Ako nám je niekedy ťažké dovoliť iným, aby nás v našich medziľudských a komunitných vzťahoch spoznali do hĺbky. Pokušenie dať prednosť „funkčným“ a formálnym vzťahom je veľmi silné.
To isté možno niekedy povedať aj o našom vzťahu k Bohu, najmä vtedy, keď prežívame alebo máme pocit, že je od nás ďaleko, že nič necítime, že upadáme do akejsi šedej fádnosti.
Preto nám Ježiš z vlastnej iniciatívy nielen odhaľuje
našu potrebu po hlbokých vzťahoch, ale v najvyššej miere ju i napĺňa, čo sa
však nedeje automaticky, ale tajomne a postupne, rešpektujúc našu slobodu
a spoluprácu.
Bolo by veľmi dobré a užitočné, keby sme si Ježišove
slová z Jánovho evanjelia (10, 27 – 30), ktoré nám liturgia slova
ponúka v Nedeľu Dobrého pastiera, po tieto dni prečítali v jednotnom
čísle, akoby ich Ježiš práve mne alebo tebe hovoril: „Ovečka moja, ty počúvaš
môj hlas, ja ťa poznám a ideš za mnou. Ja ti dávam večný život. Nikdy nezahynieš
a nik mi ťa nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ťa dal, je väčší od
všetkých a nik ťa nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme
jedno.“
Už teda nie je až také dôležité, aký/á som v danej chvíli, ale že mu
v prvom rade patrím, že ma pozná a sprevádza, a preto nemôžem
zahynúť a nič ma nemôže vytrhnúť z jeho milovaného náručia.
Štefan Turanský SDB
Foto: Vladimír Trvalc
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)