Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. (Ef 2, 14)

Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. (Ef 2, 14)
4. novembra 2018 andreas

(Peter Lazorík) Nie každý v starovekom Ríme bol rímskym občanom, hoci býval v ríši. Možno niečo podobné ako v Nemecku, kde našinci pracujú. Väčšina z nich nemá nemecké občianstvo, hoci tam žije už dlho. Mať rímske občianstvo už čosi znamenalo, a prinášalo to vcelku výhodné privilégiá. Niečo podobné je aj v rodine. Dieťa má iné postavenie ako sluha, robotník či hosť. Veď koho sa skôr zastanú? Komu skôr odpustia? Koho viac obdarujú, ak nie vlastné dieťa? A tak je to aj vo vzťahu s Bohom. Preto apoštol Pavol píše: „Ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny.“

 

Nie sme sluhovia, cudzinci, návštevníci. Máme nový status, sme občanmi nebeského kráľovstva a členmi Božej rodiny. Patrí nám to. Ale my sa stále správame, ako keby sme boli len cudzinci. Správame sa ako našinci v cudzine. Nestarajú sa do politiky, lebo nemôžu voliť. Nezaujíma ich verejný život, lebo vedia, že tu nebudú bývať. Netrápi ich kultúra, lebo im je cudzia. Jediné, čo je dôležité, je zarobiť a vrátiť sa späť. Veľa veriacich sa tak správa aj voči Bohu. Nič iné než zisk ich nezaujíma. Viera potom zostáva prázdna a cudzia. Ako život hosťa v rodine alebo cudzinca v krajine. Preto je dôležité žiť ako Božie dieťa a byť občanom nebeského kráľovstva.

(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)