(Tomáš Mikunda) Mám päť detí a pri narodení každého jedného z nich som sa stretol s rovnakou vecou – každý, kto ich videl prvýkrát, vyriekol úsudok, na koho sa dieťa viac podobá. „Tento má ústa a noštek presne po tebe. A tie jamky na lícach úplne ako mamka.“ Paradox života je niekedy v tom, že pri zlých vlastnostiach zvykneme povedať – tak toto má isto po tebe. Je presne taký ako ty. Pre nás ako pre Božie deti je však oveľa dôležitejšou podobnosť s naším nebeským Otcom. Jeho deťmi sa síce stávame krstom, ale každý deň a každá situácia sú pre nás rozhodnutím, či sa mu podobať budeme, alebo nie. Čím viac zakúšame jeho milosrdnú lásku, tým viac ju túžime nosiť vo svojom srdci a tým viac ako prameň živej vody bude prúdiť i z nášho vnútra. Nebuďme len napodobeninou, ale prosme si byť autentickým obrazom milosrdného Boha v tomto svete.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)