37. Keď pápež František opisuje úlohu hlásania, hovorí, že „jeho centrum a podstata zostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi“ (EG 11). Cieľom druhej časti Homiletického direktória je ponúknuť konkrétne príklady a návrhy, ktoré majú pomôcť kazateľovi uviesť do praxe princípy predstavené v tomto dokumente. Pritom má brať do úvahy biblické čítania, ktoré stanovuje liturgia, a to vo svetle veľkonočného tajomstva Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Nejde o vzory homílií, ale o náčrty, ktoré ponúkajú spôsoby, ako pristupovať k témam a textom počas liturgického roka.
V úvode (Praenotanda) k lekcionáru sa uvádza, na čo sa prihliadalo pri výbere čítaní, aby sa poskytla „duchovným pastierom pomôcka na pochopenie Poriadku čítaní, takže jeho používanie sa stane živým a veriaci budú z neho môcť čerpať ovocie“ (OLM 92). Nato slúžia aj odkazy. Ako je uvedené, pri každom úryvku z Písma treba mať vždy na pamäti, že „čítanie evanjelia tvorí vrchol liturgie slova; naň ostatné čítania v určenom poriadku, čiže prechádzajúc zo Starého zákona k Novému, pripravujú zhromaždené spoločenstvo“ (OLM 13).
38. Výklad začneme od Lekcionára na Veľkonočné trojdnie, ktoré predstavuje centrum liturgického roka, pričom v týchto svätých dňoch sa čítajú niektoré najdôležitejšie úryvky zo Starého i Nového zákona. Potom nasledujú zamyslenia na Veľkú noc a na Turíce; následne sa zameriame na nedele Veľkonočného obdobia. Ostatné príklady sú zvolené z cyklu Advent –Vianoce – Zjavenie Pána. Takýto postup vychádza z toho, čo pápež Benedikt XVI. nazýva „múdrou pedagogikou Cirkvi, ktorá hlása a počúva Sväté písmo v rytme liturgického roka“. Pápež pokračuje takto: „Ako stredobod všetkého tu žiari veľkonočné tajomstvo, v ktorom sa spájajú všetky tajomstvá Krista a dejín spásy, ktoré sa sviatostne sprítomňujú…“ (VD 52). Ponúkané návrhy nemajú za cieľ vyčerpať všetko, čo by bolo možné povedať ku konkrétnemu sláveniu, alebo vzhľadom na každý jednotlivý detail celého liturgického roka. Vo svetle centrálneho postavenia veľkonočného tajomstva sa ponúkajú usmernenia, ako možno zladiť konkrétne texty v určitej homílii. Model navrhovaný v uvedených príkladoch sa dá prispôsobiť na nedele Cezročného obdobia aj na iné príležitosti. Tento model môže byť užitočný tiež pre iné obrady v rámci Katolíckej cirkvi, ktoré používajú odlišný lekcionár ako latinský obrad.
I. VEĽKONOČNÉ TROJDNIE A VEĽKÁ NOC
A. Čítania zo Starého zákona na Zelený štvrtok
39. „Na Zelený štvrtok pri večernej omši spomienka na večeru, ktorá predchádzala východ z Egypta, vrhá osobitné svetlo na Kristov príklad, keď umyl apoštolom nohy, aj na Pavlove slová o ustanovení kresťanskej Veľkej noci v Eucharistii“ (OLM 99). Veľkonočné trojdnie začína vešperami, počas ktorých nám liturgia pripomína Pánovo ustanovenie Eucharistie. Ježiš vstúpil na cestu utrpenia slávením večere, ako to opisuje prvé čítanie: každé slovo a každý obraz odkazuje na to, čo sám Kristus anticipoval pri stolovaní – na jeho smrť ako nositeľku života. Slová prevzaté z Knihy Exodus (Ex 12, 1 – 8, 11 – 14) dostávajú svoj definitívny význam počas Ježišovej veľkonočnej večere, tej istej večere, ktorú práve slávime.
40. „Nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, pre každý dom. Ak je rodina menšia a nevládala by zjesť baránka, nech sa spojí so susedom…“ Zišli sme sa tu na jednom mieste mnohé rodiny a zaobstarali sme si baránka. „Baránok musí byť bezchybný, jednoročný samček.“ Naším bezchybným baránkom je sám Ježiš, Boží Baránok. „V predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje.“ Keď počúvame tieto slová, chápeme, že my sme tá celá pospolitosť nového Izraela, ktorá sa zišla v podvečer; Ježiš dovolí, aby bol obetovaný, keď svoje telo a svoju krv dáva za nás. „Vezmú z jeho krvi a namažú ňou oboje verají a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni.“ Tieto nariadenia máme splniť tým, že máme na perách Ježišovu krv a v premenenom chlebe požívame Baránkovo telo.
41. Odporúča sa jesť tento pokrm „s bedrami opásanými, sandálmi na nohách a palicou v ruke“ a „jesť rýchlo“. To je opis nášho života vo svete. Opásané bedrá naznačujú pripravenosť na odchod, no pripomínajú nám aj scénu s vyslaním apoštolov (mandatum), ktorú opisuje evanjelium tohto večera a gesto, ktoré nasleduje po homílii: sme pozvaní, aby sme sa dali do služby svetu ako pútnici, ktorých pravý domov nie je stadiaľto. A v tomto bode čítania, keď sa nám oznamuje, že máme jesť rýchlo ako ten, kto sa pripravuje na útek, Pán slávnostne ustanovuje sviatok: „Lebo je Pánova Pascha (Pánov prechod). V tú noc prejdem egyptskou krajinou a usmrtím všetko prvorodené v Egypte […] Uvidím krv a obídem vás“. Pán bojuje za nás, aby sme mohli premôcť svojich nepriateľov – hriech a smrť – a chráni nás prostredníctvom Baránkovej krvi.
42. Slávnostné ohlásenie Paschy sa končí posledným nariadením: „Tento deň bude pre vás pamätný… a budete ho sláviť po všetky veky“. Nielen vernosť tomuto prikázaniu udržuje od Ježišových čias Paschu v každej generácii i naďalej živou, ale aj naša vernosť jeho príkazu „toto robte na moju pamiatku“, udržuje každú nasledujúcu generáciu kresťanov v spojení s Ježišovou Paschou. A práve keď dospejeme k tomuto momentu, začíname tohoročné Veľkonočné trojdnie. To je ten „pamätný deň“ ustanovený Pánom, „slávený po všetky veky“, liturgické sprítomnenie Ježišovho sebaobetovania.
B. Čítanie zo Starého zákona na Veľký piatok
43. „Liturgické slávenie utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok vrcholí v čítaní pašií podľa Jána o umučení toho, ktorý sa v Knihe Izaiáša predstavuje ako Pánov sluha a ktorý sa skutočne stal jediným kňazom tým, že seba samého obetoval Otcovi“ (OLM 99). Úryvok z Izaiáša (Iz 52, 13 –53, 12) je jedným z textov Starého zákona, kde si kresťania po prvýkrát uvedomili, že proroci predpovedajú Kristovu smrť. Keď tento text spájame s Kristovým umučením, nasledujeme tým skutočne dávnu apoštolskú tradíciu, pretože tak to robil už Filip v rozhovore s etiópskym eunuchom (porov. Sk 8, 26 – 40).
44. Zhromaždenie si je vedomé, z akého dôvodu sa každý deň spoločne schádza: pripomínať si Ježišovu smrť. Prorokove slová, takpovediac z Božieho pohľadu komentujú scénu, keď Ježiš visí na kríži. Sme pozvaní uvidieť slávu, ktorá je v kríži ukrytá: „Hľa, môj služobník bude úspešný, bude povýšený, vyzdvihnutý a veľmi slávny“. V Jánovom evanjeliu sám Ježiš pri rozličných príležitostiach hovoril o tom, že bude vyzdvihnutý. Je jasné, že v tomto evanjeliu sa prelínajú tri rozmery „vyzdvihnutia“: na kríž, pri Pánovom zmŕtvychvstaní a pri nanebovstúpení.
45. Hneď po Otcových oslavných „úvodných slovách“ nasleduje vyjadrenie, ktoré im protirečí: týka sa agónie ukrižovania. Služobník je opísaný ako niekto, kto „sa výzorom nepodobá človeku a vzhľadom sa neponáša na ľudí“. V Ježišovi nielenže večné Slovo prijalo naše ľudské telo, ale objalo aj smrť v jej najhroznejšej a najneľudskejšej podobe. „Rozoženie mnohé národy; králi pred ním zatvoria ústa“. Tieto slová opisujú dejiny sveta od onoho prvého Veľkého piatka až podnes: príbeh ukrižovania niektoré národy šokoval, a preto sa obrátili, no šokoval tiež iné, ktoré v dôsledku toho od neho odvrátili zrak. Prorocké slová sa dajú aplikovať aj na naše spoločenstvá a kultúru, ako aj na celý zástup „národov“ prítomných v každom z nás – na naše snahy a náklonnosti, ktoré sa majú obrátiť k Pánovi.
46. Ďalej už nenasleduje Boží hlas, ale hlas proroka: „Kto uveril, čo sme hlásali?“ a pokračuje opisom podrobností vedúcich nás k ďalšej kontemplácii kríža, v ktorej sa umučenie spája s prechodom, utrpenie so slávou. Intenzita utrpenia je v ďalšom opisovaná s takou precíznosťou, že nám to umožňuje pochopiť, prečo bolo pre prvých kresťanov prirodzené čítať a interpretovať texty tohto druhu ako prorocké predpovede o Kristovi a tiež vytušiť slávu, ktorá je v nich ukrytá. Tým pre nás táto tragická postava nadobúda hlboký význam, ako vraví prorok: „A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti… jeho rany nás uzdravili“.
47. Prorok predpovedal aj Ježišov vnútorný postoj voči vlastnému umučeniu: „Týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa; ako baránok vedený na zabitie“. To všetko sú ohromujúce a prekvapivé veci. V skutočnosti sa nepriamo predpovedá aj zmŕtvychvstanie, keď prorok hovorí: „… keď dá svoj život za zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo“. Všetci veriaci sú týmto jeho potomstvom; jeho „dlhý život“ je večný život, ktorý mu Otec daruje, keď ho vzkriesi z mŕtvych. A teraz sa znovu ozýva Pánov hlas, ktorý ohlasuje prisľúbené vzkriesenie: „Po útrapách svojej duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním… Preto mu dám ako podiel zástupy a s mocnými sa bude deliť o korisť, pretože vydal na smrť svoj život… on niesol hriech mnohých a prosí za hriešnikov.“
C. Čítanie zo Starého zákona na Veľkonočnú vigíliu
48. „Na Veľkonočnú vigíliu v noci je určených sedem čítaní zo Starého zákona, ktoré pripomínajú obdivuhodné Božie skutky v dejinách spásy a dve z Nového zákona: zvesť o vzkriesení podľa troch synoptických evanjelií a čítanie z apoštola Pavla o kresťanskom krste ako sviatosti Kristovho zmŕtvychvstania“ (OLM 99). Veľkonočná vigília, ako je to naznačené v Rímskom misáli, je „najdôležitejšou zo všetkých sviatkov“ (Vigilia paschalis, II. časť, Liturgia slova). Dlhé trvanie vigílie neumožňuje dlhý komentár k siedmim čítaniam zo Starého zákona, ale je dobré poznamenať, že zaujímajú ústredné postavenie, lebo sú reprezentatívnymi textami, ktoré ohlasujú podstatné časti teológie Starého zákona – od stvorenia cez Abrahámovu obetu, až po najdôležitejšie čítanie o úteku z Egypta. Štyri čítania, ktoré nasledujú, ohlasujú kľúčové témy prorokov. Chápanie týchto textov vo vzťahu k veľkonočnému tajomstvu, ktoré sa jasne vyjavuje na Veľkonočnú vigíliu, môže kazateľa inšpirovať v iných obdobiach liturgického roka, keď sú predpísané tieto alebo podobné čítania.
49. V kontexte liturgie tejto noci nás Cirkev prostredníctvom spomínaných čítaní postupne privádza k vrcholnému okamihu v evanjeliovom príbehu o Pánovom zmŕtvychvstaní. Prostredníctvom iniciačných sviatostí, ktoré sa počas tejto vigílie slávia, sme ponorení do prúdu dejín spásy, ako nám to pripomína krásny text od sv. Pavla o krste. V túto noc jasne vidno spojenie medzi stvorením a novým životom v Kristovi; medzi historickým exodom a tým definitívnym exodom, ktorý predstavuje Kristovo veľkonočné tajomstvo a na ktorom sa vďaka krstu podieľajú všetci veriaci, medzi predpoveďami prorokov a ich uskutočnením v liturgickom slávení tajomstiev. Tieto vzájomné spojenia možno počas liturgického roku neustále pripomínať.
50. Modlitby, ktoré po každom čítaní nasledujú, ponúkajú veľmi bohatý zdroj, na základe ktorého možno pochopiť spojenie medzi témami Starého zákona a ich naplnením v Kristovom veľkonočnom tajomstve. Jednoducho a jasne totiž vyjadrujú hlboký kristologický a sviatostný význam starozákonných textov, lebo hovoria o stvorení, obete, exode, krste, Božom milosrdenstve, večnej zmluve, obmytí hriechov, vykúpení a živote v Kristovi. Kazateľovi môžu poslúžiť ako škola modlitby nielen pri príprave na Veľkonočnú vigíliu, ale aj počas roka, keď sa čítajú podobné texty, ako tejto noci. Ďalším užitočným zdrojom pri interpretovaní úryvkov z Písma je responzóriový žalm, ktorý nasleduje po každom zo siedmich čítaní, keďže ide o spevy pochádzajúce od kresťanov, ktorí zomreli s Kristom a ktorí sa teraz s ním podieľajú na jeho vzkriesenom živote. Ani po zvyšok roka nemožno zabúdať na žalmy, pretože nám ukazujú, ako Cirkev interpretovala Písmo v Kristovom svetle.
D. Veľkonočný lekcionár
51. „Na omšu vo dne je určené čítanie z Evanjelia podľa Jána o nájdení prázdneho hrobu. Možno však čítať aj evanjeliové texty z omše v noci, alebo tam, kde je večerná omša z Lukáša o zjavení učeníkom na ceste do Emauz. Prvé čítanie je zo Skutkov apoštolov, ktoré sa vo Veľkonočnom období berú namiesto čítania zo Starého zákona. Čítanie z apoštola Pavla sa vzťahuje na tajomstvo Veľkej noci, ktoré sa má prežívať v Cirkvi. Po Tretiu veľkonočnú nedeľu čítania z evanjelií rozprávajú o zjaveniach vzkrieseného Krista. Čítania o Dobrom pastierovi sú určené na Štvrtú veľkonočnú nedeľu. V piatu, šiestu a siedmu nedeľu sú výňatky z Pánovej reči a modlitby pri Poslednej večeri“ (OLM 99 – 100). Bohatá séria čítaní z Nového zákona, ktoré počúvame počas Veľkonočného trojdnia, predstavuje najintenzívnejšie momenty ohlasovania zmŕtvychvstalého Pána v živote Cirkvi a má poučovať a formovať Boží ľud po celý liturgický rok.
Počas Svätého (Veľkého) týždňa a Veľkonočného obdobia má kazateľ, ktorý vychádza zo samotných biblických textov, opakovane príležitosť poukázať na Kristovo utrpenie, smrť a vzkriesenie ako na centrálny obsah Svätého písma. Práve to je privilegovaný moment, keď kazateľ môže a má nechať zaznieť to, čo je podľa viery Cirkvi jadrom jej hlásania: Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy „podľa Písem“ (1 Kor 15, 3) a tretieho dňa vstal z mŕtvych „podľa Písem“ (1 Kor 15, 4).
52. Po prvé je to príležitosť poukázať najmä počas troch prvých nedieľ v tomto mimoriadnom období na rôzne aspekty lex credenti Cirkvi. Paragrafy Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré hovoria o zmŕtvychvstaní (KKC 638 – 658), v skutočnosti objasňujú mnohé z rozličných kľúčových biblických textov, ktoré sa čítajú vo veľkonočnom čase. Tieto paragrafy môžu byť bezpečným sprievodcom pre kazateľa, ktorý má úlohu vysvetliť na báze textov z Písma kresťanskému ľudu to, čo katechizmus vo viacerých kapitolách nazýva „historickou“ a „transcendentnou“ udalosťou zmŕtvychvstania, a tiež význam „zjavení Zmŕtvychvstalého“, „stav Kristovej vzkriesenej ľudskej prirodzenosti“, ako aj „zmŕtvychvstanie ako dielo Najsvätejšej Trojice“.
53. Po druhé: na nedele vo Veľkonočnom období sa prvé čítanie nevyberá zo Starého zákona, ale zo Skutkov apoštolov. Mnohé úryvky hovoria o príkladoch apoštolského ohlasovania, z ktorých sa môžeme dozvedieť, ako sami apoštoli využívali Písma na ohlasovanie významu Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Ďalšie úryvky zasa hovoria o jej dôsledkoch Kristovej smrti a zmŕtvychvstania v živote kresťanského spoločenstva. Keď kazateľ vychádza z týchto textov, má v rukách základné a mocné nástroje. Vidí, ako apoštoli používali Písma na ohlasovanie Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, a koná rovnako, nielen vzhľadom na úryvok, ktorý práve rozoberá, ale aj po celý liturgický rok. Okrem toho spoznáva v diele prvých spoločenstiev moc života vzkrieseného Pána a s vierou ohlasuje ľudu, že tá istá moc ešte stále pôsobí medzi nami.
54. Po tretie: intenzívne obdobie Svätého týždňa s Veľkonočným trojdním, po ktorom nasleduje slávnostné päťdesiatdenné slávenie vrcholiace na Turíce, je pre kazateľa výnimočným časom na zdôrazňovanie spojenia medzi Písmom a Eucharistiou. Práve pri geste „lámania chleba“, ktoré nám pripomína Ježišovo úplné sebaobetovanie pri Poslednej večeri a potom na kríži, si učeníci uvedomili, ako im horelo srdce, keď im Pán otváral mysle, aby pochopili Písma. Aj dnes je pre pochopenie Písma potrebný podobný postup. Kazateľ sa pozorne snaží vysvetliť texty Písma, ale najhlbší význam toho, čo hovorí, sa ukáže až pri „lámaní chleba“ v samotnej liturgii, ak dokáže toto spojenie náležite vyzdvihnúť (porov. VD 54). Na význam takéhoto spojenia jasne poukázal pápež Benedikt XVI. v encyklike Verbum Domini:
„Z tohto rozprávania vyplýva, ako nás samotné Písmo usmerňuje k odhaleniu svojho nerozlučného spojenia s Eucharistiou. ,Preto treba mať vždy pred očami to, že Božie slovo, ktoré Cirkev v liturgii číta a zvestuje, vedie k obete zmluvy a hostine milosti, čiže k Eucharistii.‘ Slovo a Eucharistia patria tak intímne spolu, že nemožno pochopiť jedno bez druhého: Božie slovo sa stáva sviatostným telom v eucharistickej udalosti. Eucharistia nás otvára pre chápanie Svätého písma, tak ako Sväté písmo zas osvetľuje a vysvetľuje eucharistické tajomstvo“ (VD 55).
55. Po štvrté: počnúc Piatou veľkonočnou nedeľou sa dynamika biblických čítaní posúva od slávenia Pánovho zmŕtvychvstania k príprave vrcholu Veľkonočného obdobia, príchodu Ducha Svätého na Turíce. Fakt, že evanjeliové pasáže týchto nedieľ sú všetky úryvkami z Kristovej reči pri Poslednej večeri, odhaľuje ich hlboký eucharistický význam. Čítania a modlitby ponúkajú kazateľovi príležitosť vysvetliť úlohu Ducha Svätého v životnom putovaní Cirkvi. Paragrafy katechizmu, ktoré sa týkajú „Ducha a Božieho slova v čase prisľúbení“ (KKC 702 – 716), odkazujú na čítania Veľkonočnej vigílie, z pohľadu ich vzťahu k dielu Ducha Svätého, pokým paragrafy týkajúce sa „Ducha Svätého a Cirkvi v liturgii“ (KKC 1091 – 1109) môžu kazateľovi pomôcť osvetliť, ako Duch Svätý sprítomňuje v liturgii Kristovo veľkonočné tajomstvo.
56. Pomocou homílií, zahrnujúcich tieto princípy a perspektívy vyvstávajúce z Veľkonočného obdobia, bude kresťanský ľud pripravený sláviť sviatok Turíc. V ňom Boh Otec „vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary Ducha Svätého“ (KKC 1082). Čítanie z tohto dňa prevzaté zo Skutkov apoštolov hovorí o samotnej udalosti Turíc, pokým evanjelium nám ponúka rozprávanie o tom, čo sa stalo večer na Veľkonočnú nedeľu. Zmŕtvychvstalý Pán dýchol na apoštolov a povedal: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22). Veľká noc – to sú Turíce. Veľká noc už je darovaním Ducha Svätého. Turíce sú však presvedčivým zjavením sa Veľkej noci všetkým národom, pretože spájajú mnohé jazyky do novej reči, ktorej obsahom sú „veľké Božie diela“ (Sk 2, 11), ktoré sa prejavili a odhalili v Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Pri slávení Eucharistie sa potom Cirkev modlí: „Prosíme ťa, nebeský Otče, daj, aby nám Duch Svätý pomáhal stále lepšie chápať tajomstvo tejto obety – a priviedol nás k plnému poznaniu pravdy podľa prisľúbenia Ježiša Krista“ (modlitba nad obetnými darmi). Pre veriacich sa účasť na svätom prijímaní v tento deň stáva ich turíčnou udalosťou. Pokým sa stavajú do zástupu pristupujúceho k prijatiu Pánovho tela a krvi, antifóna pred svätým prijímaním im do úst kladie verše zo Svätého písma, z rozprávania o Turícach a hovorí: „Všetci boli naplnení Duchom Svätým a začali ohlasovať veľké Božie skutky. Aleluja.“ Tieto verše sa uskutočňujú na veriacich, ktorí prijímajú Eucharistiu. Eucharistia – to sú Turíce.
II. NEDELE PÔSTNEHO OBDOBIA
57. Ak Veľkonočné trojdnie a nasledujúcich päťdesiat dní predstavuje žiarivé centrum liturgického roka, potom Pôstne obdobie je časom, v ktorom sa myseľ a srdce kresťanského ľudu pripravuje na dôstojné slávenie týchto dní. V tejto dobe prebieha tiež posledná fáza prípravy katechumenov, ktorí budú pokrstení na Veľkonočnú vigíliu. Ich cesta musí byť sprevádzaná vierou, modlitbou a svedectvom celého cirkevného spoločenstva. Biblické čítania Pôstneho obdobia nachádzajú svoj najhlbší význam vo vzťahu k veľkonočnému tajomstvu, na ktoré nás pripravujú. Preto nám ponúkajú dobrú príležitosť nato, aby sme uviedli do praxe základný princíp predstavený v tomto direktóriu: spojiť omšové čítania s ich centrom, Ježišovým veľkonočným tajomstvom, do ktorého najhlbšie vstupujeme prostredníctvom slávenie veľkonočných sviatostí. Vo Všeobecných smerniciach k lekcionáru sa uvádza, že na prvé dve pôstne nedele sa tradične používajú evanjeliové čítania o pokúšaní a premenení Pána, pričom o ich vzťahu k ostatným čítaniam sa píše: „Čítania zo Starého zákona sa vzťahujú na dejiny spásy, čo je jeden z vlastných predmetov pôstnej katechézy. Každý rok má sériu textov, ktoré prinášajú a vyzdvihujú hlavné prvky dejín spásy od začiatku až po prísľub Novej zmluvy. Čítania z apoštola Pavla sú vybrané tak, aby zodpovedali čítaniam z evanjelií i čítaniam zo Starého zákona a – nakoľko je možné – aby bol medzi nimi primeraný vzťah“ (OLM 97).
A. Evanjelium Prvej pôstnej nedele
58. Pre veriacich nie je ťažké spojiť si štyridsať dní, ktoré Ježiš prežil na púšti, s Pôstnym obdobím. Je vhodné, keď kazateľ zdôrazní toto spojenie, aby kresťanský ľud pochopil, že každoročný Pôst umožňuje veriacim podieľať sa mystickým spôsobom na týchto Ježišových štyridsiatich dňoch na púšti, na jeho utrpení, ale i na tom, čo prostredníctvom svojho pôstu a boja s pokušením získal. Hoci sú katolíci zvyknutí zapájať sa počas tohto obdobia do rôznych pôstnych praktík a pobožností, je dôležité zdôrazniť hlbokú sviatostnú podstatu celého Pôstu. V kolekte Prvej pôstnej nedele ide práve o takúto charakteristiku: „… aby sme prežívaním štyridsaťdenného Pôstneho obdobia hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva…“ Sám Kristus je v tomto svätom čase prítomný a činný v Cirkvi, a jeho očistné dielo v údoch jeho tela dáva našim pôstnym praktikám spásnu hodnotu. Prefácia stanovená na túto nedeľu nádherne potvrdzuje túto myšlienku, hovoriac: „On štyridsaťdenným pôstom posvätil túto dobu pokánia“. Slová prefácie predstavujú most medzi čítaniami z Písma a Eucharistiou.
59. Ježišových štyridsať dní na púšti pripomína štyridsať rokov putovania Izraela púšťou; celé dejiny Izraela sa koncentrujú v Ježišovi. Preto ide o scénu, v ktorej je zhrnutá jedna z hlavných tém tohto direktória: dejiny Izraela, ktoré korešpondujú s dejinami nášho života, nachádzajú svoj definitívny zmysel v Ježišovom umučení. Jeho umučenie začína v istom zmysle už na púšti, obrazne povedané, na začiatku Ježišovho verejného pôsobenia. Teda Ježiš hneď od počiatku kráča v ústrety umučeniu a to dáva zmysel všetkému, čo nasleduje.
60. Pri príprave homílie – najmä v súvislosti s doktrinálnymi témami vychádzajúcimi z biblického textu – môže byť užitočný Katechizmu Katolíckej cirkvi. V jednom jeho paragrafe sa o pokúšaní Ježiša hovorí: evanjelisti nám odhaľujú spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti.
„Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: ,Poviazal silného‘, aby mu vzal jeho korisť. Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi“ (KKC 539).
61. Pokušenia, ktorým je Ježiš vystavený, predstavujú boj proti pokrivenému chápaniu jeho mesiášskeho poslania. Diabol ho navádza, aby sa prejavil ako Mesiáš, ktorý odhaľuje svoje božské právomoci. „Ak si Boží Syn…“ začína pokušiteľ. To je prorocké znamenie rozhodujúceho boja, ktorý Ježiš podstúpi na kríži, keď bude počuť výsmešné slová: „Zachráň sa a zostúp z kríža!“. Ježiš nepodľahne pokúšaniu satana, ani nezostúpi z kríža. Práve tu sa potvrdzuje, že Ježiš vstupuje do ozajstnej púšte ľudskej existencie a nevyužíva svoju božskú moc vo svoj prospech. On nás skutočne sprevádza na našej pozemskej púti a odhaľuje nám reálnu moc Boha, spočívajúcu v láske k nám „až do krajnosti“ (Jn 13, 1).
62. Kazateľ by mal zdôrazniť, že Ježiš podstúpil pokúšanie a smrť zo solidarity s nami. No dobrá zvesť, ktorú kazateľ ohlasuje, nie je len Ježišovou solidaritou s nami v utrpení; ohlasuje tiež víťazstvo Ježiša nad pokušením a smrťou; víťazstvo, na ktorom sa podieľajú všetci, čo v neho veria. Slávenie veľkonočných sviatostí na Veľkonočnú vigíliu, na ktoré sa zameriava už Prvá pôstna nedeľa, bude rozhodujúcou zárukou toho, že na tomto víťazstve majú podiel všetci veriaci. Kazateľ postupuje práve týmto smerom.
63. Ježiš odolal pokúšaniu diabla, ktorý ho navádzal, aby premenil kamene na chlieb, no nakoniec svojím zmŕtvychvstaním premieňa „kameň“ smrti na „chlieb“ pre nás, a to pre ľudskú myseľ nepredstaviteľným spôsobom. Prostredníctvom smrti sa Ježiš stáva eucharistickým chlebom. Kazateľ by mal zhromaždeniu pripomenúť, že ak veriaci prijímajú tento nebeský chlieb, podieľajú sa na Ježišovom víťazstve nad pokušením a smrťou, ktoré premieňa ich „srdcia z kameňa na srdcia z mäsa“, ako to prisľúbil skrze proroka Pán. Na srdcia, ktoré sa vo svojom každodennom živote usilujú urobiť Božiu milosrdnú lásku hmatateľnou. Vtedy sa kresťanská viera môže stať kvasom vo svete, ktorý je smädný po Bohu, a kamene sa skutočne premenia na pokrm, ktorý uhasí živý smäd ľudského srdca.
B. Evanjelium Druhej pôstnej nedele
64. Evanjeliovým textom Druhej pôstnej nedele je vždy rozprávanie o premenení na vrchu. Je zaujímavé, že veľkolepé a neočakávané premenenie Ježišovho tela v prítomnosti troch vyvolených učeníkov nasleduje hneď po prvej predpovedi umučenia. (Tí istí traja učeníci – Peter, Jakub a Ján – boli s Ježišom počas jeho smrteľného zápasu v Getsemanskej záhrade v predvečer jeho umučenia.) V kontexte celého rozprávania v každom z troch evanjelií Peter hneď vyznáva svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša. Ježiš toto vyznanie prijíma, no vzápätí sa obracia k svojim učeníkom a vysvetľuje im, akým typom mesiáša vlastne je: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“. Potom im objasňuje, čo znamená nasledovať Mesiáša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“. A po tejto udalosti vzal Ježiš troch učeníkov a vyviedol ich na vysoký vrch. Tu z jeho tela zažiarila Božia sláva a zjavili sa im Mojžiš a Eliáš, ktorí sa rozprávali s Ježišom. Ešte sa chceli rozprávať, no prišiel oblak – znak Božej prítomnosti, podobne ako na vrchu Sinaj – a zahalil ho spolu s učeníkmi. Z oblaku zaznel hlas, rovnako ako keď hrom na Sinaji ohlasoval, že Boh ide hovoriť s Mojžišom a dá mu Zákon, Tóru. Ide o Otcov hlas, ktorý odhaľuje najhlbšiu Ježišovu identitu a potvrdzuje ju slovami: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9, 7).
65. Mnohé témy a príklady uvádzané v tomto direktóriu sa sústreďujú na túto prekvapivú scénu. Ja zrejmé, že kríž a sláva spolu súvisia. Samozrejme, celý Starý zákon, reprezentovaný Mojžišom a Eliášom, potvrdzuje, že kríž a sláva sú navzájom prepojené. Kazateľ sa musí dotknúť týchto argumentov a vysvetliť ich. Pravdepodobne najlepšiu syntézu významu tohto tajomstva ponúkajú krásne slová prefácie tejto nedele. Na začiatku eucharistickej modlitby kňaz v mene celého ľudu ďakuje Bohu prostredníctvom Krista, nášho Pána, za tajomstvo premenenia: „Lebo on predpovedal svoju smrť učeníkom a na svätom vrchu zjavil im svoju slávu, aby pochopili, že cez utrpenie sa prichádza ku slávnemu vzkrieseniu, ako o tom svedčí Zákon i proroci“. Týmito slovami sa v tento deň spoločenstvo otvára pre eucharistickú modlitbu.
66. V každom úryvku zo synoptických evanjelií Otcov hlas potvrdzuje v Ježišovi svojho milovaného Syna a prikazuje: „Počúvajte ho!“. V centre tohto zjavenia transcendentej slávy, upriamuje Otcov príkaz pozornosť na cestu vedúcu k sláve. Akoby povedal: „Počúvajte ho, v ňom je plnosť mojej lásky, ktorá sa zjaví na kríži“. Toto učenie je novou Tórou, novým Zákonom evanjelia daným na svätom vrchu, ktorého centrálnou témou je milosť Ducha Svätého darovaná tým, čo uveria v Ježiša a jeho zásluhy na kríži. Pretože Duch nás učí tejto ceste, z Ježišovho tela vyžaruje sláva a Otec ho zjavuje ako svojho milovaného Syna. Vari tu nevstupujeme do trojičného tajomstva? V Otcovej sláve vidíme slávu Syna, neoddeliteľne spojenú s krížom. Syn zjavený pri premenení je „Svetlom zo Svetla“, ako sa hovorí vo Vyznaní viery; tento moment zo Svätého písma je pre formulovanie Kréda zaiste jedným z najautoritatívnejších.
67. Premenenie Pána zaujíma v Pôstnom období dôležité miesto, pretože celý pôstny lekcionár sprevádza katechumenov pri príprave na prijatie sviatosti iniciácie na Veľkonočnú vigíliu, a tiež pripravuje všetkých veriacich na obnovu života, do ktorého sa krstom znovuzrodili. Ak Prvá pôstna nedeľa odkazuje zvlášť silne na solidaritu, ktorú má Ježiš s nami, keď sme pokúšaní, Druhá pôstna nedeľa nám pripomína, že sláva, ktorou zažiarilo Ježišovo telo, je slávou, na ktorej majú mať podľa jeho želania účasť všetci, čo sú pokrstení v jeho smrti a vzkriesení. Ak to chce kazateľ podložiť, môže oprávnene použiť slová a autoritu sv. Pavla, ktorý hovorí, že Kristus „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21). Tento verš sa nachádza v druhom čítaní cyklu C, ale môže sa v krátkosti pripomenúť každý rok, ako sme už uviedli.
68. Zatiaľ čo sa veriaci radia do zástupu na sväté prijímanie, necháva Cirkev túto nedeľu v antifóne na prijímanie zaznieť Otcove slová, ktoré sme počuli v evanjeliu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho“. To, čo traja učeníci počuli a kontemplovali počas premenenia, sa teraz priamo spája s liturgickým úkonom, pri ktorom veriaci prijímajú Pánovo telo a krv. V modlitbe po svätom prijímaní ďakujeme Bohu, že „nám už v pozemskom živote dáva účasť na nebeskej hostine“. Pokým sú učeníci tu na zemi, vidia Božiu slávu žiariť v Ježišovom tele. Pokým sú veriaci tu na zemi, prijímajú telo a krv a počujú Otcov hlas, ktorý im v hĺbke srdca hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, počúvajte ho.“
C. Tretia, štvrtá a piata pôstna nedeľa
69. „V tri ďalšie nedele sa v roku A čítajú texty evanjelia o Samaritánke, o slepom od narodenia a o Lazárovi; tieto čítania, pretože majú veľký význam v súvislosti so zasvätením do kresťanského života, možno použiť aj v roku B a C, najmä tam, kde majú katechumenov. Na rok B a C sa predkladajú aj iné texty: v roku B Jánov text o budúcom oslávení Krista skrze kríž a zmŕtvychvstanie, v roku C Lukášov text o obrátení. (…) Pretože čítania o Samaritánke, o slepom od narodenia a o Lazárovi sa teraz čítajú v nedele, a to len v roku A (v ostatných rokoch iba ľubovoľne), dala sa možnosť použiť ich na férie; na začiatku tretieho, štvrtého a piateho týždňa sú vložené ,omše podľa ľubovôle‘ s týmito textami, ktoré sa môžu čítať namiesto čítania v hociktorý deň toho týždňa“ (OLM 97 a 98). Katechetická sila Pôstneho obdobia je zvlášť viditeľná v čítaniach a modlitbách nedieľ cyklu A. Je tu zrejmá prepojenosť tém vody, svetla a života s krstom: prostredníctvom týchto biblických úryvkov a liturgických modlitieb vedie Cirkev k sviatostnej iniciácii na Veľkú noc vyvolených. Ich konečná príprava má zásadný význam, ako je to zrejmé z textov modlitby používanej pri skrutíniách. A čo sa týka ostatných? Je užitočné, aby kazateľ vyzval svojich poslucháčov, nech hľadia na Pôstne obdobie ako na čas upevnenia krstnej milosti a očistenia viery, ktorú prijali. Tento proces možno objasniť vo svetle pochopenia, ktoré Izrael získal na základe skúsenosti exodu. Ten bol kľúčovou udalosťou pre sformovanie Izraela ako Božieho ľudu, na odhalenie jeho vlastných limitov a nevernosti, ale tiež vernej a nemennej Božej lásky. Slúžil ako interpretačná paradigma putovania s Bohom v celých nasledujúcich dejinách Izraela. Teda aj pre nás je Pôst dobou, v ktorej na púšti nášho pozemského života – s jeho problémami, obavami a nevernosťou – objavujeme blízkosť Boha, ktorý nás napriek tomu všetkému vedie do zasľúbenej zeme. Je to zásadný momentv živote viery, ktorý je pre nás výzvou. Milosti krstu, ktoré sme prijali hneď po narodení, nemôžu byť zabudnuté, hoci by nakopené ľudské hriechy naznačovali, že už sa stratili. Púšť je miestom, ktoré vystavuje našu vieru skúške, ale ju aj očisťuje a posilňuje, ak sa napriek opačným skúsenostiam naučíme spoliehať na Boha. Základnou témou týchto troch nedieľ je spôsob, akým je viera neustále živená, napriek hriechu (Samaritánka), nevedomosti (slepý) a smrti (Lazár). To sú tie „púšte“, ktorými počas života prechádzame a na ktorých zisťujeme, že nie sme sami, pretože Boh je s nami.
70. Dynamizmus Pôstnej doby prehlbuje úzky vzťah medzi tými, ktorí sa pripravujú na krst a ostatnými veriacimi a kazateľ by sa mal usilovať celé spoločenstvo veriacich spájať s procesom prípravy vyvolených (katechumenov). Keď sa slávia skrutíniá je vhodné prevziať do eucharistickej modlitby formulu týkajúcu sa krstných rodičov; to môže pomôcť každému členovi zhromaždenia, aby si pripomenul svoju aktívnu úlohu akéhosi „sponzora“ vyvoleného a aj poslanie sprevádzať druhých ku Kristovi. Veríme, že rovnako ako Samaritánka sme povolaní podeliť sa o svoju vieru s ostatnými. Preto môžu novopokrstení na Veľkú noc pred zvyškom spoločenstva vyhlásiť: „Už veríme nielen pre vaše reči, ale pretože sme sami počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4, 42).
71. Tretia pôstna nedeľa nás privádza s Ježišom – a ešte prv s Izraelom – na púšť. Izraeliti boli vysmädnutí a toto trápenie ich viedlo k pochybnostiam o správnosti cesty, na ktorú sa na Božiu výzvu vydali. Ich situácia sa zdá beznádejná, ale pomoc im prichádza z veľmi neočakávaného zdroja: v okamihu, keď Mojžiš udrie to tvrdej skaly, vytryskne z nej voda. Pritom skala je materiál ešte tvrdší a nepoddajnejší ako ľudské srdce. Responzóriový žalm je výrečnou výzvou pre všetkých, čo ho spievajú a počúvajú: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia“. V druhom čítaní Pavol hovorí, že základ, na ktorom máme stavať, je viera, ktorá nám prostredníctvom Krista umožňuje prístup k Božej milosti, ktorá zasa ohlasuje nádej. Táto nádej nás nesklame, pretože Božia láska bola rozliata v našich srdciach a robí nás schopnými milovať. Božia láska nám však nebola daná ako odmena za naše zásluhy, pretože sme ju dostali, keď sme ešte boli hriešni. Veď Kristus zomrel za nás hriešnikov. V týchto pár veršoch nás apoštol Pavol vyzýva, aby sme rozjímali nad tajomstvom Trojice, ako aj nad čnosťami viery, nádeje a lásky. A práve v tejto situácii sa udeje stretnutie medzi Ježišom a Samaritánkou. Ide o hlboký rozhovor, ktorý sa týka základných skutočností večného života a pravého kultu. Zároveň je to poučný rozhovor, lebo ukazuje pedagogiku viery. Na začiatku Ježiš a žena diskutujú na rôznych úrovniach. Konkrétny a praktický záujem ženy sa sústreďuje na vodu a studňu. Ježiš, nedbajúc na jej konkrétne starosti, stále hovorí o živej vode milosti. Až napokon sa ich pozície stretnú. Ježiš sa dotkne najbolestnejšej skutočnosti v živote ženy: jej neregulárnej manželskej situácie. Keď žena uzná svoju krehkosť, Ježiš jej hneď otvára myseľ pre Božie tajomstvo a vtedy sa jej pýta na kult. Keď prijme pozvanie, aby uverila v Ježiša ako Mesiáša, je naplnená milosťou a ponáhľa sa podeliť o to, čo sa dozvedela, so svojimi spoluobčanmi. Viera živená Božím slovom, Eucharistiou a uskutočňovaním Otcovej vôle nás otvára pre tajomstvo milosti, objasňované pomocou obrazu „živej vody“. Mojžiš udrie do skaly a z nej vytryskne voda; stotník prebodne Kristovi bok a stadiaľ vytryskne krv a voda. Pripomínajú nám to slová, ktoré Cirkev kladie do úst tých, čo sa stavajú do zástupu na sväté prijímanie: „Kto bude piť z vody, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“.
72. Nie sme sami vysmädnutí. Prefácia dnešnej nedele hovorí: „Lebo keď si on pýtal od Samaritánky vodu, už ju pripravil na prijatie viery. A vo svojej túžbe po jej viere zapálil v nej lásku k Bohu.“ Ten Ježiš, ktorý sedel pri studni, bol unavený a vysmädnutý. (Kazateľ by mal zdôrazniť, ako evanjeliové úryvky týchto troch nedieľ poukazujú na Kristovo človečenstvo: jeho únavu, keď sedel pri studni, jeho miesenie blata so slinami, keď uzdravoval slepého, a jeho slzy pri Lazárovom hrobe). Ježišov smäd dosahuje svoj vrchol v posledných chvíľach života, keď z kríža volá: „Žíznim!“ Toto pre Krista značí plniť vôľu toho, ktorý ho poslal, a konať jeho dielo. Potom z prebodnutého srdca vytryskne večný život, ktorý napája sviatosti a nám, ktorí ho uctievame v Duchu a pravde, dáva pokrm potrebný pre napredovanie na našej púti.
73. Štvrtá pôstna nedeľa je zaliata svetlom, ktoré sa v tejto nedeli radosti prejavuje svetlým liturgickým odevom a kvetmi, ktoré zdobia chrám. Spojenie medzi veľkonočným tajomstvom, krstom a svetlom je synteticky vyjadrené vo verši druhého čítania: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5, 14). Toto spojenie sa ozýva a nachádza svoje ďalšie prehĺbenie v prefácii: „Lebo on sa stal človekom, aby priviedol k svetlu viery ľudstvo tápajúce v temnotách, a sviatosťou krstu udelil hodnosť Božích detí všetkým, čo prichádzajú na svet ako otroci prvotného hriechu“. Toto osvietenie, ktoré začína pri krste, sa posilňuje zakaždým, keď prijímame Eucharistiu, teda v momente, ktorý vystihujú slová slepého, citované v antifóne na prijímanie: „Ježiš mi potrel oči, išiel som, umyl som sa, otvorili sa mi oči, a uveril som v Boha“.
74. Predsa však v túto nedeľu nerozjímame o nebi bez mráčka. Proces „videnia“ je v praxi oveľa komplexnejší, ako je to opísané v rozprávaní o slepom. Upozorňuje nás na to prvé čítanie: „Nehľaď na jeho tvár, ani na výšku postavy… človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca.“ Ide o uzdravujúcu udalosť tak pre vyvolených, ktorých túžba s približujúcou sa Veľkou nocou vzrastá, ako aj pre zvyšok komunity. Modlitba po svätom prijímaní potvrdzuje, že Boh osvecuje každého prichádzajúceho na tento svet: no výzva spočíva v tom, nakoľko sa obrátime k tomuto svetlu, alebo či sa od neho odvrátime. Kazateľ môže vyzvať tých, čo ho počúvajú, aby pozorovali postupné zlepšovanie zraku slepého od narodenia a prehlbujúcu sa slepotu Ježišových nepriateľov. Uzdravený človek začína opisovať svojho uzdravovateľa ako „človeka, ktorý sa volá Ježiš“; potom vyznáva, že je prorokom; a nakoniec vyznáva „verím, Pane“ a klania sa Ježišovi. Farizeji čoraz viac slepnú: na začiatku pripúšťajú, že sa stal zázrak, potom začnú popierať, že išlo o zázrak, a napokon uzdraveného muža vyhodia zo synagógy. V celom rozprávaní farizeji s istotou tvrdia, že vedia, čo sa stalo, pokým slepý pripúšťa svoju vlastnú nevedomosť. Evanjeliový úryvok sa končí Ježišovým upozornením, že prišiel na svet súdiť, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli. Na námietku farizejov odpovedá: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme‘. A tak váš hriech ostáva.“ Svetlo, ktoré sme dostali pri krste, sa musí rozšíriť na všetky svetlá a tiene nášho putovania, a preto sa po prijímaní modlíme: „Všemohúci Bože… osvieť nás žiarou svojej milosti, aby sme vždy mali na mysli to, čo sa zhoduje s tvojou vôľou, a milovali ťa s úprimným srdcom“.
75. „Náš priateľ Lazár, spí, ale idem ho zobudiť“. Výzva sv. Pavla z minulej nedele, zobudiť tých, ktorí spia, je živo vyjadrená v poslednom a najväčšom z Ježišových „znamení“ vo štvrtom evanjeliu: vo vzkriesení Lazára. Definitívny charakter smrti – zdôraznený faktom, že Lazár je mŕtvy už štyri dni – akoby vytváral ešte väčšiu prekážku pre vytrysknutie vody zo skaly, alebo navrátenie zraku slepému od narodenia. V tejto situácii Marta podobne ako Peter, vyznáva svoju vieru: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ten, ktorý mal prísť na svet“ (Jn 11, 27) . Jej viera nespočíva na tom, čo by Boh mohol urobiť v budúcnosti, ale na tom, čo Boh robí teraz: „Ja som vzkriesenie a život“. Toto „ja som“, ktoré sa vinie celým Jánovým rozprávaním a jasne odkazuje na zjavenie sa Boha Mojžišovi, sa vyskytuje v evanjeliových textoch všetkých týchto nedieľ. Keď Samaritánka hovorí o Mesiášovi, Ježiš jej odpovedá: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“. V rozprávaní o slepom od narodenia, Ježiš hovorí: „Kým som na svete, som svetlo sveta“. A dnes hovorí: „Ja som vzkriesenie a život“. Kľúčom na prijatie tohto života je viera: „Veríš tomu?“. No aj Marta po svojom horlivom vyznaní viery váha, keď Ježiš žiada, aby odvalili kameň z hrobu a namieta, že telo už páchne. Tak sa nám znova pripomína, že nasledovanie Krista je úloha, ktorá trvá po celý život, a či už prijmeme iniciačné sviatosti o dva týždne, alebo sme už katolíkmi dlhé roky, neprestajne musíme bojovať o to, aby sme upevnili a prehĺbili našu vieru v Krista.
76. Lazárovo vzkriesenie je naplnením Božieho prísľubu z prvého čítania, daného prostredníctvom proroka Ezechiela: „Keď vám pootváram hroby a povyvádzam vás z hrobov“ (Ez 37, 13). Jadro veľkonočného tajomstva spočíva v skutočnosti, že Kristus prišiel, aby zomrel a znovu vstal, a aby pre nás urobil presne to isté, čo urobil pre Lazára: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ (Jn 11, 44). On nás oslobodzuje nielen od fyzickej smrti, ale aj od mnohých iných „smrtí“, ktoré nás postihujú a robia nás slepými: od hriechu, nešťastí, pokazených vzťahov. Pre nás kresťanov je teda podstatné neustále ponáranie sa do veľkonočného tajomstva. Ako to hlása dnešná prefácia: „Lebo on ako opravdivý človek plakal nad svojím priateľom Lazárom a ako večný Boh vzkriesil ho z hrobu. Vo svojej láske sa skláňa aj k nám všetkým a svojimi sviatosťami privádza nás k novému životu“. Stretanie sa s ukrižovaným a vzkrieseným Pánom raz týždenne vyjadruje našu vieru v skutočnosť, že on je tu a teraz naším vzkriesením a životom. Toto presvedčenie nás pripraví nato, aby sme ho nasledujúcu nedeľu dokázali sprevádzať pri vstupe do Jeruzalema a spolu s Tomášom vyhlásiť: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Jn 11, 16).
D.Kvetná nedeľa a umučenie Pána
77. „Na Kvetnú nedeľu sú na vstup vybrané texty z troch synoptických evanjelií o slávnostnom vstupe Pána do Jeruzalema. V omši sa čítajú pašie“ (OLM 97). Podobu tohto liturgického slávenia ovplyvnili dve dávne tradície: zvyk robiť procesie do Jeruzalema a čítanie pašií v Ríme. Bujarú radosť, ktorá sprevádza Kristov kráľovský vstup do Jeruzalema, bezprostredne nahrádza jeden zo spevov trpiaceho služobníka a slávnostné hlásanie Pánovho umučenia. Táto liturgia sa koná v nedeľu, teda v deň, ktorý sa odvždy spája s Kristovým vzkriesením. Ako môže celebrant spojiť toľko teologických a emotívnych prvkov tohto dňa, najmä ak pastoračné ohľady radia skôr kratšiu homíliu? Kľúč nachádzame v druhom čítaní; v nádhernom hymne z Listu Filipanom svätého Pavla, ktorý obdivuhodne zhŕňa celé veľkonočné tajomstvo. Kazateľ by mohol krátko spomenúť, že v okamihu, keď Cirkev vstupuje do Veľkého týždňa, zakúšame toto tajomstvo spôsobom, ktorý sa prihovára nášmu srdcu. Rôzne zvyky a miestne tradície vedú ľud k tomu, aby uvažoval nad udalosťami posledných Ježišových dní. No Cirkev si v tento týždeň želá nielen vzbudiť v nás emócie, ale prehĺbiť našu vieru. Na liturgických sláveniach tohto začínajúceho týždňa sa preto neobmedzujeme len na pripomínanie si toho, čo Ježiš urobil; buďme ponorení do samotného veľkonočného tajomstva, aby sme zomreli a vstali s Kristom.
III. ADVENTNÉ NEDELE
78. „Čítania z evanjelia majú osobitnú črtu: vzťahujú sa na Pánov príchod na konci čias (prvá nedeľa), na Jána Krstiteľa (druhá a tretia nedeľa) a na udalosti, ktoré bezprostredne pripravovali na Narodenie Pána (štvrtá nedeľa). Čítania zo Starého zákona tvoria proroctvá o Mesiášovi a o mesiášskych časoch; sú zväčša z Knihy proroka Izaiáša. Čítania z apoštola Pavla obsahujú povzbudenia a ohlasovania podľa rozličných známok tohto obdobia“ (OLM 93). Advent je obdobím, pripravujúcim kresťanov na milosti, ktoré ešte len budú vyliate počas tohoročného slávenia Vianoc. Kazateľ počnúc Prvou adventnou nedeľou nabáda ľud, aby sa podujal na prípravu, ktorá môže mať vzhľadom na bohatú zbierku biblických úryvkov v lekcionári na toto obdobie rôzne odtiene. Prvá časť Adventu nás pozýva na prípravu na Vianoce, pričom nás povzbudzuje, aby sme nehľadeli len späť, na prvý príchod nášho Pána, pri ktorom „sa uponížil, vzal na seba telo“– ako sa hovorí v I. adventnej prefácii –, ale aby sme zároveň túžobne očakávali jeho „slávny a velebný“ druhý príchod, keď „dostaneme prisľúbený dar spásy“.
79. Advent má teda dvojaký význam – význam dvojakého Pánovho príchodu. Toto obdobie nás pripravuje na jeho príchod v milosti sviatku Vianoc a na jeho druhý príchod v súdny deň na konci čias. Biblické texty by sa mali vysvetľovať s ohľadom na tento dvojaký význam. Podľa obsahu textu možno zdôrazniť buď prvý alebo druhý príchod, hoci v skutočnosti ten istý úryvok obsahuje slová a obrazy, ktoré vedú k uvažovaniu nad oboma príchodmi. A je tu ešte jeden príchod: tieto čítania totiž počúvame počas eucharistického zhromaždenia, kde je Kristus skutočne prítomný. Na začiatku Adventného obdobia nám Cirkev pripomína učenie sv. Bernarda o tom, že medzi dvoma viditeľnými príchodmi Krista – v dejinách a na konci čias – existuje aj jeho neviditeľný príchod, tu a teraz (druhé čítanie z posvätnej liturgie hodín na pondelok v Prvom adventnom týždni), a robí to slovami sv. Karola Boromejského:
„Cirkev […] nás poúča, že Kristov príchod neosožil len tým, čo žili v tom čase, ale až podnes máme všetci účasť na jeho sile, ak sme ochotní – prostredníctvom svätej viery a sviatostí – prijímať milosť, ktorú nám on zaslúžil, poslušne sa poddávať jej vplyvu a viesť mravný život“ (liturgia hodín, pondelok v Prvom adventnom týždni).
A. Prvá adventná nedeľa
80. Evanjelium Prvej adventnej nedele vo všetkých troch cykloch prináša synoptické rozprávanie o nadchádzajúcom príchode Syna človeka v sláve, v deň a hodinu, ktorú nik nepozná. Vyzýva nás, aby sme bdeli a vzpriamili sa, aby sme očakávali strašlivé znamenia na nebi i na zemi, a nenechali sa prekvapiť. Takýto začiatok Adventu vždy vyvoláva silné pocity, pretože tento čas nám nevyhnutne pripomína Vianoce, ktoré sú na mnohých miestach spojené so všeobecnou atmosférou v zajatí sladkých výjavov Ježišovho narodenia v Betleheme. Liturgia nám napriek tomu predstavuje tieto výjavy vo svetle iných, ktoré nám pripomínajú, že sám Pán narodený v Betleheme „znova príde v sláve, aby súdil živých i mŕtvych“, ako sa hovorí v Kréde. V túto nedeľu má kazateľ pripomenúť kresťanom, že sa majú vždy pripravovať na tento Pánov príchod a súd. V skutočnosti je samotný Advent takouto prípravou: Ježišov príchod na Vianoce je úzko spätý s jeho príchodom v posledný deň.
81. Vo všetkých troch rokoch možno čítanie z proroka interpretovať jednak ako ohlásenie slávneho posledného príchodu Pána, jednak jeho prvého príchodu v „poníženosti ľudskej prirodzenosti“, ktorý si pripomíname na Vianoce. Tak Izaiáš (v roku A), ako aj Jeremiáš (v roku C) oznamujú, že nastanú „ostatné“ dni. V kontexte tejto liturgie sa nasledujúce slová jasne týkajú konca časov; no týkajú sa aj nadchádzajúceho sviatku Vianoc.
82. Čo sa stane na konci čias? Izaiáš (v roku A) hovorí: „Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky. Budú k nemu prúdiť všetky národy, prídu k nemu mnohé kmene…“ (porov. Iz 2, 2 – 3) . Kazateľ má rôzne možnosti interpretácie, ktoré môže rozvinúť nasledujúcim spôsobom. „Vrch s Pánovým domom“ by sa dal správne vysvetliť ako obraz Cirkvi, ktorá má zhromaždiť všetky národy. Rovnako by však mohol predstavovať prvé ohlasovanie nastávajúceho sviatku Vianoc. „Všetky národy“ budú prúdiť k Dieťatku v jasliach – to je text, ktorý sa zvlášť naplní na deň Zjavenia Pána, keď sa mu prídu pokloniť mudrci. Kazateľ by mal pripomenúť veriacim, že aj oni patria medzi tieto národy, ktoré putujú ku Kristovi, pričom toto putovanie naberá na Prvú adventnú nedeľu novú intenzitu. Rovnaké, na inšpiráciu bohaté slová sa aplikujú aj na Ježišov príchod na konci vekov, pričom sú výslovne prevzaté z evanjelia. Prorok pokračuje: „On bude súdiť národy a naprávať početné kmene“. Záverečné slová prorockého textu sú zároveň nádhernou výzvou na slávenie Vianoc, ako aj na očakávanie príchodu Syna človeka v sláve: „Hor’ sa dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!“
83. Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša v roku B sa predkladá vo forme modlitby, ktorá poúča Cirkev o kajúcnom postoji v tomto období. Na začiatku sa predkladá problém, ktorým je náš hriech. „Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest a srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou?“ Je evidentné, že túto otázku treba zodpovedať. Kto je schopný pochopiť tajomstvo ľudskej neprávosti? (porov. 2 Sol 2, 7). Naša skúsenosť, či už s nami samými alebo s okolitým svetom – kazateľ môže uviesť príklady – nutne v hĺbke srdca vzbudzuje výkrik adresovaný Bohu: „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ Táto naliehavá výzva nachádza definitívnu odpoveď v Ježišovi Kristovi. V ňom Boh prelomil nebesia a zostúpil medzi nás. A v ňom, ako to žiadal prorok, Boh uskutočnil podivuhodné veci: „Zostúpil si a vrchy sa rozplynuli pre tebou. Od vekov nebolo slýchať, ucho nepočulo, oko nevidelo…“ Vianoce sú oslavou týchto podivuhodných vecí, ktoré Boh uskutočnil a v ktoré sme sa nikdy neodvážili dúfať.
84. Na Prvú adventnú nedeľu však Cirkev upiera zrak aj na Ježišov druhý príchod v sláve a vznešenosti. „Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou.“ Presne v tom istom duchu totiž opisujú evanjelisti posledný Pánov príchod. Sme naň pripravení? Nie, nie sme, a skutočne potrebujeme čas prípravy. Prorokova modlitba pokračuje: „Vychádzaš v ústrety tým, čo s radosťou konajú spravodlivo; tým, čo si na tvojich cestách spomínajú na teba“. Niečo veľmi podobné si žiadame v kolekte tejto nedele: „Prosíme ťa, všemohúci Bože, daj nám ochotu konať dobré skutky a pomáhaj nám kráčať v ústrety Kristovi…“
85. V Lukášovom evanjeliu, ktoré sa číta v roku C, sú použité zvlášť živé obrazy. Ježiš predpovedá, že medzi mnohými hroznými znameniami, ktoré sa ukážu, bude jedno schopné zatieniť všetky ostatné, a to zjavenie sa Pána slávy. Hovorí: „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou“. Pre nás, ktorí mu patríme, to nemá byť deň, ktorého sa treba obávať. Naopak, Ježiš hovorí: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“. Kazateľ by sa mal nahlas pýtať: prečo by sme mali živiť tento dôveryplný postoj v posledný deň? Iste si to vyžaduje vhodnú prípravu, určitú zmenu v našom živote. A tá súvisí s obdobím Adventu, keď máme uvádzať do praxe Pánovo napomenutie: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život… Preto celý čas bdejte a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“.
86. Samozrejme, najintenzívnejšou prípravou spoločenstva na Pánov príchod je Eucharistia, ktorú sa chystáme sláviť, pretože tá je znamením tohto príchodu. V prefácii, ktorou sa začína eucharistická modlitba tejto nedele, sa spoločenstvo predstavuje Bohu ako „bedlivo a túžobne očakávajúce“. My, ktorí vzdávame vďaky, už dnes túžime, aby sme mohli spolu so všetkými anjelmi spievať: „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všetkých svetov“. Pri recitovaní Vyznania viery vyjadrujeme toho istého ducha bdelého očakávania: „Vždy, keď jeme tento chlieb a pijeme z tohto kalicha, zvestujeme tvoju smrť, kým neprídeš v sláve“. Pri eucharistickej modlitbe sa otvoria nebesá a Boh zostupuje na zem. Dnes prijmem telo a krv Syna človeka, ktorý príde v oblaku s mocou a veľkou slávou. S pomocou jeho milosti, ktorá sa nám daruje vo svätom prijímaní, môžeme dúfať, že každý z nás bude môcť zvolať: „Vzpriamil som sa a zodvihol som hlavu, pretože sa priblížilo moje vykúpenie“.
B. Druhá a Tretia adventná nedeľa
87. Evanjeliové úryvky Druhej a Tretej adventnej nedele sú vo všetkých troch cykloch zamerané na postavu Jána Krstiteľa. Nielen to, Ján Krstiteľ je často aj protagonistom evanjeliových pasáží Lekcionára na všedné dni, určených na dni nasledujúce po týchto nedeliach. Okrem toho všetky evanjeliové texty z 19., 21., 23. a 24. decembra sa sústreďujú na udalosti, ktoré súvisia s Jánovým narodením. Napokon sa celý vianočný cyklus uzatvára slávením Ježišovho krstu z rúk Jána Krstiteľa. Cieľom nasledujúcich odsekov je pomôcť kazateľovi pri všetkých tých príležitostiach, keď biblický text zdôrazňuje postavu Jána Krstiteľa.
88. Origenes, teológ a učiteľ z tretieho storočia, si všíma schému, ktorá predstavuje veľké tajomstvo: nezávisle od času Ježišovho príchodu, vždy mu predchádza príchod Jána Krstiteľa (Homílie na sv. Lukáša, IV, 6). V skutočnosti sa to deje už odvtedy, keď sa Ján zachvel v lone svojej matky, aby ohlásil Pánovu prítomnosť. Aj v púšti pri Jordáne predpovedal Ján vo svojom hlásaní toho, ktorý má prísť po ňom. Keď Ježiša pokrstil v Jordáne, nebo sa otvorilo, Duch Svätý na neho zostúpil vo viditeľnej forme a hlas z neba ho nazval milovaným Otcovým Synom. Jánova smrť bola pre Ježiša signálom, aby sa odhodlane vybral do Jeruzalema, kde vedel, že ho čaká smrť. Ján je posledný a najväčší zo všetkých prorokov; po ňom prichádza a koná pre našu spásu ten, ktorého ohlasovali všetci proroci.
89. Božie Slovo, ktoré sa v konkrétnom čase stalo telom v Palestíne, prichádza aj ku všetkým generáciám veriacich kresťanov. Ján predchádza Ježišov príchod v dejinách a tiež jeho príchod medzi nás. V spoločenstve svätých je Ján prítomný pri našich dnešných zhromaždeniach a ohlasuje toho, ktorý prichádza, vyzývajúc nás na pokánie. Preto Cirkev denne opakuje v ranných chválach spev, ktorým Jánov otec Zachariáš ospieval jeho narodenie: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: ,pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu´ a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy“ (Lk 1, 76 – 77).
90. Kazateľ by mal zaistiť, že kresťanský ľud si ako súčasť prípravy na dvojaký Pánov príchod vypočuje vytrvalé Jánove výzvy na pokánie, ktoré vystupujú do popredia zvlášť v evanjeliách Druhej a Tretej adventnej nedele. No v úryvkoch z evanjelia nepočujeme len Jánov hlas: v jeho hlase sa zbiehajú hlasy všetkých izraelských prorokov. „A on sám – ak to chcete prijať – je Eliáš, ktorý má prísť“ (Mt 11, 14). S ohľadom na prvé čítania týchto nedieľ vo všetkých cykloch by sa dalo tiež povedať, že Ján sám je Izaiášom, Baruchom a Sofoniášom. Každé proroctvo hlásané v liturgickom zhromaždení v tomto čase je pre Cirkev ozvenou Jánovho hlasu, ktorý tu a teraz pripravuje cestu Pánovi. Pripravuje nás na slávny a vznešený príchod Syna človeka v posledný deň. Pripravuje nás na tohoročné Vianoce.
91. Každé zhromaždenie, na ktorom sa hlásajú Písma, môže byť tým „Jeruzalemom“ z textu proroka Barucha (Druhá adventná nedeľa C): „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy, ktorú ti Boh dáva naveky“. Hľa, prorok nás vyzýva ku konkrétnej príprave a vyzýva nás na obrátenie: „Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného“. V Cirkvi prebýva Slovo, ktoré sa stalo telom, a preto sú jej adresované slová: „Povstaň, Jeruzalem, a postav sa na výšinu, hľaď na východ a podívaj sa na svojich synov, zhromaždených od východu slnka až po západ na slovo Svätého. Tešia sa, že Boh na nich pamätal“.
92. Počas týchto nedieľ sa čítajú rôzne klasické Izaiášove mesiášske proroctvá. „Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť“ (Iz 11, 1, Druhá adventná nedeľa A). Toto proroctvo sa napĺňa Ježišovým narodením. V ďalšom roku: „Hlas volajúceho na púšti: ,Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine“ (Iz 40, 3, Druhá adventná nedeľa B). Štyria evanjelisti spoznávajú naplnenie týchto slov v Jánovom hlásaní na púšti. V samotnom Izaiášovi čítame: „I zjaví sa milosť Pánova, a uvidí každé stvorenie, že prehovorili Pánove ústa“ (Iz 40, 5). To bolo povedané o poslednom dni. A bolo to povedané i o sviatku Vianoc.
93. Je pôsobivé ako Ján Krstiteľ pri rôznych príležitostiach, v ktorých v evanjeliu vystupuje, často opakuje jadro svojho posolstva o Ježišovi: „Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým“ (Mk 1, 8, Druhá adventná nedeľa B). Ježišov krst Duchom Svätým je priamym spojením medzi doteraz spomínanými textami a jadrom, na ktoré upozorňuje toto direktórium – teda veľkonočným tajomstvom, ktoré sa naplnilo na Turíce zostúpením Ducha Svätého na tých, ktorí uverili v Krista. Veľkonočné tajomstvo sa pripravuje príchodom jednorodeného Syna, zrodeného v tele, a jeho nekonečné bohatstvo bude napokon zjavené v posledný deň. O Dieťati zrodenom v maštali a o tom, ktorý príde v oblakoch, Izaiáš hovorí: „A spočinie na ňom Pánov duch“ (Iz 11, 2, Druhá adventná nedeľa A); a tiež, používajúc slová, o ktorých sám Ježiš vyhlásil, že sa na ňom splnili: „Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným“ (Iz 61, 1, Tretia adventná nedeľa B, porov. Lk 4, 16 – 21).
94. Lekcionár na Adventné obdobie je v skutočnosti pútavou zbierkou textov Starého zákona, ktoré tajomne nachádzajú svoje naplnenie v príchode Božieho Syna v tele. Zakaždým znova môže kazateľ siahnuť po poetickej reči prorokov, keď chce opísať kresťanom tajomstvá, do ktorých sú sami ponorení prostredníctvom liturgického slávenia. Kristus neustále prichádza a jeho príchod má mnohé aspekty. Prišiel a znova príde v sláve. Príde na Vianoce. Prichádza už dnes, pri každej svätej omši slávenej počas Adventu. A na všetky tieto príchody možno aplikovať poeticky silné slová prorokov: „Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha“ (Iz 35, 4, Tretia adventná nedeľa A). „Neboj sa, Sion, nech ti ruky nechabnú! Pán, tvoj Boh, je s tebou, hrdina, ktorý ťa zachráni“ (Sof 3, 16 – 17, Tretia adventná nedeľa C). „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina“ (Iz 40, 1 – 2, Druhá adventná nedeľa B).
95. Nečudujme sa teda, že sa v priebehu adventných týždňov duch čoraz viac chveje očakávaním, že na Tretiu nedeľu si celebranti oblečú ružové rúcho radosti a že táto nedeľa nesie názov odvodený z prvých slov úvodnej piesne, ktorá sa po stáročia v tento deň spievala; slová prevzaté z Listu sv. Pavla Filipanom: „Radujte sa (gaudéte) neprestajne v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Pán je blízko.“
C. Štvrtá adventná nedeľa
96. Štvrtou adventnou nedeľou sa Vianoce priblížili na dosah. Atmosféra liturgie sa od naliehavých výziev na obrátenie presúva k udalostiam, ktoré bezprostredne predchádzali Ježišovmu narodeniu. Zmenu zamerania vidno v II. prefácii: „Panenská matka ho v nevýslovnej láske nosila pod srdcom“ (v talianskom texte je tu budúci čas – panna počne a porodí syna – pozn. prekl.) a v nadpise prvého čítania v roku A (Hľa, panna počne). Pravdaže všetky čítania – od prorokov cez apoštolov až po evanjelium – sa točia okolo tajomstva, ktoré ohlásil Márii archanjel Gabriel. (To, čo tu predkladáme v súvislosti s nedeľnými evanjeliami, možno tiež aplikovať aj na feriálny lekcionár od 17. do 23. decembra).
97. Rozprávanie o zvestovaní Pána u Lukáša sa číta ako evanjelium v roku B; v tom istom evanjeliu po ňom nasleduje rozprávanie o návšteve Márie u Alžbety, ktoré sa číta v roku C. Tieto udalosti zaberajú v zbožnej úcte mnohých katolíkov osobitné miesto. Prvá časť modlitby Zdravas’ Mária, ktorá sa považuje za jednu z najvzácnejších modlitieb, je zostavená zo slov, ktorými sa obrátil na Máriu archanjel Gabriel a Alžbeta. Zvestovanie je prvým tajomstvom radostného ruženca, návšteva u Alžbety druhým. Modlitba Anjel Pána je rozšírenou meditáciou o zvestovaní, ktorú sa denne – ráno, napoludnie i večer – modlia mnohí veriaci. Stretnutie archanjela Gabriela s Máriou, na ktorú zostúpil Duch Svätý, je zobrazené na mnohých vrcholných dielach kresťanského umenia. Na Štvrtú adventnú nedeľu by mal kazateľ stavať na tomto pevnom základe kresťanskej zbožnosti a viesť veriacich k hlbšiemu pochopeniu týchto podivuhodných udalostí.
98. „Anjel Pána zvestoval Panne Márii a ona počala z Ducha Svätého“. Potenciál a sila tejto chvíle nikdy neoslabli. Možno ich znova pocítiť, keď prenikajú zhromaždenie, ktorému sa hlása toto evanjelium. V tejto chvíli spoločné slávenie omše zvlášť formuje veriacich. Sme zahĺbení do tajomstva onej chvíle. V istom zmysle sme účastníkmi tejto scény. Vidíme anjela, ako prichádza k Panne Márii v Nazarete v Galilei. Aj Cirkev rozjíma nad touto scénou, pričom s úžasom sleduje ich dramatické stretnutie, ich dialóg. Božie posolstvo a odpoveď človeka. No pri tomto sledovaní si uvedomujeme, že nie sme len jednoduchými pozorovateľmi. To, čo bolo ponúknuté Márii – aby prijala Božieho Syna do svojho lona – sa v liturgii Štvrtej adventnej nedele ponúka istým spôsobom aj každému zhromaždeniu veriacich i každému jednotlivému veriacemu. Na Vianoce, ktoré budú o pár dní, nám bude Boží Syn darovaný. Je to tak, ako raz povedal Ježiš: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23).
99. Prvé čítanie v roku B z Druhej knihy Samuelovej nás vyzýva, aby sme od tejto scény trochu odstúpili, no naďalej na ňu upierali svoj zrak. Čítanie nám ponúka širší pohľad – dejiny Dávidovho rodu. Má nám pomôcť pozorne nahliadnuť do týchto stáročných dejín, aby sme na ich konci uzreli anjela u Márie. Preto je užitočné, aby kazateľ pomohol ľuďom sledovať celý tento scenár. Veľkodušný Dávid je inšpirovaný vznešenou myšlienkou vybudovať dom pre Pána. Keď sa už usadil vo svojom paláci a Pán mu doprial pokoj od všetkých okolitých nepriateľov, pýta sa Dávid, prečo by Pán mal naďalej bývať v arche pod stanom? Prečo by nemal mať dom, Pánov chrám? No Pán dáva Dávidovi úplne neočakávanú odpoveď. Na jeho veľkodušnú ponuku odpovedá svojou božskou veľkodušnosťou, prekonajúc úplne všetko, čo kedy Dávid ponúkol, alebo si vôbec mohol predstaviť. Pán otočil Dávidovu ponuku a hovorí: „Ty nepostavíš dom pre mňa“, „ja ti sám vybudujem dom“ (porov. 2 Sam 7, 11). To sa vzťahuje na Dávidov rod, ktorý „dlho ako slnko, dlhšie ako luna bude kraľovať z pokolenia na pokolenie“ (Ž 72, 5).
100. Keď sa vrátime k ústrednej scéne tohto rozprávania, vidíme, ako sa tento prísľub daný Dávidovi definitívne a opäť úplne nečakaným spôsobom uskutočňuje. Mária je „panna zasnúbená mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozef“ (Lk 1, 27). Anjel jej oznamuje, že privedie na svet syna slovami: „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ (Lk 1, 32). Teda samotná Mária je domom, ktorý Pán vytvoril pre skutočného Dávidovho syna. A aj Dávidova túžba vybudovať dom pre Pána sa tajomne naplní, keď dcéra sionská svojím súhlasom z viery v jednom okamihu vybuduje chrám hodný Syna Najvyššieho Boha slovami: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).
101. Tajomstvo Máriinho panenského počatia je tiež témou evanjelia v roku A, no v tomto prípade sa rozprávanie odvíja z Jozefovho uhla pohľadu, ako ho vyrozprával Matúš. Prvé čítanie je krátky úryvok z proroka Izaiáša, v ktorom prorok hovorí známu vetu: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“. Toto čítanie môže ponúknuť kazateľovi príležitosť vysvetliť, ako Cirkev vidí – celkom oprávnene – naplnenie týchto textov Starého zákona v udalostiach z Ježišovho života. V úryvku z Matúša sa zhromaždenie započúva do starostlivo podaných podrobností súvisiacich s Ježišovým narodením a zakončených vetou: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka“. Prorok hovorí v dejinách za konkrétnych okolností. Bolo to v roku 764 pred Kristom, keď kráľ Achaz musel čeliť mocnému nepriateľovi; prorok Izaiáš ho vyzval, aby uveril, že Boh má moc oslobodiť Jeruzalem a ponúkol mu znamenie, ktoré mu zoslal Pán. Keď to kráľ pokrytecky odmietol, Izaiáš mu povedal, že napriek tomu mu Pán dá znamenie: panna počne a porodí syna, ktorý sa bude volať Emanuel. A teraz sa skrze Ducha Svätého, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov, rozšíri a prispôsobí zmysel toho, čo platilo za vtedajších konkrétnych historických okolností, na oveľa širšie dejinné okolnosti: na príchod Božieho Syna, ktorý sa stal telom. Všetky proroctvá i celé dejiny hovoria v konečnom dôsledku o tomto.
102. Keď má kazateľ toto všetko na pamäti, môže uvažovať o dobre vystavanom príbehu od Matúša. Evanjelista sa snaží zachovať v rovnováhe dve pravdy o Ježišovi: že je Dávidovým synom i Synom Božím. Obe tieto pravdy sú podstatné na pochopenie toho, kto je Ježiš. Tak Mária, ako aj Jozef zohrávajú pri uskutočnení ich tajomného harmonického spojenia konkrétnu úlohu.
103. Rovnako, ako sme hľadeli na zvestovanie v kontexte dejín Izraela, tak aj rodokmeň, ktorý predchádza toto evanjelium, ponúka dôležitý kľúč na jeho interpretáciu. (Tento rodokmeň sa číta 17. decembra a na vigíliu Božieho narodenia.) Matúšovo evanjelium začína slávnostne týmito slovami: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“. Nasleduje tradičné vymenovanie všetkých generácií: Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, atď. až po Dávida a jeho potomkov, a ďalej až po Jozefa, kde sa jazyk náhle výrazne mení: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“. Je veľmi zvláštne a výnimočné, že text nepokračuje rovnako: „Jozef mal Ježiša“, ale hovorí, že Jozef bol manželom Márie, z ktorej sa narodil Ježiš. A práve na tento bod sa kladie dôraz na Štvrtú adventnú nedeľu, poukazujúc na to, čo je obsiahnuté v prvom verši: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto“. Chce sa tým povedať, že išlo o úplne iné okolnosti, ako pri všetkých predchádzajúcich narodeniach, čo si vyžiadalo túto zvláštnu formu vyjadrenia.
104. Prvá informácia sa týka faktu, že Mária, skôr ako začala bývať s Jozefom, pôsobením Ducha Svätého otehotnela. Poslucháčom a čitateľom tohto úryvku je jasné, že dieťa nie je Jozefove, ale je to Syn samotného Boha. V rozprávaní to však nie je jasné Jozefovi. Kazateľ môže spomenúť drámu, ktorá sa odohráva v Jozefovi. Váha nad rozhodnutím „potajomky Máriu prepustiť“, lebo ju podozrieva z nevery? Alebo sa obáva vziať si ju za ženu, lebo má nejaké tušenie, že ide o Božie dielo? Prekvapuje nás aj Máriino mlčanie. Ona totiž uchováva v tajnosti to, čo je medzi ňou a Bohom, a vyjasnenie situácie necháva na Boha. Nijaké ľudské slová nedokážu dostatočne objasniť také veľké tajomstvo. Pokým Jozef uvažoval o týchto veciach, vo sne mu anjel zjavil, že Mária počala z Ducha Svätého a že sa nemá báť. Adventná liturgia vyzýva veriacich, aby sa nebáli prijať božské tajomstvo, ktoré sa uskutočňuje v ich živote, tak ako Jozef.
105. Vo sne anjel potvrdzuje Jozefovi, že Mária počala z Ducha Svätého. A tak sa znova všetko vysvetľuje: Ježiš je Božím Synom. Ale Jozef musí urobiť dve gestá, dva činy, ktoré zlegitímnia Ježišovo narodenie v očiach vtedajšej židovskej kultúry a viery. Anjel sa na neho obracia doslovne takto: „Jozef, syn Dávidov“ a nariaďuje mu, aby si vzal Mária do svojho domu a umožnil jej tajomstvu, aby ho premenilo. Potom má dať dieťaťu meno. Tieto dve gestá urobia z Ježiša „Dávidovho syna“. Matúšovo rozprávanie by mohlo pokračovať slovami: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“, avšak rozprávanie je prerušené Izaiášovým proroctvom – „to všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka“ – a následne sa cituje verš z proroctva, ktoré sme počuli v prvom čítaní. To, čo Izaiáš hovorí Achazovi, nie je myslené len obrazne. Slovo „panna“ je tu myslené doslovne, pričom počne z Ducha Svätého. A čo povedať o mene, ktoré majú dať dieťaťu, Emanuel? Matúš, na rozdiel od Izaiáša, vysvetľuje jeho význam ako „Boh s nami“. Aj tieto slová, ako nám ukazujú okolnosti, sú myslené doslovne. Jozef, Dávidov syn, ho pomenuje Ježiš; ale najhlbším tajomstvom je jeho meno „Boh s nami“.
106. Túto istú nedeľu v druhom čítaní z Listu Rimanom sv. Pavla, počúvame starší a jednoduchší teologický jazyk, ako má Matúš. Ten však odhaľuje harmonickú rovnováhu medzi titulmi, ktoré vyjadrujú Ježišovo tajomstvo. Svätý Pavol spomína „evanjelium“ o „Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený ako Boží Syn“. Pavol vidí potvrdenie titulu „Boží Syn“ v Ježišovom vzkriesení. Svätý Matúš, ako sme práve počuli, keď vysvetľuje meno Emanuel v zmysle „Boh s nami“, vyjadruje tým to, ako chápe vzkrieseného Pána, no odvoláva sa pritom na počiatok Ježišovej ľudskej existencie!
107. Napriek tomu nám Pavol priamo ukazuje spôsob, ako môžeme prepojiť to, čo počúvame v týchto textoch. Keď slávnostne nazval toho, ktorý je centrom evanjelia, „syn z rodu Dávidovho“ a „Boží Syn“, hovorí, že „všetky národy“ sú povolané mu patriť. Navyše ich nazýva „milovanými a povolanými svätými“. Kazateľ má poukázať na to, že tento jazyk sa dá aplikovať aj na nás. Kresťania s údivom počúvajú podivuhodný príbeh o narodení Ježiša Krista, ktorý zázračne uskutočňuje to, čo bolo predpovedané prostredníctvom prorokov. Potom však počujú aj slová, ktoré sú určené im: sú povolaní patriť Ježišovi Kristovi, sú Bohom milovaní a povolaní byť svätými.
108. Evanjelium v roku C sa týka toho, čo urobila Mária tesne po stretnutí s anjelom, ktorý jej oznámil, že počne Božieho Syna. „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“, aby tam navštívila svoju príbuznú Alžbetu, ktorá nosila pod srdcom Jána Krstiteľa. A keď začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo. A to bol jeden z mnohých okamihov, keď Ján Krstiteľ ohlásil Ježišovu prítomnosť. Je poučné zamyslieť sa aj nad tým, ako sa správala Mária, keď si uvedomila, že nosí pod srdcom Božieho Syna. „Ponáhľala“ sa navštíviť Alžbetu, aby jej mohla potvrdiť, že „Bohu nič nie je nemožné“; a takto urobila Alžbete a aj synovi v jej lone veľkú radosť.
109. V týchto záverečných dňoch Adventu celá Cirkev berie na seba podobu Márie. Tvár Cirkvi nadobúda charakteristické črty Panny. Aj teraz, tak ako vždy, pôsobí v Cirkvi Duch Svätý. No v túto nedeľu, pokým zhromaždenie vstupuje do eucharistického tajomstva, kňaz sa nad darmi modlí: „Všemohúci Bože, tvoj Duch Svätý, ktorý svojou mocou zatônil Pannu Máriu, aby sa stala matkou tvojho Syna, nech posvätí obetné dary, pripravené na tvojom oltári“. Kazateľ musí vedieť odhaliť spojenie, ktoré sa skrýva v tejto modlitbe: prostredníctvom Eucharistie, z moci Ducha Svätého ponesú veriaci vo svojom tele toho, ktorého Mária nosila vo svojom lone. Rovnako ako ona sa majú „ponáhľať“ urobiť konkrétny dobrý skutok pre blížneho. Dobré skutky, konané podľa Máriinho príkladu potom prekvapia druhých Kristovou prítomnosťou, takže sa vo svojom vnútri zachvejú radosťou.
IV. VIANOČNÉ OBDOBIE
A. Vianočné omše
110. „Prorocké čítania na vigíliu a na tri vianočné omše sú vybrané podľa rímskej tradície“ (OLM 95). Charakteristickou črtou slávnosti Narodenia Pána je zvyk sláviť tri rôzne omše: omšu v noci, omšu na úsvite a omšu vo dne. S následnou reformou po Druhom vatikánskom koncile bola pridaná aj večerná omša na vigíliu. S výnimkou mníšskych spoločenstiev nie je pravdepodobné, že by sa všetci veriaci zúčastnili na každej z týchto troch (alebo štyroch) omší; väčšia časť veriacich sa zúčastní na jednej liturgii, ktorá bude ich „vianočnou omšou“. Preto sa určil výber čítaní pre každú omšu jednotlivo. Prv, ako budeme uvažovať o niektorých spoločných témach v ich liturgických a biblických textoch, je osožné priblížiť si sled týchto štyroch omší.
111. Vianoce sú sviatkom svetla. Je rozšírený názor, že slávenie Pánovho narodenia je stanovené na koniec decembra preto, aby sa vtlačil pohanskému sviatku Sol invictus (Neporaziteľného slnka) kresťanský zmysel. Nemuselo to však tak byť; už v prvej polovici tretieho storočia Tertulián napísal, že Kristus bol počatý 25. marca, v deň, ktorý bol v niektorých kalendároch označený za prvý deň roka. Je preto možné, že sviatok Vianoc bol vypočítaný na základe tohto dátumu. V každom prípade, už od štvrtého storočia mnohí cirkevní otcovia uznávali symbolickú hodnotu faktu, že po Vianociach sa, podľa nich, začali predlžovať dni. Pohanské sviatky, ktoré v zimnej tme oslavovali slnko, neboli zriedkavé a zimné festivaly svetla ešte i dnes neveriaci na niektorých miestach slávia. Na rozdiel od toho, čítania a modlitby vianočných liturgií zdôrazňujú motív pravého Svetla, ktoré k nám prichádza v Ježišovi Kristovi. Prvá vianočná prefácia, obracajúc sa na Boha Otca, hlása: „Lebo tajomným vtelením tvojho Slova zažiarilo našej duši nové svetlo tvojej slávy“. Kazateľ by mal zdôrazniť túto dynamiku svetla v tmách, ktorou sú tieto radostné dni preniknuté. Hľa, tu je syntéza charakteristík jednotlivých vianočných liturgií.
112. Večerná omša na vigíliu Narodenia Pána. Hoci slávenie Vianoc začína touto omšou, čítania ešte vyvolávajú pocit chvejivého očakávania; v istom zmysle je táto omša extraktom celého Adventného obdobia. Temer všetky modlitby sa spájajú s budúcnosťou: „Ráno uvidíte jeho slávu“ (vstupná antifóna); „daj nám s čistým srdcom privítať tvojho Syna, keď nás prichádza vykúpiť, aby sme bez obáv hľadeli na neho, keď nás raz príde súdiť“ (kolekta); „zajtra bude zahladená neprávosť zeme“ (alelujový verš); „pomôž nám dôstojne sláviť tajomstvo narodenia tvojho Syna, ktoré je začiatkom nášho vykúpenia“ (modlitba nad obetnými darmi); „zjaví sa Pánova sláva a každý človek uvidí Božiu spásu“ (antifóna na prijímanie). Čítania z Izaiáša na ďalších troch vianočných omšiach opisujú to, čo sa už začína diať, pokým úryvok čítaný na tejto omši rozpráva o tom, čo sa ešte len udeje. Druhé čítanie a úryvok z evanjelia hovoria o Ježišovi ako o Dávidovom synovi a tiež o jeho ľudských predkoch, ktorí pripravovali cestu na jeho príchod. Rodokmeň v Matúšovom evanjeliu opisuje významné línie dejín spásy na ceste vedúcej k udalosti, ktorú sa pripravujeme sláviť, podobne ako čítania zo Starého zákona na Veľkonočnú vigíliu. Zoznam mien zintenzívňuje pocit očakávania. Na vigíliu Vianoc sme trochu ako deti, ktoré pevne zvierajú vianočný darček v očakávaní pokynu, že ho smú otvoriť.
113. Polnočná svätá omša. Uprostred noci, zatiaľ čo zvyšok sveta spí, otvárajú kresťania tento darček, dar Slova, ktoré sa stalo telom. Prorok Izaiáš hlása: „ľud, čo kráča vo tmách, uvidel veľké svetlo“. Naďalej sa to vzťahuje na slávne víťazstvo hrdinského dobyvateľa, ktorý „láme jeho ťažké jarmo, brvno na jeho pleciach a palicu jeho utláčateľa“. Prorok ohlasuje, že moc tohto vládcu bude vzrastať a pokoj nebude mať konca. Napokon ho označuje titulmi „obdivuhodný Radca“, „mocný Boh“, „večný Otec“ a „Knieža pokoja“. Začiatok evanjelia vyzdvihuje výnimočnosť tohto hrdinu tým, že menuje cisára a miestodržiteľa, za vlády ktorých vystúpil na scénu. Rozprávanie pokračuje zarážajúcim odhalením: tento mocný kráľ sa narodil v chudobnej dedinke na okraji Rímskej ríše a jeho matka „ho zavinula do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“. Kontrast medzi víťazných hrdinom, ktorého opisoval Izaiáš, a bezbranným dieťaťom v maštali, prednaznačuje celý paradox evanjelia. Vedomie tohto paradoxu je hlboko vštepené v srdciach veriacich a vedie ich uprostred noci do chrámu. A tou najlepšou odpoveďou naň je to, keď ku chválospevu anjelov, ktorý tejto noci zaznieva na nebi, pripojíme aj našu chválu.
114. Omša na úsvite. Čítania, ktoré sú stanovené na túto liturgiu, sú zvlášť stručné. Sme ako tí, ktorí sa zobudili v chladnom svetle úsvitu, spytujúc sa sami seba, či anjelské zjavenie uprostred noci nebolo len snom. Pastieri s ich zvlášť dobrou intuíciou, ktorá charakterizuje chudobných, sa medzi sebou rozprávajú: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán“. Poponáhľali sa a našli presne to, čo im oznámil anjel: chudobný pár a ich práve narodeného Syna, ktorý spal v jasliach pre zvieratá. Ich reakcia na túto scénu pokornej chudoby? Vrátili sa, oslavujúc a chváliac Boha za to, čo videli a počuli, a všetci, čo ich počuli, ostali zadivení nad tým, čo im rozprávali. Pastieri uvideli – a aj my sme pozvaní uvidieť – niečo viac ako len dojemnú scénu, ktorá je odnepamäti témou toľkých umeleckých vyjadrení. No túto skutočnosť dokážeme vnímať len očami viery a vynára sa pred nami vo svetle dňa počas nasledujúcej liturgie.
115. Omša cez deň. Prológ Evanjelia podľa Jána osvetľuje identitu dieťaťa v maštali ako žiarivé slnko, ktoré je už vysoko na nebi. Evanjelista hovorí: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“. Predtým – ako nám pripomína druhé čítanie – Boh hovoril mnoho ráz a rozličným spôsobom skrze prorokov, no teraz, „v týchto posledných dňoch, prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy…“. Jeho vznešenosť je taká veľká, že sa mu klaňajú samotní anjeli. A tu je pozvanie, aby sme sa k nim všetci pridali: „Poďte, národy, a klaňajte sa Pánovi. Dnes zostúpilo na zem veľké svetlo“ (alelujový verš).
116. Slovo sa stalo telom, aby nás vykúpil svojou vyliatou krvou a aby nás pozdvihol so sebou do slávy vzkriesenia. Prví učeníci pochopili, že medzi vtelením a veľkonočným tajomstvom je úzke spojenie, ako o tom svedčí hymnus citovaný v Liste Filipanom sv. Pavla (2, 5 – 11). Svetlo polnočnej svätej omše je samotným svetlom Veľkonočnej vigílie. Kolekty týchto dvoch veľkých slávení nás vyzývajú podobnými slovami. Na sviatok Narodenia Pána sa kňaz modlí: „Večný Bože, v túto presvätú noc nám zažiarilo pravé svetlo, Ježiš Kristus…“ a na Veľkú noc: „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí…“. Druhé čítanie z omše na úsvite nám predkladá obdivuhodnú syntézu zjavenia tajomstva Trojice a nášho začlenenie sa do tohto tajomstva prostredníctvom krstu: „…keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás… kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“. Modlitby z omše zo dňa hovoria o Kristovi, ktorý nás urobil Božími deťmi, lebo jeho narodenie je prejavom zmierenia, ktoré nás robí drahými v Božích očiach. Kolekta, jedna z najstarších z bohatstva modlitieb v Cirkvi, vyjadruje stručne, prečo sa Slovo stalo telom: „Všemohúci Otče, ty si podivuhodne stvoril človeka a ešte podivuhodnejšie si ho vykúpil, prosíme ťa, daj nám účasť na božskom živote tvojho Syna, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť“. Jedným zo základných cieľov homílie je – ako na to často upozorňuje toto direktórium – ohlasovať Kristovo veľkonočné tajomstvo. Vianočné texty výslovne ponúkajú možnosť tak urobiť.
117. Ďalším cieľom homílie je priviesť spoločenstvo k eucharistickej obete, pri ktorej sa sprítomňuje veľkonočné tajomstvo. Jasným znakom toho je slovo „dnes“, ktoré liturgické texty vianočných svätých omší často používajú. Tajomstvo Kristovho narodenia je prítomné v týchto sláveniach, no rovnako, ako pri jeho prvom príchode, ho možno vnímať len zrakom viery. Pre pastierov je dôležitým „znamením“ jednoducho chudobné dieťa v jasliach, a preto po návrate chvália a oslavujú Boha za to, čo videli. Toho istého Krista, ktorý sa dnes narodil, máme vidieť zrakom viery aj pod spôsobmi chleba a vína. Podivuhodné vykúpenie – o ktorom hovorí kolekta vianočnej omše vo dne – keď Kristus prijal našu ľudskú prirodzenosť a my sme získali účasť na jeho božskom živote sa prejavuje zvlášť v Eucharistii, ako to naznačujú omšové modlitby. Na polnočnej omši sa modlíme nad obetnými darmi: „Prosíme ťa, Bože, nech ti je milá naša vianočná obeta, aby sme touto tajomnou výmenou darov dosiahli účasť na božskom živote tvojho Syna, v ktorom je naša ľudská prirodzenosť spojená s tvojím božstvom“. A na úsvite sa modlíme: „Nebeský Otče, prosíme ťa, požehnaj naše obetné dary, aby zvýrazňovali tajomstvo dnešného dňa. Ako sa nám v slabom Dieťati Ježišovi zjavil Boh, tak nech nám tieto skromné dary chleba a vína sprostredkujú účasť na Božom živote“. A ešte v III. vianočnej prefácii: „Lebo v ňom sa dnes zjavila tajomná výmena, ktorá nám priniesla spásu: keď sa totiž tvoj večný Syn stal smrteľným človekom, povzniesol našu ľudskú pominuteľnosť k nehynúcej sláve a nám smrteľným dal podiel na tvojej večnosti“.
118. Pripomenutie večnosti naznačuje aj ďalšiu tému, ktorá sa objavuje vo vianočných textoch: slávenie je len chvíľkovou zastávkou na našej púti. Eschatologické posolstvo, ktoré je také zjavné v Adventnom období, nachádza aj tu svoje vyjadrenie. V kolekte na vigíliu Božieho narodenia sa modlíme: „… daj nám s čistým srdcom privítať tvojho Syna, ktorý nás prichádza vykúpiť, aby sme bez obáv hľadeli na neho, keď nás raz príde súdiť“. V druhom čítaní na omši v noci nás apoštol Pavol vyzýva, aby sme sa „zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blaženú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“. A nakoniec, v modlitbe po svätom prijímaní na omši vo dne prosíme, aby nám Kristus, ktorý sa dnes narodil a urobil nás Božími deťmi, „dal účasť na večnom živote“.
119. Vianočné čítania a modlitby ponúkajú bohatú výživu pre Boží ľud na ceste týmto životom; odhaľujú Krista ako svetlo sveta a pozývajú nás, aby sme vstúpili do veľkonočného tajomstva nášho vykúpenia prostredníctvom toho „dnes“, o ktorom sa hovorí počas eucharistického slávenia. Kazateľ môže predstaviť túto hostinu Božiemu ľudu, ktorý sa zišiel sláviť Pánovo narodenie, a môže ho vyzvať, aby nasledoval Máriu, Ježišovu Matku, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (evanjelium, omša na úsvite).
B. Sviatok Svätej rodiny
120. „V nedeľu v oktáve Narodenia Pána na sviatok Svätej rodiny sa evanjelium týka Ježišovho detstva, ostatné čítania čností rodinného života“ (OLM 95). Evanjelisti v podstate nehovoria temer nič o Ježišovom živote od narodenia až po jeho verejné účinkovanie; to málo, čo nám odovzdali, počúvame v evanjeliových textoch stanovených na tento sviatok. Podivuhodné veci, ktoré sprevádzali narodenie Spasiteľa, utíchli a Svätá rodina žije bežným rodinným životom, ktorý sa ponúka rodinám ako vzor hodný nasledovania, ako to napovedajú aj modlitby tejto liturgickej slávnosti.
121. Dnes je inštitúcia rodiny v rôznych častiach sveta vystavená mnohým skúškam a je vhodné, keď kazateľ o tom hovorí. Napriek tomu sa kazateľ nemá zamerať len na morálne výzvy na obranu rodinných hodnôt, ale má čerpať z čítaní na daný deň a hovoriť o kresťanskej rodine ako o škole učeníctva. Kristus, ktorého narodenie slávime, prišiel na svet, aby plnil Otcovu vôľu: takáto poslušnosť, citlivá na vnuknutia Ducha Svätého, musí nájsť svoje miesto aj v každej kresťanskej rodine. Jozef poslúchol anjela a zaviedol Syna a jeho Matku do Egypta (rok A); Mária a Jozef poslúchali Zákon, keď priniesli svojho Syna do chrámu (rok B) a chodievali do Jeruzalema na veľkonočné sviatky (rok C). Na druhej stane, Ježiš poslúchal svojich pozemských rodičov, hoci jeho túžba byť v Otcovom dome bola silnejšia (rok C). Ako kresťania sme členmi aj ďalšej rodiny, ktorá sa schádza pri rodinnom stolovaní okolo oltára, aby sa nasýtila obetou, ktorú priniesol Kristus, lebo bol poslušný až na smrť. Máme hľadieť na naše rodiny ako na domáce cirkvi, v ktorých sa uskutočňuje istý ideál sebaobetujúcej sa lásky, s ktorým sa stretáme v Eucharistii. Tak sa všetky kresťanské rodiny otvoria navonok, aby sa stali súčasťou Ježišovej novej a oveľa väčšej rodiny: „Kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka“ (Mk 3, 35).
122. Pochopenie kresťanského zmyslu rodinného života pomáha kazateľovi objasniť čítanie z Listu Kolosanom sv. Pavla. Apoštolov príkaz, aby bola manželka podriadená manželovi, môže našich súčasníkov dráždiť; ak kazateľ nechce hovoriť o tomto nariadení, bude rozumnejšie zvoliť si kratšiu verziu čítania. Komplikované časti Písma nás však poväčšine môžu mnohému priučiť a toto konkrétne čítanie ponúka kazateľovi príležitosť zaoberať sa témou, ktorá nemusí lahodiť uchu moderného poslucháča, hoci v skutočnosti je hodnotná a užitočná, ak je správne pochopená. Pre hlbšie pochopenie jeho významu možno poukázať na podobný text sv. Pavla – úryvok z Listu Efezanom (5, 21 – 6, 4). Pavol sa tu venuje vzájomnej zodpovednosti za rodinný život. Kľúčová veta znie: „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (Ef 5, 21). Originalita apoštolovho učenia teda nespočíva v tom, že manželky majú byť podriadené svojim manželom – čo bola vo vtedajšej kultúre platná požiadavka. To, čo je nové, ba vlastné kresťanstvu, je predovšetkým skutočnosť, že táto podriadenosť musí byť vzájomná: ak manželka má poslúchať manžela, tento má – rovnako ako Kristus – obetovať život za svoju manželku. Po druhé, dôvodom vzájomného podriadenia nie je len konečný súlad v rodine alebo dobro spoločnosti, ale má sa diať v bázni pred Kristom. Inak povedané, vzájomné podriaďovanie sa v rodine je prejavom kresťanského učeníctva; rodinný príbytok je a má byť miestom, kde obetujeme svoj život jeden pre druhého a tým prejavujeme svoju lásku k Bohu. Kazateľ môže vyzvať poslucháčov, aby vo svojich vzťahoch uskutočňovali túto sebaobetujúcu lásku, ktorá je srdcom Kristovho života a poslania, ktoré slávime „pri rodinnom eucharistickom stolovaní“.
C. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky
123. „Na oktávu Narodenia, na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky, čítania sa týkajú aj Panny, Božej Matky, aj najsvätejšieho mena Ježiš“ (OLM 95). Tento sviatok uzatvára sviatočný týždeň, keď slávime Vianoce, a v mnohých častiach sveta značí aj začiatok nového roku. Čítania a modlitby ponúkajú príležitosť opätovne sa zamyslieť na totožnosťou Dieťaťa, ktorého narodenie slávime. On je pravý Boh a pravý človek. Dávny titul Theotokos (Božia Matka) potvrdzuje tak ľudskú, ako aj božskú prirodzenosť Krista. On je aj náš Spasiteľ (Ježiš, meno, ktoré dostal pri obriezke, no ktoré mu bolo prisúdené anjelom už pred narodením). Od chvíle, keď sa narodil pod Zákonom, nás svojou vyliatou krvou zachraňuje a vykupuje. Obrad obriezky znamená Ježišovo pristúpenie k zmluve a predpovedá tiež „krv novej a večnej zmluvy, ktorá bude vyliata za vás a za všetkých na odpustenie hriechov“. Centrálnou témou tejto liturgie je aj Máriina úloha v diele spásy: jednak vo vzťahu ku Kristovi, ktorý od nej dostal ľudskú prirodzenosť, jednak vo vzťahu k údom jeho tela – ona je Matkou Cirkvi, ktorá sa za nás prihovára. Slávenie Nového roku nám napokon ponúka príležitosť vzdávať vďaky za dobrodenia prijaté v uplynulom roku a modliť sa za to, aby sme v nastávajúcom roku mohli spolu s Máriou spolupracovať s Bohom na nepretržitom Kristovom poslaní. Všetky tieto línie dokonale spája modlitba nad obetnými darmi: „Všemohúci Bože, ty láskavo začínaš a dovršuješ každé dobré dielo; na tento radostný sviatok Božej Matky oslavujeme začiatok našej spásy a prosíme, aby sa v nás zavŕšila v plnej miere. Skrze Krista nášho Pána“.
D. Slávnosť Zjavenia Pána
124. Trojaký spôsob zjavenia Pána (návšteva mudrcov, Kristov krst a zázrak v Káne Galilejskej) zvlášť vidno v liturgii hodín na slávnosť Zjavenia Pána, ako aj v okolitých dňoch. V latinskej tradícii sa však eucharistická liturgia sústreďuje na evanjelium o mudrcoch. Krst Pána na nasledujúci týždeň upozorňuje na tento rozmer Pánovho zjavenia. Nedeľa po Krste Pána v roku C nám v evanjeliu predkladá príbeh o svadbe v Káne Galilejskej.
125. Okrem toho tri biblické čítania na omši zo Zjavenia Pána predstavujú tri rôzne druhy biblickej literatúry. Prvé čítanie, prevzaté z proroka Izaiáša, je oslavnou poéziou. Druhé, z Listu Efezanom, je presným teologickým vyjadrením sv. Pavla, písaným temer technickým jazykom. Evanjelium je zasa dramatickým rozprávaním o udalostiach, kde má každý jednotlivý detail veľa symbolických významov. Spoločne objasňujú tento sviatok a opisujú Pánovo zjavenie. Počúvanie týchto textov a ich hlbšie pochopenie za pomoci Ducha Svätého je podstatou slávenia Zjavenia Pána. Božie sväté slovo odhaľuje celému svetu základný význam narodenia Ježiša Krista. Vianoce, ktoré začínajú 25. decembra, dosahujú svoj vrchol dnes, na sviatok Zjavenia Pána: Kristus sa zjavil všetkým národom.
126. Kazateľ by mohol začať úryvkom zo sv. Pavla, ktorý je dosť krátky, ale veľmi silný, a ponúka nám presnú definíciu toho, čo je zjavenie. Pavol hovorí o svojom jedinečnom stretnutí so vzkrieseným Ježišom na ceste do Damasku, kde sa všetko začalo. Vysvetľuje, ako mu to pripadalo ako „zjavenie“, teda nové a nečakané pochopenie udalostí, ktoré mu stretnutie s Pánom Ježišom sprostredkovalo s božskou autoritou, a nie ako jednoduchý osobný názor. Sv. Pavol nazýva toto zjavenie aj „milosťou“ alebo „poslaním“, darom, ktorý mu bol zverený pre druhých. To, čo mu bolo odovzdané, označuje za „tajomstvo“. Toto „tajomstvo“ je niečo, čo v minulosti nebolo známe, ale bolo to akosi skryté pred naším pochopením v istých udalostiach. Ale teraz – a práve to Pavol ohlasuje! – sa to zjavilo, teraz sa to dalo poznať. V čom spočíva minulým pokoleniam skrytý a teraz zjavený význam tohto tajomstva? Odhaľuje to výrok zjavenia: „Pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“. To je ohromný zlom v spôsobe myslenia horlivého farizeja Šavla, ktorý bol kedysi presvedčený, že jedinou cestou ku spáse je škrupulózne zachovávanie židovského Zákona. No teraz Pavol ohlasuje „evanjelium“, neočakávanú dobrú zvesť o Kristovi Ježišovi. Áno, Ježiš je naplnením všetkých Božích prisľúbení židovskému ľudu; bez nich nemožno pochopiť, kto je Ježiš. Avšak teraz sú „pohania spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium.
127. V skutočnosti sú udalosti v Matúšovom rozprávaní, ktoré sa číta na Zjavenie Pána, uskutočnením toho, čo Pavol napísal vo svojom liste. Do Jeruzalema prichádzajú, vedení hviezdou, mudrci, učenci z pohanských národov, odborníci na rôzne sapienciálne tradície celého ľudstva, v ktorých sa prejavuje veľká túžba ľudstva po poznaní neznámeho Stvoriteľa a Pána všetkých vecí. Mudrci reprezentujú všetky národy a našli svoju cestu do Jeruzalema nie na základe židovských Písem, ale pomocou podivuhodného znamenia na nebi, ktoré oznamovalo udalosť vesmírneho významu. Ich múdrosť nežidovského pôvodu im umožnila pochopiť mnohé veci. „Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“. V poslednej etape svojej cesty však potrebovali židovské Písma a prorocké označenie Betlehema ako miesta narodenia Mesiáša, aby dospeli k cieľu svojho hľadania. Keď sa to dozvedeli zo židovských Písem, vesmírne znamenie im znova ukázalo cestu. „A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo Dieťa“. S mudrcmi prichádza do Betlehema túžba celého ľudstva po Bohu a tam nachádza „Dieťa [Ježiša] s Máriou, jeho Matkou“.
128. A práve v tomto momente Matúšovho rozprávania môžeme pripojiť Izaiášovu poéziu ako komentár. Jej oslavné tóny nám pomáhajú pochopiť zázračnosť tejto chvíle. „Vstaň, zažiar, Jeruzalem,“ vyzýva prorok, „lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou“. Pôvodné spracovanie tohto textu je datované do presne vymedzenej historickej situácie: izraelský ľud potreboval povzbudenie po čiernej kapitole svojich dejín. No teraz, keď tento text aplikujeme na mudrcov stojacich pred Ježišom, vidíme jeho naplnenie, presahujúce každú predstavivosť. Svetlo, sláva a nádhera: hľa hviezda, ktorá vedie mudrcov. Či skôr sám Ježiš je tým „svetlom národov a slávou svojho ľudu Izraela“. „Vstaň, Jeruzalem“ hovorí prorok. Áno, no teraz už prostredníctvom zjavenia sv. Pavla vieme, že výzvu adresovanú Jeruzalemu – a tento princíp možno aplikovať kdekoľvek v Písme – nemožno vzťahovať len na historický a pozemský Jeruzalem. Pretože „pohania sú spoludedičmi“ so Židmi. A tak pod menom „Jeruzalem“ je táto výzva adresovaná všetkým národom. Cirkev, zhromaždená zo všetkých národov sa nazýva „Jeruzalemom“. Každý pokrstený človek je vo svojom vnútri nazývaný „Jeruzalemom“. Uskutočňuje sa teda to, čo bolo prorokované v žalmoch: „Slávne veci sa hovoria o tebe, mesto Božie“ a „v tebe sú všetky moje pramene“ (Ž 87, 3.7).
129. A tak sa na sviatok Zjavenia Pána dojemné slová proroka Izaiáša obracajú na každé zhromaždenie veriacich kresťanov: „Prichádza tvoje svetlo Jeruzalem!“. Každý veriaci by mal za pomoci kazateľa začuť tieto slová v hĺbke svojho srdca. „Lebo, hľa, tma zahaľuje zem…; ale nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe“. Kazateľ má za úlohu vyzvať ľud, aby zanechal ľahostajnosť a nehľadel do budúcnosti bez nádeje. „Pozdvihni oči a dívaj sa navôkol: títo všetci sa zhromaždili, prišli k tebe“. Kresťania dostali všetko to, čo celý svet hľadá. Mnohé národy dospejú k milosti, v ktorej sa my už nachádzame. Oprávnene preto v responzóriovom žalme spievame: „Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy sveta“.
130. Naše zamyslenie sa môže od Izaiášovej poézie vrátiť k Matúšovmu rozprávaniu. Mudrci sú nám príkladom, ako pristupovať k narodenému Dieťaťu. „Uvideli Dieťa s Máriou, jeho Matkou, padli na zem a klaňali sa mu“. Prišli sme na liturgiu, aby sme urobili to isté. Kazateľ urobí dobre, ak pripomenie veriacim, že keď na sviatok Zjavenia Pána prijmú sväté prijímanie, je to akoby sami konečne prišli na miesto a našli toho, ku komu ich priviedla hviezda a Písma. A preto majú ponúknuť Ježišovi zlato ich vzájomnej lásky, kadidlo ich viery, ktorou spoznávajú Boha-s-nami a myrhu, ktorá vyjadruje ich vôľu zomrieť hriechu a byť pochovaní s Ježišom, aby s ním mohli povstať do večného života. A znova majú ako mudrci cítiť, že boli vyzvaní vrátiť sa domov „inou cestou“. Majú zabudnúť na ničomného podvodníka Herodesa a na všetko, čo žiadal, aby urobili. V tento sviatočný deň uvideli Pána! „Vstaň, zažiar, Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou.“ Kazateľ by tiež mohol vyzvať veriacich – ako to urobil pred mnohými storočiami sv. Lev – aby napodobňovali službu hviezdy. Tak ako hviezda vďaka svojej žiare priviedla národy ku Kristovi, tak aj toto zhromaždenie má žiarou svojej viery, chválou a dobrými skutkami svietiť v tomto temnom svete ako žiarivá hviezda. „Temnota pokrýva národy; ale nad tebou vzíde Pán“.
E. Sviatok Krstu Krista Pána
131. Sviatok Krstu Krista Pána, ktorý je akýmsi predĺžením Zjavenia Pána, uzatvára Vianočné obdobie a otvára Cezročné obdobie. Keď Ján krstí Ježiša na brehu Jordánu, udeje sa niečo veľkolepé. Nebo sa otvorí, zaznie Otcov hlas a Duch Svätý zostúpi vo viditeľnej podobe na Ježiša. Ide o zjavenie tajomstva Najsvätejšej Trojice. Prečo sa však toto zjavenie deje počas Ježišovho krstu? Kazateľ musí odpovedať na túto otázku.
132. Vysvetlenie spočíva v dôvode, prečo prišiel Ježiš k Jánovi, aby sa dal od neho pokrstiť. Ján hlásal krst pokánia. Ježiš prijíma tento znak pokánia spolu s mnohými, ktorí sa hrnuli k Jánovi. V prvej chvíli má Ján pokušenie ho odmietnuť, ale Ježiš nalieha. A toto naliehanie ukazuje na jeho zámer: chce byť solidárny s hriešnikmi. Chce byť tam, kde sú oni. To isté vyjadruje apoštol Pavol inými slovami: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21).
133. Práve v tejto chvíli intenzívnej solidarity s hriešnikmi sa udeje veľkolepé zjavenie Trojice. Z neba zaznie Otcov hlas a hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Musíme pochopiť, že to, čo sa páči Otcovi, je práve Synovo rozhodnutie byť solidárny s hriešnikmi. Takto sa Ježiš prejavuje ako Syn svojho Otca; Otca, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). V tom istom okamihu sa zjavuje Duch ako holubica a zostupuje na Syna, čím potvrdzuje a autorizuje celú neočakávanú scénu.
134. Duch, ktorý túto scénu stvárňoval a pripravoval po dlhé stáročia dejín Izraela – „hovoril skrze prorokov“, ako vyznávame v Kréde – je prítomný aj v kazateľovi a jeho poslucháčoch: otvára ich mysle, aby ešte hlbšie pochopili to, čo sa udialo. Ten istý Duch sprevádzal Ježiša v každej chvíli jeho pozemského života a skrze neho sa každý Ježišov čin stal zjavením Otca. V tento deň teda môžeme počúvať hlas proroka Izaiáša, ako isté predĺženie Otcových slov v Ježišovom Srdci: „Ty si môj milovaný Syn“. Ich dialóg lásky pokračuje: „Ty si môj vyvolený, v ktorom mám zaľúbenie. Vložil som do teba svojho ducha… Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti, a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov.“
135. V responzóriovom žalme na tento sviatok počúvame slová Žalmu 29: „Hlas Pánov nad vodami“. Cirkev spieva tento žalm na chválu Otcových slov, ktoré máme výsadu počúvať a ktorých počúvanie spečaťuje tento sviatok. „Môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!“ – toto je ten „hlas Pánov nad vodami… nad veľkými vodami! Hlas Pánov – taký mohutný! Hlas Pánov – taký veľkolepý!“ (Ž 29, 3 – 4).
136. Po krste vyviedol Duch Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. Potom Ježiš, ešte stále vedený Duchom, išiel do Galiley, kde ohlasoval Božie kráľovstvo. Počas svojho podmanivého hlásania, poznačeného zázračnými činmi, Ježiš raz povedal: „Ale krstom mám byť pokrstený, a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12, 50). Tieto slová sa týkali jeho smrti v Jeruzaleme. Tak sa dozvedáme, že krst od Jána Krstiteľa nebol pre Ježiša definitívnym krstom, ale len symbolom toho, čo sa malo udiať v krste jeho konečnej agónie a smrti na kríži. Pretože až na kríži zjavuje Ježiš sám seba nie vo forme obrazov, ale konkrétne a v totálnej solidarite s hriešnikmi. Práve na kríži ho Boh „za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21) a „vykúpil nás spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou“ (Gal 3, 13). Tam vstupuje do rozbúrených vôd záhrobia a navždy zmýva naše hriechy. No z kríža a zo smrti je Ježiš tiež vyzdvihnutý z vôd smrti a povolaný k vzkrieseniu Otcovým hlasom, ktorý hovorí: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil… Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom“ (Hebr 1, 5). Táto scéna smrti a vzkriesenia je vrcholným dielom napísaným a riadeným Duchom. Pánov hlas nad veľkými vodami smrti svojou silou a mocou vyzdvihuje Syna zo smrti. „Hlas Pánov – taký mohutný! Hlas Pánov – taký veľkolepý!“
137. Ježišov krst je aj pre nás vzorom. V krste zostupujeme s Kristom do vôd smrti, kde sú obmyté naše hriechy. A potom, ako sa spolu s ním ponoríme, s ním aj vstaneme z týchto vôd a začujeme – mohutný a veľkolepý – Otcov hlas, ktorý zaznie aj nám v hĺbke našich sŕdc a vysloví meno každého z nás: „Milovaný! V tebe mám zaľúbenie!“. Uvedomme si, že toto meno nám nepatrí za naše dobré skutky, ale preto, že Kristus vo svojej bezhraničnej láske si želal intenzívne prežívať s nami svoj vzťah s Otcom.
138. Eucharistia, ktorú na tento sviatok slávime, nám istým spôsobom predkladá rovnaké udalosti. Duch sa vznáša nad darmi chleba a vína, obetovanými veriacimi. Ježišove slová – „toto je moje telo, toto je moja krv“ – ohlasujú jeho zámer prijať krst smrti za našu spásu. A zhromaždenie sa modlí spolu so Synom Otče náš, pretože spolu s ním pocítilo Otcov hlas, ktorý sa naň obrátil a nazval ho „milovaným synom“.
139. Raz, počas svojho verejného pôsobenia Ježiš povedal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa… Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Tieto prúdy živej vody začali z nás tiecť po krste a pri každom slávení Eucharistie sa stávajú pre nás čoraz väčším prúdom.
V. NEDELE CEZROČNÉHO OBDOBIA
140. Obdobia Adventu, Vianoc, Pôstu a Veľkej noci majú osobitný charakter, z ktorého vychádza vnútorná harmónia liturgických čítaní na tieto obdobia. Odlišné je to v prípade cezročných nedieľ, ako to naznačuje Úvod do lekcionára: „Naproti tomu v nedele cez rok, ktoré nemajú osobitný charakter, zaraďujú sa epištoly i evanjeliá podľa poriadku polosúvislého čítania, kým čítanie zo Starého zákona harmonizuje s evanjeliom“ (OLM 67). Zostavovatelia lekcionára úmyselne odmietli myšlienku priradiť každej nedeli v roku nejakú „tému“ a vyberať čítania podľa nej: „Takejto stavbe odporuje pravé chápanie samej liturgickej slávnosti, ktorá je vždy slávením Kristovho tajomstva a ktorá na základe vlastnej tradície používa Božie slovo, pričom ju nevedú rozumové alebo vonkajšie potreby, ale úsilie hlásať evanjelium a veriacich voviesť do každej pravdy“ (OLM 68). Trojročný Lekcionár na Cezročné obdobie predstavuje veriacim tajomstvo Krista tak, ako je vyrozprávané v Matúšovom, Markovom a Lukášovom evanjeliu, verný nariadeniu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý stanovil, že „texty a obrady treba usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú“ (SC 21). Kazateľ môže pri svojej príprave nájsť pomoc v tom, že sa zameria na štruktúru čítaní v Cezročnom období. Direktórium v tejto súvislosti pripomína, čo sa hovorí v úvode o tejto štruktúre, počnúc evanjeliom.
141. Po tom, ako sa v úvode uvádza, že Druhá nedeľa v období cez rok pokračuje v téme zjavovania Pána, ktorú sme slávili na sviatok Zjavenia Pána a Krstu Krista Pána, text pokračuje: „Od tretej nedele sa začínajú polosúvislé čítania troch synoptikov; tieto čítania sú usporiadané tak, aby podávali náuku vlastnú každému evanjeliu, pokiaľ ide o rozvíjanie života a učenia Pána. Okrem toho z takéhoto usporiadania vynikne určitá harmónia medzi zmyslom každého evanjelia a vývojom liturgického roka. Po Zjavení Pána sa totiž čítajú texty o začiatku Pánovho pôsobenia, ktoré veľmi úzko súvisia s Kristovým krstom a s jeho prvými zjaveniami. Na sklonku liturgického roka sa samočinne prechádza na eschatologickú tému vlastnú posledným nedeliam. Kapitoly evanjelií predchádzajúce rozprávanie o Pánovom umučení hovoria viac-menej o tejto skutočnosti“ (OLM 105). Preto existuje spoločná stavba vo všetkých troch cykloch: prvé týždne hovoria o začiatku Kristovho verejného pôsobenia a posledné sa venujú eschatologickým témam, v týždňoch medzitým sú postupne predkladané rôzne udalosti a náuky zo života nášho Pána.
142. Každý rok je presne vystavaný, aby priniesol učenie jedného zo synoptických evanjelií. Kazateľ musí odolať pokušeniu považovať nedeľné evanjeliové texty za nezávislé témy: uvedomenie si celostnej štruktúry a charakteristických prvkov jednotlivých evanjelií môže prehĺbiť pochopenie textu.
143. ROK A: Matúš veľmi systematicky predstavuje Ježišovo verejné pôsobenie. Ide o päť rečí, z ktorých každú predchádza konkrétny príbeh. Lekcionár je verný tejto štruktúre.
Reč na vrchu (od 4. do 9. nedele), ktorej predchádza povolanie prvých učeníkov (3. nedeľa). 2. Misijná reč (od 11. po 13. nedeľu), ktorej predchádza Matúšovo povolanie. 3. Reč v podobenstvách (od 15. po 17. nedeľu), ktorej predchádza ohlasovanie dobrej zvesti maličkým. 4. Reč o živote v Cirkvi (od 23. do 24. nedele), ktorú predchádza rozprávanie o zázrakoch, Petrovo vyznanie viery a ohlásenie umučenia. 5. Eschatologická reč (od 32. do 34. nedele), ktorej predchádzajú rozprávania v podobenstvách a udalosti, ktorých dôsledkom je prijatie alebo odmietnutie Božieho kráľovstva. Uvedomenie si tejto štruktúry umožňuje kazateľovi spájať to, čo sa hovorí v priebehu rôznych týždňov, a tiež to pomáha veriacim oceniť nerozlučné spojenie medzi Ježišovým životom a učením, ako ho predkladá prvý evanjelista prostredníctvom štruktúry príbehov a rečí.
144. ROK B: Hoci Matúšovo evanjelium nemá presnú štruktúru ako ďalšie dve synoptické evanjeliá, jeho rozprávanie má osobitnú dynamiku, na ktorú môže kazateľ v rozličných momentoch roka poukázať. Začiatok Ježišovho pôsobenia je prijímaný s veľkým nadšením (od 3. do 9. nedele), no opozícia nedala na seba dlho čakať (10. nedeľa). Dokonca ani jeho učeníci ho nepochopili, pretože svoje nádeje vkladali do pozemského Mesiáša. V Markovom rozprávaní nastáva obrat v Ježišovom verejnom pôsobení po Petrovom vyznaní viery, prvom Kristovom ohlásení jeho utrpenia a Petrovom odmietnutí tohto plánu (24. a 25. nedeľa). Nedorozumenia, ktoré v tomto evanjeliu nasledujú – pretože Ježiš hovorí a správa sa tak, že to počúvajúcich pohoršuje – ponúkajú poučnú lekciu kresťanskému spoločenstvu, ktoré sa týždenne schádza počúvať Božie slovo: Kristovo tajomstvo zakaždým preveruje naše očakávania. Ďalšia dôležitá charakteristika B cyklu je to, že zahŕňa rozprávanie sv. Jána o rozmnožení chlebov a rýb, s následnou rečou o chlebe života (od 17. do 21. nedele). To ponúka kazateľovi príležitosť, aby niekoľko týždňov hovoril o Kristovi, živom chlebe, ktorý nás živí tak svojím slovom, ako aj svojím telom a krvou.
145. ROK C: Lukášovo evanjelium učí v prvom rade o nežnej láske a milosrdenstve, teda o poznávacích znakoch Kristovej služby. Od začiatku Ježišovho pôsobenia až po jeho príchod do Jeruzalema, si tí, ktorí sa s ním stretajú – počnúc Petrom (5. nedeľa) až po Zacheja (31. nedeľa) – uvedomujú potrebu odpustenia a veľkého Božieho milosrdenstva. Mnohé rozprávania z Lukášovho evanjelia objasňujú počas roka tému Božieho milosrdenstva: o kajúcej žene (11. nedeľa), o milosrdnom Samaritánovi (15. nedeľa), o stratenej ovci a márnotratnom synovi (24. nedeľa), o kajúcom zločincovi (34. nedeľa). Nechýbajú ani napomenutia adresované tým, ktorí nepreukazujú milosrdenstvo: kliatby a blahoslavenstvá (6. nedeľa), o nerozumnom boháčovi (18. nedeľa), o boháčovi a Lazárovi (26. nedeľa). Lukášovo evanjelium bolo písané pre pohanov, preto objasňuje, že Božie milosrdenstvo siaha aj mimo vyvolený ľud, aby objalo tých, čo z neho boli prv vylúčení. Počas týchto nedieľ sa téma často vracia a je napomenutím pre všetkých nás, čo sa schádzame sláviť Eucharistiu: prijali sme veľkodušné Kristovo milosrdenstvo, a preto naše milosrdenstvo voči blížnym nemôže mať nijaké hranice.
146. Pokiaľ ide o čítania zo Starého zákona, v úvode do lekcionára sa hovorí:
„Tieto čítania sú vybrané tak, aby mali vzťah k jednotlivým evanjeliovým perikopám, aby sa vyhlo prílišnej rozdielnosti medzi čítaniami v tej istej omši a najmä, aby bola zrejmá jednota medzi Starým a Novým zákonom. Vzťah medzi čítaniami v tej istej omši sa dá poznať zo starostlivo vybraných titulov pred jednotlivými čítaniami. Nakoľko sa dalo, čítania sa vybrali tak, aby bol krátke a ľahké. No zároveň sa dbalo aj nato, aby sa v nedele čítalo čo najviac z tých textov Starého zákona, ktoré majú veľký pastoračný význam. Aj keď sú tieto čítania vybrané podľa vhodnosti k evanjeliovému čítaniu, čiže bez logického postupu, predsa sa tým otvárajú poklady Božieho slova, takže všetci účastníci nedeľnej omše môžu spoznať skoro všetky najdôležitejšie stránky Starého zákona“ (OLM 106).
Príklady, ktoré ponúka toto direktórium a ktoré sa vzťahujú na obdobie Adventu/Vianoc a Pôstu/Veľkej noci, naznačujú spôsoby, akými môže kazateľ spájať čítania Nového a Starého zákona, ukazujúc, ako tieto smerujú k osobe a poslaniu Ježiša Krista. Nesmieme zabúdať ani na responzóriový žalm, ktorý je zvolený v súlade s evanjeliom a čítaním zo Starého zákona. Kazateľ nemôže automaticky predpokladať, že ľud pozná tieto súvislosti medzi čítaniami, a preto na ne musí poukázať v homílii. Úvod tiež upriamuje pozornosť na názvy zvolené pre jednotlivé čítania a vysvetľuje, že boli starostlivo vybraté: či už aby naznačili hlavnú tému čítania, alebo tiež preto, aby zdôraznili vzťah medzi rôznymi čítaniami danej omše, ak je to nutné (porov. OLM 123).
147. Nakoniec spomeňme čítania zapoštolských listov na Cezročné obdobie: „Na spôsob polosúvislého čítania sa čítajú Pavlove listy a Jakubov list (Petrove a Jakubove listy vo Veľkonočnom období a vo Vianočnom období). Prvý list Korinťanom sa číta na začiatku Cezročného obdobia. Pretože je dosť dlhý a zaoberá sa rozličnými otázkami, je rozvrhnutý na tri ročné cykly. Podobne bolo vhodné rozdeliť List Hebrejom na dve časti: jedna sa číta v roku B a druhá v roku C. Treba poznamenať, že sa vybrali krátke a nie veľmi ťažké čítania, aby ich veriaci mohli pochopiť“ (OLM 107).
Na doplnenie toho, čo sa hovorí v úvode, treba dodať ďalšie dve poznámky ohľadom usporiadania textov z apoštolských listov. Predovšetkým počas týždňov na záver liturgického roku počúvame Prvý a Druhý list Solúnčanom, kde sa hovorí o eschatologických témach, ktoré dobre korešpondujú s ostatnými čítaniami a liturgickými textami týchto nedieľ. Po druhé, vplyvný List Rimanom sv. Pavla predstavuje najdôležitejšiu časť cyklu A od 9. do 25. nedele. Vzhľadom na jeho význam, ako aj priestor, ktorý je mu venovaný v lekcionári, mu kazateľ môže venovať v tieto nedele Cezročného obdobia osobitnú pozornosť.
148. Pripomíname, že čítania úryvkov z apoštola Pavla vedú k istej dileme, pretože nie sú vybrané v súlade s evanjeliom a s čítaním zo Starého zákona. Existujú príležitosti, keď tieto výslovne súvisia s ostatnými čítaniami – hoci to nie je časté – a kazateľ sa nemusí nútiť hľadať nejakú „zhodu“ s ostatnými čítaniami. Je však legitímne, že niekedy primárne káže o druhom čítaní, alebo sa dokonca venuje jednému z listov aj vo viacerých nedeľných homíliách.
149. Skutočnosť, že nedele Cezročného obdobia nemajú vnútornú spojitú niť, môže predstavovať pre kazateľa výzvu, no táto výzva mu ponúka príležitosť, aby opäť vyšiel najavo základný cieľ homílie: „Veľkonočné tajomstvo Krista, ktoré sa v čítaniach a v homílii ohlasuje, uskutočňuje sa obetou omše“ (OLM 24). Kazateľ by nemal považovať za nutné pristaviť sa pri každom čítaní, alebo vytvárať umelé prepojenia medzi nimi: jednotiacim princípom je zjavenie a slávenie veľkonočného tajomstva pre liturgické zhromaždenie. V konkrétnu nedeľu je cesta k vstupu do tajomstva daná evanjeliovým textom, ktorý sa číta vo svetle učenia vlastného konkrétnemu evanjelistovi; to môže byť tiež podporené zamyslením sa nad vzťahom medzi úryvkom z evanjelia, čítaním zo Starého zákona a responzóriovým žalmom. Kazateľ si tiež môže zvoliť, že homíliu vystavia principiálne na texte od apoštola Pavla. V každom prípade nie je cieľom robiť tour de force (nejaký násilný okruh), ktorý by vyčerpávajúco spájal rôzne línie čítaní, skôr treba sledovať jednu, ktorá povedie Boží ľud do srdca tajomstva Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré sa uskutočňuje v liturgickom slávení.
VI. OSTATNÉ PRÍLEŽITOSTI
A. Féria
150. Zvyk denne sláviť Eucharistiu je pre katolíkov rímskeho obradu veľkým zdrojom svätosti, a kňazi by mali povzbudzovať ľud, pokiaľ je to možné, k dennej účasti na svätej omši. Pápež Benedikt vyzýva na to, aby sa „nezanedbávala príležitosť ponúknuť krátke zamyslenia prispôsobené situácii aj počas týždňa v omšiach cum populo, a tak pomáhať veriacim prijímať a činiť plodným Božie slovo, ktoré počúvali“ (VD 59). Svätá omša vo všedný deň je menej slávnostná ako nedeľná liturgia a mala by byť slávená takým spôsobom, aby sa tí, čo majú rodinné a pracovné povinnosti, mohli na nej zúčastniť. Stadiaľ plynie potreba, aby bola homília pri takýchto príležitostiach krátka. Na druhej strane, keďže mnohí sa pravidelne zúčastňujú na feriálnych omšiach, je to príležitosť mať niekoľko dní po sebe homílie o danej knihe Svätého písma, čo nedeľné omše neumožňujú.
151. K homílii na fériu sa zvlášť povzbudzuje v období Adventu/Vianoc a Pôstu/Veľkej noci. Čítania sú v týchto dňoch starostlivo vybrané a princípy (ich používania) ponúkajú Všeobecné smernice k lekcionáru: na Advent v bode 94, na Vianoce 96, na Pôst 98, na Veľkú noc 101. Ich dôverné poznanie môže pomôcť kazateľovi pri príprave stručných denných zamyslení.
152. Samotný Úvod sa zaoberá čítaniami na všedné dni v jednom bode, ktorému má kazateľ venovať pozornosť, keď sa pripravuje na homíliu vo všedný deň
„Usporiadanie čítaní na férie obsahuje texty na jednotlivé dni každého týždňa cez celý rok. Preto sa tieto čítania majú väčšinou brať v dni, na ktoré sú určené, ak sa len v ten deň nevyskytne slávnosť alebo sviatok alebo spomienka, ktorá má vlastné čítania. Pri používaní poriadku čítaní na férie si treba všímať, či pre nejaký sviatok, vyskytujúci sa v týždni, treba vynechať nejaký úryvok z tej istej knihy. V tom prípade nech má kňaz na zreteli sled čítaní celého týždňa a nech niektorý úryvok menšieho významu jednoducho vynechá, alebo nech vhodným spôsobom spojí viaceré úryvky do jedného čítania, najmä ak to prispeje k vytvoreniu úplného obrazu o príslušnej téme“ (OLM 82).
Preto sa kazateľ povzbudzuje k tomu, aby si pozrel čítania celého týždňa a prispôsobil ich poradie, ak je následnosť prerušená nejakým osobitným slávením. Homília na fériu, hoci je krátka, má byť vopred starostlivo pripravená. Skúsenosť nás učí, že krátka homília si často vyžaduje dlhšiu prípravu.
153. Keď lekcionár stanovuje na liturgické slávenie nejakého svätého vlastné čítania, treba ich použiť. Čítania môžu byť okrem toho zvolené z bežných textov dňa, ak neexistujú dôvody dať väčší dôraz na slávenie svätého. No v Úvode do Ordo lectionum missae sa upozorňuje:
„Kňaz sláviaci omšu s ľudom sa má predovšetkým usilovať o duchovné dobro veriacich a nesmie im vnucovať svoje záľuby. Musí si dať pozor najmä na to, aby nevynechával často a bez dostatočnej príčiny čítania určené v Lekcionári na jednotlivé férie; Cirkev totiž chce, aby sa veriacim pripravil bohatší stôl Božieho slova“ (OLM 83).
B. Sobáš
154. Pokiaľ ide o homíliu pri slávení sobáša, v Sobášnom obrade sa pripomína, že: „Kňaz v homílii na posvätné texty má vysvetliť tajomstvo kresťanského manželstva, dôstojnosť manželskej lásky, sviatostnú milosť a povinnosti manželov. Pritom nech má na zreteli okolnosti a životné podmienky tých, čo prijímajú sviatosť manželstva“ (64). Pri vysluhovaní sviatosti manželstva stoja pred homíliou dve výzvy, podobného druhu. Prvá sa týka skutočnosti, že bežne dokonca ani mnohí kresťania nechápu manželstvo ako povolanie; preto treba hlásať „tajomstvo kresťanského manželstva“ a učiť o ňom. Druhá výzva sa týka tých, čo sú prítomní na slávení a medzi ktorými sa často nachádzajú aj nekresťania a nekatolíci: kazateľ nemôže vychádzať z predpokladu, že poslucháči dôverne poznajú základné prvky kresťanskej viery. Tieto výzvy sú však aj príležitosťou nato, aby kazateľ predložil víziu života a manželstva, ktorá je zakorenená v kresťanskom učeníctve a vo veľkonočnom tajomstve Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Kazateľ si má veľmi starostlivo pripraviť homíliu, aby mohol hovoriť o „tajomstve kresťanského manželstva“, pričom má mať „na zreteli okolnosti a životné podmienky tých, čo prijímajú sviatosť manželstva“ a zároveň tých, čo sú prítomní na obrade.
C. Pohreby
155. Pohrebné obrady stručne objasňujú cieľ a zmysel homílie počas pohrebu. Vo svetle Božieho slova „kňazi nech pozorne berú do úvahy nielen osobu každého zomrelého a okolnosti jeho smrti, ale aj bolesť príbuzných a potreby ich kresťanského života“ (Teologicko-pastorálny úvod 18), pričom sa homília musí vyhnúť „forme a štýlu pohrebnej chváloreči“ (Premesse generali 70). Božia láska, ktorá sa prejavila v zosnulom a zmŕtvychvstalom Kristovi, oživuje vieru, nádej a lásku. Večný život a spoločenstvo svätých prináša posilu tým, ktorí smútia. Okolnosti pohrebu ponúkajú príležitosť uvažovať nad tajomstvom života a smrti, nad zmyslom pozemskej púte, milosrdným Božím súdom i nad životom, ktorý smrťou nekončí.
156. Kazateľ nech prejavuje osobitný záujem o tých, ktorí sa pri príležitosti pohrebu zúčastňujú na liturgických obradoch, či už sú to nekatolíci alebo takí katolíci, ktorí sa nikdy alebo zriedkavo zúčastňujú na Eucharistii, alebo azda aj stratili vieru (porov. Teologicko-pastorálny úvod 18). Počúvanie Svätého písma, modlitby a spevy pohrebnej liturgie živia a vyjadrujú vieru Cirkvi.