O modlitbe Otče náš často hovoríme, že je vzorom každej modlitby. Nie je to však jediná Ježišova modlitba. V evanjeliách ich nájdeme omnoho viac.
Jednu sme počuli aj v tom dnešnom. Voláme ju Ježišova veľkňazská modlitba. Prosí v nej za seba, za apoštolov aj za celú Cirkev.
Skôr, ako
sa začal modliť, pozdvihol oči k nebu. Nie preto, že by nechcel vidieť to,
čo sa deje na zemi. Alebo preto, aby sníval o tom, čo ho čaká v nebi.
Pozdvihol oči k svojmu Otcovi, ktorý ho poslal na svet, od ktorého dostal
ten najsilnejší mandát. Pripomenul si, že nekoná na vlastnú päsť, a prosil
o silu, aby dokázal splniť všetko tak, ako sa to od neho očakáva.
Ježiš nám
dal príklad. Aj po rokoch prežitých v komunite, po toľkých vyslovených
a určite aj vypočutých modlitbách, po hodinách strávených na kolenách, po
natrhnutých ružencoch či zodratých modlitbových knižkách… Modlitba pre mňa
nemá byť únikom z reality, úkrytom v oáze pokoja, kde ma nikto nemôže
rušiť, či snívaním o budúcnosti. Má byť načerpaním sily od toho, ktorý ma
posiela do sveta, lebo mi verí a dáva mi istotu svojej prítomnosti.
Posiela ma k ľuďom dnešnej doby, k mladým s ich problémami,
k chorým a starým s ich konkrétnou bolesťou, k manželom
a rodinám s ich neistotou a otázkami. Posiela ma aj k mojim
bratom a sestrám, s ktorými žijem v komunite, k mojim
predstaveným i nadriadeným, k tým, s ktorými si rozumiem, aj k tým, s ktorými je to práve teraz ťažké.
Ježišova
modlitba sa neobmedzuje len na „tu“ a „teraz“. Myslí v nej aj na
budúcnosť, na ďalekú budúcnosť. Prosí aj za tých, čo skrze „ich slovo uveria
v neho“. Ježiš ma tak učí vidieť za obzor.
Tomáš Brezáni, CM
Foto: Františka Čačková, OSF
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)