Neviem prečo, ale apoštol Tomáš mi bol
vždy sympatickejší než ostatní apoštoli. Na druhej strane mu však podvedome
často zazlievam, prečo neuveril svojim najbližším priateľom apoštolom. Prečo?
Asi preto, že v jeho zaváhaniach
a hľadaní istôt vidím seba. Bol jedným z apoštolov, rozumel si
s nimi, strávil s nimi tri roky, spolu s nimi spoznával
„sľúbeného Mesiáša“, nechal sa spolu s nimi očariť jeho životom, zázrakmi,
novosťou evanjelia, radikálnym životom… A najmä pre Ježiša riskol
všetko: zanechal všetko, žil s ním, chodil s ním, stotožnil sa s ním,
ba dokonca spočiatku bol ochotný dať zaňho aj svoj život.
Či sme sa aj my, ako zasvätené osoby,
spočiatku nevložili do nášho odhodlania žiť pre Ježiša, či sme nezanechali
všetko a neboli sme ochotní ísť tam, kde nás on pošle?
A predsa, ako Tomáš, aj my
potrebujeme mať určité istoty, overiť si ponuky, ktoré nám Ježiš predkladá
a uistiť sa, že je to on, najmä vtedy, keď nás prekvapí, zaskočí, osloví
niečím nezvyčajným, neočakávaným, často ľudsky nepochopiteľným.
Iba vtedy, keď sa prihovorí srdce k srdcu, iba vtedy, keď mu dovolíme, aby si stal doprostred – ako hovorí evanjelista Ján (20, 19 – 31) – všetkého, čím sme a čo máme, budeme aj my môcť povedať: „Pán môj a Boh môj!“
Štefan Turanský SDB
Foto: Arimatea Kiškovská SDR (z veľkonočnej výzdoby Námestia sv. Petra, Vatikán, 2019)
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)