(Lk 6, 39 – 45) Už sme sa asi veľakrát stretli so situáciou, keď nám niekto niečo vyčítal, a pritom, to, čo nám vyčítal, robil omnoho častejšie ako my.
Ostali sme mierne zaskočení, že ako je možné, že on svoju chybu nevidí, a tú našu nafúkne do mamutích rozmerov.
Myslím, že
je to problém rozumu. Konkrétne, problém triezveho vyhodnotenia danej situácie.
Konkrétnejšie, problém nesprávneho alebo žiadneho spytovania si svedomia. „Čo sa nepáči tebe, nerob inému,“
hovorí Sväté písmo.
Vo chvíli,
keď si obliekame sudcovský talár, táto smernica života nám akosi nepríde na um.
Ako radi vynášame rozsudky, pohoršujeme sa a v duchu zvolávame oheň a síru na
hlavu toho, kto v danej chvíli nezdieľa s nami náš názor. Vnímame ho ako slepého,
lebo nevidí naše očakávania. Slovenská speváčka Marika Gombitová v jednej
svojej piesni spieva: „Ži a nechaj žiť.“ Aké by to bolo krásne, keby sme si uvedomili,
že každý má právo žiť svoj život. Dostali sme dary, rozum, talenty a každý chce
prežiť život v pokoji a radosti. Medze morálky sa nepresahujú preto, žeby bol
niekto zlý od narodenia. Spôsobujú to väčšinou ľudia, ktorí nás obklopujú a tým
pádom aj ovplyvňujú. Nikto sa nestal zlým, lebo to chcel. Takým ho mnohokrát
urobia ľudia v jeho najbližšom okolí – svojím hodnotením, ponižovaním,
výsmechom z jeho názorov a postojov. Slepota duše nám berie láskavý pohľad na
druhých. Duševná slepota nás izoluje do seba samých. Našu osobnosť, naše
postoje neformujú vypovedané slová, ale naše srdce a rozum, ktoré slovám dávajú
podnet. Preto aj naša cesta je diametrálne odlišná od tej Božej: „Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami a
vaše cesty nie sú mojimi cestami“ (Iz
55, 8).
Slepý
nikdy nemôže viesť slepého a tiež si nemôžeme ani vybrať brvno zo svojho oka –
ak si nenastavíme zrkadlo na seba. Dnešné evanjelium nám jasne hovorí, že láska
k blížnemu pozostáva z milosrdenstva a akceptovania tých, ktorí nás
obklopujú. Všetko, čo je pomimo, asi nebude od Boha.
Radka
Foto: halfpoint.sk
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)