Neviem, či ste sa niekedy ocitli v situácii, že ste videli vážne zraneného alebo ťažko chorého človeka a väčšina ľudí už-už chcela konštatovať jeho úmrtie, keď zrazu niekto zvolal: „Ale veď on žije!“
Aj v Ježišovom prípade nielen veľkňazi, farizeji a zákonníci, vojaci, nevďačný dav, ale aj jeho učeníci konštatovali, že je všetkému koniec. Padli ilúzie, rozplynul sa sen, sľubné očakávania sa zmenili na sklamanie… Všetky ich postoje a reakcie hovoria tiež o nás. Najmä vtedy, keď napriek svojej „formálnej“ viere nedokážeme radikálne uveriť veľkonočnému tajomstvu Ježišovho zmŕtvychvstania. Ako zasvätené osoby potrebujeme živiť v sebe nádej a presvedčenie, že Kristus vstal z mŕtvych, porazil smrť a hriech, pootvoril nám možnosť žiť novým životom.
Nie
nadarmo Svätý Otec František v prvých vetách svojej najnovšej posynodálnej apoštolskej exhortácii Kristus žije hovorí:„Kristus žije. On je našou nádejou
a najkrajšou mladosťou tohto sveta. Všetko, čoho sa on dotkne, sa stáva
novým, napĺňa nás životom“ (č. 1).
A vzápätí dodáva: „On je v tebe, on je s tebou a nikdy neodchádza. Aj keby
si sa ty od neho vzdialil, pri tebe je Zmŕtvychvstalý, ktorý ťa povoláva a čaká
na teba, aby si znovu začal. Keď sa cítiš byť starým z dôvodu smútku,
nevraživosti, strachu alebo zlyhania, on je vždy pri tebe, aby ťa obdaril silou
a nádejou“ (č. 2).
Neuveriteľné
sa stalo uveriteľným. Aj v Ježišovom prípade. Je tomu tak aj v tvojom
prípade?
Štefan Turanský SDB
Foto: Tomáš Kocún
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)