09:00 – Zamyslenia na dnes

(Slavomír Palfi) Otcova láska k nám ide do krajnosti. On sám sa mohol stať človekom a zomrieť za nás. Ale on dovolil, aby sa to stalo jeho synovi. Otec nás miluje. A Ježišovo srdce je obrazom Otcovho srdca. Aký väčší dôkaz o Božej láske ešte človek potrebuje? Čo viac ešte mal Otec urobiť, aby nás presvedčil, kým pre neho sme? Otcova láska k nám je taká veľká ako jeho láska k Ježišovi Kristovi. Sám Ježiš to hovorí. „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Jn 17, 23)

Dva a pol mesiaca ponúkali sestry zo siedmich reholí pôsobiacich na Slovensku službu ucha pre seniorov. Od pondelka do piatku – od 31. marca 2020 do 15. júna 2020 – čakali sestry na telefonáty na bezplatnej telefónnej linke, aby mohli byť blízko tým, ktorí hľadali duchovné povzbudenie či konkrétnu pomoc alebo len potrebovali vypočuť.

S nápadom prišla saleziánka sestra Monika Skalová: „V čase núdze sa mobilizujú sily a nie je veľmi čas na prepočítavanie a dlhé zvažovanie. Takto sme vstúpili aj do tejto služby – s túžbou dať odpoveď na núdzovú situáciu ako rehoľné sestry, v čom nám pomohla aj spoločnosť Slovak Telekom.“ Počas celého obdobia, keď linka fungovala, slúžilo spolu 34 sestier. Na začiatku to boli saleziánky, sociálne sestry, uršulínky, školské františkánky, po niekoľkých týždňoch sa k nim pridali satmárky, kanonisky Notre Dame a vykupiteľky. Modlitbou službu držali klauzúrne sestry: karmelitánky, redemptoristky i benediktínky. Múdro to vystihla uršulínka sestra Zdenka: „V Cirkvi nejde o konkurenciu, ale o spojenie síl v službe Bohu a ľuďom.“ Práve spojenými silami mohli „byť v pohotovosti“ a v uplynulom období zdvihnúť telefón volajúcim 85- až 100-krát za týždeň.

Pripravené poslúžiť

Pre sestry išlo o prvú skúsenosť s takouto formou služby iným – služby čakania i očakávania, veď nikdy nevedeli, kto sa ozve na druhej strane. „Verím, že služba pomohla mnohým prekonať krízové chvíle samoty, zistili, že neostali sami, ale že je tu niekto, kto má o nich záujem, aby im tie chvíle spríjemnil, pomohol im, povzbudil ich a hlavne ich podporil modlitbou,“ opísala svoje postrehy sestra Patrícia, vykupiteľka.

Supervíziu tímu zastrešovala sestra Marta Andraščíková zo Spoločnosti sociálnych sestier. Pravidelné školenia či zdieľania zo služby raz za týždeň alebo za dva prebiehali formou videokonferencií. „Dostala som základný vhľad, ten zjednotil spoločný postup a posilnil v službe pomáhať,“ opísala supervízne stretnutia sestra Renáta z toho istého rehoľného spoločenstva. Už na začiatku bolo potrebné definovať poslanie služby – nemôže ísť o odbornú ani o systematickú pomoc či terapiu, ale o jednorazovú pomoc formou načúvania ľuďom v ich núdzi, aj keď niektorí volali na linku opakovane. Presne, ako zhrnula supervíziu jedna zo sestier: „Zároveň som mala istotu, že ak narazím na akýkoľvek problém, mám za sebou kompetentných ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť.“

O čom ste sa to rozprávali?

S volajúcimi sa sestry modlili, zdieľali, radili im. Ale najmä počúvali. Sestre Hermane, satmárke, utkvel v srdci najviac jeden telefonát: „Volala mi pani, ktorá mala 25 vnúčat a v najťažšom období ju nik z nich nenavštívil. Stačilo sa naozaj porozprávať, upriamiť pozornosť iným smerom a už vedela, ako má ďalej pokračovať. V posledných týždňoch veľa ľudí ďakovalo. Lekárky – dôchodkyne, ktoré vedeli, aké je to všetko naokolo ťažké.“ Jej spolusestra Eva to opísala ako krásnu neviditeľnú, ale počuteľnú alebo aj vypočuteľnú službu.

Zaujímavé postrehy ponúkla tiež sestra Angela, vykupiteľka: „Čas pandémie prinútil ľudí pozrieť sa do svojho vnútra a hľadať pomoc. Mnohokrát si neuvedomujeme, že to, čo sa nám „stáva“, neprišlo „z vesmíru“, ale často sme si to privodili sami. Ľudia občas považujú modlitbu za spôsob, ako sa vyhnúť následkom svojich činov, a chcú, aby niekto iný svojím príhovorom za nich všetko s Pánom vybavil. Ale mnohí skutočne veria v silu modlitby. Volali aj ľudia, ktorí na začiatku telefonátu plakali z bezmocnosti a po rozhovore boli povzbudení, že východisko majú aj vo svojich rukách. Znova našli pokoj alebo aspoň čiastočné riešenie svojho problému či povzbudenie.“

Čo môžeme dať

Sestra Stanislava, kanoniska Notre Dame, si uvedomila, „že stáť (aj keď len duchovne) pri niekom, kto má skutočný problém, je mnohokrát to najviac, čo môžem dať. Tiež mi veľmi pomáhala modlitba príhovoru, ktorou som zvykla ukončiť rozhovor.“

Boh chce pôsobiť naliehavo prostredníctvom kňazov a rehoľníkov vo svete. Mnohí ľudia však nedokážu prísť na spoveď či osobné stretnutie, no koľkí dnes žijú online – práve do tohto prostredia by sme mali viac preniknúť a v ňom začať. Sestra Anna, školská sestra, vystihla v krátkosti postrehy po mesiacoch služby: „Veľmi ma oslovovalo, keď volali preto, že prosili o modlitbu. Je to dôkaz, že nás ľudia ešte stále potrebujú a najmä spoliehajú sa na naše modlitby.“

Keď sa akýkoľvek projekt končí, žiada sa hodnotiť či reflektovať. Iniciátorka projektu sestra Monika Skalová to vyjadrila takto: „Žasla som a som hrdá na sestry z rôznych reholí, ako sa do služby vložili a prinášali návrhy, čo by bolo dobré, čo možno vylepšiť, čo by nám pomohlo. Sestra Marta napríklad ponúkla odborné vstupy a supervízne stretnutia on-line, sestra Františka Čačková, školská sestra, zastrešovala technickú a komunikačnú stránku medzi nami a sama bola tiež ponorená do služby ucha. V uplynulých mesiacoch sa nám ozvali aj iné organizácie, od ktorých sme vnímali nesmiernu podporu. Teším sa, že to vyšlo. Som vďačná za každú sestru, ktorá sa do služby vložila, za krásnu spoluprácu medzi nami a tiež za to, že nad všetkým sme vnímali Božie požehnanie a dostávali sme jeho silu.“

O rehoľných spoločenstvách na Slovensku – mužských a ženských, ich poslaní a charizme sa dočítate na https://rehole.sk/. Aktuálne dianie v reholiach doma či vo svete môžete sledovať na https://zasvatenyzivot.sk/ alebo na https://kvrps.sk/.

Františka Čačková, OSF

The post Všetko má svoj čas – je čas hovoriť i čas počúvať appeared first on Zasvätený život.

(Slavomír Palfi) V televízii sa niekedy stretneme s príbehom, keď žiak zistí niečo, čo nevie ani jeho učiteľ. Aj keď sa to niekedy môže stať aj v reáli, nikdy sa to nestane vo vzťahu k tomu najdokonalejšiemu Učiteľovi Ježišovi Kristovi. A toto je pravda, ktorej potrebujeme uveriť. Že niet dokonalejšieho a lepšieho plánu pre náš život a našu večnosť, ako je Boží plán. Každý iný je nesprávny. „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom.“ (Prísl 9, 10)

„Nepoddávajme sa utrpeniu, ani smrti, ale vydajme sa na cestu budovania budúcnosti, ktorú chce Boh realizovať pre všetky svoje deti“. Takto píše pápež František v ďakovnom liste augustiniánskym sestrám i kňazom z talianskej Cascie, ktorí mu poslali päť ruží požehnaných podľa tradície na sviatok sv. Rity – patrónky nevyriešiteľných prípadov.

Obľúbené talianske pútnické miesto ležiace v regióne Umbria, ktoré uchováva pozostatky svätice, tento rok na jej sviatok 22. mája kvôli opatreniam spojeným s pandémiou koronavírusu takmer zívalo prázdnotou. A tak sa sestry augustiniánky, ku ktorým patrila i sv. Rita, rozhodli rozoslať požehnanie vyprosené sväticou do celého Talianska.

Okrem pápeža zaslali „ruže sv. Rity“ aj diecéznym biskupom i štátnym predstaviteľom Talianska a jeho regiónov, vrátane prezidenta a premiéra krajiny. Svätý Otec s vďačnosťou prijal až päť ruží symbolizujúcich päť svetadielov. Ako píše, položil ich k nohám Panny Márie, aby spolu so sv. Ritou orodovali u Boha, „ktorému nič nie je nemožné“.   

„V tomto čase pandémie (…) je Ježiš naša jediná nádej“, píše Svätý Otec a dodáva: „V zmŕtvychvstalom Pánovi Otec uskutočňuje všetky prísľuby a ponúka nám ten najväčší dôkaz o svojej vernosti“. „Preto sa nepoddávajme utrpeniu, ani smrti, ale vydajme sa na cestu budovania budúcnosti, ktorú chce Boh realizovať pre všetky svoje deti.“

Augustiniánske sestry, ktoré sú kontemplatívnymi rehoľníčkami žijúcimi v klauzúre, sa listu Svätého Otca veľmi potešili. Vikárka kláštora v Cascii, sestra Natalina uvádza: „Jeho spomienka nás veľmi rozveselila, jeho slová sú ukážkou jeho pozornosti a blízkosti voči nám“.

Pápež František zároveň píše, že ženskému kláštoru v Cascii, augustiniánskym pátrom i deťom z rodín v ťažkostiach, o ktoré sa starajú v zariadení napojenom na budovu kláštora, posiela svoje apoštolské požehnanie. Zároveň im zaželal, aby sa do Cascie, ktorá je oázou pokoja, vrátili pútnici.

Zdroj: Vatican News, zk

The post Svätý Otec v liste poďakoval augustiniánkam za ruže sv. Rity appeared first on Zasvätený život.

(Slavomír Palfi) Opatrnosť a jednoduchosť musia mať v sebe veľkú moc, ak nám to odporúča sám Kristus. Byť opatrný znamená byť v strehu. V takom duchovnom strehu, aby sme nevpustili do svojho srdca nič zlé, čo by nás mohlo odlúčiť od Boha. A jednoduchosť je niečo, v čom je nám sám Boh vzorom. Boh je úplne jednoduchý a k takej jednoduchosti pozýva i nás. „Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Mk 10, 15)

Do masových protestov v USA, ktoré podnietila smrť Afroameričana Georgea Floyda pri tvrdom zásahu belošského policajta, sa v týchto dňoch originálnym spôsobom zapojili aj zasvätené osoby.

Dňa 8. júna 2020 pochodovali v New Yorku neďaleko Bieleho domu stovky osôb. V ten deň to neboli protestujúci mladí ľudia so zdvihnutými päsťami, ale rehoľníci a rehoľníčky, kňazi, viacerí laici a dvaja pomocní biskupi Washingtonu; prítomní nemali v rukách protestné transparenty, ale ružence a obrazy Panny Márie Guadalupskej a svätého biskupa Oscara Romera. Nekričali, ale modlili sa za pokoj a spravodlivosť, čítali úryvky zo Svätého písma, spievali a čítali mená všetkých Afroameričanov, ktorí zomreli pre rasovú diskrimináciu – počnúc Georgeom Floydom.

„To, čo vidíme počas posledných dvoch – troch týždňov, nie je krajina, po ktorej túžime, to nie je Amerika, v ktorú veríme,“ povedal páter Ejiogu z Kongregácie svätého Jozefa, ktorý bol členom organizačného tímu. „Ameriku ničí pýcha, rasizmus a nespravodlivosť. Chceme teda využiť túto chvíľu a navrhujeme zmierenie.“

Páter Ejiogu podčiarkol, že spoločná manifestácia chcela dať najavo, že všetky životy majú svoju hodnotu: „Životy černochov, bielych, hispáncov, aziatov majú svoju hodnotu; áno, všetky životy majú svoju hodnotu… No zdá sa, že niektorí o tom nie sú presvedčení.“

„Skutočne veríme v dôstojnosť každého človeka,“ povedala jedna z františkánskych rehoľných sestier, ktoré boli prítomné na námestí: „Povedali sme si, že je dôležité vyjsť do ulíc, prejaviť podporu a solidaritu našim bratom a sestrám. Pravdou je, že každý život má veľkú hodnotu, v našej krajine je však dejinne prítomný silný rasizmus a dôležité je, aby sme to uznali.“

Počas prvého júnového víkendu organizovali mnohí biskupi, kňazi, farnosti i rehoľné spoločenstvá on-line stretnutia a modlitby; počas svätých omší sa čítali kázne a pastierske listy, v ktorých zaznievala otvorená výzva urobiť konkrétne kroky proti „zakorenenému hriechu rasizmu“ a oslavovať odlišnosť Spojených štátov amerických ako dedičstvo, ktoré ľudí nerozdeľuje.

Na Floride, v Pennsylvánii, v Michigane i v Kalifornii zostávali biskupi, kňazi, zasvätené osoby, ale aj mnohí veriaci kľačať po celý čas, kým zvony zvonili plných 8 minút a 46 sekúnd (čas, ktorý policajt kľačal na krku Georgea Floyda), a prosili Boha o víťazstvo na rasizmom.

V Bostone napísal kardinál Sean P. O’Malley pastiersky list, ktorý sa čítal vo všetkých kostoloch jeho diecézy. Hovorí v ňom, že rasizmus „je spoločenskou a duchovnou chorobou, ktorá zabíja osoby. Ako národ sme síce otroctvo zrušili, ale nedokázali sme čeliť jeho dedičstvu, t. j. diskriminácii, nerovnosti a násiliu.“ Potom konštatuje: „Vražda Georgea Floyda je bolestným dôkazom toho, čo sa bytostne týka Afroameričanov – zlyhanie spoločnosti, ktorá nedokáže ochraňovať ich život a život ich detí. Demonštrácie a protesty sú požiadavkou spravodlivosti a naliehavým prejavom hlbokej emotívnej bolesti, ktorej sa nemôžeme vyhnúť.“

Štefan Turanský, SDB

The post Aj zasvätené osoby sa v USA zapojili do protestov appeared first on Zasvätený život.

(Slavomír Palfi) Všade, kam idem, čosi so sebou prinášam. Prinášam tam to, čo nosím vo svojom srdci. A ľudia to cítia. Keď Ježiš poslal svojich učeníkov k židom, mali do ich domovov priniesť pokoj. Pokoj, ktorý prijali od Krista. Ak ľudia pocítia pri mne pokoj, zatúžia po tom, od koho ho mám. A vtedy budú moje slová o Bohu pre nich dôveryhodné, lebo zistia, že nie sú prázdne. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ (Jn 14, 27)

(Slavomír Palfi) Boh sa nikdy neteší z ľudského nešťastia. Je plný súcitu s tým, kto trpí. Ak sa stane niečo nepríjemné, aj ľudia, ktorí dovtedy o Boha nemali záujem, často začnú vinu a zodpovednosť zvaľovať práve na neho. Ako to mohol dopustiť, že sa to a to stalo a pod. Ale za utrpenie človeka Boh nemôže. Je to následok našich hriechov. „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia.“ (Jer 29, 11)

(Slavomír Palfi) Keď si Ježiš povolal učeníkov, ktorých si vyvolil, potreboval od nich okrem súhlasu ešte jednu vec. Aby zanechali to, čo robili doteraz. Rybárčenie. Aj keď samotné lovenie rýb nebolo zlé, potrebovali ho zanechať, aby mohli byť dokonalejšími učeníkmi Ježiša Krista. Ak chceme byť dokonalejšími pri šírení Božieho kráľovstva, potrebujeme sa vzdať a zbaviť nielen svojich hriechov, ale všetkého, čo nemusí byť samo osebe zlé, ale môže nám brániť plniť to, do čoho nás Boh povolal, a čo by bolo pre nás príťažou. „Zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva.“ (Hebr 12, 1)

(Slavomír Palfi) Pred akým súdom nás to Pán varuje? Pred súdom nad ľuďmi. Pretože nevidíme do srdca človeka. A ten, kto bol včera hriešnikom, je dnes už možno v srdci blízko Boha a činí už vo svojom vnútri pokánie. A jeho viera už mohla prevýšiť tú moju. Aj keď navonok ešte nič nevidno. Boh pozná srdce človeka a jemu patrí súd. Od nás chce milosrdenstvo. Súďme radšej sami seba. Toto je Božia vôľa. „Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení.“ (1 Kor 11, 31)