa učiť vydávať svedectvo o nádeji, ktorú nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15), a pomáhať stvárňovať svet v kresťanskom zmysle, v ktorom by prirodzené hodnoty – so zreteľom na Kristom vykúpeného človeka chápaného v jeho celosti – boli na osoh celej spoločnosti9. Preto tento posvätný cirkevný snem pripomína duchovným pastierom ich veľmi vážnu povinnosť urobiť všetko, aby sa tejto kresťanskej výchovy dostalo všetkým, najmä však mladým, ktorí sú nádejou Cirkvi10.

Zodpovední za výchovu

3. Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba pokladať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí11. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko sa dá nahradiť. Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú a spoločenskú výchovu detí. Rodina je teda prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každej spoločnosti. Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, sa deti majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho, v súlade s vierou, ktorú prijali krstom. V kresťanskej rodine získavajú prvé skúsenosti o zdravej ľudskej spoločnosti i o Cirkvi. A napokon prostredníctvom rodiny sa pozvoľna uvádzajú do občianskeho spoločenstva a medzi Boží ľud. Nech si teda rodičia uvedomia, aký veľký význam má pravá kresťanská rodina pre život a rozvoj samého Božieho ľudu12.
Výchovná povinnosť sa síce týka v prvom rade rodiny, ale pomáhať jej musí celá spoločnosť. Preto okrem práv rodičov a tých, ktorým oni zveria časť svojich vychovávateľských povinností, isté povinnosti a práva má na poli výchovy aj občianska spoločnosť, ktorá sa má starať o záujmy všeobecného dobra v časných veciach. Povinnosťou občianskej spoločnosti je napomáhať výchovu mládeže rozličným spôsobom: chrániť povinnosti a práva rodičov i ostatných výchovných činiteľov a pomáhať im; podľa princípu subsidiarity postarať sa o výchovu tam, kde si rodičia a iné inštitúty neplnia svoju úlohu, pritom však brať ohľad na želanie rodičov; okrem toho, pokiaľ si to vyžaduje všeobecné dobro, zakladať vlastné školy a ústavy13.
Napokon celkom osobitným spôsobom sa vychovávateľská povinnosť týka Cirkvi, a to nielen preto, lebo sa uznáva aj ako ľudské spoločenstvo, ktoré je schopné vykonávať výchovnú činnosť, ale predovšetkým preto, lebo má za povinnosť zvestovať všetkým ľuďom cestu spásy a veriacim udeľovať život v Kristovi a starostlivo im poskytovať ustavičnú pomoc, aby mohli dosiahnuť plnosť tohto života14. Týmto svojim deťom je teda Cirkev povinná poskytovať ako matka takú výchovu, ktorá by celý ich život prenikla Kristovým duchom. Zároveň má však ponúkať svoju službu všetkým národom, aby napomáhala integrálny rozvoj ľudskej osoby, ako aj dobro pozemskej spoločnosti a budovanie humánnejšieho sveta15.

Rozličné metódy kresťanskej výchovy

4. Pri plnení svojho výchovného poslania sa Cirkev usiluje používať všetky vhodné prostriedky, ale najväčšiu pozornosť venuje tým, ktoré sú jej vlastné, predovšetkým vyučovaniu katechizmu16. Katechéza osvecuje a posilňuje vieru, udržuje život podľa Kristovho ducha, privádza k vedomej a aktívnej účasti na liturgickom tajomstve17 a pobáda do apoštolskej činnosti. Cirkev pripisuje veľký význam aj iným prostriedkom, usiluje sa ich povzniesť a preniknúť svojím duchom: ide o prostriedky, ktoré sú spoločným vlastníctvom celého ľudstva a majú veľký vzdelávací a výchovný účinok, ako sú spoločenské komunikačné prostriedky18, rozmanité kultúrne alebo športové spolky, mládežnícke organizácie a najmä školy.

Význam školy

5. Medzi všetkými výchovnými prostriedkami má osobitný význam škola19. Má venovať stálu pozornosť dozrievaniu rozumových schopností, rozvíjať správny úsudok, oboznamovať s kultúrnym dedičstvom, ktoré nadobudli predchádzajúce generácie, pestovať zmysel pre hodnoty, pripravovať na budúce povolanie a utváraním priateľského vzťahu medzi žiakmi rozmanitej povahy a rozličného postavenia napomáhať vzájomné porozumenie. Škola okrem toho predstavuje stredisko, na ktorého činnosti a rozvoji majú spolupracovať rodiny, učitelia, rozmanité kultúrne, občianske a náboženské organizácie, občianska spoločnosť i celé ľudské spoločenstvo.
Povolanie tých, ktorí berú na seba úlohu vyučovať v školách a tak pomáhať rodičom pri plnení ich povinností i zastupovať ľudskú spoločnosť, je teda krásne, ale aj veľmi zodpovedné. Toto povolanie si vyžaduje osobitné vlohy mysle i srdca, veľmi starostlivú prípravu, ako aj stálu a pohotovú schopnosť obnovy a prispôsobovania.

Povinnosti a práva rodičov

6. Rodičia majú prvoradú povinnosť a neodňateľné právo vychovávať svoje deti, preto im prislúcha skutočná sloboda vo výbere školy. Verejná moc je povinná chrániť a obhajovať občianske slobody, a teda v súlade s požiadavkami podielovej spravodlivosti sa postarať, aby sa verejné subvencie udeľovali takým spôsobom, aby rodičia mohli vybrať školy pre svoje deti naozaj slobodne, podľa vlastného svedomia20.
Štát má dbať o to, aby všetci občania mali možnosť primeranej účasti na kultúrnom živote a náležite sa pripravili na vykonávanie svojich povinností a práv. Má teda chrániť právo detí na vyhovujúcu školskú výchovu, dozerať na spôsobilosť učiteľov a úroveň vyučovania, starať sa o zdravie žiakov a vôbec o rozvoj celého školstva. Pritom má rešpektovať princíp subsidiarity, to znamená nepripustiť nijaký školský monopol, ktorý sa protiví prirodzeným právam ľudskej osoby, pokroku a šíreniu kultúry, pokojnému spolunažívaniu občanov, ako aj pluralizmu, ktorý dnes prevláda v mnohých spoločenstvách21.
Posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby ochotne spolupracovali pri hľadaní vhodných výchovných a študijných metód a pri príprave učiteľov, ktorí by vedeli dobre vychovávať mládež, a aby predovšetkým prostredníctvom rodičovských rád ustavične pomáhali škole plniť jej poslanie, najmä čo sa týka mravnej výchovy, ktorú má škola poskytovať22.

Mravná a náboženská výchova vo všetkých školách

7. Okrem toho Cirkev vo vedomí svojej veľmi vážnej zodpovednosti usilovne sa starať o mravnú a náboženskú výchovu všetkých svojich detí musí s osobitným záujmom sledovať a napomáhať tých, ktorí študujú na nekatolíckych školách. Túto povinnosť si plní buď prostredníctvom živého svedectva ich učiteľov a nadriadených, alebo apoštolskou činnosťou spolužiakov23, ale najmä cez kňazov a laikov, ktorí vyučujú náboženstvo spôsobom primeraným ich veku a podľa miestnych podmienok a okolností vhodnými podujatiami poskytujúcimi duchovnú pomoc.
Cirkev ďalej pripomína rodičom ich vážnu povinnosť zariadiť všetko tak – prípadne sa dožadovať –, aby ich deti mali k dispozícii tieto prostriedky a mohli harmonicky napredovať v náboženskom i vo svetskom vzdelávaní. Preto oceňuje občianske vrchnosti a ustanovizne, ktoré, berúc do úvahy pluralizmus súčasnej spoločnosti a zaručujúc náboženskú slobodu, usilujú sa zabezpečiť, aby sa deti mohli vychovávať na všetkých školách podľa mravných a náboženských zásad vlastných rodín24.

Katolícke školy

8. Prítomnosť Cirkvi v oblasti školstva sa prejavuje najmä cez katolícke školy. Katolícka škola, prirodzene, sleduje tie isté kultúrne ciele a humánnu výchovu mládeže ako ostatné školy. Avšak je pre ňu charakteristické, že u svojich žiakov utvára ovzdušie preniknuté evanjeliovým duchom slobody a lásky, že umožňuje mladým, aby sa popri vývine ich osobnosti zároveň vzmáhalo nové stvorenie, ktorým sa stali pri krste, a napokon že dáva do súladu ľudskú kultúru ako celok s posolstvom spásy tak, aby viera osvecovala vedomosti, ktoré žiaci postupne nadobúdajú o svete, živote a človeku25. Len takto môže katolícka škola, primerane sa prispôsobujúc podmienkam súčasného vývoja, vychovávať svojich žiakov k účinnej spolupráci na zveľaďovaní pozemskej obce a zároveň ich pripravovať na službu pri šírení Božieho kráľovstva, aby sa svojím príkladným a apoštolským životom stali spasiteľným kvasom ľudského spoločenstva.
Katolícka škola si aj za súčasných okolností zachováva veľký význam, lebo môže vo veľkej miere prispieť k tomu, aby Boží ľud plnil svoje poslanie, a umožňuje obojstranne užitočný dialóg medzi Cirkvou a ľudskou spoločnosťou. Preto tento posvätný cirkevný snem opätovne vyhlasuje právo Cirkvi slobodne zakladať a spravovať školy každého druhu a stupňa – ako to už predtým potvrdili mnohé dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi26 – a pripomína, že uplatňovanie tohto práva veľkou mierou prispieva aj k slobode svedomia, k ochrane rodičovských práv a k rozvoju kultúry.
Učitelia zasa nech nezabúdajú, že od nich najviac závisí, či katolícka škola môže uskutočniť svoj cieľ a svoj program27. Preto nech sa pripravujú s osobitnou starostlivosťou, aby si nadobudli tak odborné, ako aj náboženské vedomosti, preukázané dokladmi o dosiahnutom vzdelaní, a boli skúsení v pedagogickom umení, dopĺňanom výdobytkami moderného pokroku. Nech ich spája medzi sebou i so žiakmi kresťanská láska a nech sa dajú viesť apoštolským duchom, aby svojím životom a vyučovaním vydávali svedectvo jedinému Učiteľovi – Kristovi. Nech spolupracujú predovšetkým s rodičmi. Spolu s nimi nech v celej výchovnej činnosti náležite zohľadňujú rozdielnosť pohlaví a osobitné určenie, ktoré Božia prozreteľnosť stanovila v rodine i spoločnosti pre jedno i druhé pohlavie. Nech sa snažia podnecovať osobnú činnosť svojich žiakov a nech ich aj po skončení štúdií sprevádzajú svojou radou, priateľstvom, ako i prostredníctvom osobitných organizácií založených pre bývalých žiakov a preniknutých pravým cirkevným duchom. Posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že činnosť týchto učiteľov je naozajstným apoštolátom, zvrchovane aktuálnym a potrebným i v našich časoch, a okrem toho je to skutočná služba spoločnosti. Katolíckych rodičov zase upozorňuje na povinnosť zverovať svoje deti katolíckym školám, nakoľko to dovoľujú miestne podmienky a okolnosti, podporovať ich podľa svojich možností a spolupracovať s nimi pre dobro svojich detí28.

Rozličné typy katolíckych škôl

9. Tomuto ideálu katolíckej školy sa majú podľa možnosti prispôsobiť všetky školy, ktoré akýmkoľvek spôsobom závisia od Cirkvi, hoci katolícka škola môže mať podľa okolností rozličné formy29. Cirkev si, prirodzene, veľmi cení aj tie katolícke školy, ktoré navštevujú i nekatolícki žiaci, najmä v oblastiach, kde Cirkev pôsobí len kratší čas.
Napokon pri zakladaní a organizovaní katolíckych škôl má sa venovať pozornosť potrebám, ktoré nastoľuje súčasný pokrok. Kým je teda aj naďalej nevyhnutné venovať sa základným a stredným školám – keďže sú bázou výchovnej činnosti –, treba pripisovať veľký význam takým školám, ktoré sa zvlášť žiadajú v dnešných podmienkach, ako sú odborné30 a technické školy, ústavy na vzdelávanie dospelých, sociálne inštitúty, ústavy pre tých, ktorí v dôsledku vrodených nedostatkov potrebujú zvláštnu opateru, a školy na prípravu budúcich učiteľov náboženstva, ako aj učiteľov iných výchovných odborov.
Posvätný cirkevný snem naliehavo vyzýva duchovných pastierov, ako aj všetkých veriacich, aby nešetrili nijaké prostriedky a pomáhali katolíckym školám čoraz lepšie plniť ich poslanie, najmä voči tým, ktorí majú nedostatok hmotných prostriedkov, potrebujú pomoc, sú bez rodinnej opatery a lásky alebo im chýba dar viery.

Katolícke fakulty a univerzity

10. Cirkev sa rovnako horlivo stará o školy vyššieho stupňa, najmä o vysokoškolské fakulty a univerzity. Najmä v tých, ktoré od nej závisia, vyvíja organické úsilie, aby sa jednotlivé disciplíny pestovali podľa ich vlastných zásad a metód, v slobode charakteristickej pre vedecké bádanie, a tak sa čoraz viac prehlbovalo ich poznanie a dôkladným skúmaním nových problémov bolo čoraz zrejmejšie, že viera a rozum smerujú k tej istej pravde, ktorú učili cirkevní učitelia, najmä svätý Tomáš Akvinský31. Tým sa dosiahne, že kresťanský spôsob myslenia sa bude verejne, trvalo a všestranne zúčastňovať na každom úsilí o vyššiu kultúru života a poslucháči katolíckych univerzít dostanú vynikajúcu vedeckú prípravu, aby boli schopní prevziať zodpovednejšie miesta v spoločnosti a byť svedkami viery vo svete32.
Na katolíckych univerzitách, ktoré nemajú teologickú fakultu, má byť inštitút alebo katedra posvätnej teológie, kde by boli prednášky prispôsobené aj laickým poslucháčom. Na katolíckych univerzitách a fakultách sa majú čo najviac podporovať inštitúty, ktoré slúžia predovšetkým rozvoju vedeckého bádania, pretože veda napreduje najmä vďaka odborným výskumom vysokej vedeckej hodnoty.
Posvätný cirkevný snem vrelo odporúča, aby sa zriaďovali a rozvíjali katolícke univerzity a fakulty, vhodne rozmiestnené v rozličných častiach sveta. Avšak nech sa nevyznačujú natoľko počtom, ako skôr vedeckou činnosťou. A nech sú ľahko prístupné poslucháčom, do ktorých možno skladať väčšie nádeje, hoci sú chudobní, a to najmä tým, čo pochádzajú z novovzniknutých štátov.
Keďže budúcnosť spoločnosti a samej Cirkvi je veľmi úzko spätá s intelektuálnym rozvojom vysokoškolskej mládeže33, duchovní pastieri majú venovať veľkú starostlivosť nielen duchovnému životu poslucháčov katolíckych univerzít, ale má im záležať aj na duchovnej výchove ostatných ich synov a dcér. Preto nech sa po vhodnej dohode s biskupmi postarajú o to, aby boli aj pri nekatolíckych univerzitách katolícke internáty a katolícke vysokoškolské ústredia, kde by starostlivo vybratí a pripravení kňazi, rehoľníci i laici poskytovali univerzitnej mládeži stálu duchovnú a intelektuálnu pomoc. Osobitná starostlivosť sa má venovať nadanejším poslucháčom tak katolíckych, ako aj iných univerzít, ktorí by boli súci na učiteľskú a výskumnú činnosť a pripravovali by sa na pedagogické povolanie.

Teologické fakulty

11. Cirkev veľmi mnoho očakáva od činnosti teologických fakúlt34. Im totiž zveruje mimoriadne dôležitú úlohu: pripravovať svojich poslucháčov nielen na kňazské účinkovanie, ale najmä na pedagogickú činnosť na vyšších cirkevných školách alebo na osobitnú vedeckú činnosť, prípadne na náročnejšie úlohy apoštolátu medzi intelektuálmi. Tieto fakulty majú sa okrem toho venovať dôkladnejšiemu výskumu rozličných odborov posvätných vied, aby sa neprestajne prehlbovalo poznanie Božieho zjavenia, aby poklady kresťanskej múdrosti zdedené od otcov boli čoraz prístupnejšie, aby sa rozvíjal dialóg s oddelenými bratmi i nekresťanmi a riešili sa problémy, ktoré nastoľuje vedecký a kultúrny pokrok35.
Z týchto dôvodov nech teologické fakulty primerane zrevidujú svoje stanovy, nech sa usilovne pričinia o rozvoj posvätných vied a s nimi súvisiacich disciplín a nech naučia svojich poslucháčov osvojovať si aj najnovšie metódy a prostriedky vedeckého výskumu.

Nevyhnutnosť koordinovať školstvo

12. Keďže i v školskej oblasti je nanajvýš potrebná spolupráca, ktorá sa čím ďalej tým naliehavejšie presadzuje v diecéznom, národnom i medzinárodnom rámci, treba sa všemožne starať o to, aby sa medzi katolíckymi školami uplatňovala vhodná koordinácia i aby sa medzi katolíckymi a ostatnými školami napomáhala spoločnosti36.
Táto zvýšená koordinácia a spolupráca prinesie hojné ovocie, zvlášť v oblasti vysokých škôl. Preto na každej univerzite si majú jednotlivé fakulty navzájom pomáhať, nakoľko to študijný odbor dovoľuje. A priam tak univerzity majú svorne postupovať vo vzájomnej spolupráci, spoločne organizovať medzinárodné stretnutia, rozdeliť si medzi sebou úlohy vedeckého výskumu, poskytovať si navzájom informácie o svojich objavoch, vymieňať na čas medzi sebou pedagógov a vôbec rozvíjať iniciatívy, ktorými si môžu účinnejšie pomáhať.

ZÁVER

Posvätný cirkevný snem vrelo povzbudzuje i mládež, aby si bola vedomá vznešenosti výchovného poslania a bola ochotná veľkodušne sa podujať na túto úlohu, najmä v krajinách, kde je pre nedostatok učiteľov ohrozená výchova mládeže.
Tento posvätný cirkevný snem vyjadruje svoju vrúcnu vďačnosť kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam a laikom, ktorí sa v duchu evanjelia oddane venujú tejto významnej výchovnej činnosti a vyučujú na školách každého druhu a stupňa. Pritom ich povzbudzuje, aby v službe, na ktorú sa podujali, šľachetne vytrvali a usilovali sa vyniknúť vo výchove žiakov v Kristovom duchu, v pedagogickom umení i vo vedeckej práci a tak sa pričinili nielen o vnútornú obnovu Cirkvi, ale aj zabezpečili, ba posilnili jej blahodarnú prítomnosť v dnešnom svete, najmä v intelektuálnej oblasti.

Všetko, čo je, v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto deklarácii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu..

V Ríme pri Svätom Petrovi 28. októbra 1965

Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

—–
POZNÁMKY:

1 Medzi mnohými dokumentmi, ktoré poukazujú na význam výchovy, pozri predovšetkým: BENEDIKT XV., apoštolský list Communes litteras, 10. apríla 1919: AAS 11 (1919), s. 172; PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), s. 49 – 86; PIUS XII., prejav k mladíkom z talianskej Katolíckej akcie, 20. apríla 1946: Discorsi e radiomessaggi, VIII, s. 53 – 57; PIUS XII., prejav k francúzskym otcom, 18. septembra 1951: tamže, XIII. s. 241 – 245; JÁN XXIII., posolstvo pri príležitosti 30. výročia uverejnenia encykliky Divini illius magistri, 30. decembra 1959: AAS 52 (1960), s. 57 – 59; PAVOL VI., prejav k členom Federácie ústavov podliehajúcich cirkevnej vrchnosti (FIDAE), 30. decembra 1963: Encicliche e discorsi di Sua Santitá Paolo VI, I, Rím 1964, s. 601 – 603. Okrem toho pozri Acta et documenta Concilio oecumenico Vaticano II apparando, series I, Antepreparatoria, III, s. 363 – 364; 373 – 374.
2 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 413; 415 – 417; 424; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 278.
3 Porov. Deklaráciu ľudských práv (Déclaration des droits de l’homme), potvrdenú 10. decembra 1948 na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov; a ďalej Deklaráciu práv dieťaťa (Déclaration des droits de l’enfant), 20. novembra 1959; protokol ku konvencii ochrany práv človeka a základných slobôd, Paríž 20. marca 1952. O Deklarácii ľudských práv pozri JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 295 a nasl.
4 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 402; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 21.
5 PIUS XII., vianočné rozhlasové posolstvo, 24. decembra 1942: AAS 35 (1943), s. 12, 19; JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS (1963), s. 259 a nasl. Pozri aj deklarácie o ľudských právach v poznámke 3.
6 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), s. 50 a nasl.
7 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 441 a nasl.
8 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 83.
9 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 36: AAS 57 (1965), s. 41 a nasl.
10 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskej službe biskupov Christus Dominus, 12 – 14.
11 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 59 a nasl.; encyklika Mit brennender Sorge, 14. marca 1937: AAS 29 (1937), s. 164 a nasl.; PIUS XII., prejav k I. celonárodnému kongresu Združenia talianskych katolíckych učiteľov (AIMC), 8. septembra 1946: Discorsi e radiomessaggi, VII, s. 218.
12 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 11 a 35: AAS 57 (1965), s. 16 a 40 a nasl.
13 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 53 a nasl., 56 a nasl.; PIUS XII., rozhlasové posolstvo 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 200; prejav k I. celonárodnému kongresu Združenia talianskych katolíckych učiteľov (AIMC), 8. septembra 1946: Discorsi e radiomessaggi, VII, s. 218.
O princípe subsidiarity pozri JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 294.
14 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1 c. s. 53, 56 a nasl.; PIUS XI., encyklika Non abbiamo bisogno, 29. júna 1931: AAS 23 (1931), s. 311 a nasl.; PIUS XII., list Štátneho sekretariátu k 28. talianskemu sociálnemu týždňu, 20. septembra 1955: L’Osservatore Romano, 29. septembra 1955.
15 Cirkev chváli občianske, miestne, národné i medzinárodné vrchnosti, ktoré si uvedomujú naliehavé potreby súčasnej doby a zo všetkých síl sa snažia, aby sa všetkým národom dostalo úplnejšie vzdelanie a aby sa mohli zapojiť do kultúrneho života. Porov. PAVOL VI., prejav na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov, 4. októbra 1965: AAS 57 (1965), s. 877 – 885.
16 Porov. PIUS XI., motu proprio Orbem catholicum, 29. júna 1923: AAS 15 (1923), s. 327 – 329; dekrét Provido sane, 12. januára 1935: AAS 27 (1935), s. 145 – 152; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskej službe kňazov Christus Dominus, 13 a 14, AAS 58 (1966), s. 678 – 679.
17 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 14: AAS 56 (1964), s. 104.
18 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch Inter mirifica, 13 a 14: AAS 56 (1965), s. 149 a nasl.
19 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 31. decembra 1929: AAS 22 (1930), 1. c., s. 76; PIUS XII., prejav k Združeniu bavorských katolíckych učiteľov, 31. decembra 1956: Discorsi e radiomessaggi, XVIII, s. 746.
20 Porov. TRETIA SYNODA V CINCINNATI, (1861): Collectio Lacensis, III, col. 1240 c/d; PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, l. c., s. 60, 63 a nasl.
21 PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 1. c., s. 63; encyklika Non abbiamo bisogno, 29. júna 1931: AAS 23 (1931), s. 305.
PIUS XII., list Štátneho sekretariátu k 28. talianskemu sociálnemu týždňu, 20. septembra 1955: L’Osservatore Romano, 29. septembra 1955.
PAVOL VI., prejav ku Kresťanskému združeniu talianskych pracujúcich (ACLI), 6. októbra 1963: Encicliche e discorsi di Paolo VI, I, Rím 1964, s. 230.
22 Porov. JÁN XXIII., posolstvo pri príležitosti 30. výročia vydania encykliky Divini illius magistri, 30. decembra 1959: AAS 52 (1960), s. 57.
23 Cirkev pripisuje veľký význam apoštolskej činnosti, ktorú môžu aj na týchto školách vyvíjať katolícki učitelia a spolužiaci.
24 Porov. PIUS XII., prejav k Združeniu bavorských katolíckych učiteľov, 31. decembra 1956: Discorsi e radiomessagi, XVIII, s. 745 a nasl.
25 Porov. PRVÁ WESTMINSTERSKÁ PROVINCIÁLNA SYNODA, (1952): Collectio Lacensis, III, col. 1334 a/b; PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 1. c., s. 77 a nasl.; PIUS XII., prejav k Združeniu bavorských katolíckych učiteľov, 31. dedembra 1956: Discorsi e radiomessaggi, XVIII, s. 746; PAVOL VI., prejav k členom Federácie ústavov podliehajúcich cirkevnej vrchnosti (FIDAE), 30. decembra 1963: Encicliche e discorsi di Paolo VI, I, Rím 1964, s. 602 a nasl.
26 Porov. predovšetkým dokumenty spomenuté v 1. pozn.; okrem toho právo Cirkvi slávnostne proklamovali mnohé provinciálne cirkevné snemy a najnovšie deklarácie viacerých biskupských konferencií.
27 Porov. PIUS XI., encyklika Divini illius magistri, 1. c., s. 80 a nasl.; PIUS XII., prejav k Združeniu talianskych katolíckych učiteľov stredných škôl (UCIIM), 5. januára 1954; Discorsi e radiomessaggi, XV, s. 551 – 556; JÁN XXIII., prejav k VI. zjazdu Združenia talianskych katolíckych učiteľov (AIMC), 5. septembra 1959: Discorsi, messaggi, colloqui, I, Rím 1960, s. 427 – 431.
28 Porov. PIUS XII., prejav k Združeniu talianskych katolíckych učiteľov stredných škôl (UCIIM), 5. januára 1954, 1. c., s. 555.
29 Porov. PAVOL VI., prejav k Medzinárodnej kancelárii pre katolícku výchovu (OIEC), 25. februára 1964: Encicliche e discorsi di Paolo VI, II, Rím 1964, s. 232.
30 Porov. PAVOL VI., prejav ku Kresťanskému združeniu talianskych pracujúcich (ACLI), 6. októbra 1963: Encicliche e discorsi di Paolo VI, I, Rím 1964, s. 229.
31 Porov. PAVOL VI., prejav na VI. medzinárodnom tomistickom kongrese, 10. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 788 – 792.
32 Porov. PIUS XII., prejav k pedagógom a poslucháčom francúzskych katolíckych vyšších škôl, 21. septembra 1950: Discorsi e radiomessaggi, XII, s. 219 – 221; list XXII. kongresu Pax Romana, 12. augusta 1952: Discorsi e radiomessaggi, XIV, s. 567 – 569; JÁN XXIII., prejav k Federácii katolíckych univerzít, 1. apríla 1959: Discorsi, messaggi, colloqui, I, Rím 1960, s. 226 – 229; PAVOL VI., prejav k akademickému senátu Milánskej katolíckej univerzity, 5. apríla 1964: Encicliche e discorsi di Paolo VI, II, Rím 1964, s. 438 – 443.
33 Porov. PIUS XII., prejav k akademickému senátu a poslucháčom Rímskej univerzity, 15. júna 1952: Discorsi e radiomessaggi, XIV, s. 208: „Vedenie zajtrajšej spoločnosti spočíva v mysliach a srdciach dnešných vysokoškolákov.“
34 Porov. PIUS XI., apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus, 24. mája 1931: AAS 23 (1931), s. 245 – 247.
35 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 568 a nasl., 578; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, III, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 637 – 659; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 – 107.
36 Porov. JÁN XXIII., encyklika Pacem in terris, 11. apríla 1963: AAS 55 (1963), s. 284 a inde.