V
dnešnom evanjeliu ma zaujali tri skutočnosti – spôsob odchodu mladšieho syna,
reakcia staršieho syna na návrat brata a otcova obhajobná reč.
Mladší
syn si požaduje polovicu majetku svojho otca. Čo je však zarážajúce, neprosí
oň. Jednoducho si ho pyšne nárokuje. Berie to, čo by mal dostať až po smrti
svojho otca. Dedičstvo sa získava až smrťou závetcu. Otec bez jedinej výčitky,
bez toho, aby synovi dohováral, mu polovicu dedičstva dá. Syn sa vedome a
dobrovoľne odtrháva od rodinných väzieb, berie si to, o čom si myslí, že mu
právom patrí. Veď stačilo byť len synom tohto otca, trocha „pritlačiť na pílu“
a už pyšne odchádza „užívať si život“.
Vzdialenosť
medzi otcom a synom však nie je taká veľká, aby ho nedokázala pritiahnuť naspäť
domov. Odtrhnutý od zdroja života – pohodlia a istoty, ktoré mu zabezpečoval
otcov majetok – uvedomuje si, že ako pyšne odchádzal, tak sa pokornejšie musí
vrátiť.
Návratom
syna však otec akoby strácal oboch svojich synov. Prvý pre spáchaný hriech sa
už necíti viac jeho synom. Poškvrnil otcovo meno. Očakáva trest. Ten však
neprichádza. A hoci mu otec odpustil, on sám sebe odpustiť nedokáže. Takúto
situáciu určite poznáme aj z vlastnej skúsenosti. Aj keď sme odpustenie zakúsili,
v srdci nás to bolí, samy sa rozhodneme vymerať si trest. Pretože po vine
automaticky musí prísť trest. Tak to máme v sebe zakódované.
Zatiaľ
čo v prvom synovi drieme nevykonaná spravodlivosť nad ním samotným, druhý syn
si nárokuje otcovu lásku za vernosť. Je to vzťah „niečo za niečo“. Je to vzťah
spravodlivej deľby. Obaja synovia akoby ani neboli deťmi svojho otca. Vnímame v
nich istú tvrdohlavosť, urazenú pýchu, nadradenosť nielen nad druhým synom, ale
aj nad otcom, syndróm právo mať právo… Otec pokorne vypočuje požiadavku jedného
syna, ale rovnako pokorne prijíma aj výčitku druhého syna. Otec je akoby
transformátor medzi týmito svojimi synmi. Nevidíme, žeby mal radšej prvého
alebo druhého. Svoju dobrotu a lásku prejavuje rovnako prvému synovi, keď ho
prijíma ako tuláka, ale rovnako vnímame jeho veľkú lásku k staršiemu synovi,
keď vychádza von a ide ho prosiť, aby sa hostiny zúčastnil a tak prijal svojho
mladšieho brata. Nenúti ho. Nechá ho, nech povie, čo cíti. Chápe ho. Rozhodnúť
sa musí on sám.
Otec
svoj skutok obhajuje, ale jeho posolstvo akoby ostalo nedokončené. Jeho
obhajoba je akosi kostrbatá. Oproti priamemu a ráznemu argumentovaniu staršieho
syna jeho reč ostáva akoby len obranná.
Ako keby nedokázal lepšie obhájiť svoj skutok. Jeho obhajobná reč sa
centralizuje na dobro oboch bratov. Uvedomenie si, že odpustenie potrebujú
obaja, nielen ten jeden mladší.
Príbeh
podobenstva ostáva akoby otvorený a čitateľ si môže urobiť vlastný záver.
Ponecháva našu fantáziu behať po lúkach predstáv a životných vzorcov, ktoré
ponúkajú rôzne riešenie na takéto situácie. Sú tu tri postavy so svojimi
postojmi. Otec, ktorý hľadí na dobro oboch svojich synov a odkladá všetko
právo na tvrdosť a spravodlivosť. Starší brat, ktorý vidí len krivdu, ktorá mu
bola spôsobená, nedokáže zabudnúť a vŕta sa v minulosti. A mladší brat, ktorý
si nedokáže odpustiť a tak prijať otcovo odpustenie a radšej by ostal sluhom.
Ktorého z nich si chcem vybrať za vzor hodný nasledovania?
Ilustračný obrázok: Charlie Mackesy
Radka
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)